Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 281/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Marek Hudec, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a 2 postupom v konaní

Okresného súdu Bratislava I vedenom pod sp. zn. a uznesením Okresného

súdu Bratislava I č. k. -369 zo 14. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou

kanceláriou Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Marek Hudec, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 2 (ďalej len „“) postupom v konaní

a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) č. k. -369

zo 14. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. sa vedie exekučné konanie proti sťažovateľke na návrh

(ďalej len „oprávnený“), a na podklade exekučného

titulu, ktorým bol rozsudok okresného súdu č. k. -32 z 29. mája 2008, na základe

ktorého bola sťažovateľka ako povinná zaviazaná na zaplatenie istiny v sume 46,60 € a trov

konania vo výške 93,04 € s tým, že jej súd povolil splácať istinu a trovy konania mesačnými

splátkami vo výške 10 €. Rozsudok okresného súdu č. k. -32 z 29. mája 2008

nadobudol právoplatnosť 19. marca 2010 a vykonateľnosť 15. apríla 2010. Na podklade

návrhu oprávneného z 25. januára 2011 podal súdny exekútor (ďalej

len „súdny exekútor“) okresnému súdu 15. februára 2011 žiadosť o udelenie poverenia

na výkon exekúcie. Okresný súd pod č. 5101 051730 zo 16. februára 2011 poveril súdneho

exekútora výkonom exekúcie a 14. novembra 2011 bolo sťažovateľke doručené

upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré sťažovateľka napadla námietkami. Okresný súd

uznesením č. k. -369 zo 14. marca 2019 sťažovateľkou podané námietky proti

exekúcii a jej trovám z 28. apríla 2017, 21. novembra 2017 a 11. marca 2019 zamietol.

V skoršom priebehu vedeného exekučného konania okresný súd uznesením č. k.

-116 z 8. novembra 2013 zamietol sťažovateľkou podaný návrh na zastavenie

exekučného konania. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie

sťažovateľky uznesením č. k. -165 z 30. júna 2015 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -116 z 8. novembra 2013 ako vecne správne. Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sťažovateľkou podané dovolanie

proti uzneseniu krajského súdu č. k. -165 z 30. júna 2015 odmietol

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

3. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti napáda exekučné konanie okresného

súdu vedené pod sp. zn. z viacerých dôvodov.

3.1 Podľa názoru sťažovateľky nebolo exekučné konanie vedené na miestne

príslušnom súde, ktorým mal byť Okresný súd Bratislava IV, a nie Okresný súd Bratislava I,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa

. V tejto súvislosti sťažovateľka napáda (v konečnom dôsledku) ostatné

rozhodnutie okresného súdu, a to uznesenie č. k. -369 zo 14. marca 2019.

3.2 Podľa názoru sťažovateľky vedené exekučné konanie pod sp. zn.

bolo nezákonné, keďže bolo vedené na podklade exekučného titulu, ktorý nebol v čase

začatia exekučného konania ešte vykonateľný, „umožnil viesť proti mojej osobe nezákonné

exekučné konanie na podklade exekučného titulu vykonateľného až o 11 mesiacov neskôr,

dňa 15.12.2011 (ja uvádzam v sťažnosti vykonateľnosť až dňom 16.1.2012, resp. 16.2.2012,

podľa registra doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti to malo byť 15.12.2011).“.

Porušenie sťažovateľka nachádza v postupe okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. aj v tom, že v rozpore s § 58 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) napriek jej viacerým návrhom nezastavil vedené exekučné

konanie, ale v ňom pokračoval, naposledy vydaním uznesenia č. k. -369

zo 14. marca 2019.

3.3 Napokon sťažovateľka namieta postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ktorý mal byť nečinný v dovolacom konaní vedenom

proti uzneseniu krajského súdu č. k. -165 z 30. júna 2015 tým,

že sťažovateľkou podané dovolanie z 31. augusta 2015 predložil najvyššiemu súdu 13. mája

2019.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie „rozhodol nasledovne“:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa

SR, na zákonného sudcu podľa SR a na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom porušené

boli.

2. Základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa SR

rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I č.1Er/230/2011-369 z 14.3.2019 porušené bolo.

3. Zrušuje sa Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. -369

z 14.3.2019.

3. Sťažovateľke sa priznáva voči Okresnému súdu Bratislava I finančné

zadosťučinenie v rozsahu 500 €.

4. Sťažovateľka má právo na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom.“

II.

Právomoc ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. O ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1

, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, rozhoduje ústavný

súd v rámci konania upraveného v a nasl. o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“).

10. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

jej základné práva a slobody.

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

14. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce

bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

III.

Referenčné právne normy a judikatúra ústavného súdu

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi.

16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne

vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

18. O prípad porušenia garantovaného základného práva na súdnu ochranu

podľa rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť

okrem iného vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo

brániť svoje právo na všeobecnom súde (), alebo by rozhodol arbitrárne,

bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (), prípadne, pokiaľ by sa

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (), teda ak súdom

zvolený výklad neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne

opomína možný výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného

a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný,

resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

18.1 Vo všeobecnom poňatí posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ). Za iné dôvody zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou

sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany

dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

20. Podľa § 243h Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až § 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017.

20.1 Podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. októbra 2013

účastník konania môže vzniesť u exekútora do troch dní od doručenia upovedomenia

o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. O námietkach rozhoduje súd (§ 45).

Proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie.

20.2 Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora

povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili

zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody,

pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný

nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť

odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok

exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

20.3 Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak,

exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení

exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 Ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia okresného súdu z hľadiska

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na zákonného sudcu podľa

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný

súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým

s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a

vzťahujúcimi sa na postup súdu pri rozhodovaní o námietkach povinného

proti upovedomeniu o začatí exekučného konania. Jeho úvahy sa odvíjajú od zistených

konkrétnych skutkových okolností, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľka jednak využila

tento prostriedok procesnej obrany proti upovedomeniu o začatí exekučného konania

po zákonom ustanovenej lehote a jednak proti exekučnému príkazu žiadny prostriedok

obrany povinného prípustný nie je. V tomto smere sú prezentované úvahy legitímne

a právne akceptovateľné, preto celkový postup okresného súdu je ústavne konformný,

neumožňujúci záver o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

, ako aj základného práva podľa . Je potrebné

už na tomto mieste zdôrazniť, že ústavný súd nepreskúmava skutkové a právne závery

súdov do dôsledkov ich absolútnej správnosti, ale podľa parametrov ústavnej udržateľnosti,

a to z hľadiska základného práva, ktorého porušenie je namietané. Sťažovateľkou

predostreté úvahy o porušení základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

týkajúce sa tej skutočnosti, že miestne príslušný na konanie mal byť Okresný súd

Bratislava IV, taktiež aj úvahy o tom, že exekučné konanie malo byť vedené ešte

pred vykonateľnosťou exekučného titulu, okresný súd neposudzoval, a to z dôvodu

oneskorenosti podania námietok. Úvahy o oneskorenom uplatnení dotknutých námietok

sú aj súčasťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. -116

z 8. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -165

z 30. júna 2015, ktoré však sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti nenamieta,

avšak ústavný súd na ne odkazuje v príslušnom vecnom kontexte.

22. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú

sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

IV.2 Ústavný prieskum postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

z hľadiska namietaného porušenia

23. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho všeobecnom poňatí odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného

štátneho orgánu (, , , , ,

, , , , , ,

). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej

lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha

odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (, ,

, , , , a ).

25. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (,

, , , , , ,

, , , , , ),

v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť

ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného

práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú bez ohľadu na to,

z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (), vychádzajúc pri tom z účelu

týchto práv, ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (,

, , ). Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok nápravy

na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho

účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo. Ak je preto

zrejmé, že v čase, keď bola ústavná sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom

v konaní nedochádza, je daný dôvod na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

26. Je zrejmé, že dovolanie (podané 31. augusta 2015) bolo predložené najvyššiemu

súdu s výrazným oneskorením. Ide však o úkon v už právoplatne skončenej veci

(v základnom konaní, ktorého výsledkom bol exekučný titul), keď primárna právna neistota

sťažovateľky (v zmysle samotnej existencie vymáhaného nároku a jeho výšky) bola súdom

už odstránená. Napádané bolo len zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie, pričom

aj k nemu došlo už právoplatne rozhodnutím odvolacieho súdu.

27. Pokiaľ by bolo možné napriek tomu uvažovať o prieťahoch pri predložení

dovolania najvyššiemu súdu, ide o prípad, keď dovolanie proti ním napadnutému

rozhodnutiu (so zdôraznením obligatórneho právneho zastúpenia sťažovateľky v dovolacom

konaní) bolo neprípustné, teda zákonom priamo vylúčené. Takto o ňom aj najvyšší súd

rozhodol a jeho rozhodnutie nie je sťažovateľkou napadnuté ani inak (obsahovo)

spochybnené. Je teda nesporné, že (s jednoznačnou právnou predvídateľnosťou) nemohlo

ísť o procesný úkon, ktorý bol spôsobilý zvrátiť priebeh exekučného konania. Táto okolnosť

tvorí principiálny rozdiel oproti situácii prieťahov v mimoriadnom opravnom konaní, ktoré

mohlo mať vecný význam (s potenciálnym kasačným výsledkom), a podmieňuje zjavnú

neopodstatnenosť návrhu v tejto časti (pri podanom dovolaní nešlo o reálnu, ale len iluzórnu

ochranu základného práva).

28. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú

sťažnosť aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

29. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš

predseda senátu