Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 57/2020
PDF · 617.93 KB
No categories available
IV. ÚS 57/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzsko, konajúcej
na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA, pobočky zahraničnej banky, Karadžičova 2, Bratislava, IČO 47 258 713, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Viktória Nagyová Tenkač, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť
v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 184/2018
z 29. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA v sume 415,51 €
(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet právneho zástupcu
Advokátskej kancelárie Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA, Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzsko, konajúcej na území Slovenskej republiky
prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočky zahraničnej banky,
Karadžičova 2, Bratislava, IČO 47 258 713 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť
v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 287/2015-90 z 11. januára 2017 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu
2 756,82 € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 6. mája 2014 do zaplatenia,
a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti týkajúcej sa
zaplatenia zmluvného úroku vo výške 15,77 % ročne zo sumy 2 345,25 € od 5. mája 2014
do zaplatenia, zaplatenia sumy 10,23 € z titulu nezaplateného poistného a sumy 33,81 €
z titulu nezaplatených nákladov sťažovateľky spojených s uplatnením pohľadávky bola
žaloba zamietnutá. Žalovaný bol zaviazaný nahradiť sťažovateľke trovy konania v rozsahu
92 %. Okresný súd tiež vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným 26. augusta 2013 v časti 3 bode 4.4 v znení
„nesplatená istina úveru/revolvingového úveru je až do dňa jej úplného splatenia úročená
podľa úrokovej sadzby dohodnutej v ZoSÚ/ZoRSÚ, t. j. klient je povinný zaplatiť úrok od
doby poskytnutia úveru/revolvingového úveru do vrátenia peňažných prostriedkov v celom
rozsahu“ za neprijateľnú, a preto neplatnú.
3. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa nepriznania
zmluvného úroku, a tým aj proti výroku o náhrade trov konania a proti výroku, ktorým bola
už uvedená zmluvná podmienka okresným vyhlásená za neplatnú, podala sťažovateľka
odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
16 Co 123/2017 z 15. marca 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol potvrdený
rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach a v ostatných nenapadnutých častiach
ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žalovanému bol tiež priznaný proti
sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), teda
z toho, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovateľka zároveň
sformulovala aj konkrétnu dovolaciu otázku. Z dôvodu opatrnosti sťažovateľka uplatnila aj
dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu odklonu od staršieho súdneho
rozhodnutia publikovaného v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1996.
5. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté
podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné, pretože v danej veci bolo v čase začatia
dovolacieho konania predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške 2 756,82 €.
S ohľadom na skutočnosť, že výška peňažného plnenia v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšovala desaťnásobok minimálnej mzdy (3 520 €), prípustnosť dovolania
sťažovateľky bola v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP vylúčená. To teda znamená,
že na sťažovateľku, ktorá vystupovala v predmetnom spore v postavení dodávateľa, sa
na prípustnosť jej dovolania vzťahuje § 422 ods. 1 písm. a) CSP (podmienka peňažného
plnenia prevyšujúca desaťnásobok minimálnej mzdy).
6. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného v bode 12
uviedol, že „aj keď v preskúmavanej veci išlo o tzv. spotrebiteľsky spor, teda spor
́
s ochranou slabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy
uplatnenie nižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422
ods. 1 písm. b/ CSP Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej
strany je totiž podľa dôvodovej správy k CSP zvýšená procesná ochrana slabšej strany,
ktorou je v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva
v sprístupnení dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa
teda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je
však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí
majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje
princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov
je v určitých sporoch, vzhľadom na postavenie strán, len fikciou, na ktorú zákonodarca
v CSP reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov
s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,
antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 CSP), pričom
slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej
strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia
s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Prípustnosť
dovolania žalobcu preto nie je možné posudzovať ani v zmysle § 422 ods. 1 písm. b/ CSP,
nakoľko dovolateľ nepožíva ochranu slabšej strany v spore. Obdobne porovnaj rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 80/2017, 1 Cdo 124/2018).“.
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že «otázka posúdenia prípustnosti
dovolania má aj ústavnoprávne limity v podobe práva na prístup k súdu (zákaz denegatio
iustitiae) a rovnosti strán konania pred súdom. Ak raz zákonodarca pripustil právo podať
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, Najvyšší súd SR nemôže toto právo
obmedzovať selektívnym prístupom, ktorý zabraňuje určitým subjektom (na základe ich
statusu) ochranu ich subjektívnych práv pred dovolacím súdom. Navyše, v tomto prípade nie
je naplnený ani účel dovolania v právnych otázkach podľa § 421 CSP, ba čo viac, takýto
výklad Najvyššieho súdu SR viažuci nižší majetkový cenzus na osobu dovolateľa
(spotrebiteľa) a nie na spotrebiteľský spor ako taký ide priamo proti účelu dovolania
v právnych otázkach a nesleduje ani legitímny cieľ, keďže týmto výkladom Najvyšší súd SR
môže skôr spotrebiteľov poškodiť ako im pomôcť, pretože počet spotrebiteľských sporov
riešených pred dovolacím súdom sa obmedzí a môže tak vznikať nejednotná prax súdov
v rozhodujúcich „spotrebiteľských“ otázkach. Výklad Najvyššieho súdu SR... o znížení
majetkového cenzu v spotrebiteľských sporoch uplatňujúceho sa len vtedy, ak je
dovolateľom spotrebiteľ, teda podľa nášho názoru znamená odmietnutie poskytnutia
spravodlivosti (denegatio iustitiae) a znemožnenie prístupu k súdu v dovolacom konaní
selektívne sa viažuce na sťažovateľa ako dodávateľa. Zároveň vnímame porušenie práva na
súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie v tom, že výklad, ktorý prezentuje
Najvyšší súd SR v napádanom uznesení, je arbitrárny, smerujúci nielen proti slovám
zákona, ale priamo proti samotnému zákonu.».
8. Podľa sťažovateľky „z § 422 ods. 1 písm. b) CSP jednoznačne vyplýva, že znížený
majetkový cenzus je viazaný na predmet konania, nie na konkrétnu sporovú stranu. Možno
tu použiť aj systematický výklad, a to v tom zmysle, že ak sa znížený majetkový cenzus
nenachádza medzi ustanoveniami Civilného sporového poriadku o spotrebiteľských sporoch
(resp. o sporoch s ochranou slabšej strany), ale vo všeobecných ustanoveniach
o prípustnosti dovolania, implicitne z toho možno vyvodiť, že tento bagateľný cenzus sa
netýka subjektu, ale predmetu konania. Možno poukázať aj na § 424 CSP, z ktorého jasne
vyplýva, že dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo vydané rozhodnutie, teda
§ 424 CSP upravuje subjekt dovolateľa a § 422 CSP hovorí o predmete sporu. Ani za
predchádzajúcej účinnej procesnej úpravy (Občiansky súdny poriadok - § 238 ods. 5) sa
majetkový cenzus nevzťahoval na konkrétneho účastníka konania, ale na výšku predmetu
sporu. Ak teda Najvyšší súd SR v napádanom uznesení (prostredníctvom odkazu na iné svoje
rozhodnutia) argumentuje účelom zákona, z textu Civilného sporového poriadku zámer
zákonodarcu (nepriznať právo dovolania dodávateľovi pri dovolaniach pre právne otázky
v spotrebiteľských sporoch, ktorých predmet nedosahuje desaťnásobok minimálnej mzdy),
nevyplýva. Rovnako ani z dôvodovej správy nemožno tento zámer vyvodiť. To znamená, že
teleologický, ako ani autentický výklad § 422 ods. 1 písm. b) CSP (ktorý je navyše možné
chápať inak, ako ho chápe dovolací súd) ponúknutý Najvyšším súdom SR neobstojí a je
priamo v rozpore so znením zákona. Navyše je proti nemu možné použiť historický (§ 238
ods. 5 OSP, legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného) a systematický
výklad (§ 424 CSP, ustanovenia o sporoch s ochranou slabšej strany - § 290 a nasl. CSP).
V tomto prípade teleologický výklad § 422 ods. 1 písm. b) CSP korešponduje so znením tejto
normy, to znamená, zámerom zákonodarcu bolo podrobiť dovolaciemu prieskumu pre
zásadné právne otázky aj spotrebiteľské spory, a keďže v nich sa často uplatňujú sumy
nižšie ako v iných druhoch sporov, zákonodarca tu ustanovil znížený bagateľný cenzus.
Sporom s ochranou slabšej strany, o ktorom sa hovorí v § 422 ods. 1 písm. b) CSP, je nielen
spor, v ktorom sa slabšia strana domáha ochrany, ale tiež spor, v ktorom svoje práva
uplatňuje silnejšia strana.“.
9. Sťažovateľka tiež poznamenala, že «chápe potrebu ochrany spotrebiteľa ako
subjektu, ktorý zväčša nie je vybavený takými skúsenosťami, informáciami a vedomosťami
ako dodávateľ. Táto ochrana sa prejavuje tak v hmotnom, ako aj v procesnom práve.
Vyjadrením tejto ochrany, resp. zvýhodnenia spotrebiteľa s cieľom dorovnania postavenia
s dodávateľom v sporovom konaní je aj samostatný diel v Civilnom sporovom poriadku
s názvom „Spotrebiteľské spory“ (§ 290 a nasl. CSP). Na druhej strane, v napádanom
uznesení Najvyšší súd SR túto ochranu rozšíril aj tam, kde ju zákonodarca vôbec
nezamýšľal, ba čo viac, spôsobom, ktorý koniec koncov môže znamenať zníženie tejto
ochrany a nie jej zvýšenie. Treba tiež povedať, že táto ochrana spotrebiteľa v procesnom
práve musí rešpektovať ústavné limity. Jedným z týchto ústavným limitov je čl. 47 ods. 3
Ústavy SR, podľa ktorého sú si všetci účastníci v konaní (vrátane súdneho konania) rovní.
... Najvyšší súd SR by nemal hľadať ochranu slabšej sporovej strany tam, kde ju
zákonodarca neprijal. Civilný sporový poriadok nie je založený na jednostrannej preferencii
spotrebiteľa bez zohľadnenia práv dodávateľa. Princíp ochrany spotrebiteľa nemožno
samostatne priamo aplikovať v rozpore so zákonnou normou.
Sme toho názoru, že v tomto prípade Najvyšší súd SR... porušil a nerešpektoval
ústavné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní a podstatne ho znevýhodnil v porovnaní
so spotrebiteľom pri podávaní dovolania a v prístupe k dovolaciemu súdu. Zákonodarca
znížením majetkového cenzu vyjadril ochranu slabšej strany v procesnej rovine tak, aby sa
aj tieto spory s častou nízkou hodnotou dostali pred dovolací súd s cieľom zjednocovania
rozhodovacej praxe a judikatúry. Najvyšší súd SR v tomto prípade podľa nášho názoru
nenachádzal právo, ale tvoril ho a hľadal ochranu spotrebiteľa tam, kde ju zákonodarca
nezakotvil v zmysle uvádzanom Najvyšším súdom SR v napádanom uznesení. Pritom to
Najvyšší súd SR urobil tak, že porušil ústavné práva sťažovateľa, mimoriadne závažne ho
znevýhodnil v porovnaní s druhou stranou sporu a znemožnil mu prístup k dovolaciemu
súdu. V rovnakej situácii majú teda strany sporu úplne rozdielne procesné možnosti. Sme
toho názoru, že v tomto prípade už nejde o vyrovnávanie postavenia strán v procese, ale
o nadradené postavenie slabšej strany.».
10. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Sťažovateľka ďalej žiada zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka domáha aj
priznania náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika
sťažovateľky
11. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola predbežne prerokovaná a uznesením č. k.
IV. ÚS 57/2020-15 z 13. februára 2020 bola prijatá na ďalšie konanie. Po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej
ústavnej sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.
12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci podaním č. k. KP 3/2020-114,
Cpj 43/2020 z 5. marca 2020 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu zastupujúca
predsedu najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená. Vo vyjadrení doručenom
ústavnému súdu 23. marca 2020 podpredsedníčka najvyššieho súdu zastupujúca predsedu
najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená, uviedla:
„Najvyšší súd vysvetlil použitie majetkového cenzu vo svojom rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 29/2019, v ktorom uviedol, že znížený majetkový cenzus (§ 422 ods. 1 písm. b/ CSP)
sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však
dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový
cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia zákona neodporuje
princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov
je v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca
v CSP reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t.j. osobitnou právnou úpravou sporov
s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,
antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 CSP), pričom
slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej
strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia
s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Zákon
preferuje ochranu určitého subjektu, teda spotrebiteľa, predmet sporu, teda nárok uplatnený
v žalobe nie je určujúci. Inak povedané zákonná ochrana sa týka subjektu a nie predmetu
konania, čo možno vyvodiť zo samotnej marginálnej rubriky - spory s ochranou slabšej
strany, ktorá je zaradené do tretej časti zákona medzi osobitné procesné postupy. Všetky
ustanovenia zákona v tejto časti upravujúce výnimky z procesného postupu súdu v klasickom
spore sú zamerané len na subjekt, teda slabšiu stranu.
Vo veci 7 Cdo 256/2018 na podporu uvedeného názoru, preferujúceho účel (zákona)
zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochrannou slabšej strany (bod 10) najvyšší súd
poukázal aj na čl. 3 CSP v spojitosti s čl. 152 ods. 4 ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil,
že v neposlednom rade na rovnakom základe je stanovená aj povinnosť platenia súdneho
poplatku (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
pozn.), ktorá sa, rovnako zvýrazňujúc uvedený účel, viaže na osobné (spotrebiteľa) a nie
vecné (konanie so spotrebiteľom) oslobodenie.
Prax najvyššieho súdu je v tejto otázke jednotná a otázku prípustnosti dovolania
v týchto prípadoch vykladá rovnako a v súlade so záverom, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd, ktorý je ustálenou praxou ústavného súdu.“
13. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 18. februára 2020 zaslaným
doporučene do vlastných rúk upovedomil zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa
k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Poštová zásielka sa ústavnému súdu
14. apríla 2020 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote, a teda zúčastnená osoba sa
k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
14. Právny zástupca sťažovateľky reagoval na vyjadrenie podpredsedníčky
najvyššieho súdu zastupujúcej predsedu najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená,
podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. apríla 2020. Právny zástupca
sťažovateľky v tomto podaní uviedol, že «je toho názoru, že v podanej ústavnej sťažnosti sa
podrobne vyjadril a objasnil, v čom podľa neho spočíva porušenie základného práva
sťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom, práva na súdnu ochranu, práva na
spravodlivé súdne konanie, ako aj princípu právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení. K vyjadreniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020 je potrebné uviesť, že toto vyjadrenie absolútne
nezohľadnilo nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.20200, sp. zn.
I. ÚS 382/2019, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že „podmienky prístupu k dovolaniu,
konkrétne podmienky prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie, sú v kontexte
stanoveného majetkového cenzu naviazané na spor, resp. jeho predmet, a nie na konkrétnu
stranu v spore.“ V ostatnom sa sťažovateľ pridržiava podanej ústavnej sťažnosti.».
15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv uvedených v bode 1.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len
výnimočne za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy
v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu
a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)
a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.
III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych
orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán
verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň
garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci
akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
25. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom
pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť (m. m. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
28. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].
29. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej
úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,
že to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje
obmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce
v zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu
a odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán
najvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre
proti Španielsku, sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica
proti Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33). Avšak obmedzenie
práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1
dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality (Grécko-
katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok z 29. 11.
2016, § 89).
30. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu
majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi
(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávanej veci) je to predovšetkým predvídateľnosť
a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,
rozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,
rozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe
k súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe
konzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,
rozsudok z 23. 10. 1996, § 42).
31. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným
či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo
prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho
bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom
(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79 in
fine).
32. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný
prvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť každého
právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.
Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva
v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,
ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom
a ktorý z účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05,
IV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť
v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku
pre každého účastníka takéhoto konania.
33. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom
rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní
zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes
a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl
proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
34. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že bez meritórneho
prejednania jej dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s § 432 ods. 1 CSP
proti rozsudku krajského súdu ústavne nesúladným výkladom § 422 ods. 1 CSP porušil jej
v bode 1 uvedené práva.
35. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.
36. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
37. Podľa § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
38. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
39. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo
determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť
vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,
3 Cdo 14/2017 a 4 Cdo 157/2017). Stanovenie majetkového cenzu obmedzujúceho
prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy, ktorá má byť
predmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené aj s prihliadnutím
na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje s postavením
a úlohami, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.
40. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním
dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj
v prípade sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené
dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], prípadne
zjednocovanie judikatúry [§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP]. Aj z týchto dôvodov preto
prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia
inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax všeobecných
súdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu ako
takom.
41. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania
procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.
V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia
slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne
a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).
42. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel je
na účel zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej
diskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)
pri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany
pri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej
hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku. V § 290 až § 300 CSP zahŕňa vo svojej
podstate pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí
konania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,
dokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia
§ 301 až § 306 CSP pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s § 302 CSP možno začať len na podnet
špecificky legitimovaných subjektov (v súlade s § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže proti
dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa
a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu).
43. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného
práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné
interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už
súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu
interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu.
Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to
neznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, pozri aj rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s.,
proti Kláre Bíróovej).
44. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,
že základom najvyšším súdom prezentovanej interpretácie § 422 ods. 1 CSP, ktorá viedla
k odmietnutiu dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, je znenie časti dôvodovej
správy, ktorá vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu uvádza: „Predkladateľ zavádza jednotné
kritérium hodnoty sporu bez rozdeľovania na občianskoprávne a obchodné spory, ktoré
z povahy veci stratilo zmysel. Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany
stanovený nižšie ako všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej
strany.“ Okrem toho, že výklad práva podľa dôvodovej správy (tzv. autentický výklad) je
iba jedným z možných spôsobov interpretácie právnej normy, citovaná časť dôvodovej
správy ani konkrétne nerieši prípustnosť, resp. neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
krajského súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
45. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód
výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej
účelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný
menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia
všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda
doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno
jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom
právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy
odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej
republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).
46. Účel § 421 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s § 432 ods. 1 CSP, ako aj účel § 422
ods. 1 CSP je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu neurobil. Výlučné
a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového
výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho
účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa
a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu
(uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy) legitímne
odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. a) a b) CSP
nie je ústavne konformný. Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej
ochrany spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho
uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní,
resp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku
do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. Interpretácia § 422 ods. 1 CSP
prezentovaná najvyšším súdom v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter dovolacieho
konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva
a v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok v prístupe
k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zároveň nezohľadňuje naviazanie
majetkového cenzu na spor, resp. jeho predmet. Uvedený záver bol konštatovaný aj
v skorších nálezoch ústavného súdu (napr. I. ÚS 382/2019, I. ÚS 332/2019).
V.
Záver
V.1 K bodu 1 výrokovej časti nálezu
47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv
a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru.
48. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu
zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku tohto nálezu).
V.2 K bodu 2 výrokovej časti nálezu
49. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
50. V súlade s § 133 ods. 2 prvou vetou zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší
rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.
51. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
52. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
53. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
54. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1
dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také
riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel
a účel príslušných zákonných ustanovení.
55. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
V.3 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
56. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
57. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
58. Pri výpočte trov konania ústavný súd vychádzal z ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
59. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa
§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu
hotových výdavkov (režijný paušál) za každý priznaný úkon právnej služby vykonaný
v roku 2019 je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
60. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia
pred ústavným súdom v celkovej sume 415,51 € vrátane dane z pridanej hodnoty [ďalej len
„DPH“ (ústavný súd považuje za preukázané, že právny zástupca sťažovateľky je platcom
DPH)], a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH, t. j.
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a)
vyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky], a dve
paušálne náhrady hotových výdavkov v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH. Z uvedených
dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto
nálezu.
61. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
VI.
62. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu