Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 110/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N., zastúpených

obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr.

Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Miroslav Stopka, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. a

takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý

zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K.

a A. N. trovy právneho zastúpenia v sume 984,10 € (slovom deväťstoosemdesiatštyri eur a

desať centov) na účet obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr.

Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), M. K. (ďalej len

„sťažovateľka v 2. rade“), A. K. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), Ľ. K. (ďalej len

„sťažovateľka vo 4. rade“), I. K. (ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“) a A. N. (ďalej len

„sťažovateľka v 6. rade, spolu ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. zistil tento

priebeh namietaného konania:

Dňa 2. septembra 1997 sťažovateľka v 1. rade ako navrhovateľka v 1. rade a I. K.

ako navrhovateľ v 2. rade podali okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa

domáhali proti odporcom v 1. rade až 40. rade určenia svojho vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam.

Okresný súd v roku 1997 uznesením vyzval navrhovateľov na predloženie

príslušných pozemnoknižných vložiek a v roku 1998 z dôvodu ich nepredloženia uznesením

konanie zastavil. Uznesenie bolo v odvolacom konaní zrušené uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“).

V období od začatia konania do prvého rozsudku okresného súdu z 8. februára 2006

bolo vo veci nariadených sedem pojednávaní (9. júna 1999, 14. apríla 2004, 12. októbra

2004, 10. novembra 2004, 29. novembra 2005, 10. januára 2006, ktoré bolo odročené bez

prerokovania veci, a 8. februára 2006, na ktorom bol vyhlásený prvý rozsudok okresného

súdu), bola vykonaná jedna miestna ohliadka (11. novembra 1999) a nariadené znalecké

dokazovanie na identifikáciu nehnuteľností (znalecký posudok bol znalcom doručený

22. októbra 2001) v spojení s vyžiadaním doplňujúceho vyjadrenia znalca výzvou

z 1. decembra 2004 (vyjadrenie znalca bolo doručené 15. augusta 2005).

Okresný súd v priebehu konania do svojho prvého rozsudku vo veci z 8. februára

2006 (ako aj v ďalšom priebehu konania) zisťoval úmrtia odporcov, z príslušných

matričných úradov žiadal ich úmrtné listy, resp. pripájal k súdnemu spisu dedičské

rozhodnutia po zomrelých odporcoch.

Sťažovateľka v 1. rade niekoľkokrát rozšírila svoj návrh o ďalších odporcov

v nadväznosti na úmrtia účastníkov v priebehu konania (podaním doručeným 13. októbra

2003 bol rozšírený návrh o odporcov v 41. rade až 51. rade, podaním doručeným

na pojednávaní konanom 14. apríla 2004 bol rozšírený návrh o sťažovateľov v 2. rade

až 6. rade ako odporcov v 52. rade až 56. rade, podaním doručeným súdu 20. apríla 2004

bol rozšírený návrh o odporcov v 57. rade až 63. rade a podaním doručeným súdu

19. októbra 2004 bol rozšírený návrh o odporcov v 64. rade až 68. rade).

Okresný súd prvým rozsudkom z 8. februára 2006 zamietol návrh v časti týkajúcej sa

určenia vlastníctva k nehnuteľnosti (parcele č...) a v ostatnej časti návrhu vyhovel a určil, že

ostatné nehnuteľnosti patria do vlastníctva sťažovateľky v 1. rade v polovici a do dedičstva

po zomrelom navrhovateľovi v 2. rade v polovici, zároveň sťažovateľku zaviazal na

náhradu trov konania odporcovi v 34. rade.

Proti rozsudku okresného súdu z 8. februára 2006 podali odvolanie sťažovateľka

v 1. rade a odporca v 34. rade. Spis bol okresným súdom predložený na odvolacie konania

krajskému súdu prvýkrát 17. apríla 2007, druhýkrát 2. júla 2007 a tretíkrát 20. decembra

2012 a dvakrát bol krajským súdom spis vrátený bez rozhodnutia vo veci (prvýkrát pre

účely odstránenia vád v doručovaní a pre nespôsobilosť dvoch odporcov byť účastníkmi

konania a druhýkrát pre účely vykonania prvotných procesných úkonov vo vzťahu

k odvolateľom).

Krajský súd uznesením č. k. -391 zo 17. septembra 2008 zrušil

rozsudok okresného súdu z 8. februára 2006 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie

konanie. Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu, že v čase rozhodovania

okresného súdu už navrhovateľ v 2. rade nemohol byť účastníkom konania, keďže

14. októbra 2001 zomrel. Okresný súd uvedené žiadnym spôsobom nezohľadnil a konal

a rozhodol vychádzajúc z jeho účasti v konaní.

V ďalšom priebehu konania na výzvy okresného súdu právny zástupca sťažovateľky

v 1. rade podaním doručeným 11. decembra 2008 oznámil, že dedičmi po navrhovateľovi

v 2. rade sú odporcovia v 46. rade až 50. rade (sťažovatelia v 2. rade až 6. rade, o ktorých

sťažovateľka v 1. rade rozšírila svoj návrh podaním doručeným 14. apríla 2004 a v podaní

ich označila ako odporcov v 52. rade až 56. rade, pozn.), ktorí súhlasia, aby do konania

vstúpili ako navrhovatelia. Ďalším podaním doručeným okresnému súdu 28. septembra

2009 sťažovateľka v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámila, že

právnymi nástupcami navrhovateľa v 2. rade sú sťažovatelia v 2. rade až 6. rade, a pripojila

ich súhlas so vstupom do konania na strane navrhovateľov.

Okresný súd následne nariadil vo veci ešte tri pojednávania (29. októbra 2009,

3. decembra 2009 a 28. januára 2010, na ktorom vyhlásil druhý rozsudok vo veci).

Okresný súd druhým rozsudkom z 28. januára 2010 rozhodol totožne ako svojím

prvým rozsudkom z 8. februára 2006, okrem výroku o trovách konania (trovy konania

nepriznal žiadnemu z účastníkov).

Proti rozsudku okresného súdu z 28. januára 2010 podal odvolanie odporca

v 34. rade, okrem výroku o čiastočnom zamietnutí návrhu. Spis bol okresným súdom

predložený na odvolacie konania krajskému súdu prvýkrát 7. júla 2010, krajským súdom bol

vrátený bez rozhodnutia vo veci z dôvodu vád v doručovaní rozsudku a chýb v záhlaví

rozsudku okresného súdu (ktoré boli následne okresným súdom odstránené novým

doručovaním a opravným uznesením) a druhýkrát bol krajskému súdu doručený

15. júna 2011.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2012 zrušil rozsudok

okresného súdu z 28. januára 2010 v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku a výroku

o trovách konania a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil

rozsudok okresného súdu najmä z dôvodu zásadných pochybení okresného súdu pri

vykonávaní dôkazov, zisťovaní skutkového stavu veci, odôvodnení rozsudku, ustálení

a odôvodnení aktívnej legitimácie navrhovateľov a ustálení a odôvodnení pasívnej

legitimácie odporcov, k dôvodu nesprávneho postupu pri zabezpečovaní podkladov pre

znalecké dokazovanie, nedôslednosti pri ustanovovaní opatrovníka, neprehľadnej spisovej

evidencie a v závere svojho uznesenia krajský súd konštatoval komplexne chybný postup

okresného súdu.

Spis bol okresnému súdu vrátený 11. septembra 2012, od toho času okrem vyjadrenia

navrhovateľov a žiadosti odporcu v 34. rade o informáciu o stave konania neboli vykonané

ďalšie úkony okresným súdom.

Sťažovatelia poukazujúc na doterajšiu dĺžku konania (ktoré trvá už viac ako 16 rokov

a dosiaľ nie je právoplatne skončené, pozn.) a činnosť okresného súdu, ktorú hodnotia ako

neefektívnu, navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov upravené v postupom

Okresného súdu Čadca v konaní... sp. zn. , porušené bolo.

Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní... sp. zn. , konal bez

zbytočných prieťahov.

M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po

7.000,- EUR... každému, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť... do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške

984,10 EUR...“

Ústavný súd uznesením č. k. -21 z 19. marca 2014 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 747/14 z 25. marca 2014 konštatoval, že

vo veci vznikli prieťahy v konaní a pripojil vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom

podrobne opisuje priebeh namietaného konania.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 747/14 z 25. marca 2014 a právny zástupca

sťažovateľov vo vyjadrení z 2. júna 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby

sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmet posudzovaného konania (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) sa po

právnej stránke nejaví ako zložitý, a teda neodôvodňuje dĺžku posudzovaného konania.

Pokiaľ ide o skutkovú stránku posudzovaného konania, je možné pripustiť istú zložitosť

vyplývajúcu z potreby nariadenia znaleckého dokazovania a k celkovej dĺžke konania nutne

prispel aj počet odporcov (40 odporcov označených v návrhu na začatie konania), následné

úmrtia odporcov a potreba zistenia ich právnych nástupcov v konaní.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd

nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovatelia prispeli ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Dňa 2. septembra 1997 sťažovateľka v 1. rade ako navrhovateľka v 1. rade a I. K.

ako navrhovateľ v 2. rade podali okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa

domáhali proti odporcom v 1. rade až 40. rade určenia svojho vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam.

V priebehu súdneho konania došlo k úmrtiu niekoľkých odporcov, a tým aj k potrebe

ustálenia okruhu ich právnych nástupcov. V priebehu konania došlo 14. októbra 2001

aj k úmrtiu navrhovateľa v 2. rade, ktorého právnymi nástupcami sú sťažovatelia

v 2. až 6. rade. Ich právne nástupníctvo však bolo zo strany okresného súdu ustálené

zmätočne (keď s nimi okresný súd konal ako s účastníkmi na strane odporcov), k čomu

čiastočne prispela aj nečinnosť sťažovateľky v 1. rade a jej zmätočné podania v tomto

smere, resp. pasívny postoj samotných sťažovateľov v 2. až 6. rade k ich procesnému

postaveniu v konaní.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 8. februára 2006, ktorý bol zrušený

uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2009, a rozsudkom z 28. januára 2010, ktorý

bol zrušený v odvolaním napadnutej časti uznesením krajského súdu z 31. júla 2012.

Po zrušení druhého rozsudku okresného súdu bol spis vrátený okresnému súdu

11. septembra 2012, pričom od tohto času vo veci neboli zo strany okresného súdu

vykonané žiadne úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci.

Ústavný súd konštatuje, že namietané konanie vedené okresným súdom pod

sp. zn. , ktoré sa začalo 2. septembra 1997, trvá viac ako 16 rokov a dosiaľ nie je

právoplatne skončené. Vzhľadom na celkovú dĺžku posudzovaného konania, opakované

zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní a dôvody, pre ktoré boli rozsudky

okresného súdu zrušené, ako aj vzhľadom na úplnú nečinnosť okresného súdu od septembra

2012, posudzované konanie ako celok charakterizuje neefektívny postup okresného súdu.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia

prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému

z nich v sume 7 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu

právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € každému zo sťažovateľov

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu

posudzovaného súdneho konania a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu

na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci úspešní,

a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá

bola 804 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13

ods. 2 vyhlášky znížiť u všetkých šiestich sťažovateľov o 50 %, lebo ide o spoločné úkony

pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2014 (2 x 67 €) spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 €) predstavuje

u jedného sťažovateľa sumu 150,08 € a trovy právneho zastúpenia šiestich sťažovateľov

predstavujú sumu 900,48 €.

Keďže právny zástupca sťažovateľov je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov. Trovy konania zvýšené o DPH predstavujú sumu 1 080,58 €.

Keďže sťažovatelia si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia sumu nižšiu, aká

vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, ústavný súd ich nároku vyhovel v celom

rozsahu a priznal im uplatňovanú sumu 984,10 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014