Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 1/00
PDF · 304.58 KB
No categories available
III. ÚS 1/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na verejnom zasadnutí dňa
11. mája 2000 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, Juraja Babjaka
a Eduarda Báránya (sudcu spravodajcu) o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej
republiky na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia mesta Trnava
č. 104/1997 o podmienkach státia v zóne s dopravným obmedzením na území
centrálnej mestskej zóny Trnava v znení zmien a doplnkov s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1,
čl. 13 ods. 1, čl. 59 ods. 2, čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 4 ods. 3 písm. e) a g), § 6 ods. 1 a § 8 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1 a § 2 ods.
1, 3 a 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch
v znení neskorších predpisov a § 22 ods. 1, § 24 ods. 1 a 2 a § 116 zákona
č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách takto
rozhodol:
1. Všeobecne záväzné nariadenie mesta Trnava č. 104/1997 o podmienkach
státia v zóne s dopravným obmedzením na území centrálnej mestskej zóny Trnava
v znení zmien a doplnkov n i e j e v s ú l a d e s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 59
ods. 2, čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s ustanoveniami § 6 ods. 1 druhej
vety zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 3 a 4 zákona Slovenskej národnej rady
č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, § 22 ods. 1 a §
24 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z.
o premávke na pozemných komunikáciách.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol dňa 28. októbra 1999 doručený
návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125
písm. c) Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného
nariadenia mesta Trnava č. 104/1997 o podmienkach státia v zóne s dopravným
obmedzením na území centrálnej mestskej zóny Trnava v znení zmien a doplnkov s čl.
2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
s ustanovením § 4 ods. 3 písm. e) a g), § 6 ods. 1 a § 8 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ustanovením § 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 a
3 a § 4 zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a
ustanovením § 22 ods. 1, § 24 ods. 1 a 2 a § 116 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke
na pozemných komunikáciách.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh generálneho prokurátora
predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a prijal
ho na ďalšie konanie, lebo spĺňal všetky podmienky uvedené v zákone o ústavnom
súde.
Generálny prokurátor v odôvodnení svojho návrhu uviedol dátumy schválenia
novelizácií všeobecne záväzného nariadenia mesta Trnava č. 104/1997 o podmienkach
státia v zóne s dopravným obmedzením na území centrálnej mestskej zóny Trnava
v znení zmien a doplnkov (ďalej len „VZN o podmienkach státia). Tvrdí, že vydaním
napadnutého nariadenia v platnom znení bola porušená Ústava Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a viaceré zákony a cituje alebo parafrázuje všetky ustanovenia
ústavy a zákonov, ktoré podľa jeho mienky VZN o podmienkach státia porušuje.
Svoj návrh opiera o nasledovnú argumentáciu:
„Obec nemôže uplatňovať v neobmedzenej miere úpravu akýchkoľvek
spoločenských vzťahov existujúcich v územnom obvode obce. Normotvorná
pôsobnosť podľa čl. 68 ústavy sa orgánu územnej samosprávy udeľuje len na úpravu
územnej samosprávy s poukazom na čl. 65 ods. 1 ústavy, ako aj podľa § 4 ods. 3
zákona o obecnom zriadení, pričom aj na uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje čl.
152 ods. 4 ústavy.
To znamená, že ústava nepriznáva obciam normotvornú právomoc v celom
rozsahu vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení.
Obce pri správe všetkých svojich vnútorných vecí zabezpečujú uplatnenie zákonov a
predpisov nižšej právnej sily vydaných štátnymi orgánmi. Normotvornú právomoc
môžu teda uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí, ktorou realizujú
územnú samosprávu podľa čl. 65 ústavy. Nad rámec čl. 65 ústavy môžu upraviť
všeobecne záväzným nariadením aj ďalšie vzťahy, ak im zákonodarca udelí výslovné
splnomocnenie na normotvornú činnosť.
Napadnuté nariadenie bolo vydané v rozpore s čl. 68 a čl. 71 ods. 2
ústavy, ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení a s ďalšími označenými
zákonmi, pretože spoločenské vzťahy ním upravené nepatria do sféry samosprávy
obce, pričom žiadny zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis nesplnomocnil
obec vydať takéto nariadenie.
Ako vyplýva z ustanovenia § 130 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na
pozemných komunikáciách, zákonodarca zmocnil ústredné orgány štátnej správy
vydať všeobecne záväzné právne predpisy za účelom vykonania niektorých ustanovení
tohto zákona. Keďže obec nepojal do skupiny orgánov nadaných touto právomocou,
jasne vyjadril vôľu zveriť premávku na pozemných komunikáciách do pôsobnosti
štátnej správy.
Nariadenie je v rozpore i s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy, pretože bez opory
v zákone ukladá vodičom motorových vozidiel povinnosť platiť za parkovanie vo
vymedzenej časti obce. Zavedením poplatku za parkovanie sa nariadenie dostáva do
rozporu i s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o miestnych poplatkoch, ako i s §
8 ods. 4 zákona o obecnom zriadení, pretože sa ním zavádza poplatok, ktorý prv nebol
zakotvený v zákone ani jeho zavedenie osobitný právny predpis nepripúšťa. Uvedený
poplatok nemožno ani subsumovať pod inštitút poplatku za zaujatie verejného
priestranstva, pretože každý prípad parkovania – najmä bežné zastavenie a státie
motorových vozidiel po dobu kratšiu ako deň – nespĺňa predpoklady obsiahnuté
v zákonnej definícii zaujatia verejného priestranstva.
Poplatok za parkovanie nemožno legalizovať ani tvrdením, že tu ide o cenu
služby poskytovanej obcou motoristickej verejnosti, pretože žiadna právna úprava
neumožňuje obci, aby zveľaďovala svoj majetok zásahom do výkonu štátnej správy,
ktorá jej nebola zverená.
Tým, že obec prostredníctvom napadnutého nariadenia fakticky zaviedla zákaz
zastavenia či státia určitého druhu motorových vozidiel bez súčasného splnenia
poplatkovej povinnosti, porušila aj ustanovenia § 22 ods. 1 a § 24 ods. 1 a 2 zákona o
premávke na pozemných komunikáciách, pretože v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1
citovaného zákona obmedzila možnosti zastavenia a státia len na spoplatnené
zastavenie a státie a súčasne v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 a 2 tohto zákona
rozšírila zákaz zastavenia a státia o zastavenie či státie bez splnenia poplatkovej
povinnosti.
Vyššie uvedené pochybenia obce zakladajú súčasne i porušenie § 4 ods. 3 písm.
e), g) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.“
Ako dôkazy uvádza VZN o podmienkach státia a normatívne právne akty,
ktorým podľa jeho mienky odporuje.
Ústavný súd si vyžiadal stanovisko mesta Trnava k návrhu generálneho
prokurátora, ktoré mu bolo doručené 22. februára 2000.
K jednotlivým dôvodom, o ktoré oprel generálny prokurátor svoj návrh mesto
Trnava uviedlo:
„1. So stanoviskom, cit.: „Obec nemôže uplatňovať v neobmedzenej miere
úpravu akýchkoľvek spoločenských vzťahov existujúcich v územnom obvode obce.
Normotvorná pôsobnosť podľa čl. 68 ústavy sa orgánu územnej samosprávy udeľuje
len na úpravu vecí územnej samosprávy s poukazom na čl. 65 ods. 1 ústavy, ako aj
podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, pričom aj na uplatnenie tohto
ustanovenia sa vzťahuje čl. 152 ods. 4 ústavy.
To znamená, že ústava nepriznáva obciam normotvornú právomoc v celom
rozsahu vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení.
Obce pri správe všetkých svojich vnútorných vecí zabezpečujú uplatnenie zákonov
a predpisov nižšej právnej sily vydaných štátnymi orgánmi. Normotvornú právomoc
môžu teda uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí, ktorou realizujú
územnú samosprávu podľa čl. 65 ústavy. Nad rámec čl. 65 ústavy môžu upraviť
všeobecne záväzným nariadením aj ďalšie vzťahy, ak im zákonodarca udelí výslovné
splnomocnenie na normotvornú činnosť“,
súhlasíme. Pri vydávaní napadnutého VZN sme z citovaných ustanovení vychádzali a
dôsledne sme sa riadili aj ďalšími zákonmi....“
2.„Nie je pravdou, že napadnuté nariadenie bolo vydané v rozpore s čl. 68 a 71
ods. 2 Ústavy SR a ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení a s ďalšími
zákonmi uvedenými v návrhu generálneho prokurátora SR.
Mesto Trnava sa práve naopak pri vydávaní VZN č. 104 v znení VZN č. 113
a VZN č. 122 dôsledne riadilo platným právnym stavom.
Vydaním VZN mesto nezasiahlo do právomoci ústredných orgánov štátnej
správy vydať vykonávacie predpisy k zák. č. 315/1996 Z. z., stanovenej v § 130 zák. č.
315/1996 Z. z., keď nevydalo žiadny vykonávací predpis, ktorý by bol oprávnený
vydať niektorý z uvádzaných orgánov štátnej správy.
VZN mesta Trnava informuje o možnostiach a podmienkach státia motorových
vozidiel na miestnych komunikáciách vo vymedzenej zóne mesta Trnava.
Podľa § 116 zák. č. 315/1996 Z. z. „obce, na cestách, na ktorých vykonávajú
štátnu správu podľa osobitného predpisu, určujú so súhlasom príslušného okresného
dopravného inšpektorátu použitie dopravných značiek, dopravných zariadení
a povoľujú vyhradené parkoviská“. (Osobitným predpisom je § 31 ods. 2 zák. č.
135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, cit.: „Miestnu štátnu správu na pozemné
komunikácie vykonávajú aj obce.“)
Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z. z. úpravu cestnej premávky je možné
vykonať dopravnými značkami a dopravnými zariadeniami, pričom táto úprava je
nadradená všeobecnej úprave. Ustanovenie § 62 ods. 1 určuje, že „dopravné značky
a dopravné zariadenia sa smú používať len v takom rozsahu a takým spôsobom, ako to
nevyhnutne vyžaduje bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný dôležitý
verejný záujem“; § 62 ods. 2 písm. a) stanovuje „použitie dopravných značiek
a dopravných zariadení v jednotlivých prípadoch určí ten, koho na to určí tento zákon,
a za podmienok v ňom stanovených“.
Úprava cestnej premávky v CMZ tak, ako o tom informuje v čl. 2, 3 a 5 VZN je
realizovaná v súlade s príslušnými ustanoveniami zák. č. 315/1996 Z. z.:
- návrh úpravy cestnej premávky v CMZ vypracovala špecializovaná firma
DIC, s. r. o., Bratislava a tento návrh odsúhlasilo OR PZ v Trnave, okresný dopravný
inšpektorát, pod č. ORP-36-141/DI-97 dňa 7. 1. 1998,
- mesto Trnava ako príslušný cestný správny orgán podľa § 3 ods. 6 zákona
č. 135/1961 Zb. a § 116 zák. č. 315/1996 Z. z. určilo v zmysle § 5 vyhl. č. 90/1997
Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zák. č. 315/1996 Z. z., použitie
trvalého dopravného značenia, ktoré predtým okresný dopravný inšpektorát odsúhlasil.
Táto úprava cestnej premávky je v súlade s ustanoveniami uvedeného zákona.
Mesto Trnava predmetným VZN nevydalo vykonávací predpis k zákonu
č. 315/1996 Z. z., ale v súlade s právomocami, ktoré mu dáva zákon v § 116 upravilo
predmetnú oblasť podľa miestnych podmienok.
Citované ustanovenia zákonov vyvracajú názor generálneho prokurátora SR, že
zákon č. 315/1996 Z. z. tým, že nepojal obce do skupiny orgánov splnomocnených
vydať vykonávacie predpisy k uvedenému zákonu, vyjadril vôľu zveriť premávku na
pozemných komunikáciách do pôsobnosti štátnej správy. Toto tvrdenie je v priamom
rozpore s § 116 zákona č. 315/1996 Z. z.
3. Mesto Trnava v rámci svojich samosprávnych funkcií ako subjekt, ktorý
podľa § 8 zák. č. 369/1990 Zb. má zveľaďovať a zhodnocovať vlastný majetok,
navrhlo úpravu premávky na miestnych komunikáciách (dopravné značenie), ktoré
v zmysle § 4 ods. 3 písm. e) spravuje (postavenie mesta Trnava ako vlastníka
a správcu).
Navrhnutú úpravu – vymedzenie zóny s dopravným obmedzením – potom
odsúhlasilo OR PZ v Trnave a na základe toho mesto Trnava, ale už v postavení
cestného správneho orgánu, určilo použitie trvalého dopravného značenia.
V zóne s dopravným obmedzením sú parkoviská – vyznačené dopravnou
značkou „D11 – parkovisko“, vyhradené parkoviská označené značkou „D12 –
vyhradené parkovisko“ - parkovanie na nich nie je platené a spoplatnené, parkoviská
označené značkou „D13 – platené parkovisko“.
V zóne je zároveň možné zastaviť a stáť, ak tým nie je porušené ustanovenie
§ 22 zák. č. 315/1996 Z. z., a nesmie sa zastaviť a stáť v rozpore s ustanovením § 24
Povinnosť dodržiavať pravidlá cestnej premávky je daná zák. č. 315/1996 Z. z.
v § 3, podľa ktorého „účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá
cestnej premávky ...“ a tiež je povinný „dbať na dopravné značky a dopravné
zariadenia“.
Napadnuté VZN popisuje systém organizácie dopravy, ktorý je upravený
dopravným značením (ktoré bolo zrealizované v súlade so zákonom), a neukladá nad
rámec zákona ďalšie povinnosti, takže nikoho nenúti, aby konal niečo, čo zákon
neukladá.
Mesto Trnava v zmysle povinností, ktoré mu určuje zákon o obecnom zriadení
vykonáva správu a údržbu miestnych komunikácií. Vzhľadom na to, že
prevádzkovanie odstavných plôch slúžiacich na umiestnenie najmenej piatich vozidiel
patriacich iným osobám než majiteľovi alebo nájomcovi nehnuteľnosti je v zmysle
§ 4 ods. 2 zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „živnostenský zákon“) živnosťou, má mesto Trnava na predmetnú
činnosť „prevádzkovanie parkovísk – parkovací systém mesta“ živnostenský list
vydaný Okresným úradom v Trnave, odborom živnostenským a ochrany
spotrebiteľa, č. Žo-97/12162, reg. č. 2732/97 zo dňa 1. 12. 1997. Parkovacia služba
spadá pod priamu riadiacu pôsobnosť primátora mesta.
V rámci tejto živnosti sú poskytované nasledovné služby:
- poskytovanie voľných parkovacích miest umožnené zvýšením obratovosti vozidiel,
- navádzanie na parkoviská,
- zriadenie a údržba zvislého dopravného značenia,
- zriadenie a údržba vodorovného dopravného značenia,
- čistenie parkovísk,
- odpratávanie snehu z parkovísk,
- poskytovanie dopravných zariadení (napríklad sklopné stĺpiky).
Poplatky, ktoré mesto v súvislosti s uvedenou činnosťou vyberá, nie sú
miestnymi poplatkami ani verejnými dávkami. V tomto prípade ide o cenu za
poskytované služby, za ktorú mesto ako každý iný podnikateľ predáva svoje služby.
V centrálnej mestskej zóne v Trnave je v súčasnosti cca 2000 parkovacích
miest, z toho v správe mesta asi 1500. Potreba parkovacích miest je okolo 4800
parkovacích miest. Charakter zóny, ktorá je zároveň mestskou pamiatkovou
rezerváciou, neumožňuje naplniť tieto potreby. Preto mesto začalo regulovať statickú
dopravu za účelom zvýšenia obratovosti parkovacích miest, aby aspoň čiastočne
zabezpečilo parkovacie nároky v historickej časti mesta. Regulácia statickej dopravy je
vykonávaná formou spoplatnenia najviac exponovaných parkovísk. Tento parkovací
systém je doplnený o záchytné parkoviská po obvode zóny s počtom asi 400
parkovacích miest, ktoré nie sú spoplatnené, a dostupnosť do stredu zóny je max. 5
minút. Podotýkame, že vyznačením parkovacích miest v centrálnej mestskej zóne
neboli účastníci cestnej premávky obmedzení, pretože aj komunikácie, kde bol
vyznačený parkovací pruh či pás, sú verejne prístupné a môžu ich používať v súlade
s úpravami, vykonávanými v zmysle § 61 zák. č. 315/1996 Z. z. práve za účelom
zlepšenia organizácie dopravy vo vymedzenej časti zóny.
Okrem toho na rozdiel od štátnych orgánov, ktoré podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
„môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorým
ustanoví zákon“, môže mesto Trnava ako každá iná právnická alebo fyzická osoba
v súlade s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR konať, čo nie je zákonom zakázané, a nemožno ho
nútiť, aby konalo niečo, čo zákon neukladá.“
Ako dôkazy uvádza mesto Trnava VZN o podmienkach státia, tie isté a ďalšie
normatívne právne akty ako generálny prokurátor, dokumentáciu súvisiacu s výkonom
VZN o podmienkach státia a uznesenie vlády SSR z 11. 9. 1987 číslo 194 o vyhlásení
mestských pamiatkových rezervácií v Trenčíne, Trnave a Žiline.
Ústavný súd si dňa 14. 2. 2000 vyžiadal stanovisko Ministerstva kultúry
Slovenskej republiky ako ústredného orgánu štátnej správy pre oblasť kultúry, aby
z hľadiska súčasnej právnej úpravy, ale aj jej vývoja posúdilo rozsah historickej časti
mesta Trnava a zaujalo stanovisko, či časť mesta vymedzená ulicami Hlboká,
Rybníková, Hospodárska a Kollárova je súčasťou historickej časti mesta Trnava.
Vyjadrenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky bolo ústavnému súdu doručené
28. 2. 2000. Okrem iného v ňom uvádza:
„K obsahu pojmu slovného spojenia „historická časť mesta“.
Zákonodarca v platnom zákone SNR č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch
ani v ostatných všeobecne záväzných právnych predpisoch tvoriacich platný právny
poriadok Slovenskej republiky nevymedzil obsah pojmu slovného spojenia, ktoré znie:
“historická časť mesta“.
Platný zákon SNR č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti slovné
spojenie „historická časť mesta“ nepoužíva, zaviedol však právnické názvoslovie,
v rámci ktorého vymedzuje obsah slovného spojenia „pamiatková rezervácia“,
„pamiatková zóna“ a „ochranné pásmo“.
Ku konkrétnej veci zastávame stanovisko, že v meste Trnava ulice Hlboká,
Rybníková, Hospodárska a Kollárova sú súčasťou „historickej časti mesta“, pretože
tvoria (vymedzujú) hranice ochranného pásma mestskej pamiatkovej rezervácie.“
II.
Mesto Trnava trvalo na ústnom pojednávaní. Preto predseda senátu určil ústne
pojednávanie na 11. máj 2000.
Na ústnom pojednávaní predložili svoje splnomocnenia na zastupovanie pred
ústavným súdom JUDr. Štefan Beneč, námestník krajského prokurátora v Košiciach
a právny zástupca mesta Trnava JUDr. Jozef Vozár, komerčný právnik.
Zástupca navrhovateľa v plnom rozsahu zotrval na návrhu generálneho
prokurátora a rozšíril ho o návrh na vyslovenie nesúladu VZN o podmienkach státia
s čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona. Rozšírenie návrhu zdôvodnil nasledovne: „Zákon Slovenskej
národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov
taxatívne v § 1 vymedzuje, aké poplatky je možné vyberať, pričom treba povedať, že
ako to vyplýva z vyjadrenia odporcu, konal v tejto veci ako orgán štátnej správy a ako
orgán štátnej správy vydal toto všeobecne záväzné nariadenie. Všeobecne záväzné
nariadenie, ktoré je vydávané obcou ako orgánom štátnej správy, musí byť vydané len
na základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach a nesmie odporovať ani iným
právnym predpisom, a keďže v tomto všeobecne záväznom nariadení sa v podstate
stanovuje poplatok ako cena za služby, ako to vyplýva z vyjadrenia odporcu, mám
zato, že i z týchto dôvodov sa všeobecne záväzné nariadenie prieči ústave, a to článku
59.“
Senát ústavného súdu po prerušení ústneho pojednávania uznesením pripustil
rozšírenie návrhu.
Sudca spravodajca položil zástupcovi navrhovateľa nasledovnú otázku: „Prečo
je podľa mienky generálneho prokurátora VZN o podmienkach státia aj v rozpore
s čl. 68 ústavy, keď správa a údržba miestnych komunikácií patrí medzi veci územnej
samosprávy?“, na ktorú tento uviedol: „Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že všeobecne
záväzné nariadenie vydal ako orgán štátnej správy, a to na základe § 116 zákona
č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách. Uviedol som už, čím je
viazaná obec ako orgán štátnej správy pri vydávaní VZN“.
Zástupca odporcu doložil do spisu územný plán sídelného útvaru mesta Trnava
a plán centrálnej mestskej zóny Trnava s farebne vyznačenými spoplatňovanými
a nespoplatňovanými parkoviskami, ako aj svoje stanovisko k ústavnosti a zákonnosti
všeobecne záväzného nariadenia mesta Trnava č. 104/1997 v znení neskorších
všeobecne záväzných nariadení, v ktorom zhrnul doterajší postup orgánov prokuratúry
voči VZN o podmienkach státia a na podporu svojho stanoviska uviedol:
„a) 1. Čl. 2 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje, že každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, nie
je VZN o podmienkach státia porušený.
Generálny prokurátor vo vzťahu k uvedenému článku neuvádza nijaké
argumenty, ktoré by preukazovali porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy. Samostatnosť
právomoci a kompetencie orgánov miestnej samosprávy v súlade s čl. 2 ods. 3 ústavy
je určená jednak čl. 67 a čl. 68 ústavy a jednak § 4 ods. 1 a § 4 ods. 3 zákona
č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“).
2. Zákon o obecnom zriadení v súlade s čl. 67 ústavy zakotvuje zásadu
subsidiarity tým spôsobom, že:
- v § 4 ods. 1 zakotvuje generálnu klauzulu samostatného, štátnou správou
neobmedzeného rozhodovania obce v súlade s čl. 67 ústavy, ktorá sa vzťahuje na
všetky veci spojené so správou obce, ako aj na veci jej majetku,
- v § 4 ods. 3 zakotvuje demonštratívnou klauzulou samostatné rozhodovanie obce
v súlade s čl. 67 ústavy, ktorá sa vzťahuje na demonštratívne uvedenú vecnú
pôsobnosť.
V § 4 ods. 1 zákona o obecnom zriadení vyjadrená generálna zásada subsidiarity
a v § 4 ods. 3 demonštratívna zásada subsidiarity znamená, že orgány miestnej
samosprávy majú plné právo konať vo všetkých veciach, ktoré nie sú vyňaté z ich
pôsobnosti a zverené štátu alebo nie sú v pôsobnosti inej právnickej osoby alebo
fyzickej osoby; zásada subsidiarity vyjadrená v zákone o obecnom zriadení tiež
znamená, že vo veciach, v ktorých môže konať obec (menšie spoločenstvo), musí
väčšie spoločenstvo, ktorým je štát, ponechať obci, mestu takúto pôsobnosť a ústavou
či zákonom ju nevylučovať (SUTOR, 41). Zásadu subsidiarity zakotvuje v čl. 4 ods. 2
aj Európska charta miestnej samosprávy, s ktorou vyslovila súhlas aj Národná rada SR
v októbri 1999, avšak tento dokument nebol doteraz vyhlásený v zbierke zákonov vo
forme oznámenia.
3. Generálna klauzula, ako aj demonštratívna klauzula subsidiarity, ktorú
zakotvuje čl. 67 v spojení s čl. 68 ústavy, predstavujú jednoznačný argument
v prospech ústavnosti a zákonnosti VZN o podmienkach státia, pretože toto nariadenie
tak so zreteľom na uvedené články ústavy, ako aj na uvedené ustanovenia zákona
o obecnom zriadení je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy. Tým, že mestské zastupiteľstvo
vydalo VZN o podmienkach státia, realizovalo v potrebnom rozsahu svojej ústavnej
a zákonnej pôsobnosti rozsah čl. 67 a čl. 68 v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a § 4 ods. 1
a 3 zákona o obecnom zriadení. VZN o podmienkach státia svojím obsahom a účelom
jednoznačne vychádza z čl. 67 a čl. 68 ústavy, ako aj § 4 ods. 1 a § 4 ods. 3 zákona
o obecnom zriadení.
b) Generálny prokurátor nijakými argumentmi nepodporuje tvrdenie, že VZN
o podmienkach státia nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že ľudia
sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, že základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
c) 1. Generálny prokurátor nijakými argumentmi nepodporuje tvrdenie, že
všeobecne záväzné nariadenie č. 104 porušuje zásadu vyslovenú v čl. 13 ods. 1 ústavy,
ktorý ustanovuje, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho
medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
2. Vo VZN o podmienkach státia nie sú stanovené obyvateľom či
návštevníkom mesta Trnava nijaké nové právne povinnosti okrem povinností, ktoré
ustanovuje zákon č. 315/1996 Z. z. v § 22 a nasl. Nariadenie č. 104 v súlade
s rozhodnutím ústavného súdu č. 3/1996 Z. z. ukladá síce nariadením osobám
povinnosť, ale len pri zachovaní ich základných práv a slobôd a za podmienok
ustanovených ústavou a zákonom vrátane zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych poplatkoch“).
Týmto nariadením č. 104 sa nezasahuje do správania jednotlivca nad nevyhnutnú
mieru a príliš neprimerane sa neriadi ich súkromný život. Určuje sa len státie, čiže
parkovanie na miestnych komunikáciách, ktoré sú v súlade s § 3 ods. 3 cestného
zákona vo vlastníctve obce, mesta, a mesto vykonáva v súlade s cit. ustanovením
správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií (§ 3 ods. 6
cestného zákona).
3. VZN o podmienkach státia určuje poplatky za státie, za parkovanie, a to
v súlade s čl. 59 ods. 2 ústavy, ktorý ustanovuje, že dane a poplatky možno ukladať
zákonom alebo na základe zákona. Týmto zákonom je zákon o miestnych poplatkoch.
Tento zákon umožňuje, aby obec vyberala podľa § 1 písm. ch) nielen poplatok za
vjazd motorových vozidiel do historických častí miest, ale podľa § 1 písm. a) tohto
zákona aj poplatok za osobitné užívanie verejného priestranstva. Zákonodarca
vymedzuje pojem osobitného užívania verejného priestranstva v § 2 ods. 1 zákona
o miestnych poplatkoch demonštratívnym výpočtom osobitných foriem užívania
verejného priestranstva. Treba zdôrazniť, že ide o demonštratívny a nie taxatívny
výpočet foriem osobitného užívania verejného priestranstva. Vo výpočte je uvedené aj
trvalé parkovanie vozidla mimo stráženého parkoviska. Z toho GP pomocou
argumentum a contrario vylučuje možnosť vyberať poplatky za parkovanie podľa
VZN o podmienkach státia. Lenže argumentum a contrario nie je možné uplatniť na
demonštratívne určené pravidlo, ale tento argument je možné uplatniť len na taxatívne
určené pravidlo. VZN o podmienkach státia upravujúce parkovanie je potrebné
subsumovať pod také osobitné užívanie verejného priestranstva podľa § 2 ods. 1
zákona o miestnych poplatkoch, ktorým sa rozumie „umiestnenie zariadenia
slúžiaceho na poskytovanie služieb“. Mesto poskytuje podľa VZN o podmienkach
státia obyvateľom mesta Trnava a návštevníkom mesta v súlade s citovaným
ustanovením zákona parkovacie služby. Zariadením v zmysle zákona je verejné
(neverejné) parkovisko či parkovacie miesto, ktorého súčasťou sú technické zariadenia
na predaj parkovacích lístkov a kariet, ako aj organizačné a technické zabezpečenie
parkovania.
d) Generálny prokurátor namieta porušenie čl. 68 i čl. 71 ústavy, avšak bez
potrebných argumentov.“
Vo svojom ústnom vystúpení právny zástupca mesta Trnava vyhlásil, že trvá na
doterajších stanoviskách, ktoré čiastočne zopakoval a nad ich rámec uviedol, že mesto
Trnava všeobecným záväzným nariadením o podmienkach státia nezasiahlo do
základných práv a slobôd iných subjektov a upravilo ním iba využívanie vlastného
majetku, čím sa líši od všeobecne záväzných nariadení, ktorých súladom s právnymi
predpismi vyššej právnej sily sa v minulosti zaoberal ústavný súd.
Primátor mesta Trnava vo svojom vystúpení na ústnom pojednávaní okrem
iného uviedol nad rámec doterajších vyjadrení: „Oblasť dopravného značenia nie je
predmetom všeobecne záväzného nariadenia, ale je osobitným rozhodnutím, ktoré nám
zákon umožňuje, čo je priložené v dokladoch, kde sme určili na základe konzultácie
s dopravným inšpektorátom dopravné značenie, aj sme ho vykonali. Toto dopravné
značenie ako výkon štátnej správy nie je predmetom všeobecne záväzného
nariadenia.“
Zástupcom mesta Trnava položili otázky:
- predseda senátu Dr. Dobrík:
„1. Domnievate sa, že vo veciach upravených citovaným VZN ide o výkon
prenesenej štátnej správy na základe zákona, ktorý ste citovali?“
„2. Aká je príčinná súvislosť medzi Vami poskytovanými službami (dopravné
značenie) a vyberaným poplatkom?“
„3. Ide o poplatok za dopravné značenie?“
- sudca spravodajca Dr. Bárány:
„1. Pokladáte platby podľa všeobecne záväzného nariadenia o podmienkach
státia za ceny za poskytované služby v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 18/1995 Z. z. o cenách alebo majú podľa Vašej mienky iný právny
základ?
„2. Pokladáte zriadenie a údržbu zvislého a vodorovného dopravného značenia
za služby poskytované v rámci živnosti alebo za účasť správy a údržby miestnych
komunikácií?“
Právny zástupca mesta Trnava v odpovediach vysvetlil dôvody prijatia VZN
o podmienkach státia a uviedol, že mesto Trnava tu vystupuje v trojitej funkcii, a preto
sa možno niekedy splietajú jeho právomoci. Vystupuje ako orgán štátnej správy, ako
orgán územnej samosprávy a subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť. Ako
orgán štátnej správy vystupuje len v jednom prípade, a to pri určení používania
trvalých dopravných značiek. K tejto otázke povedal: „Dovolím si podotknúť, že to
nebolo uskutočnené formou všeobecne záväzného nariadenia, ale bolo to vlastne
určené formou rozhodnutia primátora pána Bošňáka. Ďalej si treba uvedomiť, že
mesto vo všeobecne záväznom nariadení len informuje o možnostiach a podmienkach
státia, a keď hovoríme teda o parkovaní a spôsobe spoplatnenia, ide vlastne
o podnikateľskú činnosť mesta, na ktorú bol vydaný živnostenský list. Podnikanie sa
vždy uskutočňuje za dosiahnutím zisku, aspoň takto to definuje Obchodný zákonník v
§ 2, a jednoducho túto cenu za službu možno teda chápať v zmysle zákona 18/1996 Z.
z., teda zákona o cenách, nie ako poplatok. Berieme to ako podnikateľskú činnosť
a služby, ktoré sú poskytované za túto podnikateľskú činnosť, sú vlastne vymenované
aj v našom stanovisku. Z tohto pohľadu je daná odpoveď aj na čl. 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, kde sa hovorí, že dane a poplatky možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona. Ak vychádzame teda z trojitej funkcie mesta, orgánu štátnej
správy, orgánu územnej samosprávy a mesta ako podnikateľa, tak v tomto prípade
nemožno hovoriť o daniach a poplatkoch, ale jednoducho o odmenu za službu.“
Primátor mesta Trnava okrem iného uviedol: „Mesto ako správny orgán môže
rozhodnúť o využití svojho majetku, napríklad na pešiu zónu, kde obmedzujeme
dopravu a myslíme si, že mesto má právo na svojom majetku povedať, že časť
komunikácie je určená na parkovanie a časť na prejazd vozidiel, tým pádom dávame
k dispozícii a neobmedzujeme toho vodiča, aby mohol prechádzať mestom, a myslím
si, že ak na jednej strane máme právo úplne vylúčiť dopravu na svojom majetku, tak
máme podľa mňa aj právo, aby sme určili parkovacie miesta za presne stanovených
podmienok v súlade so zákonom.“
III.
Pri svojom rozhodovaní vychádzal ústavný súd z nasledovaných úvah:
VZN o podmienkach státia reguluje otázky výkonu samosprávnych funkcií
prenesenej štátnej správy, ale aj podnikateľské aktivity mesta Trnava. Preto treba
skúmať jeho súlad s ustanoveniami ústavy a zákonov, ktoré upravujú všetky tri
spomínané sféry.
Správa miestnych komunikácií patrí podľa § 4 ods. 3 písm. e) zákona
Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) medzi veci územnej samosprávy
podľa čl. 68 ústavy, a teda obec môže vo veciach miestnych komunikácií vydávať
všeobecne záväzné nariadenia bez ďalšieho zákonného zmocnenia, ale musí pri ich
vydávaní rešpektovať právne normy vyššej právnej sily. Obec teda môže v rámci
platného práva upravovať používanie miestnych komunikácií všeobecne záväzným
nariadením, a preto všeobecne záväzné nariadenie mesta Trnava nie je v rozpore
Pre konanie o súlade VZN o podmienkach státia s ústavou a zákonmi nie je
nevyhnutné skúmať presné hranice samosprávnych oprávnení obce pri správe
miestnych komunikácií a štátnej správy vykonávanej obcami v tejto oblasti. Určovanie
použitia dopravných zariadení zvislého a vodorovného dopravného značenia a
povoľovanie vyhradených parkovísk na miestnych komunikáciách však podľa
§ 116 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len
„dopravného zákona“) patrí do oblasti prenesenej štátnej správy vykonávanej obcami.
Mesto Trnava vo svojom stanovisku správne uvádza, že vydaním VZN o podmienkach
státia nezasiahlo do právomocí ústredných orgánov štátnej správy vydať vykonávacie
predpisy k dopravnému zákonu. VZN o podmienkach státia svojím obsahom zasahuje
do oblasti výkonu prenesenej štátnej správy obcou (určovanie použitia dopravných
značiek, povoľovanie vyhradených parkovísk), k jeho vydaniu mestu Trnava však
chýba výslovné zákonné zmocnenie. Zverenie určitej časti štátnej správy zákonom
obci ešte samo osebe nezakladá právomoc obce vydávať v tejto oblasti štátnej správy
všeobecne záväzné nariadenia. K tomu je potrebné výslovné zákonné zmocnenie na
vydávanie všeobecne záväzných nariadení v danej oblasti štátnej správy. Obce môžu
určovať použitie dopravných značiek a povoľovať vyhradené parkoviská, ale nemôžu
tieto otázky regulovať všeobecne záväznými nariadeniami, lebo im k tomu chýba
zákonné zmocnenie. Preto VZN o podmienkach státia v zóne s dopravným
obmedzením na území centrálnej mestskej zóny Trnava je v rozpore s čl. 71 ods. 2
Neexistuje zákonný základ pre stanovenie platby, ktorá nie je sankciou, za
zastavenie a státie motorových vozidiel na miestnych komunikáciách, okrem § 1 písm.
a) a ch), § 2 a § 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych poplatkoch“).
Tieto ustanovenia zákona o miestnych poplatkoch upravujú poplatky za užívanie
verejného priestranstva a za vjazd motorových vozidiel do historických častí miest.
Správa obecných komunikácií zverená obci podľa § 4 ods. 3 písm. e) zákona
o obecnom zriadení nezahŕňa právo vyberať poplatky alebo ináč nazvané platby za
používanie obecných komunikácií bez výslovného zákonného zmocnenia.
Podmienky zastavenia a státia motorových vozidiel na pozemných
komunikáciách vrátane miestnych komunikácií upravujú § 22 ods. 1, § 24 ods. 1 a 2
dopravného zákona a nie je možné k nim podzákonným normatívnym právnym aktom
bez splnomocnenia v zákone pridávať ďalšie podmienky, čiže ďalšie obmedzenia
a povinnosti.
VZN o podmienkach státia ukladá bez zákonného základu povinnosť platiť za
zastavenie a státie v určenej časti mesta Trnava, a tým je v rozpore s čl. 2 ods. 3 a čl.
13 ods. 1 ústavy. Na tento prípad sa vzťahuje právny názor, ktorý vyslovil ústavný
súd v náleze II. ÚS 60/97: „Právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na
základe zákona a v jeho medziach. Toto platí predovšetkým pri výkonnej moci, ale aj
pre obce, pokiaľ rozhodujú vo veciach samosprávy všeobecne záväzným nariadením“.
Tým, že všeobecne záväzné nariadenie o podmienkach státia v zóne
s dopravným obmedzením na území centrálnej mestskej zóny Trnavy odporuje čl. 2
ods. 3, čl. 13 ods. 1 a čl. 71 ods. 2 ústavy, odporuje aj § 6 ods. 1 vete druhej zákona
o obecnom zriadení, podľa ktorej všeobecne záväzné nariadenie nesmie odporovať
ústave ani zákonu.
Za používanie majetku obce možno podľa § 8 ods. 4 zákona o samospráve obcí
vyberať miestne poplatky a verejné dávky, iba ak to stanoví osobitný predpis.
Všeobecne záväzné nariadenie je takýmto osobitným predpisom, a preto nie je VZN
o podmienkach státia stanovujúce povinnosť platiť poplatky za používanie miestnych
komunikácií v rozpore s § 8 ods. 4 zákona o obecnom zriadení, a to bez ohľadu na
jeho prípadný nesúlad s inými právnymi normami.
Obec môže zaviesť iba tie miestne poplatky, ktoré sú výslovne uvedené
v zákone o miestnych poplatkoch. Pri ich zavádzaní musí vo všeobecne záväznom
nariadení uviesť zákonom o miestnych poplatkoch stanovený názov miestneho
poplatku, dôsledne rešpektovať zákonné rámce vrátane stanovenia výšky poplatku.
VZN o podmienkach státia zavádza poplatky, ktoré nie sú svojimi názvami
známe zákonu o miestnych poplatkoch a nepatria ani do jeho systému. Predmetom
spoplatnenia zodpovedajú iba čiastočne poplatkom za užívanie verejného
priestranstva a za vjazd motorovým vozidlom do historickej časti miest (§ 1 písm. a)
a ch) zákona o miestnych poplatkoch). Ich sadzby sú prinajmenej v prípade státia
vozidiel na verejných parkoviskách s neorganizovanou prevádzkou (čl. 3 VZN
o podmienkach státia) vyššie ako zákonom stanovený limit pre najpodobnejší legálny
poplatok, ktorým je poplatok za vjazd motorovým vozidlom do historických častí
miest. Preto je VZN o podmienkach státia v rozpore s čl. 59 ods. 2 ústavy a s § 1 ods.
1 a § 2 ods. 1, 3 a 4 zákona o miestnych poplatkoch.
Ako už bolo uvedené, taxatívny výpočet podmienok zastavenia a státia na
verejných komunikáciách obsahujú § 22 ods. 1, § 24 ods. 1 a 2 dopravného zákona.
Stanovenie ďalších podmienok zastavenia a státia normatívnym právnym aktom je
preto v rozpore s § 22 ods. 1 a § 24 ods. 1 a 2 dopravného zákona, s ktorými je preto
v rozpore i VZN o podmienkach státia, okrem úpravy vyhradených parkovacích miest
v čl. 4.
Obec je oprávnená podľa § 116 dopravného zákona povoľovať na miestnych
komunikáciách vyhradené parkoviská, a teda i jednotlivé parkovacie miesta, lebo
oprávnenie povoľovať vyhradené parkovacie miesta je menšie ako oprávnenie
povoľovať vyhradené parkoviská. Preto oprávnenie povoľovať vyhradené parkoviská
zahŕňa i oprávnenie povoľovať vyhradené parkovacie miesta.
Vydaním VZN o podmienkach státia mesto Trnava konalo v rámci § 116
dopravného zákona, ktorý však nezakladá právomoc obce vydávať v rozsahu štátnej
správy, ktorú prenáša na obec, všeobecne záväzné nariadenia. VZN o podmienkach
státia teda je v súlade s § 116 dopravného zákona.
Mesto Trnava správne uvádza, že vydaním VZN o podmienkach státia
nezasiahlo do právomocí ústredných orgánov štátnej správy vydať vykonávacie
predpisy k dopravnému zákonu, ale VZN o podmienkach státia svojím obsahom
odporuje viacerým ustanoveniam ústavy a zákonov.
Podľa stanoviska mesta Trnava VZN o podmienkach státia „informuje
o možnostiach a podmienkach státia motorových vozidiel na miestnych
komunikáciách vo vymedzenej zóne mesta Trnava“.
Všeobecne záväzné nariadenie ako normatívny právny akt obsahuje právne
normy, číže záväzné pravidlá správania ukladajúce povinnosti a priznávajúce práva.
Preto k nemu nemožno pristupovať iba ako k informačnému, ale hlavne ako
k normatívnemu dokumentu.
Argumentácia mesta Trnava, podľa ktorej „Napadnuté VZN popisuje systém
organizácie dopravy, ktorý je upravený dopravným značením (ktoré bolo zrealizované
v súlade so zákonom), a neukladá nad rámec zákona ďalšie povinnosti, takže nikoho
nenúti, aby konal niečo, čo zákon neukladá“, neobstojí, lebo VZN o podmienkach
státia ukladá povinnosť platiť za zastavenie a státie motorového vozidla na určených
miestach bez zákonného základu. Z oprávnenia obce určovať použitie dopravných
značiek vrátane značky D 13 – platené parkovisko nemožno vyvodiť oprávnenie obce
vyberať za zastavenie na miestnych komunikáciách akokoľvek nazvané platby bez
zákonného zmocnenia alebo poskytnutia protihodnoty, ktorá netvorí súčasť správy
a údržby miestnych komunikácií.
Argumentácia mesta Trnava, podľa ktorej obce na miestnych komunikáciách
podľa § 116 dopravného zákona určujú použitie dopravných značiek a povoľujú
vyhradené parkoviská, nedokazuje, že sú tieto otázky oprávnené regulovať všeobecne
záväzným nariadením. Je neprípustné, aby obec formou všeobecne záväzného
nariadenia, teda normatívneho právneho aktu podmienila zákonom dovolené
využívanie miestnych komunikácií na zastavenie a státie platbami za ňou poskytované
„služby“.
To, že obec je vlastníkom a správcom miestnych komunikácií, ešte neznamená,
že môže za zákonom nezakázané zastavenie a státie na týchto komunikáciách vyberať
bez výslovného zákonného zmocnenia akokoľvek nazvané platby bez poskytnutia
protihodnoty. Viaceré činnosti, ktoré uvádza mesto Trnava vo svojom stanovisku ako
služby poskytované v rámci činnosti, prevádzkovanie parkovísk - parkovací systém
mesta, sú súčasťou správy a údržby miestnych komunikácií, ktoré je obec povinná
zabezpečiť v rámci vlastného rozpočtu.
Ak chce obec s miestnymi komunikáciami, ktoré sú jej majetkom, podnikať, tak
musí vo vzťahoch súvisiacich s podnikaním vystupovať ako subjekt súkromného práva
a nemôže stanovovať zmluvné podmienky vlastného podnikania ako subjekt verejnej
moci v podobe normatívneho právneho aktu, ktorým všeobecne záväzné nariadenie
nesporne je. Aj pri podnikaní musí rešpektovať všetky právne normy regulujúce
používanie miestnych komunikácií, a teda nemôže za ich zákonom dovolené
používanie vyberať platby bez toho, aby poskytovala služby, ktoré nie sú súčasťou
správy a údržby miestnych komunikácií.
Obec nemôže právnym aktom určovať ceny služieb, lebo nie je cenovým
orgánom podľa § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1986 Z. z. o cenách.
Ústavný súd už v minulosti v náleze PL.ÚS 6/96 vyslovil, že: „Uplatnenie
ústavnej zásady o rovnakom zákonnom obsahu a ochrane vlastníckeho práva všetkých
vlastníkov nebráni modifikácii obsahu vlastníckeho práva“. Obec teda môže
s miestnymi komunikáciami, ktoré sú v jej majetku, podnikať, ale musí pri tom
rešpektovať zákonnú úpravu používania miestnych komunikácií a nemôže požadovať
v rámci podnikania platby za činnosti tvoriace súčasť správy a údržby miestnych
komunikácií.
Argumentácia mesta Trnava o subsidiarite, ktorá by umožňovala obci vydať
všeobecne záväzné nariadenie o otázkach tvoriacich súčasť výkonu prenesenej štátnej
správy bez výslovného zákonného zmocnenia, nemá zatiaľ oporu v právnom poriadku
Slovenskej republiky.
Podstatné časti cieľov VZN o podmienkach státia mohlo mesto Trnava
dosiahnuť zákonnými prostriedkami, zavedením miestnych poplatkov za užívanie
verejného priestranstva a za vjazd motorových vozidiel do historickej časti mesta, ako
aj poskytovaním možností stráženého parkovania.
Tie časti všeobecne záväzného nariadenia o podmienkach státia, ktoré nie sú
v rozpore s právnymi predpismi vyššej právnej sily, nie je možné samostatne
aplikovať. Preto rozhodol ústavný súd, že všeobecne záväzné nariadenie
o podmienkach státia ako celok nie je v súlade s právnymi normami uvedenými vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 132 ústavy, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do
šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uviesť do
súladu s ústavou aj inými zákonmi. Ak tak neurobia, takéto predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Vyhlásené v Košiciach 25. mája 2000