Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 376/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2020

predbežne prerokoval ústavné sťažnosti ,

(), a ústavnú sťažnosť ,

(), obaja , zastúpených advokátkou JUDr.

Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn.

zo 16. septembra 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu

Michalovce č. k. -637 z 9. januára 2019 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 18. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2020

doručené ústavné sťažnosti , (ďalej aj

,,sťažovateľ 1“), a , (ďalej aj

,,sťažovateľ 2“), obaja (ďalej spolu aj „sťažovatelia“),

ktorými namietali porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2018 v spojení s opravným

uznesením okresného súdu č. k. -637 z 9. januára 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 18. februára 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“), ktoré boli spojené na spoločné konanie uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 23. júna 2020.

2. Z obsahu ústavných sťažností a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia

v 2. (sťažovateľ 1) a v 3. (sťažovateľ 2) rade sa na okresnom súde domáhali vydania

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľov

na prerušenie konania zamietol a uložil žalovanému zaplatiť obom sťažovateľom po 99,74 €

spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 26. augusta 2010 do zaplatenia zo sumy

vo výške 33,25 €, s 9 % ročným úrokom z omeškania od 13. septembra 2012 do zaplatenia

zo sumy vo výške 33,25 €, s 5,75 % ročným úrokom z omeškania od 1. októbra 2014

zo sumy 33,25 € do zaplatenia. V prevyšujúcej časti ich žalobu zamietol. Krajský súd

následne napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení

s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a odmietol ich

odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľov na prerušenie konania a proti

vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku okresného súdu.

3. Sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, ktorý

neprihliadal na predložené znalecké posudky, a vec nesprávne právne posúdil (6 rôznych

znaleckých posudkov predkladajú aj v prílohe k ústavným sťažnostiam, pozn.). Odvolací

súd sa argumentom sťažovateľov v ich odvolaní vôbec nevenoval, čo vyplýva

z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ako príklad uvádza, že nevysvetlil žiadne

sťažovateľmi vytknuté pochybenie spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie pri stanovení

výšky nájomného za obdobie od 26. augusta 2008 do 30. júna 2010 aplikoval právny

predpis, ktorý ešte vôbec nebol súčasťou právneho poriadku a nevyjadril svoj názor

na výpočet trhovej ceny nájmu na základe neplatného právneho predpisu. Súd prvej

inštancie daný skutkový stav posúdil podľa „.. pri aplikácii vyhl.

č. , ktorou sa mení vyhl. MS SR č. o stanovení všeobecnej

hodnoty majetku...“. Je nesporné a v konaní bolo preukázané, že pozemky vo vlastníctve

sťažovateľov sú v katastri nehnuteľností evidované ako orná pôda, no v skutočnosti sú

stavebnými pozemkami, sú zastavané stavbami vo vlastníctve žalovaného, resp. ako

spevnené plochy, že sú súčasťou jeho hospodárskeho oploteného dvora, že ich užíva

na podnikanie pre účely dosiahnutia zisku, že pozemky sa nachádzajú v intraviláne

okresného mesta, v susedstve už vystavaných rodinných domov.

4. Podľa sťažovateľov súd prvej inštancie a následne krajský súd rozhodli

nezákonným spôsobom, bez ohľadu na objektívny skutkový stav preukázaný ostatnými

listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie „oprel o závery súkromného

znaleckého posudku predloženého žalovaným, a to v celosti, bez náležitej verifikácie jeho

pravdivosti, či podriadeniu pravdivosti jeho obsahu s posudkami spracovanými v konaní

znalcami menovanými súdom, najmä ak všetci znalci zhodne uvádzajú technickú vybavenosť

lokality a zhodne s ich zistením aj stanovili koeficient. Dôkaz o opaku súd nevykonal.

Nevykonal ani výsluch znalcov.“.

5. Sťažovatelia sa s názorom odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie v danom

prípade na zistený skutkový stav správne aplikoval právny predpis, v žiadnom prípade

nemôžu stotožniť a na podporu svojich argumentov uvádzajú príkladmo judikatúru najmä

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ústavného súdu a tiež

Európskeho súdu pre ľudské práva. Súčasne sa domáhali, aby v ich veci všeobecné súdy

prerušili konanie a postúpili vec ústavnému súdu z dôvodu možného nesúladu zákona

o nájme poľnohospodárskych pozemkov s v súvislosti s cenovou reguláciou výšky

nájmu za poľnohospodárske pozemky, ale ich návrhu všeobecné súdy nevyhoveli. Svoje

rozhodnutia všeobecné súdy aj nedostatočne odôvodnili.

6. Sťažovatelia k ústavným sťažnostiam pripojili i napadnuté rozsudky okresného

súdu a krajského súdu, ako aj ďalšie spomínané prílohy a v petite sťažností navrhli, aby

ústavný súd nálezom rozhodol tak, že ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu spolu

s opravným uznesením porušené bolo. Súčasne žiadajú, aby ústavný súd zrušil napadnuté

rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhajú priznania

finančného zadosťučinenia každý po 2 000 € od okresného súdu aj krajského súdu a tiež

náhrady trov konania od najvyššieho súdu (čo je asi zrejmá chyba a nedopatrenie, takisto

splnomocnenie pre právnu zástupkyňu je dané už podľa neplatného

pozn.)

II.

Právomoc ústavného súdu a predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Predmetom predbežného prerokovania bolo preskúmanie sťažovateľmi namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

III.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

16.1 Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že na ich prerokovanie

v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu nemá právomoc v zmysle

princípu subsidiarity formulovaného v („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“), pretože právomoc rozhodnúť o ochrane označených práv

sťažovateľov mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ich

podaného odvolania. Preto boli ich ústavné sťažnosti v tejto časti odmietnuté pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a)

.

III.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa 1 podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

17. Z princípu subsidiarity teda vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ústavný súd v systéme ochrany

základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa

uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (m. m. , , ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

17.1 Ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľ 1 podal proti napadnutému

rozsudku krajského súdu prostredníctvom okresného súdu dovolanie 18. júna 2020, ktorého

prípustnosť odvodzoval z dôvodov uvedených v

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

písm. b) a c) . O jeho dovolaní tak bude rozhodovať najvyšší súd.

17.2 V zmysle už popísaných východísk možno hodnotiť, že právny poriadok

Slovenskej republiky poskytoval sťažovateľovi 1 účinný právny prostriedok ochrany

základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ 1 aj využil (t. j. podal dovolanie, pozri bod

17.1). V tejto chvíli sa ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná,

pretože existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám sťažovateľa 1.

17.3 Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo

k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali

paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (m. m. ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by

malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. ).

17.4 Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

17.5 Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane

vo svojej judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54), t. j. že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní bude sťažovateľovi 1 (v prípade opätovného obrátenia sa na ústavný súd) lehota

na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku) krajského

súdu (m. m. , ).

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bez potreby bližších doktrinálnych záverov

k označeným ústavným právam sťažovateľa 1 alebo citovania právnych záverov krajského

súdu sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou proti napadnutému rozsudku krajského súdu

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol podľa § 132 ods. 1

v spojení s pre nedostatok svojej právomoci

(obdobne a a ).

III.C K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa 2 podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

19. Ústavný súd na okresnom súde súčasne zistil, že sťažovateľ 2 proti napadnutému

rozsudku krajského súdu dovolanie nepodal, ale priamo sa s ústavnou sťažnosťou obrátil

na ústavný súd. Je zrejmé, že sťažovateľ 2 nepostupoval ako sťažovateľ 1 (hoci boli

obidvaja kvalifikovane zastúpení tou istou právnou zástupkyňou, pozn.) a svoje námietky

tak proti napadnutému rozsudku krajského súdu bezdôvodne neuplatnil na dovolacom súde.

Nevyužitie účinného opravného prostriedku nápravy ako u sťažovateľa 1 (bod 17.1)

na dovolacom súde z jeho strany však a priori vylučuje, aby v uvedenej veci mal

rozhodovať ústavný súd.

19.1 Podľa návrh na začatie konania je

neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2.

19.2 Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd. Podľa ústavný súd

neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že

nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv

a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

19.3 Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ 2 nemá podľa , zákona

o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne

existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom 2 ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí ( v spojení s ). Iba za predpokladu, že

sťažovateľ 2 vyčerpá všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej

ochrany svojho základného práva alebo slobody, môže sa uchádzať o ochranu tohto

základného práva alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

(m. m. , , ,

).

19.4 Z ustanovenia v spojení s

teda vyplýva, že ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

19.5 Sťažovateľ 2 tiež netvrdil (tým menej preukazoval), že by nesplnil podmienku

vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132 ods. 3

).

20. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom

súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa 2 už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako

neprípustnú (obdobne napr. ).

21. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti ako celku, ústavný súd sa

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov, pretože tieto sú viazané iba na to, že ústavný súd

ústavnej sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu