Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 32/2020
PDF · 535.9 KB
No categories available
I. ÚS 32/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou , , v mene
ktorej koná advokát a konateľ , vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tk 1/2019 (pôvodne vedenom
Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 1 T 76/2012) a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 76/2012 a následne postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tk 1/2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tk 1/2019 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý zaplatiť
v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur) a Okresný súd Bratislava I v sume 500 € (slovom
päťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Banská Bystrica a Okresný súd Bratislava I s ú p o v i n n é
nahradiť trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur
a štyridsaťdva centov), z toho Okresný súd Banská Bystrica sumu 244,06 € (slovom
dvestoštyridsaťštyri eur a šesť centov) a Okresný súd Bratislava I sumu 81,36 € (slovom
osemdesiatjeden eur a tridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej
kancelárie , , do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 32/2020-31 z 28. januára 2020 prijal podľa 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 76/2012
a následne postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tk 1/2019 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní,
ktoré sa na Okresnom súde Banská Bystrica začalo 19. júla 2012 na základe obžaloby
podanej prokurátorom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, má sťažovateľ spolu
s ďalšími osobami právne postavenie obžalovaného.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na priebeh napadnutého konania
a na skutočnosť, že obe meritórne rozhodnutia vydané Okresným súdom Banská Bystrica
boli zrušené Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), pričom konanie
nie je dosiaľ právoplatne skončené. Neprimeraná dĺžka napadnutého konania bola
podľa sťažovateľa spôsobená neefektívnou a nesprávnou činnosťou Okresného súdu Banská
Bystrica, pričom prekročenie primeranej dĺžky konania potvrdil aj podpredseda krajského
súdu v odpovedi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 1 SprS 26/2015
z 25. apríla 2018. Sťažovateľ uvádza, že v priebehu konania síce vzniesol viacero námietok
zaujatosti proti konajúcim sudcom Okresného súdu Banská Bystrica, ako aj proti členom
senátu krajského súdu, avšak tieto boli vyhodnotené ako dôvodné a „na ich základe
bol z rozhodovania vo veci následne vylúčený sudca súdu I. stupňa JUDr. P. Philadelphy
a aj sudcovia súdu II. stupňa JUDr. A. Palaj, JUDr. S. Sendecký a JUDr. J. Ryant“.
Ďalej zdôrazňuje, že „vec bola pridelená na rozhodnutie do senátu Okresného súdu Banská
Bystrica vedeného JUDr. E. Korbeľovou, ktorá dňa 24.01.2018 viedla tretie pojednávanie
a po dvoch hodinách pojednávania namietla zaujatosť voči mojej osobe, čo zrejme
signalizuje nepredvídateľné konanie zo strany Okresného súdu B. Bystrica a Krajského
súdu B. Bystrica a tým pádom vyvstáva podozrenie na ďalšie prieťahy v tomto súdnom
trestnom konaní“.
4. Podľa názoru sťažovateľa ide v danom prípade o vec patriacu k štandardnej agende
všeobecných súdov, ktorá nie je skutkovo ani právne zložitá, pričom svojím správaním
neprispel k vzniku zbytočných prieťahov. Sťažovateľ je presvedčený, že využitie právnych
prostriedkov (vznesené námietky zaujatosti proti konajúcim sudcom) nemôže
byť s poukazom na judikatúru ústavného súdu pričítané na jeho ťarchu.
5. Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru spočíva podľa sťažovateľa v tom, že Okresný súd Banská Bystrica
„nekonal a nekoná tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná“.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:
„(i) Základné právo , , bytom
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/76/2012 porušené bolo.
(ii) Okresnému súdu Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/76/2012
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
(iii) , , bytom
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7 100,- Eur (slovom sedemtisícsto eur)
na účet sťažovateľa vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., číslo účtu
, ktoré je mu Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
(iv) Okresný súd Banská Bystria je povinný uhradiť
ako sťažovateľovi trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť EUR
štyridsaťdva centov) na účet jeho advokáta , Advokátska kancelária
, so sídlom vedeného v
, číslo účtu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. V písomnom podaní z 10. septembra 2019 doručenom ústavnému súdu
12. septembra 2019 sťažovateľ okrem iného informoval ústavný súd, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Ndt 16/2018
z 21. novembra 2018 odňal vec Okresnému súdu Banská Bystrica a krajskému súdu
a prikázal vec Okresnému súdu Bratislava I, ktorým je konanie vedené
pod sp. zn. 2 Tk 1/2019.
II.
Vyjadrenie Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Bratislava I
a replika sťažovateľa
8. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa
na ďalšie konanie Okresný súd Banská Bystrica zaujal stanovisko podaním
sp. zn. Spr 4016/2020 z 20. apríla 2020, v ktorom predseda Okresného súdu Banská
Bystrica uviedol, že napadnuté konanie sa začalo na základe podanej obžaloby
19. júla 2012, pričom vec bola pridelená zákonnému sudcovi JUDr. Philadelphymu.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nto 18/2016 zo 6. decembra 2016 bol sudca JUDr.
Philadelphy vylúčený z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci, pričom následne bola vec
pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. Korbeľovej. Predseda Okresného súdu Banská
Bystrica ďalej uviedol, že sťažovateľ mu v priebehu napadnutého konania adresoval viaceré
sťažnosti na prieťahy v konaní, sťažnosti na porušenie zásad dôstojnosti konania,
ako aj podnety na disciplinárne stíhanie konajúcich sudcov. V rámci vybavovania
predmetných sťažností neboli konštatované žiadne neodôvodnené prieťahy v konaní.
S uvedeným záverom sa stotožnil aj podpredseda krajského súdu a prijaté opatrenie
(nariadený dohľad predsedu okresného súdu) považoval za dostatočné. Predseda vyjadril
presvedčenie, že k celkovej dĺžke konania prispel svojím správaním aj sťažovateľ,
pretože z dôvodu opakovaných námietok zaujatosti bola vec opakovane predkladaná
krajskému súdu na rozhodnutie (celkovo 6-krát) a v tejto súvislosti citoval z odôvodnenia
uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Nto 5/2018 z 18. apríla 2018 a z uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Ndt 16/2018 z 21. novembra 2018. V závere vyslovil súhlas s upustením
od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti sťažovateľa.
9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľa
vyjadril aj predseda Okresného súdu Bratislava I, ktorý v stanovisku z 5. marca 2020
doručenom ústavnému súdu 17. marca 2020 uviedol, že mu neprináleží vyjadrovať
sa k dôvodom ústavnej sťažnosti. V čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu totiž
bolo konanie vedené Okresným súdom Banská Bystrica, a teda Okresný súd Bratislava
I nemôže niesť zodpovednosť za prípadné pochybenie tohto súdu. Napadnutá vec
je v registri súdu zapísaná až od 10. januára 2019, keď bola náhodným výberom pridelená
sudcovi JUDr. Dutkovi, avšak v dôsledku prerušenia výkonu jeho funkcie sudcu bola vec
pridelená 21. marca 2019 do senátu JUDr. Harabina, ktorý následne nastúpil na materskú
dovolenku. Na základe ďalšieho prerozdelenia bola vec pridelená sudkyni JUDr. Kresl,
ktorá je však dlhodobo práceneschopná, a tak na základe dodatku č. 3 k rozvrhu práce
na rok 2020 s účinnosťou od 9. marca 2020 dôjde k opätovnému prerozdeleniu veci
náhodným výberom.
10. Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu reagoval na vyjadrenia Okresného
súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Bratislava I replikou zo 14. mája 2020, ktorá bola
ústavnému súdu doručená 15. mája 2020. Opätovne poukázal na priebeh napadnutého
konania a rovnako ako v ústavnej sťažnosti zdôraznil, že napadnuté konanie sa vyznačuje
neefektívnosťou. Poukázal na stav právnej neistoty, ktorý trvá takmer osem rokov a uviedol,
že prípravné konanie ani napadnuté konanie nebolo ani raz prerušené. Podľa názoru
sťažovateľa Okresný súd Banská Bystrica vo svojom vyjadrení opomenul uviesť pre priebeh
napadnutého konania rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vylúčenia konajúcich sudcov
z dôvodu ich zaujatosti voči osobe sťažovateľa a tiež zverejnenia neprávoplatného
odsudzujúceho rozsudku súdu sp. zn. 1 T 76/2012 z 2. marca 2015 na webovej stránke
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Vyjadril presvedčenie,
že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné sankcionovať ho za jeho procesnú aktivitu
a využívanie práva na obhajobu aktívnou formou (sťažnosť na prieťahy, sťažnosť
na porušovanie dôstojnosti súdneho konania, žaloba o ochranu osobnosti a podnety
na disciplinárne stíhanie sudcov). Podanie trestných oznámení sťažovateľom na konajúcich
sudcov pritom nemalo žiaden vplyv na dĺžku napadnutého konania, keďže povinnosť
zaoberať sa trestnými oznámeniami majú orgány činné v trestnom konaní, a nie súd.
Využitie procesných inštitútov, ktoré sťažovateľovi umožňuje právny poriadok Slovenskej
republiky, tak nemôže byť podľa sťažovateľa pričítané na jeho ťarchu a vyhodnotené v jeho
neprospech.
10.1 Vo vzťahu k vyjadreniu Okresného súdu Bratislava I sťažovateľ poukázal
na opakované prerozdeľovanie a následné prideľovanie jeho trestnej veci rôznym sudcom,
ktorí však dosiaľ nevyvinuli žiadnu aktivitu smerujúcu k jej prerokovaniu a rozhodnutiu.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol v zmysle
petitu jeho ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 19. júna 2018 a súčasne
vyjadril súhlas s upustením od jej ústneho prejednania.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
Okresného súdu Banská Bystrica v napadnutom konaní, pričom z jeho vyjadrenia
zo 14. mája 2020 je zrejmé, že po pridelení veci Okresnému súdu Bratislava I namieta
aj následný postup tohto súdu v preskúmavanom konaní.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
IV. ÚS 90/2010). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd
preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade
identické.
17. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný
súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty
inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04).
18. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na judikatúru ESĽP,
v ktorej sa už dlhodobo uplatňuje právny názor, podľa ktorého sa musí primeraná doba
konania v trestných veciach posudzovať prísnejšie, než doba konania v občianskoprávnych
veciach, a to vzhľadom na mimoriadne citlivé dôsledky trestného konania na obvineného,
ktoré sú s priebehom trestného konania objektívne spojené (pozri napr. rozhodnutie ESĽP
vo veci Bagetta proti Taliansku z 25. 6. 1987). Tento právny názor ESĽP si ústavný súd
už dávnejšie osvojil a štandardne ho uplatňuje vo svojej judikatúre (II. ÚS 32/03).
19. Rozhodnutie súdu v primeranej lehote bráni tomu, aby obvinený bol príliš dlho
vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP
vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 2122/64). Pokiaľ ide o primeranosť
lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem „primeraná lehota“ relatívny.
Primeranosť doby konania sa pritom posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu
(napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. 6. 1978, sťažnosť č. 6232/73).
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) a s judikatúrou ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Frydlender
v. Francúzsko z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96) zohľadňuje vo svetle okolností
konkrétneho prípadu tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného
súdu. V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci Záborský
a Šmáriková v. Slovensko, m. m. II. ÚS 32/02, III. ÚS 241/2017, IV. ÚS 187/07).
Podľa uvedených kritérií preto ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
21. Pred formulovaním záverov k jednotlivým hodnotiacim kritériám sa ústavný súd
oboznámil s obsahom predloženého na vec sa vzťahujúceho spisu Okresného súdu
Bratislava I (pôvodne Okresného súdu Banská Bystrica) a preskúmal úkony vykonané
týmito okresnými súdmi v napadnutom konaní. Vzhľadom na veľké množstvo vykonaných
procesných úkonov však ústavný súd nepovažoval za potrebné premietnuť ich prehľad
do obsahu tohto nálezu (chronologický prehľad úkonov tvorí súčasť spisového materiálu
ústavného súdu, pozn.).
22. Ako prvé kritérium ústavný súd hodnotil právnu a faktickú zložitosť
posudzovanej veci, pričom konštatuje, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie
o obžalobe z 19. júla 2012 proti sťažovateľovi a ďalším obžalovaným pre trestný čin
hrubého nátlaku a vydierania spáchaný formou spolupáchateľstva.
22.1 Vo vzťahu k posúdeniu právnej zložitosti veci ústavný súd zastáva názor,
že predmetná trestná vec tvorí bežnú a početnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, preto napadnuté konanie v zásade nemožno považovať za právne zložité, pričom
ani konkrétne okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú záver o jej právnej zložitosti.
22.2 Pokiaľ ide o faktickú (skutkovú) zložitosť veci, ani po tejto stránke nie je možné
trestnú vec sťažovateľa označiť za osobitne (mimoriadne) zložitú, hoci ústavný súd pripúšťa
istú mieru skutkovej zložitosti preskúmavaného konania súvisiacu s faktom, že okrem
sťažovateľa boli obžalované ďalšie osoby, pričom u dvoch z nich bolo potrebné zabezpečiť
ich prítomnosť na trestnom konaní prostredníctvom inštitútu európskeho zatýkacieho
rozkazu. Uvedené však podľa názoru ústavného súdu nepredstavuje dôvod doterajšej zjavne
neprimeranej dĺžky napadnutého konania, pričom je potrebné zdôrazniť, že v okolnostiach
danej veci bolo pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresného súdu možné
postupovať tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa. Navyše,
na skutkovú a právnu zložitosť nepoukázali vo svojich vyjadreniach k ústavnej sťažnosti
ani predsedovia okresných súdov.
23. Ústavný súd v hodnotených súvislostiach napokon pripomína, že aj v prípade,
ak by išlo o skutkovo alebo právne zložitý spor, táto skutočnosť nezbavuje konajúceho
sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou
práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti
súdu (m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).
24. Ústavný súd ďalej posudzoval správanie sťažovateľa ako ďalšie kritérium
podstatné pre posúdenie vzniku prípadných zbytočných prieťahov v napadnutom konaní,
pričom dospel k záveru, že sťažovateľ svojím konaním podstatným spôsobom prispel
k celkovej dĺžke konania. Aj keď sťažovateľ neostal v konaní pasívny, pravidelne
sa zúčastňoval nariadených hlavných pojednávaní súdu, a v prípade svojej neúčasti súhlasil
s konaním v jeho neprítomnosti, ústavný súd konštatuje, že jeho opakované námietky
zaujatosti voči konajúcim sudcom Okresného súdu Banská Bystrica a taktiež členom senátu
krajského súdu mali markantný vplyv na priebeh napadnutého konania. Rovnako v dôsledku
úkonov sťažovateľa (podávanie žalôb o ochranu osobnosti, trestných oznámení a podnetov
na disciplinárne konanie sudcov Okresného súdu Banská Bystrica a krajského súdu) sami
sudcovia postupne oznamovali skutočnosti, pre ktoré sa cítia byť zaujatí voči osobe
sťažovateľa, a preto bolo potrebné spis niekoľkokrát predložiť na rozhodnutie krajskému
súdu a tiež najvyššiemu súdu. Rovnako považoval ústavný súd preukázané, že sťažovateľ
pravidelne zahlcoval konajúce súdy množstvom písomných podaní vo vzťahu k zaujatosti
sudcov, s ktorými sa museli súdy náležite vysporiadať. V súvislosti s hodnotením vplyvu
tohto správania sťažovateľa na priebeh napadnutého konania ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, podľa ktorej za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných
práv účastníkom konania síce neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť
v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci
(III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, II. ÚS 865/2014, II. ÚS 484/2016). Avšak aj napriek tomu,
že súd nemôže niesť zodpovednosť za správanie sťažovateľa, nezbavuje ho to povinnosti
zabezpečiť, aby bolo konanie vykonané v primeranej lehote (pozri rozsudok ESĽP vo veci
Mincheva v. Bulharsko z 2. 9. 2010, sťažnosť č. 21558/03), pričom vybavovanie
procesných podaní sťažovateľa v trestnom konaní je všeobecný súd povinný uskutočňovať
takým spôsobom, aby to nešlo na úkor jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. III. ÚS 12/06). Na základe
toho ústavný súd zastáva názor, že aj keď využitie právnych prostriedkov sťažovateľom
(najmä opakované námietky zaujatosti) nemožno považovať za okolnosti, ktoré by bránili
súdu pokračovať v konaní, nepochybne značným spôsobom spomalili jeho priebeh,
no v danom prípade neboli jedinou príčinou jeho neprimeraného predĺženia. Ústavný súd
už opísané konanie sťažovateľa zohľadnil pri ustálení sumy primeraného finančného
zadosťučinenia.
25. V súvislosti s hodnotením samotného postupu konajúceho súdu ako tretieho
kritéria rozhodujúceho pre vyslovenie záveru o porušení základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd zdôrazňuje,
že z pohľadu záujmu sťažovateľa na právoplatnom skončení jeho veci je bez akejkoľvek
relevancie, že v konaní došlo na základe postúpenia k zmene miestnej príslušnosti
(pozri napr. I. ÚS 249/2010) alebo prikázaniu veci inému súdu nadriadeným súdom. Z tohto
dôvodu tak bol predmetnom posúdenia ústavným súdom postup Okresného súdu Banská
Bystrica, ako aj postup Okresného súdu Bratislava I, keďže ide o totožné konanie. V danom
prípade je potrebné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že už samotná doterajšia dĺžka
trestného konania (takmer osem rokov) indikuje zásah do jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Napokon skutočnosť, že dĺžka napadnutého konania
prekračuje medze primeranosti, uznal aj podpredseda krajského súdu v odpovedi
na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní č. 1 SprS 26/2018 z 25. apríla 2018,
hoci podpredseda v postupe konajúcich sudcov Okresného súdu Banská Bystrica nezistil
žiadne pochybenia, ktoré by mali za následok neodôvodnené prieťahy v konaní.
25.1 Vo vzťahu k postupu Okresného súdu Banská Bystrica ústavný súd
po dôkladnom preskúmaní vykonaných úkonov konštatuje, že okresný súd postupoval
v napadnutom konaní v zásade plynulo bez zistených výraznejších období absolútnej
(neodôvodnenej) nečinnosti. Napriek tomu však ústavný súd nepovažuje postup Okresného
súdu Banská Bystrica v napadnutom konaní za dostatočne efektívny a považuje za žiaduce
výslovne poukázať na jeho najzávažnejšie pochybenia, pričom v tomto smere zdôrazňuje,
že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť príslušného
štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), ktorú z hľadiska jej dôsledkov nepochybne možno
považovať za neefektívnu činnosť.
25.2 O neefektívnej činnosti Okresného súdu Banská Bystrica svedčí predovšetkým
tá skutočnosť, že okresný súd v trestnej veci sťažovateľa rozhodoval dvakrát, pričom prvý
rozsudok sp. zn. 1 T 76/2012 z 13. decembra 2012, ktorým sťažovateľa a ostatných
obžalovaných oslobodil spod obžaloby, bol v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku zrušený v celom rozsahu u všetkých obžalovaných uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 To 61/2013 z 26. júna 2013 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia predmetného uznesenia krajského súdu vyplýva, že dôvodom na zrušenie
rozsudku okresného súdu bola jeho nepreskúmateľnosť, nedostatočné zistenie skutkového
stavu a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov odporujúce § 2 ods. 12 Trestného
poriadku. V poradí druhý odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 1 T 76/2012 z 2. marca 2015 bol na základe odvolaní sťažovateľa a ostatných
obžalovaných taktiež zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 59/2015
z 20. januára 2016 v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie, a to z dôvodu nerešpektovania právneho názoru odvolacieho
súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení z 26. júna 2013, nedostatočného ustálenia
skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.
25.3. Na ťarchu Okresného súdu Banská Bystrica možno pripísať aj jeho postup
v súvislosti s predkladaním námietok zaujatosti sťažovateľa na rozhodnutie najvyššiemu
súdu. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd predložil spis 22. februára 2017 najvyššiemu
súdu na postup podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. na odňatie a prikázanie veci
inému súdu), avšak ten mu vec vrátil prípisom ako predčasne predloženú, pretože okresný
súd nezabezpečil vyjadrenia všetkých dotknutých sudcov k námietke zaujatosti sťažovateľa.
Rovnaké pochybenie okresný súd zopakoval 22. mája 2018, keď opätovne predložil spis
najvyššiemu súdu na postup podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku bez vyjadrení sudcov
okresného súdu a krajského súdu, a preto mu najvyšší súd vec opäť vrátil ako predčasne
predloženú s tým, že takýto postup zákonnej sudkyne považoval za neakceptovateľný
(prípis najvyššieho súdu z 28. mája 2018).
25.4 Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Bratislava I, ktorému bola vec prikázaná
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndt 16/2018 z 21. novembra 2018, ústavný súd musí
konštatovať jeho absolútnu nečinnosť v napadnutom konaní (v trvaní takmer jeden
a pol roka, pozn.). Aj z vyjadrenia predsedu Okresného Bratislava I vyplýva, že predmetná
trestná vec bola zapísaná do súdneho registra 10. januára 2019, pričom následne
bola opakovane prerozdelená a postupne pridelená na prerokovanie a rozhodnutie
iným zákonným sudcom z rôznych dôvodov (prerušenie výkonu funkcie sudcu, materská
dovolenka, dlhodobá práceneschopnosť). Zo zistení ústavného súdu vyplýva,
že 13. marca 2020 bola trestná vec sťažovateľa pridelená ďalšiemu (v poradí už štvrtému)
zákonnému sudcovi JUDr. Michalovi Valentovi, pričom z obsahu spisu je zrejmé,
že Okresný súd Bratislava I od prikázania preskúmavanej veci nevyvinul žiadnu významnú
aktivitu na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Takýto postup Okresného súdu
Bratislava I podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje s požiadavkami vyplývajúcimi
z čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako z čl. 6 ods. 1 dohovoru). V tomto smere ústavný súd
zdôrazňuje, že opakované prideľovanie predmetnej veci zákonným sudcom na prerokovanie
a rozhodnutie nemožno považovať za relevantnú procesnú aktivitu okresného súdu.
Uvedená procesná aktivita je dôsledkom iných, s konaním bezprostredne nesúvisiacich
skutočností (napr. personálne zmeny na okresnom súde, práceneschopnosť zákonného sudcu
a pod.), t. j. nemožno ju hodnotiť ako zámernú a priamu procesnú aktivitu okresného súdu
smerujúcu k prerokovaniu a rozhodnutiu veci samej (III. ÚS 444/2014, I. ÚS 735/2016).
26. Po zohľadnení doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania,
ako aj už popísaných prejavov neefektívnej a nesústredenej činnosti Okresného súdu
Banská Bystrica a neodôvodnenej nečinnosti Okresného súdu Bratislava I,
ktoré významným spôsobom prispeli k jeho predlženiu, dospel ústavný súd k záveru,
že v danom prípade bolo nepochybne zasiahnuté do základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva
na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z ústavnoprávneho hľadiska je totiž neakceptovateľné, aby konanie v trestnej veci nebolo
právoplatne skončené ani po takmer 8 rokoch od jeho začatia, pričom obvinenie bolo
proti sťažovateľovi vznesené pred takmer 10 rokmi. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol
tak, ako je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
27. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
28. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy
v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany prikázal Okresnému súdu Bratislava I,
aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
30. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
31. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia
v sume 7 100 €, čo odôvodňuje neprimeranou dĺžkou napadnutého konania a tiež osobnou
frustráciou prameniacou zo stavu právnej neistoty, ktorý musí tolerovať neprimerane dlhú
dobu.
32. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
33. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na okolnosti prípadu. S prihliadnutím na celkovú neprimeranú dĺžku
napadnutého konania, berúc do úvahy osobitne ťaživé okolnosti veci vzťahujúce
sa na osobu sťažovateľa a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie dosiaľ
nie je právoplatne skončené, ústavný súd považoval za spravodlivé priznať sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € podľa citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy. Priznané
finančné zadosťučinenie sú povinné vyplatiť sťažovateľovi Okresný súd Banská Bystrica
a Okresný súd Bratislava I tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
34. Ústavný súd súčasne v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e)
zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal
priznať finančné zadosťučinenie nad sumu priznanú ústavným súdom, t. j. nad sumu 2 000 €
(bod 5 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
35. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
36. Sťažovateľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018.
37. Ústavný súd v súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde preto rozhodol
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastúpením v konaní pred ústavným súdom a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
38. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná
tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového
základu.
39. Ústavný súd priznal sťažovateľovi v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)
a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky náhradu trov právneho zastúpenia celkom za dva úkony právnej
služby vyplývajúce z obsahu spisu vykonané v roku 2018 (1. prevzatie a príprava právneho
zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti) á 153,50 € a režijný paušál 2 x 9,21 €, t. j. spolu
325,42 €, pričom vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola 921 €.
40. Priznanú náhradu trov konania sú Okresný súd Banská Bystrica a Okresný súd
Bratislava III povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa Advokátskej
kancelárie , , v pomere a v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 Civilného sporového poriadku).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkom konania pred ústavným
súdom (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu