Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 438/2020
PDF · 361.98 KB
No categories available
II. ÚS 438/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej
polície ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením Okresnej prokuratúry
Trenčín č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 11. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)
ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením Okresnej prokuratúry
Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením
ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 vyšetrovateľ okresného riaditeľstva
podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol trestné oznámenie (podnet) sťažovateľa
vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona proti odsúdenému
, ktorý sa týchto skutkov proti sťažovateľovi mal dopustiť
tým spôsobom, že ho 26. apríla 2020 v čase o 9.20 h v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody pred ďalšími piatimi odsúdenými fyzicky napadol a po slovnom útoku
ho následne začal udierať päsťami oboch rúk do tváre, v dôsledku čoho mu spôsobil tržnú
ranu pod ľavým okom, ktorá si vyžiadala lekárske ošetrenie.
Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej okresná prokuratúra rozhodla napadnutým uznesením
č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva
a následne aj okresná prokuratúra nedostatočne zistili skutkový stav, nesprávne vyhodnotili
vykonané dôkazy a svojvoľne si vyložili príslušné právne predpisy.
Možno zhrnúť, že podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného riaditeľstva
ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020 došlo tým, že najprv vyšetrovateľ okresného
riaditeľstva napadnutým uznesením arbitrárne odmietol trestné oznámenie sťažovateľa
a následne okresná prokuratúra napadnutým uznesením arbitrárne zamietla sťažnosť
sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného riaditeľstva.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo uznesením okresného
riaditeľstva ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020 porušené, napadnuté uznesenia zrušil
a vec vrátil okresnému riaditeľstvu na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122
a nasl. zákona o ústavnom súde.
14. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného riaditeľstva
ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označeného práva malo dôjsť
tým, že najprv vyšetrovateľ okresného riaditeľstva napadnutým uznesením arbitrárne
odmietol trestné oznámenie sťažovateľa a následne okresná prokuratúra napadnutým
uznesením arbitrárne zamietla sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
okresného riaditeľstva.
15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
16. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich
viacerých nedostatkov niektorých zákonom ustanovených náležitostí ústavnej sťažnosti
ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania,
vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný
prieskum (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
18. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde] a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde].
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného riaditeľstva
19. Napadnutým uznesením ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020
vyšetrovateľ okresného riaditeľstva podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku
odmietol trestné oznámenie sťažovateľa.
20. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná
prokuratúra napadnutým uznesením č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020. Sťažovateľ
teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu
okresného riaditeľstva, o ktorom bolo aj rozhodnuté.
21. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok
na ochranu svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bola oprávnená rozhodnúť
(a aj rozhodla) okresná prokuratúra, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného
riaditeľstva ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením okresnej prokuratúry
23. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 59/2019).
24. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry konštantne uvádza, že právo fyzickej
osoby na začatie trestného konania proti osobe na základe podaného trestného oznámenia
nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno
odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. napr. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca,
aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu
proti označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave,
ani v Trestnom poriadku (porov. napr. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06,
IV. ÚS 17/09). Inak povedané, právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať
spôsobom, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie,
ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa. Oznamovateľ vo všeobecnosti,
ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá preto ústavou
zaručené právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie
kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie,
či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom
konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09,
25. V tejto súvislosti ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež
opakovane konštatoval, že ak orgány činné v trestnom konaní po zvážení všetkých okolností
prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia
sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá
právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené.
Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad
na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom
konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie
začalo alebo sa v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu
má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný
orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal
jeho predstave (napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09). Trestné právo je prostriedkom ultima
ratio, čo znamená, že má byť použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo
najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam,
kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné,
boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne nevhodné (napr. I. ÚS 229/2020).
26. Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu
medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje
podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.
Účelom takého procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom
a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09,
III. ÚS 45/2010). Skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom
len preto, lebo ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený má právo podávať opravné
prostriedky v rozsahu vymedzenom Trestným poriadkom a orgány činné v trestnom konaní
majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť o nich, avšak posúdenie, či skutok
napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu (§ 8 Trestného zákona),
resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť ako jedného z definičných
znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce zákonný nárok
na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány zaoberali
a aby ich vybavili, ale nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal
jeho predstave (III. ÚS 173/2018).
27. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ako oznamovateľ trestnej činnosti má právo,
aby sa orgány činné v trestnom konaní náležite jeho oznámením o trestnom čine zaoberali,
nemá však právo na konkrétny výsledok ich postupu, nemá právo na to, aby sa výsledok
preskúmania jeho oznámenia zhodoval s jeho predstavami, a taktiež nemá právo
na to, aby bolo proti konkrétnej osobe iniciované trestné stíhanie.
28. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020.
29. Napadnutým uznesením č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020
okresná prokuratúra podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietla ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva
ČVS:ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 o odmietnutí trestného oznámenia
sťažovateľa.
Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry vyplýva,
že prokurátor okresnej prokuratúry preskúmal postup vyšetrovateľa okresného riaditeľstva
a sťažnosťou napadnuté uznesenie a oboznámil sa s obsahom spisového materiálu
a zadovážených dôkazov (správa z Ústavu na výkon trestu Ilava, odborné vyjadrenie
na zranenia sťažovateľa).
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia prokurátor okresnej prokuratúry
v podstatnom uviedol, že z dosiaľ vykonaného dokazovania sa nepodarilo preukázať,
že by podozrivý naplnil objektívnu stránku skutkovej podstaty predmetných trestných
činov, pričom sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Prokurátor okresnej prokuratúry zdôraznil,
že v danom prípade išlo o konflikt medzi sťažovateľom a podozrivým, pričom je zrejmé,
že konanie podozrivého bolo ovplyvnené sporom o používanie uteráku a prerástlo prípustnú
mieru v rámci spolunažívania odsúdených v cele v ústave na výkon trestu odňatia slobody,
avšak nemožno opomenúť, že konanie podozrivého môže byť posúdené ako disciplinárne
previnenie, a preto podľa názoru prokurátora okresnej prokuratúry vyšetrovateľ okresného
riaditeľstva postupoval správne, keď vec odmietol z dôvodu, že za uvedený skutok bol
podozrivému udelený disciplinárny trest. Prokurátor okresnej prokuratúry zároveň
zdôraznil, že hoci predmetné konanie podozrivého je neprípustné a v žiadnom prípade
ho nemožno označiť za neodporujúce zásadám riadneho spolunažívania vo výkone trestu
odňatia slobody, vzhľadom na okolnosti spáchania činu ho však nie je možné označiť
ani ako najzávažnejšiu formu protispoločenského konania, akou je trestný čin.
Taktiež poukázal i na následky činu vyplývajúce zo záveru odborného vyjadrenia, v zmysle
ktorého nedošlo k závažným zásahom do sféry sťažovateľa.
Prokurátor okresnej prokuratúry dospel k záveru, že predmetné konanie podozrivého
nenaplnilo hranicu materiálneho korektívu v takom rozsahu, aby bolo možné a vhodné
jeho riešenie prostriedkami trestného práva, pričom sťažovateľ v sťažnosti
proti predmetnému uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva neuviedol argumenty
a skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť záveru vyšetrovateľa o odmietnutí veci,
ale iba vyjadril presvedčenie, že k spáchaniu trestného činu došlo. K námietkam sťažovateľa
týkajúcim sa nedostatočného prešetrenia veci vyšetrovateľom okresného riaditeľstva
prokurátor okresnej prokuratúry s poukazom na § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku
uviedol, že na účely rozhodnutia o trestnom oznámení sťažovateľa považuje podklady
zadovážené vyšetrovateľom okresného riaditeľstva za dostačujúce, keďže už z nich vyplýva,
že nejde o trestný čin. Z § 196 ods. 2 Trestného poriadku pritom nevyplýva povinnosť
orgánov činných v trestnom konaní prešetrovať a preverovať kompletne všetky skutočnosti,
ktoré im oznamovateľ/poškodený „dá za úlohu“ preveriť.
Prokurátor okresnej prokuratúry považoval postup vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva za správny a v súlade s trestnoprávnymi normami slovenského právneho
poriadku, pričom rozsah odôvodnenia považoval za dostatočný a skutkové zistenia a právne
závery vyšetrovateľa okresného riaditeľstva považoval za správne a vychádzajúce
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu.
30. Pretože okresná prokuratúra sa stotožnila s odôvodnením uznesenia okresného
riaditeľstva ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020, ústavný súd sa aj s týmto
uznesením náležite oboznámil, pričom však ústavný súd na tomto mieste
už nepovažoval za potrebné opakovať celú argumentáciu uznesenia okresného riaditeľstva
ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020, keďže táto je sťažovateľovi dobre známa.
31. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa trestným oznámením
jednoznačne domáhal trestného stíhania zodpovednej osoby a svoj neúspech v tomto smere
považoval za porušenie svojich práv. Ako však už ústavný súd uviedol, právo na vznesenie
obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na všeobecnom
súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto k jeho porušeniu napadnutým uznesením okresnej
prokuratúry nemohlo dôjsť. Účelom trestného konania nie je bezprostredná ochrana
individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu a oznamovateľ
trestného činu nemá právo na konkrétny výsledok prešetrenia a posúdenia svojho trestného
oznámenia, má však právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením riadne
zaoberali.
32. V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľa zistil, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva sa trestným oznámením
sťažovateľa riadne zaoberal, zadovážil si potrebné dôkazy a na základe zisteného
skutkového stavu dospel k záveru, že neboli naplnené skutkové znaky trestného činu
vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona alebo trestného činu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. b) Trestného zákona zo strany ,
ktorého v predmetnom trestnom oznámení označil sťažovateľ. Z uvedeného vyplýva,
že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva na podané trestné oznámenie sťažovateľa reagoval
v rámci postupu pred začatím trestného stíhania upraveného Trestným poriadkom
(§ 196 až § 198 Trestného poriadku) zákonným spôsobom, a teda riadne splnil
svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených zákonných noriem, pričom vydal rozhodnutie,
ktoré na základe sťažnosti sťažovateľa v rámci „sťažnostného“ konania preskúmala okresná
prokuratúra ako nadriadený orgán, ktorá sa so závermi vyšetrovateľa stotožnila
a vyhodnotila uznesenie vyšetrovateľa inšpekcie ako zákonné a vecne správne,
pričom uviedla aj dôvody, pre ktoré nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty oznámených
trestných činov.
33. Sťažovateľom napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel
k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a obsahom
tohto práva neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o jeho porušení. Ústavnú sťažnosť preto v časti namietajúcej porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pn 477/20/3309-5 zo 6. júla 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
34. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol,
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými
v jeho ústavnej sťažnosti.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
35. V zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže ustanoviť
navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú
jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,
nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. III. ÚS 265/2014,
36. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené
podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Z obsahu
ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti
III tohto uznesenia) je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015, II. ÚS 193/2020).
Keďže nebol splnený jeden z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu