Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 197/2020
PDF · 403.27 KB
No categories available
IV. ÚS 197/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI
CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 792 752, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
20 Co 22/2019 a jeho uznesením č. k. 20 Co 22/2019-113 z 12. júna 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 792 752 (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 Co 22/2019 (ďalej len „napadnutý postup“) a uznesením krajského
súdu č. k. 20 Co 22/2019-113 z 12. júna 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade
s čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu
prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c)
rozvrhu práce bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi
Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom štvrtého senátu
ústavného súdu.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka
vystupuje v pozícii žalovanej v spotrebiteľskom spore o zaplatenie finančnej sumy 1 500
eur s príslušenstvom. Spor je v štádiu odvolacieho konania vedený na krajskom súde.
Krajský súd ako súd odvolací rozhodol 12. júna 2019 napadnutým rozhodnutím o prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie vo vzťahu k § 107 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (otázky A.I – IV výroku napadnutého uznesenia) a výkladu
smernice 2008/48 s prihliadnutím na eurokonformný výklad, resp. výklad contra legem
(otázky B.I – II výroku napadnutého uznesenia).
4. Sťažovateľke bolo napadnuté rozhodnutie krajského súdu doručené 17. júna 2019
a proti tomuto uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok.
5. Sťažovateľka namieta, že krajský súd odvolacie konanie prerušil v rozpore s § 162
ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade
pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa
k dôvodom prerušenia konania. Krajský súd sťažovateľke nedal možnosť vyjadriť sa
k zamýšľanému prerušeniu konania a bez ďalšieho odvolacie konanie prerušil. Podľa názoru
sťažovateľky postupoval v rozpore s kogentným ustanovením procesného predpisu
ukladajúcim súdu povinnosť umožniť stranám konania vyjadriť sa, čo zakladá porušenie
práva sťažovateľky na postup súdu v súlade s platným právnym stavom a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zároveň porušil aj právo sťažovateľky
vyjadriť sa k podstatným písomnostiam v súdnom spise a právo na prejednanie veci
v prítomnosti sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože sťažovateľka nemala
možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:
„I. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Krajského súdu v Prešove,
č. k. 20Co/22/2019 – 113 zo dňa 12.06.2019 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
II. Základné právo spoločnosti Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o. podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené
uznesením Krajského súdu v Prešove, č. k. 20Co/22/2019 – 113 zo dňa 12.06.2019
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, č. k. 20Co/22/2019 – 113 zo dňa
12.06.2019 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
7. Sťažovateľka zároveň ústavný súd požiadala o rozhodnutie o dočasnom opatrení,
ktorým by sa krajskému súdu uložila povinnosť zdržať sa všetkých právnych
a administratívnych úkonov vo veci vykonávania napadnutého uznesenia do právoplatného
skončenia konania o ústavnej sťažnosti, predovšetkým zdržať sa predloženia veci
a v napadnutom uznesení vymedzených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 130 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon
napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu
ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa
sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa
dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Podstatou podanej ústavnej sťažnosti je tvrdené porušenie sťažovateľkiných
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom
a rozhodnutím krajského súdu z dôvodu porušenia povinnosti súdu dať stranám konania
možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania podľa § 162 ods. 2 CSP.
16. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že základné právo na súdnu ochranu,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sú „výsledkové“ práva, to znamená, že im musí
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) vyplýva, že ústavný súd overuje,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
17. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred samotným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila
iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa
tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho
možné korigovať v ďalšom procesnom postupe (IV. ÚS 322/09).
18. Zohľadňujúc uvedené závery judikatúry ústavného súdu, musí ústavný súd
na jednej strane skonštatovať, že v sťažovateľkinom prípade krajský súd porušil povinnosť,
ktorá mu je uložená v § 162 ods. 2 CSP, konkrétne umožniť strane vyjadriť sa pred vydaním
rozhodnutia o prerušení konania k jeho dôvodom. Na druhej strane však následok
nedodržania tohto ustanovenia nedosiahol intenzitu porušenia práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie, ktorého parciálnou časťou je označené právo na postup súdu
v súlade s platným právom, ani práva vyjadriť sa k prejednávanej veci.
19. Z hľadiska práva sťažovateľky na postup súdu v súlade s platnou právnou
úpravou, ktoré sťažovateľka odvodzuje z čl. 46 ods. 1 ústavy, je nutné zohľadniť nielen
porušenie procesného postupu konajúceho súdu ako také, ale aj prípadné následky, ktoré
môžu byť spôsobené stranám sporu. Krajský súd rozhodol o prerušení konania z dôvodu,
že dospel k záveru, že na rozhodnutie vo veci samej je potrebné vyriešiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu európskeho práva. Ide o fakultatívne prerušenie konania, keď má súd
možnosť v zmysle čl. 267 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prerušiť konanie
a predložiť žiadosť o vyriešenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, ktorý má právomoc
podávať výklad úniového práva. K záveru o potrebe získať odpovede na prejudiciálne
otázky dospel konajúci súd na základe vlastnej úvahy, t. j. nešlo o iniciatívu strán konania.
Sťažovateľka sama nenamieta prípadný obsah položených otázok, teda nie je možné
konštatovať, že sama chcela riešiť prostredníctvom inštitútu prejudiciálnej otázky iné, resp.
ďalšie otázky týkajúce sa výkladu európskeho práva v prejednávanej veci. Namieta výlučne
procesný nedostatok v postupe krajského súdu. V danom prípade po rozhodnutí Súdneho
dvora bude mať sťažovateľka možnosť jednak vyjadriť sa k vecnej stránke sporu a v prípade
konečného rozhodnutia krajského súdu, ktoré by s konečnou platnosťou negatívnym
spôsobom zasahovalo do jej základných práv, využiť dostupné prostriedky nápravy.
20. Ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť každé
porušenie ustanovenia relevantného právneho predpisu, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Ústavný súd ako
ochranca ústavnosti môže zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov iba vtedy, ak by
bolo konkrétne porušenie zákona naviazané na porušenie ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, čo sa vzhľadom
na už uvedené v tomto prípade nestalo.
21. Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka odvodzuje
od práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, resp. argumentujúc aj čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorého porušenie ale nenavrhuje vysloviť, a relevantnou judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva k právu vyjadriť sa k všetkým písomnostiam v súdnom spise (Ziegler
proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 33499/96, rozhodnutie z 21. 2. 2002). Uvádzané rozhodnutie
pojednáva o koncepte práva na spravodlivý proces, ktorý zahŕňa právo strán jednak mať
vedomosť a následne právo vyjadriť sa k všetkým predloženým dôkazom alebo zisteniam
(bod 33). Nejde o právo účastníka konania vyjadriť sa k všetkým písomnostiam v súdnom
spise. Obsahom označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom. Rozhodovanie o otázke týkajúcej sa vedenia konania nie je možné
v tomto kontexte subsumovať pod činnosť súdu týkajúcu sa vykonávania dôkazov.
Z uvedeného hľadiska preto nemožno urobiť záver, že by vôbec došlo k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy namietaným postupom a rozhodnutím
krajského súdu.
22. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj
z pohľadu porušenia práva na prejednanie veci v prítomnosti sťažovateľky. K tejto námietke
ústavný súd uvádza, že obsah označeného práva sa premieta do povinnosti súdu
upovedomiť strany konania o zamýšľanom úkone súdu z dôvodu, aby mohli využiť svoje
právo byť prítomné pri tomto úkone súdu. Rozhodnutie o prerušení konania je procesným
rozhodnutím, o ktorom sa nerozhoduje v prítomnosti žiadneho z účastníkov konania, preto
ani z tohto hľadiska nedošlo k porušeniu práva na prejednanie veci v prítomnosti
sťažovateľky.
23. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
24. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a obsahom základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka
domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
25. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Miroslav Duriš predseda senátu