Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 444/2014
PDF · 216.74 KB
No categories available
III. ÚS 444/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie
legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska
kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 626/2013
a jeho uznesením z 27. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 320/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedené pod sp. zn.
Rvp 5736/2014 a sp. zn. Rvp 7909/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 444/2014.
2. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. mája 2014
a 1. júla 2014 doručené sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 626/2013 a jeho uznesením
č. k. 14 Co 626/2013-128 z 27. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 320/2014 a jeho uznesením č. k. 4 Co 320/2014-114
z 31. marca 2014.
1. Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp. 5736/2014 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je
„občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa
podľa uvedeného zákona“, vstúpil na základe zákonného splnomocnenia daného
ustanovením § 93 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
do súdneho konania vedeného Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 5 Ro 297/2012.
Predmetom konania na Okresnom súde Lučenec bolo uplatňovanie finančného
plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 108,34 € proti spotrebiteľovi – fyzickej osobe.
Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania „elektronickým podaním
podpísaným zaručeným elektronickým podpisom (č. el. podania 0901891312) adresovaným
prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadalo o doručenie žalobného návrhu a jeho
príloh za účelom posúdenia dôvodnosti nároku“.
Okresný súd Lučenec 6. septembra 2012 rozhodol vo veci platobným rozkazom
č. k. 5 Ro 297/2012-21, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú
aj na úhradu trov konania. Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi doručený
23. októbra 2012 spolu so žalobným návrhom a jeho prílohami. Sťažovateľ „v pozícii
vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej
lehote ustanovenej § 172 ods. 1 OSP dňa 23. 10.2012 odpor“, v ktorom namietal, že
platobný rozkaz „nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný“ s ohľadom na neprijateľné
zmluvné podmienky obsiahnuté „v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj
nárok. Ďalej poukázal na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku.“.
Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že odpor podal vo „výraznom časovom
predstihu, keď žalovaná prevzala platobný rozkaz dňa 16.01.2013, teda pred počiatkom
plynutia lehoty na podanie odporu samotnej žalovanej“.
Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 5 Ro 297/2012-95 z 18. apríla 2013 odpor
sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.
Proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec podal sťažovateľ 9. mája 2013 odvolanie,
ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia. Opätovne poukázal na nemožnosť
vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP. Uvedenú vec
teda vôbec nebolo možné vybavovať v rozkaznom konaní a za daného stavu podľa jeho
názoru neprichádzala do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie
odporu. Zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania,
v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného rozkazu a oprávneniach zhodných s hlavným
účastníkom, ktorého v konaní podporuje.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14 Co 626/2013-128 z 27. januára
2014 uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov
odvolacieho konania.
2. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp. 7909/2014 sťažovateľ uvádza, že „za účelom
ochrany žalovaného spotrebiteľa“ vstúpil v pozícii vedľajšieho účastníka do súdneho
konania vedeného Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 15 Ro 1/2012. Žaloba spolu
s prílohami bola sťažovateľovi doručená 9. októbra 2012. Zároveň mu bol Okresným súdom
Prievidza doručený platobný rozkaz č. k. 15 Ro 1/2012-29 z 3. februára 2012, proti ktorému
sťažovateľ podal „v zákonnej 15 dňovej lehote“, konkrétne 9. októbra 2012 odpor.
V podanom odpore namietol sťažovateľ skutočnosť, že „platobný rozkaz nemal byť
v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky
obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal
na relevantnú spotrebiteľskú úpravu a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku.“.
Sťažovateľovi bolo 12. apríla 2013 doručené uznesenie Okresného súdu Prievidza
č. k. 12 C 273/2012-70 z 5. februára 2013, ktorým „bolo v konaní pripustené vedľajšie
účastníctvo na strane odporcu v osobe sťažovateľa. Predmetné rozhodnutie bolo v konaní
vydané na základe námietky neprípustnosti vedľajšieho účastníctva zo strany žalobcu
doručenej prvostupňovému súdu 3. decembra 2012.“.
Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd v Trenčíne, ktorý
uznesením č. k. 4 Co 320/2014-114 z 31. marca 2014 zmenil uznesenie Okresného súdu
Prievidza tak, že vedľajšie účastníctvo na strane odporcu v osobe sťažovateľa nepripustil.
V oboch posudzovaných sťažnostiach následne sťažovateľ v zásade zhodným
spôsobom argumentoval proti napadnutým rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej
Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej tiež „krajské súdy“).
3. Obidva napadnuté rozhodnutia krajských súdov sa podľa názoru sťažovateľa
opierajú o výklad procesnoprávnych noriem, ktorý „popiera zmysel a účel právnej úpravy
v ustanoveniach § 93 ods. 2 a § 93 ods. 4 veta prvá OSP“.
Sťažovateľ poukázal na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici svoje rozhodnutie oprel
najmä o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. 7 Cdo 135/2013 z 21. októbra 2013, podľa ktorého
„zmyslom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore niektorému z účastníkov, v danej veci
odporcovi. Vzhľadom na charakter tohto konkrétneho konania ide o spotrebiteľskú vec, teda
motívom vedľajšieho účastníka je predmet jeho činnosti ochrana práv spotrebiteľa. Účinky
vzniku vedľajšieho účastníctva však môžu nastať len v konaní v ktorom sa môže naplniť jeho
obsah a účel, a to je zásadne sporové konanie. Neplatí pre také štádium sporového konania,
v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom konaní, ktoré má svoje výrazné odlišnosti, keďže sa
realizuje bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania vo vlastnom zmysle slova. Pokiaľ
je odporca v skrátenom konaní úplne nečinný, nemôže procesne namiesto neho konať iný
subjekt domáhajúci sa vstupu do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Vstupom
takéhoto subjektu do konania sa nemôže naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je
pomoc v spore.“. Sťažovateľ namieta tiež konštatovanie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
podľa ktorého ako vedľajší účastník nebol oprávnený na podanie odporu, keďže „procesná
úprava priznáva právo podať odpor výslovne len odporcovi (§174 O.s.p.)“.
Vo vzťahu k dôvodom uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sťažovateľ namieta
najmä tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej odvolací súd uviedol, že
«v danej veci účinky vedľajšieho účastníctva v štádiu tzv. skráteného konania nenastali.
Ak teda Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS... svojím podaním doručeným súdu
prvého stupňa dňa 26.09.2012 oznámilo, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník
na podporu odporcu, nenastali urobením tohto úkonu účinky vzniku jeho vedľajšieho
účastníctva a nebol tu teda procesne relevantný dôvod na to, aby mu súd prvého stupňa
doručil platobný rozkaz. Ak napriek tomu bolo tak urobené, nevznikli v súvislosti s týmto
doručením žiadne procesné následky. „Začatie“ sporového konania v zmysle § 174 ods. 2
O.s.p. včasným podaním odôvodneného odporu môže iniciovať len odporca, nie aj tretia
osoba, ktorá sa nestala procesne účinným spôsobom /vedľajším/ účastníkom konania.
Len odporca disponuje oprávnením daň procesne významný podnet na pokračovanie
v konaní, v ktorom sa potom, okrem iných, uplatní prejednacia zásada a zásada
kontradiktórnosti. Iba odporca rozhoduje o tom, či mieni v spore pokračovať a je výlučne
na jeho vôli, či podá odpor proti platobnému rozkazu.».
Sťažovateľ polemizuje so závermi oboch odvolacích súdov, keď podľa jeho názoru
„ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. priamo legitimuje na účasť v súdnom konaní občianske
združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa“, pričom stanovisko
formulované v oboch prípadoch krajskými súdmi „priamo popiera vymedzenú zákonnú
úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu účastníkovi“.
Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku výkladu zákona uplatneného konajúcimi
všeobecnými súdmi „vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), nemôže poskytnúť
ochranu žalovanému spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore
s ustanovením § 172 ods. 9 OSP vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň
popretím zmyslu a právnej úpravy Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov.“.
V časti IV oboch sťažností sťažovateľ predkladá výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku odlišný od výkladu uplatneného konajúcimi krajskými
súdmi a vyjadruje názor, podľa ktorého „i keď Občiansky súdny poriadok v ust. § 172
O. s. p. pripúšťa možnosť rozhodnúť o takejto veci v skrátenom konaní za predpokladu
splnenia podmienok v ňom ustanovených, nie je možné konštatovať, že konanie
pred vydaním platobného rozkazu je konaním nesporovým. Sporové konanie začína
podaním návrhu vo veci samej a tým je aj návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom
na tieto skutočnosti je preto nutné konštatovať, že vedľajší účastník môže vstúpiť
do sporového konania kedykoľvek aj v rozkaznom konaní do vydania platobného rozkazu...
Pokiaľ je potom účelom ustanovenia § 93 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 4 O. s. p. zvýšiť
ochranu určitých subjektov prostredníctvom právnických osôb, ktorých predmetom činnosti
je práve ochrana záujmov týchto subjektov, nemožno mať pochybnosti o tom, že je v súlade
s uvedeným účelom právnej úpravy uvedeným právnickým osobám zabezpečiť účinné
právne prostriedky ochrany, ktoré by mohli v prospech chránených subjektov využiť.“.
Sťažovateľ v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 5736/2014 napokon explicitne
vyjadruje názor, že Krajský súd v Banskej Bystrici svojím postupom a rozhodnutím porušil
najmä jeho „právo na prístup k súdu... zároveň svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio
iustitiae“, preto navrhuje vo veci vydať tento nález:
„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/626/2013-128
zo dňa 27.01.2014 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/626/2013-128 zo dňa
27.01.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur
a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“
V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 7909/2014 navrhol sťažovateľ rozhodnúť týmto
nálezom:
„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 320/2014-114 zo dňa
31.03.2014 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 320/2014-114 zo dňa
31.03.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur
a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“
II.
Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa ustanovenia § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti
konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých účastníkov.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta na súvisiacom skutkovom a právnom
základe porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že konajúce krajské súdy
„v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a arbitrárneho výkladu relevantných
procesnoprávnych noriem“ zasiahli do jeho „práva na prístup k súdu“.
Súčasne napokon sťažovateľ v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru, a žiada zrušenie namietaných
rozhodnutí krajských súdov.
Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť oboch sťažností rozhodol
o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Námietky sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnostiach podaných ústavnému súdu
ťažiskovo smerujú k tvrdeniu, že v jeho prípade bolo porušené jeho „právo na prístup
k súdu“, a teda je možné ich obsah stotožniť s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237
písm. f) OSP.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Ústavný súd dopytom na Okresnom súde Lučenec a na Okresnom súde Prievidza
zistil, že sťažovateľ v oboch prípadoch podal proti sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam
dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací
(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnostiach
podaných ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie ešte skončené, bolo dôvodné obe sťažnosti odmietnuť pre ich predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať
najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti
ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcim právoplatným uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 14 Co 626/2013-128 z 27. januára 2014 a Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 4 Co 320/2014-114 z 31. marca 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažností (návrh na odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, zrušenie napadnutého uznesenia, návrh
na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014