Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 330/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť mesta Košice, Trieda SNP 48A,

Košice, IČO 00 691 135, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,

Košice, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 24. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť mesta Košice o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. februára 2020 doručená a podaním z 5. februára 2020 doplnená ústavná sťažnosť mesta

Košice, Trieda SNP 48A, Košice, IČO 00 691 135 (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie

základného práva zaručeného (ďalej len „“)

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť

EEI s. r. o., Bratislava (ďalej len „navrhovateľka“), podala 14. septembra 2018

na Okresnom súde Bratislava I návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Predmetný

návrh navrhovateľka odôvodňovala tým, že od uzavretia nájomnej zmluvy s mestom Košice

č. 2012001646 z 30. júla 2012 (ďalej len „nájomná zmluva“) prevádzkovala v meste Košice

parkoviská a vyberala parkovné. Výzvou z 23. júla 2018 bola navrhovateľka sťažovateľom

vyzvaná na odovzdanie parkovacieho systému, vychádzajúc zo skutočnosti, že nájomná

zmluva je neplatná. Navrhovateľka ďalej poukázala aj na skutočnosť, že na „úradnej tabuli

sťažovateľa bol zverejnený návrh zmeny VZN č. 157, podľa ktorého sa od 1. januára 2019

stane mesto výlučným prevádzkovateľom pakovacích miest v zóne plateného parkovania

podľa VZN č. 157. Z uvedených skutočností spoločnosti EEI... vyplynula potreba

bezodkladnej úpravy pomerov strán konania nariadením ňou navrhovaného neodkladného

opatrenia.“.

3. Vo veci návrhu bolo Okresným súdom Bratislava I vydané uznesenie sp. zn.

z 2. októbra 2018 (ďalej len „uznesenie z 2. októbra 2018“), ktorým bolo

nariadené neodkladné opatrenie v znení presne špecifikovanom v samotnom rozhodnutí.

V odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 2. októbra 2018 sťažovateľ

vzniesol úspešne námietku miestnej nepríslušnosti, na podklade čoho Krajský súd

v Bratislave uznesením sp. zn. z 25. februára 2019 uznesenie Okresného

súdu Bratislava I z 2. októbra 2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I následne spis vo veci návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia postúpil Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“).

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 20. mája 2019 (ďalej len

„uznesenie z 20. mája 2019“) na základe návrhu navrhovateľky následne nariadil

neodkladné opatrenie, ktorým

„I. Prikazuje žalovanému poskytovať žalobcovi súčinnosť pri prevádzkovaní

verejných platených parkovísk a výbere parkovného na území mesta Košice v zmysle

nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 č. 2012001646 v znení jej neskorších dodatkov, a to do

času skončenia uvedenej nájomnej zmluvy alebo do právoplatnosti prípadného súdneho

rozhodnutia, ktoré by konštatovalo neplatnosť nájomnej zmluvy.

II. Prikazuje žalovanému zdržať sa konania, ktoré by žalobcovi znemožnilo alebo

sťažilo plnenie zmluvných povinností a uplatňovanie práv podľa nájomnej zmluvy zo dňa

30.07.2012 č. 2012001646 v znení jej neskorších dodatkov, a to najmä ktoré by žalobcovi

zabránili alebo sťažili prevádzkovanie verejných platených parkovísk a výber parkovného

na území mesta Košice žalobcom a ohrozili základný ekonomický model fungovania

parkovacieho systému v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 v znení jej neskorších

dodatkov, a to do času skončenia trvania uvedenej nájomnej zmluvy alebo do právoplatnosti

prípadného súdneho rozhodnutia, ktoré by konštatovalo neplatnosť nájomnej zmluvy.

III. Ukladá žalovanému povinnosť zdržať sa akéhokoľvek obmedzovania výkonu

nájomných práv žalobcu podľa nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 č. 2012001646 v znení

jej neskorších dodatkov uzavretej medzi žalobcom a žalovaným.

IV. Ukladá žalovanému povinnosť zdržať sa dispozície s majetkom žalobcu, ktorý

preinvestoval podľa čl. X a čl. XI nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 č. 2012001646

v znení jej neskorších dodatkov uzavretej medzi žalobcom a žalovaným.

V. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamieta.

VI. Poučuje žalovaného o možnosti podať voči žalobcovi žalobu o navrátenie

do pôvodného stavu alebo o náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom

neodkladného opatrenia.

VII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“.

5. O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 20. mája 2019 rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch I, II, III, IV,

VI a VII potvrdil ako vecne správne a odvolanie proti výroku V uznesenia súdu prvej

inštancie odmietol.

6. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy vo veci nariadeného neodkladného

opatrenia dospeli k záveru, že ním možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami

konania, keďže neuložili navrhovateľke povinnosť podať v stanovenom čase žalobu.

7. V kontexte právneho aspektu prejednávanej veci sťažovateľ argumentuje,

že k nariadeniu neodkladného opatrenia došlo bez toho, aby okresný súd venoval „čo i len

marginálnu pozornosť otázke platnosti nájomnej zmluvy, z ktorej spoločnosť EEI

vyvodzovala svoje práva a povinnosti sťažovateľa...“.

8. Sťažovateľ v rámci odvolacieho konania poukazoval na to, že postup, keď sa

okresný súd podľa jeho vlastného vyjadrenia odmietol zaoberať predbežnou platnosťou

právneho úkonu, nemôže obstáť, keďže „pre rozhodnutie súdu nemôže byť nepodstatné, či

sa tento právny úkon, z ktorého mali sťažovateľovi vzniknúť povinnosti, ktorých plnenie je

mu uložené neodkladným opatrením, sa javí ako platný alebo nie. Sťažovateľ poukázal na

to, že pre takéto predbežné posúdenie platnosti či neplatnosti nájomnej zmluvy mal súd

k dispozícii všetky potrebné podklady... “.

9. Podľa sťažovateľa nemožno mať pochybnosti o tom, že súčasťou rozhodovania

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je posúdenie, či nárok navrhovateľky

z platného práva vyplýva. V prejednávanej veci podľa sťažovateľa neexistovala žiadna

skutočnosť, ktorá by zbavovala všeobecné súdy povinnosti posúdenia dôvodnosti nároku,

teda či nárok navrhovateľky vyplýva z platného práva, osobitne za situácie, keď „na túto

skutočnosť, teda na neexistenciu nároku spoločnosti pre neplatnosť nájomnej zmluvy,

sťažovateľ vo všetkých svojich podaniach upozorňoval.“.

10. Keďže navrhovateľka sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorého

zmyslom bolo chrániť práva vyplývajúce z nájomnej zmluvy, a sťažovateľ platnosť tejto

nájomnej zmluvy popieral, potom bolo podľa sťažovateľa povinnosťou všeobecného súdu

posúdiť osvedčenosť nároku v kontexte týchto dvoch protirečiacich si línií.

11. Podľa sťažovateľa takéto posúdenie si nevyžadovalo žiadne dokazovanie, ktoré

by „prekračovalo rámec konania o neodkladnom opatrení.“. Vzhľadom na skutočnosť,

že okresný súd sa „uvedenou skutočnosťou zaoberať odmietol a odvolací súd toto

pochybenie okresného súdu v rámci odvolacieho konania napriek tomu, že sa toho

sťažovateľ domáhal, nenapravil“, došlo pre nedostatok odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu k porušeniu práv sťažovateľa zaručených a dohovorom.

12. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju zásadnú argumentáciu, ktorou

tvrdil, že nárok navrhovateľky nie je dôvodný, keďže nájomná zmluva, ktorou sťažovateľ

prenajal úseky jednotlivých komunikácií v meste Košice, je neplatná pre rozpor so zákonom

z dôvodu, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“)

neumožňoval obci zveriť prevádzku dočasného parkovania inej právnickej osobe

a neumožňoval, aby výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel bol príjmom

iného subjektu ako obce. Výklad, ktorý v tomto smere poskytol krajský súd v napadnutom

uznesení, nie je podľa sťažovateľa udržateľný s prihliadnutím na ustanovenia citovaného

cestného zákona, ako aj závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn.

z 25. mája 2000.

13. Podľa sťažovateľa v už citovanom náleze ústavný súd skonštatoval,

že podmieňovať státie alebo zastavenie na miestnych komunikáciách akýmkoľvek

poplatkom, a naopak, zakázať takéto státie alebo zastavenie bez zaplatenia poplatku je

postupom, ktorý je nesúladný s a so zákonmi upravujúcimi konkrétnu oblasť týchto

právnych vzťahov.

14. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že takýto právny stav pretrvával až do prijatia

novely cestného zákona s účinnosťou od 1. augusta 2011. S účinnosťou od stanoveného

dátumu boli § 6a cestného zákona stanovené podmienky, za ktorých možno vyberať úhradu

za dočasné parkovanie motorových vozidiel, pričom sa zároveň stanovilo, že výnos z úhrad

za takéto parkovanie je príjmom obce.

15. Podľa sťažovateľa je nesporné, že s účinnosťou od 1. augusta 2011 dostali obce

zákonnú možnosť vyčleniť všeobecne záväzným nariadením jednotlivé úseky miestnych

komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, vyberať za toto parkovanie

úhradu, ktorá (resp. výnos z týchto úhrad) bola príjmom obce. V tomto kontexte prezentuje

názor, podľa ktorého „Akákoľvek snaha o výklad tohto zákonného ustanovenia takým

spôsobom, že predkladá len jeden z možných spôsobov zabezpečenia parkovania na

miestnych komunikáciách, je ako už bolo uvedené, v rozpore so znením zákona, ale aj

s ústavnoprávnym kontextom tohto druhu právnych vzťahov, ktorý vyplýva z citovaného

nálezu ústavného súdu.“.

16. Podľa sťažovateľa je s prihliadnutím na relevantnú právu úpravu zjavné,

že od 1. augusta 2011 bola obciam daná možnosť spoplatňovať parkovanie, avšak len

za podmienok v zákone stanovených a len za podmienky, že výnos z úhrad za parkovanie je

príjmom obce.

17. Neposúdenie dôvodnosti a trvania nároku navrhovateľky na nariadenie

neodkladného opatrenia vyvolalo podľa sťažovateľa stav, keď odvolací súd potvrdil

nariadené neodkladné opatrenie bez toho, aby pre nariadenie takéhoto neodkladného

opatrenia boli splnené zákonné podmienky.

18. Ústavnoprávnu relevanciu podľa sťažovateľa má aj tá skutočnosť, že napadnutým

uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré nerešpektuje všeobecne záväzný právny predpis, a to všeobecne záväzné

nariadenie mesta Košice č. 157 v znení účinnom od 1. januára 2019, podľa ktorého je

prevádzkovateľom parkovacieho systému na území mesta Košice sťažovateľ.

19. Podľa sťažovateľa pre vydanie všeobecne záväzného nariadenia obce

bez akýchkoľvek pochýb boli splnené všetky zákonné podmienky, pritom zo žiadneho

ustanovenia (ďalej aj „“) a ani iných právnych predpisov

nevyplýva oprávnenie všeobecného súdu neaplikovať platnú a účinnú právnu normu, aj keď

ide len o všeobecne záväzné nariadenie obce. Všeobecný súd je teda podľa sťažovateľa

povinný vo veci aplikovať relevantné všeobecne záväzné právne predpisy, pričom ak

zastáva názor, že sú splnené podmienky stanovené v (Ak sa súd

domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé

ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu,

medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na

začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý

v rozhodnutí je pre súd záväzný.), má povinnosť podať návrh na začatie konanie podľa

. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd takto nepostupoval je jeho

neakceptovanie všeobecne záväzného právneho predpisu nezlučiteľné s princípom

spravodlivého súdneho konania, ktorý je imanentnou súčasťou práv označených touto

ústavnou sťažnosťou.

20. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, krajskému súdu zakáže pokračovať

v porušovaní sťažovateľom označených práv, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší

a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.

21. Sťažovateľ zároveň požaduje, aby ústavný súd v súlade s § 129 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného

súdu z 20. mája 2019 do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

22. Odklad vykonateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov sťažovateľ odôvodňuje

hrozbou závažnej ujmy, keďže nariadeným neodkladným opatrením bolo sťažovateľovi

uložené poskytnúť navrhovateľke súčinnosť pri vyberaní poplatkov, na ktoré so zreteľom

na právnu úpravu účinnú v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy navrhovateľka nemá nárok.

Sťažovateľ má teda navrhovateľke poskytnúť súčinnosť pri získavaní neoprávneného

majetku – prospechu na úkor sťažovateľa a jeho obyvateľov.

23. V doplnení podania, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. februára 2020

sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 13. novembra 2019 vo veci exekúcie vedenej na podklade

uznesenia okresného súdu z 20. mája 2019 v spojení s napadnutým uznesením krajského

súdu zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

24. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

25. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

27. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

28. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

29. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

30. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti ( ) stabilne

judikuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, a preto rozhoduje o ústavných

sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd (len) vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (m. m. ).

31. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje aj to,

že pri výkone právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným

súdom (m. m. , , , ).

32. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

33. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne

), je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho

obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou ().

34. Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie a ním vymedzeného predmetu

konania, ktorým je posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia všeobecného súdu vo veci

nariadeného neodkladného opatrenia, ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť,

že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti pristupuje

k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa

ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov

o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, lebo nie je opravnou inštanciou v rámci

sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide spravidla o také súdne rozhodnutia,

ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (m. m.

, , ).

35. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo

o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal

zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

36. Podstatnou argumentáciou sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu. V konkrétnostiach prezentuje dve zásadné

námietky. Prvou námietkou argumentuje, že k nariadeniu neodkladného opatrenia došlo

bez toho, aby sa krajský súd venoval otázke platnosti nájomnej zmluvy, z ktorej

vyvodzovala navrhovateľka svoje práva voči sťažovateľovi. Druhou námietkou zdôrazňuje,

že k nariadeniu neodkladného opatrenia došlo bez rešpektovania všeobecne záväzného

právneho predpisu, a to všeobecne záväzného nariadenia mesta Košice č. 157 v znení

účinnom od 1. januára 2019, podľa ktorého je prevádzkovateľom parkovacieho systému

na území mesta Košice sťažovateľ.

K aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v práve zaručenom čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

37. V úvode tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval s prihliadnutím

na predmet konania o ústavnej sťažnosti (udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu

o nariadení neodkladného opatrenia) za nevyhnutné vyjadriť sa k aplikovateľnosti záruk

obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci.

Ústavným súdom už bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m. ,

, , ). Hoci spočiatku ESĽP vylučoval aplikovateľnosť

čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných opatrení (predbežných

opatrení), pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch

(rozhodnutie o neprípustnosti z 13. 1. 2000 vo veci APIS, a. s., proti Slovensku, sťažnosť

č. 39754/98), jeho neskoršia judikatúra (rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009 vo veci

Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06; rozsudok z 13. 1. 2011 vo veci Kübler proti

Nemecku, sťažnosť č. 32715/06, § 48; rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci Pekárny a cukrárny

Klatovy, a. s., proti Českej republike, sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71) dokazuje postupný

príklon k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na citované konania. Na to nadväzuje aj

judikatúra ústavného súdu (napr. , , ).

38. Vo veci Micallef (už citované rozhodnutie ESĽP, § 79 – § 80) už ESĽP

judikoval, že vylúčenie neodkladných opatrení z pôsobnosti čl. 6 dohovoru nemožno

odôvodniť tým, že nimi v zásade nie je rozhodované o občianskych právach a záväzkoch.

Európsky súd pre ľudské práva však zaujal názor, že nie každým neodkladným opatrením sa

rozhoduje o týchto právach a záväzkoch a že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru je

závislá od splnenia určitých podmienok. Po prvé, právo, ktoré je predmetom hlavného

konania i konania o nariadení neodkladného opatrenia, musí byť právom občianskym

v autonómnom význame tohto pojmu. Po druhé, nevyhnutné je skúmať povahu

neodkladného opatrenia, jeho cieľ, účel a dopad na predmetné právo. Vo všetkých

prípadoch, keď možno považovať za preukázané, že neodkladným opatrením bolo fakticky

rozhodnuté o občianskom práve alebo záväzku bez ohľadu na dĺžku jeho trvania, je čl. 6

dohovoru použiteľný (Micallef, už citované rozhodnutie ESĽP, § 84 – § 85). Európsky súd

pre ľudské práva tak dospel k záveru, že čl. 6 dohovoru je použiteľný, keďže účelom

neodkladného opatrenia bolo v konkrétnej veci rozhodnúť, aj keď len na obmedzenú dobu,

o rovnakom práve, ktoré bolo predmetom hlavného konania, pričom opatrenie bolo ihneď

vykonateľné (Micallef, už citované rozhodnutie ESĽP, § 87).

39. Neskôr ESĽP aplikoval čl. 6 dohovoru aj na konania považované za predbežné,

aj keď nesúviseli so žiadnym hlavným konaním (meritum veci), pretože výsledok tohto

predbežného konania bol rozhodujúci pre občianske práva (Udorovic proti Taliansku,

rozsudok z 18. 5. 2010, č. 38532/02, § 37), a na predbežné konania, ktorými nebolo dosiaľ

rozhodnuté o predmete hlavného konania, avšak mali priamy dopad na predmetné občianske

právo (Kübler proti Nemecku, rozsudok z 13. 1. 2011, č. 32715/06, § 48). Výraz

„predmetné právo“ s prihliadnutím na konanie vo veci Micallef neznamená, že by

neodkladným opatrením muselo byť rozhodnuté o rovnakom práve, ktoré je predmetom

hlavného konania.

40. V súlade s judikatúrou ESĽP je pre rozhodnutie o tom, či v konkrétnej veci ide

o občianske právo podstatná povaha práva, o ktoré ide. Povaha právnej úpravy, na podklade

ktorej sa vo veci rozhoduje, sama osebe obdobne ako povaha orgánu s právomocou vo veci

rozhodnúť majú len zanedbateľný význam (Benthem proti Holandsku, rozsudok

z 23. 10. 1985, č. 8848/80, § 34).

41. V konkrétnych okolnostiach veci sa nariadené neodkladné opatrenie priamo týka

nárokov vyvoditeľných navrhovateľkou z nájomnej zmluvy uzavretej so sťažovateľom ako

samostatným územným a samosprávnym celkom, pričom predmetom nájomnej zmluvy

(čl. II bod 2 nájomnej zmluvy) je záväzok prenajímateľa prenechať časť pozemkov v jeho

výlučnom vlastníctve do nájmu a užívania na účely poskytovania parkovacích služieb

a záväzok nájomcu vykonávať parkovacie služby spôsobom a za podmienok stanovených

nájomnou zmluvou. Povaha práva, o ktoré v konkrétnych okolnostiach veci ide

(prenechanie časti pozemkov do nájmu na účely výkonu podnikateľskej činnosti obchodnej

spoločnosti ako subjektu súkromného práva), odôvodňuje záver, že vo veci ide

v autonómnom význame slova o občianske právo. Na tomto závere nemení nič ani

skutočnosť, že zmluvný právny vzťah medzi oboma stranami zmluvy sa riadi nielen

právnymi predpismi súkromného práva, ale aj právnymi predpismi verejného práva, keďže

sa dotýka (aj) výkonu samosprávnej pôsobnosti mesta Košice (k tomu pozri závery

obsiahnuté v bode 39 tohto uznesenia).

42. Z príloh priložených k ústavnej sťažnosti vyplýva, že vo veci nájomnej zmluvy sa

na Okresnom súde Košice I vedie konanie pod sp. zn. , predmetom ktorého

je rozhodovanie vo veci vypratania nehnuteľností a zaplatenia finančnej náhrady

za bezdôvodné obohatenie, ku ktorému došlo z titulu plnenia z nájomnej zmluvy (vec nie je

v súčasnosti právoplatne skončená). Okresný súd Košice I (neprávoplatným) medzitýmnym

rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2019 okrem iného rozhodol, že nájomný

vzťah, ktorý mal vzniknúť z nájomnej zmluvy, medzi sťažovateľom a navrhovateľkou nie

je. Neodkladné opatrenie síce nebolo nariadené na podklade návrhu podaného v rámci

konania vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. , aj napriek tomu

niet pochýb o tom, že vecne s prihliadnutím na predmet konaní (konanie vo veci

neodkladného opatrenia a konanie vo veci vypratania nehnuteľnosti a zaplatenia finančnej

náhrady za bezdôvodné obohatenie) s meritórnym (hlavným) konaním vedeným

na Okresnom súde Košice I vecne súvisí. Aj keď sa nariadením neodkladného opatrenia

priamo o predmete hlavného konania nerozhodlo, nariadené neodkladné opatrenie má

s prihliadnutím na jeho účel (uplatnenie nárokov vyplývajúcich z nájomnej zmluvy)

na predmetné občianske právo, ktoré je predmetom hlavného konania, priamy dopad.

Ústavný súd preto uzatvára, že v konkrétnej veci sa záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1

dohovoru aplikujú.

43. Na účely preskúmania ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu sa ústavný súd oboznámil s podstatnými časťami citovaného rozhodnutia a zistil tieto

pre posúdenie (ne)dôvodnosti ústavnej sťažnosti rozhodujúce skutočnosti.

44. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa

stotožnil s dôvodmi nariadeného neodkladného opatrenia týkajúceho sa predovšetkým

príkazu poskytovať súčinnosť pri prevádzkovaní verejných platených parkovísk a výbere

parkovného na území mesta Košice. Vychádzal pritom predovšetkým zo skutočnosti,

že navrhovateľka osvedčila potrebu dočasnej úpravy pomerov, a to s prihliadnutím na to,

že medzi stranami sporu bol založený právny vzťah nájomnou zmluvou, na základe ktorej si

navrhovateľka, ako aj sťažovateľ plnili svoje povinnosti a realizovali svoje práva po dobu

5 rokov bez toho, aby obsah a platnosť nájomnej zmluvy akýmkoľvek spôsobom

spochybňovali.

45. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie k zásadnej námietke

týkajúcej sa nevyhnutnosti všeobecného súdu zaoberať sa (ne)platnosťou nájomnej zmluvy,

z ktorej si navrhovateľka nároky uplatňuje, krajský súd uviedol, že v rámci konania

o nariadení neodkladného opatrenia, o ktoré v konkrétnych okolnostiach veci ide,

s ohľadom na rýchlosť rozhodovania všeobecný súd nemá dostatočný priestor na vykonanie

dokazovania na účely vyvodenia zodpovedného konečného záveru vo veci samej [v tomto

prípade k otázke (ne)platnosti nájomnej zmluvy]. Z uvedeného dôvodu krajský súd

považoval za preukázané, že postup okresného súdu, ktorý sa pri nariaďovaní neodkladného

opatrenia otázkou (ne)platnosti príslušnej nájomnej zmluvy nezaoberal, bol správny.

46. Ústavný súd pri posudzovaní relevantnej námietky sťažovateľa zohľadnil osobitú

povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci zjednodušený a zrýchlený

procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Zobral pritom do úvahy aj skutočnosť,

že úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť na základe

dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, a to

bez potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania,

a na podklade osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. S poukazom

na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor,

že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Civilného sporového

poriadku týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia pre potrebu

bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami ( ).

47. Sťažovateľ v tomto kontexte ponúka svoje vlastné posúdenie, pričom zdôrazňuje,

že relevantná právna úprava obsiahnutá v cestnom zákone, ktorá v čase uzavretia nájomnej

zmluvy neumožňovala obci zveriť prevádzku dočasného parkovania inej právnickej osobe

a neumožňovala, aby výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel bol príjmom

iného subjektu ako obce, bola tou skutočnosťou, ktorá si nevyžadovala dokazovanie, ktoré

by prekračovalo rámec konania o nariadení neodkladného opatrenia. Ústavný súd sa s touto

argumentáciou sťažovateľa nestotožňuje predovšetkým z dôvodov uvedených v bodoch 48

– 49 tohto odôvodnenia.

48. Stanovenie obsahu normatívneho základu pre náležité rozhodnutie vo veci

prostredníctvom interpretácie či výkladu ustanovenia právneho predpisu tvorí súčasť tzv.

externého zdôvodnenia, a teda aj súčasť právnej argumentácie. Aj zdanlivo jednoduchý

prípad aplikácie práva sa môže pod vplyvom rôznych hľadísk a faktorov stať prípadom

zložitým. Pochybnosti o význame aplikovaného normatívneho textu nemusí vyvolať len

použitý jazyk, ale aj miesto právnej normy v systéme či jej účel a funkcie, ktoré norma plní.

49. Sťažovateľ svoju argumentáciu mieri k spochybneniu platnosti nájomnej zmluvy

na podklade výkladu relevantného ustanovenia právneho predpisu, ktorý považuje za

jednoznačný. Posúdenie (ne)platnosti právneho úkonu však nie je len otázkou izolovaného

výkladu ustanovenia právneho predpisu. Predchádza mu celý proces zisťovania skutkového

stavu, ktorý sa následne podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy. Proces

zisťovania skutkového stavu si pritom nevyhnutne formalizované štandardy dokazovania

vyžaduje. S prihliadnutím na už uvedené sa preto ústavný súd nestotožňuje s tvrdením

sťažovateľa, podľa ktorého relevantná právna úprava (sťažovateľom predložený výklad)

nevyžadovala štandardizovaný proces dokazovania, ktorý by prekračoval rámec konania

o nariadení neodkladného opatrenia. Naopak, posúdenie dôvodnosti a trvania nároku

navrhovateľky vyplývajúceho z nájomnej zmluvy by posúdením platnosti či neplatnosti

nájomnej zmluvy zjavne tento rámec prekročilo.

50. Obdobný záver vyslovuje ústavný súd aj vo vzťahu k druhej námietke, ktorou

sťažovateľ argumentuje, že k samotnému nariadeniu neodkladného opatrenia došlo

bez rešpektovania všeobecne záväzného právneho predpisu. Aj touto argumentáciou

vo svojej podstate sťažovateľ (aj keď len nepriamo) spochybňuje platnosť nájomnej zmluvy

(keďže všeobecne záväzné nariadenie umožňuje byť prevádzkovateľom parkovania len

sťažovateľovi). V konkrétnych okolnostiach veci však nejde o jednoduchý prípad

(ne)aplikácie všeobecne záväzného nariadenia, ale o posúdenie účinkov tejto aplikácie

na platnosť nájomnej zmluvy, ktorá založila právny vzťah medzi sťažovateľom

a navrhovateľkou, z ktorého navrhovateľka svoje nároky uplatňuje. Nejde teda

o jednoduchú otázku aplikácie všeobecne záväzného nariadenia, pri ktorej akýkoľvek orgán

verejnej moci nemá inú možnosť, ako ho aplikovať, ale o otázku jeho účinkov na nájomnú

zmluvu, z ktorej sa nároky vyvodzujú. Zo všetkých uvedených dôvodov je aj v kontexte

tejto parciálnej námietky argumentácia sťažovateľa nedôvodná, keďže odpoveď na otázku

účinkov všeobecne záväzného nariadenia obce na nájomnú zmluvu je predmetom posúdenia

vo veci samej.

51. Nariadenie neodkladného opatrenia musí vychádzať z opísania rozhodujúcich

skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má

poskytnúť ochrana. Všeobecný súd teda zisťuje iba najvýznamnejšie skutočnosti dôležité

pre rozhodnutie vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2012).

Podľa názoru ústavného súdu si všeobecné súdy konajúce vo veci nariadeného

neodkladného opatrenia túto povinnosť splnili. Odôvodnenie krajského súdu obsiahnuté

v napadnutom uznesení preto ústavný súd nepovažuje za arbitrárne či svojvoľné, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, teda také, ktoré by malo

za následok porušenie sťažovateľových práv podľa a dohovoru.

52. Okolnosti uvádzané krajským súdom v napadnutom uznesení dostatočne

odôvodňujú záver o potrebe bezodkladne upraviť pomery zmluvných strán nájomnej

zmluvy. Navyše nariadené neodkladné opatrenie je len dočasné, pričom v samotnom

hlavnom meritórnom konaní (konanie vedené Okresným súdom Košice I pod sp. zn.

a naň nadväzujúce konanie pred odvolacím súdom) sa bude vykonávať

náležité šetrenie všetkých rozhodujúcich okolností vrátane preskúmania (ne)platnosti

nájomnej zmluvy, osobitne z dôvodov uvedených v bode 44 odôvodnenia tohto uznesenia.

Vzhľadom na znenie vydaného neodkladného opatrenia právoplatnosťou rozhodnutia

vo veci samej dôjde k jeho zániku uplynutím času ( v spojení s

), pretože jeho časové vymedzenie „do času skončenia uvedenej nájomnej zmluvy,

alebo do právoplatnosti prípadného súdneho rozhodnutia, ktoré by konštatovalo neplatnosť

nájomnej zmluvy“ je zrejmé. Aj z uvedeného dôvodu ústavný súd zastáva názor,

že nariadeným neodkladným opatrením k trvalej úprave pomerov medzi stranami konania,

ako to tvrdí sťažovateľ, nedošlo, a to aj napriek tomu, že navrhovateľke nebola v konaní

o nariadení neodkladného opatrenia uložená povinnosť v stanovenej lehote podať žalobu

(k tomu pozri argumentáciu obsiahnutú v bode 6 tohto uznesenia).

53. S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti možno konštatovať,

že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje

znaky svojvôle a neodporuje aplikovanej právnej úprave spôsobom, ktorý by mohol mať za

následok namietané porušenie sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú v súlade s .

54. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu