Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 238/2020
PDF · 498.48 KB
No categories available
I. ÚS 238/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 8 C 687/2015
z 20. decembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 380/2017
z 20. augusta 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Cdo 212/2019 z 27. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 687/2015 zo 20. decembra 2016 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 23 Co 380/2017 z 20. augusta 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 7 Cdo 212/2019 z 27. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom
sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal proti ,
, (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a
, , (ďalej len „žalovaný
v 2. rade“), zaplatenia sumy 30 043,54 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej
sťažovateľovi trestným činom ublíženia na zdraví, zo spáchania ktorého okresný súd
trestným rozkazom sp. zn. 29 T 197/2014 zo 16. marca 2015 uznal vinných žalovaných
v 1. a 2. rade, každému z nich uložil peňažný trest a sťažovateľa ako poškodeného odkázal
s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Uplatnenú sumu sťažovateľ
v žalobe požadoval ako náhradu ušlého zisku v sume 7 180 €, náhradu nákladov spojených
s liečením v sume 5 477,40 €, náhradu výdavkov predstavujúcich preklad dokumentov
v sume 386,14 €, náhradu škody za stratenú retiazku v sume 1 000 €, náhradu výdavkov
na špeciálnu stravu v sume 1 000 € a náhradu nemajetkovej ujmy za spôsobené trvalé
následky v sume 15 000 €.
3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľ
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku na náhradu škody. Žalovaným
v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania proti sťažovateľovi v rozsahu 100 %.
4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny a žalovaným v 1. a 2. rade priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodil z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), argumentujúc,
že krajský súd sa nevysporiadal s jeho podstatnými odvolacími námietkami.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol
ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP a žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal nárok
na náhradu trov dovolacieho konania.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu namieta jeho nedostatočné odôvodnenie, pretože najvyšší súd sa nevyjadril
k podstatným námietkam obsiahnutým v podanom dovolaní a nevysporiadal sa so spornými
skutkovými zisteniami. Konkrétne najvyššiemu súdu vytýka, že sa „náležite nevysporiadal
s tvrdením žalobcu, že všetky relevantné a súdom dopytované listinné dôkazy boli riadne
a včas predložené“ a nevzal do úvahy ani predložené „potvrdenie o absolvovaní
operačného zákroku dňa 22.1.2019, ktoré dostatočne preukazuje dovtedy neustálený
zdravotný stav žalobcu a pretrvávajúce následky v súvislosti s konaním žalovaných“.
8. Podľa názoru sťažovateľa konajúce súdy „nerešpektovali predložené listinné
dôkazy (napr. rakúska výpoveď zo zamestnania, uplatnenie cestovných nákladov v súvislosti
s liečením a návštevami príbuzných) a jednak nesprávne vyhodnotili niektoré dôkazy
(napr. posudok lekára konštatujúci trvalé následky na zdraví žalobcu), čo viedlo
k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon k porušeniu práva na spravodlivý proces“.
Sťažovateľ v závere poukazuje na neefektívnu činnosť konajúcich súdov, ktoré mu odmietli
priznať uplatnený nárok na náhradu škody bez toho, aby mu poskytli zrozumiteľné a jasné
odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva zaručené čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Galanta zo dňa 20.12.2016 sp. zn.: 8C/687/2015, Krajského súdu v Trnave
zo dňa 20.8.2018 sp. zn.: 23Co/380/2017, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
27.11.2019 sp. zn.: 7Cdo/212/2019 porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 20.12.2016 sp. zn. 8C/687/2015,
rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.8.2018 sp. zn. 23Co/380/2017, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2019 sp. zn. 7Cdo/212/2019 zrušuje
a vrátil vec na nové konanie.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Porušenie označených práv sťažovateľ vidí v
- nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí, pretože konajúce súdy
sa nevyjadrili k podstatným argumentom a námietkam prezentovaným v konaní a
- nezohľadnení predložených dôkazov v súvislosti s jeho uplatneným nárokom, čo viedlo
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
19. V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vydaním napadnutého rozsudku
okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany základného práva
pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného
aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
21. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok
okresného súdu bol predmetom prieskumu zo strany krajského súdu na základe odvolania
podaného sťažovateľom, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom. Z toho
dôvodu je vylúčený ústavný prieskum vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu,
keďže v danom prípade existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd totiž nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých
sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,
dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
22. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
23. Ústavný súd konštatuje zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej
sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúcej z § 124 zákona
o ústavnom súde a to vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (23. decembra 2019, pozn.).
24. Podľa § 56 zákona o ústavnom súde je úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
26. Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je postavený mimo sústavu všeobecných súdov a nie je
ho možné považovať za ďalšiu opravnú inštanciu v systéme všeobecného súdnictva.
Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými
súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
27. Účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu,
čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04)].
28. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepochybne patrí aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Uvedené platí aj pre opravné konanie, pretože odôvodnenie
súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Ani judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok vo veci Georgiadis proti
Grécku z 29. 5. 1997 sťažnosť č. 21522/93, rozsudok vo veci Higgins a iní proti Francúzsku
z 19. 2. 1998, sťažnosť č. 20124/92).
29. Súčasťou tohto základného práva však nie je právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstate vyjadruje svoj nesúhlas s výsledkom
sporu a s vykonávaním a hodnotením dôkazov konajúcimi súdmi, pričom vo všeobecnej
rovine tvrdí, že nedostal odpoveď na podstatné argumenty prezentované v konaní, čím došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
31. Na základe uvedeného ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť sa s tou
časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá je pre posúdenie
dôvodnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa podstatná.
32. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd skonštatoval dostatočne zistený
skutkový stav a správne skutkové a právne závery okresného súdu, preto sa v zmysle § 387
ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil s jeho rozsudkom, ktorý považoval za presvedčivý
a riadne odôvodnený. Súčasne sa krajský súd zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa
a vyjadril sa k jednotlivým nárokom, ktoré si sťažovateľ uplatnil v podanej žalobe (body 53
až 57 odôvodnenia rozsudku), pričom rovnako ako okresný súd, aj krajský súd dospel
k záveru o ich nepreukázaní, a teda o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom, pričom
svoj právny názor náležite a dostatočne rozviedol.
33. Pokiaľ ide o tú časť ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ polemizuje
s vykonanými dôkazmi a s ich hodnotením všeobecnými súdmi, ústavný súd zdôrazňuje,
že zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu prináleží všeobecným súdom, pričom pokiaľ
tieto postupujú v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) a uvedú,
z ktorých dôkazov vyvodili skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadili, nie je v právomocí ústavného súdu do takého hodnotenia vstupovať. Aj z ustálenej
judikatúry vyplýva, že ústavnému súdu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy,
pretože takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohami
ústavného súdu, ale popieral by aj základnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti občianskeho
súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy
(m. m. I. ÚS 11/2015). Iba v prípade, ak by právne závery súdu boli v extrémnom nesúlade
so zistenými skutkovými zisteniami, alebo by z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývali, bolo by nutné také rozhodnutie považovať
za odporujúce základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 155/07).
34. V danom prípade krajský súd dostatočným spôsobom vyhodnotil dokazovanie
vykonané okresným súdom, pričom sťažovateľovi poskytol kvalifikované odpovede na jeho
námietky vznesené v podanom odvolaní, podrobne sa zaoberal jednotlivými uplatnenými
nárokmi sťažovateľa na náhradu škody a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov ich,
rovnako ako okresný súd, nepovažoval za preukázané. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa
týkajúcej sa nezohľadnenia ďalších predložených dôkazov v odvolacom konaní krajský súd
uviedol, že „žalobca síce v odvolacom konaní predložil technický preukaz, pokladničné
bločky a ďalšie dôkazy za účelom priznania jeho nároku ako náhrady cestovných nákladov,
bolo ale na žalobcovi, aby predložil všetky relevantné dôkazy za účelom ich preukázania
a vyčíslenia pred súdom prvej inštancie. Žalovaní správne uviedli, že v danom prípade
nejde o novoty podľa ust. § 366 CSP, preto na tieto dodatočne predložené listinné dôkazy
odvolací súd nemohol prihliadnuť.“.
35. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich
a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný
súd zistil, že krajský súd neponechal bez povšimnutia základné odvolacie námietky
sťažovateľa, ale na tieto dostatočným spôsobom reagoval, preto možno konštatovať,
že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd považuje
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu za ústavne konformné a zrozumiteľné
a nemá dôvod jeho závery akýmkoľvek spôsobom spochybňovať. Napadnutý rozsudok
nenesie znaky nepredvídateľnosti, pričom ústavný súd v danom prípade nezistil pri výklade
aplikovaných právnych predpisov krajským súdom žiadny náznak svojvôle.
36. V danom prípade preto niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
37. Ústavný súd sa napokon zaoberal tým, či aj zo strany najvyššieho súdu boli
v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlené dôvody odmietnutia
dovolania sťažovateľa, pričom po jeho preskúmaní musí ústavný súd konštatovať,
že napadnuté uznesenie spĺňa z ústavného hľadiska požiadavky na riadne odôvodnenie
rozhodnutia a nie je ho možné označiť za arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné.
38. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie
z dôvodu existencie vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, čo odôvodnil
nedostatočnosťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu a skutočnosťou, že krajský súd
sa nevysporiadal s jeho dôležitými tvrdeniami obsiahnutými v podanom odvolaní.
39. Najvyšší súd k tomu v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
(bod 15) uviedol, že „v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver,
že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Za takú vadu nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Námietky sa čiastočne týkajú
vykonania a vyhodnotenia dôkazov, ktorých relevantnosť v dovolacom konaní v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP je vysvetlená v ďalších bodoch. Odvolací súd prebral v celom rozsahu
súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel
i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľal
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP
odkázal na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.“.
40. S poukazom na judikatúru ústavného súdu najvyšší súd konštatoval,
že povinnosťou krajského súdu nebolo osobitne reagovať na každý bod odvolania
sťažovateľa, a v tomto smere konkretizoval, že „nebolo preto nevyhnutné osobitne reagovať
napríklad na otázku rakúskej právnej úpravy k problematike výpovede z pracovného
pomeru a jej odôvodnenia. Ako vyplýva z kontextu celého rozhodnutia odvolacieho súdu,
išlo len o parciálnu záležitosť, ktorá samotná aj keby sa zakladala na reálnom základe,
nemohla zvrátiť rozhodnutie súdu v prospech žalobcu. Na zamietnutie žaloby a následné
potvrdenie rozhodnutia bolo dosť dôvodov aj bez tejto skutočnosti.“.
41. Najvyšší súd napokon uzavrel, že nesprávne zistený skutkový stav a nevykonanie
všetkých navrhnutých dôkazov nie je dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv
účastníka konania a zakladajúci tak prípustnosť dovolania. Na základe uvedeného najvyšší
súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. c) CSP, podľa ktorého dovolací súd
odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
42. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že najvyšší súd nevzal do úvahy
predložené lekárske potvrdenie o absolvovaní operačného zákroku z 22. januára 2019,
ani v tomto smere nemožno z ústavného hľadiska najvyššiemu súdu nič vytknúť. V zmysle
§ 442 CSP je totiž preskúmavacia činnosť dovolacieho súdu obmedzená tým, že skutkový
stav veci a rovnako ani výsledky dokazovania sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť.
Podkladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu môžu byť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré
strany uviedli v konaní pred súdom prvej inštancie alebo v konaní pred odvolacím súdom,
a to v takom rozsahu, ako sú uvedené v súdnom spise alebo sú uvedené v odôvodnení
rozhodnutí týchto súdov (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. 1540 s. ISBN 978-80-7400-629-6, s. 1413.)
Pred dovolacím súdom je dokazovanie v zásade vylúčené okrem preukazovania včasnosti
a prípustnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Ak teda sťažovateľ skutočne túto okolnosť
jeho prípadu v dovolaní namietal, najvyšší súd nemohol v tomto smere vykonávať
dokazovanie, pretože by postupoval v rozpore so zákonom, keďže uvedeným dôkazom
sťažovateľ nepreukazoval podanie dovolania v zákonnej lehote a rovnako ani jeho
prípustnosť.
43. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil,
že by sa najvyšší súd s dovolaním sťažovateľa vysporiadal nedostatočne. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia sú zrejmé konkrétne dôvody, ktoré najvyšší súd viedli k vysloveným
právnym záverom o neprípustnosti podaného dovolania, pričom ústavný súd konštatuje,
že najvyšší súd o ňom rozhodol zákonom predpokladaným spôsobom, zohľadňujúc pritom
nielen relevantnú judikatúru najvyššieho súdu, ale aj judikatúru ústavného súdu. V danom
prípade preto neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd do napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu akýmkoľvek spôsobom zasahoval, keďže nebolo zistené nič,
čo by signalizovalo porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
44. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
45. V závere ústavný súd opätovne pripomína, že právo na spravodlivé súdne
konanie nie je možné vykladať tak, že by garantovalo právo na úspech v konaní či právo
na rozhodnutie zodpovedajúce predstavám sťažovateľa. Len nesúhlas so závermi
všeobecných súdov pri aplikácii jednoduchého (podústavného práva) nemôže byť dôvodom
na vyhovenie ústavnej sťažnosti a vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.
Aj napriek tomu, že sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov
za nespravodlivé vzhľadom na ujmu, ktorú utrpel v dôsledku protiprávneho konania
žalovaných, ústavný súd nemohol rozhodnúť inak, ako jeho ústavnú sťažnosť ako celok
odmietnuť, keďže arbitrárnosť (svojvôľu) zo strany všeobecných súdov v danom prípade
nezistil.
46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu