Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 148/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel,

spol. s r. o., Niťová 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Almášiová,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

38 z 1. októbra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2

a (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 1. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. novembra 2016

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej aj „matka

maloletého“) podala okresnému súdu návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti

sťažovateľa voči maloletému (ďalej

aj „maloletý“). Sťažovateľ v predmetnom konaní podal vzájomný návrh, ktorým žiadal,

aby okresný súd znížil rozsah jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému.

Okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. -693 z 1. októbra

2015 tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči maloletému z doterajšej sumy

bežného výživného 232 € na sumu 330 € mesačne, vyživovaciu povinnosť sťažovateľa

prispievať na tvorbu úspor maloletého znížil zo sumy 199 € na 100 € mesačne. Návrh matky

maloletého na zvýšenie výživného vo zvyšnej časti a vzájomný návrh sťažovateľa

na zníženie výživného zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -776 z 22. novembra 2016 tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na to, že návrh odôvodnil svojou nepriaznivou finančnou

situáciou spôsobenou stratou lukratívneho zamestnania, nemožnosťou sa opätovne

zamestnať a vznikom dvoch ďalších vyživovacích povinností voči maloletým deťom.

V konaní tiež poukazoval na to, že aktuálne určené výživné voči maloletému mu bráni plniť

si svoju vyživovaciu povinnosť voči ďalším dvom maloletým deťom, čím dochádza k ich

diskriminácii. Sťažovateľ tiež namietal, že matka maloletého opísala svoju finančnú situáciu

skreslene a nepravdivo.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Súd by mal v každom konkrétnom prípade prihliadať na okolnosti toho ktorého

prípadu a svoje závery dostatočne odôvodniť. Sťažovateľ súhlasí s názorom, podľa ktorého

pribudnutie vyživovacej povinnosti neznamená automatické zníženie predchádzajúcich

vyživovacích povinností, avšak má za to, rozloženie vyživovacích povinností má v každom

prípade vychádzať z princípu spravodlivosti, v kontexte s pravidlom, že žiadne dieťa by

nemalo byť ukracované oproti inému dieťaťu toho istého rodiča. Sťažovateľ v tomto ohľade

poukazuje aj na SR, v zmysle ktorého deti narodené v manželstve

i mimo neho majú rovnaké práva. Súd sa v danom prípade uspokojil s uvedením všeobecnej

formulácie, pričom s dôkazmi sťažovateľa, ktoré poukazujú na konkrétne okolnosti prípadu,

vzťahujúce sa na jeho finančnú situáciu, sa nevysporiadal.

Krajský súd sa s dôvodmi odvolania sťažovateľa dostatočne nevysporiadal,

odvolanie zamietol, pričom sa bez hlbšieho odôvodnenia priklonil k záverom okresného

súdu.

Ak prijmeme závery okresného súdu v zmysle citovaného odôvodnenia rozsudku,

v prípade nepriaznivej finančnej situácie je osoba obmedzovaná vo svojom práve zachovať

svoj rod. V modernej a demokratickej spoločnosti je neprípustné, aby si osoba nemohla

založiť rodinu alebo sa o ňu plnohodnotne postarať len z dôvodu už existujúcej vyživovacej

povinnosti k potomkovi z predchádzajúceho manželstva. Sťažovateľ má za to, že právne

názory okresného súdu a krajského súdu, vyslovené v predmetných rozsudkoch predstavujú

závažný zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život, ktorého ochranu garantuje

SR v . Sťažovateľ s ohľadom na uvedené poukazuje aj na výšku

výživného voči maloletému, ktorú mu súd určil, t. j. 430,- € v súhrne. Uvedená suma

nielenže nezodpovedá aktuálnej finančnej situácii sťažovateľa, ale nezodpovedá ani

finančnej situácii bežného občana Slovenskej republiky.

Sťažovateľ, ako zákonný zástupca svojich maloletých detí

, poukazuje aj na skutočnosť,

že podľa jeho názoru rozsudkom súdu prvej inštancie, v spojení s rozsudkom súdu druhej

inštancie boli porušené aj práva a v zmysle

Dohovoru o právach dieťaťa...

Sťažovateľ má za to, že právom namieta zásah do svojho súkromného a rodinného

života, keďže v zmysle odôvodnení rozsudkov súdov, označených ako porušovateľov

základného práva, je sťažovateľovi fakticky bránené založiť si rodinu, resp. plnohodnotne

sa o ňu postarať.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo (sťažovateľa)... na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života podľa , právo na

rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru..., právo na zákonnú ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1

a právo založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva

podľa čl. 12 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01. 10. 2015.

sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 22. 11. 2016, sp. zn.

porušené boli.

... Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01. 10. 2015, sp. zn.

sa zrušuje.

... Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 22. 11. 2016, sp. zn. 11

CoP/101/2016 sa zrušuje.

... Krajskému súdu Bratislava sa prikazuje, aby vo veci sp. zn.

znova konal a rozhodol

(Sťažovateľovi, pozn.)... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €,

ktoré sú Okresný súd Bratislava III. a Krajský súd Bratislava spoločne a nerozdielne

povinní vyplatiť mu do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

... Okresný súd Bratislava III a Krajský súd Bratislava sú spoločne a nerozdielne

povinní uhradiť (sťažovateľovi, pozn.)... trovy právneho zastúpenia spolu v sume 374.81 €...

na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

„Sťažovateľ, napriek nepriaznivej finančnej situácii, bol povinný plniť si vyživovaciu

povinnosť voči maloletému vo výške 431,- €, z toho 232,- € tvorilo bežné výživné a 199,- €

tvorba úspor. Plnenie si uvedenej povinnosti bránilo sťažovateľovi plnohodnotne si plniť

svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim dvom ďalším deťom. Tento dlhodobý stav vyústil

do situácie, kedy maloletý má našetrenú sumu prevyšujúcu 20 000,- €, zatiaľ čo dve ďalšie

deti sťažovateľa nemajú našetrenú žiadnu sumu

Sťažovateľ sa márne domáha rozhodnutia, ktorým by súd znížil výšku jeho

vyživovacej povinnosti voči maloletému, v záujme zachovania porovnateľnej životnej úrovne

všetkých detí sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažovateľ žiada priznanie finančného

zadosťučinenia tak, ako je uvedené v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných

ustanovení (alebo medzinárodnej zmluvy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (,

, , ).

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom okresného

súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené „aj práva

a v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa“. Túto námietku sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nezahrnul do petitu sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd nerozhodoval o namietanom

porušení práv označených maloletých detí napadnutým rozsudkom okresného súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže túto námietku považoval za súčasť

argumentácie sťažovateľa.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41

ods. 1 a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 12 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný

súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v , z ktorého vyplýva,

že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože ho preskúmal krajský súd na základe

odvolania sťažovateľa podľa a nasl. (účinného v čase

podania odvolania, pozn.).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41

ods. 1 a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a

a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 12 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,

z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

z 22. novembra 2016, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu

argumentáciu sťažovateľa, na vyjadrenie matky maloletého a, aplikujúc § 470 ods. 1

a a ,

uviedol tieto právne závery:

„7. Súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec správne, právne

posúdil a vyvodil z nej aj správny právny záver. V odvolaní neboli uvedené žiadne

skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie otca maloletého, ako nedôvodné, keď

neobstoja jeho tvrdenia uvedené v odvolaní. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu

prvej inštancie bol riadne zdôvodnený a spĺňa všetky náležitosti podľa ustanovení

účinného do 30. 06. 2016. Súd prvej inštancie sa náležite

vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré riadne zdôvodnil. Nemožno súhlasiť ani

s odvolacou námietkou otca, že súd prvej inštancie rozhodoval jednostranne v prospech

matky, keď konania o starostlivosti o maloleté deti sú charakteristické tým, že v tomto

konaní je prioritný záujem maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie rozhodoval v súlade

so záujmom maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil okolnosti

majetkového vyporiadania rodičov maloletého, ktoré v konaní o zvýšenie výživného nie sú

rozhodujúce. Správne vyhodnotil súd prvej inštancie aj vyjadrenie kolízneho opatrovníka,

ako zástupcu maloletého dieťaťa pre toto konanie. Správne vyhodnotil súd prvej inštancie aj

ďalšie dve vyživovacie povinnosti otca maloletého. Je potrebné upozorniť, že maloletý je

vo veku blízkom dospelosti, kde jeho potreby je možné posudzovať ako potreby takmer

dospelého človeka, ktoré sú navýšené ešte o prípravu na budúce povolanie. V neprospech

otca svedčí aj skutočnosť, že s maloletým neudržuje žiadny kontakt a okrem stanoveného

výživného mu neposkytuje žiadne plnenia, ktoré nesporne majú aj na maloletého zlý

dopad...

13. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ,

pretože je správne.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 1. októbra 2015, ktorým

tento rozhodol o návrhu matky maloletého na zvýšenie výživného a o vzájomnom návrhu

sťažovateľa na zníženie výživného. Okresný súd poukázal na obsah podaní sťažovateľa

a matky maloletého a vyjadrenie kolízneho opatrovníka, pričom poukázal na to, že

vyživovacia povinnosť sťažovateľa voči maloletému bola upravená v roku 2007. Vychádzal

zo zistenia, že matka maloletého má príjem 1 200 € mesačne a náklady na bývanie 420 €

mesačne. Sťažovateľovi sa v roku 2008 a 2013 narodili deti, čím mu vznikla vyživovacia

povinnosť voči nim, od júla 2014 je nezamestnaný, na základe pracovnej zmluvy

má pracovný úväzok v rozsahu 1 deň za odmenu 30 € mesačne. Sťažovateľova partnerka

je na rodičovskej dovolenke, rodina býva v rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve

sťažovateľovho otca. Okresný súd za relevantnú skutočnosť považoval podstatnú zmenu

pomerov maloletého, ktorý v čase poslednej úpravy výživného navštevoval 1. ročník

základnej školy a v súčasnosti navštevuje 1. ročník obchodnej akadémie, pričom uviedol

náklady, ktoré zistil u maloletého a ktoré vyplývajú z jeho spoločenského zaradenia a jeho

veku. Následne uviedol:

„Na základe uvedených skutočnosti je zrejmé, že doposiaľ stanovené bežné výživné

nepokrýva pomernú časť nákladov na odôvodnené potreby a záujmy maloletého dieťaťa

a je preto potrebné ho adekvátne zvýšiť tak, aby uspokojovanie týchto potrieb nebolo

ohrozené a tieto boli uspokojované v riadnom a dostatočnom rozsahu. Pokiaľ ide o samotnú

úpravu výšky vyživovacej povinnosti zo sumy 232,- eur na sumu 330,- eur mesačne, táto

zodpovedá zníženiu vyživovacej povinnosti zo strany otca určenej na tvorbu úspor

u maloletého, teda k faktickému zvýšeniu celkovej vyživovacej povinnosti, ktorú je otec

povinný si k maloletému plniť nedošlo, došlo len k preskupeniu finančných prostriedkov

z výživného určeného na tvorbu úspor na bežné výživné.“

Okresný súd sa následne vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol

vo vzájomnom návrhu na zníženie výživného, pričom uviedol:

„Návrh otca na zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému

považoval súd v plnej miere za nedôvodný. Maloletý je vo veku, v ktorom náklady

nevyhnutne potrebné na zabezpečenie uspokojenia jeho odôvodnených potrieb a záujmov

stúpajú tak, ako to súd uviedol vyššie a z ktorého dôvodu pristúpil k zvýšeniu bežného

výživného zo strany otca voči maloletému... Na argument otca, že je nezamestnaný

a napriek svojej snahe sa mu nedarí nájsť si adekvátne zamestnanie súd pri svojom

rozhodovaní neprihliadal, nakoľko v prvom rade prihliada na odôvodnené potreby a záujmy

maloletého dieťaťa a na tú skutočnosť, že rodičia sú povinní maloletého vyživovať.

Otcom uvádzaná nemožnosť nájsť si zamestnanie nie je sama o sebe dôvodom pre to,

aby súd návrhu otca vyhovel, čo i len čiastočne. Rodič má zo zákona povinnosť vyživovať

svoje maloleté deti, pričom táto povinnosť má prednosť pre inými výdavkami rodičov.

Na základe uvedeného je zrejmé, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého

primeranou sumou, za ktorým účelom, ak sa nevie zamestnať vo svojom obore, by mal

pracovať aj v iných oblastiach tak, aby si bol za každých okolností schopný plniť si svoju

vyživovaciu povinnosť. Je samozrejmé, že každý jednotlivec sa snaží zamestnať v odbore,

ktorý ovláda a ktorému rozumie, avšak za súčasnej situácie, v ktorej sa otec maloletého

nachádza, ako i s prihliadnutím na skutočnosť, že je nezamestnaný už viac než

jeden kalendárny rok (od júla 2014), je potrebné, aby otec pristúpil i k hľadaniu si iného

zamestnania, ktoré možno nebude spĺňať jeho kvalifikačné zameranie, avšak umožní mu

riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému v určenom rozsahu, ktorá

skutočnosť má absolútnu prednosť pred ostatnými. Otec maloletého je zdravým jedincom,

ktorý nie je pri výkone práce obmedzený žiadnymi subjektívnymi okolnosťami, pre ktoré by

bola jeho schopnosť dosahovať príjem a plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému

v riadnom rozsahu obmedzená či znížená. Súd preto na strane otca nezhliadol

dôvod, pre ktorý by matka mala byť zaťažená suplovaním vyživovacej povinnosti za otca

maloletého a aby jej teda bolo na ujmu, že je riadne zamestnaná a využíva všetky svoje

možnosti k tomu, aby pokryla náklady maloletého, ktoré od poslednej úpravy vyživovacej

povinnosti vzrástli. Suma 180,- eur mesačne, ktorou bol otec ochotný, a podľa vlastných

slov, schopný prispievať na výživu maloletého nezodpovedá ani pomernej časti na

bývanie pripadajúcej na maloletého (420,- eur :2 členovia domácnosti), otec by sa potom

nepodieľal na žiadnych iných nákladoch na odôvodnené potreby a záujmy maloletého, ktorý

je vo veku 15 rokov a štruktúra jeho odôvodnených potrieb a záujmov je vzhľadom k veku

a tomu zodpovedajúcemu vývinu kvalitatívne i kvantitatívne rozsiahlejšia, než tomu bolo

v čase ostatného rozhodovania súdu o výške vyživovacej povinnosti. Len náklady na

bývanie, cestovné do školy (cca 30,- eur mesačne), stravu v školskej jedálni (cca 30, eur

mesačne), stravné v domácom prostredí, ktoré u dieťaťa vo veku maloletého

predstavuje v priemere čiastku minimálne 150,- eur mesačne a ošatenie a obuv, kde súd

musí na dieťa vo veku počítať čiastku cca 50,- eur, ktorá môže byť vzhľadom

k intenzívnemu fyzickému vývinu v tomto veku v niektorých obdobiach aj vyššia, predstavujú

u maloletého čiastku 470,- eur mesačne. Jedná sa pritom len o náklady, ktoré je možné viac

menej exaktne vyčísliť a ktorých uspokojovanie tvorí existenčný základ u každého dieťaťa.

Ďalšie náklady sú spojené s návštevou školy (povinné poplatky, triedny fond, poistenie),

nákupom školských potrieb a pomôcok, učebníc, aktivít poriadaných školou (výlety,

exkurzie, výcviky) či zdravotnou starostlivosťou, u ktorých nákladov je nepochybné, že ich

matka musí podľa potreby uhrádzať. V tomto výpočte pritom nie sú zahrnuté ďalšie výdavky

ako sú hygienické potreby, veci bežnej dennej spotreby, mimoriadne výdavky, ktoré

nemožno exaktne vyčísliť, vreckové a iné výdavky, prirodzene sa vyskytujúce v živote

každého maloletého dieťaťa. Zníženie vyživovacej povinnosti zo strany povinného rodiča

je vzhľadom k uvedeným skutočnostiam nedôvodné.

Pokiaľ ide o argument otca, že mu od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti

pribudli dve ďalšie vyživovacie povinnosti súd poukazuje na to, že vyživovacia povinnosť

k maloletému zo strany otca je nespochybniteľná, avšak pribudnutie

vyživovacej povinnosti neznamená, že sa zníži výška vyživovacej povinnosti zo strany

povinného rodiča na predchádzajúce vyživovacie povinnosti. Každý z rodičov si má byť

vedomý svojich možností, schopností a majetkovým pomerov a s ohľadom na ne korigovať

počet svojich vyživovacích povinností tak, aby na strane každého z detí boli uspokojované

jeho odôvodnené potreby a záujmy v dostatočnom a riadnom rozsahu a aby žiadne dieťa

nebolo ukracované oproti inému dieťaťu toho istého rodiča. V tejto súvislosti súd poukazuje

i na vyjadrenie otca maloletého v konaní o rozvod manželstva rodičov, kde k otázke

vyživovacej povinnosti určenej na tvorbu úspor okrem iného uviedol, že maloletý

je jeho jediné dieťa, iné deti už mať nebude, a preto všetko čo vlastní zdedí maloletý

a teda nie je potrebné sporiť mu do budúcnosti. Uvedené tvrdenie navrhovateľa sa

už v súčasnosti nezakladá na pravde, keďže už v roku 2008 mu pribudla vyživovacia

povinnosť k maloletému a v roku 2013 k maloletému pričom rozšírenie

okruhu vyživovacích povinností nemá automaticky za následok zníženie stanovenej výšky

vyživovacej povinnosti k ostatným deťom, nadôvažok ak už stanovená výška vyživovacej

povinnosti nepokrýva náklady na pomernú časť nákladov na odôvodnené potreby a záujmy

maloletého dieťaťa.“

Krajský súd v spojení s okresným súdom v napadnutých rozsudkoch podrobne

poukázali na odôvodnené potreby maloletého a na ich zmenu, ku ktorej došlo od poslednej

úpravy vyživovacej povinnosti sťažovateľa, zaoberali sa majetkovými pomermi rodičov

maloletého – matky a sťažovateľa, výškou ich príjmu. Neprihliadli na to, že sťažovateľ

je nezamestnaný – vychádzali z jeho vzdelania a taktiež zo skutočnosti, že sťažovateľ

je zdravý, preto nemá subjektívnu prekážku nájsť si zamestnanie vo svojom odbore,

prípadne v inej oblasti. Konajúce súdy vyhodnotili aj vplyv ďalších vyživovacích povinností

sťažovateľa k jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému, pričom dospeli k záveru,

že vznik týchto (nových) vyživovacích povinností nemôže viesť k automatickému zníženiu

pôvodnej vyživovacej povinnosti. V tomto kontexte zdôraznili zodpovednosť jednotlivca

a potrebu vynaložiť adekvátne úsilie na primerané plnenie všetkých vyživovacích

povinností voči maloletým deťom.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v spojení s okresným súdom odôvodnili

svoje závery o určení rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa a zamietnutí jeho návrhu

na zníženie vyživovacej povinnosti primerane, preto právne závery konajúcich súdov

nepovažuje za zjavne neodôvodnené. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných

ustanovení o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov týmito súdmi rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení, sú

logické, preto právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú arbitrárne.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že postup konajúcich súdov v predmetných

konaniach a ich rozsudky boli v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

konania v uvedenej občianskoprávnej veci. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, ktorého porušenie sťažovateľ v sťažnosti nakoniec ani nenamietal.

Pokiaľ ide o porušenie v sťažnosti označených práv podľa a dohovoru, ktoré

sú právami hmotnými, ústavný súd nezistil relevantnú vecnú súvislosť medzi namietaným

porušením týchto práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Skutočnosti, ktoré

sťažovateľ v sťažnosti uvádza, neindikujú možnosť vysloviť porušenie základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, základného práva na zákonnú ochranu rodičovstva a rodiny podľa

, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia

a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva založiť rodinu v súlade

s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva podľa čl. 12 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť by bolo možné odmietnuť

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Zo sťažnosti je zrejmé, že ju podal

v mene sťažovateľa právny zástupca, pričom k sťažnosti nebolo priložené splnomocnenie

sťažovateľa pre právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017