Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 148/2017
PDF · 268.12 KB
No categories available
II. ÚS 148/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel,
spol. s r. o., Niťová 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Almášiová,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 12 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
38 P 112/2014 z 1. októbra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
11 CoP 101/2016 z 22. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2
a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1
a čl. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 P 112/2014
z 1. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 101/2016 z 22. novembra 2016
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej aj „matka
maloletého“) podala okresnému súdu návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti
sťažovateľa voči maloletému (ďalej
aj „maloletý“). Sťažovateľ v predmetnom konaní podal vzájomný návrh, ktorým žiadal,
aby okresný súd znížil rozsah jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému.
Okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 38 P 112/2014-693 z 1. októbra
2015 tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči maloletému z doterajšej sumy
bežného výživného 232 € na sumu 330 € mesačne, vyživovaciu povinnosť sťažovateľa
prispievať na tvorbu úspor maloletého znížil zo sumy 199 € na 100 € mesačne. Návrh matky
maloletého na zvýšenie výživného vo zvyšnej časti a vzájomný návrh sťažovateľa
na zníženie výživného zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 11 CoP 101/2016-776 z 22. novembra 2016 tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ poukazuje na to, že návrh odôvodnil svojou nepriaznivou finančnou
situáciou spôsobenou stratou lukratívneho zamestnania, nemožnosťou sa opätovne
zamestnať a vznikom dvoch ďalších vyživovacích povinností voči maloletým deťom.
V konaní tiež poukazoval na to, že aktuálne určené výživné voči maloletému mu bráni plniť
si svoju vyživovaciu povinnosť voči ďalším dvom maloletým deťom, čím dochádza k ich
diskriminácii. Sťažovateľ tiež namietal, že matka maloletého opísala svoju finančnú situáciu
skreslene a nepravdivo.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Súd by mal v každom konkrétnom prípade prihliadať na okolnosti toho ktorého
prípadu a svoje závery dostatočne odôvodniť. Sťažovateľ súhlasí s názorom, podľa ktorého
pribudnutie vyživovacej povinnosti neznamená automatické zníženie predchádzajúcich
vyživovacích povinností, avšak má za to, rozloženie vyživovacích povinností má v každom
prípade vychádzať z princípu spravodlivosti, v kontexte s pravidlom, že žiadne dieťa by
nemalo byť ukracované oproti inému dieťaťu toho istého rodiča. Sťažovateľ v tomto ohľade
poukazuje aj na čl. 41 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého deti narodené v manželstve
i mimo neho majú rovnaké práva. Súd sa v danom prípade uspokojil s uvedením všeobecnej
formulácie, pričom s dôkazmi sťažovateľa, ktoré poukazujú na konkrétne okolnosti prípadu,
vzťahujúce sa na jeho finančnú situáciu, sa nevysporiadal.
Krajský súd sa s dôvodmi odvolania sťažovateľa dostatočne nevysporiadal,
odvolanie zamietol, pričom sa bez hlbšieho odôvodnenia priklonil k záverom okresného
súdu.
Ak prijmeme závery okresného súdu v zmysle citovaného odôvodnenia rozsudku,
v prípade nepriaznivej finančnej situácie je osoba obmedzovaná vo svojom práve zachovať
svoj rod. V modernej a demokratickej spoločnosti je neprípustné, aby si osoba nemohla
založiť rodinu alebo sa o ňu plnohodnotne postarať len z dôvodu už existujúcej vyživovacej
povinnosti k potomkovi z predchádzajúceho manželstva. Sťažovateľ má za to, že právne
názory okresného súdu a krajského súdu, vyslovené v predmetných rozsudkoch predstavujú
závažný zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život, ktorého ochranu garantuje
Ústava SR v čl. 19 ods. 2. Sťažovateľ s ohľadom na uvedené poukazuje aj na výšku
výživného voči maloletému, ktorú mu súd určil, t. j. 430,- € v súhrne. Uvedená suma
nielenže nezodpovedá aktuálnej finančnej situácii sťažovateľa, ale nezodpovedá ani
finančnej situácii bežného občana Slovenskej republiky.
Sťažovateľ, ako zákonný zástupca svojich maloletých detí
, poukazuje aj na skutočnosť,
že podľa jeho názoru rozsudkom súdu prvej inštancie, v spojení s rozsudkom súdu druhej
inštancie boli porušené aj práva a v zmysle
Dohovoru o právach dieťaťa...
Sťažovateľ má za to, že právom namieta zásah do svojho súkromného a rodinného
života, keďže v zmysle odôvodnení rozsudkov súdov, označených ako porušovateľov
základného práva, je sťažovateľovi fakticky bránené založiť si rodinu, resp. plnohodnotne
sa o ňu postarať.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo (sťažovateľa)... na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8
ods. 1 Dohovoru..., právo na zákonnú ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1
a právo založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva
podľa čl. 12 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01. 10. 2015.
sp. zn. 38 P/112/2014 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 22. 11. 2016, sp. zn.
11 CoP/101/2016 porušené boli.
... Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01. 10. 2015, sp. zn.
38 P/112/2014 sa zrušuje.
... Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 22. 11. 2016, sp. zn. 11
CoP/101/2016 sa zrušuje.
... Krajskému súdu Bratislava sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 11 CoP/101/2016
znova konal a rozhodol
(Sťažovateľovi, pozn.)... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €,
ktoré sú Okresný súd Bratislava III. a Krajský súd Bratislava spoločne a nerozdielne
povinní vyplatiť mu do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
... Okresný súd Bratislava III a Krajský súd Bratislava sú spoločne a nerozdielne
povinní uhradiť (sťažovateľovi, pozn.)... trovy právneho zastúpenia spolu v sume 374.81 €...
na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
„Sťažovateľ, napriek nepriaznivej finančnej situácii, bol povinný plniť si vyživovaciu
povinnosť voči maloletému vo výške 431,- €, z toho 232,- € tvorilo bežné výživné a 199,- €
tvorba úspor. Plnenie si uvedenej povinnosti bránilo sťažovateľovi plnohodnotne si plniť
svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim dvom ďalším deťom. Tento dlhodobý stav vyústil
do situácie, kedy maloletý má našetrenú sumu prevyšujúcu 20 000,- €, zatiaľ čo dve ďalšie
deti sťažovateľa nemajú našetrenú žiadnu sumu
Sťažovateľ sa márne domáha rozhodnutia, ktorým by súd znížil výšku jeho
vyživovacej povinnosti voči maloletému, v záujme zachovania porovnateľnej životnej úrovne
všetkých detí sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažovateľ žiada priznanie finančného
zadosťučinenia tak, ako je uvedené v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných
ustanovení ústavy (alebo medzinárodnej zmluvy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti
mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04,
II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07, II. ÚS 665/2014).
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom okresného
súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené „aj práva
a v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa“. Túto námietku sťažovateľ,
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nezahrnul do petitu sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd nerozhodoval o namietanom
porušení práv označených maloletých detí napadnutým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže túto námietku považoval za súčasť
argumentácie sťažovateľa.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 12 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 12 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný
súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože ho preskúmal krajský súd na základe
odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (účinného v čase
podania odvolania, pozn.).
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 12 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 12 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,
z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
z 22. novembra 2016, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu
argumentáciu sťažovateľa, na vyjadrenie matky maloletého a, aplikujúc § 470 ods. 1
Civilného sporového poriadku a § 395 ods. 1 a 2 Civilného mimosporového poriadku,
uviedol tieto právne závery:
„7. Súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec správne, právne
posúdil a vyvodil z nej aj správny právny záver. V odvolaní neboli uvedené žiadne
skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
11. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie otca maloletého, ako nedôvodné, keď
neobstoja jeho tvrdenia uvedené v odvolaní. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu
prvej inštancie bol riadne zdôvodnený a spĺňa všetky náležitosti podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016. Súd prvej inštancie sa náležite
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré riadne zdôvodnil. Nemožno súhlasiť ani
s odvolacou námietkou otca, že súd prvej inštancie rozhodoval jednostranne v prospech
matky, keď konania o starostlivosti o maloleté deti sú charakteristické tým, že v tomto
konaní je prioritný záujem maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie rozhodoval v súlade
so záujmom maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil okolnosti
majetkového vyporiadania rodičov maloletého, ktoré v konaní o zvýšenie výživného nie sú
rozhodujúce. Správne vyhodnotil súd prvej inštancie aj vyjadrenie kolízneho opatrovníka,
ako zástupcu maloletého dieťaťa pre toto konanie. Správne vyhodnotil súd prvej inštancie aj
ďalšie dve vyživovacie povinnosti otca maloletého. Je potrebné upozorniť, že maloletý je
vo veku blízkom dospelosti, kde jeho potreby je možné posudzovať ako potreby takmer
dospelého človeka, ktoré sú navýšené ešte o prípravu na budúce povolanie. V neprospech
otca svedčí aj skutočnosť, že s maloletým neudržuje žiadny kontakt a okrem stanoveného
výživného mu neposkytuje žiadne plnenia, ktoré nesporne majú aj na maloletého zlý
dopad...
13. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 C. s. p.,
pretože je správne.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 1. októbra 2015, ktorým
tento rozhodol o návrhu matky maloletého na zvýšenie výživného a o vzájomnom návrhu
sťažovateľa na zníženie výživného. Okresný súd poukázal na obsah podaní sťažovateľa
a matky maloletého a vyjadrenie kolízneho opatrovníka, pričom poukázal na to, že
vyživovacia povinnosť sťažovateľa voči maloletému bola upravená v roku 2007. Vychádzal
zo zistenia, že matka maloletého má príjem 1 200 € mesačne a náklady na bývanie 420 €
mesačne. Sťažovateľovi sa v roku 2008 a 2013 narodili deti, čím mu vznikla vyživovacia
povinnosť voči nim, od júla 2014 je nezamestnaný, na základe pracovnej zmluvy
má pracovný úväzok v rozsahu 1 deň za odmenu 30 € mesačne. Sťažovateľova partnerka
je na rodičovskej dovolenke, rodina býva v rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve
sťažovateľovho otca. Okresný súd za relevantnú skutočnosť považoval podstatnú zmenu
pomerov maloletého, ktorý v čase poslednej úpravy výživného navštevoval 1. ročník
základnej školy a v súčasnosti navštevuje 1. ročník obchodnej akadémie, pričom uviedol
náklady, ktoré zistil u maloletého a ktoré vyplývajú z jeho spoločenského zaradenia a jeho
veku. Následne uviedol:
„Na základe uvedených skutočnosti je zrejmé, že doposiaľ stanovené bežné výživné
nepokrýva pomernú časť nákladov na odôvodnené potreby a záujmy maloletého dieťaťa
a je preto potrebné ho adekvátne zvýšiť tak, aby uspokojovanie týchto potrieb nebolo
ohrozené a tieto boli uspokojované v riadnom a dostatočnom rozsahu. Pokiaľ ide o samotnú
úpravu výšky vyživovacej povinnosti zo sumy 232,- eur na sumu 330,- eur mesačne, táto
zodpovedá zníženiu vyživovacej povinnosti zo strany otca určenej na tvorbu úspor
u maloletého, teda k faktickému zvýšeniu celkovej vyživovacej povinnosti, ktorú je otec
povinný si k maloletému plniť nedošlo, došlo len k preskupeniu finančných prostriedkov
z výživného určeného na tvorbu úspor na bežné výživné.“
Okresný súd sa následne vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol
vo vzájomnom návrhu na zníženie výživného, pričom uviedol:
„Návrh otca na zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému
považoval súd v plnej miere za nedôvodný. Maloletý je vo veku, v ktorom náklady
nevyhnutne potrebné na zabezpečenie uspokojenia jeho odôvodnených potrieb a záujmov
stúpajú tak, ako to súd uviedol vyššie a z ktorého dôvodu pristúpil k zvýšeniu bežného
výživného zo strany otca voči maloletému... Na argument otca, že je nezamestnaný
a napriek svojej snahe sa mu nedarí nájsť si adekvátne zamestnanie súd pri svojom
rozhodovaní neprihliadal, nakoľko v prvom rade prihliada na odôvodnené potreby a záujmy
maloletého dieťaťa a na tú skutočnosť, že rodičia sú povinní maloletého vyživovať.
Otcom uvádzaná nemožnosť nájsť si zamestnanie nie je sama o sebe dôvodom pre to,
aby súd návrhu otca vyhovel, čo i len čiastočne. Rodič má zo zákona povinnosť vyživovať
svoje maloleté deti, pričom táto povinnosť má prednosť pre inými výdavkami rodičov.
Na základe uvedeného je zrejmé, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého
primeranou sumou, za ktorým účelom, ak sa nevie zamestnať vo svojom obore, by mal
pracovať aj v iných oblastiach tak, aby si bol za každých okolností schopný plniť si svoju
vyživovaciu povinnosť. Je samozrejmé, že každý jednotlivec sa snaží zamestnať v odbore,
ktorý ovláda a ktorému rozumie, avšak za súčasnej situácie, v ktorej sa otec maloletého
nachádza, ako i s prihliadnutím na skutočnosť, že je nezamestnaný už viac než
jeden kalendárny rok (od júla 2014), je potrebné, aby otec pristúpil i k hľadaniu si iného
zamestnania, ktoré možno nebude spĺňať jeho kvalifikačné zameranie, avšak umožní mu
riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému v určenom rozsahu, ktorá
skutočnosť má absolútnu prednosť pred ostatnými. Otec maloletého je zdravým jedincom,
ktorý nie je pri výkone práce obmedzený žiadnymi subjektívnymi okolnosťami, pre ktoré by
bola jeho schopnosť dosahovať príjem a plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému
v riadnom rozsahu obmedzená či znížená. Súd preto na strane otca nezhliadol
dôvod, pre ktorý by matka mala byť zaťažená suplovaním vyživovacej povinnosti za otca
maloletého a aby jej teda bolo na ujmu, že je riadne zamestnaná a využíva všetky svoje
možnosti k tomu, aby pokryla náklady maloletého, ktoré od poslednej úpravy vyživovacej
povinnosti vzrástli. Suma 180,- eur mesačne, ktorou bol otec ochotný, a podľa vlastných
slov, schopný prispievať na výživu maloletého nezodpovedá ani pomernej časti na
bývanie pripadajúcej na maloletého (420,- eur :2 členovia domácnosti), otec by sa potom
nepodieľal na žiadnych iných nákladoch na odôvodnené potreby a záujmy maloletého, ktorý
je vo veku 15 rokov a štruktúra jeho odôvodnených potrieb a záujmov je vzhľadom k veku
a tomu zodpovedajúcemu vývinu kvalitatívne i kvantitatívne rozsiahlejšia, než tomu bolo
v čase ostatného rozhodovania súdu o výške vyživovacej povinnosti. Len náklady na
bývanie, cestovné do školy (cca 30,- eur mesačne), stravu v školskej jedálni (cca 30, eur
mesačne), stravné v domácom prostredí, ktoré u dieťaťa vo veku maloletého
predstavuje v priemere čiastku minimálne 150,- eur mesačne a ošatenie a obuv, kde súd
musí na dieťa vo veku počítať čiastku cca 50,- eur, ktorá môže byť vzhľadom
k intenzívnemu fyzickému vývinu v tomto veku v niektorých obdobiach aj vyššia, predstavujú
u maloletého čiastku 470,- eur mesačne. Jedná sa pritom len o náklady, ktoré je možné viac
menej exaktne vyčísliť a ktorých uspokojovanie tvorí existenčný základ u každého dieťaťa.
Ďalšie náklady sú spojené s návštevou školy (povinné poplatky, triedny fond, poistenie),
nákupom školských potrieb a pomôcok, učebníc, aktivít poriadaných školou (výlety,
exkurzie, výcviky) či zdravotnou starostlivosťou, u ktorých nákladov je nepochybné, že ich
matka musí podľa potreby uhrádzať. V tomto výpočte pritom nie sú zahrnuté ďalšie výdavky
ako sú hygienické potreby, veci bežnej dennej spotreby, mimoriadne výdavky, ktoré
nemožno exaktne vyčísliť, vreckové a iné výdavky, prirodzene sa vyskytujúce v živote
každého maloletého dieťaťa. Zníženie vyživovacej povinnosti zo strany povinného rodiča
je vzhľadom k uvedeným skutočnostiam nedôvodné.
Pokiaľ ide o argument otca, že mu od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti
pribudli dve ďalšie vyživovacie povinnosti súd poukazuje na to, že vyživovacia povinnosť
k maloletému zo strany otca je nespochybniteľná, avšak pribudnutie
vyživovacej povinnosti neznamená, že sa zníži výška vyživovacej povinnosti zo strany
povinného rodiča na predchádzajúce vyživovacie povinnosti. Každý z rodičov si má byť
vedomý svojich možností, schopností a majetkovým pomerov a s ohľadom na ne korigovať
počet svojich vyživovacích povinností tak, aby na strane každého z detí boli uspokojované
jeho odôvodnené potreby a záujmy v dostatočnom a riadnom rozsahu a aby žiadne dieťa
nebolo ukracované oproti inému dieťaťu toho istého rodiča. V tejto súvislosti súd poukazuje
i na vyjadrenie otca maloletého v konaní o rozvod manželstva rodičov, kde k otázke
vyživovacej povinnosti určenej na tvorbu úspor okrem iného uviedol, že maloletý
je jeho jediné dieťa, iné deti už mať nebude, a preto všetko čo vlastní zdedí maloletý
a teda nie je potrebné sporiť mu do budúcnosti. Uvedené tvrdenie navrhovateľa sa
už v súčasnosti nezakladá na pravde, keďže už v roku 2008 mu pribudla vyživovacia
povinnosť k maloletému a v roku 2013 k maloletému pričom rozšírenie
okruhu vyživovacích povinností nemá automaticky za následok zníženie stanovenej výšky
vyživovacej povinnosti k ostatným deťom, nadôvažok ak už stanovená výška vyživovacej
povinnosti nepokrýva náklady na pomernú časť nákladov na odôvodnené potreby a záujmy
maloletého dieťaťa.“
Krajský súd v spojení s okresným súdom v napadnutých rozsudkoch podrobne
poukázali na odôvodnené potreby maloletého a na ich zmenu, ku ktorej došlo od poslednej
úpravy vyživovacej povinnosti sťažovateľa, zaoberali sa majetkovými pomermi rodičov
maloletého – matky a sťažovateľa, výškou ich príjmu. Neprihliadli na to, že sťažovateľ
je nezamestnaný – vychádzali z jeho vzdelania a taktiež zo skutočnosti, že sťažovateľ
je zdravý, preto nemá subjektívnu prekážku nájsť si zamestnanie vo svojom odbore,
prípadne v inej oblasti. Konajúce súdy vyhodnotili aj vplyv ďalších vyživovacích povinností
sťažovateľa k jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému, pričom dospeli k záveru,
že vznik týchto (nových) vyživovacích povinností nemôže viesť k automatickému zníženiu
pôvodnej vyživovacej povinnosti. V tomto kontexte zdôraznili zodpovednosť jednotlivca
a potrebu vynaložiť adekvátne úsilie na primerané plnenie všetkých vyživovacích
povinností voči maloletým deťom.
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v spojení s okresným súdom odôvodnili
svoje závery o určení rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa a zamietnutí jeho návrhu
na zníženie vyživovacej povinnosti primerane, preto právne závery konajúcich súdov
nepovažuje za zjavne neodôvodnené. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných
ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov týmito súdmi rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení, sú
logické, preto právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú arbitrárne.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že postup konajúcich súdov v predmetných
konaniach a ich rozsudky boli v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
konania v uvedenej občianskoprávnej veci. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré
by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ v sťažnosti nakoniec ani nenamietal.
Pokiaľ ide o porušenie v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru, ktoré
sú právami hmotnými, ústavný súd nezistil relevantnú vecnú súvislosť medzi namietaným
porušením týchto práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Skutočnosti, ktoré
sťažovateľ v sťažnosti uvádza, neindikujú možnosť vysloviť porušenie základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na zákonnú ochranu rodičovstva a rodiny podľa
čl. 41 ods. 1 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva založiť rodinu v súlade
s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva podľa čl. 12 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť by bolo možné odmietnuť
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Zo sťažnosti je zrejmé, že ju podal
v mene sťažovateľa právny zástupca, pričom k sťažnosti nebolo priložené splnomocnenie
sťažovateľa pre právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017