Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 444/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie

legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska

kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. mája 2014

a 1. júla 2014 doručené sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,

Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -128 z 27. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -114

z 31. marca 2014.

1. Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp. 5736/2014 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je

„občianskym združením založeným v zmysle o ochrane

spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch

v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa

podľa uvedeného zákona“, vstúpil na základe zákonného splnomocnenia daného

ustanovením v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného

do súdneho konania vedeného Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. .

Predmetom konania na Okresnom súde Lučenec bolo uplatňovanie finančného

plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 108,34 € proti spotrebiteľovi – fyzickej osobe.

Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania „elektronickým podaním

podpísaným zaručeným elektronickým podpisom (č. el. podania 0901891312) adresovaným

prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadalo o doručenie žalobného návrhu a jeho

príloh za účelom posúdenia dôvodnosti nároku“.

Okresný súd Lučenec 6. septembra 2012 rozhodol vo veci platobným rozkazom

č. k. -21, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú

aj na úhradu trov konania. Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi doručený

23. októbra 2012 spolu so žalobným návrhom a jeho prílohami. Sťažovateľ „v pozícii

vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej

lehote ustanovenej dňa 23. 10.2012 odpor“, v ktorom namietal, že

platobný rozkaz „nemal byť v zmysle vydaný“ s ohľadom na neprijateľné

zmluvné podmienky obsiahnuté „v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj

nárok. Ďalej poukázal na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí

splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania

uplatneného nároku.“.

Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že odpor podal vo „výraznom časovom

predstihu, keď žalovaná prevzala platobný rozkaz dňa 16.01.2013, teda pred počiatkom

plynutia lehoty na podanie odporu samotnej žalovanej“.

Okresný súd Lučenec uznesením č. k. -95 z 18. apríla 2013 odpor

sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec podal sťažovateľ 9. mája 2013 odvolanie,

ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia. Opätovne poukázal na nemožnosť

vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie . Uvedenú vec

teda vôbec nebolo možné vybavovať v rozkaznom konaní a za daného stavu podľa jeho

názoru neprichádzala do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie

odporu. Zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania,

v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného rozkazu a oprávneniach zhodných s hlavným

účastníkom, ktorého v konaní podporuje.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. -128 z 27. januára

2014 uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov

odvolacieho konania.

2. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp. 7909/2014 sťažovateľ uvádza, že „za účelom

ochrany žalovaného spotrebiteľa“ vstúpil v pozícii vedľajšieho účastníka do súdneho

konania vedeného Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. . Žaloba spolu

s prílohami bola sťažovateľovi doručená 9. októbra 2012. Zároveň mu bol Okresným súdom

Prievidza doručený platobný rozkaz č. k. -29 z 3. februára 2012, proti ktorému

sťažovateľ podal „v zákonnej 15 dňovej lehote“, konkrétne 9. októbra 2012 odpor.

V podanom odpore namietol sťažovateľ skutočnosť, že „platobný rozkaz nemal byť

v zmysle vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky

obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal

na relevantnú spotrebiteľskú úpravu a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného

nároku.“.

Sťažovateľovi bolo 12. apríla 2013 doručené uznesenie Okresného súdu Prievidza

č. k. -70 z 5. februára 2013, ktorým „bolo v konaní pripustené vedľajšie

účastníctvo na strane odporcu v osobe sťažovateľa. Predmetné rozhodnutie bolo v konaní

vydané na základe námietky neprípustnosti vedľajšieho účastníctva zo strany žalobcu

doručenej prvostupňovému súdu 3. decembra 2012.“.

Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd v Trenčíne, ktorý

uznesením č. k. -114 z 31. marca 2014 zmenil uznesenie Okresného súdu

Prievidza tak, že vedľajšie účastníctvo na strane odporcu v osobe sťažovateľa nepripustil.

V oboch posudzovaných sťažnostiach následne sťažovateľ v zásade zhodným

spôsobom argumentoval proti napadnutým rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej

Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej tiež „krajské súdy“).

3. Obidva napadnuté rozhodnutia krajských súdov sa podľa názoru sťažovateľa

opierajú o výklad procesnoprávnych noriem, ktorý „popiera zmysel a účel právnej úpravy

v ustanoveniach a veta prvá “.

Sťažovateľ poukázal na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici svoje rozhodnutie oprel

najmä o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. z 21. októbra 2013, podľa ktorého

„zmyslom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore niektorému z účastníkov, v danej veci

odporcovi. Vzhľadom na charakter tohto konkrétneho konania ide o spotrebiteľskú vec, teda

motívom vedľajšieho účastníka je predmet jeho činnosti ochrana práv spotrebiteľa. Účinky

vzniku vedľajšieho účastníctva však môžu nastať len v konaní v ktorom sa môže naplniť jeho

obsah a účel, a to je zásadne sporové konanie. Neplatí pre také štádium sporového konania,

v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom konaní, ktoré má svoje výrazné odlišnosti, keďže sa

realizuje bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania vo vlastnom zmysle slova. Pokiaľ

je odporca v skrátenom konaní úplne nečinný, nemôže procesne namiesto neho konať iný

subjekt domáhajúci sa vstupu do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Vstupom

takéhoto subjektu do konania sa nemôže naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je

pomoc v spore.“. Sťažovateľ namieta tiež konštatovanie Krajského súdu v Banskej Bystrici,

podľa ktorého ako vedľajší účastník nebol oprávnený na podanie odporu, keďže „procesná

úprava priznáva právo podať odpor výslovne len odporcovi ( )“.

Vo vzťahu k dôvodom uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sťažovateľ namieta

najmä tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej odvolací súd uviedol, že

«v danej veci účinky vedľajšieho účastníctva v štádiu tzv. skráteného konania nenastali.

Ak teda Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS... svojím podaním doručeným súdu

prvého stupňa dňa 26.09.2012 oznámilo, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník

na podporu odporcu, nenastali urobením tohto úkonu účinky vzniku jeho vedľajšieho

účastníctva a nebol tu teda procesne relevantný dôvod na to, aby mu súd prvého stupňa

doručil platobný rozkaz. Ak napriek tomu bolo tak urobené, nevznikli v súvislosti s týmto

doručením žiadne procesné následky. „Začatie“ sporového konania v zmysle § 174 ods. 2

včasným podaním odôvodneného odporu môže iniciovať len odporca, nie aj tretia

osoba, ktorá sa nestala procesne účinným spôsobom /vedľajším/ účastníkom konania.

Len odporca disponuje oprávnením daň procesne významný podnet na pokračovanie

v konaní, v ktorom sa potom, okrem iných, uplatní prejednacia zásada a zásada

kontradiktórnosti. Iba odporca rozhoduje o tom, či mieni v spore pokračovať a je výlučne

na jeho vôli, či podá odpor proti platobnému rozkazu.».

Sťažovateľ polemizuje so závermi oboch odvolacích súdov, keď podľa jeho názoru

„ustanovenie priamo legitimuje na účasť v súdnom konaní občianske

združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa“, pričom stanovisko

formulované v oboch prípadoch krajskými súdmi „priamo popiera vymedzenú zákonnú

úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu účastníkovi“.

Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku výkladu zákona uplatneného konajúcimi

všeobecnými súdmi „vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa

osobitného predpisu ( o ochrane spotrebiteľa), nemôže poskytnúť

ochranu žalovanému spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore

s ustanovením vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň

popretím zmyslu a právnej úpravy Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov.“.

V časti IV oboch sťažností sťažovateľ predkladá výklad dotknutých ustanovení

odlišný od výkladu uplatneného konajúcimi krajskými

súdmi a vyjadruje názor, podľa ktorého „i keď v ust.

pripúšťa možnosť rozhodnúť o takejto veci v skrátenom konaní za predpokladu

splnenia podmienok v ňom ustanovených, nie je možné konštatovať, že konanie

pred vydaním platobného rozkazu je konaním nesporovým. Sporové konanie začína

podaním návrhu vo veci samej a tým je aj návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom

na tieto skutočnosti je preto nutné konštatovať, že vedľajší účastník môže vstúpiť

do sporového konania kedykoľvek aj v rozkaznom konaní do vydania platobného rozkazu...

Pokiaľ je potom účelom ustanovenia v spojení s zvýšiť

ochranu určitých subjektov prostredníctvom právnických osôb, ktorých predmetom činnosti

je práve ochrana záujmov týchto subjektov, nemožno mať pochybnosti o tom, že je v súlade

s uvedeným účelom právnej úpravy uvedeným právnickým osobám zabezpečiť účinné

právne prostriedky ochrany, ktoré by mohli v prospech chránených subjektov využiť.“.

Sťažovateľ v sťažnosti vedenej pod sp. zn. napokon explicitne

vyjadruje názor, že Krajský súd v Banskej Bystrici svojím postupom a rozhodnutím porušil

najmä jeho „právo na prístup k súdu... zároveň svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio

iustitiae“, preto navrhuje vo veci vydať tento nález:

„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -128

zo dňa 27.01.2014 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -128 zo dňa

27.01.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“

V sťažnosti vedenej pod sp. zn. navrhol sťažovateľ rozhodnúť týmto

nálezom:

„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -114 zo dňa

31.03.2014 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -114 zo dňa

31.03.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“

II.

Podľa ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia .

Podľa ustanovenia môže ústavný súd v záujme hospodárnosti

konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta na súvisiacom skutkovom a právnom

základe porušenie základných práv zaručených , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že konajúce krajské súdy

„v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a arbitrárneho výkladu relevantných

procesnoprávnych noriem“ zasiahli do jeho „práva na prístup k súdu“.

Súčasne napokon sťažovateľ v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jeho označených práv podľa a dohovoru, a žiada zrušenie namietaných

rozhodnutí krajských súdov.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť oboch sťažností rozhodol

o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Námietky sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnostiach podaných ústavnému súdu

ťažiskovo smerujú k tvrdeniu, že v jeho prípade bolo porušené jeho „právo na prístup

k súdu“, a teda je možné ich obsah stotožniť s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237

písm. f) .

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Ústavný súd dopytom na Okresnom súde Lučenec a na Okresnom súde Prievidza

zistil, že sťažovateľ v oboch prípadoch podal proti sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam

dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. ,

, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnostiach

podaných ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie ešte skončené, bolo dôvodné obe sťažnosti odmietnuť pre ich predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať

najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti

ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného konštatuje, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcim právoplatným uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -128 z 27. januára 2014 a Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -114 z 31. marca 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažností (návrh na odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, zrušenie napadnutého uznesenia, návrh

na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014