Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 434/2020
PDF · 539.71 KB
No categories available
III. ÚS 434/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Petra Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , a obchodnej spoločnosti
, , , zastúpených
obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o., Mierové
námestie 14, Trenčín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Eckmann,
pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 25 Co 91/2019-1030 z 21. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a obchodnej spoločnosti ,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozsudku a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
, a obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej spolu len „sťažovatelia“),
pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 91/2019-1030
z 21. januára 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:
«Krajský súd Trnava (ďalej aj len ako „KS TT“) ako odvolací súd rozsudkom
č. 25Co 91/2019-1030 zo dňa 21. 01. 2020 o odvolaní žalovaných 1) - 4) voči rozsudku
Okresného súdu Piešťany č. 4C 8/2008-894 zo dňa 08. 06. 2018 (ďalej len ako „rozsudok
súdu prvej inštancie“ v príslušnom gramatickom tvare) nasledovne rozhodol:
- výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalobu
o určenie neplatnosti dražby vykonanej dňa 10. 08. 2005 vo vzťahu k žalovanému 4)
zamietol a vo zvyšku vo vzťahu k žalovaným 1) - 3) potvrdil;
- výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. zmenil tak, že žalobu
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti označenej v žalobe vo vzťahu k žalovanému 1)
- 3) zamietol a vo zvyšku vo vzťahu k žalovanému 4) potvrdil;
- výrokom III. rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. zmenil tak,
že žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 09. 05. 2005
a v časti o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu zo dňa 05. 05. 2006 zamietol;
- výrokmi IV. a V. priznal žalovaným 1) - 4) voči žalobcom 1) a 2) nárok
na náhradu trov konania.
Sťažovatelia považujú vyššie uvedený rozsudok KS TT, v časti ktorou došlo
k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku o určenie neplatnosti dražby
vykonanej dňa 10. 08. 2005 vo vzťahu k žalovaným 1) - 3) a čo do výroku o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam označených v žalobe vo vzťahu k žalovanému 4),
za nesprávny a zasahujúci do ich práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovatelia tvrdia, že rozsudkom súdu prvej
inštancie i rozsudkom KS TT ako odvolacieho súdu v napadnutej časti došlo na ich ujmu
k porušeniu princípu právnej istoty, ktorého esenciálnou súčasťou je aj princíp
predvídateľnosti práva...
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle obsahu tejto ústavnej sťažnosti,
je potrebné poukázať na to, že rozsudkom prvej inštancie bolo v celom rozsahu vyhovené
žalobe žalobcov 1) a 2) a určené, že títo sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele
1/2, nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej vo výroku IV. jeho rozsudku. Súčasne súd prvej
inštancie určil za neplatné právne úkony označené vo výrokoch I. až III. jeho rozsudku.
Proti uvedenému rozsudku podali všetci žalovaní 1) - 4) vrátane sťažovateľov ako
žalovaných 1) a 2) odvolanie. Podstata podaného odvolania oboch sťažovateľov spočívala
v tom, že ak súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti napadnutej zmluvy o výkone
dobrovoľnej dražby, a teda súčasne samotnej dobrovoľnej dražby, považoval za určujúcu
otázku existenciu súhlasu nadpolovičnej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome s vykonaním príslušnej dobrovoľnej dražby, bolo potrebné
vychádzať z toho, že ku dňu uzatvorenia napadnutej Zmluvy o vykonaní dražby zo dňa
09. 05. 2005 podľa časovej verzie zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov účinnej od 01. 07. 2004 do 31. 10. 2005, predmetná právna norma vo svojom §8b
ods. 2 vôbec neobsahovala písm. „i“, s odkazom na ktoré písmeno súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie o neplatnosti napadnutej zmluvy o vykonaní dražby. Napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do výroku I. naviac vychádzalo, podľa názoru
sťažovateľov, z celkom nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadne vyhodnotenia
oprávnenia správcu bytového domu podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby
až po schválení takéhoto návrhu nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome. Keďže takáto povinnosť zo zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov k rozhodnému dňu, t. j. ku dňu 09. 05. 2005,
nevyplývala, sťažovatelia považovali a doposiaľ považujú právny názor súdu prvej inštancie
o neplatnosti napadnutej Zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 09. 05. 2005 za nesprávny,
nedôvodný a rozporný s vyššie označenou právnou úpravou. Vo vzťahu k tejto časti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorú potvrdil aj KS TT ako odvolací súd výrokom I. vyššie
uvedeného rozsudku a ktorá je s ohľadom na obsah tejto ústavnej sťažnosti
aj najrelevantnejšia, KS TT uviedol, že hoci zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení účinnom od 01. 07. 2004 do 31. 10. 2005 skutočne
explicitne nevyžadoval výslovné udelenie splnomocnenia vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov žalovanému 3) ako správcovi bytového domu na uzatvorenie zmluvy o vykonaní
dobrovoľnej dražby, existencia takéhoto splnomocnenia mala vyplynúť z § 3 ods. 8 zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom
k 09. 05. 2005.
Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že Krajským súdom Trnava prezentovaný výklad
dotknutých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení účinnom od 01. 07. 2004 do 31. 10. 2005 ako aj zákona č. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.
o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom k 09. 05. 2005 je
absolútne nesprávny a nezodpovedajúci kritériám spravodlivého súdneho rozhodnutia
a rozhodnutia súladného s princípom právnej istoty. Podľa §8b ods. 2 písm. e) zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného v rozhodnom období
totiž každému správcovi bytového domu prináležalo oprávnenie a najmä povinnosť sledovať
úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. Uvedená zákonná
povinnosť bola citovaným zákonným ustanovením zákonodarcom definovaná pre každého
správcu bytového domu bez obmedzenia alebo limitácie a bez vymedzenia akýchkoľvek
výnimiek. Zo všetkých dostupných slovníkov slovenského jazyka pritom vyplýva, že pojem
„vymáhať“ treba vykladať ako niečo od niekoho dôrazne žiadať, požadovať, vyžadovať
resp. vo forme právneho nároku vynucovať. Ak teda mal žalovaný 3) ako správca
príslušného bytového domu zákonom zverenú povinnosť vymáhať od jednotlivých vlastníkov
bytov a nebytových priestorov nedoplatky za úhrady za plnenia a úhrady preddavkov
do fondu prevádzky údržby a opráv, toto právo mu bolo zverené v rozsahu možnosti využitia
všetkých dostupných právnych prostriedkov a (právnych) nástrojov v rámci právneho
poriadku Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené považujú sťažovatelia
za neakceptovateľný názor KS TT uvedený v bode 23. odôvodnenia jeho rozhodnutia, podľa
ktorého z ustanovenia §8b ods. 2 písm. e) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov účinného v rozhodnom období nemožno žalovanému 3)
ako správcovi bytového domu priznávať viac práv ako vyplýva z označeného zákonného
ustanovenia v spojení s ostatnými právnymi normami. S poukazom na skutočnosť,
že spomínané ustanovenie ukladalo každému správcovi bytového domu povinnosť vymáhať
nedoplatky za úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv
bez akéhokoľvek zákonného obmedzenia, uzatvorenie zmluvy o vykonaní dobrovoľnej
dražby nemožno, podľa názoru sťažovateľov, považovať za „prekročenie“ práv
žalovaného 3), ale za výkon jeho zákonných povinností či oprávnení, a to aj v súlade už
s vyššie citovaným čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie spolu
s KS TT ako odvolacím súdom svojimi rozhodnutiami založili do minulosti pre správcu
bytového domu povinnosť v podobe potreby disponovania so súhlasom nadpolovičnej
väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome s uzatvorením zmluvy
o vykonaní dobrovoľnej dražby, ktorá mu nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu.
Takýto postup súdov však znamená porušenie zásady vyjadrenej v čl. 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len (i) zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
(ii) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb alebo (iii) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky...
Za ústavne nekonformný považujú sťažovatelia názor KS TT vyjadrený v bode 23.
odôvodnenia jeho rozhodnutia, podľa ktorého nemožnosť správcu bytového domu uzatvoriť,
bez osobitného súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov dotknutého bytového
domu, zmluvu o vykonaní dražby má vyplývať aj z § 3 ods. 8 zákona č. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.
v znení účinnom k rozhodnému dňu. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia platilo,
že navrhovateľ, ktorý nie je záložným veriteľom, nemôže bez súhlasu záložného veriteľa
navrhnúť dražbu predmetu dražby, ku ktorému bolo zriadené záložné právo. Pri takto
vyslovenom právnom názore KS TT však nezohľadnil fakt, že žalovaný 3) ako správca
príslušného bytového domu zo zákona zastupoval dotknutých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov. Správca bytového domu teda vystupoval a vo vzťahu k tretím osobám konal
bez existencie akékoľvek zákonného obmedzenia. Správca bytového domu teda nepriamo
konal akoby v postavení zákonného zástupcu v zmysle § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia tvrdia, že súhlas vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v príslušnom bytom dome ako zákonných záložných veriteľov bol vyjadrený
uzatvorením príslušnej zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby medzi sťažovateľom 2)
ako dražobníkom a správcom bytového domu. Ak teda KS TT vo svojom rozhodnutí tvrdí,
že žalovaný 3) ako správca bytového domu nemohol bez súhlasu vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome ako zákonných záložných veriteľov samostatne
navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby s poukazom na absenciu jeho postavania ako
záložného veriteľa, považujú sťažovatelia takýto právny názor za nesprávny. Žalovaný 3)
ako správca bytového domu v postavení zákonného zástupcu disponoval všetkými právami
a povinnosťami dotknutých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
v rozsahu jeho oprávnenia vymáhať nedoplatky a pri všetkých právnych úkonoch s touto
činnosťou spojenými. V rozhodnom čase žiadny právny predpis nerozlišoval medzi konaním
správcu ako zástupcu vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri právnom úkone
uzatvorenia zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby a pri iných právnych úkonoch.
... Právna norma obsiahnutá v §8b ods. 2 písm. e) zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného v rozhodnom období bola absolútne
komplexná a naproste jasná, výstižná, určitá a neposkytujúca možnosť rozličného výkladu.
Naviac, sťažovatelia sú názoru, že KS TT sa svojím napadnutým rozhodnutím dopustil
neprípustného postupu, keď tento nie že právo dotváral, ale právo priamo tvoril tým,
že správcovi bytového domu uložil povinnosť nad rámec zákona.»
3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Trnava
č. 25Co 91/2019-1030 zo dňa 21. 01. 2020 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu Trnava č. 25Co 91/2019-1030 zo dňa 21. 01. 2020 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.
Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 675,43 eur,
ktorú je Krajský súd Trnava zaplatiť na účet ich spoločne splnomocnenej advokátskej
kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
11. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
13. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
14. Podstata základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany
svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu tohto základného práva
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo
v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
15. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
16. Sťažovatelia sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pričom k porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť napadnutým rozsudkom
krajského súdu v časti, ktorou došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ ide
o výrok o určenie neplatnosti dražby vykonanej 10. augusta 2005 vo vzťahu k žalovaným
v 1. až 3. rade a výrok o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam označených v žalobe
vo vzťahu k žalovanému vo 4. rade.
17. Ústavný súd z už uvedených hľadísk preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu v namietanej časti a nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
krajského súdu nemajúci oporu v zákone. Krajský súd v sťažovateľmi namietanej časti
napadnutého rozsudku uviedol:
«19. Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci bolo posúdiť, či správca bytového
domu (žalovaný 3.) bol oprávnený v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome s. č. ., uzatvoriť zmluvu o vykonaní
dobrovoľnej dražby s dražobníkom (žalovaný 2.) za účelom vymoženia pohľadávok
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome zabezpečených
záložným právom podľa § 15 ods. 1 ZoVB aj bez ich súhlasu, resp. splnomocenia.
20. Odvolací súd dospel k záveru, že napriek tomu, že súd prvej inštancie nesprávne
aplikoval na posúdenie platnosti uzavretej zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby zo dňa
9.5.2005 ustanovenie § 8b ods. 2 písm. i) ZoVB účinné až od 1.7.2007, dospel napriek tomu
k vecne správnemu záveru, že podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu alebo
nebytového priestoru v dome na uspokojenie pohľadávok podľa § 15 ZoVB, mohol v danom
prípade (t. j. ku dňu 9.5.2005) správca bytového domu len za predpokladu, že mal na to
súhlas vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome, ktorí takýto
úkon schválili príslušnou väčšinou (§ 14 ods. 2 ZoVB v znení účinnom ku dňu 9.5.2005),
inak mu toto právo samostatne nepatrí.
21. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluvu o vykonaní dobrovoľnej
dražby dňa 9.5.2005 uzavrel s dražobníkom v mene vlastníkov bytov ako záložcov
a navrhovateľov dražby ako ich zákonný zástupca správca bytového domu - žalovaný 3.
V priebehu konania nebolo preukázané, že by na uzavretie takejto zmluvy bol vlastníkmi
bytov osobitne splnomocnený, prípadne že by sa konala schôdza vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, na ktorej by vlastníci odsúhlasili, aby správca podal návrh
na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu žalobcov na uspokojenie pohľadávok zabezpečených
podľa § 15 ZoVB záložným právom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome,
resp. že by mu takéto oprávnenie vyplývalo priamo zo zmluvy o výkone správy daného
bytového domu. Obrana správcu (žalovaného 3.) spočívala v tom, v čase uzavretia zmluvy
o vykonaní dobrovoľnej dražby dňa 9.5.2005 v zmysle príslušných ust. ZoVB nepotreboval
predchádzajúci súhlas vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome na podanie návrhu
na vykonanie dražby a na uzavretie takejto zmluvy, nakoľko v zmysle ust. § 8b ods. 1 ZoVB
v znení účinnom k 9.5.2005 vykonával správca správu majetku vlastníkov samostatne
vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a podľa § 8b
ods. 2 písm. e) bol vyslovene povinný vymáhať vzniknuté nedoplatky za úhrady za plnenia
a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv.
22. Odvolací súd má za to, že zákon č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom k 9.5.2005
v ustanovení § 8b ods. 2 písm. e) síce umožňoval žalovanému 3. ako správcovi vymáhať
vzniknuté nedoplatky od vlastníkov bytov a nebytových priestorov (podľa § 8b ods. 1 ZoVB
účinného k 9.5.2005 samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov), avšak neumožňoval
správcovi bez súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, vymáhať
tieto nedoplatky spôsobom predaja bytu dlžníkov na dobrovoľnej dražbe a teda bez ich
súhlasu ani uzavrieť zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby bytu s dražobníkom. Správca
bytového domu (tu žalovaný 3.) totiž nemal postavenie vlastníka predmetu dražby a ani
postavenie záložného veriteľa. Záložné právo v zmysle § 15 ods. 1 ZoVB mohlo totiž
zo zákona vzniknúť buď v prospech spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov,
alebo v prípade, ak sa spoločenstvo nezriaďovalo, v prospech ostatných vlastníkov bytov
a nebytových priestorov. Žalovaný 3. ako správca preto mohol v danom prípade zastupovať
vlastníkov pri výkone záložného práva zriadeného zákonom (§ 15 ods. 1 ZoVB) v prospech
ostatných vlastníkov iba vtedy, keď mal na to ich súhlas, čo je zrejmé z ust. § 3 ods. 8
zák. č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom k 9.5.2005, podľa ktorého navrhovateľ, ktorý nie je
záložným veriteľom, nemôže bez súhlasu záložného veriteľa navrhnúť dražbu predmetu
dražby, ku ktorému bolo zriadené záložné právo. Navrhovateľom dražby podľa § 7 ods. 1
zák. č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom k 9.5.2005 tiež mohol byť iba vlastník predmetu
dražby, alebo osoba oprávnená konať v mene vlastníka (predmetu dražby, pozn.) podľa
osobitného zákona (záložný veriteľ), ktorý za podmienok ustanovených týmto zákonom
navrhuje vykonanie dražby. Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom
k 9.5.2005 potom možno dražbu vykonať iba na základe písomnej zmluvy o vykonaní
dražby, ktorú uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom, pričom podľa § 16 ods. 7 cit.
zákona ak zmluva uzavretá medzi navrhovateľom dražby a dražobníkom neobsahuje
náležitosti stanovené týmto zákonom, je neplatná. Žalovaný 3. však postavenie vlastníka
predmetu dražby a ani postavenie záložného veriteľa nemal. Ako správca, mohol zastupovať
vlastníkov bytov ako záložných veriteľov pri výkone záložného práva zriadeného zákonom
v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keby mal na to ich súhlas, čo je zrejmé z ust. § 3
ods. 8 zák. č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom k 9.5.2005. Znamená to, že aj keď zák.
č. 182/1993 Z. z. umožňoval správcovi vymáhať vzniknuté nedoplatky, vzhľadom na ust. § 3
ods. 8 zák. č. 527/2002 Z. z., správca nebol oprávnený bez príslušného súhlasu vlastníkov
bytov ako záložných veriteľov, navrhnúť dražbu predmetu dražby, mohol tieto nedoplatky
vymáhať iba iným spôsobom. V danom prípade žalovaný 3. nebol vlastníkom predmetu
dražby, ani záložným veriteľom a nemal ani žiaden súhlas od vlastníkov bytov, oprávňujúci
ho navrhnúť vykonanie dražby bytu žalobcov, preto nebol oprávnený uzavrieť v mene
vlastníkov bytov s dražobníkom bez ďalšieho zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby.
Pokiaľ však s dražobníkom uzavrel dňa 9.5.2005 zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby,
konal v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je dražba vykonaná dňa 10.8.2005 na základe
neplatne uzavretej zmluvy žalovaným 3. absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka.
23. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo samotného ustanovenia § 8b
ods. 2 písm. e) ZoVB, nemožno správcovi priznávať viac práv, než vyplýva z tohto
ustanovenia v spojení s ostatnými právnymi normami, v tomto prípade najmä v spojení
s relevantnými ustanoveniami § 7 ods. 1 a § 3 ods. 8 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách. Ust. § 8b ods. 2 písm. e) ZoVB v znení účinnom k 9.5.2005 upravuje iba
všeobecné oprávnenie správcu vymáhať vzniknuté nedoplatky. Tým sa myslí vymáhať tieto
nedoplatky predovšetkým bežnými spôsobmi, a to najmä mimosúdne (výzvami, pokusmi
o pokonávku), či súdnou cestou (podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu,
či žalobou vo veci samej), neobsahuje však konkrétne právo správu domu podať návrh
na vykonanie dražby bytu vlastníka majúceho nedoplatky. Správca v zmysle
zák. č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2007 teda nebol priamo zo zákona oprávnený
kedykoľvek podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby, takéto oprávnenie mal len
v prípade, že mu na to dali záložní veritelia (ostatní vlastníci bytov) súhlas, teda vyžadovalo
sa ich schválenie, prijaté príslušnou väčšinou na schôdzi vlastníkov, resp. udelené
splnomocnenie. Pokiaľ sa však správca príslušným plnomocenstvom, resp. schválením
vlastníkov bytov pri uzatváraní zmluvy o vykonaní dražby nepreukázal, platí, že zmluvu
uzavrel sám, pričom však správca nebol subjektom samostatne oprávneným navrhnúť
vykonanie dražby v zmysle v tom čase platného znenia ust. § 7 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z.
Takýto záver je logický aj preto, že záložné právo k bytu dlžníka prislúcha ostatným
vlastníkom v dome a nie správcovi. Pokiaľ potom zákonodarca až s účinnosťou od 1.7.2007
zaviedol so ust. § 8b ods. 2 ZoVB aj ust. písm. i) výslovne oprávňujúce správcu podať návrh
na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu alebo nebytového priestoru v dome na uspokojenie
pohľadávok podľa § 15 ZoVB, avšak len v prípade, ak je schválený nadpolovičnou väčšinou
hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, je to prakticky dôkaz toho,
že pred nadobudnutím účinnosti príslušnej novely ZoVB správca takéto oprávnenie bez
súhlasu vlastníkov bytov nemal. Zároveň až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo ust. § 7 ods. 1
zák. č. 527/2002 Z. z. doplnené tak, že navrhovateľom dražby, okrem vlastníka predmetu
dražby a záložného veriteľa, môže byť aj iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie
dražby podľa osobitného zákona (t. j. aj správca bytového domu podľa § 8b ods. 2 písm. i/
ZoVB), čo potvrdzuje, že do 31.12.2007 správca bytového domu bez ďalšieho
navrhovateľom dražby byť nemohol.
24. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 4Cdo 59/2009 zo dňa 25.2.2010
v obdobnej právnej veci dospel k záveru, že: „... v prípade, že si žalobcovia ako vlastníci
bytu riadne a včas neplnili svoj dlh, mohol sa záložný veriteľ (ostatní vlastníci) domáhať
uspokojenia svojej pohľadávky voči takémuto vlastníkovi zo zálohu (bytu) jeho predajom
(a predajom jeho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach
bytového domu) na dobrovoľnej dražbe (§ 7, § 15 zákona č. 527/2002 Z. z.). Žalovaný 1.
ako správca mohol zastupovať vlastníkov aj pri výkone záložného práva zriadeného
zákonom v prospech ostatných vlastníkov vtedy, keby mal ich súhlas (§ 3 ods. 8 zákona
č. 527/2002 Z. z.). V prejednávanej veci je preukázané, že takýto súhlas nebol
žalovanému 1. daný, čo vyplýva z dokazovania vykonaného zmluvou o výkone správy
a zo skutočnosti, že žalovaným 1. iný dôkaz predložený nebol. Najvyšší súd Slovenskej
republiky poznamenáva, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. dával správcovi možnosť
vymáhať vzniknuté nedoplatky, neumožňoval mu bez príslušného splnomocnenia
od vlastníkov uzavierať s dražobníkom zmluvu o vykonaní dražby bytu. Podľa zákona
č. 182/1993 Z. z. správca vykonával správu majetku vlastníkov vo svojom mene a na účet
vlastníkov, zatiaľ čo záložným veriteľom bola osoba oprávnená v mene vlastníka draženej
veci navrhnúť vykonanie dražby. Žalovaný 1. nebol v danom prípade vlastníkom predmetu
dražby, ani záložným veriteľom, ani nebol nimi splnomocnený na uzavretie zmluvy
o vykonaní dobrovoľnej dražby a keď tak urobil, konal v rozpore so zákonom. Dražba bola
vykonaná na základe neplatne uzavretej zmluvy so žalovaným 1.“
25. Rovnaký právny záver, teda že v zmysle ust. § 3 ods. 8 zákona č. 527/2002 Z. z.
v znení účinnom do 31.12.2007 mohol správca zastupovať vlastníkov bytov pri výkone
záložného práva zriadeného zákonom v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keby mal
na to ich súhlas, prijal aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn. 7Co/84/2013
z 24.10.2013. Toto rozhodnutie Krajského súdu v Prešove bolo na základe podanej sťažnosti
podrobené ústavnoprávnej kontrole Ústavným súdom SR, ktorý vo svojom uznesení
č. k. II. ÚS 747/2014-23 zo dňa 6.11.2014 dospel k záveru, že právne závery krajského súdu
majú oporu v zákone. Navyše rovnaké právne závery prijal aj Krajský súd v Trnave
v rozsudku sp. zn. 10Co/67/2011 zo dňa 24.4.2012, či Okresný súd Trenčín v rozsudku
sp. zn. 24C/9/2016 zo dňa 31.12.2013, čím možno uzavrieť, že ide už o ustálenú
rozhodovaciu prax súdov SR.
26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právny záver súdu prvej inštancie (napriek
aplikácii v čase uzavretia zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby neúčinného ust. § 8b
ods. 2 písm. i/ ZoVB) o tom, že správca mohol podať návrh na vykonanie dobrovoľnej
dražby a uzavrieť s dražobníkom zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby len ak takýto úkon
vopred schválila nadpolovičná väčšina hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome, bol správny, nakoľko uvedené platilo v zmysle právnej úpravy § 8b
ods. 1, 2 ZoVB, § 14 ods. 2, § 15 ods. 1 ZoVB a ust. § 3 ods. 8 a § 7 ods. 1
zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Pokiaľ takýto súhlas nemal, je zmluva
o vykonaní dražby zo dňa 9.5.2005 neplatná a rovnako je aj na základe takejto neplatnej
zmluvy neplatná aj samotná dražba vykonaná dňa 10.8.2005.»
18. Závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku v jeho sťažovateľmi
namietanej časti zdôvodnené riadne a presvedčivo, rozsudok v tejto časti nevykazuje znaky
zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv
sťažovateľov, ktoré by boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu o neplatnosti
dražby vykonanej 10. augusta 2005 z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu práv zaručených
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého
rozsudku v jeho namietanej časti z ústavne významných hľadísk dospel k záveru, že krajský
súd primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľov, vysporiadal sa
s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie o neplatnosti dražby, a to aj s poukazom
na rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných právnych veciach. V procese interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov zo strany krajského súdu teda nebol
obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti.
19. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie
majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
20. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor, s ktorým
sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05).
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku takéhoto výkladu
či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie nimi
označených práv.
22. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú
sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite ústavnej sťažnosti
(zrušenie napadnutého rozsudku a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu