Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 495/2020
PDF · 432.19 KB
No categories available
I. ÚS 495/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátkou Mgr. Alicou Mendlovou, Riečna 2, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 96/2019 z 27. novembra
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2020 doručená a 20. mája 2020 doplnená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 96/2019 z 27. novembra 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní
o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Exre 516/2017 najvyšší súd napadnutým uznesením
podľa § 447 písm. e) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) odmietol dovolanie
sťažovateľa (dovolateľa) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 Cob 90/2018-447 z 19. marca 2019 z dôvodu nesplnenia osobitnej podmienky
dovolacieho konania podľa § 429 ods. 1 CSP, t. j. neautorizovania dovolania podaného
v elektronickej forme kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou
elektronickou pečaťou podľa § 23 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe
výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“)
patriacou advokátovi, ktorý dovolateľa zastupuje, a to napriek poučeniu krajského súdu
o prípustnosti dovolania, lehote na podanie dovolania, o náležitostiach dovolania a
povinnom zastúpení advokátom v dovolacom konaní podľa § 393 ods. 1 CSP. V danom
prípade bolo dovolanie elektronicky doručené okresnému súdu advokátskou koncipientkou
, ktorá ho autorizovala svojím
kvalifikovaným elektronickým podpisom na základe plnej moci udelenej jej advokátskou
kanceláriou „na podpisovanie a podávanie akýchkoľvek podaní a vykonávania akýchkoľvek
právnych úkonov v elektronickej forme v zmysle zákona č. 305/2013 Z. z. okrem iného vo
vzťahu k všeobecným súdom Slovenskej republiky“, čo jednoznačne vyplýva z finálneho
overenia kvalifikovaného elektronického podpisu nachádzajúceho sa na č. l. 531 až č. l. 534
súdneho spisu. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na judikát najvyššieho súdu
R 78/2018, podľa ktorého „skutočnosť, že dovolanie bolo spísané a podpísané advokátskym
koncipientom, predstavuje neodstrániteľnú podmienku prípustnosti dovolania, čo má
za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. e) Civilného sporového poriadku
za predpokladu, že strana sporu bola o povinnosti byť zastúpená advokátom poučená
v rozhodnutí odvolacieho súdu“, ako aj na čl. 2 ods. 2 uznesenia predsedníctva Slovenskej
advokátskej komory č. 14 zo 7. novembra 2006, podľa ktorého advokátsky koncipient
nesmie advokáta zastupovať pred najvyšším súdom ani ústavným súdom.
3. S uvedeným záverom napadnutého uznesenia sťažovateľ nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že jeho extenzívny výklad § 429 ods. 1 CSP je
v rozpore s účelom tohto procesného kódexu a že smeruje priamo k odmietnutiu základných
práv sťažovateľa a k znemožneniu prístupu sťažovateľa k spravodlivosti. Sťažovateľ
nepopiera, že dovolanie podané okresnému súdu elektronicky 21. júna 2019 autorizovala
svojím zaručeným elektronickým podpisom v súlade so substitučnou plnou mocou
advokátska koncipientka, avšak písomné vyhotovenie dovolania bolo spísané a podpísané
advokátom. Sťažovateľ zastáva názor, že autorizácia dovolania kvalifikovaným
elektronickým podpisom advokátskej koncipientky bola len „technicko-administratívnym
úkonom“ a že účelom § 429 ods. 1 CSP je eliminovať dovolania podané osobami
bez právneho vzdelania, čo potvrdzuje § 429 ods. 2 CSP. Sťažovateľ uviedol, že celková
elektronizácia verejnej správy v Slovenskej republike spôsobuje v praxi viaceré aplikačné
problémy, pričom aj napadnuté uznesenie „bolo zo strany NS SR doručené BP... poštou
a nie je jeho elektronickej schránky“.
3.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
11. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a
v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 96/2019 z 27. novembra 2019, ktorým podľa § 447 písm.
e) CSP odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 90/2018-
447 z 19. marca 2019 z dôvodu nesplnenia osobitnej podmienky dovolacieho konania podľa
§ 429 ods. 1 CSP (bod 2).
13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Slovenská republika, ako
aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť,
aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom
pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky
a efektívne“ dosiahnuteľné. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m. II. ÚS
78/05, II. ÚS 249/05). Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho
konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej
vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46
ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa (I. ÚS 18/2020).
14. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].
15. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie
každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,
vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou
súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a
zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy
o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)
odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov
(čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii
(m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia
ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom
príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť
výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť
štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
16. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach (m. m. III. ÚS 551/2012).
17. Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať
vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že v jeho prípade neboli splnené
podmienky na odmietnutie dovolania najvyšším súdom, ktorého výklad § 429 ods. 1 CSP
považuje za rozporný s účelom tohto procesného kódexu, znemožňujúci sťažovateľovi
prístup k spravodlivosti (bod 3).
19. Podľa § 447 písm. e) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené
20. Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
21. Problematikou povinného spísania dovolania advokátom sa ústavný súd zaoberal
v náleze č. k. I. ÚS 484/2019-47 z 11. februára 2020, v ktorom uviedol: „Vzhľadom
na skutočnosť, že podľa § 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú advokáti (právnické osoby od 1. júla
2017 a fyzické osoby od 1. júla 2018) povinní v konaní pred súdom doručovať podania
do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom
elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej sú majiteľom, bude obligatórna
náležitosť dovolania podľa druhej vety § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku
spočívajúca v spísaní dovolania advokátom splnená vtedy, pokiaľ bude dovolanie podané
elektronicky autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou
elektronickou pečaťou patriacim advokátovi, ktorý zastupuje dovolateľa [§ 23 ods. 1 zákona
o e-Governmente]. Je v zásade bez právneho významu skúmať, aká fyzická osoba písomný
dokument vytvorila, resp. koľko fyzických osôb sa na jeho tvorbe podieľalo... Postup
advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorú je
potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti,
od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po osobnostné
predpoklady. Pri určení postupu na presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také
formy a prostriedky, aby sa naplnili ciele a očakávania klienta, pričom prvoradý je vždy
záujem klienta (I. ÚS 454/2019). Vecou riadneho výkonu advokácie je okrem iného aj to,
aby dovolanie klienta, ktorého advokát zastupuje, podané elektronicky, bolo autorizované
kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou
patriacim advokátovi (§ 23 ods. 1 zákona o e-Governmente). Pokiaľ tak neurobí a
v dôsledku toho dôjde k zmareniu úkonu vyúsťujúceho do negatívneho následku týkajúceho
sa kauzy jeho klienta, môže to založiť jeho disciplinárnu zodpovednosť i možnosť klienta
domáhať sa nároku na náhradu škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie.“
22. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, pričom po zistení, že neboli
splnené podmienky podľa § 429 CSP, rozhodol o dovolaní spôsobom, ktorý mu Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. e) výslovne umožňuje. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, resp. vychádzajúc z okolností danej
veci, za svojvoľne narúšajúce princíp právnej istoty, ani za zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych
noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, ani ktorá by bola v rozpore
s judikatúrou ESĽP.
23. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich
dôvodov a námietok.
24. Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnuté uznesenie „bolo zo strany NS SR
doručené BP... poštou a nie je jeho elektronickej schránky“.
25. Podľa § 105 ods. 1 CSP súd doručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom
úkone súdu; tým nie je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej
schránky podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o e-Governmente upravujúci
elektronické doručovanie v § 29 až § 34.
26. Podľa § 146 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov rozhodnutie
najvyššieho súdu o dovolaní doručí orgán alebo súd, ktorému bolo prikázané, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol; inak doručí rozhodnutie dovolacieho
súdu vždy súd prvého stupňa okrem rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby alebo
rozhodnutia o odložení alebo prerušení výkonu rozhodnutia, proti ktorému bolo podané
dovolanie.
27. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neexistoval žiadny zákonný dôvod,
aby napadnuté uznesenie do elektronickej schránky právneho zástupcu sťažovateľa
doručoval priamo najvyšší súd. Túto skutočnosť sťažovateľ ústavnému súdu ani
nepreukázal. Z pripojenej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že bolo
doručené okresnému súdu 11. decembra 2019. Následne bolo povinnosťou okresného súdu
doručiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sporovým stranám. Nesprávny postup
okresného súdu pri doručovaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu však sťažovateľ
v petite ústavnej sťažnosti nenamieta.
28. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako
celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), pričom vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne
iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenie
zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol
nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná
súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku
nemala podstatný dosah.
29. Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 21 až 23 tohto uznesenia by ani prípadná
námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu pri doručovaní napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi nedosiahla intenzitu opodstatňujúcu vyhovenie
takejto ústavnej sťažnosti.
30. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu