Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 293/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , právne zastúpenej JUDr. Jánom

Uhlíkom, advokátom, Námestie slobody 1, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného

porušenia v spojení s postupom

Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 v spojení s (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v postavení žalobkyne

domáhala v rámci konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. vrátenia

daru žalovanou.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -77 zo 7. októbra 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval:

«Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že notárskou zápisnicou spísanou

dňa 24.02.2014 č. , , došlo k darovaniu

zo strany darujúcich a pre obdarovanú

nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. k.ú. , nehnuteľnosti na liste

vlastníctva č. k.ú. a ďalej nehnuteľnosti, ktoré boli vo vlastníctve žalobkyni

zapísané na liste vlastníctva č. k.ú. a to dom so súpisným č. na parcele

2

č. a parcela č. zastavané plochy a nádvoria o výmere 574 m, parcela č.

2

záhrady o výmere 2513 m. Zároveň touto notárskou zápisnicou došlo k zriadeniu vecného

bremena podľa -r s tým, že žalovaná je povinná

umožniť a (žalobkyni) ako oprávneným do konca ich života

užívať horeuvedené nehnuteľnosti v celom rozsahu. Tieto skutočnosti neboli

medzi účastníčkami sporné.

...

V konaní výpoveďou jednej skupiny svedkov súd zistil, že žalovaná mala

voči žalobkyni použiť vulgárne nadávky a to pri konflikte, ktorý vznikol pri vrátení

miešačky. Potvrdili to 3 svedkovia, a z ostatných prítomných to vyvrátila len žalovaná a jej

otčim uviedol, že nepočúval, kto čo kričí. Jednoznačne bolo preukázané, že vulgárne

nadávky nepoužila žalovaná priamo do očí žalobkyne, pretože táto stalo mimo dvoru

žalovanej na ulici. Vulgárnu nadávku mala použiť údajne ešte raz, keď žalovaná navštívila

žalobkyňu po vrátení daru, avšak túto skutočnosť potvrdila iba nevesta žalobkyne, opäť

z „tábora“ žalobkyne a nie žiaden nezaujatý svedok. To isté platí aj pre pľuvanie

na žalobkyňu. Podľa tvrdenia žalobkyne vulgárne nadávky žalovaná mala použiť

aj na notárskom úrade, pričom vypočutá notárka uviedla, že sa nepamätá, že by žalovaná

použila vulgárne nadávky. Notárka dokonca uviedla, že obe účastníčky na seba kričali,

vyčítali si rôzne veci. Toto konanie súd nepovažuje za porušenie dobrých mravov značnej

intenzity a ani za sústavné porušovanie, keďže tak sa malo stať dvakrát. Je treba však uviesť

aj skutočnosti, ktoré predchádzali incidentu pri vrátení miešačky. Po miešačku nebola

žalobkyňa ako vlastníčka miešačky, ale táto poslala svojich synov, pričom pri vstupe

na pozemok, kde býva žalovaná, nebol prítomní nikto z tejto rodiny. Vstup na cudzí pozemok

bez dovolenia a pritom odnesenie veci, ktoré patria niekomu inému taktiež nespadá

pod dobré mravy.

Vykonaným dokazovaním súd ani nemohol vyhodnotiť dôkaz a to podávanie trestných

oznámení a dôvod týchto podaní, pretože sama žalobkyňa potvrdila, že z polície neostala

žiadne vyrozumenie, vypočutá nebola a žalovanú súdu uviedla, že na polícii nie súd tieto

podania evidované.

Žalovaná svoju dohodu splnila, nehnuteľnosti zapísané na LV č. a č.

žalobkyni vrátila. Dôvodom darovania týchto nehnuteľností malo byť zabezpečenie,

aby žalobkyňa bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, aby neboli predmetom dedičstva

po smrti manžela žalobkyne. Nehnuteľností zapísaných na LV č. sa to netýkalo.

Dôvodom darovania týchto nehnuteľností mala byť skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti mala

sľúbené do daru žalovaná prastarou matkou po dovŕšení plnoletosti. Po podaní žaloby

žalobkyňa uviedla, že tieto nehnuteľnosti darovala žalovanej, pretože ,,ošalela“,

pričom lekárskymi správami túto skutočnosť nepotvrdila, a jej výsluchom súd usúdil,

že vedela posúdiť následky svojho konania, a že si to rozmyslela. Raz uviedla, že chce

nehnuteľnosť predať a peniaze z predaja rozdeliť medzi deti a raz uviedla, že si chce dom

opraviť a nasťahovať sa tam. Preto aj týmto žalobkyňa dokazuje, že hlavným dôvodom

podania žaloby nie je vrátenie daru podľa , ale túžba

žalobkyne naložiť s darovanou nehnuteľnosťou inak.

Vykonaným dokazovaním súd zhodnotil, že konanie žalovanej vytýkané žalobkyňou

vo výzve na vrátenie daru a v žalobe nenapĺňajú znaky hrubého porušenia dobrých mravov

a nejde ani o sústavné porušovanie dobrých mravov. Negatívne správanie sa žalovanej

k žalobkyni, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí

prejavovať objektívne.

Pre úplnosť treba dodať, že aj správanie sa žalobkyne nie je úplne v zhode s dobrými

mravmi. Žiadala, aby prepustili z práce matku žalovanej, čo žalobkyňa ani nepoprela,

neslušné gestá použila aj na otčima žalovanej. Nevhodné správanie je na oboch stranách,

pričom ak jedna strana niečo urobí, druhá jej to opätuje, a obe strany to považujú

za štandardné správanie sa v ich rodine, pretože v každej rodine sú tieto hranice rôzne

posunuté, pokiaľ ide o morálne pravidlá. To potvrdzuje aj spôsob vrátenia miešačky,

nepredchádzala tomu výzva na vrátenia, vstup na pozemok, keď nikto nie je doma,

obchádzania sa navzájom, nenavštevovanie, vyčítanie darovaných vecí, zákaz chodenia

popod okna. Súd to však nepovažuje za hrubé poručenie dobrých mravov v tejto rodine, kde

každý niekomu niečo vyčíta.»

4. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -103 zo 4. októbra 2016 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval:

„Podľa darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa

obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy.

Podmienkou, aby došlo k vráteniu daru, je pred samotnou žalobou žiadosť o vrátenie daru

ako jednostranný adresný právny úkon majúci dôsledky odstúpenia od zmluvy. Takýto úkon

žalobkyňa adresovala žalovanej a bol žalovanej aj doručený. Ide o výzvu na vrátenie daru

zo dňa 26.6.2014. Obsahom tejto výzvy je aj dôvod vrátenia daru, pričom žalobkyňa

špecifikovala dôvod na vrátenie daru totožne, ako to uviedla v žalobe. Základným dôvodom,

ktorý vo výzve na vrátenie daru žalobkyňa uviedla je skutočnosť, že došlo k zmene

v správaní žalovanej k žalobkyni, nejednalo sa iba o nezáujem o žalobkyňu, ale išlo

o sústavné konanie, ktoré vyústilo do najhrubšej urážky a poníženia darkyne pred vlastnými

synmi a došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov voči darkyni a jej synom.

Toto negatívne správanie malo predstavovať incident na Notárskom úrade vo Vranove

nad Topľou, kde dňa 30.4.2014 malo dôjsť k hádke medzi žalobkyňou a žalovanou,

ktorú hádku upokojila notárka, pričom žalobkyňa pociťovala toto správanie ako potupu

pred všetkými prítomnými na notárskom úrade. K ďalšej konfliktnej situácii malo dôjsť

v bydlisku žalobkyne, kedy k žalobkyni prišli žalovaná a jej matka, kde došlo k provokácii

z ich strany, kde vyčítali žalobkyni, že nesie vinu za smrť jej manžela. Ďalším dôvodom

na vrátenie daru žalobkyňa uviedla skutočnosť, že žalovaná sťažuje žalobkyni a členom jej

rodiny užívať uvedené nehnuteľnosti a to pozemky ku ktorým má neobmedzené užívacie

právo, ktoré je zapísané vo forme vecného bremena. Ako ďalší dôvod na vrátenie daru

žalobkyňa uviedla aj to, že žalovaná a jej matka zakázali žalobkyni prechod po verejnej

komunikácii pred miestom ich bydliska. Ako ďalší dôvod bol zase incident z mája 2014

v súvislosti s vrátením miešačky, kedy žalobkyňa dala pokyn svojim synom

a , aby išli k žalovanej, aby im vrátila miešačku, ktorú mala požičanú

matka žalovanej a jej manžel. Vtedy vznikol medzi prítomnými incident, do ktorého sa mala

zapojiť aj žalovaná, kedy sa žalovaná mala na adresu žalobkyne vyjadriť vulgárnym

spôsobom, čím žalovaná ponížila žalobkyňu a spôsobila jej ujmu na cti pred celou rodinou.

Takto označené konanie žalovanej bolo predmetom nielen výzvy na vrátenie daru,

ale aj žaloby.

V priebehu celého konania nebolo preukázané také správanie žalovanej, ktoré by

bolo v rozpore s dobrými mravmi, resp. ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy, alebo by

boli sústavne porušované dobré mravy, pretože bolo zistené, že všetky incidenty majú

vzájomný charakter medzi stranami sporu, resp. sú vzájomne podmienené a vyprovokované

skutkami protistrany. Incident na notárskom úrade bol obojstranný medzi účastníčkami

konania, notárka však vo svojej svedeckej výpovedi poprela, že by boli používané vulgárne

slová. Incident v bydlisku žalobkyne podľa dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spisovom

materiálu v súvislosti s vyčítaním zodpovednosti za smrť manžela žalobkyne, bol dôsledkom

tiež vopred nie veľmi citlivého konania zo strany žalobkyne. Vo vzťahu k sťažovaniu

užívania nehnuteľnosti žalobkyni a členom jej rodiny, ako aj vo vzťahu k zákazu prechodu

po verejnej komunikácii pred miestom bydliska žalovaných, tieto konania žalovanej neboli

zo strany žalobkyne ani preukázané. Incident v súvislosti s vrátením miešačky bol

incidentom, kde síce žalovaná použila na adresu žalobkyne neslušné slová, avšak nebol to

incident priamo medzi žalovanou a žalobkyňou, ale medzi príbuznými žalovanej

a medzi synmi žalobkyne.

V priebehu prvoinštančného konania ďalej boli tvrdené aj ďalšie dôvody

nasvedčujúce tomu, že žalovaná sa mala správať v rozpore s dobrými mravmi sústavne

alebo hrubo mala porušovať dobré mravy (v súvislosti s pľuvaním, prípadne ďalšie

konfliktné situácie), ktoré však neboli preukázané. Naviac, žalovaná v rámci prejavu dobrej

vôle časť darovaných nehnuteľností žalobkyni vrátila.

Správne vyhodnotil prvoinštančný súd situáciu, keď nie je možné hodnotiť správanie

žalovanej negatívne, pokiaľ ide o reakcie na nevhodné konania a úkony žalobkyne. Totiž

pri hodnotení správania sa obdarovanej je potrebné vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie

sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného

správania sa obdarovaného voči darkyni, teda žalobkyni. Uplatnenie princípu vzájomnosti

znamená zistenie, či aj správanie darcu nevykazuje znaky hrubého porušenia dobrých

mravov, prípadne sústavné porušovanie dobrých mravov.

V priebehu prvoinštančného konania bolo zistené, že práve správanie sa žalobkyne je

príčinou niekedy nevhodného správania sa žalovanej, prípadne jej príbuzných (matky)

voči žalobkyni a členom jej rodiny. Darkyňa preto sa nemôže domáhať vrátenia daru

aj keby niekedy reakcia žalovanej nebola vhodná, keď sama voči žalovanej sa správa

spôsobom, ktorý je možné podradiť pod hrubé porušenie dobrých mravov, alebo sústavné

porušovanie dobrých mravov. Namietané incidenty v odvolaní ako podávanie trestných

oznámení, pľuvanie v dome žalobkyne, vypočítavému vyhýbaniu sa stretnutiam

so žalobkyňou a nepodniknutie žiadnych krokov na zlepšenie vzájomných vzťahov,

nedosahujú intenzitu odôvodňujúcu vrátenie daru, naviac, keď niektoré incidenty

ani preukázané neboli a ďalšie incidenty boli namietané až len v odvolacom konaní,

aj napriek poučeniu prvoinštančným súdom podľa platného v čase

vyhlásenia rozhodnutia.

Dôkazy, ktoré boli vykonané pred prvoinštančným súdom môže vyhodnotiť len súd

podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach.

Prvoinštančný súd dôkazy hodnotil podľa zásad formálnej logiky, výsledky

hodnotenia/dôkazov sú popísané v odôvodnení rozsudku prvoinštančného súdu. Súd stručne,

jasne a výstižne vysvetlil nielen obsah jednotlivých dôkazov, ale aj ich hodnotenie,

ktoré okolnosti boli a ktoré neboli preukázané a akými úvahami sa riadil. S hodnotením

dôkazov prvoinštančným súdom sa odvolací súd stotožňuje a v celom rozsahu na tieto úvahy

aj poukazuje. Hodnotenie dôkazov a zistenie skutkového stavu je výlučne v kompetencii

súdu, preto účastník konania namietať hodnotenie dôkazov nemôže. Okolnosti, že súd

nevyhodnotil niektoré dôkazy tak, ako si to želá žalobkyňa, nie je dôvodom na to,

aby odvolací súd prehodnotil úvahy a hodnotenia dôkazy prvoinštančného súdu. Naopak je

to dôvodom preskúmaniu tejto úvahy a zistenia, či skutkový a právny stav bol riadne

a zákonne zistený. V tomto smere odvolací súd nemá žiadne námietky voči rozhodnutiu

prvoinštančného súdu a preto tento rozsudok ako zákonný a správny podľa

potvrdil.

Na záver odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaná bola obdarovaná

dvoma darcami, kde od darovacej zmluvy odstúpila len žalobkyňa, nie však druhý darca,

resp. jeho právny nástupcovia. Preto aj rozsudok požadovaného vrátenia nehnuteľností

vo vzťahu k uvedenému presahuje výšku spoluvlastníctva žalobkyne k momentu uzavretia

darovacej zmluvy.“

5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie s poukazom

na a (ďalej len „“), ktoré Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 26. júna 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje:

«... závadné konanie obdarovanej spočívalo:

- vo vykrikovaní vulgarizmov... pričom sa to udialo na dvore obdarovanej

pred viacerými ľuďmi (medzi nimi synmi a nevestou sťažovateľky) a výkriky doliehali

na verejnú komunikáciu susediacu s dvorom, kde stála sťažovateľka a dostali sa jej tieto

vulgarizmy do vedomia

- v emotívnej hádke na notárskom súde pred tam prítomnými osobami

- neoprávneným vniknutím do obydlia sťažovateľky, kde ju obdarovaná opľúvala,

vulgarizmami ponižovala, pričom len zákrok tam prítomnej nevesty

zabránil fyzickému napadnutiu zo strany obdarovanej

- v ponižovaní, znevažovaní a ohrdnutí na hlavnom pojednávaní, keď na adresu

starej matky sa vnučka osopila „že s takými osobami, ako ONA, sa nepotrebuje stretávať“.

Prvostupňový súd toto správanie vôbec nevyhodnotil, a napriek tomu žalobu

zamietol. Svoje zamietnutie riadne neodôvodnil, čím spôsobil pochybnosti sťažovateľky

v nestrannosť konajúceho súdu, a následne pochybnosť v spravodlivý proces...

... vulgárnosti však súd vôbec nevyhodnotil, resp. nevzal vôbec do úvahy,

pretože obdarovaná ich nepovedala sťažovateľke...

... vniknutie obdarovanej spolu s jej matkou do obydlia sťažovateľky súd nehodnotí,

a to napriek tomu, že vzťah medzi nimi neboli ideálne, a ani neboli pozvané. Evidentne

došlo, zo strany obdarovanej k porušeniu nedotknuteľnosti obydlia.

Kým pri incidente s miešačkou výpovede synov sťažovateľky považoval súd

ako výpovede svedkov vierohodných, potvrdzujúcich skutočnosť, že došlo k vulgárnemu

nadávaniu, svedkyňu - nevestu , ktorá svedčila o vniknutí do obydlia, tam

vyslovených urážok, pľuvaní atď. súd označil za svedkyňu nevieryhodnú.

Urážanie, znevažovanie a pohŕdanie prvostupňový súd nielenže nevyhodnotil,

ale spočiatku to ani neregistroval.

... pri posudzovaní chovania sa obdarovanej súd uplatnil princíp vzájomnosti.

Avšak aj tento princíp má výnimku, ktorá spočíva v tom, že správanie sa obdarovaného je

v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

... je v zrejmom nepomere k správaniu sa vyznačujúcom sa vulgarizáciou

sťažovateľky, porušovaním jej domovej slobody a jej pohŕdaním. Sťažovateľka sa takto

hrubo voči obdarovanej nikdy nesprávala.

... odvolací súd si... neodpustil manipulovanie s dôkazmi, ktoré sťažovateľka

označila, a zaoberá sa nie vyššie uvedenými dôkazmi, ale ďalšími, ktoré boli uvádzané len

z hľadiska sústavnosti porušovania dobrých mravov, a síce: podávanie trestných oznámení,

vypočítavé vyhýbanie sa stretnutiam strán, nepodnikanie žiadnych krokov na zlepšenie sa

vzťahov a z incidentu v obydlí žalobkyne uvádza iba pľuvanie.

V dovolaní sťažovateľka namietala skutočnosť, že krajský súd rozhodol bez toho,

aby nariadil pojednávanie vo veci, a že žalobkyni tak znemožnil, aby sa vyjadrila

k tvrdeniam uvedeným v odvolaní. Sťažovateľka poukázala na rozpor s povinnosťou

každému zaručiť, že o jeho občianskoprávnych nárokoch bude rozhodovať nestranný

a nezávislý súd, pochybovala o vecnej správnosti rozsudku, a poukázala na to, že rozsudky

neboli riadne, v súlade so zákonom odôvodnené. Súd však tieto argumenty nevzal vôbec

do úvahy a napríklad, pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia síce skonštatoval,

že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces, avšak rozhodol tak, že toto svoje tvrdenie v odôvodnení neuplatnil.»

7. Vzhľadom na uvedené argumenty sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

nález v tomto znení:

„1. Základné právo , aby sa jej vec prerokovala podľa čl. 46 ods. 1

spojený s postupom Okresného súdu Vranov

nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.: a Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn.: porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva z titulu primeraného finančného

zadosťučinenia čiastku 10.000,- Eur, ktorú je Slovenská republiky. Ministerstvo

spravodlivosti SR povinná vyplatiť do 2 mesiacov po nadobudnutí právnej moci tohto

nálezu.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu,

ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

8. Vec napadla ústavnému súdu 25. septembra 2019 a v súlade s pravidlami

rozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom

spravodajcom pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí,

ktoré mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu.

Po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5

písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec

sťažovateľky prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle

čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020

je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský

(predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že žalovaná sťažovateľke

vulgárne nadávala na verejnosti, pohádala sa so sťažovateľkou na notárskom úrade,

neoprávnene vnikla do obydlia sťažovateľky, kde ju opľula a vulgárne ponižovala, žalovaná

sťažovateľku ponižovala aj na pojednávaní, čo nepochybne predstavuje porušenie pravidiel

morálky, pričom toto správanie súdy vôbec nevyhodnotili, nevzali do úvahy,

svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili.

17. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

18. Ak sťažovateľka v texte ústavnej sťažnosti poukazuje na nedostatky rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej dovolaní podanom proti rozsudku krajského

súdu, ústavný súd uvádza, že do petitu ústavnej sťažnosti sťažovateľka nepojala postup

ani rozhodnutie najvyššieho súdu. Za tohto stavu, keďže ústavný súd je viazaný petitom

ústavnej sťažnosti, tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd považoval iba za súčasť jej argumentácie.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (m. m. , , , ). Z princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať

postupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu (m. m. , ).

20. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa

ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

).

21. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

postupu okresného súdu využitím účinného prostriedku nápravy, a to odvolania,

ktoré sťažovateľka napokon pred podaním ústavnej sťažnosti aj podala a o tomto jej

odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu. Preto právomoc krajského súdu

na preskúmanie napadnutého postupu okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu

na prerokovanie ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú

sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti postupu okresného súdu odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

22. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka skutočnosti zistené z vykonaného

dokazovania interpretuje inak, ako okresný súd a krajský súd. Na rozdiel od krajského súdu

je presvedčená, že správanie žalovanej voči sťažovateľke nepochybne nesie znaky konania

v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľka súdom vytýka, že pri v procese

rozhodovania nevzali do úvahy všetky okolnosti, skutočnosti, ktoré v konaní tvrdila

a ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, kritizuje vyhodnotenie dokazovania súdmi,

namieta, že súdy svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili.

23. K namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že jeho

aplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka

na vyslovenie porušenia bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu

alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. , ,

, ).

24. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46

ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej

v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

25. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

26. Z celkového kontextu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka krajskému

súdu vytýka nesprávne vyhodnotenie dôkazov, keďže je toho názoru, že krajský súd

pri rozhodovaní nezohľadnil všetky podstatné skutočnosti, aspekty správania žalovanej

a namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

27. Vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ústavný súd uvádza, že posúdenie

kvality odôvodnenia rozsudku krajského súdu prináležalo na základe dovolania podaného

sťažovateľkou najvyššiemu súdu podľa , ktorý o ňom rozhodol tak,

že dovolanie odmietol, keď okrem iného dospel k záveru, že: „Dovolaním napádaný

rozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobkyne

a vyjadrenia žalovanej, relevantný skutkový stav a právne posúdenie sporu. Teba mať

na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok

a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich

organickú (kompletizujúcu) jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

ako aj rozsudku súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Konajúce súdy dali dostatočnú odpoveď prečo nepovažujú

správanie sa žalovanej za také. ktoré hrubo porušuje dobré mravy, ktorá skutočnosť je

podľa predpokladom vrátenia daru. Žalobkyňa

preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne

odôvodnený...“ Keďže posúdenie kvality odôvodnenia rozsudku krajského súdu bolo

v kompetencii najvyššieho súdu, ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti konštatuje,

že nie je daná jeho právomoc na jej meritórne posúdenie. Preto ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia sťažovateľkou označených práv postupom krajského súdu,

ktorý mal spočívať v nedostatočnom odôvodnení jeho odvolacieho rozsudku, odmietol

s poukazom na .

28. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov ústavný súd

konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

29. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , , ).

30. Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy.

Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore uvedenými úlohami

ústavného súdu, ale popieral by aj základnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti civilného

sporového konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na náležité zistenie skutkového

stavu (m. m. ).

31. Ústavný súd uvádza, že subjektívne vnímanie správania žalovanej sťažovateľkou

ako hrubo porušujúce dobré mravy ešte bez ďalšieho neznamená, že toto správanie možno

aj z objektívneho hľadiska vyhodnotiť ako také, ktoré zakladá dôvod na vrátenie daru podľa

. Z dôvodov rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom

okresného súdu, ktoré je z hľadiska ich odôvodnení potrebné vnímať ako celok)

je nepochybné, že krajský súd sa náležite zaoberal tvrdením žalovanej o vulgárnom

vyjadrovaní sa žalovanej na adresu sťažovateľky pri incidente s miešačkou, o hádke

na notárskom úrade, o ponižovaní sťažovateľky u nej doma žalovanou, jej údajnom

opätovnom vulgárnom vyjadrovaní, pľuvaní, ako aj ďalšími. Na účel zistenia

opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky okresný súd vykonal dokazovanie okrem iného

výsluchom viacerých svedkov – rodinných príslušníkov strán sporu a notárky. Krajský súd

sa zaoberal argumentáciu sťažovateľky a vysvetlil, prečo v zhode s okresným súdom

nepovažoval za preukázanú existenciu dôvodov na vyhovenie žalobe sťažovateľky. Krajský

súd nepovažoval za preukázané také správanie žalovanej, ktoré by hrubo porušovalo dobré

mravy. Dospel k záveru, že incidenty medzi stranami sporu majú vzájomný charakter,

resp. sú vzájomne podmienené a vyprovokované skutkami protistrany, pričom určité

tvrdenia žalobkyne ani neboli preukázané. Ústavný súd konštatuje, že za tohto stavu sa

nemožno stotožniť so sťažnostnými námietkami sťažovateľky, podľa ktorých krajský súd

relevantné okolnosti správania žalovanej nevyhodnocoval a nezohľadnil. Z rozsudku

krajského súdu je zrejmé, čo bolo vykonaným dokazovaním zistené, ktoré tvrdenia súd

považoval za preukázané a ktoré za nepreukázané. Ústavný súd uvádza, že podľa § 191

ods. 1 dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou formálnej pravdy. Bremeno

tvrdenia aj dôkazné bremeno vo vzťahu k otázke konania žalovanej v hrubom rozpore

s dobrými mravmi spočívalo na sťažovateľke ako žalobkyni, ktorá sa žalobou proti

žalovanej domáhala vrátenia daru. Za stavu, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

vo vzťahu k ňou tvrdeným okolnostiam správania žalovanej, nemôže ani očakávať,

že okresný súd a krajský súd tieto jej tvrdenia napriek neuneseniu dôkazného bremena

zohľadnia pri rozhodovaní vo veci samej.

32. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, jeho úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov,

sú zrozumiteľné, logické, rozsudok v tomto smere nemožno označiť za svojvoľný, a preto

ho ústavný súd považuje za ústavne udržateľný. V rozsudku krajského súdu a ani postupe,

ktorý mu predchádzal, ústavný súd nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným.

Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu, jeho

rozsudkom a namietaným porušením základného práva podľa .

Okolnosť, že sťažovateľka s rozsudkom krajského súdu nesúhlasí, sama osebe nezakladá

porušenie označených základných práv. Základné právo na súdnu ochranu garantované

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie návrhu účastníka konania

(napr. , ).

33. Keďže ústavný súd nezistil existenciu okolností, ktoré by indikovali porušenie

, nemohol dospieť ani k záveru o porušení ,

pretože, ako už uviedol ústavný súd v bode 23, jeho aplikácia sa v sťažnostiach fyzických

osôb a právnických osôb v zásade viaže na porušenie individuálne určeného základného

práva alebo slobody sťažovateľa (vo veci sťažovateľky na ). Za daného

stavu ústavnému súdu nezostávalo iné, než ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia

v spojení s postupom krajského súdu z dôvodu

nesprávneho vyhodnotenia dokazovania odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

34. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania sťažovateľke je viazané na vyslovenie

porušenia jej práv alebo slobôd ( , ),

ústavný súd o týchto častiach ústavnej sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. augusta 2020

Martin Vernarský predseda senátu