Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 438/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej

polície ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením Okresnej prokuratúry

Trenčín č. k. -5 zo 6. júla 2020 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 11. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)

ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením Okresnej prokuratúry

Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -5 zo 6. júla 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením

ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 vyšetrovateľ okresného riaditeľstva

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odmietol trestné oznámenie (podnet) sťažovateľa

vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a prečinu výtržníctva podľa proti odsúdenému

, ktorý sa týchto skutkov proti sťažovateľovi mal dopustiť

tým spôsobom, že ho 26. apríla 2020 v čase o 9.20 h v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody pred ďalšími piatimi odsúdenými fyzicky napadol a po slovnom útoku

ho následne začal udierať päsťami oboch rúk do tváre, v dôsledku čoho mu spôsobil tržnú

ranu pod ľavým okom, ktorá si vyžiadala lekárske ošetrenie.

Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej okresná prokuratúra rozhodla napadnutým uznesením

č. k. -5 zo 6. júla 2020 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietla ako nedôvodnú.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva

a následne aj okresná prokuratúra nedostatočne zistili skutkový stav, nesprávne vyhodnotili

vykonané dôkazy a svojvoľne si vyložili príslušné právne predpisy.

Možno zhrnúť, že podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu základného

práva na inú právnu ochranu podľa uznesením okresného riaditeľstva

ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením okresnej prokuratúry

č. k. -5 zo 6. júla 2020 došlo tým, že najprv vyšetrovateľ okresného

riaditeľstva napadnutým uznesením arbitrárne odmietol trestné oznámenie sťažovateľa

a následne okresná prokuratúra napadnutým uznesením arbitrárne zamietla sťažnosť

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného riaditeľstva.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že základné právo sťažovateľa podľa bolo uznesením okresného

riaditeľstva ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením okresnej

prokuratúry č. k. -5 zo 6. júla 2020 porušené, napadnuté uznesenia zrušil

a vec vrátil okresnému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby

alebo právnickej osoby podľa .

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s ,

a nasl. .

14. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného

práva na inú právnu ochranu podľa uznesením okresného riaditeľstva

ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 a uznesením okresnej prokuratúry

č. k. -5 zo 6. júla 2020.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označeného práva malo dôjsť

tým, že najprv vyšetrovateľ okresného riaditeľstva napadnutým uznesením arbitrárne

odmietol trestné oznámenie sťažovateľa a následne okresná prokuratúra napadnutým

uznesením arbitrárne zamietla sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

okresného riaditeľstva.

15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

16. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

17. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich

viacerých nedostatkov niektorých zákonom ustanovených náležitostí ústavnej sťažnosti

ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania,

vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný

prieskum (m. m. , ).

18. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to v časti z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde] a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde].

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením okresného riaditeľstva

19. Napadnutým uznesením ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020

vyšetrovateľ okresného riaditeľstva podľa

odmietol trestné oznámenie sťažovateľa.

20. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná

prokuratúra napadnutým uznesením č. k. -5 zo 6. júla 2020. Sťažovateľ

teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu

okresného riaditeľstva, o ktorom bolo aj rozhodnuté.

21. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok

na ochranu svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bola oprávnená rozhodnúť

(a aj rozhodla) okresná prokuratúra, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného

riaditeľstva ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresnej prokuratúry

23. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto

nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. ).

24. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry konštantne uvádza, že právo fyzickej

osoby na začatie trestného konania proti osobe na základe podaného trestného oznámenia

nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno

odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. napr. ,

, , ). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je ani právo jednotlivca,

aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu

proti označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave,

ani v (porov. napr. , , ,

). Inak povedané, právo podľa nie je možné vykladať

spôsobom, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie,

ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa. Oznamovateľ vo všeobecnosti,

ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá preto

zaručené právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie

kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie,

či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom

konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní (napr. ,

).

25. V tejto súvislosti ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež

opakovane konštatoval, že ak orgány činné v trestnom konaní po zvážení všetkých okolností

prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia

sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené práva. Nikto totiž nemá

právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené.

Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad

na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom

konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie

začalo alebo sa v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu

má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný

orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal

jeho predstave (napr. , ). Trestné právo je prostriedkom ultima

ratio, čo znamená, že má byť použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo

najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam,

kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné,

boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne nevhodné (napr. ).

26. Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu

medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje

podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.

Účelom takého procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom

a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych

subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (, ,

). Skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom

len preto, lebo ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený má právo podávať opravné

prostriedky v rozsahu vymedzenom a orgány činné v trestnom konaní

majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť o nich, avšak posúdenie, či skutok

napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu ( ),

resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť ako jedného z definičných

znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce zákonný nárok

na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány zaoberali

a aby ich vybavili, ale nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal

jeho predstave ().

27. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ako oznamovateľ trestnej činnosti má právo,

aby sa orgány činné v trestnom konaní náležite jeho oznámením o trestnom čine zaoberali,

nemá však právo na konkrétny výsledok ich postupu, nemá právo na to, aby sa výsledok

preskúmania jeho oznámenia zhodoval s jeho predstavami, a taktiež nemá právo

na to, aby bolo proti konkrétnej osobe iniciované trestné stíhanie.

28. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa napadnutým uznesením okresnej prokuratúry

č. k. -5 zo 6. júla 2020.

29. Napadnutým uznesením č. k. -5 zo 6. júla 2020

okresná prokuratúra podľa

zamietla ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva

ČVS:ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020 o odmietnutí trestného oznámenia

sťažovateľa.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry vyplýva,

že prokurátor okresnej prokuratúry preskúmal postup vyšetrovateľa okresného riaditeľstva

a sťažnosťou napadnuté uznesenie a oboznámil sa s obsahom spisového materiálu

a zadovážených dôkazov (správa z Ústavu na výkon trestu Ilava, odborné vyjadrenie

na zranenia sťažovateľa).

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia prokurátor okresnej prokuratúry

v podstatnom uviedol, že z dosiaľ vykonaného dokazovania sa nepodarilo preukázať,

že by podozrivý naplnil objektívnu stránku skutkovej podstaty predmetných trestných

činov, pričom sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Prokurátor okresnej prokuratúry zdôraznil,

že v danom prípade išlo o konflikt medzi sťažovateľom a podozrivým, pričom je zrejmé,

že konanie podozrivého bolo ovplyvnené sporom o používanie uteráku a prerástlo prípustnú

mieru v rámci spolunažívania odsúdených v cele v ústave na výkon trestu odňatia slobody,

avšak nemožno opomenúť, že konanie podozrivého môže byť posúdené ako disciplinárne

previnenie, a preto podľa názoru prokurátora okresnej prokuratúry vyšetrovateľ okresného

riaditeľstva postupoval správne, keď vec odmietol z dôvodu, že za uvedený skutok bol

podozrivému udelený disciplinárny trest. Prokurátor okresnej prokuratúry zároveň

zdôraznil, že hoci predmetné konanie podozrivého je neprípustné a v žiadnom prípade

ho nemožno označiť za neodporujúce zásadám riadneho spolunažívania vo výkone trestu

odňatia slobody, vzhľadom na okolnosti spáchania činu ho však nie je možné označiť

ani ako najzávažnejšiu formu protispoločenského konania, akou je trestný čin.

Taktiež poukázal i na následky činu vyplývajúce zo záveru odborného vyjadrenia, v zmysle

ktorého nedošlo k závažným zásahom do sféry sťažovateľa.

Prokurátor okresnej prokuratúry dospel k záveru, že predmetné konanie podozrivého

nenaplnilo hranicu materiálneho korektívu v takom rozsahu, aby bolo možné a vhodné

jeho riešenie prostriedkami trestného práva, pričom sťažovateľ v sťažnosti

proti predmetnému uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva neuviedol argumenty

a skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť záveru vyšetrovateľa o odmietnutí veci,

ale iba vyjadril presvedčenie, že k spáchaniu trestného činu došlo. K námietkam sťažovateľa

týkajúcim sa nedostatočného prešetrenia veci vyšetrovateľom okresného riaditeľstva

prokurátor okresnej prokuratúry s poukazom na a

uviedol, že na účely rozhodnutia o trestnom oznámení sťažovateľa považuje podklady

zadovážené vyšetrovateľom okresného riaditeľstva za dostačujúce, keďže už z nich vyplýva,

že nejde o trestný čin. Z pritom nevyplýva povinnosť

orgánov činných v trestnom konaní prešetrovať a preverovať kompletne všetky skutočnosti,

ktoré im oznamovateľ/poškodený „dá za úlohu“ preveriť.

Prokurátor okresnej prokuratúry považoval postup vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva za správny a v súlade s trestnoprávnymi normami slovenského právneho

poriadku, pričom rozsah odôvodnenia považoval za dostatočný a skutkové zistenia a právne

závery vyšetrovateľa okresného riaditeľstva považoval za správne a vychádzajúce

zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

30. Pretože okresná prokuratúra sa stotožnila s odôvodnením uznesenia okresného

riaditeľstva ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020, ústavný súd sa aj s týmto

uznesením náležite oboznámil, pričom však ústavný súd na tomto mieste

už nepovažoval za potrebné opakovať celú argumentáciu uznesenia okresného riaditeľstva

ČVS: ORP-368/1-VYS-TN-2020 z 11. júna 2020, keďže táto je sťažovateľovi dobre známa.

31. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa trestným oznámením

jednoznačne domáhal trestného stíhania zodpovednej osoby a svoj neúspech v tomto smere

považoval za porušenie svojich práv. Ako však už ústavný súd uviedol, právo na vznesenie

obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na všeobecnom

súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa

podľa , a preto k jeho porušeniu napadnutým uznesením okresnej

prokuratúry nemohlo dôjsť. Účelom trestného konania nie je bezprostredná ochrana

individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu a oznamovateľ

trestného činu nemá právo na konkrétny výsledok prešetrenia a posúdenia svojho trestného

oznámenia, má však právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením riadne

zaoberali.

32. V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľa zistil, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva sa trestným oznámením

sťažovateľa riadne zaoberal, zadovážil si potrebné dôkazy a na základe zisteného

skutkového stavu dospel k záveru, že neboli naplnené skutkové znaky trestného činu

vydierania podľa alebo trestného činu výtržníctva

podľa zo strany ,

ktorého v predmetnom trestnom oznámení označil sťažovateľ. Z uvedeného vyplýva,

že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva na podané trestné oznámenie sťažovateľa reagoval

v rámci postupu pred začatím trestného stíhania upraveného

( až ) zákonným spôsobom, a teda riadne splnil

svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených zákonných noriem, pričom vydal rozhodnutie,

ktoré na základe sťažnosti sťažovateľa v rámci „sťažnostného“ konania preskúmala okresná

prokuratúra ako nadriadený orgán, ktorá sa so závermi vyšetrovateľa stotožnila

a vyhodnotila uznesenie vyšetrovateľa inšpekcie ako zákonné a vecne správne,

pričom uviedla aj dôvody, pre ktoré nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty oznámených

trestných činov.

33. Sťažovateľom napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva podľa , dôvodnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel

k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a obsahom

tohto práva neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o jeho porušení. Ústavnú sťažnosť preto v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľa podľa napadnutým uznesením okresnej prokuratúry

č. k. -5 zo 6. júla 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

34. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol,

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými

v jeho ústavnej sťažnosti.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

35. V zmysle ústavný súd môže ustanoviť

navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú

jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,

nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. ,

).

36. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené

podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Z obsahu

ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti

III tohto uznesenia) je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , , ).

Keďže nebol splnený jeden z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu