Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 250/2020
PDF · 526.35 KB
No categories available
II. ÚS 250/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej
spoločnosti RAVIL, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 790 869, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn.
Rvp 930/2020 a Rvp 1031/2020, ktorými namieta porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení starých exekúcií súdneho exekútora
JUDr. Róberta Tutka, PhD., sp. zn. EX 49/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 29/2001
z 27. februára 2020, sp. zn. EX 63/2001 z 28. februára 2020, sp. zn. EX 470/2007
z 25. februára 2020, sp. zn. EX 471/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 472/2007
z 25. februára 2020, sp. zn. EX 474/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 475/2007
z 25. februára 2020, sp. zn. EX 51/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 50/2001
z 27. februára 2020, sp. zn. EX 204/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 241/2001
zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 110/2001 z 2. marca 2020, sp. zn. EX 453/1998
zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 191/1999 zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 201/2001
z 3. marca 2020, sp. zn. EX 199/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 344/2001
z 10. marca 2020, sp. zn. EX 345/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 385/2001
z 10. marca 2020, sp. zn. EX 520/2001 z 12. marca 2020, sp. zn. EX 405/2001
z 11. marca 2020, sp. zn. EX 175/1997 z 9. marca 2020, sp. zn. EX 387/2001
z 10. marca 2020, sp. zn. EX 386/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 318/1997
z 9. marca 2020, sp. zn. EX 458/1998 z 9. marca 2020, sp. zn. EX 313/2001
zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 324/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 314/2001
zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 388/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 391/2001
z 11. marca 2020, sp. zn. EX 325/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 1110/2001
z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1099/2001 z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1194/2001
z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1193/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1192/2001
z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1179/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 14/2002
z 26. marca 2020, sp. zn. EX 13/2002 z 26. marca 2020, sp. zn. EX 11/2002
z 26. marca 2020, sp. zn. EX 65/2002 z 27. marca 2020, sp. zn. EX 41/2002
z 27. marca 2020, sp. zn. EX 55/2002 z 27. marca 2020 (vedené pod sp. zn. Rvp 930/2020)
a upovedomením o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku
sp. zn. EX 636/2006 z 19. februára 2020 (vedené pod sp. zn. Rvp 1031/2020) v časti výziev
na úhradu trov starej exekúcie, a takto
rozhodol:
1. Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti RAVIL, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 930/2020 a sp. zn. Rvp 1031/2020 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 930/2020.
2. Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti RAVIL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. mája 2020
a 11. mája 2020 doručené ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti RAVIL, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 790 869 (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn.
Rvp 930/2020 a sp. zn. Rvp 1031/2020, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
upovedomeniami o zastavení starých exekúcii súdneho exekútora JUDr. Róberta Tutka,
PhD., sp. zn. EX 49/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 29/2001 z 27. februára 2020,
sp. zn. EX 63/2001 z 28. februára 2020, sp. zn. EX 470/2007 z 25. februára 2020, sp. zn.
EX 471/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 472/2007 z 25. februára 2020, sp. zn.
EX 474/2007 z 25. februára 2020, sp. zn. EX 475/2007 z 25. februára 2020, sp. zn.
EX 51/2001 z 27. februára 2020, sp. zn. EX 50/2001 z 27. februára 2020, sp. zn.
EX 204/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 241/2001 zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 110/2001
z 2. marca 2020, sp. zn. EX 453/1998 zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 191/1999
zo 4. marca 2020, sp. zn. EX 201/2001 z 3. marca 2020, sp. zn. EX 199/2001
z 3. marca 2020, sp. zn. EX 344/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 345/2001
z 10. marca 2020, sp. zn. EX 385/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 520/2001
z 12. marca 2020, sp. zn. EX 405/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 175/1997
z 9. marca 2020, sp. zn. EX 387/2001 z 10. marca 2020, sp. zn. EX 386/2001
z 10. marca 2020, sp. zn. EX 318/1997 z 9. marca 2020, sp. zn. EX 458/1998
z 9. marca 2020, sp. zn. EX 313/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 324/2001
zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 314/2001 zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 388/2001
z 10. marca 2020, sp. zn. EX 391/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 325/2001
zo 6. marca 2020, sp. zn. EX 1110/2001 z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1099/2001
z 24. marca 2020, sp. zn. EX 1194/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1193/2001
z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1192/2001 z 25. marca 2020, sp. zn. EX 1179/2001
z 25. marca 2020, sp. zn. EX 14/2002 z 26. marca 2020, sp. zn. EX 13/2002
z 26. marca 2020, sp. zn. EX 11/2002 z 26. marca 2020, sp. zn. EX 65/2002
z 27. marca 2020, sp. zn. EX 41/2002 z 27. marca 2020, sp. zn. EX 55/2002
z 27. marca 2020 (vedené pod sp. zn. Rvp 930/2020) a upovedomením o zastavení
starej exekúcie súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku sp. zn. EX 636/2006
z 19. februára 2020 (vedené pod sp. zn. Rvp 1031/2020) v časti výziev na úhradu trov starej
exekúcie (ďalej len „napadnuté upovedomenia“).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v predmetných
exekučných konaniach vedených súdnymi exekútormi JUDr. Róbertom Tutkom, PhD.,
a Mgr. Martinom Petruškom (ďalej len „súdny exekútor“) v procesnom postavení
oprávnenej. Exekučné konania boli začaté a vedené podľa zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť dlhotrvajúce
bezúspešné exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“),
ktorým v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie začaté
pred 1. aprílom 2017. Zároveň, za splnenia ustanovených podmienok (§ 2 zákona
č. 233/1999 Z. z.), stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc
zákon č. 233/2019 Z. z., napadnutými rozhodnutiami upovedomil sťažovateľku o zastavení
starých exekúcií. Súčasťou napadnutých upovedomení bola aj výzva adresovaná
sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa § 6 zákona
č. 233/2019 Z. z. (tzv. paušálnych trov exekúcie).
3. Sťažovateľka namieta, že napadnutými upovedomeniami o zastavení exekúcií
v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie adresovaných sťažovateľke bolo
zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje predmetnú právnu
úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša oprávnený.
Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú. Argumentuje
tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017
a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy
exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených
prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že ustanovenie § 6 ods. 2
zákona č. 233/2019 Z. z. je potrebné vykladať ústavnokonformne, a to tak, že oprávnený je
povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov by
bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie exekúcií
nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej opatrnosti.
Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore s jej
legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie sťažovateľka
v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona
č. 233/2019 Z. z. bez nadväznosti na § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom
do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení
účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať
paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej
na zastavení exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnostiach rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Súdny exekútor... porušil upovedomeniami o zastavení starých exekúcii vydaných
dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia
vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa
(podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej
voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške
42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené článkom 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo
sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá veta
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých
exekúcii vydané súdnym exekútorom... dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky
vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie)
č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných
nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva
na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia súdnemu exekútorovi...
na ďalšie konania.
3. Súdny exekútor... je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.
4. Súdny exekútor... je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania tak, ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu Fridrich Paľko,
s. r. o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dni od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
9. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické
so znením čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
11. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej
časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným
súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
12. Podľa § 166 ods. 1 prvej vety CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých strán.
13. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 62 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
14. Podľa čl. II bodu 5 na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov
ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého
členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená (§ 47 ods. 1 zákona o ústavnom
súde).
15. Podľa čl. II bodu 10 rozvrhu práce v záujme hospodárnosti konania môže plénum
ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu,
ktoré boli pridelené členom rôznych senátov ako sudcom spravodajcom, na spoločné
konanie, ak tieto veci spolu skutkovo alebo právne (z hľadiska predmetu konania) súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov... O spojení ostatných vecí patriacich do pôsobnosti
senátov ústavného súdu, ktoré spolu skutkovo alebo právne (z hľadiska predmetu konania)
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov, rozhoduje príslušný senát ústavného súdu
určený podľa bodu 5, a to na návrh sudcu spravodajcu vo veci, ktorej spojenie s inou vecou
sa navrhuje (§ 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
16. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 930/2020 a sp. zn. Rvp 1031/2020, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť
(rovnaká argumentácia, rovnaký rozsah namietaného porušenia označených práv),
a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky, orgánu verejnej moci (súdneho
exekútora), proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, ako aj povahy ústavnými sťažnosťami
napadnutých rozhodnutí rozhodol ústavný súd ,aplikujúc § 62 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 166 ods. 1 CSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
IV.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
17. Predmetom tohto konania je posúdenie ústavnej udržateľnosti napadnutých
upovedomení súdneho exekútora, ktorými vyzval sťažovateľku na úhradu paušálnych trov
exekúcie potom, ako došlo k ex lege zastaveniu starých exekúcií.
18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
19. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov
už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
20. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.
Pojem svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom,
než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame,
či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky, č. 100/2005).
21. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej sťažnosti.
III.1 K namietanému porušeniu označených procesných práv napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora
22. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného
práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starých
exekúcií v časti výziev na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorým
sťažovateľka vytýka, že sú arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom
a aplikáciou § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahol do jej označených práv.
23. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
24. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by
bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu) či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
25. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie
práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. 11. 2012 uverejnené v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).
26. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
27. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starej exekúcie.
Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu
na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti
povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie
s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu
neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo
uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných
predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,
že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného
upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy
zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné
konštatovať, že zákon č. 233/2019 Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou
lex specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu
trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši
v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má
oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len
zákonom ustanovená paušálna suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba
v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie
pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných
prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení
od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to
§ 199c ods. 1, pozn.).
28. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu, aj čo sa
týka výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné
uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy
lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou
a povinnosťou aplikácie úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval
túto časť argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.
29. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá, alebo nie.
Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné
konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť
nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa
ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov
a v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru
citovanú v bode 18 považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala
ústavne konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z.,
za nedôvodnú, pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku
na náhradu paušálnych trov zastavených exekúcií a tento si uplatnil v súlade s platným
právom.
30. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6
ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z., ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom, či v jej
označených exekučných veciach boli exekúcie zapísané v Centrálnom registri exekúcií,
pretože preverenie tejto skutočnosti (ktorá je predpokladom vzniku nároku na náhradu trov
exekúcie) je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko
tisíc ex lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej
splnenie spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel
k záveru, že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovaných prípadoch exekúcie neboli zapísané
v centrálnom registri, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného
tvrdenia porušenia povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto spochybnenie nemá
povinnosť preverovať v konaniach podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí ako skutkový súd.
31. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona č. 233/2019
Z. z. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie
v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých
štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu
Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska, ako aj
konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van der Muselle
proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto smere
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený
preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený
plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type
konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľky
o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
32. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenia v časti výziev
na úhradu paušálnych trov starých exekúcií sú ústavne udržateľné, rešpektujú a primeraným
spôsobom interpretujú do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd
dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých
exekúcií, je zjavne neopodstatnená.
III.2 K namietanému porušeniu označených hmotných práv napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora
33. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.
Ide o práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala
od namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,
že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu
paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia
označených procesných práv sťažovateľky napadnutými upovedomeniami súdneho
exekútora, rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti, v ktorej
sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora.
34. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods.1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomení súdneho exekútora, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
35. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila
zastavenie starých exekúcií, ústavný súd jej dáva do pozornosti, vychádzajúc z informácií
obsiahnutých v sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach posudzovaných vecí exekučnými
titulmi boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré Sociálna
poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva na základe
zmluvy. Samotný tento fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla tieto pohľadávky
nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,
indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich sťaženej vymáhateľnosti
vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka pri odplatnom prevode
pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť
vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá. Napriek tomu išla do
podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto pohľadávok,
resp. nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich exekučných
konaniach iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetné exekúcie majú tú spojitosť,
že boli dlhodobo (v danom prípade viac ako desať rokov, pozn.) vykonávané bez úspechu,
preto existuje dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní
primeranej opatrnosti, tak ako to v sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej
právnej úpravy, teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie
existovala „hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške
skutočných trov súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel
k záveru, že potenciálny negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej
nesúvisí s aplikáciou zákona č. 233/2019 Z. z. a napadnutými upovedomeniami súdneho
exekútora, ale skôr s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko, spojené
s vymáhaním postúpených pohľadávok. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje
relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše, je potrebné
dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií
podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych
trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.
36. Keďže došlo k odmietnutiu sťažností, ústavný súd sa nezaoberal ďalším návrhmi
sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu