Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 212/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , , podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením

o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora sp. zn. EX 551/2002

z 20. januára 2020 v časti výzvy na úhradu trov starej exekúcie, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

upovedomením o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora (ďalej len

„súdny exekútor“) sp. zn. EX 551/2002 z 20. januára 2020 v časti výzvy na úhradu trov

starej exekúcie (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola

v predmetnom exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom v procesnom postavení

oprávnenej. Exekučné konanie bolo začaté a vedené podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť

dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala o ukončení niektorých

exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „

Z. z.“), ktorým v § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie začaté

pred 1. aprílom 2017. Zároveň za splnenia stanovených podmienok (

Z. z.) stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc zákon

č. , napadnutým rozhodnutím upovedomil sťažovateľku o zastavení starej

exekúcie. Súčasťou napadnutého upovedomenia bola aj výzva adresovaná sťažovateľke

na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa

(tzv. paušálnych trov exekúcie).

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením o zastavení exekúcie v časti

výzvy na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie adresovanej sťažovateľke bolo

zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti kritizuje predmetnú

právnu úpravu , v zmysle ktorej paušálne trovy znáša

oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú.

Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla

2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy

exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených

prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že § 6 ods. 2 zákona

č. je potrebné vykladať ústavne konformne, a to tak, že oprávnený

je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov

by bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie exekúcie

nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti.

Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore

s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie sťažovateľka

v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona č.

bez nadväznosti na v znení účinnom do 31. 1.

2002 resp. bez nadväznosti na v znení účinnom

od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať paušálne

trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej na zastavení

exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Súdny exekútor porušil upovedomeniami o zastavení starých

exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých

na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky

vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov

sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov

starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené

článkom 20 ods. 1 a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá

veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých

exekúcii vydané súdnym exekútorom dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn.

(podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi (podľa

tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie)

na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-

povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia

súdnemu exekútorovi na ďalšie konanie.

3. Súdny exekútor je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.

4. Súdny exekútor je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu...

do troch dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

8. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

9. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické

so znením .

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti so sťažnosťami

namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov

už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie

základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , , ).

13. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem

svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom

než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame

či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

14. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu

k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej

kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného

súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť

z podanej ústavnej sťažnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K porušeniu označených procesných práv napadnutým upovedomením

súdneho exekútora

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

upovedomením o zastavení starej exekúcie v časti výzvy na úhradu paušálnych trov

exekúcie v sume 42 €, ktorej sťažovateľka vytýka, že je arbitrárna a že súdny exekútor

ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou zasiahol

do jej označených práv.

16. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy,

pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne

záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle

alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu),

či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (,

, , , ).

18. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v civilnom súdnom konaní (, ). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite

aplikácie práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. z 20. novembra 2012

uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.

80/2012).

19. Podľa paušálne trovy znáša oprávnený.

Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení

starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.

20. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade

dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých

exekúcii v kontexte namietanej výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Zmyslom

a účelom prijatia bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných

súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaniach viedla exekúcia proti povinným

dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom

právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou

Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol

okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných predpokladov súdny exekútor

vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným, že ex lege došlo k zastaveniu

týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného upovedomenia má súdny exekútor

možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy zastavenej exekúcie v presne

stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné konštatovať, že

Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex specialis, ktorá osobitne upravuje

tam stanovené situácie, a to vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu exekučného konania,

ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši v porovnaní s Exekučným

poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má oprávnený, na druhej

strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len zákonom stanovená paušálna

suma. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre účel

zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné

dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania

pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje

aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002

do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1,

pozn.).

21. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy ,

konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu

aj čo sa týka výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis, a preto nie je

možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy

lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou

a povinnosťou úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť

argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.

22. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava

nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej

exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych

výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný

inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie.

Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné

konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť

nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie

sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov

v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru

citovanú v bode 18 považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala

ústavne konformného výkladu a aplikácie za nedôvodnú,

pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku na náhradu paušálnych

trov zastavenej exekúcie a tento si uplatnil v súlade s platným právom.

23. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6

ods. 4 písm. b) , ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom,

či v jej označenej exekučnej veci bola exekúcia zapísaná v Centrálnom registri exekúcií,

pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu trov exekúcie

je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc ex

lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej splnenie

spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel k záveru,

že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovanom prípade exekúcia nebola zapísaná

v Centrálnom registri exekúcií, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia

výslovného tvrdenia porušenia povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto

spochybnenie nemá povinnosť preverovať v konaniach podľa , kde nepôsobí

ako skutkový súd.

24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia

sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona

č. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej

exekúcie v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu

v okolitých štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,

Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu

Lotyšska, ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec

Van der Muselle proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd

v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa senát ústavného súdu

nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum

je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd

už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť

v inom type konania (napr. , , ). Argumentácia

sťažovateľky o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej

sťažnosti právnickej osoby podľa nedôvodná.

25. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenie v časti výzvy

na úhradu paušálnych trov starej exekúcie je ústavne udržateľné, rešpektuje a primeraným

spôsobom interpretuje do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd

dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie

svojho základného práva podľa a podľa listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu

paušálnych trov starej exekúcie, je zjavne neopodstatnená.

III.2 K porušeniu označených hmotných práv napadnutým upovedomením

súdneho exekútora

26. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa , listiny

a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Ide o

práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala od

namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie

sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,

že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu

paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia

označených procesných práv sťažovateľky napadnutým upovedomením súdneho exekútora,

rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutým

upovedomením súdneho exekútora.

27. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým

upovedomením súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomenia súdneho exekútora,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

28. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že procesne nezavinila zastavenie starej

exekúcie, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc z informácií

obsiahnutých v ústavnej sťažnosti a v jej prílohe, že v okolnostiach posudzovanej veci

exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré

Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva

na základe zmluvy. Tento samotný fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla túto pohľadávku

nevymáhať od povinného a radšej ju zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,

indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o jej sťaženej vymáhateľnosti

vzhľadom na finančnú situáciu povinného. Sťažovateľka pri odplatnom prevode tejto

pohľadávky vzniknutej zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť vedomá

rizika, že vymožiteľnosť tejto pohľadávky je neistá. Napriek tomu išla do podnikateľského

rizika a podala návrh na súdne vymoženie tejto pohľadávky, resp. nastúpila do procesného

postavenia oprávneného v prebiehajúcom exekučnom konaní iniciovanom jej právnou

predchodkyňou. Predmetná exekúcia má tú spojitosť, že bola dlhodobo (v danom prípade

viac ako desať rokov, pozn.) vykonávaná bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť

o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej opatrnosti, ako to v ústavnej

sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda v čase podania

návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala „hrozba“ znášania trov

pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške skutočných trov súdneho exekútora.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny negatívny dopad

na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou

Z. z. a napadnutým upovedomením súdneho exekútora, ale skôr s rozhodnutím

sťažovateľky znášať podnikateľské riziko spojené s vymáhaním postúpenej pohľadávky.

Ústavný súd tak na záver konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými

právami hmotnej povahy a napadnutým upovedomením súdneho exekútora ani v tejto

argumentačnej rovine. Navyše je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať

opätovne návrh na vykonanie tejto exekúcie podľa , v rámci

ktorého si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený

s uplatnením pohľadávky.

29. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu