Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 238/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn.

z 20. decembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 20. augusta 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 20. decembra 2016 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 20. augusta 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal proti ,

, (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a

, , (ďalej len „žalovaný

v 2. rade“), zaplatenia sumy 30 043,54 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej

sťažovateľovi trestným činom ublíženia na zdraví, zo spáchania ktorého okresný súd

trestným rozkazom sp. zn. zo 16. marca 2015 uznal vinných žalovaných

v 1. a 2. rade, každému z nich uložil peňažný trest a sťažovateľa ako poškodeného odkázal

s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Uplatnenú sumu sťažovateľ

v žalobe požadoval ako náhradu ušlého zisku v sume 7 180 €, náhradu nákladov spojených

s liečením v sume 5 477,40 €, náhradu výdavkov predstavujúcich preklad dokumentov

v sume 386,14 €, náhradu škody za stratenú retiazku v sume 1 000 €, náhradu výdavkov

na špeciálnu stravu v sume 1 000 € a náhradu nemajetkovej ujmy za spôsobené trvalé

následky v sume 15 000 €.

3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľ

neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku na náhradu škody. Žalovaným

v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania proti sťažovateľovi v rozsahu 100 %.

4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny a žalovaným v 1. a 2. rade priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodil z (ďalej aj „“), argumentujúc,

že krajský súd sa nevysporiadal s jeho podstatnými odvolacími námietkami.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol

ako neprípustné podľa a žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal nárok

na náhradu trov dovolacieho konania.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu namieta jeho nedostatočné odôvodnenie, pretože najvyšší súd sa nevyjadril

k podstatným námietkam obsiahnutým v podanom dovolaní a nevysporiadal sa so spornými

skutkovými zisteniami. Konkrétne najvyššiemu súdu vytýka, že sa „náležite nevysporiadal

s tvrdením žalobcu, že všetky relevantné a súdom dopytované listinné dôkazy boli riadne

a včas predložené“ a nevzal do úvahy ani predložené „potvrdenie o absolvovaní

operačného zákroku dňa 22.1.2019, ktoré dostatočne preukazuje dovtedy neustálený

zdravotný stav žalobcu a pretrvávajúce následky v súvislosti s konaním žalovaných“.

8. Podľa názoru sťažovateľa konajúce súdy „nerešpektovali predložené listinné

dôkazy (napr. rakúska výpoveď zo zamestnania, uplatnenie cestovných nákladov v súvislosti

s liečením a návštevami príbuzných) a jednak nesprávne vyhodnotili niektoré dôkazy

(napr. posudok lekára konštatujúci trvalé následky na zdraví žalobcu), čo viedlo

k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon k porušeniu práva na spravodlivý proces“.

Sťažovateľ v závere poukazuje na neefektívnu činnosť konajúcich súdov, ktoré mu odmietli

priznať uplatnený nárok na náhradu škody bez toho, aby mu poskytli zrozumiteľné a jasné

odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva zaručené Slovenskej

republiky a čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Galanta zo dňa 20.12.2016 sp. zn.: , Krajského súdu v Trnave

zo dňa 20.8.2018 sp. zn.: , Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

27.11.2019 sp. zn.: porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 20.12.2016 sp. zn. ,

rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.8.2018 sp. zn. , uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2019 sp. zn. zrušuje

a vrátil vec na nové konanie.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru opakovane

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a taktiež práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Porušenie označených práv sťažovateľ vidí v

- nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí, pretože konajúce súdy

sa nevyjadrili k podstatným argumentom a námietkam prezentovaným v konaní a

- nezohľadnení predložených dôkazov v súvislosti s jeho uplatneným nárokom, čo viedlo

k nesprávnym skutkovým zisteniam.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

19. V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 (a práva podľa dohovoru) vydaním napadnutého rozsudku

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

21. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol predmetom prieskumu zo strany krajského súdu na základe odvolania

podaného sťažovateľom, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom. Z toho

dôvodu je vylúčený ústavný prieskum vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu,

keďže v danom prípade existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje .

Ústavný súd totiž nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých

sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,

dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

22. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

23. Ústavný súd konštatuje zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúcej z § 124 zákona

o ústavnom súde a to vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (23. decembra 2019, pozn.).

24. Podľa je úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

26. Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti ( ) je postavený mimo sústavu všeobecných súdov a nie je

ho možné považovať za ďalšiu opravnú inštanciu v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými

súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ).

27. Účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva

na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu,

čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení

s (, )].

28. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepochybne patrí aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (). Uvedené platí aj pre opravné konanie, pretože odôvodnenie

súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Ani judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok vo veci Georgiadis proti

Grécku z 29. 5. 1997 sťažnosť č. 21522/93, rozsudok vo veci Higgins a iní proti Francúzsku

z 19. 2. 1998, sťažnosť č. 20124/92).

29. Súčasťou tohto základného práva však nie je právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstate vyjadruje svoj nesúhlas s výsledkom

sporu a s vykonávaním a hodnotením dôkazov konajúcimi súdmi, pričom vo všeobecnej

rovine tvrdí, že nedostal odpoveď na podstatné argumenty prezentované v konaní, čím došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

31. Na základe uvedeného ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť sa s tou

časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá je pre posúdenie

dôvodnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa podstatná.

32. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd skonštatoval dostatočne zistený

skutkový stav a správne skutkové a právne závery okresného súdu, preto sa v zmysle § 387

ods. 2 v celom rozsahu stotožnil s jeho rozsudkom, ktorý považoval za presvedčivý

a riadne odôvodnený. Súčasne sa krajský súd zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa

a vyjadril sa k jednotlivým nárokom, ktoré si sťažovateľ uplatnil v podanej žalobe (body 53

až 57 odôvodnenia rozsudku), pričom rovnako ako okresný súd, aj krajský súd dospel

k záveru o ich nepreukázaní, a teda o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom, pričom

svoj právny názor náležite a dostatočne rozviedol.

33. Pokiaľ ide o tú časť ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ polemizuje

s vykonanými dôkazmi a s ich hodnotením všeobecnými súdmi, ústavný súd zdôrazňuje,

že zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu prináleží všeobecným súdom, pričom pokiaľ

tieto postupujú v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( ) a uvedú,

z ktorých dôkazov vyvodili skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadili, nie je v právomocí ústavného súdu do takého hodnotenia vstupovať. Aj z ustálenej

judikatúry vyplýva, že ústavnému súdu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy,

pretože takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohami

ústavného súdu, ale popieral by aj základnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti občianskeho

súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy

(m. m. ). Iba v prípade, ak by právne závery súdu boli v extrémnom nesúlade

so zistenými skutkovými zisteniami, alebo by z nich v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývali, bolo by nutné také rozhodnutie považovať

za odporujúce základnému právu na súdnu ochranu podľa , resp. právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

34. V danom prípade krajský súd dostatočným spôsobom vyhodnotil dokazovanie

vykonané okresným súdom, pričom sťažovateľovi poskytol kvalifikované odpovede na jeho

námietky vznesené v podanom odvolaní, podrobne sa zaoberal jednotlivými uplatnenými

nárokmi sťažovateľa na náhradu škody a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov ich,

rovnako ako okresný súd, nepovažoval za preukázané. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa

týkajúcej sa nezohľadnenia ďalších predložených dôkazov v odvolacom konaní krajský súd

uviedol, že „žalobca síce v odvolacom konaní predložil technický preukaz, pokladničné

bločky a ďalšie dôkazy za účelom priznania jeho nároku ako náhrady cestovných nákladov,

bolo ale na žalobcovi, aby predložil všetky relevantné dôkazy za účelom ich preukázania

a vyčíslenia pred súdom prvej inštancie. Žalovaní správne uviedli, že v danom prípade

nejde o novoty podľa ust. , preto na tieto dodatočne predložené listinné dôkazy

odvolací súd nemohol prihliadnuť.“.

35. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný

súd zistil, že krajský súd neponechal bez povšimnutia základné odvolacie námietky

sťažovateľa, ale na tieto dostatočným spôsobom reagoval, preto možno konštatovať,

že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd považuje

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu za ústavne konformné a zrozumiteľné

a nemá dôvod jeho závery akýmkoľvek spôsobom spochybňovať. Napadnutý rozsudok

nenesie znaky nepredvídateľnosti, pričom ústavný súd v danom prípade nezistil pri výklade

aplikovaných právnych predpisov krajským súdom žiadny náznak svojvôle.

36. V danom prípade preto niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

37. Ústavný súd sa napokon zaoberal tým, či aj zo strany najvyššieho súdu boli

v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlené dôvody odmietnutia

dovolania sťažovateľa, pričom po jeho preskúmaní musí ústavný súd konštatovať,

že napadnuté uznesenie spĺňa z ústavného hľadiska požiadavky na riadne odôvodnenie

rozhodnutia a nie je ho možné označiť za arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné.

38. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie

z dôvodu existencie vady zmätočnosti podľa , čo odôvodnil

nedostatočnosťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu a skutočnosťou, že krajský súd

sa nevysporiadal s jeho dôležitými tvrdeniami obsiahnutými v podanom odvolaní.

39. Najvyšší súd k tomu v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

(bod 15) uviedol, že „v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver,

že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu

zmätočnosti v zmysle . Za takú vadu nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Námietky sa čiastočne týkajú

vykonania a vyhodnotenia dôkazov, ktorých relevantnosť v dovolacom konaní v zmysle

je vysvetlená v ďalších bodoch. Odvolací súd prebral v celom rozsahu

súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel

i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie

žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľal

i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie

odkázal na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.“.

40. S poukazom na judikatúru ústavného súdu najvyšší súd konštatoval,

že povinnosťou krajského súdu nebolo osobitne reagovať na každý bod odvolania

sťažovateľa, a v tomto smere konkretizoval, že „nebolo preto nevyhnutné osobitne reagovať

napríklad na otázku rakúskej právnej úpravy k problematike výpovede z pracovného

pomeru a jej odôvodnenia. Ako vyplýva z kontextu celého rozhodnutia odvolacieho súdu,

išlo len o parciálnu záležitosť, ktorá samotná aj keby sa zakladala na reálnom základe,

nemohla zvrátiť rozhodnutie súdu v prospech žalobcu. Na zamietnutie žaloby a následné

potvrdenie rozhodnutia bolo dosť dôvodov aj bez tejto skutočnosti.“.

41. Najvyšší súd napokon uzavrel, že nesprávne zistený skutkový stav a nevykonanie

všetkých navrhnutých dôkazov nie je dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv

účastníka konania a zakladajúci tak prípustnosť dovolania. Na základe uvedeného najvyšší

súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa , podľa ktorého dovolací súd

odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

42. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že najvyšší súd nevzal do úvahy

predložené lekárske potvrdenie o absolvovaní operačného zákroku z 22. januára 2019,

ani v tomto smere nemožno z ústavného hľadiska najvyššiemu súdu nič vytknúť. V zmysle

je totiž preskúmavacia činnosť dovolacieho súdu obmedzená tým, že skutkový

stav veci a rovnako ani výsledky dokazovania sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť.

Podkladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu môžu byť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré

strany uviedli v konaní pred súdom prvej inštancie alebo v konaní pred odvolacím súdom,

a to v takom rozsahu, ako sú uvedené v súdnom spise alebo sú uvedené v odôvodnení

rozhodnutí týchto súdov (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. 1540 s. ISBN 978-80-7400-629-6, s. 1413.)

Pred dovolacím súdom je dokazovanie v zásade vylúčené okrem preukazovania včasnosti

a prípustnosti podaného dovolania ( ). Ak teda sťažovateľ skutočne túto okolnosť

jeho prípadu v dovolaní namietal, najvyšší súd nemohol v tomto smere vykonávať

dokazovanie, pretože by postupoval v rozpore so zákonom, keďže uvedeným dôkazom

sťažovateľ nepreukazoval podanie dovolania v zákonnej lehote a rovnako ani jeho

prípustnosť.

43. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil,

že by sa najvyšší súd s dovolaním sťažovateľa vysporiadal nedostatočne. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia sú zrejmé konkrétne dôvody, ktoré najvyšší súd viedli k vysloveným

právnym záverom o neprípustnosti podaného dovolania, pričom ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd o ňom rozhodol zákonom predpokladaným spôsobom, zohľadňujúc pritom

nielen relevantnú judikatúru najvyššieho súdu, ale aj judikatúru ústavného súdu. V danom

prípade preto neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd do napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu akýmkoľvek spôsobom zasahoval, keďže nebolo zistené nič,

čo by signalizovalo porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

(a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru).

44. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

45. V závere ústavný súd opätovne pripomína, že právo na spravodlivé súdne

konanie nie je možné vykladať tak, že by garantovalo právo na úspech v konaní či právo

na rozhodnutie zodpovedajúce predstavám sťažovateľa. Len nesúhlas so závermi

všeobecných súdov pri aplikácii jednoduchého (podústavného práva) nemôže byť dôvodom

na vyhovenie ústavnej sťažnosti a vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

za nespravodlivé vzhľadom na ujmu, ktorú utrpel v dôsledku protiprávneho konania

žalovaných, ústavný súd nemohol rozhodnúť inak, ako jeho ústavnú sťažnosť ako celok

odmietnuť, keďže arbitrárnosť (svojvôľu) zo strany všeobecných súdov v danom prípade

nezistil.

46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu