Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Cob-114-2019.pdf
PDF · 110.63 KB
Case nature
Subarea
2Cob/114/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu sudcu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a členov senátu JUDr. Janky Kočišovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: EEI s.r.o., sídlo: Laurinská 18, Bratislava 811 01, IČO: 35 871 113, zastúpený advokátskou kanceláriou: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., sídlo: Panenská 6, Bratislava 811 03, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Mesto Košice, sídlo: Košice, Mestská časť - Západ, Trieda SNP č. 48/A, 040 11, IČO: 00 691 135, v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 20. mája 2019 č.k. 35Cb/32/2019 - 710 a v znení opravného uznesenia zo dňa 14.8.2019, č.k. 35Cb/32/2019-809 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., IV., VI., VII..
II. Odvolanie proti výroku V. súdu prvej inštancie o d m i e t a .
III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie o návrhu žalobcu na vydanie neodkladného opatrenia doručeným súdu dňa 14.9.2018 (v znení jeho zmeny doručenej súdu dňa 28.9.2018) rozhodol takto: „I. Prikazuje žalovanému poskytovať žalobcovi súčinnosť pri prevádzkovaní verejných platených parkovísk a výbere parkovného na území mesta Košice v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 č. 2012001646 v znení jej neskorších dodatkov, a to do času skončenia uvedenej nájomnej zmluvy alebo do právoplatnosti prípadného súdneho rozhodnutia, ktoré by konštatovalo neplatnosť nájomnej zmluvy. II. Prikazuje žalovanému zdržať sa konania, ktoré by žalobcovi znemožnilo alebo sťažilo plnenie zmluvných povinností a uplatňovanie práv podľa nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 č. 2012001646 v znení jej neskorších dodatkov, a to najmä ktoré by žalobcovi zabránili alebo sťažili prevádzkovanie verejných platených parkovísk a výber parkovného na území mesta Košice žalobcom a ohrozili základný ekonomický model fungovania parkovacieho systému v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 v znení jej neskorších dodatkov, a to do času skončenia trvania uvedenej nájomnej zmluvy alebo do právoplatnosti prípadného súdneho rozhodnutia, ktoré by konštatovalo neplatnosť nájomnej zmluvy. III. Ukladá žalovanému povinnosť zdržať sa akéhokoľvek obmedzovania výkonu nájomných práv žalobcu podľa nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 č. 2012001646 v znení jej neskorších dodatkov uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. IV. Ukladá žalovanému povinnosť zdržať sa dispozície s majetkom žalobcu, ktorý preinvestoval podľa čl. X a čl. XI nájomnej zmluvy zo dňa 30.07.2012 č. 2012001646 v znení jej neskorších dodatkov uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. V. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamieta. VI. Poučuje žalovaného o možnosti podať voči žalobcovi žalobu o navrátenie do pôvodného stavu alebo o náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia. VII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“
2. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie postupom vyplývajúcim z príslušných zákonných ustanovení a to z § 324 a nasledujúcich Civilného sporového poriadku, ktorým je za splnenia zákonných podmienok upravená možnosť vydať neodkladné opatrenie, t.j. v tomto prípade uložiť žalovanému povinnosť niečo konať a tiež sa niečoho zdržať.
3. V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že v smere uloženej povinnosti vymedzenej v 1., 2., 3. a 4. výroku tohto rozhodnutia, žalobca osvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov s prihliadnutím na skutočnosť, že tvrdenia žalobcu doložené listinnými dôkazmi, osvedčujú ním vymedzený skutkový stav sú dostatočným podkladom pre nariadenie neodkladného opatrenia. Ďalej konštatoval, že pre jeho rozhodnutie bolo zásadné, že medzi stranami sporu bol založený právny vzťah nájomnou zmluvou zo dňa 30.7.2012, na základe ktorej si tak žalobca, ako aj žalovaný plnili svoje povinnosti a realizovali svoje práva po dobu viac ako 5 rokov bez toho, aby obsah a platnosť nájomnej zmluvy akýmkoľvek spôsobom spochybňovali. Tiež uviedol, že zmenu tohto stavu privodil žalovaný až potom, čo listom zo dňa 23.7.2018 žalobcu vyzval na odovzdanie celého parkovacieho systému, a učinil tak opätovne výzvou zo dňa 24.8.2018, ktorou upozorňuje žalobcu na to, že v prípade nesúhlasu s navrhnutým postupom, mesto Košice pristúpi k zmene VZN č. 157 za účelom jednoduchšieho prevzatia parkovacieho systému, k čomu následne i došlo. V tomto smere súd prvej inštancie v zhode so žalobcom, poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 25. mája 2000, v ktorom posudzoval VZN mesta Trnava, pričom v odôvodnení uvádza: „Ak chce obec s miestnymi komunikáciami, ktoré sú jej majetkom podnikať, tak musí vo vzťahoch súvisiacich s podnikaním vystupovať ako subjekt súkromného práva a nemôže stanovovať zmluvné podmienky vlastného podnikania ako subjekt verejnej moci v podobe normatívneho právneho aktu, ktorým všeobecne záväzné nariadenie nesporne je.“ Zároveň súd prvej inštancie tiež poukázal nato, že znemožnením realizácie práv žalobcu z nájomnej zmluvy, za vyššie opísaných okolností hrozí žalobcovi vznik alebo rozširovanie škody.
4. V zákonnej lehote podal žalovaný proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietne alebo : z napadnutého rozhodnutia vypustí výrok I.; vo výroku II. vypustí text počínajúc slovami „a to najmä ktoré by žalobcovi zabránili alebo sťažili“ ... až po bodku na konci odseku; III. výrok vypustí v celom rozsahu; v VII. výroku žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania a v ostatnej časti návrh zamietne.
5. Žalovaný deklaroval odvolacie dôvody dané § 365 ods. 1 písm. b), d), g) a h) Civilného sporového poriadku a svoje pomerne rozsiahle odvolanie v zásade odôvodnil nasledovne : 1, Vo veci absentujú procesné podmienky pre vydanie neodkladného opatrenia. V čase vydania rozhodnutia nebola daná potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami, pretože žalobca sám dňa 15.3.2019 ukončil prevádzku parkovacieho systému v zmysle nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti žalovaný tiež poukázal na znenie § 560 Občianskeho zákonníka o možnosti domáhať sa plnenia záväzku iba stranou, ktorá sama splnila záväzok skôr alebo je pripravená ho plniť. Žalobca sa mal domáhať voči žalovanému plnenia zmluvy podaním žaloby na plnenie a nie návrhom na vydanie bezodkladného opatrenia; 2, Súd porušil svoju povinnosť vysporiadať sa otázkou platnosti nájomnej zmluvy; 3, V súčasnosti je platné a účinné VZN č. 157, ktoré explicitne ustanovuje, že výlučným prevádzkovateľom parkovacích miest v meste Košice je žalovaný a súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal; 4, Žalobca nedostatočne osvedčil tvrdenia ohľadom vzniku škody na jeho strane; 5, Medzi stranami sporu prebieha v súčasnej dobe na Okresnom súde Košice I pod sp. značkou 30 Cb/120/2018 súdny spor ohľadom platnosti nájomnej zmluvy, t.j. otázka platnosti nájomnej zmluvy je objektívne sporná a túto skutočnosť súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nijako nespomenul; 6, Sporná nájomná zmluva je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, pretože je v rozpore s § 6a Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v spojení s § ods. 3 písm. f) Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení; 7, Krajský súd v Košiciach svojim Rozsudkom zo dňa 9.5.2018 sp.zn. 3Sa/25/2017 zrušil rozhodnutie správneho orgánu, ktorý uložil pokutu za nezaplatenie parkovného v prospech spoločnosti EEI s.r.o., t.j. jediným možným spôsobom úhrady parkovného a z obsahu tohto rozhodnutia nepriamo vyplýva oprávnenosť stanoviska žalovaného a 8, Nález Ústavného súdu SR zo dňa 25. mája 2000 nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože jeho závery boli prekonané neskoršími novelami cestného zákona.
6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril svojimi podaniami zo dňa 19.6.2019 a 23.7.2019 tak, že žiaden z odvolacích dôvodov žalovaného nemôže obstáť a navrhol napadnuté Uznesenie Okresného súdu Košice II č.k. 35Cb/32/2019 - 710 zo dňa 20.mája 2019 potvrdiť a žalobcovi priznať náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Okrem iného uviedol nasledovné : 1, Vo veci boli splnené procesné podmienky na vydanie navrhovaného neodkladného opatrenia. K vypnutiu parkovacieho systému pristúpil žalobca z dôvodu, že počnúc doručením zrušujúceho Uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.2.2019 sp. zn. 3Cob/16/2019 už žalobca nebol chránený neodkladným opatrením vydaným Okresným súdom Bratislava I a preto žalobca rešpektujúc existujúci právny stav bol nútený ním vybudovaný parkovací systém vypnúť. Žalobca svojim listom zo dňa 15.3.2019 neuznal nesprávnu argumentáciu žalovaného o neplatnosti nájomnej zmluvy za oprávnenú, ale naopak ho informoval o platnosti zmluvy a poukázal nato, že žalovaný zneužíva svoje verejnomocenské oprávnenie prijať VZN nato, aby sa pokúsilo dosiahnuť účinky, na ktoré mu možnosti súkromného práva nestačia. Nájomná zmluva je platná, avšak žalovaný sa novelizáciou VZN č. 157 s účinnosťou od 1. januára 2019 prehlasuje za výlučného prevádzkovateľa parkovísk na území mesta Košice. Žalovaný svojim mocenským zásahom v pozícii verejnoprávneho subjektu zamedzil žalobcovi ďalšie nerušené prevádzkovanie parkovania. Žalovaný po vydaní napadnutého rozhodnutia verejne deklaruje jeho nesprávnosť a neplatnosť zmluvy, čo odôvodňuje aj existenciou svojho platného všeobecne záväzného nariadenia; 2, Podľa žalobcu je uzavretá nájomná zmluva platná, pretože v čase uzavretia nájomnej zmluvy existovala možnosť uzavrieť takúto zmluvu, nakoľko zákon to nezakazoval, nešlo teda o nedovolené konanie, pričom zákon iba dával možnosť obci/mestu vydať VZN, ktorým by boli ustanovené úseky určené na dočasné parkovanie. Žalobca opätovne poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.5.2000, podľa ktorého na obdobný vzťah je potrebné hľadieť ako na vzťah súkromného práva, ktorý nemôže byť následne menený prostredníctvom normatívneho právneho aktu, v tomto prípade všeobecne záväzným nariadením. V súvislosti so súkromnoprávnym charakterom daného vzťahu žalobca poukázal na čl. 2 Ústavy SR, podľa ktorého platí, že čo nie je zakázané, je dovolené; 3, Na podporu svojho stanoviska žalobca poukázal na viaceré judikáty Najvyššieho súdu SR ( Rozhodnutie sp. zn. 9Sžd/17/2013 zo dňa 28.10.2015, Rozhodnutie 1Sžd/19/2011 ), ktoré podľa názoru žalobcu nespochybňujú možnosť uzatvárania obdobných nájomných zmlúv na účely poskytovania parkovacích služieb. K Rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Sa/25/2017 žalobca uviedol, že je v rozpore s prevažujúcou judikatúrou a tiež, že v ňom nie je nijako konštatovaná neplatnosť spornej nájomnej zmluvy; 4, Vo veci nie je daný odvolací dôvod spočívajúci v rozpore vydaného uznesenia so Všeobecne záväzným nariadením žalovaného č. 157, podľa ktorého má byť žalovaný od 1. januára 2019 výhradným prevádzkovateľom parkovacích miest a parkovísk na území mesta Košice. Podľa názoru žalobcu súd nie je viazaný všeobecne záväzným nariadením, čo vyplýva z ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku. Konanie žalovaného, ktorý sa svoj aktívny zásah do plnenia práv a povinností z Nájomnej zmluvy usiluje odôvodniť prezumpciou správnosti správneho aktu nemá v judikatúre doteraz žiadnu obdobu. Žalovaný nemôže ospravedlniť svoje aktívne porušovanie zmluvných záväzkov účelovou zmenou VZN č. 157
- jednostranným odňatím možnosti prevádzkovať parkovací systém v meste Košice žalobcovi; 5, K hrozbe škody v podobe ušlého zisku žalobca dodal, že je zrejmé, že v prípade ak nebude môcť ďalej prevádzkovať parkovací systém, tak mu ušlý zisk zákonite vznikne, keďže už nebude mať príjem z výberu parkovného.; 6, Rokovania o vyriešení sporu medzi žalobcom a žalovaným nemohli byť úspešné, pretože návrhy žalovaného ( prevzatie parkovacieho systému žalovaným bez akéhokoľvek protiplnenia a následný súdny spor o určenie finančného vyporiadania ) nemohli byť žalobcom akceptované.
7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu zo dňa 19.6.2019 a zo dňa 23.7.2019 vyjadril svojim podaním zo dňa 4.9.2019, ktorým zotrval na svojom stanovisku, t.j. navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrh bude zamietnutý a žalobca bude zaviazaný na nahradenie trov konania v prospech žalovaného. Opätovne poukázal na obsah súčasného znenia VZN č. 157, podľa ktorého je prevádzkovateľom parkovacieho systému jedine a výlučne žalovaný a v tejto súvislosti uviedol, že rešpektovaním napadnutého uznesenia by porušil platné všeobecne záväzné nariadenie. K príslušnej úprave žalovaný uviedol, že v postavení oprávneného orgánu realizoval svoju kompetenciu podľa § 6a cestného zákona určiť spôsob zabezpečenia prevádzkovania parkovacích miest. V súvislosti s prípadnou nezákonnosťou príslušného VZN žalovaný poukázal na možnosť súdu konanie prerušiť a podať na Ústavný súd návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. Žalovaný opätovne poukázal na svoje skoršie vyjadrenia
8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 4.9.2019 vyjadril svojim podaním zo dňa 24.9.2019 tak, že zotrval na svojom stanovisku a navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo podľa jeho názoru vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku a v zásade opätovne poukázal na svoje skoršie vyjadrenia.
9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného podľa ustanovenia (§ 379 C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), g) a h) Civilného sporového poriadku (Odvolacie dôvody): „Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“
11. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.“
12. Pretože výroky súdu prvej inštancie I., II., III., IV., VI. a VII. sú vecne správne, odvolací súd uvedené výroky súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
13. Žalovaný podal odvolanie aj proti výroku súdu prvej inštancie V., ktorým súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamietol.
14. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
15. Podľa § 359 C.s.p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
16. Súd prvej inštancie vo výroku V. návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a teda rozhodol v prospech žalovaného.
17. Žalovaný nebol oprávnený podať odvolanie aj proti V. výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia.
18. Odvolací súd preto odvolanie žalovaného proti V. výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietol.
19. Podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“
20. Vychádzajúc zo skutkových zistení súdu prvého stupňa ako aj z obsahu ďalších podaní a listinných dôkazov predložených sporovými stranami v rámci odvolacieho konania dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a preto ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
21. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto konštatuje, že dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k jeho rozhodnutiu boli správne. Podľa zistenia odvolacieho súdu neboli žalobcom deklarované odvolacie dôvody naplnené.
22. Len na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné uviesť ďalšie dôvody vydaného rozhodnutia (odseky 15 až 24 tohto odôvodnenia).
23. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že v tomto prípade ide o konanie o návrhu žalobcu na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 325 Civilného sporového poriadku, ktorým sa žalobca domáha úpravy pomerov strán sporu. Pokiaľ sa žalobca na zabezpečenie svojich práv rozhodol využiť tento zákonný inštitút, je to plne v súlade so zákonom a to bez ohľadu na názor žalovaného, že žalobca mohol podať žalobu na plnenie.
24. Procesný inštitút neodkladného opatrenia v zmysle § 325 Civilného sporového poriadku má za účel okamžite (t.j. ešte pred rozhodnutím vo veci samej) v prípade obavy ohrozenia budúcej exekúcie alebo v prípadne potreby úpravy pomerov strán uložiť povinnosti druhej strane sporu. Zásadným v rámci konania o neodkladnom opatrení je rýchle (neodkladné) rozhodnutie, z čoho vyplýva, že v tomto konaní nie je možné relevantné skutočnosti dostatočne objektívne zistiť spôsobom ako sa to deje v riadnom konaní vo veci samej. Z uvedených dôvodov sa v rámci tohto inštitútu rozhoduje v zásade na základe osvedčenia nároku ako takého.
25. Súd prvej inštancie v rámci svojho rozhodovania o návrhu dospel k záveru, že v danom prípade bol nárok žalobcu dostatočne osvedčený, čo vyplynulo z predložených listinných dôkazov a tiež z vyjadrení strán sporu. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Je zrejmé a dokonca aj z médií vo všeobecnosti známe, že medzi stranami sporu existuje spor v súvislosti s uzavretou Nájomnou zmluvou zo dňa 30.7.2012, predmetom ktorej je nájom nehnuteľností žalovaného za účelom prevádzkovania verejných parkovacích miest v meste Košice. Je tiež nesporné, že v priebehu roka 2018 žalovaný začal vykonávať kroky smerujúce k ukončeniu spolupráce podľa vyššie citovanej zmluvy, kedy najprv žalobcu opakovane vyzval na odovzdanie parkovacieho systému. Zároveň žalovaný svoju požiadavku na prevzatie parkovacieho systému vo vzťahu ku žalobcovi podporil aj svojim vyjadrením, že za účelom prevzatia existujúceho parkovacieho systému do svojej správy mieni zmeniť svoje príslušné Všeobecne záväzné nariadenie č. 157 (VZN), ktoré danú problematiku upravuje, k čomu s účinnosťou od 1. januára 2019 skutočne aj došlo.
26. Prijatím príslušnej novely VZN žalovaným došlo k zákazu možnosti poveriť prevádzkou parkovacích miest v meste Košice inú právnickú osobu. Z vyššie uvedených okolností prípadu je dostatočne možné uzavrieť, že prijatie novely je účelovým krokom žalovaného, ktorý mal v prospech žalovaného ovplyvniť existujúce sporné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným. Takéto konanie žalovaného považuje aj odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie a žalobca) za protiprávne a to z rovnakých dôvodov ako to bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí, kde bolo poukázané na obsah Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 25. mája 2000. S obsahom tohto nálezu ( „Ak chce obec s miestnymi komunikáciami, ktoré sú jej majetkom podnikať, tak musí vo vzťahoch súvisiacich s podnikaním vystupovať ako subjekt súkromného práva a nemôže stanovovať zmluvné podmienky vlastného podnikania ako subjekt verejnej moci v podobe normatívneho právneho aktu, ktorým všeobecne záväzné nariadenie nesporne je.“ ) sa súd stotožňuje a to aj napriek námietkam žalovaného.
27. Žalovaný sa k vyššie citovanému stanovisku Ústavného súdu SR vyjadril tak, že toto bolo prekonané, nakoľko došlo k zmene príslušne zákonnej úpravy Cestného zákona. Tento názor nepovažuje súd za správny, pretože neskoršie novely Cestného zákona (zavedenie § 6a a jeho neskoršie zmeny nemajú žiadny vplyv na obsah vyššie citovaného právneho záveru Ústavného súdu SR, ktorý ako protiprávne posúdil konanie obce ovplyvňujúce súkromnoprávny vzťah prostredníctvom neskôr a účelovo prijatého všeobecne záväzného nariadenia.
28. K námietkam žalovaného spočívajúcim v jeho stanovisku, že príslušná Nájomná zmluva zo dňa 30.7.2012 v znení jej dodatkov je neplatná odvolací súd obdobne ako súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosti uvedené v odseku 16 tohto odôvodnenia, t.j. že ide o konanie o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, v rámci ktorého s ohľadom na požiadavku na rýchlosť rozhodnutia súd nemá dostatočný časový priestor na vykonanie príslušného dokazovania za účelom vyvodenia zodpovedného konečného záveru vo veci samej, t.j. vo všeobecnosti sa vychádza iba z osvedčených skutočností. Z uvedeného dôvodu sa súd v rámci tohto konania nezaoberal a ani nemohol zaoberať otázkou platnosti príslušnej nájomnej zmluvy. T.j. nedošlo k porušeniu povinnosti súdu predbežne sa zaoberať otázkou platnosti zmluvy, nakoľko takáto povinnosť neexistuje. Ako je zrejmé z vyjadrenia žalovaného, tak vo veci samej už na Okresnom súde Košice I prebieha súdne konanie ohľadom platnosti nájomnej zmluvy a dokonca podľa vedomostí súdu ( iba sprostredkovane z médií) už vo veci bolo vydané aj rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti to, že právoplatnosťou tohto rozhodnutia vo veci samej dôjde k zániku účinnosti vydaného neodkladného opatrenia (v prípade záveru, že nájomná zmluva je neplatná), prípadne pokiaľ nebude žalovaný úspešný, tak s konečnou platnosťou aj po hmotnoprávnej stránke (a nie len po procesnej) dôjde k potvrdeniu opodstatnenosti vydaného neodkladného opatrenia.
29. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že žalobca nedostatočne osvedčil vznik škody na jeho strane. K tomuto považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že hrozba vzniku škody nebola jediným dôvodom pre podanie návrhu žalobcom, pretože žalobca poukázal hlavne na potrebu bezodkladne upraviť pomery strán sporu ohľadom vzťahov z nájomnej zmluvy, ktorú žalovaný po jej viac ako 5 ročnom rešpektovaní začal spochybňovať. Ku vzniku škody však súd poznamenáva, že aj bez ohľadu na nepreukázanie vzniku a výšky škody, táto musela vzniknúť, nakoľko žalovaný svojim konaním bráni vo výkone podnikateľskej činnosti žalobcu v zmysle uzavretej zmluvy a teda mu bráni vo vytváraní zisku ( definícia podnikania - sústavne vykonávaná činnosť za účelom zisku ).
30. Podľa § 6a ods. 2 Zákona č. 135/1961 Zb. Cestný zákon: „Prevádzkou parkovacích miest podľa odseku 1 môže obec poveriť aj inú právnickú osobu ako v § 3d ods. 5 písm. d). Na úpravu vzťahov medzi obcou a poverenou právnickou osobou sa vzťahuje osobitný predpis. 2s) Ak prevádzku parkovacích miest zabezpečuje právnická osoba poverená obcou, tak všeobecne záväzné nariadenie obce podľa odseku 1 ustanoví aj podmienky a rozsah prevádzky parkovacích miest a spôsob určenia odplaty poverenej právnickej osoby za prevádzku parkovacích miest.“
31. Prijatím novely VZN mesta Košice č. 157 (konkrétne jej novým § 11b ods. 5) žalovaný skutočne zakázal možnosť poveriť prevádzkou parkovacích miest inú právnickú osobu (žalovaným inak povedané
- výlučný a jediný prevádzkovateľ parkovacích miest - mesto Košice). Aj bez ohľadu na protiprávnosť takéhoto konania ako je to bližšie uvedené v odsekoch 18 a 19 tohto odôvodnenia, je potrebné konštatovať, že takáto úprava by po jej dôkladnejšom právnom rozbore mohla byť minimálne v rozpore so zákonom, pretože možnosť poveriť prevádzkou inú právnickú osobu vyplýva priamo z obsahu vyššie citovaného § 6a ods. 2 Cestného zákona, zatiaľ čo žalovaný túto možnosť vo svojom normatívnom akte priamo zakázal. V tejto súvislosti je potrebné poukázať nato, že zákon je právna norma vyššej právnej sily ako je všeobecne záväzné nariadenie obce. Z uvedených dôvodov nepovažuje súd za opodstatnenú ani obranu žalovaného v tom zmysle, že uložené povinnosti sú v rozpore s jeho VZN č. 157.
32. K Rozsudku Krajského súdu v Košiciach svojim Rozsudkom zo dňa 9.5.2018 č.k. 3Sa/25/2017 ( na ktorý žalovaný v rámci svojej obrany tiež poukázal ) odvolací súd dodáva, že z jeho obsahu nie je možné uzavrieť, žeby bola sporná nájomná zmluva neplatná. Konajúci súd v rámci výkonu správneho súdnictva v danom konaní zrušil rozhodnutie o uložení pokuty, avšak platnosťou spornej nájomnej zmluvy sa konkrétne nijako nezaoberal.
33. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku (Trovy odvolacieho konania): „Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.“
34. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“
35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a to tak, že úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému priznal právo na nahradenie trov konania v rozsahu podľa pomeru jeho úspechu, t.j. v plnom rozsahu.
36. O konkrétnej výške nároku žalobcu na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku ).
37. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).