Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 264/2020
PDF · 531.43 KB
No categories available
IV. ÚS 264/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , ,
, , ,
, , Česká republika, ,
, , a
, , , zastúpených
Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Miroslav Stopka, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 544/1999 takto
rozhodol:
1. Základné právo , , ,
a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 544/1999 v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 110/2014-41
zo 4. júna 2014 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 544/1999
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. , , ,
a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e im Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý nahradiť , ,
, a trovy konania
v sume 1 189,44 € (slovom tisícstoosemdesiatdeväť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 264/2020-30 z 9. júna 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , , ,
, , ,
, , , Česká republika,
, , ,
a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 544/1999 (ďalej len „napadnuté konanie“).
II.
Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná
argumentácia
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie
o žalobe sťažovateľov proti žalovaným, ktorou sa domáhajú určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 110/2014-41 zo 4. júna 2014 vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
súdu v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd nález ústavného súdu nerešpektuje a vo veci nekoná
bez zbytočných prieťahov, preto podávajú opakovanú ústavnú sťažnosť.
3. Po rozhodnutí ústavného súdu bolo sťažovateľom 10. novembra 2016 (t. j. dva
roky a štyri mesiace po rozhodnutí ústavného súdu) doručené uznesenie z 8. septembra
2016, ktorým okresný súd rozhodol o zmene žaloby, «ktorú sťažovatelia doručili na súd
14.4.2004 !!! - súd teda o zmene žaloby rozhodoval viac ako 12 rokov. Z odôvodnenia
Uznesenia 6 C/544/99 zo dňa 8. 9. 2016 vyplýva, že „na podklade vyššie uvedených
skutočností teda mal súd za preukázané, že zrejmým nedopatrením pri procesnom postupe
nebolo rozhodnuté o procesnom návrhu žalobcov...“ Takéto konanie zo strany súdu možno
považovať v intenciách modernej justície za neospravedlniteľné...». Okresný súd spolu
s uznesením doručil sťažovateľom výzvu, aby preukázali aktívnu a pasívnu legitimáciu
strán sporu. Sťažovatelia požiadali 12. januára 2017 o predĺženie lehoty na doručenie
dokladov, napokon na výzvu okresného súdu reagovali vyjadrením z 21. februára 2017.
4. Sťažovatelia podaním zo 17. októbra 2017 upravili okruh strán sporu a žiadali
okresný súd, aby rozhodol o zmene žaloby. Okresný súd výzvou z 29. marca 2018 vyzval
sťažovateľov na doplnenie podania a na predloženie dokladov. Sťažovatelia reagovali
20. apríla 2018. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Nečinnosť súdu v období od 9. 9. 2016
do 29. 3. 2020, teda po dobu 18 mesiacov považujú sťažovatelia za subjektívne prieťahy
v konaní.
Dňa 03. 04. 2018 bolo sťažovateľom doručené Uznesenie Okresného súdu Čadca
6 C/544/1999-843 zo dňa 25. 01. 2017, teda takmer 14 mesiacov odo dňa rozhodnutia
vyššej súdnej úradníčky.
Dňa 12. 11. 2019 bola sťažovateľom doručená Výzva Okresného sudu Čadca...
zo dňa 11. 11. 2019, teda po 20 mesiacoch od posledného úkonu zo strany súdu.
Následne sťažovatelia dňa 21. 11. 2019 zaslali konajúcemu súdu žiadosť o predĺženie
lehoty... ktorú Okresný súd akceptoval oznámením zo dňa 26. 11. 2019 - doručené
5. 12. 2019, pričom sťažovatelia si Vyjadrením zo dňa 05. 12. 2019 túto povinnosť splnili.
Následne súd sťažovateľov vyzval dňa 15. 01. 2020 - doručené 21. 01. 2020
ku gramatickej úprave žaloby, predloženiu originálov listín a spresneniu okruhu účastníkov
s lehotou 30 dní na splnenie povinností, pričom dňa 18. 02. 2020 sťažovatelia reagovali
Žiadosťou o predĺženie lehoty s poukazom na množstvo matérie.
Dňa 21. 02. 2020 sťažovatelia zaslali... Odpoveď na výzvu súdu, v ktorej čiastočne
splnili povinnosti uložené vo výzve Okresného súdu zo dňa 15. 01. 2020.
Výzvou Okresného súdu Čadca... zo dňa 24. 02. 2020, ktorá bola právnemu
zástupcovi sťažovateľov doručená dňa 01. 04. 2020 súd predĺžil lehotu na predloženie
dokladov do 30. 04. 2020.“
5. Sťažovatelia podali 2. apríla 2020 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
okresného súdu z dôvodu, že ani po 5 rokoch a 10 mesiacoch od rozhodnutia ústavného
súdu nie je predmetná vec právoplatne skončená. Predsedníčka okresného súdu vyhodnotila
predmetnú sťažnosť ako nedôvodnú. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v ústavnej sťažnosti
považujú sťažovatelia „činnosť súdu za neefektívnu, čím dochádza k porušeniu ich práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Procesnú aktivitu súdu nemožno hodnotiť ako
činnosť smerujúcu efektívne k meritórnemu rozhodnutiu veci v primeranom čase.
Sťažovatelia sa stále nachádzajú v stave právnej neistoty, čo všetko len viac a viac
prehlbuje ich nedôveru v súdnictvo Slovenskej republiky.
... Sťažovatelia vidia porušenie ich ústavného práva v neprimeraných časových
prieťahoch spôsobených nečinnosťou a neefektívnejšou činnosťou súdu opakovane...
Sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o konanie začaté
na základe návrhu zo dňa 2. 9. 1997, t. j. uvedené konanie trvá takmer 23 rokov a doposiaľ
nie je právoplatne skončené, napriek tej skutočnosti že sa predmet sporu nevymyká
náročnosťou oproti veciam skutkovo obdobným.“.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo (sťažovateľov)... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca
v konaní... pod sp. zn. 6 C/544/99 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 110/2014-41 zo dňa 4. júna 2014-41 porušené bolo.
Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní... pod sp. zn. 6 C/544/99, konal bez
zbytočných prieťahov.
(Sťažovateľom)... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 2.000,- EUR...
každému, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť... do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
(Sťažovateľom)... priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 1087,49 EUR... ktoré
je súd povinný zaplatiť na účet... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
7. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovatelia žiadajú z dôvodu zdĺhavosti
napadnutého konania, a to aj napriek tomu, že ústavný súd v náleze zo 4. júna 2014
konštatoval zbytočné prieťahy v napadnutom konaní. U sťažovateľov ide o prvý prípad, keď
spor riešia súdnou cestou, a „súčasný stav odsúvania reálnej súdnej ochrany v nich
vzbudzuje bezmocnosť, nedôveru v súdny systém a obavy o spravodlivý súdny proces, čo
sťažovatelia pociťujú ako ujmu... sťažovatelia sa domáhajú súdnej ochrany v domnienke, že
súd im pomôže odstrániť právnu neistotu a oni sa domôžu ich práva. Doterajší stav však
svedčí o opaku, z čoho sú sťažovatelia rozčarovaní. Zároveň predlžovanie konania oslabuje
ich postavenie z hľadiska vymožiteľnosti práva.“.
III.
Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľov
8. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka
okresného súdu. V prípise sp. zn. 1 SprV 160/2020 zo 6. júla 2020 uviedla,
že po preštudovaní spisu konštatuje prieťahy v napadnutom konaní. K prieťahom
v napadnutom konaní však podľa nej prispel aj právny zástupca sťažovateľov, ktorý
nedokázal splniť výzvu okresného súdu a viackrát požiadal o predĺženie lehoty.
9. Predsedníčka okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie zákonnej
sudkyne, ktorá vo vyjadrení z 3. júla 2020 uviedla, že ústavnú sťažnosť nepovažuje
za dôvodnú. Poukázala na to, že predmetný spis jej bol pridelený ako reštančný
od 26. novembra 2015, keď bola menovaná do funkcie sudcu, pričom v uvedený deň
prevzala 422 vecí v oddelení C bez započítania vecí z iných súdnych oddelení. Počas
pridelenia spisu realizovala úkony v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“). Jednotlivé úkony v rokoch 2017 až 2020 neboli realizované
plynulo aj z dôvodu dva roky trvajúcej práceneschopnosti vyššieho súdneho úradníka, ktorá
bola ukončená jeho odchodom do advokácie. V tomto období obeh spisov realizovala len
zákonná sudkyňa a asistentka. Na zastupovanie jej bol pridelený vyšší súdny úradník, ktorý
nevyhnutné úkony realizoval popri pôsobení v inom plne obsadenom senáte. Aj vzhľadom
na túto skutočnosť vyšší súdny úradník neriešil predmetnú vec ako prioritnú.
10. Zákonná sudkyňa poukázala na to, že právny zástupca sťažovateľov bol
11. novembra 2019 vyzvaný na odstránenie rozporov svojho podania v záujme
hospodárnosti konania. Právny zástupca v podaní doručenom 22. novembra 2019 požiadal
o predĺženie lehoty do 12. decembra 2019. Dňa 2. decembra 2019 doručil ďalšie podanie,
ktoré posúdila sudkyňa zastupujúca zákonnú sudkyňu, „pričom bol opätovne právny
zástupca žalobcov vyzvaný výzvou (č. l. 917 a 917) na čo reagoval tak, že žiada o predĺženie
lehoty do 21. 3. 2020, nakoľko ide o množstvo matérie k upresneniu okruhu účastníkov
a právnych nástupcov, čo vyžaduje dlhší čas (č. l. 924 spisu). Sudkyňou JUDr. Plichtíkovou
mu bola predĺžená lehota na splnenie pokynu do 30. 4. 2020, ktorá doposiaľ neuplynula.
Pokiaľ teda súdu doručil sťažnosť na prieťahy v spore, tieto spôsobuje právny zástupca
svojím konaním, kedy nedokáže podľa názoru sudkyne splniť pokyn - výzvu súdu. Súd
vo veci na podklade nesplnenia výzvy vo veci vydal procesné uznesenie 1. 7. 2020, ktorým
nepripustil zmenu žaloby a vo veci stanovil termín pojednávania na 22. 10. 2020. Súd
poukazuje aj na záludnosť postupu právneho zástupcu žalobcov, ktorý v písomnom podaní
požiadal súd o poskytnutie ďalšej primeranej lehoty na splnenie pokynu súdu pre náročnosť
ustálenia okruhu účastníkov a ešte predtým ako mu táto lehota vôbec uplynula podal
ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní.“.
11. Podľa zákonnej sudkyne pri efektívnom postupe mal právny zástupca dostatočný
čas na to, „aby sa zaoberal a vyriešil otázku zapísateľnosti, vykonateľnosti rozsudku
v katastri nehnuteľností s prihliadnutím k predmetu sporu... na strane žalovaných vystupuje
57 účastníkov a z dôvodu ich vyššieho veku dochádza v dôsledku úmrtí k strate ich
spôsobilosti, kedy súd musí sám z úradnej moci ustaľovať okruh účastníkov čo spôsobuje
taktiež predĺženie súdneho sporu. Pokiaľ právny zástupca žalobcov považuje činnosť súdu
za neefektívnu, prieťahy podľa názoru súdu spôsobuje sám svojimi podaniami, ktoré
neprispievajú k prerokovaniu veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Mám zato, že
podanou ústavnou sťažnosťou sa snaží strana žalobcov získať finančné prostriedky byť si
vedomá toho, že v spore úspešnou byť nemusí.“.
12. Sťažovatelia vo svojom stanovisku z 13. júla 2020 k vyjadreniu okresného súdu
uviedli, že tieto vyjadrenia sú v rozpore so súdnym spisom a okresný súd prenáša
zodpovednosť za svoje prieťahy na sťažovateľov a ich právneho zástupcu. Je zrejmé,
že okresný súd nerešpektoval pokyn ústavného súdu v náleze sp. zn. I. ÚS 110/2014 a vec
neukončil ani po šiestich rokoch od doručenia tohto nálezu, pričom celková dĺžka
napadnutého konania je 23 rokov. Napriek tomu, že podľa „CSP súd musí z úradnej moci
ustaľovať okruh účastníkov, v tomto sme my boli výrazne nápomocní, keď nás súd
15. 01. 2020 vyzval na zmenu žaloby a okruh strán v konaní, čo bolo v rozpore s CSP,
nakoľko túto skutočnosť musí zisťovať súd sám, napriek tomu sme súdu okruh účastníkov
i zmenu žaloby doručili s tým, že na výzvu súdu sme 18. 02. 2020 upravili rozsudočný návrh
a doložili aktuálne doklady a teda je zrejmé, že sme reagovali na výzvu súdu, hoci výzva
súdu bola sčasti v rozpore s CSP, ale v záujme urýchlenia konania sme požadované
podklady súdu predložili. Rovnako sme vo vyjadrení zo dňa 2. 12. 2019 /ktorým sme
podrobne upravovali okruh účastníkov/ reagovali na výzvu Okresného súdu Čadca, ktorá
nám bola doručená dňa 12. 11. 2019.
Zvaľovanie zodpovednosti za nerozhodnutie súdu vo veci, ktorá trvá dvadsaťtri rokov
na sťažovateľov, resp. právneho zástupcu je preto neseriózne a v rozpore so spisovým
materiálom a súd zjavne nekoná napriek už uloženej povinnosti Ústavného súdu, konať bez
zbytočných prieťahov.“.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde
upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
19. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru, a to
v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. V rámci posúdenia veci ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
v napadnutom konaní bol už predmetom rozhodovania ústavného súdu. Nálezom
č. k. I. ÚS 110/2014-41 zo 4. júna 2014 ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Predmetný nález nadobudol právoplatnosť 16. júna 2014. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
v aktuálne prerokúvanej veci posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014, t. j. od 17. júna 2014.
22. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmet napadnutého konania – určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam – sa po právnej stránke nejaví ako zložitý. V napadnutom konaní možno
identifikovať faktický prvok zložitosti veci spočívajúci v počte žalovaných – 57 žalovaných,
z ktorých viacerí sú vyššieho veku a po ich úmrtí došlo k strate spôsobilosti byť účastníkom
konania, preto je potrebné zisťovať okruh dedičov ako právnych nástupcov. Uvedený prvok
zložitosti veci však neodôvodňuje neskončenie napadnutého konania ani po 23 rokoch.
Neskončenie veci ani po uplynutí šiestich rokov od ostatného nálezu ústavného súdu sa tiež
javí byť neprimeraným, a to aj napriek identifikovanému prvku faktickej zložitosti veci.
23. Správanie sťažovateľov je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd z dostupných podkladov dospel
k záveru, že správanie sťažovateľov ako žalobcov neprispelo relevantným spôsobom
k doterajšej dĺžke napadnutého konania. V rozhodnom období okresný súd sťažovateľov
vyzval trikrát na spresnenie žaloby (vymedzenie aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie,
určenie sporných parciel, predloženie listov vlastníctva, geometrického plánu a pod.) –
výzvami z 9. septembra 2016, 11. novembra 2019 a 21. januára 2020. Sťažovatelia
reagovali podaniami z 12. januára 2017, 22. novembra 2019 a 18. februára 2020, v ktorých
žiadali o predĺženie lehoty na splnenie povinností uložených vo výzvach okresného súdu.
Vplyv tohto postupu sťažovateľov na celkovú dĺžku konania považuje ústavný súd
za zanedbateľný – vo vzťahu k celkovej dĺžke napadnutého konania (23 rokov) a aj
vo vzťahu k posudzovanému obdobiu, t. j. od 17. júna 2014 (6 rokov). Navyše v určitom
rozsahu prípadné nejasnosti, nepresnosti v žalobe – jej odôvodnení alebo v petite – nebránia
tomu, aby okresný súd vo veci rozhodol, prípadne vyvodil zodpovednosť voči sťažovateľom
za nedostatky žaloby aj v podobe jej zamietnutia.
24. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje
ústavný súd na to, že v napadnutom konaní rozhodoval krajský súd ako odvolací súd, ktorý
uznesením sp. zn. 6 Co 213/2011 z 31. júla 2012 zrušil rozsudok okresného súdu
č. k. 6 C 544/1999-490 z 28. januára 2010 vo výroku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe.
Výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti nebol odvolaním napadnutý, preto v tejto časti
zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Súdny spis s uznesením krajského súdu bol
vrátený okresnému súdu 11. septembra 2012. Uvedené rozhodnutie predchádza rozhodné
obdobie, avšak malo priamy vplyv na ďalší postup okresného súdu, ktorý už spadá
do posudzovaného obdobia.
25. V prvom rade je potrebné uviesť, že krajský súd v odôvodnení uznesenia
z 31. júla 2012 vytkol okresnému súdu konkrétne skutočnosti. Uviedol, že okresný súd
nereagoval na množstvo zistení a tvrdení, pri zachovaní princípov sporového konania vôbec
nezisťoval základ aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľov – t. j. existenciu nimi
uplatneného práva k nehnuteľnostiam a ich vzťahy k právnym predchodcom. Podľa
krajského súdu okresný súd nesprávne postupoval pri zabezpečení podkladov pre znalecké
dokazovanie. Vytkol mu aj nedôsledný procesný postup v podobe napr. zastupovania
niektorých strán zamestnancom okresného súdu ako opatrovníkom a pochybenia pri tvorbe
súdneho spisu, kde navrhol, aby vzhľadom na jeho rozsah bol spis uložený do niekoľkých
zväzkov. Krajský súd v súhrne uviedol, že išlo o „komplexne chybný postup súdu prvého
stupňa“, ktorý nebolo možné napraviť v odvolacom konaní, preto rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V uznesení krajského súdu
formulovaný právny názor je záväzný pre okresný súd a stanovil prvky, na ktoré sa mal
okresný súd v ďalšom postupe zamerať. Uznesenie krajského súdu takto vytvorilo určitý
predmet, ktorého realizácia už spadala do rozhodného obdobia. Úlohou okresného súdu
bolo zamerať sa na celý komplex skutočností – objasnenie aktívnej vecnej legitimácie
sťažovateľov, jednoznačné vymedzenie sporných nehnuteľností (parciel) a tiež objasnenie
pasívnej vecnej legitimácie a ustálenie okruhu žalovaných. V určitom rozsahu je
preukázanie uvedených skutočností procesnou zodpovednosťou sťažovateľov ako žalobcov,
a preto – vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu – bolo úlohou okresného súdu
poskytnúť sťažovateľom primeranú možnosť svoje tvrdenia preukázať, odôvodnenie alebo
petit žaloby spresniť a predložiť príslušné dôkazy. Okresný súd v rozhodnom období vyzval
sťažovateľov trikrát na objasnenie špecifikovaných okolností, a to vždy s odstupom
niekoľkých rokov, a v rozhodnom období vo veci ani raz nenariadil pojednávanie a ani raz
nerozhodol. Tento postup okresného súdu – v časovom rámci šiestich rokov – je nevyhnutné
hodnotiť ako nesústredený a neefektívny, a teda taký, ktorý nie je ústavne akceptovateľný.
26. Zo súdneho spisu je zrejmé, že postup okresného súdu v napadnutom konaní
výrazne poznačilo ustaľovanie okruhu žalovaných. V tomto smere ústavný súd poukazuje
napr. na to, že uznesenie krajského súdu z 31. júla 2012, ktoré bolo okresnému súdu
so súdnym spisom doručené 11. septembra 2012, nadobudlo právoplatnosť
26. januára 2015. Okresný súd v rozhodnom období nepochybne vyvinul úsilie na ustálenie
okruhu žalovaných už len na účely doručenia uznesenia krajského súdu z 31. júla 2012.
V rámci tohto úsilia opakovane žiadal príslušné orgány o doručenie úmrtných listov,
následne zisťoval dedičov po zomrelých žalovaných, pričom niektorí zistení dedičia boli
tiež zosnulí, preto bolo potrebné zisťovať aj okruh ich dedičov. Pri viacerých žalovaných
bolo potrebné listiny doručovať do Českej republiky, Rakúska a Nemecka, čo tiež sťažovalo
postup okresného súdu. Vplyv tejto skutočnosti ústavný súd zohľadnil, avšak len
v limitovanej podobe. Ani takto nepochybne komplikovaná skutková okolnosť sťažujúca
postup všeobecného súdu nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku napadnutého konania
a taktiež postup okresného súdu v rozhodnom období.
27. Ústavný súd v tomto smere považuje za rozhodujúce, že v napadnutom konaní
po uplynutí 23 rokov – vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu – nie je dostatočne
ustálená aktívna vecná legitimácia sťažovateľov a nie sú dostatočne identifikované
nehnuteľnosti, ktorých sa týka určenie vlastníckeho práva. Uvedené skutočnosti je potrebné
nevyhnutne objasniť v počiatočných fázach konania, pričom je primárne zodpovednosťou
účastníka konania (strany sporu) tieto skutočnosti tvrdiť a preukázať v žalobe (návrhu).
Nepreukázanie týchto skutočností, prípadne nejednoznačnosť žaloby týkajúca sa týchto
skutočností umožňuje po primeranej procesnej aktivite (napr. výzva na doplnenie žaloby)
vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Pritom je relevantné, že na strane
sťažovateľov nebol problém s doručovaním, prípadne s právnym nástupníctvom v rozsahu,
v akom sa vyskytol na strane žalovaných. Táto samotná skutočnosť – nevyjasnenie aktívnej
vecnej legitimácie, prípadne neidentifikovanie sporných nehnuteľností ani po uplynutí
23 rokov a nevyvodenie dôsledkov z tejto skutočnosti – svedčí o výrazne neefektívnom
a nesústredenom postupe okresného súdu v napadnutom konaní. Osobitne je potrebné
zdôrazniť, že postup okresného súdu ani v rozhodnom období nemožno hodnotiť ako
efektívny a sústredený. Ústavný súd v tomto konaní neposudzuje vec samu (meritum) –
napriek tomu však z dostupných podkladov možno usudzovať, že za určitých okolností bolo
možné v napadnutom konaní vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, aj bez ustálenia
okruhu žalovaných. Aj z tohto pohľadu bolo primerané zohľadniť špecifikovaný faktický
prvok zložitosti veci len obmedzene.
28. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu – vysokým počtom nevybavených vecí,
práceneschopnosťou vyššieho súdneho úradníka a tiež pridelením vyššieho súdneho
úradníka zákonnej sudkyni len na zástup, túto ústavný súd nemôže akceptovať. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať
technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac,
ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06,
II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv.
objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu,
nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013,
29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v rozhodnom období
postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo
sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1, 2, 3 výrokovej časti nálezu
30. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)
dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 110/2014-41 zo 4. júna 2014 bolo
porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti
tohto nálezu).
31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
32. Ústavný súd, vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, považoval
za nevyhnutné opätovne prikázať okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, zvlášť preto, lebo nerešpektoval príkaz ústavného súdu
vyplývajúci z nálezu sp. zn. I. ÚS 110/2014 (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný
súd vychádzal zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté konanie
nebolo právoplatne skončené.
33. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
34. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní
či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam
(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej
právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto
fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno
dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným
príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť
za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (porovnaj
napr. I. ÚS 282/2019).
36. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného
zadosťučinenia každému v sume 2 000 € z dôvodu celkovej dĺžky napadnutého konania
s tým, že vo veci ide o opakované prieťahy. Sťažovatelia zotrvávajú v stave právnej neistoty
a tvrdia, že plynutím času sa oslabuje ich postavenie z hľadiska vymožiteľnosti práva.
37. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol predovšetkým na celkovú
dĺžku napadnutého konania, na neefektívny a nesústredený postup okresného súdu
v napadnutom konaní a na to, že v uvedenom konaní ide o opakované porušenie základného
práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol,
že sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej sume,
t. j. každému zo sťažovateľov v sume po 2 000 €, ktoré im je okresný súd povinný zaplatiť
v zmysle § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
VI.2 K bodu 4 výrokovej časti nálezu
38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
39. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
40. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
41. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby vykonané v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej
sťažnosti). Vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrenie doručené ústavnému súdu 15. júla 2020
neobsahovalo žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovatelia podporili záver o ústavnej
neudržateľnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd náhradu trov
konania za tento úkon sťažovateľom nepriznal.
42. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019
(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky
vo výške 1 062 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 €
a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 €). Keďže išlo
o spoločné úkony pri zastupovaní piatich sťažovateľov, základná sadzba tarifnej odmeny sa
zníži o 50 % za každého sťažovateľa (§ 13 ods. 2 vyhlášky), čo sa rovná sume 88,50 €.
43. Sťažovateľom patrí ako náhrada trov právneho zastúpenia náhrada za 2 úkony
právnej služby v roku 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 885 €. Zároveň im
patrí režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 106,20 €. Celková suma
náhrady trov konania predstavuje po jej zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej platiteľom
je právny zástupca sťažovateľov, sumu 1 189,44 € (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
44. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1
45. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu