Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_4Cob-65-2022.pdf
PDF · 250.98 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/65/2022
Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov JUDr. Igora Ragana a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanému: EEI s.r.o., so sídlom Gorkého 4, 811 01 Bratislava Staré Mesto, IČO: 35 871 113, zastúpenému: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, o vypratanie nehnuteľnosti a zaplatenie finančnej náhrady za bezdôvodné obohatenie, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. 30Cb/120/2018-351 zo 16. októbra 2019 v spojení s opravným uznesením, č. k. 30Cb/120/2018-482 z 11. marca 2020, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e medzitýmny rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 30Cb/120/2018-351 zo dňa 16. októbra 2019 v II. a III. výroku, v spojení s opravným uznesením č. k. 30Cb/120/2018-482 z 11. marca 2020.
II. O d m i e t a odvolanie žalovaného proti I. výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
I. Návrh na prerušenie konania zamieta.
II. Nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z nájomnej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 30.7.2012 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom nie je.
III. Nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z dodatku č. 2 k nájomnej zmluve č. XXXXXXXXXX, ktorý bol uzatvorený dňa 24.6.2016 nie je.
2. Opravným uznesením opravil odôvodnenie rozsudku v odseku 59. a v odseku 63.
3. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca návrhom, ktorý doručil súdu prvej inštancie dňa 2.11.2018 navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu - pozemky a parkovacie plochy, ktoré boli odovzdané žalovanému na základe nájomnej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.7.2012 v znení neskorších dodatkov, t. j. všetky úseky miestnych komunikácií, ktoré v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia mesta Košice č. XXX v znení neskorších predpisov tvoria zónu plateného parkovania, najmä žalovaný je povinný odstrániť všetky parkovacie automaty. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3 786.843,75 eur, čo predstavuje rozdiel medzi povinnosťou žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 7 325.244,35 eur a povinnosťou žalobcu uhradiť žalovanému sumu 3 538.400,60 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
EVENTUÁLNE: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7 325.244,35 eur oproti povinnosti žalobcu uhradiť žalovanému sumu 3 538.400,60 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania v plnom rozsahu.
I.
Argumentácia žalobcu:
4. Žalobca zároveň navrhol, aby súd prvej inštancie vydal medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodne, že nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z nájomnej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 30.7.2012 medzi žalobcom (ako prenajímateľom) a žalovaným (ako nájomcom), nie je (neexistuje). Nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z dodatku č. 2 k nájomnej zmluve č. XXXXXXXXXX, ktorý bol uzatvorený dňa 24.6.2016, nie je (neexistuje).
5. Žalobca návrh odôvodnil tým, že ako prenajímateľ uzatvoril so žalovaným ako nájomcom dňa 30.7.2012 predmetnú nájomnú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.8.2012. K uzatvoreniu tejto nájomnej zmluvy došlo na základe výsledkov obchodnej verejnej súťaže, vyhlásenej žalobcom s názvom „Prenájom verejných platených parkovísk na území mesta Košice, za účelom výkonu verejných parkovacích služieb“. Uzatvorenie tejto nájomnej zmluvy bolo schválené uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. XXX zo dňa 18.6.2012. Z čl. II bod 3 tejto nájomnej zmluvy vyplýva, že nehnuteľný majetok - parkovacie plochy spolu s technickými zariadeniami inštalovanými na týchto plochách, boli v prílohe č. 1 nájomnej zmluvy špecifikované ako: a) parkovacie plochy v centrálnej mestskej zóne ako aj mimo centrálnej mestskej zóny [vymedzené názvom ulice, plochou (v mernej jednotke m2), celkovým počtom parkovacích miest, uvedením počtu parkovacích miest pre „ŤZP“ a „Rezerve“]; b) rampové parkoviská (vymedzené obdobným spôsobom ako parkovacie plochy v písm. a)); c) parkovacie automaty (vymedzené sériovým číslom, typom a umiestnením); d) rampové systémy (vymedzené len uvedením ulice).
6. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že v čase uzatvorenia tejto nájomnej zmluvy neexistovalo Všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice, ktoré by akýmkoľvek spôsobom regulovalo režim parkovania v meste Košice. Až dňa 26.2.2014 nadobudlo účinnosť Všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice č. XXX o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice. Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 20.8.2014 dodatok č. 1 k tejto nájomnej zmluve, na základe ktorého boli parkovacie plochy a rampové parkoviská ako pôvodný text, nahradené novým textom uvedeným v prílohe tohto dodatku, a v členení Líniové parkoviská a Ucelené parkoviská s tým, že parkovacie plochy boli vymedzené len uvedením ulice a počtom parkovacích miest. Tento dodatok č. 1 nebol schvaľovaný mestským zastupiteľstvom žalobcu. Dňa 22.6.2015 mestské zastupiteľstvo žalobcu schválilo nové Všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice č. XXX o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice, ktoré zrušilo predchádzajúce Všeobecne záväzné nariadenie č. XXX. Všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice č. XXX nadobudlo účinnosť 1.7.2016, teda viac ako o rok neskôr po jeho schválení mestským zastupiteľstvom. Následne žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 24.6.2016 dodatok č. 2 k nájomnej zmluve, ktorým došlo k rozšíreniu predmetu nájmu o úsek miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel v rezidentských lokalitách č. 1 až 10. Tento dodatok č. 2 nadobudol účinnosť 1.7.2016 a to na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva č. XXX z 13.6.2016.
7. Žalobca uviedol, že písomným podaním zo dňa 23.7.2018 vyzval žalovaného na odovzdanie parkovacieho systému v Košiciach. V tomto liste podrobne uviedol dôvody, prečo žiada odovzdať parkovací systém. Žalobca ďalším listom z 24.8.2018 vyzval žalovaného na odovzdanie parkovacieho systému. Žalovaný na tieto výzvy žalobcu odpovedal písomným podaním zo dňa 4.9.2018.
8. Žalobca svoj návrh odvodzuje od toho, že účelom nájmu podľa predmetnej nájomnej zmluvy bolo prevádzkovanie parkovacích miest na miestnych komunikáciách a parkovacích plochách v meste Košice za prijaté parkovné od tretích osôb, ktoré bolo príjmom žalovaného ako nájomcu nie žalobcu ako prenajímateľa. Žalobca uviedol, že podľa § 6a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon) účinného v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy dňa 30.7.2012, obec mohla ustanoviť Všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ustanoviť výšku úhrady za dočasné parkovanie, spôsob platenia parkovného a spôsob preukázania zaplatenia parkovného. Výnos z úhrad za dočasné parkovanie je príjmom obce.
9. Žalobca ďalej uviedol, že podľa § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení je realizácia samosprávnej pôsobnosti obce činnosťou verejnej správy, odlišnej od preneseného výkonu cestnej štátnej správy, verejnej správy pre pozemné komunikácie, ktorý na miestnych a účelových komunikáciách zabezpečuje obec podľa § 3 ods. 2 Cestného zákona. Žalobca uviedol, že výkon správy miestnych komunikácií nie je súkromnoprávnym oprávnením obce, ale je realizáciou samosprávy, ako druh verejnej moci, pri regulovaní organizovania dopravy na území obce, vo forme autoritatívneho zásahu do základných práv a slobôd adresátov verejnej správy, respektíve účastníkov cestnej premávky. Žalobca ďalej poukázal na to, že Cestný zákon v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy neumožňoval obciam uzavrieť žiadnu zmluvu, na základe ktorej by obec mohla prenechať prevádzkovanie plateného parkovacieho systému súkromnej osobe. Preto je predmetná nájomná zmluva v rozpore so zákonom, a to s § 6a Cestného zákona, ktorý je kogentnou právnou normou, keďže ide o normu verejnoprávnu a preto sa zmluvné strany nemôžu odchýliť od tejto kogentnej právnej normy, uvedenej v Cestnom zákone.
10. Žalobca ďalej uviedol, že pri prenechaní predmetného majetku mesta do nájmu žalovanému sa riadil ustanoveniami zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí, avšak tento zákon nie je komplexnou právnou úpravou regulujúcou majetkové postavenie obce. Okrem zákona o majetku obcí, obec pri nakladaní so svojim majetkom musí dodržiavať aj ďalšie spektrum obmedzení a regulatív stanovených v iných zákonoch, napríklad Cestný zákon.
11. Žalobca preto uviedol, že podľa § 39 Občianskeho zákonníka je predmetná nájomná zmluva absolútne neplatným právnym úkonom, pretože je v rozpore so zákonom a nemohli nastať právne následky zamýšľané zmluvnými stranami pri uzatvorení predmetnej nájomnej zmluvy, bez ohľadu na to, ktorá zo zmluvných strán túto neplatnosť nájomnej zmluvy spôsobila. Uzatvorením predmetnej nájomnej zmluvy došlo k porušeniu verejnoprávneho predpisu a preto je táto zmluva v rozpore so zákonom. Túto neplatnosť právneho úkonu - nájomnej zmluvy nemožno preklenúť ani preferenciou výkladu právneho úkonu, ktorý by podporoval platnosť zmluvy. Vo vzťahu k majetkoprávnym úkonom obce ako verejnej korporácie má prednosť princíp prevažujúceho verejného záujmu. Žalobca predmetnou nájomnou zmluvou zabezpečoval verejné potreby - parkovanie na území mesta a žalovaný pri uzatvorení a plnení nájomnej zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ak charakter z obchodnoprávneho vzťahu vyplýval priamo z ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka, nemožno Obchodný zákonník dohodou strán odchýliť alebo vylúčiť. Preto neplatnosť tohto právneho úkonu je potrebné posudzovať v režime Obchodného zákonníka, ktorý je „lex specialis“ vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako „lex generalis“. Predmetná nájomná zmluva ako absolútne neplatný právny úkon nezakladá žiadne práva ani povinnosti zmluvných strán, trpí vadou, v dôsledku ktorej úkon nemal vzniknúť, preto je absolútne neplatný a neplatnosť pôsobí priamo zo zákona „ex lege“ a to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či zmluvné strany o tomto rozpore zmluvy so zákonom vedeli. V prípade neplatne uzatvorenej zmluvy majú zmluvné strany právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody. Vznikne im vzájomná reštitučná povinnosť navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto neplatnej zmluvy nadobudli, v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Žalobca navrhol súdu prvej inštancie, aby v tomto spore najprv rozhodol len o základe alebo dôvode uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom, v zmysle § 214 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, a teda aby určil, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom, alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.
II.
Argumentácia žalovaného:
12. Žalovaný vzniesol v konaní námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice I na prejednanie tejto veci. Uviedol, že všeobecným súdom žalovaného je Okresný súd Bratislava I. Zároveň žalovaný navrhol prerušiť toto konanie. Prerušenie konania žalovaný odôvodnil tým, že prebieha konanie na Okresnom súde Bratislava I žalobcu: BLOQ s.r.o., Kováčska 53 Košice, proti: EEI s.r.o. Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.857,50 eur, a to vrátenie vybratého parkovného od žalovaného od vodičov, ktorí na parkoviskách parkovali a zaplatili parkovné.
13. Žalovaný k návrhu žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku uviedol, že takýto návrh nepovažuje za dôvodný a navrhuje, aby súd prvej inštancie návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku zamietol z toho dôvodu, že takýto návrh je svojou povahou určovacou žalobou v už prebiehajúcom konaní, so
všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, v zmysle § 137 písm. c) CSP, vrátane povinnosti preukázania naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal takýto právny záujem na určení, ktoré požaduje a nie je preto naliehavý právny záujem, aby súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Ďalej žalovaný uviedol, že dňa 15. októbra 2018 podal návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod spisovou značkou 27Cb/247/2018 v konaní o návrhu žalobcu: BLOQ s.r.o., Kováčska 53, Košice proti: EEI s.r.o., Bratislava o vydanie bezdôvodného obohatenia 2.857,50 eur s príslušenstvom, ktorým sa parkujúci vodiči domáhajú vrátenia vybraného parkovného od žalovaného na predmetných parkoviskách vo vlastníctve mesta Košice. Keďže už v tomto inom konaní je podaný návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku, platí prekážka litispendencie pre predmetný návrh žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku v tomto konaní.
14. Žalovaný k veci samej, k tvrdeniu žalobcu o neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy uviedol, že nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú na 10 rokov, ktorej účinnosť uplynie koncom júla 2022. Žalovaný na prenajatých nehnuteľnostiach, na odstavných a parkovacích plochách vybudoval zariadenia aj technické zariadenia, slúžiace na zabezpečenie prevádzky parkovacích služieb a pre výber parkovného, prevádzkuje programy a databázy za účelom prevádzky technických zariadení na prenajatých pozemkoch. Do vybudovania tohto parkovacieho systému vložil žalovaný veľké finančné investície v celkovej výške približne 2,3 milióna eur. Vlastníkom parkovacieho systému, teda hardvérových a softvérových zložiek, ako aj práv duševného vlastníctva je žalovaný. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že nájomná zmluva má byť neplatná z toho dôvodu, že Cestný zákon v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy neumožňoval obciam uzatvoriť zmluvu, na základe ktorej by bolo možné prenechať prevádzkovanie plateného parkovacieho systému súkromnej osobe - žalovanému. K tomu žalovaný uviedol, že uzatvorenie nájomnej zmluvy nebolo v rozpore so zákonom, pretože Cestný zákon len dáva obci možnosť vydať Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým by ustanovila úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie. Ak obec chcela uzatvoriť s iným subjektom zmluvu na prenájom pozemkov za účelom prevádzkovania parkovacieho systému, nebránilo jej v tom žiadne zákonné ustanovenie. Ustanovenie § 6a Cestného zákona účinného v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy je potrebné interpretovať v kontexte s nálezom Ústavného súdu SR z 25. mája 2000, ktorý posudzoval Všeobecne záväzné nariadenie mesta Trnava, kde uviedol „Ak chce obec s miestnymi komunikáciami, ktoré sú majetkom obce podnikať, tak musí vo vzťahu súvisiacom s podnikaním, vystupovať ako subjekt súkromného práva a nemôže stanovovať zmluvné podmienky vlastného podnikania, ako subjekt verejnej moci, v podobe normatívneho právneho aktu, ktorým Všeobecne záväzné nariadenie nesporne je“. To znamená, že platí, ak má obec postavenie subjektu súkromného práva, vzťahuje sa na obec čl. II ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého platí, že čo nie je zakázané, je dovolené. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva zákaz obcí uzatvárať takýto typ zmlúv a preto predmetná nájomná zmluva nemôže byť neplatná. Súdy Slovenskej republiky nespochybnili legálnosť postupov obcí, pri ktorých dochádzalo k uzatváraniu zmlúv a následnému poskytovaniu parkovacích služieb zo strany nájomcu. Vyplýva to napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 9 Sžd/17/2013, spisová značka 1 Sžd/19/2011.
15. Žalovaný ďalej uviedol, že novelizovaný Cestný zákon umožňoval obci poveriť prevádzkou parkovacích miest aj tretiu osobu. Novelizovaný Cestný zákon účinný od 30. novembra 2013 sa nezaoberal nájomnými zmluvami, ktoré boli uzatvorené obcami pred týmto dátumom 30. novembra 2013, preto nie je možné predmetnú novelu Cestného zákona vykladať tak, že nájomné zmluvy, ktoré boli uzatvorené pred novelou Cestného zákona sa stávajú absolútne neplatnými. Išlo by o zásah do existujúcich právnych vzťahov, ktorých uzatvorenie nebolo zákonom zakázané. Preto žalovaný trvá na tom, že predmetná nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.6.2018, vrátane jej dodatkov je platná. Žalobca navyše nepreukázal, že žalovaný o neplatnosti tejto nájomnej zmluvy vedel a takúto vedomosť vyžaduje ustanovenie § 268 Obchodného zákonníka. Len to, že žalovaný je subjektom, ktorý podniká ako prevádzkovateľ parkovísk neznamená, že žalovaný vedel o žalobcom tvrdenej neplatnosti nájomnej zmluvy. Žalovaný uviedol, že žalobca niekoľko rokov nájomnú zmluvu plnil bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom namietal platnosť tejto nájomnej zmluvy.
16. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu prijatým platbám za parkovanie vo výške 7 325.244,35 eur uvádza: Žalobca odhadol, že na základe čl. V bod 8 nájomnej zmluvy v znení dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, mal žalovaný príjem z prijatého parkovného 41.463,35 eur. Žalobca zároveň odhadol, že výber parkovného v centrálnej mestskej zóne
činil 6 300.000,- eur. Žalovaný k tomu uviedol, že žalobca, na ktorom je dôkazné bremeno, musí výšku tohto nároku preukázať, čo doposiaľ žalobca nepreukázal. Nepreukázal ani nárok na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia a ani jeho výšku, podľa slov samotného žalobcu, túto sumu žalobca iba odhaduje.
17. Žalovaný ďalej k žalobcom vznesenej námietke premlčania nároku žalovaného voči žalobcovi na náhradu škody, ktorá mu vznikla z titulu neplatnej nájomnej zmluvy uviedol, že žalovaný si voči žalobcovi doposiaľ žiadnu náhradu škody neuplatnil a preto ani žalobca nemôže vzniesť námietku premlčania takejto neuplatnenej náhrady škody. Preto považuje žalovaný námietku premlčania vznesenú žalobcom za predčasnú, pretože bola uplatnená proti neuplatnenému právu. Nie je možné uplatniť námietku premlčania voči právu, ktoré nebolo ešte uplatnené. Preto žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
III.
Zistený skutkový stav súdom prvej inštancie:
18. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a na pojednávaní dňa 10.7.2019 a 16.10.2019.
19. Súd prvej inštancie v rámci predbežného posúdenia veci uviedol, že v konaní sú sporné tri procesné okruhy otázok, ktoré je potrebné vyriešiť, a to:
- posúdenie námietky miestnej príslušnosti súdu na návrh žalovaného;
- návrh žalovaného na prerušenie konania;
- návrh žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku.
20. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, tak ako to tvrdil žalobca aj žalovaný, že žalobca ako prenajímateľ dňa 30.7.2012 uzatvoril so žalovaným ako nájomcom nájomnú zmluvu č. XXXXXXXXXX; zmluva nadobudla účinnosť dňa 1.8.2012. K uzatvoreniu nájomnej zmluvy došlo na základe výsledkov obchodnej verejnej súťaže s názvom „Prenájom verejných platených parkovísk na území mesta Košice za účelom výkonu verejných parkovacích služieb“. Uzatvorenie nájomnej zmluvy bolo schválené uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. XXX zo dňa 18.6.2012. Zmluvné strany (žalobca a žalovaný) dňa 20.8.2014 uzatvorili dodatok č. 1 k nájomnej zmluve. Dodatkom č. 1 došlo k zmene prílohy č. 1 nájomnej zmluvy v časti bodov 1 a 2 (Parkovacie plochy a Rampové parkoviská) tak, že pôvodný text sa nahradil novým textom uvedeným v prílohe tohto dodatku, a to v členení Líniové parkoviská a Ucelené parkoviská (parkovacie plochy boli vymedzené len uvedením ulice a počtom parkovacích miest). Samotné uzatvorenie dodatku č. 1 nebolo schvaľované mestským zastupiteľstvom. Mestské zastupiteľstvo dňa 22.6.2015 schválilo nové Všeobecne záväzné nariadenie mesta Košice č. XXX o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice, ktoré zrušilo predchádzajúce Všeobecne záväzné nariadenie č. XXX. Všeobecne záväzné nariadenie č. XXX nadobudlo účinnosť dňa 1.7.2016 (t. j. o viac ako rok neskôr). Zmluvné strany (žalobca a žalovaný) dňa 24.6.2016 uzatvorili dodatok č. 2 k nájomnej zmluve. Dodatkom č. 2 došlo k rozšíreniu predmetu nájmu o úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel - parkovacích miest, ktoré sa nachádzajú v rezidentských lokalitách č. 1 až 10 v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia č. XXX. Dodatok č. 2 nadobudol účinnosť dňa 1.7.2016 (spolu s účinnosťou Všeobecne záväzného nariadenia č. XXX). Uzatvoreniu dodatku č. 2 predchádzalo schvaľujúce uznesenie mestského zastupiteľstva č. XXX zo dňa 13.6.2016. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné.
IV.
Hodnotenie vykonaných dôkazov a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie:
21. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého Obchodným zákonníkom sa spravujú záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb. Podľa § 261 ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka subjektom verejného práva je obec.
22. Súd prvej inštancie ďalej vec posudzoval podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje náležitosti právneho úkonu a neplatnosť právneho úkonu a § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú oprávnenie vlastníka a právo vlastníka domáhať sa ochrany vlastníckeho práva, najmä právo domáhať sa vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
23. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovenia § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestného zákona účinného v čase podpísania predmetnej nájomnej zmluvy dňa 30.6.2018), podľa ktorého môže obec ustanoviť Všeobecne záväzným nariadením pre účely organizovania dopravy na území obce jednotlivé úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Výnos z úhrad za takéto dočasné parkovanie je príjmom obce.
24. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval žalovaným vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice I na prejednanie tohto sporu, keď žalovaný namietal, že všeobecne miestne príslušným súdom na prejednanie tejto veci je Okresný súd Bratislava I, v obvode ktorého má žalovaný svoje sídlo. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 20 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, v ktorého obvode je nehnuteľnosť, ak sa spor týka vecného práva k nej. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice I vznesená žalovaným je nedôvodná, pretože aj keď ju žalovaný uplatnil pri prvom úkone v tejto veci, prejednávaný spor sa týka výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 20 CSP a preto neprichádza do úvahy, aby spor prejednával všeobecný súd žalovaného podľa § 13 CSP. Súd prvej inštancie uviedol, že v tomto konaní sa žalobca domáha vydania veci a jej vypratania, čo má hmotnoprávny základ v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa žalobca domáha ochrany svojho vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v územnom obvode Okresného súdu Košice I. Spor sa týka vecného práva žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam. Preto na prejednanie tohto sporu je namiesto všeobecného súdu žalovaného, príslušný súd, v obvode ktorého sa tieto nehnuteľnosti nachádzajú, teda Okresný súd Košice I a nie Okresný súd Bratislava I.
25. Súd prvej inštancie ďalej v konaní posudzoval návrh žalovaného na prerušenie tohto konania až do rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou značkou 27Cb/247/2018 žalobcu: BLOQ s.r.o., Košice proti žalovanému: EEI s.r.o., Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.857,50 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že stranou v tomto spore vedenom na Okresnom súde Bratislava I nie je žalobca - mesto Košice a predmetom tohto sporu vedenom na Okresnom súde Bratislava I nie je vypratanie nehnuteľnosti ani zaplatenie finančnej náhrady. V tomto konaní sa domáhajú vrátenia zaplateného parkovného jednotliví parkujúci vodiči. Súd prvej inštancie uviedol, že v oboch týchto konaniach, v konaní vedenom aj na Okresnom súde Bratislava I aj v tomto konaní vedenom na Okresnom súde Košice I, musí súd ako predbežnú otázku, vyriešiť otázku platnosti nájomnej zmluvy. Okresnému súdu Košice I však v konaní nič nebráni, aby vyriešil túto predbežnú otázku a nie je dôvod na prerušenie tohto konania. Návrh žalovaného na prerušenie konania je iba fakultatívnou možnosťou súdu, prerušiť konanie podľa § 164 CSP, ktorej však súd môže ale nemusí vyhovieť. Rozhodujúcim kritériom je zásada hospodárnosti konania, teda aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom konania a aby vec bola najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, čo je povinnosťou súdu pri rozhodovaní. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nie je dôvod na prerušenie tohto konania a preto zamietol návrh žalovaného na prerušenie tohto konania I. výrokom medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie.
26. Súd prvej inštancie výrokom II. a III. svojho rozhodnutia, vyhovel návrhu žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku, podľa § 214 ods. 2 CSP, z dôvodu hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti konania. Základom pre právne posúdenie nároku žalobcu v tomto spore je posúdenie platnosti alebo neplatnosti nájomnej zmluvy, čo je základná otázka, ktorá predurčuje ďalšie rozhodnutie vo veci samej, a to o nároku žalobcu na vypratanie nehnuteľností a aj o nároku žalobcu o poskytnutie vzájomného finančného vysporiadania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je daný naliehavý právny záujem na vydanie medzitýmneho rozsudku z dôvodu efektívnosti a hospodárnosti tohto konania, s poukazom na základné princípy konania uvedené v čl. 17 Civilného sporového poriadku.
27. Súd prvej inštancie k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu, ako predbežnú otázku riešil, či je predmetná nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.6.2018 platným právnym úkonom. Dospel k záveru, že táto zmluva je neplatným právnym úkonom, pretože nie je v súlade s ustanovením § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Z. z. o pozemných komunikáciách, účinného v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy. Takáto zmluva je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, pretože odporuje zákonu. Ustanovenie § 6a Cestného zákona je konkretizáciou samosprávnej pôsobnosti obce, podľa § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení. Podľa § 4
ods. 3 písm. f) zákona o obecnom zriadení, obec zabezpečuje výstavbu, údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií a táto činnosť obce je realizáciou samosprávnej pôsobnosti obce, je činnosťou verejnej správy, odlišnou od preneseného výkonu cestnej štátnej správy pre pozemné komunikácie. Cestný zákon v ustanovení § 6a, ktorý bol platný a účinný v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy, neumožňoval obciam uzavrieť žiadnu zmluvu, na základe ktorej by obec mohla prenechať prevádzkovanie plateného parkovacieho systému súkromnej osobe. Rozpor so zákonom je daný v prípade rozporu právneho úkonu s kogentnou normou. Ustanovenie § 6a Cestného zákona je kogentnou právnou normou, pretože je normou verejnoprávnou a účastníci právneho vzťahu sa od nej nemôžu odchýliť. Preto žalobca pri prenechaní majetku mesta do nájmu sa nemal riadiť iba ustanoveniami Zákona o majetku obcí, pretože tento nie je komplexnou právnou normou, ktorá reguluje majetkové postavenie obce. Nakladanie s majetkom obce je zákonné len vtedy, ak okrem Zákona o majetku obce, obec dodržiava široké spektrum ďalších právnych noriem, napríklad aj Cestný zákon. Obec môže uložiť povinnosti adresátom verejnej správy formou Všeobecne záväzného nariadenia, na základe výslovného zákonného splnomocnenia. Z rozsahu zákonného splnomocnenia nemôže obec vybočiť. Podľa § 6a Cestného zákona bol žalobca obmedzovaný tak, že nemohol realizovať samosprávnu pôsobnosť podľa § 4 ods. 3 písm. f) zákona o obecnom zriadení tak, že by porušil ustanovenie § 6a Cestného zákona. Preto je predmetná nájomná zmluva absolútne neplatným právnym úkonom, pretože je v rozpore s kogentnou právnou normou, a to ustanovením § 6a Cestného zákona. Absolútna neplatnosť právneho úkonu je objektívna skutočnosť, čo znamená, že právne následky zamýšľané zmluvnými stranami, pri uzatváraní takéhoto absolútne neplatného právneho úkonu pôsobia od začiatku a takýto právny úkon je od začiatku neplatný. Ak sa žalobca rozhodol, že pre účely organizovania dopravy v meste Košice chce ustanoviť jednotlivé úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, mal možnosť takto urobiť predpísanou formou, a to Všeobecne záväzným nariadením mesta Košice podľa § 6a ods. 1 Cestného zákona. Ak takto mesto Košice nepostupovalo, došlo k porušeniu verejnoprávneho predpisu, teda išlo o konanie v rozpore so zákonom a tento nedostatok pri uzatváraní predmetnej nájomnej zmluvy nemožno preklenúť ani preferenciou takého výkladu, ktorý uprednostňuje platnosť zmluvy pred jej neplatnosťou. V prejednávanom spore má prednosť princíp prevažujúceho verejného záujmu, v zmysle § 6a ods. 1 Cestného zákona.
28. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že ak je predmetná nájomná zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, možno túto zmluvu posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jej vzniku, teda 30.7.2012. Ak neskôr došlo k zrušeniu alebo k zmene Všeobecne záväzného právneho predpisu, s ktorým bola zmluva v rozpore, nemohlo to viesť k odstráneniu následkov neplatnosti zmluvy, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a teda ku konvalidovaniu neplatnosti právneho úkonu. Neplatnosť takéhoto absolútne neplatného právneho úkonu pôsobí zo zákona - „ex lege“, a to od počiatku - „ex tunc“. Takéto závery vyplývajú aj z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, a to Najvyššieho súdu SR spisová značka 1Obdo V/16/2006 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky spisová značka 26Cdo 586/1999 a spisová značka 26Cdo 1079/2005. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že ak je predmetná nájomná zmluva absolútne neplatná, nájomný vzťah, ktorý mal z tejto nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.7.2012 vzniknúť, neexistuje, nie je a taktiež nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z dodatku č. 2 k nájomnej zmluve uzatvoreného dňa 24.6.2016 o rozšírení parkovacích lokalít, nie je.
29. Súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. 30Cb/120/2018-482 z 11. marca 2020 vydanom v tomto konaní opravil odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku č. k. 30Cb/120/2018-351 z 16. októbra 2019, a to v bode 59. odôvodnenia rozsudku, kde neuviedol označenie Okresného súdu Bratislava, ako Okresného súdu Bratislava I a ďalej v odseku 63. odôvodnenia rozsudku, keď namiesto posledného slova v tomto odseku súd prvej inštancie nesprávne uviedol slovo umožňovali, namiesto správneho neumožňovali.
30. Proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu.
31. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nepovažuje za správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že nájomný vzťah, ktorý mal medzi žalobcom a žalovaným vzniknúť z Nájomnej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 30.7.2012 a z Dodatku k tejto nájomnej zmluve uzatvoreného dňa 24.6.2016, nie je. Uviedol, že neboli splnené procesné podmienky pre vydanie medzitýmneho rozhodnutia, preto aby vo veci rozhodol Okresný súd Košice I, pretože žalovaný vzniesol
námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice I pri prvom svojom úkone v tomto konaní. Žalovaný nepovažuje za správne, ak žalobca odôvodnil miestnu príslušnosť Okresného súdu Košice I ustanovením § 20 písm. a) CSP, podľa ktorého sa spor týka vecného práva k nehnuteľnosti a preto je na prejednanie výlučne príslušný súd, v obvode ktorého je nehnuteľnosť. Žalovaný je toho názoru, že nie je založená výlučná miestna príslušnosť súdu podľa § 20 písm. a) Civilného sporového poriadku, pretože sa nejedná o spor týkajúci sa vecného práva k nehnuteľnosti, ale o návrh na vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu údajnej neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.7.2012. Súd prvej inštancie neprihliadal na námietku miestnej nepríslušnosti uplatnenú žalovaným a vec prejednal, čím spôsobil, že vo veci rozhodol súd prvej inštancie napriek nedostatku procesných podmienok. Žalovaný naďalej trvá na tom, že v spore sa nerieši otázka trvania alebo zániku vecného práva, napríklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ani odvodené právne vzťahy. Z toho dôvodu nemôže byť daná výlučná miestna príslušnosť súdu prvej inštancie.
32. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že procesným postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Bolo porušené právo žalovaného byť vypočutý a právo na rovnosť zbraní. Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 10.7.2019 súd prvej inštancie rozhodol, že z toho dôvodu, že žalobca nepodal včas repliku rozhodol, že túto repliku zašle žalovanému a odročil pojednávanie na 16.10.2019. Žalovanému bola uložená lehota 30 dní, aby sa vyjadril k replike žalobcu. Žalovanému však bola replika žalobcu doručená až v piatok 11.10.2019, teda len 2 pracovné dni pred nariadeným pojednávaním v stredu 16.10.2019. Žalovaný mal na prípravu repliky veľmi krátky čas. Napriek tejto časovej tiesni žalovaný spracoval vyjadrenie k replike žalobcu, tzv. dupliku žalovaného a priamo na pojednávaní krátkou cestou ju doručil súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní dňa 16.10.2019, ktoré trvalo 25 minút ukončil dokazovanie a následne hneď vyhlásil medzitýmny rozsudok. Je zjavné, že súd prvej inštancie sa nemohol v takom krátkom časovom horizonte pred rozhodnutím a vyhlásením medzitýmneho rozsudku dostatočne oboznámiť s duplikou žalovaného na argumentáciu, ktorú predložil v replike žalobca. To viedlo k tomu, že žalovaný bol konaním súdu prvej inštancie vystavený situácii, keď žalobca mal na prípravu repliky viac ako 5 mesiacov a žalovaný na prípravu dupliky len 2 pracovné dni. Žalovanému nebol pred pojednávaním dňa 16.10.2019 poskytnutý dostatočný časový priestor na riadnu prípravu pojednávania, a to aspoň 5 pracovných dní pred nariadeným pojednávaním. Bolo tým zasiahnuté do práva žalovaného na spravodlivý proces takýmto postupom súdu prvej inštancie. Žalovaný ďalej uviedol, že v dôsledku toho, že mu zo strany súdu nebola doručená na vyjadrenie replika žalobcu, bol konateľ žalovaného 25.9.2019 nahliadnuť do súdneho spisu.
33. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti citoval viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a uviedol, že medzitýmny rozsudok je nepreskúmateľný, a pretože nespĺňa náležitosti odvolania podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, a je odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku mal najprv zaujať stanovisko k otázke, či ide o relevantnú argumentáciu a následne posúdiť, či sa jedná skutočne o ustálený právny názor alebo skôr o názor výnimočný, ktorý z ustálenej praxe vybočuje. Žalovaný vo svojich podaniach uviedol právnu argumentáciu týkajúcu sa platnosti nájomnej zmluvy, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/1/2000 z 25. mája 2000 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spisová značka 9Sžd/17/2013 a 1Sžd/19/2011. Súd prvej inštancie v odôvodnení medzitýmneho rozsudku sa týmito rozhodnutiami vôbec nezaoberal a nezaujal k nim žiadne stanovisko, v podstate sa nezaoberal ani právnou argumentáciou žalovaného a nekriticky prevzal iba argumentáciu žalobcu, preto žalovaný považuje medzitýmny rozsudok za nepreskúmateľný. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.10.2019 vydané v tomto konaní, ktorým potvrdil neodkladné opatrenie proti mestu Košice a ktorým bolo mestu Košice prikázané poskytnúť spoločnosti EEI s.r.o. súčinnosť pri prevádzkovaní verejných platených parkovísk a výbere parkovného na území mesta Košice. V odôvodnení tohto rozhodnutia Krajský súd v Košiciach uviedol, že mesto Košice prijalo novelu Všeobecne záväzného nariadenia, ktorou došlo k zákazu možnosti poveriť prevádzkou parkovacích miest v meste Košice inú právnickú osobu. Súd v rozhodnutí o neodkladnom opatrení prijatie novely považoval za účelový krok mesta Košice, ktorý mal ovplyvniť sporné vzťahy medzi mestom a spoločnosťou EEI. Takéto konanie mesta Košice považoval odvolací súd za protiprávne. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.5.2000 spisová značka III ÚS/1/2000,
podľa ktorého „ak chce obec s miestnymi komunikáciami, ktoré sú jej majetkom podnikať, tak musí vo vzťahoch súvisiacich s podnikaním vystupovať ako subjekt súkromného práva a nemôže stanovovať zmluvné podmienky vlastného podnikania ako subjekt verejnej moci v podobe normatívneho právneho aktu, ktorým Všeobecne záväzné nariadenie nesporne je“. Ďalej žalovaný uviedol, že mesto Košice sa k tomuto stanovisku Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrilo tak, že bolo prekonané, pretože došlo k zmene zákonnej úpravy Cestného zákona. Súd k tomu uviedol, že neskoršie novely Cestného zákona aj zavedenie § 6a do Cestného zákona nemajú žiadny vplyv na obsah právneho záveru Ústavného súdu SR, ktorý ako protiprávne posúdil konanie obce ovplyvňujúce súkromno-právny vzťah prostredníctvom neskôr účelovo prijatého Všeobecne záväzného nariadenia mesta. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom medzitýmnom rozsudku v jeho odôvodnení sa vôbec týmito závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky ani Krajského súdu v Košiciach, ktorý potvrdil uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia vôbec nezaoberal, čím napadnutý medzitýmny rozsudok trpí vadou spočívajúcou v znemožnení žalovanému, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
34. Žalovaný ďalej poukázal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu, keď uviedol, že je daný naliehavý právny záujem na určení, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je. Súd prvej inštancie v odôvodnení medzitýmneho rozsudku v jeho bode 62. uvádza, že základom právneho posúdenia vzťahu medzi žalobcom a žalovaným je rozhodnutie o neplatnosti alebo platnosti nájomnej zmluvy, čo je otázka, ktorá predurčuje ďalšie rozhodnutie vo veci samej, a to o vyprataní nehnuteľnosti a poskytnutie finančného plnenia. Žalovaný naďalej trvá na tom, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti nájomnej zmluvy, a preto mal byť návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku zamietnutý. Otázka naliehavého právneho záujmu nemôže byť obmedzená len na efektívnosť a hospodárnosť konania, ako to uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku, ale tak ako v každej žalobe aj v návrhu na vydanie medzitýmneho rozsudku, musí byť naliehavý právny záujem preukázaný. Súd prvej inštancie ani netvrdí, že naliehavý právny záujem žalobca preukázal a vychádzal iba z efektívnosti a hospodárnosti konania.
35. Žalovaný v ďalšej časti odvolania poukázal na nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu žalovaného na prerušenie konania. Súd prvej inštancie zamietol tento návrh žalovaného na prerušenie konania, aj keď žalovaný argumentoval, že už skôr, a to 15.10.2008 bol podaný na Okresnom súde Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou značkou 27Cb/247/2018 návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku v spore spoločnosti BLOQ s.r.o. Kováčska 53, Košice, proti spoločnosti EEI s.r.o. Bratislava na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým by sa rozhodlo o otázke, či existuje právo žalovaného na výber parkovného na základe nájomnej zmluvy. Ak právo na výber parkovného podľa nájomnej zmluvy existuje, musí zákonite existovať aj nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe nájomnej zmluvy a nájomná zmluva musí byť preto platná. V tomto konaní súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania len s odôvodnením v bodoch 59. až 60. odôvodnenia medzitýmneho rozsudku, že súdu v tomto konaní nič nebráni vyriešiť otázku platnosti/neplatnosti nájomnej zmluvy a prerušenie konania by bolo v priamom rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku prejednať vec čo najrýchlejšie bez zbytočných prieťahov a konať hospodárne. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil princíp hospodárnosti pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý nespĺňa kritériá účelnosti ani hospodárnosti.
36. Žalovaný v odvolaní k otázke platnosti nájomnej zmluvy uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o platnosti alebo neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy z väčšej časti len nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu a námietkami žalovaného sa nezaoberal. Súd prvej inštancie si v odseku 63. odôvodnenia medzitýmneho rozsudku odporuje, keď najprv uvádza, že podľa jeho názoru právne predpisy platné a účinné v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy a jej dodatkov, uzatvorenie takejto zmluvy umožňovali a následne si odporuje, ak uvádza nemožnosť uzatvorenia nájomnej zmluvy a vyvodzuje z toho neplatnosť tejto nájomnej zmluvy, pretože mala byť v rozpore s ustanovením § 6a ods. 1 Cestného zákona. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil, že Cestný zákon účinný v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy obciam neumožňoval uzavrieť žiadnu zmluvu, na základe ktorej by mohli prenechať prevádzkovanie plateného parkovacieho systému súkromnej osobe. Žalovaný tvrdí, že je to nesprávne posúdenie ustanovenia § 6a Cestného zákona, pretože uzatvorenie nájomnej zmluvy nebolo v rozpore s týmto zákonným ustanovením, pretože Cestný zákon dával obciam
len možnosť vydať Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým by ustanovili úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie. Preto ak obec chcela uzatvoriť zmluvu na prenájom pozemkov za účelom prevádzkovania parkovacieho systému, nič jej v tom podľa názoru žalovaného nebránilo, ani žiadne ustanovenie Cestného zákona a iných právnych predpisov. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze spisová značka III. ÚS 1/2000 z 25.5.2000 uviedol, že „ak chce obec s miestnymi komunikáciami, ktoré sú jej majetkom podnikať, tak musí vo vzťahoch súvisiacich s podnikaním vystupovať ako subjekt súkromného práva a nie ako subjekt verejnej moci“. Aj tu platí, že čo nie je zakázané, je dovolené, každému subjektu súkromného práva. Pre mesto nevyplýval žiaden zákonný zákaz uzatvoriť takýto typ nájomnej zmluvy, pretože táto nie je v rozpore so zákonom. Ďalej žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnej agende, v ktorých jednotlivé fyzické osoby, ktoré využili služby parkovacieho systému a bola im uložená pokuta za nesprávne parkovanie, Najvyšší súd SR vyhodnotil postup vodičov motorových vozidiel ako porušenie povinnosti, ak parkovali v rozpore s pravidlami cestnej premávky. Uviedol, že súčasťou siete pozemných komunikácií, sú aj účelové komunikácie, ktoré môžu byť vo vlastníctve právnických a fyzických osôb. Aj na týchto komunikáciách platia pravidlá cestnej premávky. Z toho vyplýva, že ani najvyšší súd a následne ani ústavný súd, ktorý odmietol sťažnosť vodičov nespochybnili zákonnosť a ústavnosť postupov obcí a miest, ktoré prenajímali hnuteľný a nehnuteľný majetok spojený s prevádzkou parkovacieho systému. Poplatok za výber parkovného bol príjmom osoby prevádzkujúcej parkovaciu službu na prenajatých nehnuteľnostiach a príjmom obce bolo nájomné hradené zo strany nájomcu, ktorý poskytoval parkovacie služby. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na nesprávne právne posúdenie dopadu ustanovenia § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení na prejednávaný spor. Podľa tohto ustanovenia obec pri výkone samosprávy najmä zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií verejných priestranstiev....Slovo „zabezpečí“ sa používa v právnych textoch vždy, keď sa splnenie povinnosti nemusí vykonať osobne zmluvnou stranou, teda obcou, ale obec môže zabezpečiť túto činnosť prostredníctvom tretej osoby. Zákonodarca nepoužil v § 4 ods. 3 písm. f) pojem „vykoná“ alebo „uskutoční“, ale slovo „zabezpečí“. Preto obec mohla vydať Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým by ustanovila úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie a nie povinnosť týmto spôsobom parkovanie regulovať. Len ak obec vydá Všeobecne záväzné nariadenie, tak je možné uvažovať o tom, že v rámci Všeobecne záväzného nariadenia obce musia byť vymedzené predmetné parkovacie plochy. Žalobca týmto spôsobom nepostupoval a za účelom prevádzkovania parkovacieho systému uzavrel zmluvu so žalovaným, v čom mu nebránilo žiadne zákonné ustanovenie.
37. Žalovaný ďalej uviedol, že ani Najvyšší súd Slovenskej republiky ani Ústavný súd Slovenskej republiky nespochybnili zákonnosť a ústavnosť postupov obcí a miest, ktoré prenajali hnuteľný a nehnuteľný majetok spojený s prevádzkou parkovacieho systému aj bez vydania Všeobecne záväzného nariadenia mesta. Žalovaný na záver uviedol, že novelizácia Cestného zákona sa nezaoberala nájomnými zmluvami, ktoré uzatvárali obce a mestá pred účinnosťou novely Cestného zákona ku dňu 30.11.2013. Tie zmluvy, ktoré boli uzatvorené pred novelou, teda pred dátumom 30.11.2013 zostali platné a v podstate táto novela potvrdila možnosť uzatvárania príslušných nájomných zmlúv. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozhodnutia vôbec nevenoval posúdeniu jednotlivých dodatkov k nájomnej zmluve ani k skúmaniu toho, či uzatvorenie dodatku nemohlo predstavovať uzatvorenie samostatnej zmluvy. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby medzitýmny rozsudok zmenil tak, že konanie preruší do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v konaní spisová značka 27Cb/247/2018 o návrhu žalovaného na prerušenie konania, alebo aby odvolací súd v tomto konaní návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku v celom rozsahu zamietol.
38. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného nepovažuje za dôvodné. K jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré vymedzil žalovaný v odvolaní, a to nesplnenie procesných podmienok (námietka miestnej nepríslušnosti súdu), porušenie princípov práva byť vypočutý a rovnosť zbraní, porušenie práva na riadne odôvodnenie rozsudku, absencia naliehavého právneho záujmu na vydanie medzitýmneho rozsudku, neprerušenie konania, nesprávne právne posúdenie neplatnosti zmluvy žalobca uvádza nasledovné: K nesplneniu procesných podmienok, a to námietka miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice I na konanie v tomto spore žalobca uviedol, že žalovaného námietka miestnej nepríslušnosti súdu neobstojí, pretože žalobca ako vlastník sa touto žalobou domáhal vypratania dotknutých nehnuteľností z dôvodu neexistencie nájomného vzťahu. Je teda zrejmé, že žalobca si v konaní uplatňuje ochranu svojho
vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v územnom obvode Okresného súdu Košice I. Žalovaný na týchto nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu mal umiestnené rôzne prvky parkovacieho systému. Preto nemožno mať pochybnosti o tom, že spor sa týka vecného práva žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam a žalobca sa domáha bezprostrednej ochrany svojho vlastníckeho práva žalobou o vypratanie nehnuteľnosti a nie ochrany iného práva, ktoré by mohlo vzniknúť z odvodených právnych vzťahov.
39. Žalobca k ďalšej námietke žalovaného v odvolaní, a to k porušeniu princípov práva byť vypočutý a rovnosť zbraní uviedol, že nemá pochybnosti o tom, že ak by právny zástupca žalovaného bezprostredne po doručení repliky dňa 11.10.2019 požiadal konajúci súd o odročenie pojednávania, že na prípravu dupliky nemal dostatok času, že by súd takejto žiadosti žalovaného nevyhovel a žalobca by takéto odročenie akceptoval. Žalovaný mal od 25.9.2019, teda odkedy nahliadol do spisu štatutárny zástupca žalovaného, vedomosť o replike žalobcu a dokonca aj sám žalobca po tom, ako nahliadol do spisu doručil dňa 9.10.2019 svoju repliku vrátane prílohy pre právneho zástupcu žalovaného na jeho e- mailovú adresu. Aj sám právny zástupca žalovaného v neformálnej diskusii pred pojednávaním dňa 16.10.2019 uviedol, že mohol by požiadať o odročenie pojednávania, ale nemá záujem naťahovať toto súdne konanie. Žalovaný sa pomerne rozsiahlo vyjadril k žalobe. Vyjadril sa v rámci dupliky a vyjadril sa aj ústne na samotnom pojednávaní, preto v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že bolo porušené jeho právo byť vypočutý. Žalovanému nebolo upreté právo sa vyjadriť k žalobe ani k replike žalobcu. Boli mu súdom doručené všetky podania žalobcu. Aj rozhodovanie súdu o medzitýmnom rozsudku spočívalo predovšetkým v právnom posúdení veci. Preto nemožno mať rozumné pochybnosti o tom, že ani väčší časový priestor na vyjadrenie žalovaného by bol spôsobilý na zmenu právneho záveru súdu prvej inštancie. Preto procesný postup súdu prvej inštancie nezasiahol do práva strán na rovnosť zbraní. Žalovaný sa otázkou platnosti alebo neplatnosti nájomnej zmluvy mal možnosť intenzívne zaoberať už od januára 2018, kedy bolo spracované jeho stanovisko týkajúce sa nájomnej zmluvy. Medzi stranami prebiehalo súbežné konanie ohľadom neodkladného opatrenia, v rámci ktorého si taktiež obe strany sporu vymenili rad právnych argumentov v prospech, či neprospech nájomnej zmluvy. Tieto argumenty v identickom rozsahu boli použité aj v tomto konaní pred vydaním medzitýmneho rozsudku. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.10.2019 vyplýva, že právny zástupca žalovaného prítomný na tomto pojednávaní nepožiadal o odročenie pojednávania ani nenamietal údajné nedodržanie lehoty na prípravu pojednávania a netrval na tom, aby mu bola poskytnutá ďalšia lehota na prípravu pojednávania. Nepredložil žiadny procesný návrh na odročenie pojednávania, preto súd prvej inštancie mu neodňal právo konať pred súdom a neboli porušené jeho práva na rovnosť zbraní.
40. Žalobca k ďalšiemu tvrdeniu žalovaného v odvolaní, a to k námietke porušenia práva na riadne odôvodnenie rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie v odsekoch 49., 50., 63. až 69. odôvodnenia medzitýmneho rozsudku jednoznačne a zrozumiteľne uviedol dotknuté právne predpisy aj ich aplikáciu pri právnom posúdení prejednávaného sporu. Ak žalovaný namieta, že súd v prípade odklonu od súdnej praxe má uviesť svoju argumentáciu, k tomu žalobca uviedol, že žiadne zo súdnych rozhodnutí, ktoré uvádzal žalovaný sa netýkali skutkovo obdobnej veci, ako je v prejednávanom spore. Žiadna súdna autorita neposudzovala zásadnú právnu otázku a to, či obec bola oprávnená za účinnosti prvotného znenia § 6a Cestného zákona, teda od 1.8.2011 do 29.11.2013 prenechať do nájmu tretej osobe úseky miestnych komunikácií, za účelom prevádzkovania parkovacích miest, a či výnos z úhrad za parkovanie je príjmom tretej osoby a nie obce. Taktiež nebolo posudzované, či v prípade uzatvorenia takejto zmluvy nie je takáto zmluva neplatná pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia. K tomu žalobca uviedol, že súdy sa v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nezaoberali otázkou platnosti alebo neplatnosti zmluvy. Názor súdu, že prijatím tretej novely Všeobecne záväzného nariadenia žalobcu číslo XXX v septembri 2018 je možné hodnotiť ako účelový krok žalobcu, považuje žalobca bez právneho významu k hľadaniu odpovede na to, či v júli 2012 bolo možné platne uzatvoriť predmetnú nájomnú zmluvu. Práve naopak, Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho uznesenia odkázal, teda ohľadom posudzovania platnosti a neplatnosti nájomnej zmluvy na samotné konanie vo veci samej. Ak žalovaný v odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR spisová značka III. ÚS 1/2000, v ktorom vyslovil právny názor o nemožnosti obce zasahovať prostredníctvom Všeobecne záväzného nariadenia obce do súkromno- právnych vzťahov uzatváraných obcou, k tomu žalobca uviedol, že predmetný nález je na prejednávaný spor neaplikovateľný.
41. Ďalej žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na nesprávne hodnotenie žalovaného, že absentuje naliehavý právny záujem na vydanie medzitýmneho rozsudku. K tomu žalobca uviedol, že považuje rozhodnutie o platnosti alebo neplatnosti nájomnej zmluvy za kardinálnu otázku, ktorá je predurčujúca pre ďalšie rozhodnutie v merite veci aj k vyprataniu nehnuteľnosti, aj k vráteniu si poskytnutých plnení bez platnej nájomnej zmluvy. Základným aspektom pre vydanie medzitýmneho rozsudku je požiadavka hospodárnosti vedenia konania spočívajúca v tom, že ak súd dospeje k záveru o platnosti nájomnej zmluvy, nie je žiadny praktický dôvod viesť konanie s podrobným dokazovaním a skúmaním všetkých čiastkových otázok spojených s vyčíslovaním vzájomných finančných nárokov. V tom vidí žalobca hospodárnosť postupu súdu prvej inštancie vydaním predmetného medzitýmneho rozsudku tak, ako to uviedol súd prvej inštancie. Žalobca k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o neprerušení konania na návrh žalovaného uviedol, že ak žalovaný navrhol prerušiť toto konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod spisovou značkou 27Cb/247/2018 vo veci žalobcu BLOQ s.r.o. proti žalovanému EEI s.r.o. o vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme vrátenia zaplateného parkovného pre jednotlivých vodičov motorových vozidiel, nie je tu zhoda v žalobnom petite ani v stranách sporu, pretože v tomto spore nie je mesto Košice stranou sporu. Preto nebol dôvod pre toto iné konanie prerušiť konanie medzi mestom Košice a žalovaným. V tomto druhom konaní je petit žaloby „súd určuje, že existuje právo žalovaného (EEI) na výber parkovného na základe nájomnej zmluvy“. Žalobca uviedol, že tento petit úplne odporuje petitu v tomto spore aj v konaní o vydanie medzitýmneho rozsudku a tento petit v druhom konaní nijako nenapomáha k zrýchleniu a hospodárnejšiemu priebehu tohto konania o vypratanie nehnuteľnosti a poskytnutie si vzájomných plnení z neplatnej nájomnej zmluvy. Nemá teda žiaden praktický význam prerušiť toto konanie pre konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod spisovou značkou 27Cb/247/2018. Ak by súd prerušil toto konanie a čakal za rozhodnutím v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I bez toho, aby mesto Košice mohlo dostatočne hájiť svoje práva v tomto inom konaní, keďže nie je stranou v tomto inom konaní, preto ak má žalovaný skutočný záujem na hospodárnosti v jednotlivých konaniach, mal navrhnúť práve prerušenie tohto iného konania na Okresnom súde Bratislava I až do skončenia tohto konania o vypratanie nehnuteľnosti a poskytnutie si plnení z neplatnej nájomnej zmluvy.
42. Žalobca k tvrdeniu žalovaného v odvolaní k nesprávnemu právnemu posúdeniu neplatnosti nájomnej zmluvy uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie v odôvodnení medzitýmneho rozsudku iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu a nezaoberal sa argumentáciou žalovaného. Žalovaný opätovne poukazoval na nález Ústavného súdu SR spisová značka III. ÚS 1/2000 z 25.5.2000. Tento nález sa však vzťahoval na situáciu, kedy obci chýbalo výslovné zákonné zmocnenie na vydanie Všeobecne záväzného nariadenia obce. Práve to viedlo ústavný súd k vysloveniu záveru, že úpravu parkovania musí obec riešiť súkromno-právnou cestou alebo inou verejno-právnou cestou, nie cez Všeobecne záväzné nariadenie nariaďujúcim výber úhrad za parkovanie. Z nálezu vyplýva, že obec môže výber úhrad za parkovanie regulovať pomocou Všeobecne záväzného nariadenia jedine vtedy, ak ju k tomu výslovne zmocní zákon, preto nie je predmetný nález ústavného súdu aplikovateľný na prejednávaný spor a navyše žalovaný časť odôvodnenia nálezu vytrhol z kontextu. Žalobca ďalej uviedol, že na žalobcu ako orgán verejnej moci sa vzťahuje čl. II ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Cestný zákon v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy v roku 2012 jednoznačne špecifikoval ako majú mestá a obce postupovať pri prevádzkovaní parkovacích miest na miestnych komunikáciách. Žalovaný naopak tvrdí, že nájomnú zmluvu bolo možné uzatvoriť aj mimo rámca Cestného zákona a bez schváleného Všeobecne záväzného nariadenia obce, pri tom poukazoval na údajnú prax iných miest a obcí. Ak aj súdy v minulosti riešili spory v súvislosti s výberom parkovného, neskúmali platnosť nájomných zmlúv, pretože to pre rozhodnutie ani nebolo potrebné. Konštatovali iba, že žalovaný (páchateľka priestupku) nerešpektovala vodorovné značenie, keď parkovala v zóne s plateným alebo regulovaným státím mimo miest označených na parkovanie, neposlúchla pokyn vyplývajúci z dopravnej značky, a preto sa dopustila dopravného priestupku, a preto jej bola zo strany príslušného správneho orgánu uložená pokuta. Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto v citovanom rozhodnutí 9Sžd/17/2013 zo dňa 28.10.2015 riešil iba priestupok na úseku cestnej premávky, nie platnosť alebo neplatnosť nájomnej zmluvy. To isté sa týkalo ďalšieho žalovaným uvádzaného rozsudku Najvyššieho súdu SR spisová značka 1Sžd/19/2011 zo 14.2.2013.
43. Žalobca k interpretácii ustanovenia § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 369/1990 Zbierky o obecnom zriadení nerozporuje výklad slova „zabezpečuje“ v tomto zákonnom ustanovení. Toto slovo „zabezpečuje“, len signalizuje, že príslušnú kompetenciu nemusí vykonávať obec priamo osobne
vlastnými zamestnancami, ale môže ju realizovať aj prostredníctvom činnosti tretej osoby. Nič to však nemení na závere, že všeobecný kompetenčný rámec obce vymedzený Zákonom o obecnom zriadení je podrobnejšie upravený v osobitných právnych predpisoch, ktoré môžu stanoviť konkrétny spôsob realizácie kompetencie obce a niektoré môže úplne obmedziť alebo vylúčiť. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný nedôvodne spochybňuje záver súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že dodatočná zmena zákonnej úpravy umožňujúca uzatvorenie určitej zmluvy nemôže konvalidovať jej neplatnosť. Žalobca uviedol, že je nesprávny názor žalovaného, že novelizácia Cestného zákona sa žiadnym spôsobom nezaoberala nájomnými zmluvami, ktoré uzatvárali obce a mestá so subjektmi poskytujúcimi parkovacie služby pred účinnosťou novely Cestného zákona 30.11.2013, pretože to nemá žiaden právny význam k platnosti súdom vyslovenej právnej zásady o nemožnosti dodatočnej konvalidácie absolútne neplatnej zmluvy žiadnou novelou zákona.
44. Žalobca ďalej k tvrdeniam žalovaného v odvolaní o výklade slova „výnos“ podľa § 6a ods. 2 Cestného zákona uviedol, že podľa všeobecného výkladného slovníka, výnos je podľa § 2 ods. 4 písm. c) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve „zvýšením ekonomických úžitkov účtovnej jednotky v účtovnom období, ktoré sa dá spoľahlivo oceniť“. Rozdiel medzi výnosmi a nákladmi je hospodársky výsledok, ktorý môže byť zisk alebo strata. Preto výnos vo všeobecnosti nemožno stotožniť s pojmom zisk. Preto ak zákonodarca v § 6a Cestného zákona účinného v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy v roku 2012 výslovne ustanovil, že výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce, je potrebné rozumieť pod výnosom všetky prijaté úhrady parkovného a nielen zisk z prevádzkovania parkovacích miest. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý medzitýmny rozsudok ako vecne správny.
45. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že trvá na tom, čo uviedol v odvolaní proti napadnutému medzitýmnemu rozsudku. Trvá na tom, že nie je založená výlučná príslušnosť Okresného súdu Košice I na prejednanie tohto sporu v zmysle § 20 Civilného sporového poriadku, pretože predmetom konania nie je právo k nehnuteľnosti, teda otázka existencie trvania alebo zániku vecného práva, napr. vlastníckeho práva, pretože výlučná miestna príslušnosť nie je daná na vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto miestne príslušným súdom je všeobecný súd žalovaného Okresný súd Bratislava I. Žalovaný uviedol, že trvá naďalej na tom, že bola porušená rovnosť zbraní postupom súdu prvej inštancie pri rozhodovaní, pri umožnení žalovanému vyjadriť sa k stanovisku žalobcu. Aj v tomto odvolacom konaní žalobca nerešpektuje súdom stanovené lehoty a podal vyjadrenie k odvolaniu o necelý mesiac neskôr ako mu uložil súd prvej inštancie, preto je žalovaný toho názoru, že odvolací súd by nemal akceptovať takéto základné zmeškanie lehôt zo strany žalobcu. Žalovaný opätovne uviedol, že odôvodnenie medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie je nedostatočné a obsahuje zjavné nesprávnosti v odseku 63., aj keď tento odsek je nejednoznačný a nezrozumiteľný. Žalovaný trvá na tom, že súd prvej inštancie mal v rámci odôvodnenia medzitýmneho rozsudku výslovne uviesť, ako sa vysporiadal s aplikovateľnosťou žalovaným predkladaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. K absencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na vydanie mezitýmneho rozsudku, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu a preto mal byť návrh žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku zamietnutý. K otázke prerušenia konania žalovaný uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného o tom, že nie je stranou sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava I, pretože žalobca z vlastného rozhodnutia vstúpil do tohto konania žalobcu BLOQ s.r.o. proti EEI s.r.o. ako intervenient a teda žalobca môže svojimi vlastnými procesnými úkonmi podporovať žalobcu v tomto konaní. Preto neobstojí argumentácia žalobcu, že nemôže hájiť svoje práva v tomto inom konaní a že nie je dôvod na prerušenie tohto konania do právoplatnosti rozhodnutia sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava I. Žalovaný k platnosti nájomnej zmluvy uviedol, že na nesprávnom právnom posúdení zo strany súdu prvej inštancie nič nemení to, že právna argumentácia žalobcu aj súdu prvej inštancie bola prevzatá z právnej analýzy, ktorú realizovala Právnická fakulta UPJŠ v Košiciach. Túto analýzu si nechal vypracovať žalobca. Právnická fakulta UPJŠ v Košiciach nie je subjektom oprávneným poskytovať právne služby. V zásade je analýza komerčným produktom, ktorý vznikol na objednávku žalobcu. Preto nemôže žalobca prezentovať závery právnickej fakulty ako nezávislé právne posúdenie. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentmi v analýze právnickej fakulty vyprodukovanej na objednávku žalobcu. Súd sa nezaoberal argumentmi žalovaného a neprihliadol na judikatúru predloženú žalovaným v tomto konaní. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR spisová značka III. ÚS 1/2000 z 25.5.2000 žalobca má vo vzťahoch súvisiacich s podnikaním s miestnymi komunikáciami postavenie subjektu súkromného práva, a preto podľa čl. II ods. 3 Ústavy SR na žalobcu platí, že čo nie je
zakázané je dovolené, to znamená, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva zákaz žalobcovi uzatvoriť predmetný typ nájomnej zmluvy a takáto nájomná zmluva nie je v rozpore so zákonom. V súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, žalovaný pri uzatváraní nájomnej zmluvy legitímne očakával, že štátne orgány budú postup žalobcu a platnosť nájomnej zmluvy posudzovať rovnako ako v iných skutkovo a právne porovnateľných prípadoch. Žalobca v tomto vyjadrení akademickým spôsobom rozoberá pojem výnos a vytvára ekonomické schémy vzťahov, ktoré sú v rozpore s realitou a praxou uplatňovaných vo viacerých mestách na Slovensku. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj Ústavný súd Slovenskej republiky v prejednávaných sporoch posúdili, že príjmom obce pri takomto parkovacom systéme je najmä nájomné hradené zo strany nájomcu poskytujúceho parkovaciu službu. Takýto princíp fungoval aj medzi žalobcom a žalovaným založený predmetnou nájomnou zmluvou, a to bezproblémovo po dobu viac ako 5 rokov, kedy žalobca nikdy nespochybňoval predmetnú nájomnú zmluvu. Preto aktuálnu interpretáciu pojmu výnos zo strany žalobcu považuje žalovaný za neprijateľnú a účelovú. Žalobca nechal žalovanému investovať do parkovacieho systému mesta Košice 2.000.000,- eur až následne začal spochybňovať platnosť nájomnej zmluvy, aj keď predmetnú investíciu žalobca schválil aj na úrovni svojho mestského zastupiteľstva. Aj keď od roku 2018 žalobca spochybňuje platnosť nájomnej zmluvy, žalobca každý mesiac prijíma od žalovaného sumu 27.000,- eur ako paušálnej úhrady nájomného podľa nájomnej zmluvy, celkovo vo výške 324.000,- eur ročne. Žalovaný preto kladie otázku, prečo žalobca si voči žalovanému uplatňuje a fakturuje nájomné s ním tvrdenej neplatnej nájomnej zmluvy aj po roku 2018 a prečo neoprávnene prijal nájomné za 91 mesiacov odo dňa 30.7.2012 vo výške 2.457.000,- eur a nevrátil tieto peňažné prostriedky žalovanému? Ak je nájomná zmluva, tak ako to tvrdí žalobca neplatná, prečo žalobca nevrátil žalovanému aj neoprávnene prijatú investíciu do parkovacieho systému vo výške 2.000.000,- eur? Je zjavné, že žalobca v určitých situáciách považuje nájomnú zmluvu za platnú a v určitých za neplatnú, preto žalovaný uviedol, že trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu.
46. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného aj čo sa týka námietky miestnej príslušnosti Okresného súdu Košice I na prejednanie tohto sporu, pretože spor sa týka vecného práva k nehnuteľnosti. K porušeniu procesných práv žalovaného a rovnosti zbraní, ktorý opísal žalovaný v odvolaní, žalobca taktiež trvá na tom, čo uviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Ďalej uviedol, že k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, že k porušeniu práva na spravodlivý proces dôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Žalobca poukázal na to, že medzi stranami sporu prebehla bohatá výmena právnych argumentov, až v 8 pomerne rozsiahlych podaniach, a to: zo strany žalobcu bol podaný žalobný návrh, následne zo strany žalovaného vyjadrenie k žalobe, potom zo strany žalobcu bola podaná replika, zo strany žalovaného bolo podané odvolanie voči medzitýmnemu rozsudku, zo strany žalobcu bolo podané vyjadrenie k odvolaniu žalovaného, zo strany žalovaného bola podaná odvolacia replika a zo strany žalobcu je podávané toto podanie, teda odvolacia duplika. Žalobca uviedol, že aj keď by súd prvej inštancie pochybil pri doručovaní repliky, na čo poukázal žalovaný, niet pochybnosti o tom, že pred rozhodovaním odvolacieho súdu došlo k náprave tohto nedostatku a žalovaný mal možnosť využiť všetky svoje procesné práva. K tvrdeniu žalovaného o nedostatočnom odôvodnení medzitýmneho rozsudku a k chybe v odseku 63. odôvodnenia rozsudku v jednom slove, kde došlo k preklepu, súd prvej inštancie ju napravil svojim opravným uznesením vydanom v tomto konaní č. k. 30Cb/120/2018-482 zo dňa 11.3.2020. K tvrdenej absencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku žalobca v celom rozsahu poukázal na piatu časť svojho vyjadrenia k odvolaniu, na ktorom naďalej trvá. Aj v otázke prerušenia konania žalobca trvá na tom, čo uviedol v konaní, že konanie, ktoré prebieha na Okresnom súde Bratislava I, nemôže vyriešiť otázky pre rozhodnutie súdu v tomto konaní o vypratanie nehnuteľnosti, a teda ako predbežnú otázku posúdiť platnosť alebo neplatnosť predmetnej nájomnej zmluvy. Ďalej žalobca uviedol, že ak žalovaný dehonestuje odbornú analýzu, ktorú vypracovala Právnická fakulta UPJŠ a uvádza, že bola „vyprodukovaná na objednávku žalobcu“, toto považuje žalobca za nenáležité tvrdenie zo strany žalovaného. Téma parkovania, jeho regulácie je nepochybne otázkou verejného záujmu a za situácie, kedy aj Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky označil neplatnosť nájomnej zmluvy, preto si žalobca dal vypracovať právnu analýzu na Právnickej fakulte UPJŠ s cieľom čo najobjektívnejšie zistiť aktuálny právny stav. Žalobca uvádza, že nikdy netvrdil, že právne závery Právnickej fakulty UPJŠ k tejto analýze majú právnu záväznosť a sú nejakým spôsobom nadradené. Ide iba o jeden z dôkazov. Ďalej žalobca uviedol, že ak žalovaný poukazuje na princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, žalobca k tomu opätovne
uvádza, že tieto rozhodnutia neriešia záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Vzťah týkajúci sa prevádzkovania parkovacích miest na miestnych komunikáciách je záväzkovým vzťahom podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože mesto je subjektom verejného práva a žalovaný je podnikateľom, tento vzťah zabezpečuje verejné potreby pri regulácii parkovania a je potrebné na tento vzťah prihliadať podľa § 352 ods. 2 Obchodného zákonníka tak, že záväzok sa stáva nesplniteľným v prípade, keď právne predpisy, ktoré boli vydané po uzatvorení zmluvy, a ktorých účinnosť nie je časovo ohraničená, dlžníkovi zakazujú správanie, na ktoré je zaviazaný. Z toho vyplýva, že zákon v obchodno-právnych vzťahoch explicitne počíta s tým, že do jestvujúcich právnych vzťahov „vstúpi“ zmena zákona. Preto ak žalovaný poukazuje na to, že novelizácia Cestného zákona sa žiadnym spôsobom nezaoberala nájomnými zmluvami, ktoré uzatvárajú obce a mestá so subjektmi poskytujúcimi parkovacie služby pred účinnosťou Cestného zákona 30.11.2013, že toto tvrdenie žalovaného nemá žiadnu relevanciu vo vzťahu k platnosti súdom vyslovenej právnej zásady o nemožnosti dodatočnej konvalidácie absolútne neplatnej nájomnej zmluvy. Žalobca ďalej uviedol, že v celom rozsahu poukazuje na svoje vyjadrenie k odvolaniu k tvrdeniam žalovaného ohľadom jeho účelového výkladu pojmu „výnos“. Ak by platil výklad, ktorý ponúka žalovaný, potom by platilo, že výnos z prevádzkovania parkovacích miest by patril súčasne obci ako prevádzkovateľovi vo forme nájomného, zároveň by patril aj externému prevádzkovateľovi ako nájomcovi vo forme parkovného. Takýto výklad nie je možný, pretože v § 6a ods. 3 veta za bodkočiarkou Cestného zákona, zákon priznáva výnos výlučne externému prevádzkovateľovi a nie obci. Ďalej žalobca uviedol, že ak žalovaný poukazuje v odvolacej replike na správanie sa žalobcu po uzatvorení, po podpise predmetnej nájomnej zmluvy, a to že prijímal platby od žalovaného, k tomu žalobca uviedol, že aj po roku 2018 žalobca vrátil žalovanému tzv. paušálne mesačné nájomné za január 2018, žalovaný však príslušnú sumu poukázal opäť na účet žalobcu. Preto žalobca už ďalšie platby od žalovaného nevracal späť žalovanému. Žalobca nevrátil žalovanému prijaté nájomné za 91 mesiacov od 30.7.2012, pretože žalobca si v tomto konaní uplatňuje aj nárok na finančnú náhradu za bezdôvodné obohatenie a za obdobie rokov 2014 až 2018 a v rámci tohto obdobia je započítaný aj nárok žalovaného na vrátenie nájomného za staršie obdobie od augusta 2012 do októbra 2014, čo žalobca považuje za premlčané. Žalobca je však ochotný rokovať o vrátení nájomného aj za staršie obdobie, ak žalovaný na druhej strane bude ochotný vydať žalobcovi vybraté parkovné za toto obdobie. Žalobca nevrátil žalovanému investíciu do parkovacieho systému 2.000.000,- eur z tých istých dôvodov, pretože je predmetom započítania v rámci vzájomného finančného vysporiadania medzi žalobcom a žalovaným z predmetnej neplatnej nájomnej zmluvy, preto žalobca trvá na tom, aby odvolací súd potvrdil medzitýmny rozsudok ako vecne správny.
47. Žalovaný na odvolaciu dupliku žalobcu reagoval ďalším písomným podaním z 2.7.2020, v ktorom zhrnul svoje doterajšie argumenty. Navyše uviedol, že Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 24.10.2019 spisová značka 2Cob/114/2019 potvrdil Okresným súdom Košice I vydané neodkladné opatrenie a konštatoval, že prijatie novely Všeobecne záväzného nariadenia mesta Košice je účelovým krokom žalobcu, ktorý mal v prospech mesta Košice ovplyvniť existujúce sporné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, čím mesto svojim konaním bráni žalovanému vo výkone jeho podnikateľskej činnosti. Žalovaný uviedol, že žalobca nerešpektoval toto nariadené neodkladné opatrenie, ktorým malo mesto poskytnúť EEI s.r.o. súčinnosť pri prevádzkovaní verejných platených parkovísk a výbere parkovného na území mesta Košice. Neodkladné opatrenie nerealizoval, preto spoločnosť EEI s.r.o. bola nútená pristúpiť k exekúcii tohto nariadeného neodkladného opatrenia a v rámci tohto exekučného konania mesto Košice podalo návrh na zastavenie exekúcie, čomu nebolo vyhovené exekučným súdom - Okresný súd Banská Bystrica. Mesto Košice naopak koná v rozpore s týmto nariadeným neodkladným opatrením a vyzýva vodičov, aby platili za parkovanie priamo mestu Košice, a to dokonca prostredníctvom verejno-právnych médií. V ďalšej časti tohto písomného podania žalovaný uviedol, že žalobca od začiatku trvania predmetného zmluvného vzťahu nenamietal neplatnosť nájomnej zmluvy, dokonca ani pri prijatí novely Všeobecne záväzného nariadenia mesta č. XXX, za žalobcu pri tom konal B.. B. R. a B.. D. a títo nikdy nespochybňovali platnosť tejto nájomnej zmluvy až do roku 2018. V ďalšej časti tohto písomného podania žalovaného, opätovne žalovaný opakuje svoje tvrdenia o nesplnení procesných podmienok ohľadom výlučnej príslušnosti Okresného súdu Košice I na prejednanie tohto sporu, na porušenie procesných práv žalovaného v rovnosti zbraní, na porušenie práva na riadne odôvodnenie rozsudku a na absencii naliehavého právneho záujmu na tomto určení v medzitýmnom rozsudku a k otázke nedôvodného zamietnutia návrhu žalovaného na prerušenie konania. Žalovaný zotrval na podanom odvolaní.
48. Žalovaný opätovne v ďalšom vyjadrení z 10.6.2022 podal zhrňujúce vyjadrenie po vrátení veci Krajskému súdu v Košiciach, v ktorom na 18-tich stranách zhrnul skutkový stav prejednávaného sporu. Poukázal na nerešpektovanie právoplatných a vykonateľných rozhodnutí a v exekučnom konaní, a to nariadeného neodkladného opatrenia. Poukázal na porušovanie práv zo strany žalobcu pri realizovaní nariadeného neodkladného opatrenia. Poukázal na účelový prístup žalobcu k otázke platnosti nájomnej zmluvy prostredníctvom podriadených subjektov. Ďalej poukázal na to, že žalobca je jediným spoločníkom Bytového podniku mesta Košice, ktorý ešte v júni 2021 podal voči EEI s.r.o. návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým si Bytový podnik mesta Košice na základe zmluvy o nájme parkovacieho domu v Košiciach uplatňoval od žalovaného úrok z omeškania za nájomné uhradené žalovaným po lehote splatnosti. Predmetná nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným a zmluva o nájme parkovacieho domu sú vzájomne previazané a závislé, preto je vnútorne rozporné konanie žalobcu o to viac, ak žalobca je jediný spoločník Bytového podniku mesta Košice a rozhoduje o všetkých zásadných veciach týkajúcich sa Bytového podniku mesta Košice. Ďalej žalovaný poukázal na šikanózne vedenie exekúcie voči žalovanému zo strany Bytového podniku mesta Košice. Opätovne uvádza, že ak by predmetná nájomná zmluva mala závažné právne vady, ktoré by znamenali neplatnosť nájomnej zmluvy, museli by o tom vedieť právnici a pracovníci žalobcu, ktorí po celý čas trvania nájomnej zmluvy za žalobcu konali a kontinuálne považovali predmetnú nájomnú zmluvu za platnú až do roku 2018. Preto opätovne žalovaný uviedol, že trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu.
49. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
50. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
51. Žalovaný odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), b) a h) CSP. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
52. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
53. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
54. Odvolací súd ako prvé v odvolacom konaní posudzoval žalovaným vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice I, keď žalovaný tvrdí, že jeho všeobecne miestne príslušným súdom je Okresný súd Bratislava I, v obvode ktorého má svoje sídlo a nie Okresný súd Košice I, v obvode ktorého sú predmetné prenajaté nehnuteľnosti. Odvolací súd k tomu udáva, že výlučná miestna príslušnosť podľa § 20 CSP má prednosť pred všeobecnou miestnou príslušnosťou upravenou v ustanovení § 19 CSP. Výlučnú miestnu príslušnosť súd skúma aj bez námietky na začiatku konania z úradnej povinnosti. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 20, ktorý upravuje výlučnú príslušnosť súdu tak, že namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa spor týka vecného práva k nej. Vecné práva sú upravené v druhej časti Občianskeho zákonníka. K vecným právam patrí vlastnícke právo v zmysle ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka a zahŕňa oprávnenie vlastníka v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom. V tomto konaní nebolo sporné, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré prenajal žalovanému. Oprávnenie vlastníctva vec držať znamená, že vlastník má právo vec slobodne užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Kto neoprávnene zadržiava vec, ktorá je vo vlastníctve inej osoby, vlastník má právo domáhať sa proti týmto osobám vydania svojho vlastníctva preto, aby ho mohol slobodne užívať ako svoje vlastníctvo. Aj v prejednávanom spore ide o takýto vlastnícky vzťah žalobcu, keď žalobca ako vlastník predmetných nehnuteľností sa domáha, aby žalovaný mu vydal nehnuteľnosti, ktoré sú nesporne vlastníctvom žalobcu, pretože žalovaný ich užíva na základe zmluvy, o ktorej žalobca tvrdí, že je absolútne neplatná.
55. Odvolací súd preto dospel k záveru, že na prejednanie tohto sporu je daná výlučná miestna príslušnosť Okresného súdu Košice I, v obvode ktorého sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáha ochrany svojho vlastníckeho práva. Preto nie je dôvodná námietka žalovaného o tom, že na konanie je príslušný všeobecný súd žalovaného, teda Okresný súd Bratislava I, v obvode ktorého má žalovaný svoje sídlo. Okresný súd Bratislava I je príslušný na konanie v iných prebiehajúcich konaniach proti žalovanému EEI s.r.o. Bratislava, v ktorých si jednotliví parkujúci vodiči v Košiciach uplatňujú peňažné nároky na vrátenie parkovného, pretože v týchto sporoch je daná jeho všeobecná miestna príslušnosť, ako súdu, v obvode ktorého má žalovaný EEI s.r.o. svoje sídlo.
V.
Prerušenie konania a prekážka iného začatého konania (litispendencia)
56. Civilný sporový poriadok rozlišuje medzi obligatórnym a fakultatívnym prerušením konania. Obligatórne prerušenie konania je upravené v ustanovení § 162 CSP, fakultatívne prerušenie konania je upravené v ustanovení § 164 CSP, podľa ktorého, ak súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne, alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Žalovaný v konaní dal návrh na takéto fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 CSP, pretože tvrdí, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha iné súdne konanie medzi žalovaným EEI s.r.o. a žalobcom, ktorým je obchodná spoločnosť BLOQ s.r.o. Košice o vydanie bezdôvodného obohatenia 2.857,50 eur, pod sp. zn. 27Cb/247/2018. Odvolací súd udáva, že ak súd prvej inštancie nevyhovel tomuto návrhu žalovaného na fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 CSP, odvolanie proti takémuto zamietnutiu návrhu na prerušenie konania nie je prípustné, pretože podľa § 357 písm. n) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a podľa § 164 CSP. Teda odvolanie je prípustné len vtedy, ak súd na návrh strany sporu preruší konanie. Ak ho nepreruší, odvolanie nie je prípustné (Komentár k CSP: Števček, Ficová a spol. - k § 357 písm. n) CSP, str. 1204) . Odvolací súd preto nemohol prejednať odvolanie žalovaného proti napadnutému I. výroku medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol a preto toto odvolanie žalovaného odvolací súd podľa § 386 písm. c) CSP odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
57. Žalovaný ďalej v odvolaní tvrdí, že pre toto konanie o vydanie medzitýmneho rozsudku platí prekážka iného začatého konania - litispendencie, pretože v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I o návrhu BLOQ s.r.o. Košice proti žalovanému EEI s.r.o. o vydanie bezdôvodného obohatenia vedeného pod sp. zn. 27Cb/247/2018 podal žalovaný, ktorý je stranou aj v tomto inom konaní, návrh na prerušenie konania a preto nemôže súd v tomto konaní rozhodovať o prerušení konania. Odvolací súd k tomu udáva to, čo uviedol v ods. 56. odôvodnenia tohto rozhodnutia, že pre prerušenie konania neplatí prekážka litispendencie, ak bol skôr podaný návrh na prerušenie iného konania a nie tohto konania. Otázku, či je návrh na prerušenie konania dôvodný, alebo nedôvodný musí súd vyriešiť v každom konaní samostatne a preto neplatí prekážka litispendencie pre návrh na prerušenie konania.
58. Litispendencia - prekážka iného začatého konania, upravená v ust. § 159 CSP je jednou z podmienok konania. To znamená, že spor o tom istom, nemôže byť začatý na tom istom súde alebo na inom súde. Sporom však nie je procesný úkon strany sporu - návrh na prerušenie konania. Preto návrh žalovaného na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27Cb/247/2018 nezakladá prekážku litispendencie pre podanie ďalšieho návrhu žalovaného na prerušenie tohto konania.
VI.
Rovnosť zbraní v súdnom konaní
59. Rovnosť zbraní v súdnom konaní je súčasťou zásady, na ktorej je založený Civilný sporový poriadok a to v čl. 6 zásad. Táto zásada znamená, že súd má dbať na to, aby strany sporu mali v konaní rovnaké postavenie v možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, teda, aby žiadna strana neprišla v súdnom konaní o možnosť hájiť svoje práva. Medzi takéto práva patrí aj právo vyjadriť sa k tvrdeniam druhej strany sporu a mať dostatok času na prípravu k tvrdeniam druhej strany. Táto
zásada je premietnutá aj do ustanovenia § 178 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd umožní strane sporu prípravu na pojednávanie tak, že má doručiť predvolanie na pojednávanie spravidla 5 dní pred termínom pojednávania. V tejto lehote strana sporu si má zariadiť svoje záležitosti tak, aby sa mohla dostaviť na pojednávanie, prípadne aby sa z dôležitých dôvodov mohla ospravedlniť z neúčasti na pojednávaní a aby v tejto lehote sa mohla pripraviť na pojednávanie po odbornej stránke, vrátane spracovania vyjadrenia. Žalovaný v odvolaní namietal, že jeho procesné právo bolo postupom súdu prvej inštancie porušené, pretože replika žalobcu mu nebola doručená aspoň 5 pracovných dní pred termínom pojednávania konaného 16. októbra 2019, ale táto replika žalobcu mu bola doručená až 11. októbra 2019 a preto mal len 2 pracovné dni pred týmto pojednávaním na prípravu svojho stanoviska k replike žalobcu.
60. Odvolací súd k tomuto tvrdeniu žalovaného udáva, že v ustanovení § 178 ods. 2 CSP je lehota 5 dní určená nie ako 5 pracovných dní ale ako 5 kalendárnych dní. Ak bola žalovanému doručená replika žalobcu 11. októbra 2019, znamená to, že bola zachovaná zákonná 5-dňová lehota na prípravu pojednávania žalovaného, vrátane prípravy stanoviska k replike žalobcu. Odvolací súd zistil zo spisu, že predvolanie na predmetné pojednávanie dňa 16. októbra 2019 nebolo stranám sporu doručované, pretože tento termín pojednávania bol určený už na predchádzajúcom pojednávaní konanom dňa 10. júla 2019, na ktorom boli prítomné obe strany sporu. Z obsahu zápisnice o tomto pojednávaní 10. júla 2019 vyplýva, že súd určil termín ďalšieho pojednávania na 16. októbra 2019 o 13.00 hod. na č. d. 26/ b s tým, že prítomné strany sporu berú termín pojednávania na vedomie, volané nebudú. To znamená, že žalovaný mal dostatok času na to, aby zariadil svoju účasť na pojednávaní dňa 16. októbra 2019. Namietal však, že nemal dostatok času na prípravu vyjadrenia, pretože mu replika žalobcu nebola doručená 5 pracovných dní pred konaním tohto pojednávania dňa 16. októbra 2019.
61. Odvolací súd zistil z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 16. októbra 2019, že na toto pojednávanie sa dostavili obe strany sporu, žalobca aj žalovaný. Žalovaný pred týmto pojednávaním nenavrhol odročiť toto pojednávanie z dôvodu, že nemal dostatok času na prípravu pojednávania. Žalovaný uviedol, že nemá iné návrhy na dokazovanie čo sa týka návrhu na medzitýmne rozhodnutie a čo sa týka platnosti (zmluvy) v tejto fáze konania.
62. Odvolací súd preto nezistil v konaní porušenie práv žalovaného na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože žalovaný mal právo na vyjadrenie sa k replike žalobcu, mal právo uvádzať ďalšie návrhy, právo predkladať a označovať ďalšie dôkazy, skôr než súd prvej inštancie rozhodol napadnutým medzitýmnym rozsudkom na pojednávaní dňa 16. októbra 2019. Odvolací súd preto nepovažuje za naplnený tento odvolací dôvod, že nebola zabezpečená rovnosť zbraní strán sporu v tomto konaní a postupom súdu prvej inštancie boli porušené práva žalovaného na spravodlivý proces.
VII.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS/1/2000 z 25. mája 2000 (uverejnený v zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 174/2000)
63. Žalovaný v odvolaní namietal aj to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil rozsudok vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/1/2000 z 25. mája 2000. Odvolací súd k tomu udáva, že súd prvej inštancie napadnutým medzitýmnym rozsudkom rozhodol v súlade s týmto nálezom, aj keď tento nález v rozhodnutí necitoval.
64. Odvolací súd po oboznámení sa s uvedeným nálezom Ústavného súdu, ktorý bol zverejnený aj v zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 174/2000 dospel k záveru, že tento nález nedopadá na predmetný spor žalobcu a žalovaného v takom význame, ako to uvádza žalovaný v odvolaní. Žalovaný tvrdí, že z tohto nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že ak obec chce podnikať s miestnymi komunikáciami, ktoré sú jej majetkom, tak musí vo vzťahu, ktorý súvisí s podnikaním vystupovať ako subjekt súkromného práva a nemôže stanovovať zmluvné podmienky vlastného podnikania ako subjekt verejnej moci, v podobe normatívneho právneho aktu, ktorým Všeobecne záväzné nariadenie nesporne je. Odvolací súd toto tvrdenie žalovaného považuje za vytrhnuté z kontextu celého obsahu odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR.
65. Je potrebné predovšetkým uviesť, že tento nález sa týka oprávnenia obce vyberať poplatky za státie motorových vozidiel v centrálnej mestskej zóne konkrétneho mesta na území Slovenskej republiky
(nie mesta Košice). Toto iné mesto vydalo Všeobecne záväzné nariadenie o podmienkach státia a parkovania v centrálnej mestskej časti a zaviedlo poplatky za toto státie a parkovanie. Ústavný súd v uvedenom náleze uviedol, že Všeobecne záväzné nariadenie mesta nesmie odporovať zákonu a Ústave SR. „To, že obec je vlastníkom a správcom miestnych komunikácií, ešte neznamená, že môže za zákonom nezakázané zastavenie a státie na týchto komunikáciách vyberať bez výslovného zákonného zmocnenia, akokoľvek nazvané platby, bez poskytnutia protihodnoty. Ústavný súd v tomto náleze, okrem iného uviedol, že vydaním Všeobecne záväzného nariadenia mesto nezasiahlo do právomoci ústredných orgánov štátnej správy vydať vykonávacie predpisy k Cestnému zákonu. Všeobecne záväzné nariadenie mesta je normatívny právny akt, ktorý obsahuje právne normy, čiže záväzné pravidlá správania sa, ukladajúce povinnosti a priznávajúce práva. Ústavný súd tak, ako na to poukázal aj žalovaný v odvolaní uviedol, že obec môže podnikať so svojim majetkom, ale vtedy vystupuje ako subjekt súkromného práva a nemôže toto svoje podnikanie regulovať vlastným Všeobecne záväzným nariadením. Z uvedeného nálezu ústavného súdu nevyplýva, že obec môže podnikať s miestnymi komunikáciami tak, že ich prenajme tretej osobe, ktorá na miestnych komunikáciách zriadi parkoviská a jednotliví parkujúci vodiči sú povinní platiť parkovné tretej osobe - žalovanému ako parkovacej firme, ktorá s obcou dohodne nájomnú zmluvu za prenájom týchto miestnych komunikácií, a že parkovacia firma môže vyberať od vodičov poplatky vo forme parkovného. Práve naopak, z tohto nálezu ústavného súdu vyplýva, že obec ak chce s nehnuteľnosťami - miestnymi komunikáciami vo svojom vlastníctve podnikať tak, že ich prenechá za nájom tretej osobe, znamenalo by to obchádzanie zákonnej úpravy používania miestnych komunikácií na ich zákonné účely. Podľa § 4 ods. 3 písm. e) zákona o obecnom zriadení správa obecných komunikácií zverená obci, nezahŕňa právo vyberať poplatky za užívanie miestnych komunikácií na účely parkovania. Obec podľa § 8 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení „veci vo vlastníctve obce sú majetkom obce, ktoré môže obec používať najmä na verejné účely, na podnikateľskú činnosť a na výkon samosprávy obce, avšak majetok obce, ktorý slúži na verejné účely, najmä pre miestne komunikácie a iné verejné priestranstvá, ktoré sú verejne prístupné, možno používať obvyklým spôsobom, ak jeho používanie obec neobmedzila“. Nakladanie s majetkom obce upravuje zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí „do majetku obce patria miestne komunikácie, pri správe ktorých nemôže obec požadovať v rámci podnikania s týmito miestnymi komunikáciami platby za činnosti, ktoré tvoria súčasť správy a údržby miestnych komunikácií podľa zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon). Podľa § 6a ods. 1 Cestného zákona na účely organizovania dopravy na území obce, „obec môže ustanoviť Všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Tieto vymedzené úseky musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Obec vo Všeobecne záväznom nariadení ustanoví výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel na týchto miestnych komunikáciách, spôsob platenia úhrady a spôsob preukázania zaplatenia úhrady“. Obec však nemôže za takéto dočasné parkovanie motorových vozidiel určovať ceny parkovného, pretože nie je cenovým orgánom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 18/1986 Z. z. o cenách. Obec je však podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady oprávnená ukladať miestne dane, a to podľa § 2 ods. 1 písm. c) tohto zákona o miestnych daniach, aj daň za užívanie verejného priestranstva. Podľa § 30 ods. 3 tohto zákona predmetom dane za užívanie verejného priestranstva je osobitné užívanie verejného priestranstva a to aj na trvalé parkovanie, a to podľa § 30 ods. 3 tohto zákona aj na trvalé parkovanie vozidla mimo stráženého parkoviska a podobne. To znamená, že obec môže určiť daň alebo miestny poplatok za užívanie verejného priestranstva na účely dočasného parkovania motorových vozidiel. Miestnymi cestami podľa § 4b ods. 1 Cestného zákona sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave, a sú zaradené do siete miestnych ciest. Premávku na pozemných komunikáciách podľa § 6 Cestného zákona upravujú osobitné predpisy, a to zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, podľa ktorého môže každý užívať pozemné komunikácie obvyklým spôsobom, na účely, na ktoré sú určené.
VIII.
Neplatnosť nájomnej zmluvy
66. Podľa § 116 zákona č. 315/1996 Z. z. o pozemných komunikáciách účinného v čase, kedy bola uzatvorená predmetná nájomná zmluva dňa 30.7.2012, obce na cestách, na ktorých vykonávajú štátnu správu, určujú podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 135/1961 Zb. Cestný zákon a zákon č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení, so súhlasom príslušného Dopravného inšpektorátu použitie dopravných značiek, dopravných zariadení a povoľujú vyhradené parkoviská.
67. Podľa § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. - Cestný zákon, účinného v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy dňa 30.7.2012: „Na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť Všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych ciest na dočasné parkovanie motorových vozidiel (ďalej len „parkovacie miesta“) a na stanovištia vozidiel taxislužby, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Parkovacie miesta a stanovištia vozidiel taxislužby musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo Všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví spôsob zabezpečenia prevádzky parkovacích miest, výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia“. Podľa § 6a ods. 2 Cestného zákona výnos úhrad za dočasné pakovanie motorových vozidiel je príjmom obce.
68. Odvolací súd udáva, že v zmysle hore citovaného ustanovenia § 6a ods. 1 Cestného zákona za dočasné parkovanie motorových vozidiel na úsekoch miestnych komunikácií, obec ustanoví aj výšku úhrady za toto dočasné užívanie a podľa § 6a ods. 2 Cestného zákona výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel, je príjmom obce. To znamená, že príjem za parkovanie týchto motorových vozidiel nemôže byť príjmom tretej osoby - žalovaného, s ktorým žalobca ako obec uzatvoril nájomnú zmluvu a žalovaný určil výšku parkovného bez toho, aby ju určil žalobca a aby určil spôsob platenia a spôsob preukázania zaplatenia tohto poplatku, ktorý obec, teda žalobca mal určiť podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku.
69. Odvolací súd preto dospel k záveru, že predmetná nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.7.2012, vrátane jej všetkých dodatkov, je v rozpore s ustanovením § 6a Cestného zákona účinného v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy zo dňa 30.7.2012 a je preto absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože je v rozpore s týmto kogentným ustanovením § 6a Cestného zákona. Túto neplatnosť nájomnej zmluvy preto nemôže zhojiť ani novela Cestného zákona účinná od 1.12.2013. Odvolací súd poukazuje na to, že po účinnosti novely § 6a Cestného zákona od 1.12.2013 mohla obec prevádzkou parkovacích miest na miestnych cestách poveriť aj inú právnickú osobu, podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Podľa § 6a Cestného zákona „Všeobecne záväzné nariadenie obce by takto určilo podmienky a rozsah prevádzky parkovacích miest a spôsob určenia odplaty poverenej právnickej osoby za prevádzku parkovacích miest. Výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce, avšak nie vtedy, ak je prevádzka parkovacích miest zabezpečovaná inou právnickou osobou a keď predmetný výnos úhrad za dočasné parkovanie je príjmom na prevádzku parkovacích miest poverenej právnickej osoby“. Odvolací súd k tomu udáva, že toto znenie § 6a Cestného zákona nebolo účinné v čase uzatvárania predmetnej nájomnej zmluvy v roku 2012. Teda do novely § 6a Cestného zákona do 1.12.2013 nebolo možné, aby príjem za prevádzku parkovacích miest na miestnych komunikáciách sa stal príjmom inej osoby a nie príjmom obce, ktorá je vlastníkom týchto parkovacích miest. Parkovné sa preto nemohlo stať príjmom žalovaného.
70. Odvolací súd preto dospel k záveru, že predmetná nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože je v rozpore s celým radom právnych predpisov, ktoré uviedol odvolací súd v odsekoch 63. - 69. odôvodnenia tohto rozhodnutia.
71. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. V predmetnej nájomnej zmluve a ani v jej dodatkoch zmluvné strany nevymedzili presne predmet prenájmu jednotlivých miestnych komunikácií, preto sú nájomná zmluva a aj dodatok č. 2 z 24.6.2016 neplatné. Ani následné ďalšie dodatky k nájomnej zmluve, nemohli zhojiť absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy z 30.7.2012.
72. Ako ďalší dôvod, pre ktorý odvolací súd považuje predmetnú nájomnú zmluvu a jej dodatky za neplatné je to, že nájomná zmluva nebola určitá, pokiaľ ide o predmet prenájmu, teda neboli konkrétne, nezameniteľne určené úseky miestnych komunikácií, ktoré žalobca prenajal žalovanému na účely prevádzkovania parkovacieho systému na území mesta Košice.
73. Odvolací súd poukazuje na to, že parkovacie miesto sa nachádza na konkrétnom pozemku a parkovacie miesto aj pozemok, sú samostatnými vecami, teda možno s nimi nakladať samostatne. Pri uzatváraní nájomnej zmluvy, tak ako pri ostatných typoch zmlúv týkajúcich sa nakladania s nehnuteľnosťami, musí byť nehnuteľnosť špecifikovaná údajmi z katastra nehnuteľností. V predmetnej
nájomnej zmluve z 30.7.2012, ani v jej dodatku č. 2 z 24.6.2016 neboli prenajaté nehnuteľnosti takto nezameniteľne s inými nehnuteľnosťami špecifikované. V č. II/1 nájomnej zmluvy z 30.7.2012 bolo uvedené, že prenajímané pozemky vo vlastníctve žalobcu sú bližšie špecifikované v Prílohe č. 1 tejto zmluvy. V Prílohe č. 1 (č. l. 52 - 53 spisu) je predmet nájmu rozčlenený na „Parkovacie plochy“ a „Rampové parkoviská“, podľa jednotlivých ulíc a námestí s určením iba celkovej plochy v m2 na každej z ulíc a námestí, to sa týka aj dodatku č. 2 z 24.6.2016. Týmto dodatkom nebola pôvodná nájomná zmluva zmenená alebo doplnená o špecifikáciu predmetu nájmu, bola iba rozšírená zóna plateného parkovania o ďalšie parkovacie miesta v ďalších rezidentských lokalitách 1 až 10, opäť bez identifikácie prenajatých nehnuteľností.
74. Predmetná nájomná zmluva je neplatná aj v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné. Nemožným plnením je podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci to, že žalobca nebol oprávnený v roku 2012 podľa platnej právnej úpravy, a to § 6a Cestného zákona, prenajať predmetné miestne komunikácie na účely prevádzkovania parkovacieho systému tretej osobe tak, aby príjem z tohto parkovania bol príjmom tretej osoby a nie žalobcu ako obce.
75. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil ako predbežnú otázku to, že predmetná nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.7.2012 je neplatným právnym úkonom, vrátane jej dodatku č. 2 zo dňa 24.6.2016, ktorým boli rozšírené jednotlivé lokality predmetného parkovacieho systému. Žiadny z dodatkov k predmetnej nájomnej zmluve uvedené nedostatky nájomnej zmluvy neodstránil, preto nemohli zhojiť neplatnosť nájomnej zmluvy.
76. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne v prejednávanom spore interpretoval ustanovenie § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého obec pri výkone samosprávy najmä zabezpečuje výstavbu a údržbu, a vykonáva správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok, pamiatkových území a pamätihodností obce. Odvolací súd k tomuto zákonnému ustanoveniu udáva, že povinnosť obce vykonávať správu miestnych komunikácií a verejných priestranstiev znamená, že obec má túto činnosť zabezpečiť v súlade so zákonom a so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré sa týkajú nakladania s majetkom obce, vrátane správy miestnych komunikácií a verejných priestranstiev. Má zabezpečiť túto správu tak, aby bola v súlade so zákonom a neznamená to, že má túto správu zabezpečiť bez ďalšieho zákonného zmocnenia prostredníctvom tretej osoby - žalovaného.
77. Pojem „zabezpečiť“ podľa § 4 ods. 3 písm. f) zákona o obecnom zriadení znamená, že žalobca mohol realizovať výstavbu, údržbu a správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev a ďalších obecných zariadení, prostredníctvom vlastných pracovníkov, ale aj prostredníctvom tretej osoby, avšak nie v rozpore s ustanoveniami § 6a Cestného zákona, Zákona o majetku obcí a § 39 a § 37 Občianskeho zákonníka, ako to bolo pri uzatváraní predmetnej nájomnej zmluvy a jej dodatkov.
78. Ak žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na to, že Krajský súd v Košiciach v tomto konaní vydal rozhodnutie o neodkladnom opatrení sp. zn. 2Cob/114/2019-383 zo dňa 24.10.2019, v ktorom vyslovil, že prijatie Všeobecne záväzného nariadenia mesta Košice je účelový krok mesta Košice, pretože ním došlo k ovplyvneniu vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v otázke predmetnej nájomnej zmluvy a mesto Košice v takom vzťahu musí vystupovať ako subjekt súkromného práva a nie ako subjekt verejnej moci, ktorý sám stanoví zmluvné podmienky vlastnými Všeobecne záväznými nariadeniami mesta.
79. Odvolací súd k tomu udáva, že toto rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/114/2019-383 nie je rozhodnutím vo veci samej, je iba neodkladným opatrením podľa § 324 a nasl. CSP, v ktorom súd neskúma tak, ako v rozhodnutí vo veci samej, všetky dôvody potrebné pre rozhodnutie, súd skúma, či žalobca osvedčil nárok, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť súdna ochrana. Preto ani neprejudikuje v rozhodnutí o neodkladnom opatrení rozhodnutie vo veci samej, ani rozhodnutie v medzitýmnom rozsudku, ktorý je svojou povahou taktiež rozhodnutím vo veci. To znamená, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd, nie sú v tomto konaní viazaní závermi súdu v rozhodnutí o neodkladnom opatrení.
80. Odvolací súd však napriek tomu, k tvrdeniam žalovaného v odvolaní o tom, že žalobca - mesto Košice v predmetnom zmluvnom vzťahu založenom nájomnou zmluvou z 30.7.2012 a jej dodatkov, vystupuje ako subjekt súkromného práva a nie ako subjekt verejnej moci udáva:
81. Podľa § 9a ods. 1 písm. a) a § 9a ods. 9 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, zásady hospodárenia s majetkom obce určuje obecné zastupiteľstvo obce, a to pri prevodoch vlastníctva majetku obce, aj pri prenechaní majetku obce do nájmu na dohodnutý účel. Žalobca podľa týchto zákonných ustanovení prijal Všeobecne záväzné nariadenie č. XXX o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na území mesta Košice z 10.2.2014 a Všeobecne záväzné nariadenie č. XXX/XXXX z 22.6.2015. Tieto Všeobecne záväzné nariadenia a uznesenia žalobcu, ktorými boli Všeobecne záväzné nariadenia schválené, však taktiež neobsahovali špecifikáciu nehnuteľností, ktoré sa majú prenajať takým spôsobom, ktorý by nehnuteľnosti identifikoval nezameniteľným spôsobom, preto odvolací súd nepovažuje tieto uznesenia mestského zastupiteľstva za platné v zmysle § 9a ods. 9 a § 9a ods. 1 písm. a) zákona o majetku obcí, pre ich neurčitosť. Preto tieto normatívne právne akty - Všeobecne záväzné nariadenia žalobcu nemohli založiť platné uzatvorenie nájomnej zmluvy a jej dodatkov. Tento záver odvolacieho súdu, aj súdu prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku o tom, že Všeobecne záväzné nariadenia žalobcu sú neplatné pre ich neurčitosť znamená, že nie je v konaní už právne významné, či žalobca mohol týmito Všeobecne záväznými nariadeniami regulovať svoje podnikanie ako subjekt verejnej moci alebo ako subjekt súkromného práva, ak sú v rozpore so zákonom pre ich neurčitosť a preto sú podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.
IX.
Naliehavý právny záujem na určení, že nájomný vzťah nie je
82. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to o základe a dôvode uplatneného nároku tak, že vyslovil, že nájomný vzťah, ktorý mal vzniknúť z nájomnej zmluvy uzatvorenej 30.7.2012 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom nie je.
83. Žalovaný v odvolaní namietal, že návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku je svojou podstatou určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku a preto žalobca musí preukázať naliehavý právny záujem na tomto určení, že nájomná zmluva je neplatná.
84. Odvolací súd k tomu udáva, že vydanie medzitýmneho rozsudku súdom, je výnimkou zo zásady, že rozsudkom má súd rozhodnúť o celom predmete žaloby. Je to rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku, aby súd mal po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku pevný základ pre ďalšie rozhodnutie o predmete sporu. V prejednávanom spore je to určenie povinnosti žalovaného vypratať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, ktoré žalovaný užíva, na základe neplatnej nájomnej zmluvy a povinnosť strán sporu, si navzájom vydať to, čo z neplatnej nájomnej zmluvy od seba vzájomne prijali ako bezdôvodné obohatenie, podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Na preukázanie toho, je potrebné ďalšie dokazovanie. Správne uviedol žalovaný v odvolaní, že svojou povahou je medzitýmny rozsudok určovacou žalobou v prebiehajúcom konaní o vypratanie nehnuteľností, odstránenie parkovacích automatov a vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto žalobca, ak navrhol vydať medzitýmny rozsudok, musí preukázať naliehavý právny záujem na tomto určení, a o dôvode uplatneného nároku. Týmto dôvodom v prejednávanej veci je absolútna neplatnosť nájomnej zmluvy, ako to tvrdí žalobca v žalobe a ako to v priebehu ďalšieho konania vyhodnotil aj súd prvej inštancie a odvolací súd v odsekoch 66. - 70. tohto rozhodnutia. Je treba uviesť, že žalobca podal návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku, teda o určenie, že nájomná zmluva nie je platne uzatvorená v konaní o vypratanie nehnuteľností, odstránenie parkovacích automatov a vydanie bezdôvodného obohatenia, a už v tomto konaní vo veci samej dôvodil, že je potrebné vysloviť neplatnosť predmetnej nájomnej zmluvy a jej dodatkov, a preto má žalovaný vypratať tieto nehnuteľnosti a žalobca a žalovaný si majú vzájomne vydať to, čo na základe tejto neplatnej nájomnej zmluvy prijali. To znamená, že naliehavý právny záujem na určení, že nájomná zmluva nie je platne uzatvorená, teda že je neplatná, žalobca v konaní riadne odôvodnil a oba súdy, prvostupňový aj odvolací, zhodne dospeli k záveru, že nájomná zmluva je neplatný právny úkon. V tom je procesná účelnosť vydania medzitýmneho rozsudku, a teda aj preukázaný naliehavý právny záujem, ktorý bude pevným základom pre uloženie povinnosti žalovanému vypratať konkrétne nehnuteľnosti, odstrániť konkrétne parkovacie automaty z prenajatých nehnuteľností a zaplatiť žalobcovi konkrétnu sumu oproti povinnosti žalobcu, vyplatiť žalovanému konkrétnu sumu titulom bezdôvodného
obohatenia. Toto určenie konkrétnych nehnuteľností, parkovacích miest, parkovacích automatov a výpočet vzájomných plnení medzi žalobcom a žalovaným titulom vydania bezdôvodného obohatenia, bude predmetom ďalšieho dokazovania, ak sa strany sporu nedohodnú na rozsahu svojich vzájomných práv a povinností z neplatnej nájomnej zmluvy.
85. Súd prvej inštancie napadnutý medzitýmny rozsudok riadne odôvodnil, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení rozhodnutia súd nemusí dať odpoveď na všetky tvrdenia strán sporu, ale iba na tie, ktoré majú význam pre posúdenie oprávnenosti uplatneného nároku. Súd prvej inštancie takto v konaní postupoval a medzitýmny rozsudok odôvodnil. Preto nie je dôvodné tvrdenie žalovaného v odvolaní, že rozsudok je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený.
86. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil ako vecne správny medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v II. a III. výroku, ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že nájomný vzťah z nájomnej zmluvy zo dňa 30.7.2012 a jej dodatku č. 2 zo dňa 24.6.2016 nie je (neexistuje).
87. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože o nich rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
88. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie zvonu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).