Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 376/2020
PDF · 194.61 KB
No categories available
II. ÚS 376/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2020
predbežne prerokoval ústavné sťažnosti ,
(Rvp 1335/2020), a ústavnú sťažnosť ,
(Rvp 1336/2020), obaja , zastúpených advokátkou JUDr.
Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn.
20 C 4/2012 zo 16. septembra 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Michalovce č. k. 20 C 4/2012-637 z 9. januára 2019 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6 Co 39/2019 z 18. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2020
doručené ústavné sťažnosti , (ďalej aj
,,sťažovateľ 1“), a , (ďalej aj
,,sťažovateľ 2“), obaja (ďalej spolu aj „sťažovatelia“),
ktorými namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 4/2012 zo 16. septembra 2018 v spojení s opravným
uznesením okresného súdu č. k. 20 C 4/2012-637 z 9. januára 2019 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 Co 39/2019 z 18. februára 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“), ktoré boli spojené na spoločné konanie uznesením ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 311/2020 z 23. júna 2020.
2. Z obsahu ústavných sťažností a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia
v 2. (sťažovateľ 1) a v 3. (sťažovateľ 2) rade sa na okresnom súde domáhali vydania
bezdôvodného obohatenia. Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľov
na prerušenie konania zamietol a uložil žalovanému zaplatiť obom sťažovateľom po 99,74 €
spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 26. augusta 2010 do zaplatenia zo sumy
vo výške 33,25 €, s 9 % ročným úrokom z omeškania od 13. septembra 2012 do zaplatenia
zo sumy vo výške 33,25 €, s 5,75 % ročným úrokom z omeškania od 1. októbra 2014
zo sumy 33,25 € do zaplatenia. V prevyšujúcej časti ich žalobu zamietol. Krajský súd
následne napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a odmietol ich
odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľov na prerušenie konania a proti
vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku okresného súdu.
3. Sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, ktorý
neprihliadal na predložené znalecké posudky, a vec nesprávne právne posúdil (6 rôznych
znaleckých posudkov predkladajú aj v prílohe k ústavným sťažnostiam, pozn.). Odvolací
súd sa argumentom sťažovateľov v ich odvolaní vôbec nevenoval, čo vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ako príklad uvádza, že nevysvetlil žiadne
sťažovateľmi vytknuté pochybenie spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie pri stanovení
výšky nájomného za obdobie od 26. augusta 2008 do 30. júna 2010 aplikoval právny
predpis, ktorý ešte vôbec nebol súčasťou právneho poriadku a nevyjadril svoj názor
na výpočet trhovej ceny nájmu na základe neplatného právneho predpisu. Súd prvej
inštancie daný skutkový stav posúdil podľa „zákona č. 504/2003 Z.z... pri aplikácii vyhl.
č. 254/2010 Z.z., ktorou sa mení vyhl. MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku...“. Je nesporné a v konaní bolo preukázané, že pozemky vo vlastníctve
sťažovateľov sú v katastri nehnuteľností evidované ako orná pôda, no v skutočnosti sú
stavebnými pozemkami, sú zastavané stavbami vo vlastníctve žalovaného, resp. ako
spevnené plochy, že sú súčasťou jeho hospodárskeho oploteného dvora, že ich užíva
na podnikanie pre účely dosiahnutia zisku, že pozemky sa nachádzajú v intraviláne
okresného mesta, v susedstve už vystavaných rodinných domov.
4. Podľa sťažovateľov súd prvej inštancie a následne krajský súd rozhodli
nezákonným spôsobom, bez ohľadu na objektívny skutkový stav preukázaný ostatnými
listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie „oprel o závery súkromného
znaleckého posudku predloženého žalovaným, a to v celosti, bez náležitej verifikácie jeho
pravdivosti, či podriadeniu pravdivosti jeho obsahu s posudkami spracovanými v konaní
znalcami menovanými súdom, najmä ak všetci znalci zhodne uvádzajú technickú vybavenosť
lokality a zhodne s ich zistením aj stanovili koeficient. Dôkaz o opaku súd nevykonal.
Nevykonal ani výsluch znalcov.“.
5. Sťažovatelia sa s názorom odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie v danom
prípade na zistený skutkový stav správne aplikoval právny predpis, v žiadnom prípade
nemôžu stotožniť a na podporu svojich argumentov uvádzajú príkladmo judikatúru najmä
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ústavného súdu a tiež
Európskeho súdu pre ľudské práva. Súčasne sa domáhali, aby v ich veci všeobecné súdy
prerušili konanie a postúpili vec ústavnému súdu z dôvodu možného nesúladu zákona
o nájme poľnohospodárskych pozemkov s ústavou v súvislosti s cenovou reguláciou výšky
nájmu za poľnohospodárske pozemky, ale ich návrhu všeobecné súdy nevyhoveli. Svoje
rozhodnutia všeobecné súdy aj nedostatočne odôvodnili.
6. Sťažovatelia k ústavným sťažnostiam pripojili i napadnuté rozsudky okresného
súdu a krajského súdu, ako aj ďalšie spomínané prílohy a v petite sťažností navrhli, aby
ústavný súd nálezom rozhodol tak, že ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu spolu
s opravným uznesením porušené bolo. Súčasne žiadajú, aby ústavný súd zrušil napadnuté
rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhajú priznania
finančného zadosťučinenia každý po 2 000 € od okresného súdu aj krajského súdu a tiež
náhrady trov konania od najvyššieho súdu (čo je asi zrejmá chyba a nedopatrenie, takisto
splnomocnenie pre právnu zástupkyňu je dané už podľa neplatného zákona o ústavnom súde
pozn.)
II.
Právomoc ústavného súdu a predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom predbežného prerokovania bolo preskúmanie sťažovateľmi namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
III.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
16. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
16.1 Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že na ich prerokovanie
v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu nemá právomoc v zmysle
princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“), pretože právomoc rozhodnúť o ochrane označených práv
sťažovateľov mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ich
podaného odvolania. Preto boli ich ústavné sťažnosti v tejto časti odmietnuté pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a)
III.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa 1 podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
17. Z princípu subsidiarity teda vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany
základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa
uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
17.1 Ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľ 1 podal proti napadnutému
rozsudku krajského súdu prostredníctvom okresného súdu dovolanie 18. júna 2020, ktorého
prípustnosť odvodzoval z dôvodov uvedených v § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 421 ods. 1
písm. b) a c) CSP. O jeho dovolaní tak bude rozhodovať najvyšší súd.
17.2 V zmysle už popísaných východísk možno hodnotiť, že právny poriadok
Slovenskej republiky poskytoval sťažovateľovi 1 účinný právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ 1 aj využil (t. j. podal dovolanie, pozri bod
17.1). V tejto chvíli sa ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná,
pretože existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám sťažovateľa 1.
17.3 Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo
k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali
paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. II. ÚS 294/2018).
17.4 Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
17.5 Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane
vo svojej judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54), t. j. že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní bude sťažovateľovi 1 (v prípade opätovného obrátenia sa na ústavný súd) lehota
na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku) krajského
súdu (m. m. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bez potreby bližších doktrinálnych záverov
k označeným ústavným právam sťažovateľa 1 alebo citovania právnych záverov krajského
súdu sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou proti napadnutému rozsudku krajského súdu
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol podľa § 132 ods. 1
v spojení s § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
(obdobne I. ÚS 130/2019 a IV. ÚS 278/2020 a II. ÚS 23/2020).
III.C K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa 2 podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
19. Ústavný súd na okresnom súde súčasne zistil, že sťažovateľ 2 proti napadnutému
rozsudku krajského súdu dovolanie nepodal, ale priamo sa s ústavnou sťažnosťou obrátil
na ústavný súd. Je zrejmé, že sťažovateľ 2 nepostupoval ako sťažovateľ 1 (hoci boli
obidvaja kvalifikovane zastúpení tou istou právnou zástupkyňou, pozn.) a svoje námietky
tak proti napadnutému rozsudku krajského súdu bezdôvodne neuplatnil na dovolacom súde.
Nevyužitie účinného opravného prostriedku nápravy ako u sťažovateľa 1 (bod 17.1)
na dovolacom súde z jeho strany však a priori vylučuje, aby v uvedenej veci mal
rozhodovať ústavný súd.
19.1 Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2.
19.2 Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd
neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že
nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
19.3 Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ 2 nemá podľa ústavy, zákona
o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne
existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom 2 ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že
sťažovateľ 2 vyčerpá všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody, môže sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011,
19.4 Z ustanovenia § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
teda vyplýva, že ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
19.5 Sťažovateľ 2 tiež netvrdil (tým menej preukazoval), že by nesplnil podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132 ods. 3
20. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa 2 už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako
neprípustnú (obdobne napr. II. ÚS 23/2020).
21. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti ako celku, ústavný súd sa
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov, pretože tieto sú viazané iba na to, že ústavný súd
ústavnej sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu