Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 241/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva vlastniť majetok podľa

a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení

starých exekúcií súdneho exekútora Mgr. Mariána Kráľa sp. zn. EX 229/98 z 3. marca 2020,

sp. zn. EX 149/98 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 83/98 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 153/98

z 3. marca 2020, sp. zn. EX 150/98 z 3. marca 2020 a sp. zn. EX 172/98 z 3. marca 2020,

sp. zn. EX 228/98 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 172/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 228/98

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 229/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 150/98 z 10. marca 2020,

sp. zn. EX 149/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 153/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 198/05

z 23. marca 2020 v časti výziev na úhradu trov starej exekúcie a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4,

Bratislava, IČO 36 722 316 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) upovedomeniami o zastavení starých exekúcií súdneho exekútora

Mgr. Mariána Kráľa (ďalej len „súdny exekútor“) sp. zn. EX 229/98 z 3. marca 2020, sp. zn.

EX 149/98 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 83/98 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 153/98 z 3. marca

2020, sp. zn. EX 150/98 z 3. marca 2020 a sp. zn. EX 172/98 z 3. marca 2020, sp. zn.

EX 228/98 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 172/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 228/98

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 229/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 150/98 z 10. marca 2020,

sp. zn. EX 149/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 153/98 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 198/05

z 23. marca 2020 v časti výziev na úhradu trov starej exekúcie (ďalej len „napadnuté

upovedomenia“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

bola v predmetných exekučných konaniach, vedených súdnym exekútorom, v procesnom

postavení oprávnenej. Exekučné konania boli začaté a vedené podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť

dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala o ukončení niektorých

exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “), ktorým v ustanovení zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“

na exekúcie začaté pred 1. aprílom 2017. Zároveň za splnenia stanovených podmienok

( ) stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny

exekútor, aplikujúc , napadnutými rozhodnutiami upovedomil

sťažovateľku o zastavení starých exekúcií. Súčasťou napadnutých upovedomení boli

aj výzvy adresované sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 €, určenej

podľa (tzv. paušálnych trov exekúcie).

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutými upovedomeniami o zastavení exekúcie

v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, adresovaných sťažovateľke,

bolo zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti kritizuje

predmetnú právnu úpravu , v zmysle ktorej paušálne

trovy znáša oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu, zavedenú zákonodarcom, považuje

za protiústavnú. Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku

účinného od 1. apríla 2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora,

účinných predtým, trovy exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora

len vo vymedzených prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí,

že ustanovenie je potrebné vykladať ústavnokonformne,

a to tak, že oprávnený je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik

týchto paušálnych trov by bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí,

že zastavenie exekúcií nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani

pri náležitej opatrnosti. Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky

retroaktivity, v rozpore s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej

argumentácie sťažovateľka v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým

aplikoval bez nadväznosti na zákona

č. v znení účinnom do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na

v znení účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje

od sťažovateľky ako oprávnenej znášať paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery

zavinenia sťažovateľky - oprávnenej na zastavení exekúcie, porušil“ označené práva

sťažovateľky.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Súdny exekútor Mgr. Marián Kráľ porušil upovedomeniami o zastavení starých

exekúcií vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých

na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky

vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov

sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov

starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené

článkom 20 ods. 1 a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá

veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých

exekúcií vydaných súdnym exekútorom Mgr. Marián Kráľ... v časti výzva na úhradu trov

starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia súdnemu exekútorovi Mgr. Marián Kráľ

na ďalšie konanie.

3. Súdny exekútor Mgr. Marián Kráľ je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.

4. Súdny exekútor Mgr. Marián Kráľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu

Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, do troch dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

8. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

8.1 Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

8.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

8.3 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

9. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické

so znením .

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti so sťažnosťami

namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov

už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie

základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , , ).

13. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem

svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom než

zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame

či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

14. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu

k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej

kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného

súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť

z podanej ústavnej sťažnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K porušeniu označených procesných práv napadnutými upovedomeniami

súdneho exekútora

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného

práva sťažovateľky zaručeného v , listiny a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starých

exekúcií v časti výziev na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorým

sťažovateľka vytýka, že sú arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom

a aplikáciou zasiahol do jej označených práv.

16. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ

by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (, ,

, , ).

18. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v civilnom súdnom konaní (, ). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie

práva.“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. uverejnené

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).

19. Podľa paušálne trovy znáša oprávnený.

Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení

starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.

20. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade

dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých

exekúcií v kontexte namietanej výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Zmyslom

a účelom prijatia bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných

súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti povinným dlhodobo

neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej

istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou

exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol

okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných predpokladov súdny exekútor

vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným, že ex lege došlo k zastaveniu

týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného upovedomenia má súdny exekútor

možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy zastavenej exekúcie

v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať, že zákon

č. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex specialis, ktorá osobitne

upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu exekučného

konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši v porovnaní

s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má oprávnený,

na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len zákonom stanovená

paušálna suma. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade

a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť

je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania

pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje

aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002

do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1,

pozn.).

21. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy ,

konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu aj výšky.

Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné uvažovať

o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis

a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou

úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť argumentácie

sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.

22. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava

nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej

exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych

výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný

inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie. Keď

na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné konanie

sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť nadviažu,

sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa ex lege

zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov a v stanovenej

výške. V kontexte týchto skutočností, a s poukazom na svoju judikatúru, citovanú

v bode 18, ústavný súd považoval argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala ústavne

konformného výkladu a aplikácie , za nedôvodnú,

pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku na náhradu paušálnych

trov zastavených exekúcií, a tento si uplatnil v súlade s platným právom.

23. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6

ods. 4 písm. b) , ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom,

či v jej označených exekučných veciach boli exekúcie zapísané v Centrálnom registri

exekúcií, pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu

trov exekúcie je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri

niekoľko tisíc ex lege zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto

jej splnenie spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky

dospel k záveru, že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovanom prípade exekúcie neboli

zapísané v centrálnom registri, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia

výslovného tvrdenia porušenia povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto

spochybnenie nemá povinnosť preverovať v konaniach podľa , kde nepôsobí

ako skutkový súd.

24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia

sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona

č. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej

exekúcie v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu

v okolitých štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,

Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu

Lotyšska, ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec

Van der Muselle proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd

v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti

fyzickej alebo právnickej osoby podľa senát ústavného súdu nie je

oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum je

vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd už

viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom

type konania (napr. , , ). Argumentácia

sťažovateľky o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej

sťažnosti právnickej osoby podľa nedôvodná.

25. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenia v časti výziev

na úhradu paušálnych trov starých exekúcií sú ústavne udržateľné, rešpektujú a primeraným

spôsobom interpretujú do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd

dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie

svojho práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých

exekúcií, je zjavne neopodstatnená.

III.2 K porušeniu označených hmotných práv napadnutými upovedomeniami

súdneho exekútora

26. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa , listiny

a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.

Ide o práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala

od namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie

sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,

že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výziev na náhradu

paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia

označených procesných práv sťažovateľky napadnutými upovedomeniami súdneho

exekútora, rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti,

ktorými sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora.

27. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa , podľa listiny a práva podľa

dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomení súdneho exekútora,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

28. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila

zastavenie starých exekúcií, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc

z informácií obsiahnutých v ústavnej sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach

posudzovanej veci exekučnými titulmi boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia

Sociálnej poisťovne, ktoré Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako

subjekt súkromného práva na základe zmluvy. Tento samotný fakt, že Sociálna poisťovňa

sa rozhodla tieto pohľadávky nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla

na sťažovateľku za odplatu, indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich

sťaženej vymáhateľnosti vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka

pri odplatnom prevode týchto pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú

hodnotu si musela byť vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá.

Napriek tomu išla do podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto

pohľadávok, resp. nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich

exekučných konaniach, iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetné exekúcie majú

tú spojitosť, že boli dlhodobo (v danom prípade viac ako desať rokov, pozn.) vykonávané

bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala

pri zachovaní primeranej opatrnosti, tak ako to v ústavnej sťažnosti tvrdila. Aj v režime

podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného

na vykonanie exekúcie, existovala „hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného,

dokonca vo výške skutočných trov súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný

súd dospel k záveru, že potenciálny negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako

oprávnenej nesúvisí s aplikáciou a napadnutými upovedomeniami

súdneho exekútora, ale skôr s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko,

spojené s vymáhaním postúpených pohľadávok. Ústavný súd tak v závere konštatuje,

že neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy

a napadnutými upovedomeniami súdneho exekútora ani v tejto argumentačnej rovine.

Navyše, je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrh na vykonanie

tejto exekúcie podľa , v rámci ktorého si môže uplatniť

aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.

29. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu