Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 264/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , ,

, , ,

, , Česká republika, ,

, , a

, , , zastúpených

Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Miroslav Stopka, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo , , ,

a podľa

postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -41

zo 4. júna 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. , , ,

a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré j e im Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý nahradiť , ,

, a trovy konania

v sume 1 189,44 € (slovom tisícstoosemdesiatdeväť eur a štyridsaťštyri centov) na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -30 z 9. júna 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , ,

, , ,

, , , Česká republika,

, , ,

a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

II.

Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná

argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie

o žalobe sťažovateľov proti žalovaným, ktorou sa domáhajú určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Ústavný súd nálezom č. k. -41 zo 4. júna 2014 vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľov podľa postupom okresného

súdu v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd nález ústavného súdu nerešpektuje a vo veci nekoná

bez zbytočných prieťahov, preto podávajú opakovanú ústavnú sťažnosť.

3. Po rozhodnutí ústavného súdu bolo sťažovateľom 10. novembra 2016 (t. j. dva

roky a štyri mesiace po rozhodnutí ústavného súdu) doručené uznesenie z 8. septembra

2016, ktorým okresný súd rozhodol o zmene žaloby, «ktorú sťažovatelia doručili na súd

14.4.2004 !!! - súd teda o zmene žaloby rozhodoval viac ako 12 rokov. Z odôvodnenia

Uznesenia zo dňa 8. 9. 2016 vyplýva, že „na podklade vyššie uvedených

skutočností teda mal súd za preukázané, že zrejmým nedopatrením pri procesnom postupe

nebolo rozhodnuté o procesnom návrhu žalobcov...“ Takéto konanie zo strany súdu možno

považovať v intenciách modernej justície za neospravedlniteľné...». Okresný súd spolu

s uznesením doručil sťažovateľom výzvu, aby preukázali aktívnu a pasívnu legitimáciu

strán sporu. Sťažovatelia požiadali 12. januára 2017 o predĺženie lehoty na doručenie

dokladov, napokon na výzvu okresného súdu reagovali vyjadrením z 21. februára 2017.

4. Sťažovatelia podaním zo 17. októbra 2017 upravili okruh strán sporu a žiadali

okresný súd, aby rozhodol o zmene žaloby. Okresný súd výzvou z 29. marca 2018 vyzval

sťažovateľov na doplnenie podania a na predloženie dokladov. Sťažovatelia reagovali

20. apríla 2018. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Nečinnosť súdu v období od 9. 9. 2016

do 29. 3. 2020, teda po dobu 18 mesiacov považujú sťažovatelia za subjektívne prieťahy

v konaní.

Dňa 03. 04. 2018 bolo sťažovateľom doručené Uznesenie Okresného súdu Čadca

-843 zo dňa 25. 01. 2017, teda takmer 14 mesiacov odo dňa rozhodnutia

vyššej súdnej úradníčky.

Dňa 12. 11. 2019 bola sťažovateľom doručená Výzva Okresného sudu Čadca...

zo dňa 11. 11. 2019, teda po 20 mesiacoch od posledného úkonu zo strany súdu.

Následne sťažovatelia dňa 21. 11. 2019 zaslali konajúcemu súdu žiadosť o predĺženie

lehoty... ktorú Okresný súd akceptoval oznámením zo dňa 26. 11. 2019 - doručené

5. 12. 2019, pričom sťažovatelia si Vyjadrením zo dňa 05. 12. 2019 túto povinnosť splnili.

Následne súd sťažovateľov vyzval dňa 15. 01. 2020 - doručené 21. 01. 2020

ku gramatickej úprave žaloby, predloženiu originálov listín a spresneniu okruhu účastníkov

s lehotou 30 dní na splnenie povinností, pričom dňa 18. 02. 2020 sťažovatelia reagovali

Žiadosťou o predĺženie lehoty s poukazom na množstvo matérie.

Dňa 21. 02. 2020 sťažovatelia zaslali... Odpoveď na výzvu súdu, v ktorej čiastočne

splnili povinnosti uložené vo výzve Okresného súdu zo dňa 15. 01. 2020.

Výzvou Okresného súdu Čadca... zo dňa 24. 02. 2020, ktorá bola právnemu

zástupcovi sťažovateľov doručená dňa 01. 04. 2020 súd predĺžil lehotu na predloženie

dokladov do 30. 04. 2020.“

5. Sťažovatelia podali 2. apríla 2020 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi

okresného súdu z dôvodu, že ani po 5 rokoch a 10 mesiacoch od rozhodnutia ústavného

súdu nie je predmetná vec právoplatne skončená. Predsedníčka okresného súdu vyhodnotila

predmetnú sťažnosť ako nedôvodnú. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v ústavnej sťažnosti

považujú sťažovatelia „činnosť súdu za neefektívnu, čím dochádza k porušeniu ich práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Procesnú aktivitu súdu nemožno hodnotiť ako

činnosť smerujúcu efektívne k meritórnemu rozhodnutiu veci v primeranom čase.

Sťažovatelia sa stále nachádzajú v stave právnej neistoty, čo všetko len viac a viac

prehlbuje ich nedôveru v súdnictvo Slovenskej republiky.

... Sťažovatelia vidia porušenie ich ústavného práva v neprimeraných časových

prieťahoch spôsobených nečinnosťou a neefektívnejšou činnosťou súdu opakovane...

Sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o konanie začaté

na základe návrhu zo dňa 2. 9. 1997, t. j. uvedené konanie trvá takmer 23 rokov a doposiaľ

nie je právoplatne skončené, napriek tej skutočnosti že sa predmet sporu nevymyká

náročnosťou oproti veciam skutkovo obdobným.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo (sťažovateľov)... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

upravené v postupom Okresného súdu Čadca

v konaní... pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -41 zo dňa 4. júna 2014-41 porušené bolo.

Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní... pod sp. zn. , konal bez

zbytočných prieťahov.

(Sťažovateľom)... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 2.000,- EUR...

každému, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť... do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

(Sťažovateľom)... priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 1087,49 EUR... ktoré

je súd povinný zaplatiť na účet... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

7. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovatelia žiadajú z dôvodu zdĺhavosti

napadnutého konania, a to aj napriek tomu, že ústavný súd v náleze zo 4. júna 2014

konštatoval zbytočné prieťahy v napadnutom konaní. U sťažovateľov ide o prvý prípad, keď

spor riešia súdnou cestou, a „súčasný stav odsúvania reálnej súdnej ochrany v nich

vzbudzuje bezmocnosť, nedôveru v súdny systém a obavy o spravodlivý súdny proces, čo

sťažovatelia pociťujú ako ujmu... sťažovatelia sa domáhajú súdnej ochrany v domnienke, že

súd im pomôže odstrániť právnu neistotu a oni sa domôžu ich práva. Doterajší stav však

svedčí o opaku, z čoho sú sťažovatelia rozčarovaní. Zároveň predlžovanie konania oslabuje

ich postavenie z hľadiska vymožiteľnosti práva.“.

III.

Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľov

8. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

okresného súdu. V prípise sp. zn. zo 6. júla 2020 uviedla,

že po preštudovaní spisu konštatuje prieťahy v napadnutom konaní. K prieťahom

v napadnutom konaní však podľa nej prispel aj právny zástupca sťažovateľov, ktorý

nedokázal splniť výzvu okresného súdu a viackrát požiadal o predĺženie lehoty.

9. Predsedníčka okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie zákonnej

sudkyne, ktorá vo vyjadrení z 3. júla 2020 uviedla, že ústavnú sťažnosť nepovažuje

za dôvodnú. Poukázala na to, že predmetný spis jej bol pridelený ako reštančný

od 26. novembra 2015, keď bola menovaná do funkcie sudcu, pričom v uvedený deň

prevzala 422 vecí v oddelení C bez započítania vecí z iných súdnych oddelení. Počas

pridelenia spisu realizovala úkony v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“). Jednotlivé úkony v rokoch 2017 až 2020 neboli realizované

plynulo aj z dôvodu dva roky trvajúcej práceneschopnosti vyššieho súdneho úradníka, ktorá

bola ukončená jeho odchodom do advokácie. V tomto období obeh spisov realizovala len

zákonná sudkyňa a asistentka. Na zastupovanie jej bol pridelený vyšší súdny úradník, ktorý

nevyhnutné úkony realizoval popri pôsobení v inom plne obsadenom senáte. Aj vzhľadom

na túto skutočnosť vyšší súdny úradník neriešil predmetnú vec ako prioritnú.

10. Zákonná sudkyňa poukázala na to, že právny zástupca sťažovateľov bol

11. novembra 2019 vyzvaný na odstránenie rozporov svojho podania v záujme

hospodárnosti konania. Právny zástupca v podaní doručenom 22. novembra 2019 požiadal

o predĺženie lehoty do 12. decembra 2019. Dňa 2. decembra 2019 doručil ďalšie podanie,

ktoré posúdila sudkyňa zastupujúca zákonnú sudkyňu, „pričom bol opätovne právny

zástupca žalobcov vyzvaný výzvou (č. l. 917 a 917) na čo reagoval tak, že žiada o predĺženie

lehoty do 21. 3. 2020, nakoľko ide o množstvo matérie k upresneniu okruhu účastníkov

a právnych nástupcov, čo vyžaduje dlhší čas (č. l. 924 spisu). Sudkyňou JUDr. Plichtíkovou

mu bola predĺžená lehota na splnenie pokynu do 30. 4. 2020, ktorá doposiaľ neuplynula.

Pokiaľ teda súdu doručil sťažnosť na prieťahy v spore, tieto spôsobuje právny zástupca

svojím konaním, kedy nedokáže podľa názoru sudkyne splniť pokyn - výzvu súdu. Súd

vo veci na podklade nesplnenia výzvy vo veci vydal procesné uznesenie 1. 7. 2020, ktorým

nepripustil zmenu žaloby a vo veci stanovil termín pojednávania na 22. 10. 2020. Súd

poukazuje aj na záludnosť postupu právneho zástupcu žalobcov, ktorý v písomnom podaní

požiadal súd o poskytnutie ďalšej primeranej lehoty na splnenie pokynu súdu pre náročnosť

ustálenia okruhu účastníkov a ešte predtým ako mu táto lehota vôbec uplynula podal

ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní.“.

11. Podľa zákonnej sudkyne pri efektívnom postupe mal právny zástupca dostatočný

čas na to, „aby sa zaoberal a vyriešil otázku zapísateľnosti, vykonateľnosti rozsudku

v katastri nehnuteľností s prihliadnutím k predmetu sporu... na strane žalovaných vystupuje

57 účastníkov a z dôvodu ich vyššieho veku dochádza v dôsledku úmrtí k strate ich

spôsobilosti, kedy súd musí sám z úradnej moci ustaľovať okruh účastníkov čo spôsobuje

taktiež predĺženie súdneho sporu. Pokiaľ právny zástupca žalobcov považuje činnosť súdu

za neefektívnu, prieťahy podľa názoru súdu spôsobuje sám svojimi podaniami, ktoré

neprispievajú k prerokovaniu veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Mám zato, že

podanou ústavnou sťažnosťou sa snaží strana žalobcov získať finančné prostriedky byť si

vedomá toho, že v spore úspešnou byť nemusí.“.

12. Sťažovatelia vo svojom stanovisku z 13. júla 2020 k vyjadreniu okresného súdu

uviedli, že tieto vyjadrenia sú v rozpore so súdnym spisom a okresný súd prenáša

zodpovednosť za svoje prieťahy na sťažovateľov a ich právneho zástupcu. Je zrejmé,

že okresný súd nerešpektoval pokyn ústavného súdu v náleze sp. zn. a vec

neukončil ani po šiestich rokoch od doručenia tohto nálezu, pričom celková dĺžka

napadnutého konania je 23 rokov. Napriek tomu, že podľa „CSP súd musí z úradnej moci

ustaľovať okruh účastníkov, v tomto sme my boli výrazne nápomocní, keď nás súd

15. 01. 2020 vyzval na zmenu žaloby a okruh strán v konaní, čo bolo v rozpore s ,

nakoľko túto skutočnosť musí zisťovať súd sám, napriek tomu sme súdu okruh účastníkov

i zmenu žaloby doručili s tým, že na výzvu súdu sme 18. 02. 2020 upravili rozsudočný návrh

a doložili aktuálne doklady a teda je zrejmé, že sme reagovali na výzvu súdu, hoci výzva

súdu bola sčasti v rozpore s , ale v záujme urýchlenia konania sme požadované

podklady súdu predložili. Rovnako sme vo vyjadrení zo dňa 2. 12. 2019 /ktorým sme

podrobne upravovali okruh účastníkov/ reagovali na výzvu Okresného súdu Čadca, ktorá

nám bola doručená dňa 12. 11. 2019.

Zvaľovanie zodpovednosti za nerozhodnutie súdu vo veci, ktorá trvá dvadsaťtri rokov

na sťažovateľov, resp. právneho zástupcu je preto neseriózne a v rozpore so spisovým

materiálom a súd zjavne nekoná napriek už uloženej povinnosti Ústavného súdu, konať bez

zbytočných prieťahov.“.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa

upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru, a to

v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. V rámci posúdenia veci ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu

v napadnutom konaní bol už predmetom rozhodovania ústavného súdu. Nálezom

č. k. -41 zo 4. júna 2014 ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Predmetný nález nadobudol právoplatnosť 16. júna 2014. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

v aktuálne prerokúvanej veci posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní

po právoplatnosti nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014, t. j. od 17. júna 2014.

22. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že predmet napadnutého konania – určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam – sa po právnej stránke nejaví ako zložitý. V napadnutom konaní možno

identifikovať faktický prvok zložitosti veci spočívajúci v počte žalovaných – 57 žalovaných,

z ktorých viacerí sú vyššieho veku a po ich úmrtí došlo k strate spôsobilosti byť účastníkom

konania, preto je potrebné zisťovať okruh dedičov ako právnych nástupcov. Uvedený prvok

zložitosti veci však neodôvodňuje neskončenie napadnutého konania ani po 23 rokoch.

Neskončenie veci ani po uplynutí šiestich rokov od ostatného nálezu ústavného súdu sa tiež

javí byť neprimeraným, a to aj napriek identifikovanému prvku faktickej zložitosti veci.

23. Správanie sťažovateľov je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa . Ústavný súd z dostupných podkladov dospel

k záveru, že správanie sťažovateľov ako žalobcov neprispelo relevantným spôsobom

k doterajšej dĺžke napadnutého konania. V rozhodnom období okresný súd sťažovateľov

vyzval trikrát na spresnenie žaloby (vymedzenie aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie,

určenie sporných parciel, predloženie listov vlastníctva, geometrického plánu a pod.) –

výzvami z 9. septembra 2016, 11. novembra 2019 a 21. januára 2020. Sťažovatelia

reagovali podaniami z 12. januára 2017, 22. novembra 2019 a 18. februára 2020, v ktorých

žiadali o predĺženie lehoty na splnenie povinností uložených vo výzvach okresného súdu.

Vplyv tohto postupu sťažovateľov na celkovú dĺžku konania považuje ústavný súd

za zanedbateľný – vo vzťahu k celkovej dĺžke napadnutého konania (23 rokov) a aj

vo vzťahu k posudzovanému obdobiu, t. j. od 17. júna 2014 (6 rokov). Navyše v určitom

rozsahu prípadné nejasnosti, nepresnosti v žalobe – jej odôvodnení alebo v petite – nebránia

tomu, aby okresný súd vo veci rozhodol, prípadne vyvodil zodpovednosť voči sťažovateľom

za nedostatky žaloby aj v podobe jej zamietnutia.

24. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje

ústavný súd na to, že v napadnutom konaní rozhodoval krajský súd ako odvolací súd, ktorý

uznesením sp. zn. z 31. júla 2012 zrušil rozsudok okresného súdu

č. k. -490 z 28. januára 2010 vo výroku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe.

Výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti nebol odvolaním napadnutý, preto v tejto časti

zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Súdny spis s uznesením krajského súdu bol

vrátený okresnému súdu 11. septembra 2012. Uvedené rozhodnutie predchádza rozhodné

obdobie, avšak malo priamy vplyv na ďalší postup okresného súdu, ktorý už spadá

do posudzovaného obdobia.

25. V prvom rade je potrebné uviesť, že krajský súd v odôvodnení uznesenia

z 31. júla 2012 vytkol okresnému súdu konkrétne skutočnosti. Uviedol, že okresný súd

nereagoval na množstvo zistení a tvrdení, pri zachovaní princípov sporového konania vôbec

nezisťoval základ aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľov – t. j. existenciu nimi

uplatneného práva k nehnuteľnostiam a ich vzťahy k právnym predchodcom. Podľa

krajského súdu okresný súd nesprávne postupoval pri zabezpečení podkladov pre znalecké

dokazovanie. Vytkol mu aj nedôsledný procesný postup v podobe napr. zastupovania

niektorých strán zamestnancom okresného súdu ako opatrovníkom a pochybenia pri tvorbe

súdneho spisu, kde navrhol, aby vzhľadom na jeho rozsah bol spis uložený do niekoľkých

zväzkov. Krajský súd v súhrne uviedol, že išlo o „komplexne chybný postup súdu prvého

stupňa“, ktorý nebolo možné napraviť v odvolacom konaní, preto rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V uznesení krajského súdu

formulovaný právny názor je záväzný pre okresný súd a stanovil prvky, na ktoré sa mal

okresný súd v ďalšom postupe zamerať. Uznesenie krajského súdu takto vytvorilo určitý

predmet, ktorého realizácia už spadala do rozhodného obdobia. Úlohou okresného súdu

bolo zamerať sa na celý komplex skutočností – objasnenie aktívnej vecnej legitimácie

sťažovateľov, jednoznačné vymedzenie sporných nehnuteľností (parciel) a tiež objasnenie

pasívnej vecnej legitimácie a ustálenie okruhu žalovaných. V určitom rozsahu je

preukázanie uvedených skutočností procesnou zodpovednosťou sťažovateľov ako žalobcov,

a preto – vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu – bolo úlohou okresného súdu

poskytnúť sťažovateľom primeranú možnosť svoje tvrdenia preukázať, odôvodnenie alebo

petit žaloby spresniť a predložiť príslušné dôkazy. Okresný súd v rozhodnom období vyzval

sťažovateľov trikrát na objasnenie špecifikovaných okolností, a to vždy s odstupom

niekoľkých rokov, a v rozhodnom období vo veci ani raz nenariadil pojednávanie a ani raz

nerozhodol. Tento postup okresného súdu – v časovom rámci šiestich rokov – je nevyhnutné

hodnotiť ako nesústredený a neefektívny, a teda taký, ktorý nie je ústavne akceptovateľný.

26. Zo súdneho spisu je zrejmé, že postup okresného súdu v napadnutom konaní

výrazne poznačilo ustaľovanie okruhu žalovaných. V tomto smere ústavný súd poukazuje

napr. na to, že uznesenie krajského súdu z 31. júla 2012, ktoré bolo okresnému súdu

so súdnym spisom doručené 11. septembra 2012, nadobudlo právoplatnosť

26. januára 2015. Okresný súd v rozhodnom období nepochybne vyvinul úsilie na ustálenie

okruhu žalovaných už len na účely doručenia uznesenia krajského súdu z 31. júla 2012.

V rámci tohto úsilia opakovane žiadal príslušné orgány o doručenie úmrtných listov,

následne zisťoval dedičov po zomrelých žalovaných, pričom niektorí zistení dedičia boli

tiež zosnulí, preto bolo potrebné zisťovať aj okruh ich dedičov. Pri viacerých žalovaných

bolo potrebné listiny doručovať do Českej republiky, Rakúska a Nemecka, čo tiež sťažovalo

postup okresného súdu. Vplyv tejto skutočnosti ústavný súd zohľadnil, avšak len

v limitovanej podobe. Ani takto nepochybne komplikovaná skutková okolnosť sťažujúca

postup všeobecného súdu nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku napadnutého konania

a taktiež postup okresného súdu v rozhodnom období.

27. Ústavný súd v tomto smere považuje za rozhodujúce, že v napadnutom konaní

po uplynutí 23 rokov – vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu – nie je dostatočne

ustálená aktívna vecná legitimácia sťažovateľov a nie sú dostatočne identifikované

nehnuteľnosti, ktorých sa týka určenie vlastníckeho práva. Uvedené skutočnosti je potrebné

nevyhnutne objasniť v počiatočných fázach konania, pričom je primárne zodpovednosťou

účastníka konania (strany sporu) tieto skutočnosti tvrdiť a preukázať v žalobe (návrhu).

Nepreukázanie týchto skutočností, prípadne nejednoznačnosť žaloby týkajúca sa týchto

skutočností umožňuje po primeranej procesnej aktivite (napr. výzva na doplnenie žaloby)

vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Pritom je relevantné, že na strane

sťažovateľov nebol problém s doručovaním, prípadne s právnym nástupníctvom v rozsahu,

v akom sa vyskytol na strane žalovaných. Táto samotná skutočnosť – nevyjasnenie aktívnej

vecnej legitimácie, prípadne neidentifikovanie sporných nehnuteľností ani po uplynutí

23 rokov a nevyvodenie dôsledkov z tejto skutočnosti – svedčí o výrazne neefektívnom

a nesústredenom postupe okresného súdu v napadnutom konaní. Osobitne je potrebné

zdôrazniť, že postup okresného súdu ani v rozhodnom období nemožno hodnotiť ako

efektívny a sústredený. Ústavný súd v tomto konaní neposudzuje vec samu (meritum) –

napriek tomu však z dostupných podkladov možno usudzovať, že za určitých okolností bolo

možné v napadnutom konaní vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, aj bez ustálenia

okruhu žalovaných. Aj z tohto pohľadu bolo primerané zohľadniť špecifikovaný faktický

prvok zložitosti veci len obmedzene.

28. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu – vysokým počtom nevybavených vecí,

práceneschopnosťou vyššieho súdneho úradníka a tiež pridelením vyššieho súdneho

úradníka zákonnej sudkyni len na zástup, túto ústavný súd nemôže akceptovať. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať

technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac,

ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu (napr. ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát

musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, , ,

). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv.

objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu,

nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu

účastníkov súdneho konania (pozri napr. , , ,

).

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v rozhodnom období

postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo

sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa .

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1, 2, 3 výrokovej časti nálezu

30. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období

po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -41 zo 4. júna 2014 bolo

porušené základné právo sťažovateľov podľa (bod 1 výrokovej časti

tohto nálezu).

31. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

32. Ústavný súd, vychádzajúc z druhej vety , považoval

za nevyhnutné opätovne prikázať okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, zvlášť preto, lebo nerešpektoval príkaz ústavného súdu

vyplývajúci z nálezu sp. zn. (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný

súd vychádzal zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté konanie

nebolo právoplatne skončené.

33. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní

či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam

(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto

fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno

dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným

príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť

za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa (porovnaj

napr. ).

36. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného

zadosťučinenia každému v sume 2 000 € z dôvodu celkovej dĺžky napadnutého konania

s tým, že vo veci ide o opakované prieťahy. Sťažovatelia zotrvávajú v stave právnej neistoty

a tvrdia, že plynutím času sa oslabuje ich postavenie z hľadiska vymožiteľnosti práva.

37. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy

priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol predovšetkým na celkovú

dĺžku napadnutého konania, na neefektívny a nesústredený postup okresného súdu

v napadnutom konaní a na to, že v uvedenom konaní ide o opakované porušenie základného

práva sťažovateľov podľa . Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol,

že sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej sume,

t. j. každému zo sťažovateľov v sume po 2 000 €, ktoré im je okresný súd povinný zaplatiť

v zmysle do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

VI.2 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

39. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

40. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

41. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby vykonané v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej

sťažnosti). Vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrenie doručené ústavnému súdu 15. júla 2020

neobsahovalo žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovatelia podporili záver o ústavnej

neudržateľnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd náhradu trov

konania za tento úkon sťažovateľom nepriznal.

42. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019

(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky

vo výške 1 062 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 €

a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 €). Keďže išlo

o spoločné úkony pri zastupovaní piatich sťažovateľov, základná sadzba tarifnej odmeny sa

zníži o 50 % za každého sťažovateľa (§ 13 ods. 2 vyhlášky), čo sa rovná sume 88,50 €.

43. Sťažovateľom patrí ako náhrada trov právneho zastúpenia náhrada za 2 úkony

právnej služby v roku 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 885 €. Zároveň im

patrí režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 106,20 €. Celková suma

náhrady trov konania predstavuje po jej zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej platiteľom

je právny zástupca sťažovateľov, sumu 1 189,44 € (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).

44. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1

).

45. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu