Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 278/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov Lermontova 10 – 12,

Lermontova 12, Martin, IČO 42 216 036, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Gallo,

s. r. o., Jilemnického 30, Martin, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Gallo,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 27. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov Lermontova 10 – 12 o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 26. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov

Lermontova 10 – 12, Lermontova 12, Martin, IČO 42 216 036 (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. februára 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že Okresné stavebné

bytové družstvo Martin (ďalej len „žalobca“) sa žalobou podanou Okresnému súdu Martin

(ďalej len „okresný súd“) domáhalo proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 3 415,30 € z titulu

nedoplatkov vlastníkov bytov na službách spojených s užívaním bytov. Sťažovateľ

poukazuje na to, že žalobca vykonával funkciu správcu bytového domu do 31. marca 2011,

pričom žalobu podal 28. marca 2014. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom

č. k. -423 z 12. júna 2019 tak, že žalobe vyhovel. Proti rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

z 27. februára 2020 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ uvádza, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie.

3. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a podľa listiny vzhľadom na to, že okresný súd uznesením

zo 7. novembra 2016 rozhodol o ustanovení znalca na účely vypracovania znaleckého

posudku, „pričom v uznesení pripustil možnosť odvolania.“. Sťažovateľ proti tomuto

uzneseniu podal odvolanie, o ktorom rozhodoval senát krajského súdu „10 Co“ v zložení

JUDr. Erik Varga, JUDr. Amália Paulerová a JUDr. Róbert Urban. Sťažovateľ následne

podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2019, pričom o tomto odvolaní

rozhodoval senát krajského súdu „9 Co“ v zložení JUDr. Ladislav Mejstrík, JUDr. Ján Búrik

a JUDr. Jozef Turza. Sťažovateľ argumentuje, že „sudcovia senátu 9 Co neboli zákonnými

sudcami, lebo prípad už raz na KS Žilina bol riadne pridelený a to do senátu 10 Co.

Sporná vec v rámci odvolania raz už na odvolacom súde bola, bola riadne pridelená

a preto aj o odvolaní voči prvostupňovému rozsudku mal rozhodovať senát 10 Co a nie

senát 9 Co.“.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza, že podľa „§-u 8 ods. 3

zák. č. 182/93 Z. z., platnom k 31. 3. 2011, prostriedky získané z úhrad za plnenie od

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a prostriedky Fondu prevádzky, údržby

a opráv sú označené ako majetok vlastníkov bytov.“. Podľa sťažovateľa žalobca v čase

podania žaloby nemal aktívnu vecnú legitimáciu, keďže už nebol správcom predmetného

bytového domu. Konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, keďže „aj pohľadávky

z titulu nedoplatkov na úhrady za plnenie a úhrady do Fondu prevádzky, údržby a opráv sú

majetkom... vlastníkov bytov a nie majetkom bývalého správcu.

... Keďže pohľadávka je tiež majetkom, došlo k porušeniu vyššie uvedených práv

a slobôd. Majiteľmi pohľadávky priznanej sťažovateľovi boli v skutočnosti členovia

sťažovateľa - vlastníci bytov. Tento majetok im bol odňatý a priznaný žalobcovi, hoci

vlastníci bytov ani neboli účastníci konania.“.

5. Sťažovateľ v napadnutom konaní namietal aj nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie, pričom uvádza, že na neho prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce

zo zmlúv, ktoré súvisia so správou domu a ktoré boli uzatvorené v mene vlastníkov bytov.

Nedoplatky, ktoré uplatnil žalobca v žalobe «mohol vymáhať od dlžníkov – vlastníkov bytov

– iba sťažovateľ, ale v žiadnom prípade ich nie je povinný odovzdať žalobcovi, lebo tieto

zdroje sú „majetkom vlastníkov bytov“ a nie bývalého správcu... Porušovateľ preto mal

námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyhovieť.».

6. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou

premlčania. Bolo preukázané, že vlastníci bytov poskytli žalobcovi ako správcovi dostatok

finančných prostriedkov na úhradu nákladov spojených s užívaním bytov. Podľa § 8b ods. 4

o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve

bytov“) správca zodpovedal za záväzky vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome

vzniknuté pri výkone správy až do výšky splatených úhrad za plnenia alebo do výšky

zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv v príslušnom dome. Sťažovateľ poukazuje

na závery znaleckého posudku a na výpoveď súdnej znalkyne, na základe ktorých namietal

premlčanie „v tom zmysle, že ak by došlo k prípadnému plneniu týchto položiek zo strany

žalobcu, išlo by podľa §-u 8b ods. 4 zák. č. 182/93 Z. z. o plnenie bez právneho titulu

na ktoré sa vzťahuje premlčacia lehota 2 roky.“.

7. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že žalobca nezaložil osobitný účet pre bytový

dom podľa § 8 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, preto platby vlastníkov bytov viedol

na svojom účte. Z uvedeného dôvodu „tvorba Fondu prevádzky, údržby a opráv sa účtovala

ako náklad majiteľa účtu, t. j. žalobcu. Keby bol založený osobitný účet, ktorého majiteľmi

by boli vlastníci bytov, takáto účtovná operácia by nemohla vôbec nastať, lebo tvorba

Fondu prevádzky, údržby a opráv by bola nákladom vlastníkov bytov, takže túto položku by

nemohol ani znalec použiť ako náklad žalobcu.

Správne mal porušovateľ vyhodnotiť porušenie zákona správcom tak, že jeho

porušením sám sebe znemožnil uniesť prípadne dôkazné bremeno.“.

8. Sťažovateľ namieta aj postup okresného súdu, ktorý uznesením

zo 7. novembra 2016 nariadil znalecké dokazovanie, ktorého účelom bolo posúdiť bilanciu

medzi platbami vlastníkov bytov a platbami, ktoré z týchto prostriedkov uskutočnil žalobca

ako správca. Sťažovateľ sa domnieva, že znalecké dokazovanie bolo nariadené predčasne,

pričom podrobne uvádza svoju argumentáciu s poukazom na jednotlivé úhrady elektrickej

energie, teplej a studenej vody, za odpad a pod. Osobitne poukazuje na jednotlivé položky

z fondu prevádzky, údržby a opráv domu, ktoré mali predstavovať splátky úveru

za rekonštrukciu bytového domu, ktoré však podľa sťažovateľa neboli predmetom žaloby.

Podľa sťažovateľa zo súdneho spisu vyplýva, že „žalobca vyinkasoval 154 211,51 Eur

od vlastníkov bytov, ktoré bohato stačili na úhradu nákladov spojených s užívaním bytov,

nakoľko tento použil iba 86 975,27 Eur, ktoré sú doložené faktúrami, takže po skončení

výkonu správy bol žalobca povinný vrátiť vlastníkom bytov 67 236,24 Eur.“.

9. V už uvedených otázkach podľa sťažovateľa došlo „k účelovej dezinterpretácii

právnych predpisov, k ich ústavne nekonformnému výkladu“, čím došlo k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

10. Sťažovateľ napokon v ústavnej sťažnosti uvádza, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal dovolanie, pričom „nie je isté, či dovolací súd bude majetkový cenzus

posudzovať podľa §-u 422 písm. a) alebo b) . V prípade, ak bude posúdený majetkový

cenzus dovolacím súdom podľa §-u 422 písm. a) , uplynula by sťažovateľovi lehota

na podanie tejto sťažnosti.“.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie základných práv podľa , , a podľa

čl. 38 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2020, napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ si tiež uplatňuje náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

15. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

17. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,

na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 a do § 132 ods. 1

(m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa , listiny, dohovoru

a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2020.

Sťažovateľ namieta, že vo veci nerozhodol zákonný senát krajského súdu. Zároveň

spochybňuje právne závery konajúcich súdov, okrem iných to, že žalobcovi prisúdili

pohľadávku, ktorá patrila vlastníkom bytov, neprihliadli na námietku nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie a námietku premlčania. Sťažovateľ tiež spochybňuje závery, ktoré

konajúce súdy urobili aj na podklade znaleckého dokazovania.

19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu z 27. februára 2020 podal dovolanie. Nie je si však istý, či uvedené

dovolanie je prípustné, keďže nevie, či Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) bude majetkový cenzus posudzovať podľa § 422 písm. a) alebo písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“). Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti predmetné dovolanie priložil, pričom z jeho obsahu

je zrejmé, že v ňom uvádza identické námietky ako v ústavnej sťažnosti.

20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu – najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd, čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť,

že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu

ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. ,

, , ).

21. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že sťažovatelia nemajú podľa , zákona

o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne

existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí ( v spojení s ). Iba za predpokladu,

že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej

ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa

uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou

ústavnému súdu podľa (m. m. , ,

, ).

22. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu

z 27. februára 2020 dovolanie, ktoré odôvodnil zhodnou skutkovou a právnou

argumentáciou ako ústavnú sťažnosť. Uplatnenie právomoci najvyššieho súdu vylučuje,

aby v uvedenej veci rozhodoval ústavný súd, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) a podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu