Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 521/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-118

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škultétym, Na vŕšku 8, Bratislava,

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. -391 z 31. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci, proti ktorému ústavná

sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť

,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škultétym, Na vŕšku 8,

Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -391 z 31. októbra 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení žalovanej, proti ktorej sa žalobca – domáhal určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -217 z 2. decembra 2015

(ďalej len „rozsudok z 2. decembra 2015“) rozhodol v merite veci tak, že žalobu žalobcu

zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 2. decembra 2015 rozhodol Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 25. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok z 25. apríla 2017“) tak, že rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil a určil, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná a pracovný pomer žalobcu

u žalovanej končí právoplatnosťou rozhodnutia v merite veci. V zostávajúcej časti rozsudok

súdu prvej inštancie krajský súd zrušil a vec vrátil na nové konanie.

4. Proti rozsudku krajského súdu z 25. apríla 2017 podala sťažovateľka dovolanie.

Uznesením okresného súdu č. k. -342 z 27. marca 2019 (ďalej len „uznesenie

z 27. marca 2019“) vydaným súdnym úradníkom bolo dovolacie konanie zastavené

z dôvodu „údajného nezaplatenia súdneho poplatku, resp. doplatku za podanie dovolania...

v lehote 10 dní od doručenia výzvy“.

5. Proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019 podala sťažovateľka sťažnosť,

o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom tak, že ju zamietol.

6. Sťažovateľka zdôrazňuje, že okresným súdom bola 9. októbra 2017 vyzvaná

na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 199 € v súlade so zákonom

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu

(ďalej len „“), pričom tento aj riadne a včas zaplatila

19. októbra 2017. Výzvou zo 16. augusta 2018 doručenou 10. septembra 2018 bola

sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku za podané dovolanie

v sume 209 €. Sťažovateľka uvádza, že dovolaním napadla tri výroky rozsudku krajského

súdu z 25. apríla 2017, a to výrok o určení, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná

(výrok I); výrok o určení, že pracovný pomer žalobcu končí u žalovanej právoplatnosťou

rozhodnutia v tejto veci (výrok II), a výrok, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie

v zostávajúcej časti týkajúcej sa náhrady mzdy zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie

(výrok III).

7. Sťažovateľka dopĺňa, že výrok I rozsudku krajského súdu z 25. apríla 2017 bol

napadnutý dovolaním z 22. septembra 2017 a výroky II a III rozsudku krajského súdu

z 25. apríla 2017 boli napadnuté doplnením dovolania z 25. septembra 2017. Výzvou

zo 16. augusta 2018 okresný súd požiadal sťažovateľku pod následkom zastavenia

dovolacieho konania o zaplatenie súdneho poplatku v sume 209 €, t. j. o 10 eur viac,

ako je suma zákonom stanoveného súdneho poplatku. Dôvodí, že v zmysle ustanovenia

v spojení s položkou 1 písm. b) sadzobníka (príloha

k ) mohlo byť doplnenie dovolania spoplatnené len sumou

199 € (dvojnásobok sumy 99,50 €). Doplnením dovolania napadnutý výrok III rozsudku

krajského súdu z 25. apríla 2017 mal byť síce spoplatnený sumou 10 €, avšak okresný súd

sťažovateľku podľa jej názoru nevyzval na zaplatenie tohto súdneho poplatku,

resp. nedoplatku súdneho poplatku.

8. Aj napriek nesprávnosti výzvy sťažovateľka súdny poplatok riadne a včas

zaplatila. Výzva okresného súdu zo 16. augusta 2018 na zaplatenie nedoplatku súdneho

poplatku za dovolanie v sume 209 € bola sťažovateľke doručená 10. septembra 2018,

pričom nasledujúci pracovný deň, t. j. 11. septembra 2018, bol sťažovateľkou zadaný

platobný príkaz na úhradu nedoplatku súdneho poplatku. Pri kontrole vykonaných platieb

však sťažovateľka 9. októbra 2018 zistila, že táto platba nebola riadne a včas zrealizovaná,

a to z dôvodu nesprávne zadaného SWIFT kódu. Preto v ten istý deň sťažovateľka

zopakovala platobný príkaz na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku. Dôvodí ďalej,

že sťažovateľka bola zo strany príslušnej banky, v ktorej sa príkaz na úhradu mal

zrealizovať, nesprávne informovaná o úspešnosti úhrady. Podľa sťažovateľky banka

ju „žiadnym spôsobom neinformovala, že uvedený platobný príkaz bol nezrealizovaný,

t. j. že zadané (zodpovedajúce) finančné prostriedky zadanému príjemcovi uvedenej platby

neboli prevedené (poukázané)“.

9. Nesprávne uvedenie SWIFT kódu (fakultatívnej náležitosti zadávania platobných

príkazov) nemožno podľa sťažovateľky považovať pri správnom zadaní IBAN

a variabilného symbolu za nie riadne a včas vykonanú (realizovanú) platbu.

10. Sťažovateľka zdôrazňuje, že dovolaním napadnutý výrok I rozsudku krajského

súdu z 25. apríla 2017, vo vzťahu ku ktorému si sťažovateľka svoju poplatkovú povinnosť

riadne a včas splnila, je samostatným napadnutým výrokom nezávislým od dodatočne

doplnením dovolania napadnutých výrokov II a III rozsudku krajského súdu

z 25. apríla 2017. Ak by nebol nedoplatok súdneho poplatku za doplnenie dovolania riadne

a včas zaplatený, potom by okresný súd mohol zastaviť dovolacie konanie len v časti

napadnutých výrokov II a III rozhodnutia odvolacieho súdu, „pretože súdny poplatok

za napadnutý samostatný a nezávislý výrok I napadnutého rozsudku odvolacieho súdu,

bol z našej strany riadne a včas zaplatený“.

11. Na podklade uvedených skutkových a právnych dôvodov považuje sťažovateľka

napadnuté uznesenie okresného súdu za arbitrárne. Absentuje v ňom podľa sťažovateľky

splnenie požiadaviek, ktoré zákon a judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) stanovujú vo vzťahu k odôvodneniu súdnych

rozhodnutí.

12. Podľa sťažovateľky žiadosť okresného súdu o zaplatenie nedoplatku súdneho

poplatku za dovolanie v sume odporujúcej zákonu spôsobuje arbitrárnosť napadnutého

uznesenia okresného súdu.

13. Arbitrárnosť podľa sťažovateľky spôsobuje aj absencia odôvodnenia okresného

súdu k jej námietke o úmysle zaplatiť doplatok súdneho poplatku za doplnenie dovolania

(argumenty uvádzané sťažovateľkou v bodoch 8 a 9 tohto uznesenia).

14. Sťažovateľka poukazuje tiež na nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. februára 2011, podľa ktorého ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe

predstavuje zásah do práva účastníka na súdnu ochranu (resp. spravodlivý proces), sa môže

realizovať iba v zákonom (na základe zákona) jasne a určite stanovenom rozsahu a obsahu,

pričom potreba reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti

platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky.

V kontexte citovaného uzatvára, že okresný súd sťažovateľku zaťažil povinnosťou zaplatiť

súdny poplatok za dovolanie v rozsahu, ktorý nezodpovedá zákonu, čím zasiahol

do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Namieta

v tejto súvislosti aj porušenie právnej istoty, ku ktorému došlo z dôvodu rozporu

odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu s judikatúrou ústavného súdu.

15. Zastavením dovolacieho konania zo strany okresného súdu došlo

podľa sťažovateľky zároveň k zabráneniu meritórneho prejednania dovolania zo strany

dovolacieho súdu, a tým aj k odňatiu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

a jej práva na spravodlivé súdne konanie.

16. Podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení okresného súdu chýba skutkový

a právny základ rozhodnutia reflektujúci na ňou uvádzané skutočnosti. Absencia

akéhokoľvek relevantného a dostačujúceho odôvodnenia spôsobuje, že napadnuté uznesenie

okresného súdu je nepreskúmateľné a opodstatňuje záver o porušení základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru.

17. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného

súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požaduje

priznanie náhrady trov konania v sume 450,29 €.

18. V podaní doručenom ústavnému súdu 17. júna 2020 sťažovateľka ústavnému

súdu predložila ako prílohy uznesenie okresného súdu z 27. marca 2019 a napadnuté

uznesenie okresného súdu opatrené doložkami právoplatnosti. Dňa 22. júna 2020 bola

ústavná sťažnosť v totožnom znení s tou, ktorá bola doručená ústavnému súdu

30. marca 2020 doručená opätovne mailom a následne 30. júna 2020 aj osobne.

II.

Ústavnoprávne východiská rozhodovania ústavného súdu

19. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

22. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania:

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

24. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

25. V zmysle už prezentovaných záverov sa ústavný súd pri posúdení namietaného

porušenia práv zaručených a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu

sústredil a zameral na posúdenie otázky, či argumentácia sťažovateľky,

ktorou odôvodňovala arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu (obsiahnutá

v časti I tohto uznesenia), je dôvodná.

26. V nadväznosti na skutočnosť, podľa ktorej je predmetom ústavného prieskumu

v konkrétnej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení dovolacieho konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku, považoval ústavný súd za nevyhnutné poukázať

na svoju rozhodovaciu činnosť, v súlade s ktorou (m. m. , ,

, , ) rozhodovanie vo veci súdnych

poplatkov – napr. o oslobodení od súdnych poplatkov alebo o zastavení konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku ‒ spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany,

pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka strany v spore, samotný „spor“ vo veci

týkajúcej sa súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje

intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

27. Ústavný súd si však vyhradzuje oprávnenie v ojedinelých prípadoch zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, ale to iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k obmedzeniu samotnej podstaty práva

sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01,

rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie

úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu,

prípadne nedôsledné vyvažovanie [(opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní),

k tomu pozri aj ].

28. V konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci je argumentácia sťažovateľky

o arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu vecne previazaná s možnosťou

sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich práv v dovolacom konaní. Podľa sťažovateľky

bol jej prístup k dovolaciemu konaniu zamedzený predovšetkým z dôvodu prílišného

formalizmu a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu.

29. Argumentácia sťažovateľky teda priamo atakuje jej právo na prístup k súdu,

ktoré je v súlade s právnou doktrínou obsahovou súčasťou základného práva na súdnu

ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý proces (obdobne

základné právo na súdnu ochranu) obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10.).

30. Právo na prístup k súdu však môže podliehať rôznym procesnoprávnym

obmedzeniam a formalitám. Uvedené obmedzenia musia rešpektovať primeranosť

a nemôžu zasiahnuť do samotnej podstaty práva na prístup k súdu. Okrem uvedených

kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo

svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,

sťažnosť č. 8225/78, bod 57).

31. Pre účely preskúmania opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky si ústavný súd

zapožičal spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. ,

z ktorého zistil tieto pre právne posúdenie veci podstatné skutočnosti:

Dňa 22. septembra 2017 bolo okresnému súdu podané dovolanie v zmysle

ustanovenia , ktorým sťažovateľka navrhla,

aby dovolací súd zmenil rozsudok krajského súdu z 25. apríla 2017 tak, že žalobu v celom

rozsahu zamieta.

Okresnému súdu bolo zo strany sťažovateľky 26. septembra 2017 doručené

doplnenie dovolania, ktorým zdôraznila, že výroky II a III rozsudku krajského súdu

z 25. apríla 2017 sú z dôvodu arbitrárnosti výroku I rozhodnutia odvolacieho súdu rovnako

arbitrárne, pretože «od rozhodnutia odvolacieho súdu o výroku „1“ napadnutého rozsudku

závisel jeho výrok „2“ a „3“ napadnutého rozsudku».

Súdny poplatok bol sťažovateľkou na podklade výzvy okresného súdu zaplatený

19. októbra 2017 v sume 199 €.

Relevantný spis bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako dovolaciemu súdu predložený na rozhodnutie o dovolaní 5. apríla 2018.

Najvyšší súd spis vrátil okresnému súdu 2. júla 2018 ako predčasne predložený

a zdôraznil, že v konkrétnych okolnostiach veci ide o kumuláciu dvoch nárokov

(výroky I a II rozsudku odvolacieho súdu), za ktoré sa vyberá súdny poplatok v súlade

s položkou 1 b) sadzobníka v sume 99,50 €, pričom každý z nich sa spoplatňuje samostatne

(prvá veta poznámky 6 k položke 1 sadzobníka) a poplatok za dovolanie sa vyberá v sume

dvojnásobku poplatku uvedeného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 tretia veta zákona o súdnych

poplatkoch). Podaním dovolania proti výrokom I a II rozsudku odvolacieho súdu teda

sťažovateľke vznikla podľa najvyššieho súdu poplatková povinnosť v rozsahu 398 €

[(99,50 € x 2) x 2]. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napadla dovolaním aj výrok III

rozsudku odvolacieho súdu (zrušujúci výrok), najvyšší súd uzavrel, že povinnosťou

sťažovateľky bolo v súlade s druhou vetou zaplatiť

na súdnom poplatku ďalších 10 €. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka na podklade

nesprávnej výzvy okresného súdu zaplatila súdny poplatok len v sume 199 €, najvyšší súd

uložil okresnému súdu vyzvať sťažovateľku na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku

v sume 209 € a zároveň ju poučiť aj o následkoch nesplnenia tejto povinnosti

( ).

Na podklade uvedeného po vrátení spisu okresný súd sťažovateľku výzvou

doručenou jej 10. septembra 2018 vyzval na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku

za dovolanie v sume 209 € pod hrozbou zastavenia dovolacieho konania v prípade, že súdny

poplatok nebude zaplatený v lehote 10 dní od doručenia výzvy.

Nedoplatok súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 209 € bol sťažovateľkou

zaplatený 9. októbra 2018.

Po opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu bol tento okresnému súdu vrátený

ako nesprávne predložený s tým, že konanie o dovolaní sťažovateľky je potrebné v celom

rozsahu zastaviť z dôvodu, že sťažovateľka aj napriek riadnemu poučeniu na výzvu

na doplatenie súdneho poplatku v sume 209 € v stanovenej lehote 10 dní od doručenia

výzvy súdny poplatok nezaplatila ( a ).

Po vrátení spisu okresný súd uznesením z 27. marca 2019 dovolacie konanie

pre nezaplatenie súdneho poplatku v okresným súdom určenej lehote zastavil.

O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019 rozhodol okresný súd

napadnutým uznesením tak, že ju zamietol ako nedôvodnú, stotožniac sa pritom

s odôvodnením obsiahnutým v uznesení okresného súdu z 27. marca 2019, ktoré zákonný

sudca považoval za vecne správne.

32. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v príslušnom civilnom konaní (, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie

práva ().

33. V konkrétnej veci bol následok nezaplatenia súdneho poplatku vo forme

zastavenia konania s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch (Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním... dovolania..., súd podľa

§ 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich

dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie

zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.)

Vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá na výzvu okresného súdu doplatok za podané dovolanie

v okresným súdom stanovenej lehote nezaplatila, opodstatnený. Z uvedeného dôvodu

je argumentácia obsiahnutá v bode 7 tohto uznesenia o tom, že sťažovateľka nebola

na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku za dovolanie vyzvaná, neopodstatnená. Okresný

súd totiž sťažovateľku vyzval na zaplatenie nedoplatku za podané dovolanie podľa pokynov

najvyššieho súdu výzvou doručenou jej 10. septembra 2018, pričom sťažovateľka

ako dovolateľka v stanovenej lehote doplatok súdneho poplatku nezaplatila.

34. V súlade s prvou vetou poznámky č. 6 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov

ako prílohy k sa každý z viac nárokov spoplatňuje

samostatne. Keďže sťažovateľka dovolaním, resp. doplnením dovolania napadla všetky tri

výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, bol postup vo veci konajúceho súdu pri vyrubovaní

súdneho poplatku za dovolanie, resp. doplnenie dovolania, v súlade so zákonnou úpravou,

a teda nevybočujúci ani z ústavného rámca.

35. Zákonný následok nastupujúci v prípade nezaplatenia súdneho poplatku,

resp. jeho nedoplatku vyplývajúci z ustanovenia ,

ktorým je zastavenie príslušného konania, nepodlieha prípadnej diskrécii vo veci

konajúceho všeobecného súdu. Inak povedané, všeobecný súd sa nemôže pri výkone

právomoci zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zaoberať prípadnými

subjektívnymi okolnosťami, pre ktoré ten, ktorý bol povinný súdny poplatok zaplatiť,

tak neurobil, keďže príslušná právna úprava mu to ani neumožňuje. Z uvedeného dôvodu

nepovažuje ústavný súd argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v bode 8 tohto uznesenia

za právne relevantnú. V ustanovení zákonodarca

stanovuje prípady, pre ktoré aj v prípade nezaplatenia súdneho poplatku všeobecný súd

konanie nezastaví. K týmto však nepatrí úmysel poplatníka súdny poplatok zaplatiť.

Pre posúdenie toho, či súdny poplatok, resp. jeho nedoplatok bol alebo nebol zaplatený,

je preto rozhodujúca len skutočnosť jeho reálneho zaplatenia, resp. nezaplatenia. V prípade

platby prostredníctvom bankového prevodu je pre posúdenie splnenia poplatkovej

povinnosti zo strany všeobecného súdu podstatné len skutočné zrealizovanie príslušného

bankového prevodu, nie však úmysel poplatníka súdny poplatok takto zaplatiť.

Ak by ústavný súd prisvedčil za týchto okolností argumentácii sťažovateľky

o tom, že všeobecný súd má pri posúdení včasnosti zaplatenia súdneho poplatku

vyhodnocovať všetky okolnosti vrátane tých, ktoré zjavne nepatria do jeho právomoci

(nutnosť uvedenia SWIFT kódu pri realizovaní platobného príkazu), konal by v zjavnom

rozpore so stanovenou právnou úpravou, čo je s ohľadom na postavenie všeobecného súdu

a jeho právomoci vykonávané len na základe zákona a v jeho medziach neprípustné.

36. Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že ani námietka obsiahnutá v bode 10

tohto uznesenia o prípadnej povinnosti všeobecného súdu zastaviť dovolacie konanie

len vo vzťahu k výrokom II a III rozhodnutia odvolacieho súdu nie je opodstatnená. Rozsah

dovolania tak, ako ho stanovila samotná sťažovateľka (podaním dovolania

22. septembra 2017 a jeho doplnením 26. septembra 2017), bola už na prvý pohľad

prekážkou, pre ktorú okresný súd nemohol dovolacie konanie zastaviť len vo vzťahu

k niektorým výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľka – sťažovateľka bola totiž

jediným subjektom oprávneným s dovolaním disponovať. Pokiaľ dovolateľka podaním

dovolania a jeho doplnením napadla všetky tri výroky rozhodnutia odvolacieho súdu,

musela si byť vedomá aj poplatkovej povinnosti, ktorá jej v tejto súvislosti v súlade

s príslušnými ustanoveniami vznikla už samotným podaním

dovolania a jeho doplnenia. Viazanosť rozsahom dovolania tak, ako ho stanoví dovolateľ,

sa prejavuje aj v kontexte poplatkovej povinnosti samotného dovolateľa.

Preto ak sťažovateľka ako dovolateľka napadla dovolaním a jeho doplnením všetky tri

výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, bol postup vo veci konajúceho všeobecného súdu,

ktorým tento spoplatnil všetky tri výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, správny. Následne

aj jeho postup o zastavení dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

za dovolanie ako také (smerujúce proti všetkým trom podľa samotnej sťažovateľky

previazaným výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu) je ústavne udržateľný.

37. Zo všetkých uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu zamietnutím

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019 o zastavení dovolacieho konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku, ku ktorému došlo v prejednávanej veci, sa okresný súd

nedostal svojou interpretáciou a aplikáciou právnych noriem do takej polohy, ktorá by bola

vo svojom dôsledku znamenala rozpor so základným právom sťažovateľky podľa ,

resp. jej právom podľa dohovoru. Napadnutým uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť

ani k popretiu práva sťažovateľky na prístup k dovolaciemu súdu.

38. ESĽP vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na interpretáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru

už uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody svojho rozhodnutia,

pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia. Vzhľadom

na nevyhnutnosť prihliadať inter alia na rôznorodosť vyjadrení strán v spore

a procesnoprávne predpisy platné v tom-ktorom štáte, môže byť otázka posúdenia porušenia

povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dôvody vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 dohovoru posúdená len s prihliadnutím na okolnosti prípadu (rozsudok ESĽP vo veci

Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, odsek 29).

39. Berúc do úvahy zjavnú nedôvodnosť námietok sťažovateľky (ktoré prezentovala

v totožnom znení aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019) a postup

okresného súdu nevybočujúci z ústavno-právneho rámca a prihliadajúc na skutočnosť,

že predmetom prieskumu ústavného súdu je procesné rozhodnutie o zastavení dovolacieho

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, na odôvodnenie ktorého nemožno klásť také

prísne požiadavky ako pri odôvodňovaní meritórneho rozhodnutia, ústavný súd rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Okresný súd v napadnutom

uznesení síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium – rozhodovanie o zastavení

dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku – dostatočne rekapituloval

skutkový stav, uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na skutkový stav

a predovšetkým identifikoval dôvody, ktoré ho viedli k zastaveniu dovolacieho konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku, resp. zamietnutiu sťažnosti proti rozhodnutiu

o zastavení dovolacieho konania.

40. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutým

uznesením okresného súdu, zamietajúcim sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného

súdu z 27. marca 2019, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru. Uvedené má za následok potrebu posúdiť ústavnú sťažnosť sťažovateľky

ako zjavne neopodstatnenú, čo je dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu