Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 11/2015

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátska kancelária, Horná 51, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 2. apríla 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. júna 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva vlastniť majetok podľa postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.

z 2. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pred Okresným

súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ

v procesnom postavení žalobcu domáhal proti žalovaným určenia vlastníctva

k nehnuteľnostiam, ktoré sú evidované Okresným úradom Brezno, katastrálnym odborom

v katastrálnom území na liste vlastníctva č. a č. . Predmetné

nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe pre katastrálne územie

v zápisnici č. a ako ich vlastník bolo vedené

. Sťažovateľ žalobný návrh dôvodil predovšetkým tým, že v prospech jeho

vlastníckeho práva svedčí právny titul, ktorým je zmluva č. , na základe ktorej ako

kupujúci odkúpil od predávajúceho Fondu národného majetku Slovenskej republiky okrem

iného aj pozemky, ktoré boli predmetom určenia vlastníckeho práva v napádanom konaní.

Súdne konanie o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam prebiehalo už od roku 1993 a počas

tohto konania došlo k viacerým úpravám a zmenám tak na strane osôb, ktoré boli

pasívne legitimované, ako aj k zmenám právnych stanovísk v dôsledku viacerých

zrušujúcich uznesení odvolacích súdov. Vo veci rozhodol napokon okresný súd rozsudkom

č. k. -1559 z 13. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým

žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorému

však krajský súd nevyhovel a napadnutým rozsudkom potvrdil výrok okresného súdu,

ktorým sa žaloba zamietla.

3. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu

predchádzal, došlo k porušeniu jeho označených základných práv, pričom v ústavnej

sťažnosti zdôraznil, že krajský súd ako odvolací súd sa z jeho pohľadu nezaoberal všetkými

ním nastolenými kľúčovými otázkami, na ktoré bol povinný dať ústavne konformné

odpovede, čo vyústilo do nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.

4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje svoje písomné podania, ktoré predložil

v konaní pre všeobecnými súdmi a ktorými spochybňoval reštitučné nároky žalovaných

osôb. Tento pomerne rozsiahly opis skutkových okolností spojených s právnou

argumentáciou sťažovateľ v závere sumarizuje:

„Z uvedených skutočností je teda zrejmé, že:

1. Reštitučné zákony z. č. 229 a nemali pôsobnosť na pozemky, ktoré sú

predmetom konania, nakoľko sa jednalo o pozemky, ktoré boli vyňaté z pôdneho fondu, boli

pozemkami zastavanými a netvorili poľnohospodársky, ani lesný pôdny fond.

2. Zo strany pozemkového úradu nebolo rešpektované ust. §-u 5 z. č. 229/91 Zb.

a povinnou osobou nebol skutočný nositeľ práv - a následne ja, ako

kupujúci.

3. Vzhľadom k tomu, že pozemky po ich vyňatí z pôdneho fondu boli zastavané,

nebolo ich možné vydať v súlade s §-om 11 ods. 1, písm. c/ z. č. 229/91 Zb.

4. Oprávnené osoby mohli mať len nárok na pozemkovú náhradu v súlade s §-om 14

ods.1 cit. zák.

Ide o tak zásadné porušenia, že... spôsobujú uvedené skutočnosti nulitu tohto

rozhodnutia pozemkového úradu...“

5. Sťažovateľ v nadväznosti na sčasti citované písomné podanie predložené v konaní

pred súdom prvého stupňa, ktoré sa prelína aj s jeho odvolaním proti rozsudku okresného

súdu, v ústavnej sťažnosti ďalej argumentuje:

„Je nesporné, že pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania boli vyňaté

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia PLVH 293/73-Cha. Odvolací

súd v rozsudku konštatuje, že nie je konkrétne určené a teda nie je ani zrozumiteľné, ktoré

konkrétne pozemky mali byť vyňaté a túto neurčitosť nezhojuje ani to, že malo byť vyňatých

37 ha 7113 m², nakoľko celá výmera pozemkov vedených v pozemkovej knihe mala 103 ha

2578 m². Podľa názoru odvolacieho súdu, ak by aj došlo k vyňatiu týchto pozemkov, toto by

nemalo dopad na priznanie vlastníckeho práva reštituentom práve s prihliadnutím

na neurčitosť tohto úkonu (strana 13 ods. 5 rozsudku KS).

Odvolací súd ale túto právnu úvahu ďalej nerozvádza, teda nedal odpoveď na tú

skutočnosť, prečo by to nemalo mať dopad na to, aby reštituentom tieto pozemky neboli

priznané. Nie je potom zrejmé, na základe čoho krajský súd ohľadne tejto skutočnosti

rozhodoval a jeho rozhodnutie je z týchto dôvodov nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené

a ako také nepreskúmateľné. ...

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že mnou predložený znalecký

posudok vypracovaný je listinným dôkazom, z ktorého vzhľadom

na vznesené námietky žalovaných nie je možné vychádzať, pretože znalec sa venoval aj

otázkam právnym. ...

Je nesporné, že ja som nadobudol platne a účinne vlastníctvo k týmto pozemkom

v rámci privatizácie a zo strany súdov mi dosiaľ táto skutočnosť vyvrátená nebola a ako

vlastník pochopiteľne mám aj právo súdnu ochranu a postupom súdov v tomto konaní bol

porušený aj či. 20 ods. 1 SR, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok

a súčasne mám aj právo na jeho ochranu.

Preto som nepochopil tú časť z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, že

majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. V odôvodnení

rozsudku odvolacieho súdu som nenašiel odpoveď, v čom je nadobudnutie môjho

vlastníctva v rozpore s právnym poriadkom a prečo teda následne nemôžem požívať súdnu

ochranu a takýmto postupom mi je odňaté právo na ochranu vlastníctva podľa či. 20 ods. 1

SR.“

6. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jeho označených základných práv podľa rozsudkom krajského

súdu a jeho postupom, zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil mu vec na nové konanie

a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie uznesením zo 14. januára 2015 sa na výzvu

ústavného súdu písomne vyjadril predseda krajského súdu, ktorý navrhol sťažnosti

nevyhovieť. Konštatoval, že zotrváva na svojom právnom posúdení veci, pričom poukázal

na právny názor vyslovený opakovane ústavným súdom v jeho rozhodnutiach, že ústavný

súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a nevykonáva teda dohľad nad ich

rozhodovacou činnosťou. Súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania

a rovnako sa vyjadril aj právny zástupca sťažovateľa.

9. Ústavný súd následne si vyžiadal spis a z jeho obsahu posúdil vecnú stránku

ústavnej sťažnosti, pričom zistil, že nie je dôvodná.

10. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho poslaním je predovšetkým

ochrana ústavnosti ( ), a nie „bežnej“ zákonnosti. Ústavný súd totiž nie je

súčasťou sústavy všeobecných súdov a spravidla mu preto neprislúcha prehodnocovať nimi

vykonané dokazovanie a právne závery na jeho základe urobené. Len ak súčasne došlo

k neoprávnenému zásahu do niektorého z ústavne zaručených základných práv sťažovateľa,

je ústavný súd oprávnený na jeho ochranu zasiahnuť. Existenciu takého zásahu by však

ústavný súd mohol vyvodiť iba vtedy, ak by právne závery obsiahnuté v napadnutom

rozhodnutí boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo by z nich

v žiadnej možnej interpretácii nevyplývali. Ústavný súd v tomto zmysle napadnuté

rozhodnutie krajského súdu preskúmal, pričom vadu, ktorá by vyžadovala jeho zásah,

nenašiel.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

12. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti v prevažnej miere namietal tú

skutočnosť, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, na základe čoho

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil.

Okrem uvedeného sťažovateľ namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu do takej miery, že vykazuje znaky arbitrárnosti.

13. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd v prvom rade uvádza, že pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

neprislúcha mu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, pretože nie je

pre krajský súd prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti

vo všeobecnosti.

14. Súdna moc je totiž v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde

prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci

ústavný súd okrem iného už uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého

nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne

vymedzeným poslaním a s osobitnou rozhodovacou právomocou ().

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,

nie však zákonnosti.

15. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami už ústavný súd opakovane uviedol, že

jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutý rozsudok

krajského súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych

predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok

porušenie práva na súdnu ochranu podľa .

17. Ústavný súd najprv konštatuje, že sťažovateľom prednesené dôvody uvedené

v sťažnosti sa v rozhodnej miere zhodujú s jeho argumentáciou, ktorú uviedol v konaní pred

všeobecnými súdmi, vrátane odvolania proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na všetky základné námietky sťažovateľa

a nad rámec odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného uviedol:

«Žalobca v odvolaní ako ďalší dôvod poukazuje na nulitu správnych aktov.

Nedostatok právomoci správneho organu sa považuje za jeden z dôvodov, ktorý má

za následok nulitu právneho aktu. Nulitný právny akt je rozhodnutím, ktorý vydal správny

orgán, ktorý na to nebol vôbec vecne príslušný. Aj keď náš právny poriadok nulitu

správneho aktu a jeho dôvody priamo neupravuje, je však potrebné vychádzať z existujúcej

judikatúry. Tá spája nulitu správneho aktu spravidla v dôsledku nedostatku právneho

základu, nedostatku právomoci, vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy,

absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu a pod. Podľa platnej

právnej úpravy v zmysle dôvodom pre zrušenie napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu je prípad, keď vo veci rozhodol správny orgán

bez oprávnenia. Takéto rozhodnutie možno v súlade s hore uvedeným vymedzením

považovať za nulitný správny akt. V tomto prípade súd po zrušení napadnutého rozhodnutia

konanie pred správnym orgánom zastaví pre nedostatok právomoci. Povinnosť súdu

zaoberať sa nulitou správneho rozhodnutia z úradnej povinnosti nie je prelomením

dispozičnej zásady, ktorou je správne súdnictvo ovládané, ale jej logickým vyústením.

Na týchto záveroch nič nemení to, že zákonodarca nulitu aktu vyslovene neupravil. Ak súd

zrušuje napadnuté rozhodnutie po zistení, že ide o rozhodnutie nulitné, nezaoberá sa

prípadnými ďalšími námietkami žaloby, lebo zákonnosť možno skúmať len z aktu, ktorý

existuje.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že reštitučné rozhodnutia vydané Pozemkovým

úradom v Banskej Bystrici boli preskúmané súdom v správnom súdnictve, pre túto vadu

neboli zrušené, preto ich nemožno považovať za nulitné. Súd v tomto konaní preto už

nemôže preskúmavať reštitučné rozhodnutie, či ho dokonca reparovať, lebo ide

o rozhodnutie právoplatné a vykonateľné. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentom

žalovaných, že dané rozhodnutia nemožno donekonečna skúmať, pretože by to zásadným

spôsobom narušilo právnu istotu adresátov tohto právneho aktu...

Je nepochybné, že Pozemkový úrad v Banskej Bystrici rozhodol o vlastníctve

v reštitučnom konaní podľa ako orgán, ktorý mal na to dostatok

právomoci, pričom jeho rozhodnutie č. 206/1996 zo dňa 06. 02. 1996 sa stalo právoplatným

dňom 26. 04. 1996, a rozhodnutie zo dňa 23. 05. 1996 č. 868/1996 nadobudlo

právoplatnosť dňom 22. 10.1996.

Na základe rozhodnutia zo dňa 06.02.1996 žalovaní reštituenti nadobudli

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. zapísaným

na LV č. ... .

Na základe rozhodnutia č. zo dňa 23.05.1996 nadobudli vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. zapísaným na LV č. ... .

Tieto rozhodnutia štátneho orgánu - pozemkového úradu sú podľa § 34 a nasl. zákona

č. zapísané záznamom do katastra nehnuteľností.

Zmyslom reštitučných zákonov bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v rozhodnom období. Na majetok, ktorý bol predmetom reštitúcie, sa

nevzťahovali privatizačne zákony. Privatizovaný mohol byť len taký majetok, pokiaľ nebol

riadne uplatnený nárok na jeho vydanie. Je nepochybné, že tento nárok bol riadne

uplatnený a bolo mu vyhovené, teda žalovaným reštituentom bol prinavrátený majetok

v riadnom zákonom dovolenom procese. Treba prihliadnuť na to, že výklad reštitučných

právnych noriem nemá byť dogmatický, má ísť o výklad v prospech reštituentov ako osôb

v minulosti poškodených (porov. rozhodnutia NS SR sp. zn.:

a sp. zn. ).

Z vykonaného dokazovania, ako aj z obsahu spisu vyplývalo, že nehnuteľnosti, ktoré

patrili právnym predchodcom žalovaných a ktorí boli združení v

, prešli v zmysle o úprave právnych pomerov pasienkového

majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov do

, ktoré následne bolo ponechané v

kľude, jeho činnosť nebola obnovená, preto v súlade so zákonom došlo k likvidácii

jeho majetku a tento prešiel na štát práve rozhodnutím ONV zo dňa 28.11.1968 a následne

v súlade so zákonom o majetku obcí na Obec . Treba zdôrazniť, že JRD

sa nestalo právnym nástupcom JRD .

Odvolací súd poukazuje na zmluvu zo dňa 23. 12. 1959 predovšetkým z dôvodu jej

neurčitosti a nepresnosti práve vo vzťahu k ďalším krokom žalovaných vo vzťahu

k reštitúcii. Touto zmluvou previedol MNV v Bystrej, v zastúpení odpredávateľa JRD

, resp. nehnuteľnosti na kupujúceho , podnik

cestovného ruchu, podnikové riaditeľstvo (právny predchodca

). Predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke

č. pod r. č. 1-30, pričom z celkovej výmery 103 ha 25 a 78 m² bolo odkúpených iba

17 ha. Zmluva bola schválená Povereníctvom obchodu v Bratislave a bol daný súhlas

k prevodu aj odborom poľnohospodárstva Rady ONV v .

Nie je sporné, že došlo k odpredaju 17 ha pozemku, avšak zo zmluvy nemožno

zistiť, konkrétne o ktoré pozemky išlo, pretože vložka č. 1225 obsahovala výmeru 103 ha

25 a 78 m². Podľa vtedy platného Stredného prejav, ktorý nie

je zrozumiteľný, je neplatný. Takto uzavretá zmluva bola neurčitá, a preto nemôže byť

platná. Naviac, pozemky prešli z JRD , ktoré bolo ponechané v kľude, podľa

uznesenia vlády č. 1219/1955 následne na štát. V čase uzavretia tejto zmluvy nemohlo MNV

v v zastúpení odpredávateľa JRD pozemky platne odpredať. Tento právny

úkon je potrebné vykladať v súvislosti s danou dobou, kedy došlo k potlačeniu vlastníckeho

práva, potom nebolo vtedy rozhodujúce ani to, ktorých 17 ha malo prejsť na štát, pretože

v konečnom dôsledku na štát prechádzali všetky poľnohospodárske pozemky, preto sa

nepovažovalo zrejme za potrebné vynakladať ďalšie finančné prostriedky v súvislosti

s vyhotovením geometrického plánu. Ani tento „kolektívny“ prístup však nič nemení na tom,

že bol porušený zákon, ktorý mal za následok neplatnosť danej zmluvy. Nakoniec,

neplatnosť ani nikto nenamietal, keďže nemal kto.

V tejto súvislosti treba logicky vykladať aj rozhodnutie ONV zo dňa 28. 11. 1968,

z ktorého vyplýva, že do vlastníctva štátu prešli všetky nehnuteľnosti zapísané vo vložke

č. . Ak teda vyššie uvedená zmluva bola neurčitá a teda neplatná, na základe toho

mohol s nehnuteľnosťami nakladať len ONV, finančný odbor, ktorý nehnuteľnosti mal

v správe a tento ich mohol prenechať do trvalého užívania, a to aj pozemky prevedené

neplatne zmluvou zo dňa 23. 12. 1959.

Krajský súd ešte pri rozhodovaní v roku 1994 vykonal dôkaz na takéto nakladanie,

z ktorého vyplynulo, že ONV nevykonal žiadny úkon, na základe ktorého by nehnuteľnosti

prešli do vlastníctva inej organizácie, resp. správy. Nevyplynulo teda, že by sa

stali správcom týchto nehnuteľností. Potom aj hospodárska zmluva zo dňa 13. 09. 1977,

ktorou previedlo JRD v , ako právny nástupca zrušeného JRD v ,

pozemky, vedené v pozemno-knižnej zápisnici č. , kat. úz.

o výmere 20 ha 35 a 36 m² , nemôže byť platná z rovnakého dôvodu, okrem

iného aj pre to, že nie je pravdou, že JRD sa stalo nástupníckou organizáciou po

JRD , ktoré zaniklo likvidáciou bez právneho nástupcu. Túto zmluvu teda uzavrela

neoprávnená osoba.

V konaní bolo preukázané, že zo strany ONV, finančný odbor nedošlo v ďalšom

období k zrealizovaniu ďalšieho prevodu takto nadobudnutých nehnuteľností do vlastníctva

JRD v , resp. JRD . Práve naopak, ONV, finančný odbor listom

zo dňa 08.05.1969 vyrozumel JRD , ktoré sa domáhalo týchto

nehnuteľností titulom zlúčenia s JRD , že parcely pozemnoknižnej vložky č. ,

kat. úz. , ktorých vlastníkom bolo JRD a ktoré prešli na štát, sa

neprideľujú do vlastníctva JRD , lebo nedošlo k jeho zlúčeniu s JRD

, ale uvedené družstvo bolo zlikvidované a majetkovoprávne usporiadané v prospech

štátu.

To potvrdzuje aj list ONV, finančný odbor zo dňa 05.05.1969, z ktorého vyplýva, že

JRD neskôr žiadalo už len pridelenie pozemkov po bývalom JRD

do trvalého bezplatného užívania.

Z rozhodnutia ONV, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva

v Banskej Bystrici zo dňa 05.04.1973 o vyňatí pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu

opätovne vyplýva, že odnímané pozemky a nehnuteľnosti po bývalom JRD boli len

v užívaní JRD . Treba zdôrazniť, že aj keď došlo k vyňatiu pôdy

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, nebolo zrozumiteľne a konkrétne určené, ktoré

konkrétne pozemky mali byť vyňaté. Určenie rozsahu vadu neurčitosti nezhojuje, pretože

malo byť vydaných 37 ha 71 á 13 m², avšak celá vložka mala výmeru 103 ha 25 á 78 m².

Aj pokiaľ by došlo k vyňatiu týchto pozemkov, toto by nemalo dopad na priznanie

vlastníckeho práva reštituentom práve s prihliadnutím na neurčitosť tohto úkonu. To, že štát

zostal vlastníkom sporných pozemkov a žiaden prevod ich vlastníctva na JRD v

nebol zrealizovaný, potvrdzuje aj list Okresného úradu v Banskej Bystrici č.

zo dňa 18. 11. 1993, ktorým na dopyt Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil, že

nehnuteľnosti po bývalom JRD prešli na štát, pričom JRD v bol len ich

trvalým užívateľom. Ďalej uviedol, že hospodársku zmluvu s

mohol uzavrieť len ONV, finančný odbor, ako vtom čase oprávnený správca štátneho

majetku. Zároveň potvrdil, že v spisoch sa nenachádza žiadny doklad o prípadnom prevode

nehnuteľností zo štátneho do družstevného vlastníctva. Namietali záver, že by bolo

preukázané, že vlastníkom nehnuteľností sa stal . Nehnuteľnosti

zostali vo vlastníctve štátu, naposledy v správe ONV, finančný odbor v Banskej Bystrici

a tieto zo zákona prešli do vlastníctva Obce podľa

Zb. o majetku obcí, o čom svedčí aj delimitačný protokol vystavený likvidátorom bývalého

ONV v Banskej Bystrici.

Z hľadiska reštitučných nárokov tu nie je podstatné, aký osud tieto nehnuteľnosti

v medziobdobí mali, ale to, že pôvodní spoluvlastníci členovia

, stratili týmto spôsobom svoje vlastnícke práva a tieto v zmysle reštitučného

zákona sa prinavracajú bez ohľadu na to, či tieto boli v užívaní JRD a ako sa s nimi

nakladalo. Ak boli totiž splnené podmienky pre vydanie nehnuteľností, povinnou osobou

v zmysle bol štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti

tohto zákona nehnuteľnosť držali s výnimkou v zmysle písm. a/ podnikov so zahraničnou

majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo účastníkmi sú

výhradne fyzické osoby, pričom výnimka neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických

osôb po 01. 10. 1990.

Podľa ods. 2 vo vtedy platnom znení osobou, ktorá nehnuteľnosť podľa ods. 1 drží,

sa rozumie právnická osoba, ktorá mala ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosti

vo vlastníctve Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky alebo

Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo trvalého užívania.

Teda povinnou osobou v danom prípade bola tá osoba, ktorá ku dňu 24.06.1991

nehnuteľnosť držala. Je nepochybné, že žalobca nebol v tomto čase držiteľom tejto

nehnuteľnosti, preto rozhodnou skutočnosťou je, kto ku dňu 24.06.1991 nehnuteľnosť držal,

to znamená, kto mal právo hospodárenia alebo právo trvalého užívania sporných

nehnuteľností. Takouto osobou mohla byť buď Obec alebo iná osoba, napr.

aj , ktoré zrejme tento majetok dali do privatizácie.

V zmysle (vo vtom čase účinnom znení) povinná osoba

je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať

so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci,

ich súčasti – a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú neplatné.

V zmysle citovaných ustanovení kúpna zmluva, ktorou bol prevedený majetok na

zmluvou č. v rozsahu uplatneného reštitučného nároku, je preto

neplatná. Citované ustanovenie upravuje zákaz prevodu nehnuteľností, ku ktorým môže byť

uplatnené právo na vydanie. Táto povinnosť sa týka jednak nehnuteľností vo vlastníctve

štátu či JRD. Vzhľadom na tento blokačný paragraf nemohlo dôjsť k predaju majetku

v rámci privatizácie podľa .

Z dokazovania nebolo bez pochýb zistené, že by predmetom privatizácie boli aj

sporné pozemky, ku ktorým uplatňuje žalobca svoje vlastnícke právo. Súd musel prihliadnuť

aj na námietku žalovaných, že nehnuteľnosti, ktoré mali byť privatizované a mali by byť

zapísané vo vlastníctve Fondu národného majetku SR, boli v čase privatizácie zapísané

na Obec na LV č. . Aj táto skutočnosť spochybňuje rozsah

privatizovaného majetku. Na druhej strane to neznamená, že žalobca nemohol sprivatizovať

časť niektorých pozemkov patriacich k privatizovanému podniku.

Nepochybne však možno vysloviť záver, že žalobca nemohol sprivatizovať

nehnuteľnosti, vlastníctvo ktorých bolo prinavrátené rozhodnutím pozemkových úradov

reštituentom.

Odvolací súd na okraj dopĺňa, že podľa

do vydania nehnuteľností podľa ods. 1 bol doterajší vlastník povinný s týmito

nehnuteľnosťami nakladať podľa osobitného predpisu ( ).

Ak oprávnená osoba nepredloží dôkazy podľa ods. 1, alebo ak sa nehnuteľnosti nevydajú

z iného dôvodu, doterajšie vlastnícke právo zostáva zachované.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že Obec nadobudla nehnuteľnosť

nezákonne, odvolací súd je toho názoru, že obec nadobudla vlastníctvo k nehnuteľnostiam

ku dňu 01. 05. 1991 v súlade so zákonom číslo o majetku obci, keď predtým

nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu na základe rozhodnutia ONV, finančný odbor,

v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 1968, č. Fink/4 - 1404/68. Odvolací súd sa stotožňuje

s argumentom žalovaných, že delimitačný protokol mal len deklaratórny význam. Citovaný

zákon upravil, ktoré veci z vlastníctva štátu prejdú do vlastníctva obcí. Podľa § 14 boli

odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby povinné vyhotoviť písomné protokoly.

V zmysle § 2 ods. 7 veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobudla obec dňom

účinnosti tohto zákona, teda nie na základe delimitačného protokolu.

O správnosti týchto záverov svedčí prijatý Dodatok zo dňa 14. 06. 1996, ktorým

v súlade so zákonom bola žalobcovi vrátená čiastkam 1 881 000 Sk práve z dôvodu, že išlo

o majetok, ktorý Fond národného majetku vložil, do spoločnosti ,

, pričom tento bol predmetom reštitučného konania ako aj rozhodnutia

Pozemkového úradu Banská Bystrica. Odvolací súd nepopiera, že reštitúcii nepodliehali

pozemky zastavané, o čom svedčí to, že žalovaným reštituentom neboli pozemky vydané

v pôvodnom rozsahu práve z týchto dôvodov. Žalobca však nemohol nadobudnúť

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom reštitúcie. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že pozemky,

ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, boli vydané v reštitučnom konaní, pričom ide

o pozemky, ktoré nadobudol v privatizácii, odvolací súd toto tvrdenie nemohol akceptovať,

pretože nebolo možné určiť vlastníctvo žalobcovi k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom

riadne uplatneného reštitučného nároku, ktorému bolo vyhovené. Pokiaľ žalobca namieta,

že pred privatizáciou tieto pozemky boli prevádzané hospodárskou zmluvou zo dňa

30. júla 1991 od likvidátora okresného národného výboru na

a tieto pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, boli vyňaté z poľnohospodárskeho

pôdneho fondu na základe rozhodnutia PLVH 293/73-Cha, odvolací súd v zhode

s prvostupňovým súdom nemohol túto námietku akceptovať, pretože, ako to vyššie odvolací

súd vysvetlil, nedošlo k vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu pozemkov tak, aby

ich bolo možné konkrétne a nezameniteľné špecifikovať, toto vyňatie nebolo určité. Ak

žalobca tvrdí, že boli reštituované pozemky, ktoré nemali byť vydané, vzhľadom na vyššie

uvedené odvolací súd musí rešpektovať právoplatné rozhodnutia pozemkového úradu.

Žalobca jednoznačne nepreukázal, ktoré pozemky boli alebo mali byť vyňaté z

poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo ako boli v tom čase zamerané. Žalobca

predložil súdu znalecký posudok, ktorý však prvostupňový súd správne vyhodnotil ako

listinný dôkaz a vzhľadom na vznesené námietky žalovanými nemohol z neho vychádzať,

pretože znalec za venoval aj otázkam právnym, žalovaní nemohli znalcovi klásť otázky,

pričom posudok bol vypracovaný na základe objednávky žalobcu. Pokiaľ ide o rozsah

reštitúcie, v reštitučnom konaní bolo vypracované geometrické zameranie nehnuteľností,

pričom bolo konštatované, že nemohli byť vydané tie nehnuteľnosti, ktoré podľa zákona

vydané ani nemohli byť, napríklad pre zastavenie.»

18. Z predloženej sťažnosti teda vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

rozsudku krajského súdu, ktorým sa jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu

nevyhovelo. Sťažovateľ sa zameral na listinné dôkazy a nepriamo i na znalecké

dokazovanie, ktoré napokon sám v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich obsahu,

prípadne účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak

povedané, závery vykonaného dokazovania sťažovateľ interpretoval inak, než konajúce

všeobecné súdy. V intenciách už uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovane

zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to požaduje

sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom

rozpore uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by aj základnú zásadu ústnosti

a bezprostrednosti občianskeho súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady

na zistenie materiálnej pravdy.

19. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľom dal ústavne

konformným spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci a ústavne udržateľný. V rozsudku krajského súdu a ani postupe, ktorý

mu predchádzal, ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo

ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

Sťažnosťou napadnutý rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným

spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe.

Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných

práv a slobôd. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu

garantované neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom

účastníka konania (napr. , ).

20. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho písomných vyjadreniach ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých podrobností a detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.

(m. m. , ).

21. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi postupom krajského súdu a jeho rozsudkov a tvrdeným porušením

základného práva podľa .

22. Sťažovateľ namietal i porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 . Vzhľadom na to, že porušenie tohto základného práva malo spočívať len

v namietanej arbitrárnosti rozsudku krajského súdu a ústavný súd už vyslovil, že základné

právo podľa porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľom označeného práva vlastniť majetok podľa . Z tohto

dôvodu je ústavný súd toho názoru, že porušený nebol.

23. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené preto ústavnej sťažnosti nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016