Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 128/2020
PDF · 512.83 KB
No categories available
I. ÚS 128/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , a
, , ,
zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2006
a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 99/2006 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Humenné p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 99/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
každému v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Humenné
p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý nahradiť a
trovy konania v sume 713,66 € (slovom sedemstotrinásť eur a šesťdesiatšesť
centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. Ivana Husára, Vojenská 14, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti a
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 128/2020-13 z 26. februára 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť sťažovateľov a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2006
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú žalovanými v sporovom
konaní o vydanie veci – technologického zariadenia, ktoré sa začalo podaním žaloby
na okresnom súde 15. mája 2006.
2.1 Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti uviedli, že okresný súd vo veci
rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 99/2006 zo 14. júna 2011, ktorým zaviazal sťažovateľov
ako žalovaných alternatívne na vydanie veci žalobkyni alebo k úhrade hodnoty veci v sume
23 235,74 €. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania
podaného sťažovateľmi uznesením sp. zn. 17 Co 110/2011 z 15. marca 2012 rozsudok
okresného súdu sp. zn. 10 C 99/2006 zo 14. júna 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení uznesenia krajského súdu sa mimo iné uvádza, že okrem procesných
pochybení prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil námietku právomoci konať vo veci
slovenskými súdmi.
2.2 Následne okresný súd opätovne vec prejednal a rozhodol rozsudkom
sp. zn. 10 C 99/2006 z 19. marca 2014, v ktorom proti žalovanému v 1. rade konanie
zastavil pre nedostatok právomoci a návrh proti žalovanej v 2. rade zamietol.
2.3 Krajský súd rozhodoval o odvolaní žalobkyne uznesením sp. zn. 17 Co 98/2014
z 20. novembra 2014 a rozsudok súdu prvej inštancie z 19. marca 2014 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sťažovatelia vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu
krajského súdu uviedli, že „z odôvodnenia vyplýva, že nároky navrhovateľky voči odporcovi
v 1. a 2. rade sú tak súvisiace, že je nanajvýš vhodné, aby vo veci konal a rozhodol jeden
súd a to Okresný súd Humenné“.
2.4 Okresný súd 7. októbra 2015 rozsudkom č. k. 10 C 99/2006-632 znova rozhodol
o nároku žalobkyne voči žalovaným opätovne rovnakým alternatívnym výrokom
ako vo svojom prvom rozhodnutí vydanom v napadnutom konaní (rozsudok
sp. zn. 10 C 99/2006 zo 14. júna 2011). O odvolaní žalovaných proti rozsudku okresného
súdu č. k. 10 C 99/2006-632 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 10 C 99/2006-725
z 5. októbra 2017 tak, že už tretíkrát rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
2.5 Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti zdôraznili skutočnosť, že napadnuté
konanie trvá 13 rokov a 9 mesiacov, pričom „... Okresný súd Humenné síce vo veci 3 krát
rozhodol, avšak Krajský súd v Prešove uvedené rozhodnutia 3 krát zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie a rozhodnutie...
... Od posledného Uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.10.2017
k dnešnému dňu ubehli 2 roky a 4 mesiace...
... Dlhodobá frustrácia sťažovateľov z nečinnosti súdu a pocitu straty dôvery
v právny a civilizovaný štát sú spôsobené zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi súdu
v konaní. Súčasne sťažovatelia žijú v neistote ohľadom toho či budú povinní uhradiť
žalobcovi nemalú finančnú sumu a preto sa nemôžu sa relevantne zariadiť ohľadom
financovania ich súkromných záležitostí, nakoľko im hrozí prípadná možnosť úhrady
žalovanej sumy
... Základné právo zakotvené v Ústave SR na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu organizovať si prácu a vykonávať prácu takým
spôsobom, aby sa uvedené ústavné právo aj objektívne realizovalo. Podľa názoru
sťažovateľa nemôže byť uvedené právo účastníka konania naplnené, ak súd síce vo veci
opakovane rozhodol ale takým spôsobom, že jeho rozhodnutia boli zrušené . Takýto postup
súdu nemôže byť hodnotený inak ako činnosť bez reálneho obsahu a významu k dĺžke
konania ...“.
3. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú,
aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2006 porušené
boli a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.
Súčasne sa sťažovatelia domáhajú priznania finančného zadosťučinenia každému z nich
v sume 10 000 € a náhrady trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov
II.1 Vyjadrenie okresného súdu k obsahu ústavnej sťažnosti
4. Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 4002/20, doručenom ústavnému súdu
24. marca 2020, predložil ústavnému súdu chronologický prehľad procesných úkonov
vykonaných súdom prvej inštancie v napadnutom konaní a v podstatnej časti uviedol, že
„... vo veci, okrem iných vykonaných dôkazov bolo nariadených cca 35 pojednávaní, pričom
z dôvodov na strane žalovaných sa neuskutočnilo 14 pojednávaní a z dôvodov na strane
žalobkyne 7 pojednávaní, pričom len raz bolo pojednávanie zrušené z dôvodov na strane
sudkyne. K predlženiu konania prispela aj námietka zaujatosti na strane žalovaného.
Od posledného rozhodnutia súdu bolo vo veci na základe návrhu žalobkyne nariadené
znalecké dokazovanie a konanie bolo aj prerušené pre vyhlásenie konkurzu na majetok
žalobkyne. Hneď po zrušení konkurzu súd pokračuje v konaní, pričom je potrebné uviesť,
že posledné pojednávanie bolo odročené z dôvodov ako na strane zástupkyne žalobkyne,
tak na strane zástupcu žalovaných (sťažovateľov)...“.
4.1 Podľa názoru okresného súdu «... napriek dobe trvania sporu bolo snahou súdu
čo najskôr dospieť k rozhodnutiu a ukončeniu veci, pričom napríklad potreba znaleckého
dokazovania vyplynula, až z posledného zrušovacieho rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove. Frekvencia pojednávaní závisela tiež od počtu pridelených vecí sudkyni
s poukazom, že táto vykonáva aj agendu „P” vecí, kde ide o konanie vo veci maloletých
detí, ktoré je potrebné ukončiť v lehote 6 mesiacov...».
4.2 Okresný súd uviedol, že ústavnú sťažnosť sťažovateľov považuje za nedôvodnú
a zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti [§58 ods. 3
II.2 Replika sťažovateľov
5. Sťažovatelia na výzvu ústavného súdu reagovali na vyjadrenie okresného súdu
replikou z 30. marca 2020, v ktorej sa nestotožnili s názorom okresného súdu vo vzťahu
k ich správaniu v priebehu napadnutého konania, nespochybnili, že skutočne viackrát
žiadali súd o odročenie pojednávania, avšak vždy z objektívnych dôvodov
(práceneschopnosť, dopravná nehoda a pod.). Vzhľadom na to, v akom stave sa napadnuté
konanie nachádza, sú sťažovatelia toho názoru, že ich žiadosti o odročenie pojednávania
nemohli podstatným spôsobom prispieť k prieťahom v súdnom konaní.
5.1 Ďalej sťažovatelia v podstatnej časti repliky uviedli, že činnosť okresného súdu je
podľa ich názoru značne neefektívna a neodborná, čoho dôkazom bolo opakované zrušenie
rozhodnutí súdu prvej inštancie. Podľa sťažovateľov „... Je tomu tak z toho dôvodu, že prvé
2 rozhodnutia súdu boli Krajským súdom zrušené pre opakovane nesprávne právne
posúdenie súdom I. inštancie z pohľadu nariadenia rady ES č. 44/2001. Čo je však
najpodstatnejšie, ako správne konštatuje Krajský súd Prešov vo svojom 3 zrušujúcom
rozhodnutí zo dňa 5.10.2017 ( viď bod 6 až 12 odôvodnenia rozhodnutia ) Okresný súd sa
doteraz opomenul zaoberať základnými otázkami, ktoré doposiaľ ostali sporné a súd nedal
na tieto otázky žiadnu odpoveď . Z uvedeného je zrejmé, že súd I. inštancie aj podľa názoru
Krajského súdu Prešov sa napriek vydaniu 3 rozhodnutí vo veci samej doteraz nezaoberal
úplne základnými otázkami rozhodujúcimi pre toto konanie a preto jeho posledné
rozhodnutie bolo zrušené s poukazom na ust. § 389 ods.1 písm. b) CSP nakoľko postupom
odvolacieho súdu nie je možné napraviť odňatie práva stranám sporu vo veci konať a práva
na spravodlivé súdne konanie, ktoré spočíva v práve na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré odpovedá na všetky základné a podstatné námietky strán sporu a ktoré
dáva odpovede na všetky podstatné okolnosti prejednávanej veci... .“.
5.2 Z uvedeného je podľa sťažovateľov zrejmé, že okresný súd v princípe vydal
nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré nedáva odpovede na základné otázky potrebné
pre vydanie rozsudku v tomto konaní, a to napriek tomu, že ide v poradí o tretie rozhodnutie
vo veci samej, pričom uvedené nemožno hodnotiť inak ako nesústredenú, neefektívnu
a neodbornú činnosť súdu, ktorá je základným a podstatným dôvodom prieťahov v konaní.
5.3 K argumentácii okresného súdu, ktorý za dôvody predĺženia napadnutého
konania považoval aj prerušenie konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok
žalobkyne a uplatnenie námietky zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne zo strany
žalovaných, sťažovatelia uviedli, že uvedené okolnosti svojou povahou nemali podstatný
vplyv na dĺžku napadnutého konania, keď konštatovali, že «... Prerušenie konania
v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok žalobkyne trvalo 21 dní ( od 12.8.2019 kedy
bolo vydané uznesenie o prerušení konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu do 3.9.2019
kedy správca konkurznej podstaty súdu oznámil, že pohľadávky uplatňované v tomto konaní
prestali podliehať konkurzu )...
... Obdobne námietka zaujatosti voči konajúcej sudkyni zo strany sťažovateľov
ovplyvnila dĺžku súdneho konania iba v rozsahu 19 dní ( námietka doručená súdu
15.11.2013 a rozhodnutia KS Prešov a tejto námietke dňa 5.12.2013 )...».
5.4 Námietku okresného súdu týkajúcu sa personálneho obsadenia a preťaženosti
okresného súdu ako objektívnu okolnosť vedúcu k vzniku zbytočných prieťahov
v napadnutom konaní sťažovatelia považovali za irelevantnú.
5.5 Sťažovatelia zároveň vyslovili súhlas s upustením od ústneho prejednania
ústavnej sťažnosti.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a súčasne sa domáhajú aj vyslovenia
porušenia ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť [napr. II. ÚS 55/98, I.ÚS 132/03, IV.ÚS105/07, IV.ÚS 90/2010].
10. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie už
označených práv vychádza ústavný súd tiež zo svojej dnes už ustálenej judikatúry, v súlade
s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
[m. m. IV.ÚS 221/04, II. ÚS 560/2016].
11. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie strany sporu v súdnom konaní a postup samotného súdu
[napr. I. ÚS 41/02]. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02]. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom
prípade.
IV.
Vyhodnotenie postupu okresného súdu a závery ústavného súdu
12. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016
je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
14. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva i z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, ďalej z § 168 § 172 CSP o predbežnom prejednaní ‒ sporu
a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie
súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
15. Aj keď ústavný súd pri formulovaní zásad pre určenie, či konanie prebieha
v (ne)primeranej dobe, vychádza zo zložitosti veci, vlastného správania sťažovateľov
či z konania a postupu všeobecného súdu v konkrétnom napadnutom konaní, vzhľadom
na celkovú dĺžku konania (14 rokov) tieto kritériá nepovažoval v danej veci za významné
podrobnejšie skúmať. V právnom štáte ani právne či skutkovo náročnejší spor nesmie trvať
takúto dlhú dobu, v opačnom prípade je dôveryhodnosť justície poškodená zásadným
spôsobom.
16. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov [napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09].
16.1 Za neefektívnu v tomto zmysle ústavný súd považoval napríklad činnosť súdu,
ktorá vyústila do opakovaného rušenia jeho rozhodnutia súdom vyššej inštancie
[napr. III. ÚS 820/2016], aj keď nemožno opomenúť, že zrušenie rozsudku okresného súdu
uznesením krajského súdu č. k. 10C 99/2006-725 z 5. októbra 2017 bolo v rozpore s § 390
CSP.
17. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd uvádza, že napriek nesprávnemu
postupu krajského súdu pri ostatnom zrušení rozsudku okresného súdu nemožno
ospravedlniť prieťahy, ktoré opakovaným zrušením rozhodnutí okresného súdu vznikli
[pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Spas Todorov proti Bulharsku z 5. 11. 2009,
č. 38299/05, § 41 – § 44].
18. Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 99/2006
zo 14. júna 2011, ktorým zaviazal sťažovateľov ako žalovaných alternatívne na vydanie
veci žalobkyni alebo k úhrade hodnoty veci v sume 23 235,74 €. Krajský súd uznesením
sp. zn. 17 Co 110/2011 z 15. marca 2012 rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 99/2006
zo 14. júna 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
18.1 Následne okresný súd vydal vo veci nový rozsudok č. k. 10 C 99/2006-550
z 19. marca 2014, ktorým návrh proti žalovanej v 2. rade zamietol a proti žalovanému
v 1. rade súd vyhlásil, že nemá právomoc na konanie a konanie proti nemu zastavil.
Uvedený rozsudok napadla žalobkyňa odvolaním, pričom krajský súd uznesením
sp. zn. 17 Co 98/2014 z 20. novembra 2014 opätovne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
18.2 Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 99/2006-632 zo 7. októbra 2015 znova
rozhodol o nároku žalobkyne voči žalovaným opätovne rovnakým alternatívnym výrokom
ako vo svojom prvom rozhodnutí v napadnutom konaní (bod 18.2). O odvolaní žalovaných
proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 99/2006-632 rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 10 C 99/2006-725 z 5. októbra 2017 tak, že už tretíkrát rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, hoci podľa § 390 CSP mal vo veci už rozhodnúť
sám.
19. I keď sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti postup súdu druhej inštancie
v napadnutom konaní nenamietali, ústavný súd pri komplexnom posúdení veci nesprávny
postup príslušného krajského súdu v časti rozhodovania o odvolaní sporových strán proti
rozsudkom okresného súdu, nemohol opomenúť, pretože i tento v konečnom dôsledku
viedol k predĺženiu celkového trvania sporu.
19.1 Ako je už spomenuté i v bode 16, 17.1 a 18.2, krajský súd postupoval v rozpore
s § 390 CSP, podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie.
19.2 Podľa § 470 ods. 1 CSP „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“. V uvedenom ustanovení je
definovaný princíp tzv. okamžitej aplikability Civilného sporového poriadku aj na všetky
civilné konania začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti vrátane konaní odvolacích.
Krajský súd opakovane rozhodoval v napadnutom konaní formou zrušujúcich uznesení
vo vzťahu k prvoinštančným rozhodnutiam, vytýkajúc okresnému súdu nesprávne právne
posúdenie veci [§ 221 ods.1 písm. h) OSP] alebo procesný postup okresného súdu
znamenajúci porušenie práva na spravodlivý proces [§ 389 ods.1 písm. b) CSP].
19.3 Krajský súd postupujúc pri ostatnom rozhodovaní o odvolaní v rozpore s § 390
CSP tým, že nerozhodol v merite veci, v konečnom dôsledku zmaril dosiahnutie účelu
citovaného ustanovenia, ktorým je najmä zrýchlenie konania. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoju dnes už ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej považuje za potrebné
zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť
krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek
úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (k tomu pozri napr. III. ÚS 379/2017,
III. ÚS 727/2017, I. ÚS 227/2018, II. ÚS 327/2018).
20. Ani už uvedený nesprávny postup krajského súdu však nemôže ospravedlniť
dlhodobú neefektívnu činnosť okresného súdu pri prejednávaní a rozhodovaní danej veci.
Ústavnému súdu v konaní o ústavnej sťažnosti proti prieťahom v konaní pred orgánmi
verejnej moci neprináleží vzhľadom na obsah predloženej ústavnej sťažnosti podrobiť
analýze a hodnoteniu kvalitatívnu stránku rozhodnutia všeobecného súdu. Ústavný súd však
vzhliada v konkrétnom posudzovanom prípade nevyhnutnosť konštatovať, že opakované
prerokovanie veci na súde prvej inštancie z dôvodov vytknutých v rozhodnutiach
odvolacieho súdu poukazuje na chyby vo veci konajúceho súdu a opakovanie takýchto
situácií odhaľuje vážny nedostatok súdov v aplikácii procesnoprávnych i hmotnoprávnych
predpisov.
21. V súvislosti s vyjadrením okresného súdu k obsahu ústavnej sťažnosti v časti,
v ktorej poukazuje na nadmerné zaťaženie zákonnej sudkyne a prednostným vybavovaním
vecí starostlivosti maloletých (bod 4.2), ústavný súd konštatuje, že prieťahy v konaní
nemožno ospravedlniť všeobecne známou preťaženosťou sudcov, zmenou v obsadení
súdnych oddelení, ani množstvom procesných úkonov sudcu; je totiž vecou štátu, aby
organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva zakotvené v ústave i v dohovore
boli rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí
od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv v primeranej dobe [IV. ÚS 21/2018].
22. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní, či bolo
porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje
postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom
konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Aj za konanie konkrétneho sudcu,
resp. zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky reálneho naplnenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť štát a príslušný súd
ako orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť stranám sporu účinnú súdnu
ochranu. V tomto zmysle preto pri posudzovaní odôvodnenosti ústavnej sťažnosti, ktorou sú
namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní, z ústavnoprávneho hľadiska v zásade
nemožno robiť rozdiel medzi tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov
[m. m. I. ÚS 6/06].
22.1 Ústavný súd overím aktuálneho stavu napadnutého konania zistil, že okresný
súd nariadil vo veci termín pojednávania na 8. september 2020, z čoho je zrejmé, že v čase
rozhodovania ústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti právna neistota sťažovateľov stále
nebola odstránená.
23. Možno tak uzavrieť, že nesústredeným, resp. neefektívnym postupom okresného
súdu došlo k neprimeraným prieťahom v napadnutom konaní, čím bolo nesporne zasiahnuté
do ústavou zaručeného základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže podmienky zásahu ústavného súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, tak ako boli uvedené, sú tu splnené.
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
24. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
25. Prieťahy či nečinnosť súdu v konaní sú ústavným súdom hodnotené ako iný
zásah súdu voči základným ústavne zaručeným právam (slobodám). Pritom taký zásah sám
nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci súdu a ako taký sa vymyká
obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto fakticity vyplýva, že porušenie práva
na primerané súdne konanie nemožno dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo
k ďalším prieťahom (ústavným príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno,
možno len poskytnúť za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa čl. 127
ods. 3 ústavy.
26. Ústavný súd formuloval príkaz konať (bod 2 výroku nálezu), pričom okresný súd
je povinný postupovať striktne podľa zásad v zmysle čl. 17 CSP a rešpektovať pritom
inštančnú záväznosť názoru odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.
27. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
28. Sťažovatelia sa domáhali priznania finančného zadosťučinenia každý v sume
10 000 €. Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovatelia zdôvodnili tým,
že napadnuté konanie „...nadmerne dlho traumatizuje nielen ich ale aj celé ich rodiny.
Uvedená doba nepriaznivo vplýva na psychiku sťažovateľov. Dlhodobá frustrácia
sťažovateľov z nečinnosti súdu a pocitu straty dôvery v právny a civilizovaný štát sú
spôsobené zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi súdu v konaní. Súčasne sťažovatelia
žijú v neistote ohľadom toho či budú povinní uhradiť žalobcovi nemalú finančnú sumu
a preto sa nemôžu sa relevantne zariadiť ohľadom financovania ich súkromných záležitostí,
nakoľko im hrozí prípadná možnosť úhrady žalovanej sumy...“.
29. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, pričom ústavný súd
pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
30. S prihliadnutím na celkovú dĺžku konania vedeného opakovane na dvoch
inštanciách všeobecných súdov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (vysoký počet
odročených pojednávaní), považoval ústavný súd priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 6 000 € pre každého zo sťažovateľov za primerané (bod 3 výroku tohto nálezu)
a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
VI.
Trovy konania
31. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 73
ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2019, ktorá bola 1 062 €.
33. Ústavný súd priznal náhradu za 3 úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti, replika sťažovateľov) v súlade § 11 ods. 3 a §13a ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) právnemu zástupcovi sťažovateľov JUDr. Ivanovi
Husárovi. Náhrada za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (3x 177 €) spolu
s režijným paušálom (3x 10,62 €) pri súčasnom zastúpení dvoch sťažovateľov predstavuje
sumu trov konania 594,72 €, ku ktorej je nutné pripočítať 20 % DPH, ktorej je právny
zástupca sťažovateľov platiteľom (§ 18 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu trov konania
celkom 713,66 €.
34. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov advokátovi JUDr. Ivanovi Husárovi, Vojenská 14, Košice, v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu [§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP].
35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu