Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 419/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti NUBIUM, s. r. o., Trenčianska 55, Bratislava, IČO 47 545 674,

právne zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mišurom, PhD., Záhradnícka 27,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 6. marca 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti NUBIUM, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti NUBIUM, s. r. o.,

Trenčianska 55, Bratislava, IČO 47 545 674 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. marca 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. marca 2020

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

v konaní o vypratanie nehnuteľnosti na Okresnom súde Malacky (ďalej len „okresný súd“)

v procesnom postavení žalovanej. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 28. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľke uložená

povinnosť odstrániť na vlastné náklady z pozemku vo vlastníctve žalobcu 2 kusy

reklamných zariadení – bilbordov. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že už

pri prvom úkone v konaní uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti, keďže podľa jej

názoru neboli splnené podmienky pre aplikáciu

[ďalej len „CSP“ (miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého sa nehnuteľnosť nachádza,

ak sa spor týka vecného práva k nej)].

3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka

napadnutý rozsudok krajského súdu napadla dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým napáda rozhodnutia všeobecných

súdov najmä z pohľadu vyhodnotenia jej námietky miestnej nepríslušnosti, napadla aj

všeobecnými súdmi aplikovaný výklad právnych noriem. Sťažovateľka je toho názoru,

že krajský súd ani najvyšší súd sa s uvedenou námietkou „nevysporiadali ústavne

konformným spôsobom a to ani z hľadiska aplikácie procesných predpisov, ale ani

z hľadiska odklonu od ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu aj

prílišný formalizmus, pokiaľ posudzoval dovolanie len z pohľadu a ,

hoci z „obsahu podania“ bolo zrejmé, že za primárne považovala sťažovateľka

(dovolateľka) porušenie práva na zákonného sudcu, čím bol naplnený dovolací dôvod

podľa .

Sťažovateľka sa zároveň v ústavnej sťažnosti pomerne rozsiahlo snažila odôvodniť

porušenie práva na zákonného sudcu ( ), keď uviedla, že porušenie

princípu právnej istoty a práva na spravodlivé konanie mali v jej právnej veci „základ

v nedostatočne odôvodnenom a nezákonnom“ odňatí zákonnému sudcovi, resp. v prejednaní

veci miestne nepríslušným súdom.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:

1. „Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 23.03.2020 vo veci sp. zn. porušené boli.

2. Základné právo... podľa ... podľa Dohovoru...

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.03.2019 sp. zn. porušené

boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 23.03.2020 vo veci sp. zn. zrušuje.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

06.03.2019 č. k. – 132 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi priznáva nárok na náhradu trov konania podľa vyčíslenia.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné

posúdenie veci ústavným súdom

13. Podstatu sťažovateľkiných námietok o porušení práva na spravodlivý proces

( a dohovoru) tvorí argumentácia o ústavne nekonformnom

výklade aplikovaných právnych noriem, nedostatočnom a nezákonnom odôvodnení

vyhodnotenia námietky miestnej nepríslušnosti súdu a o prílišnom formalizme

v rozhodovaní najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

14. Ústavný súd nie je podľa jediným a výlučným orgánom ochrany

základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu

subsidiarity formulovaného v („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok

krajského súdu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním údajne

mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom dovolania

najvyšší súd (najmä s ohľadom na uplatnenú opakujúcu sa argumentáciu sťažovateľky),

pričom podanie dovolania sťažovateľka aj využila.

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ústavný súd v systéme ochrany

základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa

uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, , ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

16. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predniesla argumenty totožné s námietkami

uplatnenými v dovolaní. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení uvedenými námietkami

(otázky právomoci a miestnej príslušnosti okresného súdu) sťažovateľky ústavne

udržateľným spôsobom zaoberal.

Berúc do úvahy závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom opakovane predostiera

argumenty (prvýkrát uplatnené už ako prostriedok procesnej obrany v konaní na súde prvej

inštancie), ktoré už boli najvyšším súdom riadne vyriešené, a teda v tomto smere bola

právam sťažovateľky ústavnoprávna ochrana ( ) poskytnutá

(m. m. ).

17. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo

(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá potrebu

doň zasahovať (m. m. , , ). Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie podľa od. 2 písm. a) .

K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

18. Ústavnú sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ).

19. Ústavný súd ustálil (napriek pomerne neurčito znejúcemu odôvodneniu ústavnej

sťažnosti) dva okruhy námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Prvou

námietkou je posúdenie rozsahu dovolania z hľadiska sťažovateľkou uplatnených

dovolacích dôvodov [ a a a ] a druhou samotné

odôvodnenie napadnutého uznesenia.

20. Vo vzťahu k rozsahu dovolacieho prieskumu najvyšší súd uviedol,

že, vychádzajúc z obsahu dovolania, sťažovateľka dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1

písm. a) a b) označila iba formálne.

21. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ,

).

22. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala „ústavne nekonformný“

výklad ustanovení o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(ďalej len „stavebný zákon“), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neuviedla, v čom

považuje tento výklad za nesprávny a svoju ústavnú sťažnosť koncipovala ako ďalšie

odvolanie s využitím a zopakovaním argumentov z predošlých štádií konania

pred všeobecnými súdmi. Ústavná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, s právnymi závermi ktorých nesúhlasí,

a teda ako taká je zjavne neopodstatnená.

23. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení

jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol.

Bez potreby citácií z odôvodnenia napadnutého uznesenia či opakovania všeobecnými

súdmi prijatých záverov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení

primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľkou vznesené námietky. Závery prijaté najvyšším súdom týkajúce sa

právomoci súdu vo veci konať, miestnej príslušnosti okresného súdu, ako aj použitej

judikatúry nevykazujú znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo

možné konštatovať len v prípade, ak by sa najvyšší súd natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. ,

).

24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (m. m. ).

25. V súvislosti so sťažovateľkou priloženým rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. januára 2019 (riešilo otázku miestnej príslušnosti) ústavný súd

dodáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , , ).

Ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

26. Na záver v súvislosti s namietaným porušením práva na zákonného sudcu (čl. 48

ods. 1 ) ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva,

že tvrdenia o porušení iných ustanovení (alebo medzinárodnej zmluvy), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba

za súčasť argumentácie sťažovateľa (, , ,

, ).

27. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru o odmietnutí ústavnej sťažnosti z dôvodov

podľa a .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu