Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 495/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Alicou Mendlovou, Riečna 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2020 doručená a 20. mája 2020 doplnená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. novembra 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní

o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. najvyšší súd napadnutým uznesením

podľa (ďalej aj „“) odmietol dovolanie

sťažovateľa (dovolateľa) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -447 z 19. marca 2019 z dôvodu nesplnenia osobitnej podmienky

dovolacieho konania podľa , t. j. neautorizovania dovolania podaného

v elektronickej forme kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou

elektronickou pečaťou podľa o elektronickej podobe

výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“)

patriacou advokátovi, ktorý dovolateľa zastupuje, a to napriek poučeniu krajského súdu

o prípustnosti dovolania, lehote na podanie dovolania, o náležitostiach dovolania a

povinnom zastúpení advokátom v dovolacom konaní podľa . V danom

prípade bolo dovolanie elektronicky doručené okresnému súdu advokátskou koncipientkou

, ktorá ho autorizovala svojím

kvalifikovaným elektronickým podpisom na základe plnej moci udelenej jej advokátskou

kanceláriou „na podpisovanie a podávanie akýchkoľvek podaní a vykonávania akýchkoľvek

právnych úkonov v elektronickej forme v zmysle okrem iného vo

vzťahu k všeobecným súdom Slovenskej republiky“, čo jednoznačne vyplýva z finálneho

overenia kvalifikovaného elektronického podpisu nachádzajúceho sa na č. l. 531 až č. l. 534

súdneho spisu. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na judikát najvyššieho súdu

R 78/2018, podľa ktorého „skutočnosť, že dovolanie bolo spísané a podpísané advokátskym

koncipientom, predstavuje neodstrániteľnú podmienku prípustnosti dovolania, čo má

za následok odmietnutie dovolania podľa

za predpokladu, že strana sporu bola o povinnosti byť zastúpená advokátom poučená

v rozhodnutí odvolacieho súdu“, ako aj na čl. 2 ods. 2 uznesenia predsedníctva Slovenskej

advokátskej komory č. 14 zo 7. novembra 2006, podľa ktorého advokátsky koncipient

nesmie advokáta zastupovať pred najvyšším súdom ani ústavným súdom.

3. S uvedeným záverom napadnutého uznesenia sťažovateľ nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že jeho extenzívny výklad je

v rozpore s účelom tohto procesného kódexu a že smeruje priamo k odmietnutiu základných

práv sťažovateľa a k znemožneniu prístupu sťažovateľa k spravodlivosti. Sťažovateľ

nepopiera, že dovolanie podané okresnému súdu elektronicky 21. júna 2019 autorizovala

svojím zaručeným elektronickým podpisom v súlade so substitučnou plnou mocou

advokátska koncipientka, avšak písomné vyhotovenie dovolania bolo spísané a podpísané

advokátom. Sťažovateľ zastáva názor, že autorizácia dovolania kvalifikovaným

elektronickým podpisom advokátskej koncipientky bola len „technicko-administratívnym

úkonom“ a že účelom je eliminovať dovolania podané osobami

bez právneho vzdelania, čo potvrdzuje . Sťažovateľ uviedol, že celková

elektronizácia verejnej správy v Slovenskej republike spôsobuje v praxi viaceré aplikačné

problémy, pričom aj napadnuté uznesenie „bolo zo strany NS SR doručené BP... poštou

a nie je jeho elektronickej schránky“.

3.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

11. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a

v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2019, ktorým podľa § 447 písm.

e) odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k.

447 z 19. marca 2019 z dôvodu nesplnenia osobitnej podmienky dovolacieho konania podľa

(bod 2).

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Slovenská republika, ako

aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť,

aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom

pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky

a efektívne“ dosiahnuteľné. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m. II. ÚS

78/05, ). Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho

konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej

vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

ods. 4 majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa ().

14. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

15. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie

každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,

vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a

zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona ().

16. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach (m. m. ).

17. Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že v jeho prípade neboli splnené

podmienky na odmietnutie dovolania najvyšším súdom, ktorého výklad

považuje za rozporný s účelom tohto procesného kódexu, znemožňujúci sťažovateľovi

prístup k spravodlivosti (bod 3).

19. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené

podmienky podľa .

20. Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

21. Problematikou povinného spísania dovolania advokátom sa ústavný súd zaoberal

v náleze č. k. -47 z 11. februára 2020, v ktorom uviedol: „Vzhľadom

na skutočnosť, že podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú advokáti (právnické osoby od 1. júla

2017 a fyzické osoby od 1. júla 2018) povinní v konaní pred súdom doručovať podania

do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom

elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej sú majiteľom, bude obligatórna

náležitosť dovolania podľa druhej vety

spočívajúca v spísaní dovolania advokátom splnená vtedy, pokiaľ bude dovolanie podané

elektronicky autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou

elektronickou pečaťou patriacim advokátovi, ktorý zastupuje dovolateľa [§ 23 ods. 1 zákona

o e-Governmente]. Je v zásade bez právneho významu skúmať, aká fyzická osoba písomný

dokument vytvorila, resp. koľko fyzických osôb sa na jeho tvorbe podieľalo... Postup

advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorú je

potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti,

od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po osobnostné

predpoklady. Pri určení postupu na presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také

formy a prostriedky, aby sa naplnili ciele a očakávania klienta, pričom prvoradý je vždy

záujem klienta (). Vecou riadneho výkonu advokácie je okrem iného aj to,

aby dovolanie klienta, ktorého advokát zastupuje, podané elektronicky, bolo autorizované

kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou

patriacim advokátovi (§ 23 ods. 1 zákona o e-Governmente). Pokiaľ tak neurobí a

v dôsledku toho dôjde k zmareniu úkonu vyúsťujúceho do negatívneho následku týkajúceho

sa kauzy jeho klienta, môže to založiť jeho disciplinárnu zodpovednosť i možnosť klienta

domáhať sa nároku na náhradu škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie.“

22. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, pričom po zistení, že neboli

splnené podmienky podľa , rozhodol o dovolaní spôsobom, ktorý mu Civilný

sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. e) výslovne umožňuje. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, resp. vychádzajúc z okolností danej

veci, za svojvoľne narúšajúce princíp právnej istoty, ani za zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych

noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, ani ktorá by bola v rozpore

s judikatúrou ESĽP.

23. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok.

24. Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnuté uznesenie „bolo zo strany NS SR

doručené BP... poštou a nie je jeho elektronickej schránky“.

25. Podľa súd doručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom

úkone súdu; tým nie je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej

schránky podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o e-Governmente upravujúci

elektronické doručovanie v § 29 až § 34.

26. Podľa § 146 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov rozhodnutie

najvyššieho súdu o dovolaní doručí orgán alebo súd, ktorému bolo prikázané, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol; inak doručí rozhodnutie dovolacieho

súdu vždy súd prvého stupňa okrem rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby alebo

rozhodnutia o odložení alebo prerušení výkonu rozhodnutia, proti ktorému bolo podané

dovolanie.

27. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neexistoval žiadny zákonný dôvod,

aby napadnuté uznesenie do elektronickej schránky právneho zástupcu sťažovateľa

doručoval priamo najvyšší súd. Túto skutočnosť sťažovateľ ústavnému súdu ani

nepreukázal. Z pripojenej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že bolo

doručené okresnému súdu 11. decembra 2019. Následne bolo povinnosťou okresného súdu

doručiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sporovým stranám. Nesprávny postup

okresného súdu pri doručovaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu však sťažovateľ

v petite ústavnej sťažnosti nenamieta.

28. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako

celku (napr. m. m. ), pričom vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne

iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenie

zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol

nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

29. Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 21 až 23 tohto uznesenia by ani prípadná

námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu pri doručovaní napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi nedosiahla intenzitu opodstatňujúcu vyhovenie

takejto ústavnej sťažnosti.

30. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu