Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 57/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS

PERSONAL FINANCE SA, Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzsko, konajúcej

na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE

SA, pobočky zahraničnej banky, Karadžičova 2, Bratislava, IČO 47 258 713, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Viktória Nagyová Tenkač, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s , základného práva na rovnosť

v konaní pred súdom podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. mája 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE

SA na súdnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1 , základné právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA v sume 415,51 €

(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE

SA, Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzsko, konajúcej na území Slovenskej republiky

prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočky zahraničnej banky,

Karadžičova 2, Bratislava, IČO 47 258 713 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , základného práva na rovnosť

v konaní pred súdom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -90 z 11. januára 2017 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu

2 756,82 € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 6. mája 2014 do zaplatenia,

a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti týkajúcej sa

zaplatenia zmluvného úroku vo výške 15,77 % ročne zo sumy 2 345,25 € od 5. mája 2014

do zaplatenia, zaplatenia sumy 10,23 € z titulu nezaplateného poistného a sumy 33,81 €

z titulu nezaplatených nákladov sťažovateľky spojených s uplatnením pohľadávky bola

žaloba zamietnutá. Žalovaný bol zaviazaný nahradiť sťažovateľke trovy konania v rozsahu

92 %. Okresný súd tiež vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere

uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným 26. augusta 2013 v časti 3 bode 4.4 v znení

„nesplatená istina úveru/revolvingového úveru je až do dňa jej úplného splatenia úročená

podľa úrokovej sadzby dohodnutej v ZoSÚ/ZoRSÚ, t. j. klient je povinný zaplatiť úrok od

doby poskytnutia úveru/revolvingového úveru do vrátenia peňažných prostriedkov v celom

rozsahu“ za neprijateľnú, a preto neplatnú.

3. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa nepriznania

zmluvného úroku, a tým aj proti výroku o náhrade trov konania a proti výroku, ktorým bola

už uvedená zmluvná podmienka okresným vyhlásená za neplatnú, podala sťažovateľka

odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. marca 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol potvrdený

rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach a v ostatných nenapadnutých častiach

ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žalovanému bol tiež priznaný proti

sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého

vyvodzovala z (ďalej aj „“), teda

z toho, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovateľka zároveň

sformulovala aj konkrétnu dovolaciu otázku. Z dôvodu opatrnosti sťažovateľka uplatnila aj

dovolací dôvod podľa z dôvodu odklonu od staršieho súdneho

rozhodnutia publikovaného v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1996.

5. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté

podľa ako neprípustné, pretože v danej veci bolo v čase začatia

dovolacieho konania predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške 2 756,82 €.

S ohľadom na skutočnosť, že výška peňažného plnenia v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšovala desaťnásobok minimálnej mzdy (3 520 €), prípustnosť dovolania

sťažovateľky bola v zmysle vylúčená. To teda znamená,

že na sťažovateľku, ktorá vystupovala v predmetnom spore v postavení dodávateľa, sa

na prípustnosť jej dovolania vzťahuje (podmienka peňažného

plnenia prevyšujúca desaťnásobok minimálnej mzdy).

6. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného v bode 12

uviedol, že „aj keď v preskúmavanej veci išlo o tzv. spotrebiteľsky spor, teda spor

́

s ochranou slabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy

uplatnenie nižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422

ods. 1 písm. b/ Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej

strany je totiž podľa dôvodovej správy k zvýšená procesná ochrana slabšej strany,

ktorou je v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva

v sprístupnení dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa

teda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je

však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí

majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje

princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov

je v určitých sporoch, vzhľadom na postavenie strán, len fikciou, na ktorú zákonodarca

v reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov

s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,

antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory ( až ), pričom

slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej

strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia

s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Prípustnosť

dovolania žalobcu preto nie je možné posudzovať ani v zmysle ,

nakoľko dovolateľ nepožíva ochranu slabšej strany v spore. Obdobne porovnaj rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. , ).“.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že «otázka posúdenia prípustnosti

dovolania má aj ústavnoprávne limity v podobe práva na prístup k súdu (zákaz denegatio

iustitiae) a rovnosti strán konania pred súdom. Ak raz zákonodarca pripustil právo podať

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, Najvyšší súd SR nemôže toto právo

obmedzovať selektívnym prístupom, ktorý zabraňuje určitým subjektom (na základe ich

statusu) ochranu ich subjektívnych práv pred dovolacím súdom. Navyše, v tomto prípade nie

je naplnený ani účel dovolania v právnych otázkach podľa , ba čo viac, takýto

výklad Najvyššieho súdu SR viažuci nižší majetkový cenzus na osobu dovolateľa

(spotrebiteľa) a nie na spotrebiteľský spor ako taký ide priamo proti účelu dovolania

v právnych otázkach a nesleduje ani legitímny cieľ, keďže týmto výkladom Najvyšší súd SR

môže skôr spotrebiteľov poškodiť ako im pomôcť, pretože počet spotrebiteľských sporov

riešených pred dovolacím súdom sa obmedzí a môže tak vznikať nejednotná prax súdov

v rozhodujúcich „spotrebiteľských“ otázkach. Výklad Najvyššieho súdu SR... o znížení

majetkového cenzu v spotrebiteľských sporoch uplatňujúceho sa len vtedy, ak je

dovolateľom spotrebiteľ, teda podľa nášho názoru znamená odmietnutie poskytnutia

spravodlivosti (denegatio iustitiae) a znemožnenie prístupu k súdu v dovolacom konaní

selektívne sa viažuce na sťažovateľa ako dodávateľa. Zároveň vnímame porušenie práva na

súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie v tom, že výklad, ktorý prezentuje

Najvyšší súd SR v napádanom uznesení, je arbitrárny, smerujúci nielen proti slovám

zákona, ale priamo proti samotnému zákonu.».

8. Podľa sťažovateľky „z jednoznačne vyplýva, že znížený

majetkový cenzus je viazaný na predmet konania, nie na konkrétnu sporovú stranu. Možno

tu použiť aj systematický výklad, a to v tom zmysle, že ak sa znížený majetkový cenzus

nenachádza medzi ustanoveniami o spotrebiteľských sporoch

(resp. o sporoch s ochranou slabšej strany), ale vo všeobecných ustanoveniach

o prípustnosti dovolania, implicitne z toho možno vyvodiť, že tento bagateľný cenzus sa

netýka subjektu, ale predmetu konania. Možno poukázať aj na , z ktorého jasne

vyplýva, že dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo vydané rozhodnutie, teda

upravuje subjekt dovolateľa a hovorí o predmete sporu. Ani za

predchádzajúcej účinnej procesnej úpravy ( - ) sa

majetkový cenzus nevzťahoval na konkrétneho účastníka konania, ale na výšku predmetu

sporu. Ak teda Najvyšší súd SR v napádanom uznesení (prostredníctvom odkazu na iné svoje

rozhodnutia) argumentuje účelom zákona, z textu zámer

zákonodarcu (nepriznať právo dovolania dodávateľovi pri dovolaniach pre právne otázky

v spotrebiteľských sporoch, ktorých predmet nedosahuje desaťnásobok minimálnej mzdy),

nevyplýva. Rovnako ani z dôvodovej správy nemožno tento zámer vyvodiť. To znamená, že

teleologický, ako ani autentický výklad (ktorý je navyše možné

chápať inak, ako ho chápe dovolací súd) ponúknutý Najvyšším súdom SR neobstojí a je

priamo v rozpore so znením zákona. Navyše je proti nemu možné použiť historický (§ 238

ods. 5 , legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného) a systematický

výklad ( , ustanovenia o sporoch s ochranou slabšej strany - a nasl. ).

V tomto prípade teleologický výklad korešponduje so znením tejto

normy, to znamená, zámerom zákonodarcu bolo podrobiť dovolaciemu prieskumu pre

zásadné právne otázky aj spotrebiteľské spory, a keďže v nich sa často uplatňujú sumy

nižšie ako v iných druhoch sporov, zákonodarca tu ustanovil znížený bagateľný cenzus.

Sporom s ochranou slabšej strany, o ktorom sa hovorí v , je nielen

spor, v ktorom sa slabšia strana domáha ochrany, ale tiež spor, v ktorom svoje práva

uplatňuje silnejšia strana.“.

9. Sťažovateľka tiež poznamenala, že «chápe potrebu ochrany spotrebiteľa ako

subjektu, ktorý zväčša nie je vybavený takými skúsenosťami, informáciami a vedomosťami

ako dodávateľ. Táto ochrana sa prejavuje tak v hmotnom, ako aj v procesnom práve.

Vyjadrením tejto ochrany, resp. zvýhodnenia spotrebiteľa s cieľom dorovnania postavenia

s dodávateľom v sporovom konaní je aj samostatný diel v

s názvom „Spotrebiteľské spory“ ( a nasl. ). Na druhej strane, v napádanom

uznesení Najvyšší súd SR túto ochranu rozšíril aj tam, kde ju zákonodarca vôbec

nezamýšľal, ba čo viac, spôsobom, ktorý koniec koncov môže znamenať zníženie tejto

ochrany a nie jej zvýšenie. Treba tiež povedať, že táto ochrana spotrebiteľa v procesnom

práve musí rešpektovať ústavné limity. Jedným z týchto ústavným limitov je čl. 47 ods. 3

SR, podľa ktorého sú si všetci účastníci v konaní (vrátane súdneho konania) rovní.

... Najvyšší súd SR by nemal hľadať ochranu slabšej sporovej strany tam, kde ju

zákonodarca neprijal. nie je založený na jednostrannej preferencii

spotrebiteľa bez zohľadnenia práv dodávateľa. Princíp ochrany spotrebiteľa nemožno

samostatne priamo aplikovať v rozpore so zákonnou normou.

Sme toho názoru, že v tomto prípade Najvyšší súd SR... porušil a nerešpektoval

ústavné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní a podstatne ho znevýhodnil v porovnaní

so spotrebiteľom pri podávaní dovolania a v prístupe k dovolaciemu súdu. Zákonodarca

znížením majetkového cenzu vyjadril ochranu slabšej strany v procesnej rovine tak, aby sa

aj tieto spory s častou nízkou hodnotou dostali pred dovolací súd s cieľom zjednocovania

rozhodovacej praxe a judikatúry. Najvyšší súd SR v tomto prípade podľa nášho názoru

nenachádzal právo, ale tvoril ho a hľadal ochranu spotrebiteľa tam, kde ju zákonodarca

nezakotvil v zmysle uvádzanom Najvyšším súdom SR v napádanom uznesení. Pritom to

Najvyšší súd SR urobil tak, že porušil ústavné práva sťažovateľa, mimoriadne závažne ho

znevýhodnil v porovnaní s druhou stranou sporu a znemožnil mu prístup k dovolaciemu

súdu. V rovnakej situácii majú teda strany sporu úplne rozdielne procesné možnosti. Sme

toho názoru, že v tomto prípade už nejde o vyrovnávanie postavenia strán v procese, ale

o nadradené postavenie slabšej strany.».

10. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Sťažovateľka ďalej žiada zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka domáha aj

priznania náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika

sťažovateľky

11. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola predbežne prerokovaná a uznesením č. k.

-15 z 13. februára 2020 bola prijatá na ďalšie konanie. Po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej

ústavnej sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie.

12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci podaním č. k. -114,

z 5. marca 2020 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu zastupujúca

predsedu najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená. Vo vyjadrení doručenom

ústavnému súdu 23. marca 2020 podpredsedníčka najvyššieho súdu zastupujúca predsedu

najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená, uviedla:

„Najvyšší súd vysvetlil použitie majetkového cenzu vo svojom rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 29/2019, v ktorom uviedol, že znížený majetkový cenzus ( )

sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však

dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový

cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia zákona neodporuje

princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov

je v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca

v reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t.j. osobitnou právnou úpravou sporov

s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,

antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory ( až ), pričom

slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej

strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia

s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Zákon

preferuje ochranu určitého subjektu, teda spotrebiteľa, predmet sporu, teda nárok uplatnený

v žalobe nie je určujúci. Inak povedané zákonná ochrana sa týka subjektu a nie predmetu

konania, čo možno vyvodiť zo samotnej marginálnej rubriky - spory s ochranou slabšej

strany, ktorá je zaradené do tretej časti zákona medzi osobitné procesné postupy. Všetky

ustanovenia zákona v tejto časti upravujúce výnimky z procesného postupu súdu v klasickom

spore sú zamerané len na subjekt, teda slabšiu stranu.

Vo veci na podporu uvedeného názoru, preferujúceho účel (zákona)

zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochrannou slabšej strany (bod 10) najvyšší súd

poukázal aj na v spojitosti s . Zdôraznil,

že v neposlednom rade na rovnakom základe je stanovená aj povinnosť platenia súdneho

poplatku ( o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,

pozn.), ktorá sa, rovnako zvýrazňujúc uvedený účel, viaže na osobné (spotrebiteľa) a nie

vecné (konanie so spotrebiteľom) oslobodenie.

Prax najvyššieho súdu je v tejto otázke jednotná a otázku prípustnosti dovolania

v týchto prípadoch vykladá rovnako a v súlade so záverom, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd, ktorý je ustálenou praxou ústavného súdu.“

13. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 18. februára 2020 zaslaným

doporučene do vlastných rúk upovedomil zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa

k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Poštová zásielka sa ústavnému súdu

14. apríla 2020 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote, a teda zúčastnená osoba sa

k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

14. Právny zástupca sťažovateľky reagoval na vyjadrenie podpredsedníčky

najvyššieho súdu zastupujúcej predsedu najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená,

podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. apríla 2020. Právny zástupca

sťažovateľky v tomto podaní uviedol, že «je toho názoru, že v podanej ústavnej sťažnosti sa

podrobne vyjadril a objasnil, v čom podľa neho spočíva porušenie základného práva

sťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom, práva na súdnu ochranu, práva na

spravodlivé súdne konanie, ako aj princípu právnej istoty v zmysle

Slovenskej republiky č. v platnom znení. K vyjadreniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020 je potrebné uviesť, že toto vyjadrenie absolútne

nezohľadnilo nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.20200, sp. zn.

, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že „podmienky prístupu k dovolaniu,

konkrétne podmienky prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie, sú v kontexte

stanoveného majetkového cenzu naviazané na spor, resp. jeho predmet, a nie na konkrétnu

stranu v spore.“ V ostatnom sa sťažovateľ pridržiava podanej ústavnej sťažnosti.».

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv uvedených v bode 1.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len

výnimočne za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152

ods. 4 ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.

). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán

verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň

garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

25. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť (m. m. , ).

28. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [III. ÚS 875/2016 a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

29. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej

úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,

že to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje

obmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce

v zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu

a odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán

najvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre

proti Španielsku, sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica

proti Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33). Avšak obmedzenie

práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1

dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality (Grécko-

katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok z 29. 11.

2016, § 89).

30. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu

majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi

(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávanej veci) je to predovšetkým predvídateľnosť

a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,

rozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,

rozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe

k súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe

konzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,

rozsudok z 23. 10. 1996, § 42).

31. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným

či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho

prípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo

prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho

bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom

(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79 in

fine).

32. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný

prvok práva na súdnu ochranu podľa a aj nevyhnutnú súčasť každého

právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom .

Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,

ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom

a ktorý z účastníkov je žalovaný (, , , ,

). Citované ustanovenie teda zaručuje len procedurálnu rovnosť

v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku

pre každého účastníka takéhoto konania.

33. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom

rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní

zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes

a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl

proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

34. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že bez meritórneho

prejednania jej dovolania podľa a v spojení s

proti rozsudku krajského súdu ústavne nesúladným výkladom porušil jej

v bode 1 uvedené práva.

35. Podľa dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané.

36. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

37. Podľa dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

38. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

39. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo

determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť

vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie

odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

a ). Stanovenie majetkového cenzu obmedzujúceho

prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy, ktorá má byť

predmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené aj s prihliadnutím

na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje s postavením

a úlohami, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.

40. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním

dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj

v prípade sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené

dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [ ], prípadne

zjednocovanie judikatúry [ a ]. Aj z týchto dôvodov preto

prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia

inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax všeobecných

súdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu ako

takom.

41. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania

procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.

V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia

slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne

a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).

42. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel je

na účel zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej

diskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)

pri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany

pri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej

hlavy tretej časti . V až zahŕňa vo svojej

podstate pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí

konania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,

dokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia

až pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole

v spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s možno začať len na podnet

špecificky legitimovaných subjektov (v súlade s žalobu podľa môže proti

dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa

a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu).

43. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného

práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné

interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už

súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu

interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu.

Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s , ale to

neznamená, že je priamo ústavným princípom (, pozri aj rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s.,

proti Kláre Bíróovej).

44. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,

že základom najvyšším súdom prezentovanej interpretácie , ktorá viedla

k odmietnutiu dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, je znenie časti dôvodovej

správy, ktorá vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu uvádza: „Predkladateľ zavádza jednotné

kritérium hodnoty sporu bez rozdeľovania na občianskoprávne a obchodné spory, ktoré

z povahy veci stratilo zmysel. Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany

stanovený nižšie ako všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej

strany.“ Okrem toho, že výklad práva podľa dôvodovej správy (tzv. autentický výklad) je

iba jedným z možných spôsobov interpretácie právnej normy, citovaná časť dôvodovej

správy ani konkrétne nerieši prípustnosť, resp. neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

krajského súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

45. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód

výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej

účelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný

menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia

všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda

doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno

jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom

právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy

odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Slovenskej

republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).

46. Účel a v spojení s , ako aj účel

ods. 1 je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu neurobil. Výlučné

a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového

výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho

účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa

a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu

(uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy) legitímne

odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia a

nie je ústavne konformný. Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej

ochrany spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho

uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní,

resp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku

do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. Interpretácia

prezentovaná najvyšším súdom v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter dovolacieho

konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva

a v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok v prístupe

k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zároveň nezohľadňuje naviazanie

majetkového cenzu na spor, resp. jeho predmet. Uvedený záver bol konštatovaný aj

v skorších nálezoch ústavného súdu (napr. , ).

V.

Záver

V.1 K bodu 1 výrokovej časti nálezu

47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv

a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu

základných práv zaručených a a práva na zaručeného

ods. 1 dohovoru.

48. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa a a práva podľa dohovoru,

preto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku tohto nálezu).

V.2 K bodu 2 výrokovej časti nálezu

49. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

50. V súlade s prvou vetou ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

51. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

52. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

53. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

54. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také

riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel

a účel príslušných zákonných ustanovení.

55. Aj z a 2 vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv

a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp

právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor

bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;

ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

V.3 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

56. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

57. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

58. Pri výpočte trov konania ústavný súd vychádzal z ustanovení vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

59. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa

§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu

hotových výdavkov (režijný paušál) za každý priznaný úkon právnej služby vykonaný

v roku 2019 je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

60. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia

pred ústavným súdom v celkovej sume 415,51 € vrátane dane z pridanej hodnoty [ďalej len

„DPH“ (ústavný súd považuje za preukázané, že právny zástupca sťažovateľky je platcom

DPH)], a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH, t. j.

prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a)

vyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky], a dve

paušálne náhrady hotových výdavkov v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH. Z uvedených

dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto

nálezu.

61. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

VI.

62. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu