Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 521/2020
PDF · 480.63 KB
No categories available
IV. ÚS 521/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 521/2020-118
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škultétym, Na vŕšku 8, Bratislava,
ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4 Cpr 1/2014-391 z 31. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci, proti ktorému ústavná
sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť
,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škultétym, Na vŕšku 8,
Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Cpr 1/2014-391 z 31. októbra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Cpr 1/2014 v procesnom
postavení žalovanej, proti ktorej sa žalobca – domáhal určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 Cpr 1/2014-217 z 2. decembra 2015
(ďalej len „rozsudok z 2. decembra 2015“) rozhodol v merite veci tak, že žalobu žalobcu
zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 2. decembra 2015 rozhodol Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 CoPr 5/2016
z 25. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok z 25. apríla 2017“) tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a určil, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná a pracovný pomer žalobcu
u žalovanej končí právoplatnosťou rozhodnutia v merite veci. V zostávajúcej časti rozsudok
súdu prvej inštancie krajský súd zrušil a vec vrátil na nové konanie.
4. Proti rozsudku krajského súdu z 25. apríla 2017 podala sťažovateľka dovolanie.
Uznesením okresného súdu č. k. 4 Cpr 1/2014-342 z 27. marca 2019 (ďalej len „uznesenie
z 27. marca 2019“) vydaným súdnym úradníkom bolo dovolacie konanie zastavené
z dôvodu „údajného nezaplatenia súdneho poplatku, resp. doplatku za podanie dovolania...
v lehote 10 dní od doručenia výzvy“.
5. Proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019 podala sťažovateľka sťažnosť,
o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom tak, že ju zamietol.
6. Sťažovateľka zdôrazňuje, že okresným súdom bola 9. októbra 2017 vyzvaná
na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 199 € v súlade so zákonom
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), pričom tento aj riadne a včas zaplatila
19. októbra 2017. Výzvou zo 16. augusta 2018 doručenou 10. septembra 2018 bola
sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku za podané dovolanie
v sume 209 €. Sťažovateľka uvádza, že dovolaním napadla tri výroky rozsudku krajského
súdu z 25. apríla 2017, a to výrok o určení, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná
(výrok I); výrok o určení, že pracovný pomer žalobcu končí u žalovanej právoplatnosťou
rozhodnutia v tejto veci (výrok II), a výrok, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie
v zostávajúcej časti týkajúcej sa náhrady mzdy zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie
(výrok III).
7. Sťažovateľka dopĺňa, že výrok I rozsudku krajského súdu z 25. apríla 2017 bol
napadnutý dovolaním z 22. septembra 2017 a výroky II a III rozsudku krajského súdu
z 25. apríla 2017 boli napadnuté doplnením dovolania z 25. septembra 2017. Výzvou
zo 16. augusta 2018 okresný súd požiadal sťažovateľku pod následkom zastavenia
dovolacieho konania o zaplatenie súdneho poplatku v sume 209 €, t. j. o 10 eur viac,
ako je suma zákonom stanoveného súdneho poplatku. Dôvodí, že v zmysle ustanovenia
§ 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch v spojení s položkou 1 písm. b) sadzobníka (príloha
k zákonu o súdnych poplatkoch) mohlo byť doplnenie dovolania spoplatnené len sumou
199 € (dvojnásobok sumy 99,50 €). Doplnením dovolania napadnutý výrok III rozsudku
krajského súdu z 25. apríla 2017 mal byť síce spoplatnený sumou 10 €, avšak okresný súd
sťažovateľku podľa jej názoru nevyzval na zaplatenie tohto súdneho poplatku,
resp. nedoplatku súdneho poplatku.
8. Aj napriek nesprávnosti výzvy sťažovateľka súdny poplatok riadne a včas
zaplatila. Výzva okresného súdu zo 16. augusta 2018 na zaplatenie nedoplatku súdneho
poplatku za dovolanie v sume 209 € bola sťažovateľke doručená 10. septembra 2018,
pričom nasledujúci pracovný deň, t. j. 11. septembra 2018, bol sťažovateľkou zadaný
platobný príkaz na úhradu nedoplatku súdneho poplatku. Pri kontrole vykonaných platieb
však sťažovateľka 9. októbra 2018 zistila, že táto platba nebola riadne a včas zrealizovaná,
a to z dôvodu nesprávne zadaného SWIFT kódu. Preto v ten istý deň sťažovateľka
zopakovala platobný príkaz na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku. Dôvodí ďalej,
že sťažovateľka bola zo strany príslušnej banky, v ktorej sa príkaz na úhradu mal
zrealizovať, nesprávne informovaná o úspešnosti úhrady. Podľa sťažovateľky banka
ju „žiadnym spôsobom neinformovala, že uvedený platobný príkaz bol nezrealizovaný,
t. j. že zadané (zodpovedajúce) finančné prostriedky zadanému príjemcovi uvedenej platby
neboli prevedené (poukázané)“.
9. Nesprávne uvedenie SWIFT kódu (fakultatívnej náležitosti zadávania platobných
príkazov) nemožno podľa sťažovateľky považovať pri správnom zadaní IBAN
a variabilného symbolu za nie riadne a včas vykonanú (realizovanú) platbu.
10. Sťažovateľka zdôrazňuje, že dovolaním napadnutý výrok I rozsudku krajského
súdu z 25. apríla 2017, vo vzťahu ku ktorému si sťažovateľka svoju poplatkovú povinnosť
riadne a včas splnila, je samostatným napadnutým výrokom nezávislým od dodatočne
doplnením dovolania napadnutých výrokov II a III rozsudku krajského súdu
z 25. apríla 2017. Ak by nebol nedoplatok súdneho poplatku za doplnenie dovolania riadne
a včas zaplatený, potom by okresný súd mohol zastaviť dovolacie konanie len v časti
napadnutých výrokov II a III rozhodnutia odvolacieho súdu, „pretože súdny poplatok
za napadnutý samostatný a nezávislý výrok I napadnutého rozsudku odvolacieho súdu,
bol z našej strany riadne a včas zaplatený“.
11. Na podklade uvedených skutkových a právnych dôvodov považuje sťažovateľka
napadnuté uznesenie okresného súdu za arbitrárne. Absentuje v ňom podľa sťažovateľky
splnenie požiadaviek, ktoré zákon a judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) stanovujú vo vzťahu k odôvodneniu súdnych
rozhodnutí.
12. Podľa sťažovateľky žiadosť okresného súdu o zaplatenie nedoplatku súdneho
poplatku za dovolanie v sume odporujúcej zákonu spôsobuje arbitrárnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu.
13. Arbitrárnosť podľa sťažovateľky spôsobuje aj absencia odôvodnenia okresného
súdu k jej námietke o úmysle zaplatiť doplatok súdneho poplatku za doplnenie dovolania
(argumenty uvádzané sťažovateľkou v bodoch 8 a 9 tohto uznesenia).
14. Sťažovateľka poukazuje tiež na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 464/2010
z 10. februára 2011, podľa ktorého ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe
predstavuje zásah do práva účastníka na súdnu ochranu (resp. spravodlivý proces), sa môže
realizovať iba v zákonom (na základe zákona) jasne a určite stanovenom rozsahu a obsahu,
pričom potreba reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti
platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky.
V kontexte citovaného uzatvára, že okresný súd sťažovateľku zaťažil povinnosťou zaplatiť
súdny poplatok za dovolanie v rozsahu, ktorý nezodpovedá zákonu, čím zasiahol
do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Namieta
v tejto súvislosti aj porušenie právnej istoty, ku ktorému došlo z dôvodu rozporu
odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu s judikatúrou ústavného súdu.
15. Zastavením dovolacieho konania zo strany okresného súdu došlo
podľa sťažovateľky zároveň k zabráneniu meritórneho prejednania dovolania zo strany
dovolacieho súdu, a tým aj k odňatiu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
a jej práva na spravodlivé súdne konanie.
16. Podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení okresného súdu chýba skutkový
a právny základ rozhodnutia reflektujúci na ňou uvádzané skutočnosti. Absencia
akéhokoľvek relevantného a dostačujúceho odôvodnenia spôsobuje, že napadnuté uznesenie
okresného súdu je nepreskúmateľné a opodstatňuje záver o porušení základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného
súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požaduje
priznanie náhrady trov konania v sume 450,29 €.
18. V podaní doručenom ústavnému súdu 17. júna 2020 sťažovateľka ústavnému
súdu predložila ako prílohy uznesenie okresného súdu z 27. marca 2019 a napadnuté
uznesenie okresného súdu opatrené doložkami právoplatnosti. Dňa 22. júna 2020 bola
ústavná sťažnosť v totožnom znení s tou, ktorá bola doručená ústavnému súdu
30. marca 2020 doručená opätovne mailom a následne 30. júna 2020 aj osobne.
II.
Ústavnoprávne východiská rozhodovania ústavného súdu
19. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
22. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania:
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal
preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
24. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
25. V zmysle už prezentovaných záverov sa ústavný súd pri posúdení namietaného
porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu
sústredil a zameral na posúdenie otázky, či argumentácia sťažovateľky,
ktorou odôvodňovala arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu (obsiahnutá
v časti I tohto uznesenia), je dôvodná.
26. V nadväznosti na skutočnosť, podľa ktorej je predmetom ústavného prieskumu
v konkrétnej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení dovolacieho konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku, považoval ústavný súd za nevyhnutné poukázať
na svoju rozhodovaciu činnosť, v súlade s ktorou (m. m. II. ÚS 224/2018, II. ÚS 105/2018,
II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015, IV. ÚS 377/2020) rozhodovanie vo veci súdnych
poplatkov – napr. o oslobodení od súdnych poplatkov alebo o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku ‒ spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany,
pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka strany v spore, samotný „spor“ vo veci
týkajúcej sa súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje
intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.
27. Ústavný súd si však vyhradzuje oprávnenie v ojedinelých prípadoch zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, ale to iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k obmedzeniu samotnej podstaty práva
sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01,
rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie
úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu,
prípadne nedôsledné vyvažovanie [(opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní),
k tomu pozri aj IV. ÚS 377/2020].
28. V konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci je argumentácia sťažovateľky
o arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu vecne previazaná s možnosťou
sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich práv v dovolacom konaní. Podľa sťažovateľky
bol jej prístup k dovolaciemu konaniu zamedzený predovšetkým z dôvodu prílišného
formalizmu a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu.
29. Argumentácia sťažovateľky teda priamo atakuje jej právo na prístup k súdu,
ktoré je v súlade s právnou doktrínou obsahovou súčasťou základného práva na súdnu
ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý proces (obdobne
základné právo na súdnu ochranu) obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.
Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,
Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10.).
30. Právo na prístup k súdu však môže podliehať rôznym procesnoprávnym
obmedzeniam a formalitám. Uvedené obmedzenia musia rešpektovať primeranosť
a nemôžu zasiahnuť do samotnej podstaty práva na prístup k súdu. Okrem uvedených
kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo
svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,
sťažnosť č. 8225/78, bod 57).
31. Pre účely preskúmania opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky si ústavný súd
zapožičal spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 Cpr 1/2014,
z ktorého zistil tieto pre právne posúdenie veci podstatné skutočnosti:
Dňa 22. septembra 2017 bolo okresnému súdu podané dovolanie v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ktorým sťažovateľka navrhla,
aby dovolací súd zmenil rozsudok krajského súdu z 25. apríla 2017 tak, že žalobu v celom
rozsahu zamieta.
Okresnému súdu bolo zo strany sťažovateľky 26. septembra 2017 doručené
doplnenie dovolania, ktorým zdôraznila, že výroky II a III rozsudku krajského súdu
z 25. apríla 2017 sú z dôvodu arbitrárnosti výroku I rozhodnutia odvolacieho súdu rovnako
arbitrárne, pretože «od rozhodnutia odvolacieho súdu o výroku „1“ napadnutého rozsudku
závisel jeho výrok „2“ a „3“ napadnutého rozsudku».
Súdny poplatok bol sťažovateľkou na podklade výzvy okresného súdu zaplatený
19. októbra 2017 v sume 199 €.
Relevantný spis bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) ako dovolaciemu súdu predložený na rozhodnutie o dovolaní 5. apríla 2018.
Najvyšší súd spis vrátil okresnému súdu 2. júla 2018 ako predčasne predložený
a zdôraznil, že v konkrétnych okolnostiach veci ide o kumuláciu dvoch nárokov
(výroky I a II rozsudku odvolacieho súdu), za ktoré sa vyberá súdny poplatok v súlade
s položkou 1 b) sadzobníka v sume 99,50 €, pričom každý z nich sa spoplatňuje samostatne
(prvá veta poznámky 6 k položke 1 sadzobníka) a poplatok za dovolanie sa vyberá v sume
dvojnásobku poplatku uvedeného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 tretia veta zákona o súdnych
poplatkoch). Podaním dovolania proti výrokom I a II rozsudku odvolacieho súdu teda
sťažovateľke vznikla podľa najvyššieho súdu poplatková povinnosť v rozsahu 398 €
[(99,50 € x 2) x 2]. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napadla dovolaním aj výrok III
rozsudku odvolacieho súdu (zrušujúci výrok), najvyšší súd uzavrel, že povinnosťou
sťažovateľky bolo v súlade s § 6 ods. 1 druhou vetou zákona o súdnych poplatkoch zaplatiť
na súdnom poplatku ďalších 10 €. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka na podklade
nesprávnej výzvy okresného súdu zaplatila súdny poplatok len v sume 199 €, najvyšší súd
uložil okresnému súdu vyzvať sťažovateľku na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku
v sume 209 € a zároveň ju poučiť aj o následkoch nesplnenia tejto povinnosti
(§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).
Na podklade uvedeného po vrátení spisu okresný súd sťažovateľku výzvou
doručenou jej 10. septembra 2018 vyzval na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku
za dovolanie v sume 209 € pod hrozbou zastavenia dovolacieho konania v prípade, že súdny
poplatok nebude zaplatený v lehote 10 dní od doručenia výzvy.
Nedoplatok súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 209 € bol sťažovateľkou
zaplatený 9. októbra 2018.
Po opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu bol tento okresnému súdu vrátený
ako nesprávne predložený s tým, že konanie o dovolaní sťažovateľky je potrebné v celom
rozsahu zastaviť z dôvodu, že sťažovateľka aj napriek riadnemu poučeniu na výzvu
na doplatenie súdneho poplatku v sume 209 € v stanovenej lehote 10 dní od doručenia
výzvy súdny poplatok nezaplatila (§ 10 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch).
Po vrátení spisu okresný súd uznesením z 27. marca 2019 dovolacie konanie
pre nezaplatenie súdneho poplatku v okresným súdom určenej lehote zastavil.
O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019 rozhodol okresný súd
napadnutým uznesením tak, že ju zamietol ako nedôvodnú, stotožniac sa pritom
s odôvodnením obsiahnutým v uznesení okresného súdu z 27. marca 2019, ktoré zákonný
sudca považoval za vecne správne.
32. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v príslušnom civilnom konaní (II. ÚS 122/05, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie
práva (III. ÚS 575/2012).
33. V konkrétnej veci bol následok nezaplatenia súdneho poplatku vo forme
zastavenia konania s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch (Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním... dovolania..., súd podľa
§ 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich
dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie
zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.)
Vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá na výzvu okresného súdu doplatok za podané dovolanie
v okresným súdom stanovenej lehote nezaplatila, opodstatnený. Z uvedeného dôvodu
je argumentácia obsiahnutá v bode 7 tohto uznesenia o tom, že sťažovateľka nebola
na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku za dovolanie vyzvaná, neopodstatnená. Okresný
súd totiž sťažovateľku vyzval na zaplatenie nedoplatku za podané dovolanie podľa pokynov
najvyššieho súdu výzvou doručenou jej 10. septembra 2018, pričom sťažovateľka
ako dovolateľka v stanovenej lehote doplatok súdneho poplatku nezaplatila.
34. V súlade s prvou vetou poznámky č. 6 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov
ako prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch sa každý z viac nárokov spoplatňuje
samostatne. Keďže sťažovateľka dovolaním, resp. doplnením dovolania napadla všetky tri
výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, bol postup vo veci konajúceho súdu pri vyrubovaní
súdneho poplatku za dovolanie, resp. doplnenie dovolania, v súlade so zákonnou úpravou,
a teda nevybočujúci ani z ústavného rámca.
35. Zákonný následok nastupujúci v prípade nezaplatenia súdneho poplatku,
resp. jeho nedoplatku vyplývajúci z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch,
ktorým je zastavenie príslušného konania, nepodlieha prípadnej diskrécii vo veci
konajúceho všeobecného súdu. Inak povedané, všeobecný súd sa nemôže pri výkone
právomoci zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zaoberať prípadnými
subjektívnymi okolnosťami, pre ktoré ten, ktorý bol povinný súdny poplatok zaplatiť,
tak neurobil, keďže príslušná právna úprava mu to ani neumožňuje. Z uvedeného dôvodu
nepovažuje ústavný súd argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v bode 8 tohto uznesenia
za právne relevantnú. V ustanovení § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch zákonodarca
stanovuje prípady, pre ktoré aj v prípade nezaplatenia súdneho poplatku všeobecný súd
konanie nezastaví. K týmto však nepatrí úmysel poplatníka súdny poplatok zaplatiť.
Pre posúdenie toho, či súdny poplatok, resp. jeho nedoplatok bol alebo nebol zaplatený,
je preto rozhodujúca len skutočnosť jeho reálneho zaplatenia, resp. nezaplatenia. V prípade
platby prostredníctvom bankového prevodu je pre posúdenie splnenia poplatkovej
povinnosti zo strany všeobecného súdu podstatné len skutočné zrealizovanie príslušného
bankového prevodu, nie však úmysel poplatníka súdny poplatok takto zaplatiť.
Ak by ústavný súd prisvedčil za týchto okolností argumentácii sťažovateľky
o tom, že všeobecný súd má pri posúdení včasnosti zaplatenia súdneho poplatku
vyhodnocovať všetky okolnosti vrátane tých, ktoré zjavne nepatria do jeho právomoci
(nutnosť uvedenia SWIFT kódu pri realizovaní platobného príkazu), konal by v zjavnom
rozpore so stanovenou právnou úpravou, čo je s ohľadom na postavenie všeobecného súdu
a jeho právomoci vykonávané len na základe zákona a v jeho medziach neprípustné.
36. Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že ani námietka obsiahnutá v bode 10
tohto uznesenia o prípadnej povinnosti všeobecného súdu zastaviť dovolacie konanie
len vo vzťahu k výrokom II a III rozhodnutia odvolacieho súdu nie je opodstatnená. Rozsah
dovolania tak, ako ho stanovila samotná sťažovateľka (podaním dovolania
22. septembra 2017 a jeho doplnením 26. septembra 2017), bola už na prvý pohľad
prekážkou, pre ktorú okresný súd nemohol dovolacie konanie zastaviť len vo vzťahu
k niektorým výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľka – sťažovateľka bola totiž
jediným subjektom oprávneným s dovolaním disponovať. Pokiaľ dovolateľka podaním
dovolania a jeho doplnením napadla všetky tri výroky rozhodnutia odvolacieho súdu,
musela si byť vedomá aj poplatkovej povinnosti, ktorá jej v tejto súvislosti v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch vznikla už samotným podaním
dovolania a jeho doplnenia. Viazanosť rozsahom dovolania tak, ako ho stanoví dovolateľ,
sa prejavuje aj v kontexte poplatkovej povinnosti samotného dovolateľa.
Preto ak sťažovateľka ako dovolateľka napadla dovolaním a jeho doplnením všetky tri
výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, bol postup vo veci konajúceho všeobecného súdu,
ktorým tento spoplatnil všetky tri výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, správny. Následne
aj jeho postup o zastavení dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
za dovolanie ako také (smerujúce proti všetkým trom podľa samotnej sťažovateľky
previazaným výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu) je ústavne udržateľný.
37. Zo všetkých uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu zamietnutím
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019 o zastavení dovolacieho konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku, ku ktorému došlo v prejednávanej veci, sa okresný súd
nedostal svojou interpretáciou a aplikáciou právnych noriem do takej polohy, ktorá by bola
vo svojom dôsledku znamenala rozpor so základným právom sťažovateľky podľa ústavy,
resp. jej právom podľa dohovoru. Napadnutým uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť
ani k popretiu práva sťažovateľky na prístup k dovolaciemu súdu.
38. ESĽP vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na interpretáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru
už uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody svojho rozhodnutia,
pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia. Vzhľadom
na nevyhnutnosť prihliadať inter alia na rôznorodosť vyjadrení strán v spore
a procesnoprávne predpisy platné v tom-ktorom štáte, môže byť otázka posúdenia porušenia
povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dôvody vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 dohovoru posúdená len s prihliadnutím na okolnosti prípadu (rozsudok ESĽP vo veci
Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, odsek 29).
39. Berúc do úvahy zjavnú nedôvodnosť námietok sťažovateľky (ktoré prezentovala
v totožnom znení aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019) a postup
okresného súdu nevybočujúci z ústavno-právneho rámca a prihliadajúc na skutočnosť,
že predmetom prieskumu ústavného súdu je procesné rozhodnutie o zastavení dovolacieho
konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, na odôvodnenie ktorého nemožno klásť také
prísne požiadavky ako pri odôvodňovaní meritórneho rozhodnutia, ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Okresný súd v napadnutom
uznesení síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium – rozhodovanie o zastavení
dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku – dostatočne rekapituloval
skutkový stav, uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na skutkový stav
a predovšetkým identifikoval dôvody, ktoré ho viedli k zastaveniu dovolacieho konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku, resp. zamietnutiu sťažnosti proti rozhodnutiu
o zastavení dovolacieho konania.
40. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutým
uznesením okresného súdu, zamietajúcim sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného
súdu z 27. marca 2019, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru. Uvedené má za následok potrebu posúdiť ústavnú sťažnosť sťažovateľky
ako zjavne neopodstatnenú, čo je dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g)
41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu