Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 250/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej

spoločnosti RAVIL, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 790 869, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn.

a , ktorými namieta porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa a Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení starých exekúcií súdneho exekútora

JUDr. Róberta Tutka, PhD., sp. zn. EX 49/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 29/2001

z 27. februára 2020, sp. zn. EX 63/2001 z 28. februára 2020, sp. zn. EX 470/2007

z 25. februára 2020, sp. zn. EX 471/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 472/2007

z 25. februára 2020, sp. zn. EX 474/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 475/2007

z 25. februára 2020, sp. zn. EX 51/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 50/2001

z 27. februára 2020, sp. zn. EX 204/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 241/2001

zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 110/2001 z 2. marca 2020, sp. zn. EX 453/1998

zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 191/1999 zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 201/2001

z 3. marca 2020, sp. zn. EX 199/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 344/2001

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 345/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 385/2001

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 520/2001 z 12. marca 2020, sp. zn. EX 405/2001

z 11. marca 2020, sp. zn. EX 175/1997 z 9. marca 2020, sp. zn. EX 387/2001

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 386/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 318/1997

z 9. marca 2020, sp. zn. EX 458/1998 z 9. marca 2020, sp. zn. EX 313/2001

zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 324/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 314/2001

zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 388/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 391/2001

z 11. marca 2020, sp. zn. EX 325/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 1110/2001

z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1099/2001 z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1194/2001

z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1193/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1192/2001

z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1179/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 14/2002

z 26. marca 2020, sp. zn. EX 13/2002 z 26. marca 2020, sp. zn. EX 11/2002

z 26. marca 2020, sp. zn. EX 65/2002 z 27. marca 2020, sp. zn. EX 41/2002

z 27. marca 2020, sp. zn. EX 55/2002 z 27. marca 2020 (vedené pod sp. zn. )

a upovedomením o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku

sp. zn. EX 636/2006 z 19. februára 2020 (vedené pod sp. zn. ) v časti výziev

na úhradu trov starej exekúcie, a takto

rozhodol:

1. Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti RAVIL, s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti RAVIL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. mája 2020

a 11. mája 2020 doručené ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti RAVIL, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 790 869 (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia jej základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“)

a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

upovedomeniami o zastavení starých exekúcii súdneho exekútora JUDr. Róberta Tutka,

PhD., sp. zn. EX 49/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 29/2001 z 27. februára 2020,

sp. zn. EX 63/2001 z 28. februára 2020, sp. zn. EX 470/2007 z 25. februára 2020, sp. zn.

EX 471/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 472/2007 z 25. februára 2020, sp. zn.

EX 474/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 475/2007 z 25. februára 2020, sp. zn.

EX 51/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 50/2001 z 27. februára 2020, sp. zn.

EX 204/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 241/2001 zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 110/2001

z 2. marca 2020, sp. zn. EX 453/1998 zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 191/1999

zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 201/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 199/2001

z 3. marca 2020, sp. zn. EX 344/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 345/2001

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 385/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 520/2001

z 12. marca 2020, sp. zn. EX 405/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 175/1997

z 9. marca 2020, sp. zn. EX 387/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 386/2001

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 318/1997 z 9. marca 2020, sp. zn. EX 458/1998

z 9. marca 2020, sp. zn. EX 313/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 324/2001

zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 314/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 388/2001

z 10. marca 2020, sp. zn. EX 391/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 325/2001

zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 1110/2001 z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1099/2001

z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1194/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1193/2001

z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1192/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1179/2001

z 25. marca 2020, sp. zn. EX 14/2002 z 26. marca 2020, sp. zn. EX 13/2002

z 26. marca 2020, sp. zn. EX 11/2002 z 26. marca 2020, sp. zn. EX 65/2002

z 27. marca 2020, sp. zn. EX 41/2002 z 27. marca 2020, sp. zn. EX 55/2002

z 27. marca 2020 (vedené pod sp. zn. ) a upovedomením o zastavení

starej exekúcie súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku sp. zn. EX 636/2006

z 19. februára 2020 (vedené pod sp. zn. ) v časti výziev na úhradu trov starej

exekúcie (ďalej len „napadnuté upovedomenia“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v predmetných

exekučných konaniach vedených súdnymi exekútormi JUDr. Róbertom Tutkom, PhD.,

a Mgr. Martinom Petruškom (ďalej len „súdny exekútor“) v procesnom postavení

oprávnenej. Exekučné konania boli začaté a vedené podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť dlhotrvajúce

bezúspešné exekúcie prijala o ukončení niektorých exekučných

konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“),

ktorým v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie začaté

pred 1. aprílom 2017. Zároveň, za splnenia ustanovených podmienok (§ 2 zákona

č. ), stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc

, napadnutými rozhodnutiami upovedomil sťažovateľku o zastavení

starých exekúcií. Súčasťou napadnutých upovedomení bola aj výzva adresovaná

sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa § 6 zákona

č. (tzv. paušálnych trov exekúcie).

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutými upovedomeniami o zastavení exekúcií

v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie adresovaných sťažovateľke bolo

zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje predmetnú právnu

úpravu , v zmysle ktorej paušálne trovy znáša oprávnený.

Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú. Argumentuje

tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017

a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy

exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených

prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že ustanovenie § 6 ods. 2

je potrebné vykladať ústavnokonformne, a to tak, že oprávnený je

povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov by

bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie exekúcií

nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej opatrnosti.

Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore s jej

legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie sťažovateľka

v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona

č. bez nadväznosti na v znení účinnom

do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na v znení

účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať

paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej

na zastavení exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnostiach rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Súdny exekútor... porušil upovedomeniami o zastavení starých exekúcii vydaných

dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia

vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa

(podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej

voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške

42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené článkom 20 ods. 1

Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo

sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá veta

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých

exekúcii vydané súdnym exekútorom... dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky

vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie)

č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných

nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva

na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia súdnemu exekútorovi...

na ďalšie konania.

3. Súdny exekútor... je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.

4. Súdny exekútor... je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania tak, ako budú

vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu Fridrich Paľko,

s. r. o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

8. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

9. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické

so znením .

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

11. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane (ďalej len „“).

12. Podľa prvej vety v záujme hospodárnosti konania súd spojí

na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých strán.

13. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

14. Podľa čl. II bodu 5 na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov

ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého

členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená (§ 47 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

15. Podľa čl. II bodu 10 rozvrhu práce v záujme hospodárnosti konania môže plénum

ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu,

ktoré boli pridelené členom rôznych senátov ako sudcom spravodajcom, na spoločné

konanie, ak tieto veci spolu skutkovo alebo právne (z hľadiska predmetu konania) súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov... O spojení ostatných vecí patriacich do pôsobnosti

senátov ústavného súdu, ktoré spolu skutkovo alebo právne (z hľadiska predmetu konania)

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov, rozhoduje príslušný senát ústavného súdu

určený podľa bodu 5, a to na návrh sudcu spravodajcu vo veci, ktorej spojenie s inou vecou

sa navrhuje ( ).

16. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť

(rovnaká argumentácia, rovnaký rozsah namietaného porušenia označených práv),

a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky, orgánu verejnej moci (súdneho

exekútora), proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, ako aj povahy ústavnými sťažnosťami

napadnutých rozhodnutí rozhodol ústavný súd ,aplikujúc

v spojení s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

IV.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

17. Predmetom tohto konania je posúdenie ústavnej udržateľnosti napadnutých

upovedomení súdneho exekútora, ktorými vyzval sťažovateľku na úhradu paušálnych trov

exekúcie potom, ako došlo k ex lege zastaveniu starých exekúcií.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

19. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti so sťažnosťami

namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov

už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie

základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , , ).

20. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.

Pojem svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom,

než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame,

či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky, č. 100/2005).

21. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu

k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej

kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného

súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť

z podanej sťažnosti.

III.1 K namietanému porušeniu označených procesných práv napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného

práva sťažovateľky zaručeného v , listiny a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starých

exekúcií v časti výziev na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorým

sťažovateľka vytýka, že sú arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom

a aplikáciou zasiahol do jej označených práv.

23. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

24. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by

bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu) či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (, ,

, , ).

25. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v civilnom súdnom konaní (, ). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie

práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. z 20. 11. 2012 uverejnené v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).

26. Podľa paušálne trovy znáša oprávnený.

Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení

starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.

27. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade

dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých

exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starej exekúcie.

Zmyslom a účelom prijatia bolo riešiť neúnosnú situáciu

na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti

povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie

s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu

neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo

uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných

predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,

že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného

upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy

zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné

konštatovať, že je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou

lex specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu

trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši

v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má

oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len

zároveň upravuje, čo treba

v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie

pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných

prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení

od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to

§ 199c ods. 1, pozn.).

28. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy ,

konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu, aj čo sa

týka výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné

uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy

lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou

a povinnosťou aplikácie úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval

túto časť argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.

29. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava

nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej

exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych

výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný

inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá, alebo nie.

Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné

konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť

nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa

ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov

a v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru

citovanú v bode 18 považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala

ústavne konformného výkladu a aplikácie ,

za nedôvodnú, pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku

na náhradu paušálnych trov zastavených exekúcií a tento si uplatnil v súlade s platným

právom.

30. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6

ods. 4 písm. b) , ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom, či v jej

označených exekučných veciach boli exekúcie zapísané v Centrálnom registri exekúcií,

pretože preverenie tejto skutočnosti (ktorá je predpokladom vzniku nároku na náhradu trov

exekúcie) je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko

tisíc ex lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej

splnenie spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel

k záveru, že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovaných prípadoch exekúcie neboli zapísané

v centrálnom registri, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného

tvrdenia porušenia povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto spochybnenie nemá

povinnosť preverovať v konaniach podľa , kde nepôsobí ako skutkový súd.

31. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia

sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy

Z. z. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie

v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých

štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu

Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska, ako aj

konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van der Muselle

proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto smere

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej alebo

právnickej osoby podľa senát ústavného súdu nie je oprávnený

preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum je vyhradený

plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd už viackrát

zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type

konania (napr. , , ). Argumentácia sťažovateľky

o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti

právnickej osoby podľa nedôvodná.

32. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenia v časti výziev

na úhradu paušálnych trov starých exekúcií sú ústavne udržateľné, rešpektujú a primeraným

spôsobom interpretujú do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd

dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých

exekúcií, je zjavne neopodstatnená.

III.2 K namietanému porušeniu označených hmotných práv napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora

33. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa , listiny

a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.

Ide o práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala

od namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie

sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,

že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu

paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia

označených procesných práv sťažovateľky napadnutými upovedomeniami súdneho

exekútora, rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti, v ktorej

sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora.

34. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa , listiny a práva podľa dodatkového

protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomení súdneho exekútora, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

35. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila

zastavenie starých exekúcií, ústavný súd jej dáva do pozornosti, vychádzajúc z informácií

obsiahnutých v sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach posudzovaných vecí exekučnými

titulmi boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré Sociálna

poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva na základe

zmluvy. Samotný tento fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla tieto pohľadávky

nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,

indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich sťaženej vymáhateľnosti

vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka pri odplatnom prevode

pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť

vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá. Napriek tomu išla do

podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto pohľadávok,

resp. nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich exekučných

konaniach iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetné exekúcie majú tú spojitosť,

že boli dlhodobo (v danom prípade viac ako desať rokov, pozn.) vykonávané bez úspechu,

preto existuje dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní

primeranej opatrnosti, tak ako to v sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej

právnej úpravy, teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie

existovala „hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške

skutočných trov súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel

k záveru, že potenciálny negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej

nesúvisí s aplikáciou a napadnutými upovedomeniami súdneho

exekútora, ale skôr s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko, spojené

s vymáhaním postúpených pohľadávok. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje

relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše, je potrebné

dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií

podľa , v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych

trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.

36. Keďže došlo k odmietnutiu sťažností, ústavný súd sa nezaoberal ďalším návrhmi

sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu