Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 395/2020
PDF · 452.74 KB
No categories available
I. ÚS 395/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Alicou Petrovskou Homzovou, Moyzesova 46, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný
prostriedok zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 19 P 279/2018 z 10. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia, sťažnostná argumentácia a vyjadrenie
okresného súdu
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný
prostriedok zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 19 P 279/2018 z 10. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľovi ako
právnemu zástupcovi účastníka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
19 P 279/2018 vo veci zvýšenia výživného na maloleté dieťa bola napadnutým uznesením
okresného súdu uložená poriadková pokuta v sume 100 €, a to podľa § 102 ods. 1 písm. d)
a ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
3. Dôvodom uloženia poriadkovej pokuty bolo správanie sťažovateľa na pojednávaní
uskutočnenom vo veci 10. decembra 2019, spočívajúce v tom, že „opakovane rušil dôstojný
priebeh pojednávania tým, že sa na otca (svojho klienta, pozn.) obracal a hovoril s ním bez
udelenia slova, bez žiadosti o poradu, a to opakovane, de facto od usadenia sa
v pojednávacej miestnosti, ihneď ako začal súd protokolovať prítomnosť, počas prednesu
právneho zástupcu matky, matky, súdu. Zároveň sa domáhal udelenia slova aj počas
výsluchu otca súdom, čím tento výsluch narúšal. Počas prednesu poučenia zo strany súdu
grimasami vyjadroval pohŕdavý a nesúhlasný postoj.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie okresného súdu prípadom
arbitrárnosti pri výklade a aplikácii vo veci relevantných ustanovení (§ 102 ods. 2 a § 174
ods. 2 CSP) tak, že došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu. Závery okresného
súdu považuje za účelové, nepravdivé, neodôvodnené a založené na svojvôli konajúcej
zákonnej sudkyne.
5. Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že dôvody uvádzané okresným súdom
v napadnutom uznesení (obracanie sa na klienta a komunikácia s ním bez udelenia slova
a žiadosti o poradu) nie sú konaním v rozpore s § 174 ods. 2 CSP a nie sú dôvodom
na aplikáciu § 102 ods. 1 CSP. Sťažovateľ nedokáže pochopiť, ako by mohla tichá porada
s klientom, ktorá je bežnou a nevyhnutnou praxou na účinné zastupovanie práv klienta,
narúšať dôstojný priebeh pojednávania. Citujúc § 41 ods. 7 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov, na ktorý poukazoval i okresný súd, uvádza, že právna úprava
počíta s poradou medzi účastníkom konania a jeho právnym zástupcom aj bez prerušenia
pojednávania. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že tichá, nerušivá porada je nevyhnutným
predpokladom riadneho a účelného poskytovania právnych služieb advokátom. Žiadnu
poradu s klientom pritom na zvukovom zázname, ktorý priložil k svojej ústavnej sťažnosti,
nie je počuť, a teda nemohla narušiť dôstojný priebeh pojednávania. Tento dôvod nespadá
pod § 102 CSP. Považuje za absurdné, ak okresný súd považuje realizáciu práva
na vyjadrenie sa zákonným spôsobom za protiprávne konanie a dôvod na uloženie
poriadkovej pokuty.
6. Tvrdenia okresného súdu o tom, že počas prednesu poučenia zo strany okresného
súdu mal sťažovateľ grimasami vyjadrovať pohŕdavý a nesúhlasný postoj, sú nepravdivé,
a okresný súd ich podľa jeho názoru účelovo doplnil do písomného vyhotovenia uznesenia.
O ich nepravdivosti svedčí aj fakt, že pokiaľ by k takému správaniu došlo, okresný súd by
túto skutočnosť uviedol do zápisnice o pojednávaní, čo však neurobil.
7. Na preukázanie „svojskej“ aplikácie uvedených ustanovení zákonnou sudkyňou
sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v tom istom konaní okresný súd uložil poriadkovú
pokutu aj jeho klientovi, v čase keď ho ešte nezastupoval, a to preto, že si vyťahoval listiny
z euroobalu, čím zašušťal a súd to považoval za rušenie dôstojného priebehu pojednávania.
8. Keďže proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je prípustný žiaden
opravný prostriedok, sťažovateľ nemá proti nepravdivým tvrdeniam súdu ani proti
arbitrárnemu rozhodnutiu účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom, tak ako to
zakotvuje čl. 13 dohovoru.
9. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti žiada, aby
ústavný súd vyslovil, že uznesením okresného súdu boli porušené jeho v záhlaví označené
práva, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal
mu náhradu trov konania.
10. Ústavný súd považoval za vhodné doručiť ústavnú sťažnosť sťažovateľa ešte
pred jej predbežným prerokovaním okresnému súdu na vyjadrenie, ktorý vo svojom
stanovisku sp. zn. 1 Spr 279/2020 z 29. apríla 2020 doručenom ústavnému súdu 6. mája
2020 uviedol, že napadnuté uznesenie bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami
Civilného sporového poriadku. Súčasne predložil zvukové záznamy z pojednávania.
Zákonná sudkyňa k veci uviedla, že na dôvodoch uloženej poriadkovej pokuty uvedených
v odôvodnení napadnutého uznesenia v celom rozsahu zotrváva. Poriadková pokuta bola
uložená v súlade s právnym poriadkom a považuje ju za absolútne spravodlivú. Uvádza, že
sťažovateľ sám priznal porady s klientom, ktoré nazval tichými, iniciovanými zo strany
klienta, nie z jeho strany. Toto tvrdenie však označila za nepravdivé, bol to sťažovateľ,
ktorý sa na svojho klienta obracal opakovane, bez ohľadu na to, či bol realizovaný prednes
zo strany súdu alebo ostatných účastníkov konania. K tomu dodala, že spôsob vedenia
pojednávania je vecou sudcu, a nie účastníka konania alebo jeho zástupcu. Sťažovateľ
napriek svojmu postaveniu advokáta, voči ktorému súd poučovaciu povinnosť nemá, bol
najprv na nevhodnosť svojho správania upozornený, teda i keď to zákon nevyžaduje, súd
najprv aplikoval napomenutie ako miernejšiu formu snahy o udržanie dôstojného priebehu
pojednávania, ktoré sa však minulo účinkom.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
16.1 Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
20. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj tú
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011,
21.1 K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv, keďže
podľa jeho názoru napadnuté uznesenie okresného súdu neobsahuje vecné a pravdivé
dôvody pre uloženie poriadkovej pokuty. Tvrdí, že niektoré z dôvodov, o ktoré okresný súd
oprel poriadkové opatrenie, sú zo zákona dovoleným správaním (porada s klientom)
a niektoré z nich sa nezakladajú na pravde (grimasy vyjadrujúce jeho nesúhlasný
a pohŕdavý postoj). Vydaním napadnutého uznesenia sa preto okresný súd dopustil
arbitrárnosti pri výklade a aplikácii § 102 ods. 1 a 2 CSP.
23. V nadväznosti na takto vymedzenú podstatu ústavnej sťažnosti ústavný súd
v prvom rade uvádza, že predmetom ústavného prieskumu sú aj rozhodnutia všeobecných
súdov o uložení poriadkových pokút, aj keď v obmedzenej miere. Ústavný súd vo svojej
doterajšej rozhodovacej činnosti už vyslovil právny názor, podľa ktorého rozhodnutie
o uložení poriadkovej pokuty je v zásade spôsobilé neprípustným spôsobom zasiahnuť
do základných práv a slobôd účastníkov konania, a preto takéto rozhodnutie podlieha
súdnemu prieskumu z hľadiska rešpektovania zásad spravodlivého procesu vo všetkých jeho
aspektoch (m. m. I. ÚS 41/2015).
24. Z uvedeného dôvodu sú na rozhodovanie súdov o uložení pokút primerane
kladené požiadavky, ktoré sú vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Znamená to predovšetkým to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže
byť prejavom svojvôle.
25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia
jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov a vylúčiť
svojvôľu, lebo len vecne správne (zákonu zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite, t. j.
zákonom požadovaným spôsobom, odôvodnené rozhodnutie napĺňa – ako neoddeliteľná
súčasť „ustanoveného postupu“ – ústavné kritériá vyplývajúce preň z ústavy a dohovoru či
listiny (m. m. I. ÚS 327/2010, IV. ÚS 562/2018).
26. Už uvedené základné východiská v kontexte obsahových náležitostí základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie bol povinný dodržiavať
v konaní a pri rozhodovaní vo veci uloženia poriadkovej pokuty aj okresný súd, a preto bolo
úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne okresný súd aj rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
27. Vzhľadom na to, že predmetom ústavného prieskumu je rozhodnutie
všeobecného súdu o uložení poriadkovej pokuty, ústavný súd poukazuje aj na zmysel a účel
tohto sankčného opatrenia, ktorým je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho
k vynúteniu a upevneniu autority súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený
priebeh pojednávania vedúci k rýchlej a účinnej ochrane práv. Takýto výklad akcentuje aj
základné princípy Civilného sporového poriadku, konkrétne v danom prípade čl. 10 CSP,
ktorý organizáciu priebehu konania zveruje do rúk všeobecného súdu. Keďže nová právna
úprava inštitútu poriadkovej pokuty podľa Civilného sporového poriadku nepripúšťa proti
rozhodnutiu o jej uložení možnosť odvolania, z ústavného hľadiska musí byť poriadková
pokuta uložená v súlade so zákonom, spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch
a pri jej uložení sa musí súčasne zachovať primerane vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami (vrátane výšky pokuty) a sledovaným cieľom (m. m. III. ÚS 67/2018).
27.1 Na druhej strane je povinnosťou všeobecného súdu postupovať zdržanlivo tak,
aby zbytočným vynucovaním niektorých povinností, ktoré nie v každom prípade môžu viesť
k poklesu dôstojnosti pojednávania, nevhodným mentorovaním nezasahoval do plynulého
priebehu pojednávania.
28. Pokiaľ ide o charakter poriadkovej pokuty, také rozhodnutie je procesnou
sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek
tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli (m. m. III. ÚS 152/2017).
Základným predpokladom na vydanie takéhoto rozhodnutia je, že konaním alebo
opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde
k predĺženiu súdneho konania. Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie
umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov
a iných subjektov v prípade, ak títo nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní
spôsobom, ktorý zákon upravuje, alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali,
predlžovali či dokonca marili (m. m. III. ÚS 193/2018, III. ÚS 346/2018).
29. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vzhľadom na už
uvedené prichádza pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutia všeobecného súdu o uložení
poriadkovej pokuty do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov
uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok
porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie
primeraného odôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom (m. m. III. ÚS 152/2017).
30. Ústavnoprávna intenzita prípadných nedostatkov v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov je o to viac žiaduca v prípadoch, ako je tento, keď sa ústavnoprávnej
ochrany domáha nie samotná strana v spore či účastník konania, o právach a povinnostiach
ktorých sa meritórne rozhoduje, ale jeho/jej právny zástupca. Dôsledky procesno-právneho
rozhodnutia sa tu prima facie prejavujú výlučne len vo vzťahu k osobe právneho zástupcu
bez toho, aby akýmkoľvek zásadným spôsobom ovplyvňovali postavenie strany v spore
(resp. účastníka konania), o ktorého právach a povinnostiach sa v príslušnom konaní
meritórne rozhoduje. Potrebnú ústavnoprávnu intenzitu by za uvedenej situácie dosahoval
napr. nedostatok všeobecného súdu spočívajúci v uložení poriadkovej pokuty právnemu
zástupcovi účastníka konania bez zákonného podkladu (k tomu pozri IV. ÚS 562/2018).
31. Po preskúmaní relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného
súdu ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu je s prihliadnutím
na jeho charakter primerane odôvodnené a zároveň neindikuje existenciu takých
skutočností, ktoré by umožňovali prijať záver o jeho arbitrárnosti zakladajúcom porušenie
sťažovateľom označených práv. Okresný súd v napadnutom uznesení zdôvodnil uloženie
poriadkovej pokuty správaním sťažovateľa, ktorý opakovane rušil dôstojný priebeh
pojednávania (bod 3). Ďalej uviedol, že ho na rušivé správanie upozornil a zároveň ho
poučil o postupe pri porade s klientom, na ktoré má počas pojednávania právo, avšak
za súčasného rešpektovania relevantnej právnej úpravy (tieto skutočnosti vyplývajú
zo zvukového záznamu). Zo zvukového záznamu vyplýva i to, že sťažovateľ so svojím
klientom počas zaznamenávania jeho priebehu komunikoval. Osoby prítomné
v pojednávacej miestnosti sú pritom povinné zdržať sa všetkého, čo by mohlo rušiť dôstojný
a plynulý priebeh pojednávania... (§ 174 ods. 2 CSP). I keď vnímanie rušivého správania
sťažovateľa okresným súdom by bolo možné považovať v danom prípade za mimoriadne
citlivé, bolo a je v kompetencii okresného súdu nastaviť pravidlá pre zabezpečenie
nerušeného priebehu pojednávania. Na dodržiavanie týchto pravidiel okresný súd
sťažovateľa upozornil, napriek tomu ich však sťažovateľ nerešpektoval.
32. V kontexte okolností prípadu sa ústavný súd nedomnieva, že by bol postup
okresného súdu v súvislosti s posúdením správania sťažovateľa ako právneho zástupcu
účastníka konania sťažujúceho jeho postup rušením priebehu pojednávania (v časti
protokolácie) poznačený excesom majúcim ústavno-právnu relevanciu. Z prednesených
argumentov sťažovateľa nevyplýva nič, čo by posunulo prerokovávanú vec
do ústavnoprávnej roviny.
33. Postavenie ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti determinuje aj rozsah jeho
prieskumnej činnosti pri výkone právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného
zároveň vyplýva, že ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových
záverov, čoho sa vo svojej podstate domáha sťažovateľ, keď nepriamo od ústavného súdu
požaduje preskúmanie pravdivosti skutočností, ktoré boli podkladom pre záver okresného
súdu o splnení podmienok na uloženie poriadkovej pokuty (k tomu pozri body 6 – 8 tohto
uznesenia).
33.1 Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľovi ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť
ani spochybňovať. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných
súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie o poriadkových pokutách
(procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej
kompetencie všeobecných súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd by sa pripustením možnosti prehodnocovať skutkové zistenia
situoval do pozície odvolacieho súdneho orgánu, a to dokonca za situácie, keď procesno-
právna úprava v konkrétnej veci preskúmanie odvolacím súdom nepripúšťa. Z uvedených
dôvodov ani námietka sťažovateľa o údajných účelových a nepravdivých tvrdeniach
nemôže mať z hľadiska posudzovania ústavnosti napadnutého rozhodnutia opodstatnenie.
34. Na podklade uvedeného ústavný súd konštatuje, že relevantná časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia okresného súdu nedovoľuje prijať záver o tom, že by zo strany
okresného súdu došlo k extrémnemu vybočeniu zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov tak, že by mohla zasiahnuť do základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K záveru o absencii intenzity, ktorá by mohla
mať ústavnoprávny rozmer, dospel ústavný súd aj v súvislosti s namietaným porušením
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktoré sťažovateľ namietal v súvislosti s tým, že bol pozbavený
majetku vo výške 100 €. Poriadková pokuta bola uložená na zákonnom podklade, jej
uloženie spočíva na dostatočných dôvodoch a jej výška je primeraná sťaženiu postupu
konania okresného súdu.
35. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby
a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky
nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených
dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011). Pokiaľ nemožnosť využitia opravných
prostriedkov proti procesnému rozhodnutiu sankčnej povahy naráža na princíp
dvojinštančnosti konania, ústavný súd uvádza, že v tom možno vidieť skôr otázku
súladnosti ustanovenia § 102 CSP s dotknutými článkami ústavy a jej princípmi, na ktorej
položenie nie je sťažovateľ v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde oprávnený a ktorú
ústavný súd nie je v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený riešiť.
Napriek tomu sa priam žiada uviesť, že pri vykonávaní procesných úkonov netýkajúcich sa
bezprostredne merita veci, akým bolo v tomto prípade prijatie poriadkového opatrenia,
nemožno v záujme zabezpečenia plynulosti konania v plnej miere neobmedzene trvať
na uplatňovaní práva na súdnu ochranu vrátane princípov spravodlivého procesu
poskytnutých ústavou a dohovorom.
36. Ústavný súd predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny
mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd,
ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov
verejnej moci. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný
prostriedok nápravy, ktorý aj využil podaním ústavnej sťažnosti, a tak bola jeho právam
poskytnutá ochrana zo strany ústavného súdu (III. ÚS 759/2017, bod 38). Ústavný súd preto
v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 dohovoru
a napadnutým uznesením.
37. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného
súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia
sťažovateľom označených práv, a preto jeho ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
38. S ohľadom na obsah zvukového záznamu ústavný súd už iba nad rámec veci
pripomína, že rovnako ako advokát má vo vzťahu k súdu povinnosť správať sa slušne,
korektne, a obsahom svojich prejavov a svojím vystupovaním prispievať k dôstojnosti
a vážnosti úkonov, na ktorých sa zúčastňuje (§ 38 Advokátskeho poriadku), tak aj sudca by
mal vo vzťahu k osobám zainteresovaným v súdnom spore vystupovať s trpezlivosťou,
dôstojnosťou a zdvorilosťou (čl. III Zásad sudcovskej etiky). Dôstojnému vedeniu
pojednávania by teda mal korešpondovať i dôstojný spôsob komunikácie sudcu a chápavá
forma správania, ktorá rešpektuje právne postavenie užívateľov justičného systému počas
súdneho pojednávania.
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu