Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 356/2020
PDF · 493.67 KB
No categories available
IV. ÚS 356/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného advokátom
, vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 142/2016 takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 142/2016
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 200 €
(slovom dvesto eur), ktoré j e mu Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet
jeho právneho zástupcu ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 356/2020-8 z 15. júla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 35 T 142/2016 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol opatrením okresného súdu
č. k. 0 Tp 420/2016-6 z 23. septembra 2016 ustanovený ako obhajca obvinenému. Trestná
vec obvineného bola právoplatne skončená na okresnom súde rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 35 T 142/2016 z 27. januára 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. januára 2017.
Sťažovateľ zaslal okresnému súdu 28. júna 2017 návrh na priznanie trov právneho
zastúpenia, ktorý bol okresnému súdu doručený 30. júna 2017.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že okresný súd o jeho návrhu
na priznanie odmeny za poskytnuté právne služby ku dňu podania ústavnej sťažnosti,
t. j. po uplynutí takmer 3 rokov od podania návrhu, nerozhodol, a to aj napriek tomu,
že v zmysle § 553 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uplynula okresnému súdu 30-dňová lehota
na rozhodnutie 1. augusta 2017. Okresný súd je podľa názoru sťažovateľa v napadnutom
konaní nečinný, pričom sťažovateľ 6. septembra 2018 zaslal okresnému súdu urgenciu,
aby o ním podanom návrhu rozhodol, avšak okresný súd na jeho podnet nereagoval.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci
je predmetom konania „rutinná vec, týkajúca sa okrajovej časti trestnoprávnej agendy“,
ktorá patrí do štandardnej a najjednoduchšej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.
Uvedeným postupom okresného súdu tak podľa sťažovateľa dochádza k porušovaniu
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré mu zaručuje
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti v zásadnom uviedol, že okresný súd „pri rozhodovaní o odmene advokáta ústavne
neakceptovateľným spôsobom mi maril nadobudnúť majetok - peniaze... je potrebné vysloviť
aj záver, že došlo k porušeniu práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu. Mám za to, že už samo o sebe spôsobenie prieťahov v súdnom konaní vyústilo
do porušenia práva vlastniť majetok.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1./ Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 35T/142/2076 porušil základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2./ Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 35T/142/2016 porušil základné
právo vlastniť majetok a s ním nakladať podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3./ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 2 000 €, ktoré je Okresný súd
Žilina povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4./ Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 375,24 €, ktoré je Okresný
súd Žilina povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5./ Na základe skutočnosti, že mená sťažovateľov sú v nálezoch ústavného súdu
publikované na webových stránkach Ústavného súdu a v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sťažovateľ žiada, aby bolo jeho meno
v publikovaných rozhodnutiach anonymizované o to nahradením jeho mena o priezviska
iniciálkami...“
6. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia celkom v sume
2 000 € sťažovateľ v zásadnom odôvodnil tým, že o jeho návrhu „nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenej lehote a to i napriek požiadavkám zo strany účastníka. Počas celej
doby konania som bol v právnej neistote a to len pre nečinnosť súdu. Nárok na finančné
zadosťučinenie odôvodňujem najmä dĺžkou obdobia, počas ktorej okresný súd nerozhodol
o mojom návrhu, nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie, neposkytnutím nápravy
zo strany predsedu okresného súdu, a nedôvodným zadržiavaním príjmu za moju
už vykonanú prácu... Stratil som dôveru k všeobecnému súdnictvu reprezentovanému
Okresným súdom Žilina, ktorý podľa môjho názoru konal s prieťahmi a porušil aj moje
právo vlastniť majetok. Takýto stav a prístup súdov k agende odmeny advokátov
je dehonestujúci pre výkon slobodného advokátskeho povolania. Nemožno prehliadnuť fakt,
že advokát za svoju vykonanú prácu si môže podať návrh na priznanie odmeny
po právoplatnom skončení veci a nehovoriac o tom, kedy dôjde k vyplateniu za prácu
advokáta.“.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
7. Ústavný súd podaním zo 17. augusta 2020 vyzval predsedu okresného súdu
na vyjadrenie sa k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní okresného súdu
sp. zn. 1 SprS 332/2020 z 8. septembra 2020 predseda okresného súdu v podstatnom
uviedol:
„Vo veci ústavnej sťažnosti ... Vám oznamujem, že na výzvu
Ústavného súdu SR sa vyjadrila príslušná vyššia súdna úradníčka, ktorá uviedla,
že o návrhu obhajcu bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 07.09.2020.
K predloženému vyjadreniu nemám čo dodať.“
8. Ústavný súd listom z 23. septembra 2020 zaslal sťažovateľovi uvedené vyjadrenie
predsedu okresného súdu s možnosťou vyjadriť sa k nemu v stanovenej lehote. Sťažovateľa
zároveň požiadal, aby v zmysle § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v stanovenej lehote ústavnému súdu oznámil,
či súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej
sťažnosti, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci, s tým, že ak v súdom stanovenej lehote nedoručí ústavnému súdu
svoje stanovisko, bude sa predpokladať, že k uvedenému postupu ústavného súdu
(§ 157 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde) nemá
námietky. Sťažovateľ svoje stanovisko ústavnému súdu v uvedenej lehote nedoručil.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom
na predmet konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Podstatou podanej ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní o výške odmeny obhajcu. Zároveň
je namietané aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 13 ods. 4 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
16. Článok 6 ods. 1 dohovoru možno aplikovať aj na rozhodovanie o trovách konania
za predpokladu, že predmetom konania bolo rozhodovanie o občianskych právach
a záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného obvinenia (porovnaj rozsudky ESĽP vo veciach
Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997, Beer proti Rakúsku zo 6. 2. 2001,
porovnaj tiež KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 604.). Obdobne
aj ústavný súd uviedol, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione
materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (m. m. IV. ÚS 604/2018). Aj na konanie o trovách konania sa takto vzťahujú
garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. z čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. povinnosť
súdu rozhodnúť o trovách konania v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov.
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
18. Účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní pred súdom
možno definovať primárne aj ako potrebu, aby stav právnej neistoty osoby obžalovanej
z trestného činu, o vine ktorej má rozhodnúť súd, bol odstránený právoplatným súdnym
rozhodnutím bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote (I. ÚS 444/2014).
Súčasťou tohto základného práva je aj rozhodnutie súdu bez zbytočných prieťahov,
resp. v primeranej lehote aj o ďalších súvisiacich otázkach, t. j. aj o odmene obhajcu
za poskytnuté právne služby (I. ÚS 279/2019).
19. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy [rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“)], ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania
a postup súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno
formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny
a aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti
prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž
nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide
o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú
dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká
komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej
republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07]. Naostatok
aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Francúzsku
z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange proti Taliansku
z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006)
viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť
jeho účinnosť a dôveryhodnosť. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd
aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
20. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej
zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP
vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť
rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].
Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok
ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také konanie, ktoré si na posúdenie
skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie znalca s osobitnými
odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi – konzultantmi
(IV. ÚS 28/05).
21. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu ustanoveného
obhajcu na priznanie trov za poskytnuté úkony právnej pomoci v trestnom konaní.
Ide skôr o mechanickú/administratívnu činnosť ako právne náročnú rozhodovaciu činnosť.
Predmetná činnosť taktiež spadá pod bežnú a pravidelnú rozhodovaciu prax všeobecných
súdov.
22. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci posúdenia
druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom
konaní ústavný súd nezistil na strane sťažovateľa okolnosti, ktoré by sa podpísali
na prieťahovom postupe okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľ urgoval
predsedu okresného súdu o zjednanie nápravy, avšak bezvýsledne.
23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.
24. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, zo súdneho spisu a z ďalších podaní
(vyjadrenia okresného súdu) zistil, že sťažovateľ bol opatrením okresného súdu
z 23. septembra 2016 ustanovený za obhajcu obvineného. Po právoplatnom skončení veci
(rozsudkom z 27. januára 2017, právoplatným tým istým dňom) doručil sťažovateľ
okresnému súdu 30. júna 2017 návrh na priznanie trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil
vo výške 1 125,67 €. Do času podanej ústavnej sťažnosti (22. mája 2020) okresný súd
o jeho návrhu nerozhodol, urobil tak až uznesením zo 7. septembra 2020, ktorým priznal
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 732,91 € a ktoré nadobudlo
právoplatnosť 23. septembra 2020. Z uvedeného je nepochybné, že okresný súd nerozhodol
v lehote 30 dní od podania návrhu podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku. Túto lehotu
výrazne prekročil, právoplatne o trovách konania rozhodol okresný súd po uplynutí viac
ako troch rokov od podania návrhu. Rozhodnutie v lehote troch rokov nie je akceptovateľné,
a to bez ohľadu na objektívne možnosti, a je porušením nielen zákonnej úpravy,
ale aj sťažovateľom uplatnených práv.
25. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd
v napadnutom konaní – pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na priznanie trov právneho
zastúpenia – porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).
26. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd
podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
27. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
28. Vzhľadom na skutočnosť, že o návrhu sťažovateľa na náhradu trov trestného
konania v napadnutom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, neprikázal ústavný súd
podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy
29. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v kontexte s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodňuje
tým, že okresný súd nerozhodol o jeho návrhu na priznanie trov právneho zastúpenia
v zákonom stanovenej lehote, a teda porušil aj jeho vlastnícke právo tým, že mu maril
možnosť nadobudnúť majetok – peniaze (odmenu za vykonanú právnu službu).
30. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že ak dôjde k porušeniu ústavno-procesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, nemožno automaticky konštatovať
porušenie práv hmotného charakteru. Pre prípadný záver o porušení práv hmotného
charakteru je okrem iných relevantná intenzita a charakter porušenia ústavno-procesných
princípov a tiež ďalšie okolnosti prerokúvaného prípadu.
31. V aktuálne prerokúvanom prípade ústavný súd dospel k záveru o porušení
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(body 15 až 25 tohto nálezu). Pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa o porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považoval za relevantné, že v prípade sťažovateľa nedošlo k úplnému zmareniu
nadobudnutia vlastníctva k peniazom predstavujúcim odmenu za právne zastupovanie,
ale len k oddialeniu nadobudnutia tejto peňažnej sumy. Ústavný súd prihliadol
na to, že v čase meritórneho rozhodovania o ústavnej sťažnosti okresný súd vo veci trov
právneho zastúpenia právoplatne rozhodol uznesením zo 7. septembra 2020. Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto v tomto rozsahu ústavnej sťažnosti nevyhovel
(bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
32. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy ústavný súd poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej je čl. 13 ústavy ponímaný ako všeobecné
ustanovenie, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavný direktív adresovaný predovšetkým
orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktorý nemôže plniť
poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych záležitostiach. Jeho
aplikácia preto nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu
štátneho orgánu na základne právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby
(napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, II. ÚS 343/2018). Vychádzajúc z uvedeného,
ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo
k porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy, a preto ani v tomto rozsahu ústavnej sťažnosti nevyhovel
(bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
V.
Primerané finančné zadosťučinenie
33. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
34. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012,
IV. ÚS 132/2012,1. ÚS 70/2012).
36. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 2 000 € z dôvodu, že došlo k bezdôvodnému zadržaniu jeho
príjmu, stratil dôveru vo všeobecné súdnictvo, došlo k dehonestovaniu advokátskeho stavu
a on svojím správaním neprispel k vzniku prieťahov.
37. Ústavný súd v napadnutom konaní okresného súdu identifikoval obdobie
nečinnosti v rozsahu troch rokov a jedného mesiaca. V napadnutom konaní pravdepodobne
podanie ústavnej sťažnosti primälo okresný súd k tomu, aby zintenzívnil svoju činnosť
a o sťažovateľom uplatnenom nároku rozhodol aspoň v prvom stupni (teda vyšším súdnym
úradníkom). Skutočnosť, že rozhodovanie o návrhu sťažovateľa trvalo neprimeranú dobu,
bola reflektovaná vo výroku, ktorým bolo vyslovené porušenie práv sťažovateľa.
38. Vzhľadom na dĺžku napadnutého konania, ktorého podstatou je rozhodnutie
v podstate administratívnym spôsobom, zohľadňujúc aj záujem sťažovateľa na rozhodnutí
o jeho návrhu z dôvodu zabezpečovania si príjmu na živobytie a vychádzajúc zo svojej
judikatúry, priznal ústavný súd sťažovateľovi sumu 200 € (bod 2 výrokovej časti tohto
nálezu), ktorú považoval vzhľadom na okolnosti veci za primeranú. Vo zvyšnej časti
sťažovateľovmu návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel
(bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
VI.
Trovy konania
39. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
40. Ústavný súd, vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, priznal sťažovateľovi trovy
konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta
a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení
s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom
za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
41. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby vykonané v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej
sťažnosti).
42. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019
(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky
vo výške 1 062 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 €
a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 €). Sťažovateľovi
tak patrí náhrada trov konania v celkovej výške 375,24 € (bod 3 výrokovej časti tohto
nálezu).
43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu