Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 278/2020
PDF · 479.29 KB
No categories available
I. ÚS 278/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 98/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 98/2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 98/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €
(slovom tritisíc päťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov)
na účet jej právneho zástupcu Mgr. Vladimíra Šárnika, Rožňavská 2, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 278/2020-14 z 9. júna 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 98/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej
časti, t. j. v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 3 ústavy, ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní vedenom
okresným súdom sa sťažovateľka žalobou z 1. júla 2011 podanou proti Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a proti Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), domáhala zaplatenia sumy
111 306 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na chronologický priebeh
napadnutého konania a uvádza, že „od podania žaloby uplynulo skoro 9 rokov, pričom
do dnešného dňa nebolo meritórne rozhodnuté. Uskutočnili sa 4 pojednávania,
ale dokazovanie doposiaľ nebolo ukončené. Medzi jednotlivými úkonmi súdu boli odstupy
aj niekoľko rokov, v jednom prípade dokonca 4 roky.“.
4. Podľa názoru sťažovateľky nie je napadnuté konanie skutkovo ani právne zložité,
nevyžaduje sa rozsiahle dokazovanie, pričom aj nariadené znalecké dokazovanie poskytlo
okresnému súdu „jednoznačnú odpoveď na všetky otázky podstatné pre konanie“.
Sťažovateľka ďalej argumentuje jej vysokým vekom, ktorý v zmysle judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odôvodňuje mimoriadnu rýchlosť konania.
V napadnutom konaní sa domáha náhrady škody spôsobenej prieťahmi v trestnom konaní,
v ktorom mala postavenie poškodenej. Uvádza tiež, že sa so sťažnosťou na prieťahy
v konaní obrátila 15. marca 2020 aj na predsedu okresného súdu.
5. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví:
„1. Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľky
na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľky na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu
podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III v súdnom konaní
vedenom pod sp. zn. 14C/98/2011 porušené bolo.
2. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9.000,- €,
ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
3. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje v súdnom konaní vedenom
pod sp. zn. 14C/98/2011 konať bez prieťahov.
4. Okresný súd Bratislava III je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Písomným podaním (doručeným ústavnému súdu 2. júna 2020) sťažovateľka
informovala ústavný súd, že okresný súd v napadnutom konaní vyhlásil 1. júna 2020
rozsudok vo veci samej, ktorým jej žalobu zamietol. K uvedenému podaniu sťažovateľka
pripojila aj odpoveď podpredsedníčky okresného súdu na jej sťažnosť č. Spr 117/2020
zo 14. apríla 2020, z ktorej vyplýva, že podpredsedníčka vyhodnotila sťažnosť sťažovateľky
na prieťahy v konaní ako dôvodnú, pričom konštatovala, že 5. marca 2019 bola vec
pridelená zákonnému sudcovi JUDr. Maškovičovi, ktorý vo veci sťažovateľky plynulo
koná.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
7. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky
na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr. 274/20 z 8. júla 2020,
v ktorom podpredsedníčka okresného súdu súhlasila s upustením od ústneho prejednania
ústavnej sťažnosti sťažovateľky a pripojila k nemu vyjadrenie zákonného sudcu
JUDr. Maroša Maškoviča zo 7. júla 2020.
7.1 Zákonný sudca vo vyjadrení uviedol, že v právnej veci sťažovateľky bol
1. júna 2020 vyhlásený rozsudok č. k. 14 C 98/2011-351, ktorý bol stranám sporu doručený
22. júna 2020 a 23. júna 2020. Poukázal na skutočnosť, že vec mu bola na základe dodatku
č. 3 k rozvrhu práce okresného súdu na rok 2019 pridelená 5. marca 2019, pričom
pojednávanie bolo nariadené na 30. marec 2020, avšak z dôvodu pandémie koronavírusu bol
termín pojednávania zmenený na 1. jún 2020, keď bolo vo veci samej aj rozhodnuté.
Zákonný sudca s poukazom na celkovú dĺžku napadnutého konania v trvaní 9 rokov
konštatoval, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je v časti namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
neopodstatnená a v časti porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru opodstatnená.
8. Sťažovateľka sa k vyjadreniu okresného súdu (doručenému 15. júla 2020) v lehote
stanovenej ústavným súdom nevyjadrila. Už v ústavnej sťažnosti doručenej 15. marca 2020
vyjadrila súhlas s upustením od ústneho prejednania jej ústavnej sťažnosti.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
10. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj zo spisového materiálu
predloženého okresným súdom zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého
konania:
- 1. júla 2011 – okresnému súdu bola doručená žaloba sťažovateľky,
ktorá bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Anne Moravovej;
- 14. júla 2011 – výzva okresného súdu žalovaným v 1. a 2. rade na vyjadrenie
k žalobe sťažovateľky (doručená žalovanému v 1. rade 20. júla 2011, žalovanému v 2. rade
19. júla 2011);
- 24.októbra 2011 – vyjadrenie žalovaného v 1. rade k žalobe sťažovateľky;
- 23. novembra 2011 - vyjadrenie žalovaného v 2. rade k žalobe sťažovateľky;
- 23. januára 2014 – pojednávanie nariadené na 15. apríl 2014;
- 15. apríla 2014 – uskutočnilo sa pojednávanie – odročené na 10. jún 2014;
- 10. júna 2014 – uskutočnilo sa pojednávanie – odročené na neurčito na účel
nariadenia znaleckého dokazovania;
- 24. júla 2014 – uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 C 98/2011 o nariadení
znaleckého dokazovania na účel zistenia príčiny a stabilizácie psychiatrického ochorenia
sťažovateľky, ustanovenej znalkyni MUDr. Daniele Martišovej uložená povinnosť
vypracovať znalecký posudok do 60 dní od právoplatnosti predmetného uznesenia;
- 19. septembra 2014 – prípis o zaslaní súdneho spisu ustanovenej znalkyni;
- 27. októbra 2014 – znalkyňa predložila vypracovaný znalecký posudok;
- 28. októbra 2014 – výzva okresného súdu všetkým stranám na vyjadrenie
k znaleckému posudku;
- 20. februára 2015 – nariadené pojednávanie na 14. apríl 2015;
- 14. apríla 2015 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením
sp. zn. 14 C 98/2011 konanie zastavil;
- 8. júna 2015 – odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu sp. zn. 14 C 98/2011
zo 14. apríla 2015;
- 24. júna 2015 – vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu sťažovateľky;
- 28. augusta 2015 – spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) na účel rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky;
- 31. marca 2016 – uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 349/2015, ktorým zrušil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 C 98/2011 zo 14. apríla 2015 podľa § 221
ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec mu vrátil
na ďalšie konanie;
- 5. apríla 2016 – spis vrátený okresnému súdu;
- 5. mája 2016 – pojednávanie nariadené na 4. október 2016;
- 4. októbra 2016 – uskutočnilo sa pojednávanie – odročené na 9. február 2017 –
termín pojednávania zrušený 23. januára 2017 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne;
- 9. februára 2017 – doplnenie vyjadrenia žalovaného v 1. rade (doručené
sťažovateľke 4. februára 2020);
- 21. marca 2017 – spis pridelený sudcovi JUDr. Ivanovi Bartekovi;
- 23. mája 2017 – spis pridelený sudkyni JUDr. Ľudmile Jančovičovej;
- 7. novembra 2017 – spis pridelený sudkyni JUDr. Anne Moravovej;
- 23. februára 2018 – nariadené pojednávanie na 29. máj 2018 – termín pojednávania
zrušený 21. mája 2018 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne;
- 24. augusta 2018 – spis pridelený sudkyni JUDr. Beáte Farkašovej;
- 5. marca 2019 – spis pridelený sudcovi JUDr. Marošovi Maškovičovi;
- 14. januára 2020 – nariadené pojednávanie na 30. marec 2020 – termín
pojednávania zrušený 16. marca 2020 z dôvodu pandémie koronavírusu, pojednávanie
nariadené na 1. jún 2020;
- 1. júna 2020 – okresný súd vyhlásil na pojednávaní rozsudok vo veci samej
sp. zn. 14 C 98/2011, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade
nepriznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania (žalovaným v 1. a 2. rade
rozsudok doručený 22. júna 2020, sťažovateľke doručený 23. júna 2020).
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Súčasne namieta aj porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu
k označeným právam v zásade identické.
14. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
15. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, pričom
podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný
princíp aj v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) a s judikatúrou ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Frydlender
v. Francúzsko z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96) zohľadňuje v rámci okolností
konkrétneho prípadu tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného
súdu. V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci Záborský
a Šmáriková v. Slovensko, m. m. II. ÚS 32/02, III. ÚS 241/2017, IV. ÚS 187/07).
Podľa uvedených kritérií preto ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky.
18. V súvislosti s posúdením prvého kritéria, t. j. právnej a faktickej zložitosti veci,
ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe
sťažovateľky o zaplatenie sumy 111 306 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej
moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predmetná
agenda predstavuje štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
preto namietané konanie nemožno v zásade považovať za právne zložité, pričom
ani konkrétne okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú záver o jej právnej zložitosti.
V súvislosti s faktickou (skutkovou) zložitosťou veci ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie
súdu v danom prípade záviselo aj od posúdenia skutkových okolnosti, ktoré si vyžadovali
odborné znalosti, preto okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie. Uvedené však
podľa názoru ústavného súdu nemôže odôvodňovať doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku
napadnutého konania (takmer deväť rokov). Navyše, z predloženého súdneho spisu
je zrejmé, že znalecký posudok bol ustanovenou znalkyňou vypracovaný a predložený
okresnému súdu veľmi promptne, približne v lehote jedného mesiaca od doručenia súdneho
spisu znalkyni. Na skutkovú a právnu zložitosť veci pritom nepoukázala vo svojom
vyjadrení k ústavnej sťažnosti ani podpredsedníčka okresného súdu, resp. konajúci zákonný
sudca.
19. Ďalším ústavným súdom posudzovaným kritériom je správanie samotnej osoby,
ktorá podala ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri skúmaní obsahu spisu
okresného súdu nezistil také správanie sťažovateľky ako strany sporu, ktoré by bolo možné
hodnotiť ako faktor prispievajúci k celkovej dĺžke napadnutého konania a neboli zistené
ani žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť v tomto zmysle pričítané na jej ťarchu. Práve
naopak, sťažovateľka, resp. jej právny zástupca sa pravidelne zúčastňovali nariadených
pojednávaní a primerane reagovali na výzvy okresného súdu. Sťažovateľka sa súčasne
obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní aj na predsedu okresného súdu (sťažnosť
zo 16. marca 2020), ktorá bola vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania uznaná
za opodstatnenú.
20. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní ako tretie kritérium pre posúdenie vzniku zbytočných prieťahov. Po preskúmaní
obsahu spisu predloženého okresným súdom v tejto veci ústavný súd konštatuje,
že napadnuté konanie je poznačené výraznými obdobiami absolútnej nečinnosti okresného
súdu. Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný hneď v úvode napadnutého konania,
keď prvé pojednávanie vo veci nariadil takmer po troch rokoch od doručenia žaloby
(15. apríla 2014, pozn.), a to napriek tomu, že vyjadrenia žalovaných v 1. a 2. rade k žalobe
sťažovateľky mal k dispozícii už v novembri 2011. Následne okresný súd konal vo veci
pomerne plynulo, no opätovnú nečinnosť v jeho postupe možno zaznamenať
od januára 2017, keď bol v dôsledku práceneschopnosti zákonnej sudkyne zrušený termín
pojednávania nariadeného na 9. február 2017 a vec bola z tohto dôvodu opakovane
prerozdelená a postupne pridelená na prejednanie a rozhodnutie viacerým sudcom
okresného súdu (naposledy vec pridelená 15. marca 2019 zákonnému sudcovi
JUDr. Marošovi Maškovičovi, pozn.). V uvedenom období nebol okresným súdom
vykonaný žiadny relevantný úkon na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky a vo veci
samej bolo rozhodnuté až rozsudkom sp. zn. 14 C 98/2011 z 1. júna 2020, ktorý však
v dôsledku podania odvolania sťažovateľky nenadobudol právoplatnosť. Ani tvrdenie
podpredsedníčky okresného súdu, že zákonný sudca JUDr. Maškovič postupoval
od pridelenia veci (t. j. od 15. marca 2019) vo veci sťažovateľky plynulo, nedokáže napraviť
bližšie popísané zásadné prieťahy spôsobené okresným súdom v dovtedajšom priebehu
namietaného konania.
21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej už viackrát konštatoval, že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť
sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom
prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02,
III. ÚS 399/2011). V tomto smere ústavný súd zdôrazňuje, že opakované prideľovanie
predmetnej veci zákonným sudcom na prerokovanie a rozhodnutie nemožno považovať
za relevantnú procesnú aktivitu okresného súdu. Uvedená procesná aktivita je dôsledkom
iných, s konaním bezprostredne nesúvisiacich skutočností (napr. personálne zmeny
na okresnom súde, práceneschopnosť zákonného sudcu a pod.), t. j. nemožno ju hodnotiť
ako zámernú a priamu procesnú aktivitu okresného súdu smerujúcu k prerokovaniu
a rozhodnutiu veci samej (III. ÚS 444/2014, I. ÚS 735/2016).
22. Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť
zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
aj nesprávna činnosť príslušného štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), ktorú z hľadiska
jej dôsledkov nepochybne možno považovať za neefektívnu činnosť.
23. Ústavný súd považuje za žiadúce poukázať aj na závažné pochybenie
v rozhodovacej činnosti okresného súdu v namietanom konaní svedčiace o tom, že jeho
postup nebol dostatočne efektívny. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd zastavil
napadnuté konanie uznesením sp. zn. 14 C 98/2011 zo 14. apríla 2015 z dôvodu nedostatku
žaloby sťažovateľky spočívajúceho v nesprávnom označení pasívne legitimovaného
subjektu (žalovaného). Predmetné uznesenie bolo na základe odvolania sťažovateľky
vyhodnotené krajským súdom ako nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,
preto ho krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 349/2015 z 31. marca 2016 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221 písm. f) OSP (účinného do 30. júna 2016),
keďže ním bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.
24. Po zohľadnení doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania
a komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu (predmetu konania, správania
sťažovateľky a postupu okresného súdu) dospel ústavný súd k záveru, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní boli nepochybne spôsobené zbytočné prieťahy,
čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a tiež jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
25. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
26. Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončené, keďže podľa zistení ústavného súdu podala
sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 98/2011 z 1. júna 2020 odvolanie,
ústavný súd v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy prikázal okresnému súdu,
aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu)
a vec po vykonaní všetkých úkonov podľa § 373 až § 375 CSP bezodkladne predložil
na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 377 CSP).
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
29. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného
zadosťučinenia v sume 9 000 €, čo odôvodňuje neprimeranou dĺžkou napadnutého konania
spôsobenou nečinnosťou okresného súdu.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
31. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého
konania, ktoré ku dňu rozhodovania ústavného súdu trvá deväť rokov, správanie
sťažovateľky, jej záujem na veci, ale aj na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného
súdu už okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 98/2011
z 1. júna 2020, ktorý však dosiaľ nenadobudol právoplatnosť z dôvodu podania odvolania
sťažovateľkou, ústavný súd považoval za spravodlivé priznať sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 3 500 € podľa citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy.
32. Ústavný súd súčasne v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e)
zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka
žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad sumu priznanú ústavným súdom t. j. nad sumu
3 500 € (bod 5 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
33. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
34. Sťažovateľka si v konaní uplatnila nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020.
35. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná
tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového
základu.
36. Ústavný súd, vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, priznal
sťažovateľke v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
náhradu trov právneho zastúpenia celkom za dva úkony právnej služby vyplývajúce
z obsahu spisu vykonané v roku 2020 (1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia,
2. podanie ústavnej sťažnosti) á 177 € a režijný paušál 2 x 10,62 €, ktorú zvýšil o 20 % daň
z pridanej hodnoty t. j. o sumu 75,05 €, teda celkom priznal sťažovateľke odmenu v sume
450,29 €.
37. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný nahradiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky Mgr. Vladimíra Šárnika, Rožňavská 2, Bratislava, v lehote uvedenej
v bode 4 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným
súdom (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu