Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 212/2020
PDF · 255.15 KB
No categories available
IV. ÚS 212/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením
o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora sp. zn. EX 551/2002
z 20. januára 2020 v časti výzvy na úhradu trov starej exekúcie, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
upovedomením o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora (ďalej len
„súdny exekútor“) sp. zn. EX 551/2002 z 20. januára 2020 v časti výzvy na úhradu trov
starej exekúcie (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola
v predmetnom exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom v procesnom postavení
oprávnenej. Exekučné konanie bolo začaté a vedené podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť
dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019
Z. z.“), ktorým v § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie začaté
pred 1. aprílom 2017. Zároveň za splnenia stanovených podmienok (§ 2 zákona č. 233/2019
Z. z.) stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc zákon
č. 233/2019 Z. z., napadnutým rozhodnutím upovedomil sťažovateľku o zastavení starej
exekúcie. Súčasťou napadnutého upovedomenia bola aj výzva adresovaná sťažovateľke
na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z. z.
(tzv. paušálnych trov exekúcie).
3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením o zastavení exekúcie v časti
výzvy na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie adresovanej sťažovateľke bolo
zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti kritizuje predmetnú
právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša
oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú.
Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla
2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy
exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených
prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že § 6 ods. 2 zákona
č. 233/2019 Z. z. je potrebné vykladať ústavne konformne, a to tak, že oprávnený
je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov
by bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie exekúcie
nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti.
Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore
s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie sťažovateľka
v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona č.
233/2019 Z. z. bez nadväznosti na § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 1.
2002 resp. bez nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom
od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať paušálne
trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej na zastavení
exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Súdny exekútor porušil upovedomeniami o zastavení starých
exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých
na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky
vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov
sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov
starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené
článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá
veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých
exekúcii vydané súdnym exekútorom dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn.
(podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi (podľa
tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie)
na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-
povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia
súdnemu exekútorovi na ďalšie konanie.
3. Súdny exekútor je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.
4. Súdny exekútor je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania
tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu...
do troch dni od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
9. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické
so znením čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov
už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
13. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom
než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame
či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
14. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej ústavnej sťažnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K porušeniu označených procesných práv napadnutým upovedomením
súdneho exekútora
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
upovedomením o zastavení starej exekúcie v časti výzvy na úhradu paušálnych trov
exekúcie v sume 42 €, ktorej sťažovateľka vytýka, že je arbitrárna a že súdny exekútor
ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahol
do jej označených práv.
16. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy,
pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne
záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle
alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu),
či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
18. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite
aplikácie práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. novembra 2012
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
80/2012).
19. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
20. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcii v kontexte namietanej výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Zmyslom
a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných
súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaniach viedla exekúcia proti povinným
dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom
právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou
Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol
okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných predpokladov súdny exekútor
vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným, že ex lege došlo k zastaveniu
týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného upovedomenia má súdny exekútor
možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy zastavenej exekúcie v presne
stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné konštatovať, že zákon č. 233/2019
Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex specialis, ktorá osobitne upravuje
tam stanovené situácie, a to vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu exekučného konania,
ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši v porovnaní s Exekučným
poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má oprávnený, na druhej
strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len zákonom stanovená paušálna
suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre účel
zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné
dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania
pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje
aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002
do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1,
pozn.).
21. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu
aj čo sa týka výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis, a preto nie je
možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy
lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou
a povinnosťou úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť
argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.
22. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie.
Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné
konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť
nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie
sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov
v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru
citovanú v bode 18 považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala
ústavne konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. za nedôvodnú,
pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku na náhradu paušálnych
trov zastavenej exekúcie a tento si uplatnil v súlade s platným právom.
23. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6
ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z., ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom,
či v jej označenej exekučnej veci bola exekúcia zapísaná v Centrálnom registri exekúcií,
pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu trov exekúcie
je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc ex
lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej splnenie
spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel k záveru,
že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovanom prípade exekúcia nebola zapísaná
v Centrálnom registri exekúcií, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia
výslovného tvrdenia porušenia povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto
spochybnenie nemá povinnosť preverovať v konaniach podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí
ako skutkový súd.
24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona
č. 233/2019 Z. z. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej
exekúcie v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu
v okolitých štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,
Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu
Lotyšska, ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec
Van der Muselle proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd
v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu
nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum
je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť
v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia
sťažovateľky o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej
sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
25. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenie v časti výzvy
na úhradu paušálnych trov starej exekúcie je ústavne udržateľné, rešpektuje a primeraným
spôsobom interpretuje do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd
dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu
paušálnych trov starej exekúcie, je zjavne neopodstatnená.
III.2 K porušeniu označených hmotných práv napadnutým upovedomením
súdneho exekútora
26. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Ide o
práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala od
namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,
že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu
paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia
označených procesných práv sťažovateľky napadnutým upovedomením súdneho exekútora,
rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutým
upovedomením súdneho exekútora.
27. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým
upovedomením súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomenia súdneho exekútora,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
28. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že procesne nezavinila zastavenie starej
exekúcie, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc z informácií
obsiahnutých v ústavnej sťažnosti a v jej prílohe, že v okolnostiach posudzovanej veci
exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré
Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva
na základe zmluvy. Tento samotný fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla túto pohľadávku
nevymáhať od povinného a radšej ju zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,
indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o jej sťaženej vymáhateľnosti
vzhľadom na finančnú situáciu povinného. Sťažovateľka pri odplatnom prevode tejto
pohľadávky vzniknutej zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť vedomá
rizika, že vymožiteľnosť tejto pohľadávky je neistá. Napriek tomu išla do podnikateľského
rizika a podala návrh na súdne vymoženie tejto pohľadávky, resp. nastúpila do procesného
postavenia oprávneného v prebiehajúcom exekučnom konaní iniciovanom jej právnou
predchodkyňou. Predmetná exekúcia má tú spojitosť, že bola dlhodobo (v danom prípade
viac ako desať rokov, pozn.) vykonávaná bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť
o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej opatrnosti, ako to v ústavnej
sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda v čase podania
návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala „hrozba“ znášania trov
pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške skutočných trov súdneho exekútora.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny negatívny dopad
na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou zákona č. 233/2019
Z. z. a napadnutým upovedomením súdneho exekútora, ale skôr s rozhodnutím
sťažovateľky znášať podnikateľské riziko spojené s vymáhaním postúpenej pohľadávky.
Ústavný súd tak na záver konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými
právami hmotnej povahy a napadnutým upovedomením súdneho exekútora ani v tejto
argumentačnej rovine. Navyše je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať
opätovne návrh na vykonanie tejto exekúcie podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci
ktorého si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený
s uplatnením pohľadávky.
29. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Miroslav DURIŠ
predseda senátu