Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 434/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Petra Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a obchodnej spoločnosti

, , , zastúpených

obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o., Mierové

námestie 14, Trenčín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Eckmann,

pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave č. k. -1030 z 21. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a obchodnej spoločnosti ,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozsudku a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej spolu len „sťažovatelia“),

pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1030

z 21. januára 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:

«Krajský súd Trnava (ďalej aj len ako „KS TT“) ako odvolací súd rozsudkom

č. -1030 zo dňa 21. 01. 2020 o odvolaní žalovaných 1) - 4) voči rozsudku

Okresného súdu Piešťany č. -894 zo dňa 08. 06. 2018 (ďalej len ako „rozsudok

súdu prvej inštancie“ v príslušnom gramatickom tvare) nasledovne rozhodol:

- výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalobu

o určenie neplatnosti dražby vykonanej dňa 10. 08. 2005 vo vzťahu k žalovanému 4)

zamietol a vo zvyšku vo vzťahu k žalovaným 1) - 3) potvrdil;

- výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. zmenil tak, že žalobu

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti označenej v žalobe vo vzťahu k žalovanému 1)

- 3) zamietol a vo zvyšku vo vzťahu k žalovanému 4) potvrdil;

- výrokom III. rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. zmenil tak,

že žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 09. 05. 2005

a v časti o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu zo dňa 05. 05. 2006 zamietol;

- výrokmi IV. a V. priznal žalovaným 1) - 4) voči žalobcom 1) a 2) nárok

na náhradu trov konania.

Sťažovatelia považujú vyššie uvedený rozsudok KS TT, v časti ktorou došlo

k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku o určenie neplatnosti dražby

vykonanej dňa 10. 08. 2005 vo vzťahu k žalovaným 1) - 3) a čo do výroku o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam označených v žalobe vo vzťahu k žalovanému 4),

za nesprávny a zasahujúci do ich práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovatelia tvrdia, že rozsudkom súdu prvej

inštancie i rozsudkom KS TT ako odvolacieho súdu v napadnutej časti došlo na ich ujmu

k porušeniu princípu právnej istoty, ktorého esenciálnou súčasťou je aj princíp

predvídateľnosti práva...

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle obsahu tejto ústavnej sťažnosti,

je potrebné poukázať na to, že rozsudkom prvej inštancie bolo v celom rozsahu vyhovené

žalobe žalobcov 1) a 2) a určené, že títo sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele

1/2, nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej vo výroku IV. jeho rozsudku. Súčasne súd prvej

inštancie určil za neplatné právne úkony označené vo výrokoch I. až III. jeho rozsudku.

Proti uvedenému rozsudku podali všetci žalovaní 1) - 4) vrátane sťažovateľov ako

žalovaných 1) a 2) odvolanie. Podstata podaného odvolania oboch sťažovateľov spočívala

v tom, že ak súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti napadnutej zmluvy o výkone

dobrovoľnej dražby, a teda súčasne samotnej dobrovoľnej dražby, považoval za určujúcu

otázku existenciu súhlasu nadpolovičnej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome s vykonaním príslušnej dobrovoľnej dražby, bolo potrebné

vychádzať z toho, že ku dňu uzatvorenia napadnutej Zmluvy o vykonaní dražby zo dňa

09. 05. 2005 podľa časovej verzie o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov účinnej od 01. 07. 2004 do 31. 10. 2005, predmetná právna norma vo svojom §8b

ods. 2 vôbec neobsahovala písm. „i“, s odkazom na ktoré písmeno súd prvej inštancie

založil svoje rozhodnutie o neplatnosti napadnutej zmluvy o vykonaní dražby. Napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do výroku I. naviac vychádzalo, podľa názoru

sťažovateľov, z celkom nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadne vyhodnotenia

oprávnenia správcu bytového domu podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby

až po schválení takéhoto návrhu nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome. Keďže takáto povinnosť zo

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov k rozhodnému dňu, t. j. ku dňu 09. 05. 2005,

nevyplývala, sťažovatelia považovali a doposiaľ považujú právny názor súdu prvej inštancie

o neplatnosti napadnutej Zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 09. 05. 2005 za nesprávny,

nedôvodný a rozporný s vyššie označenou právnou úpravou. Vo vzťahu k tejto časti

rozsudku súdu prvej inštancie, ktorú potvrdil aj KS TT ako odvolací súd výrokom I. vyššie

uvedeného rozsudku a ktorá je s ohľadom na obsah tejto ústavnej sťažnosti

aj najrelevantnejšia, KS TT uviedol, že hoci o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení účinnom od 01. 07. 2004 do 31. 10. 2005 skutočne

explicitne nevyžadoval výslovné udelenie splnomocnenia vlastníkmi bytov a nebytových

priestorov žalovanému 3) ako správcovi bytového domu na uzatvorenie zmluvy o vykonaní

dobrovoľnej dražby, existencia takéhoto splnomocnenia mala vyplynúť z § 3 ods. 8 zákona

č. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom

k 09. 05. 2005.

Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že Krajským súdom Trnava prezentovaný výklad

dotknutých ustanovení o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení účinnom od 01. 07. 2004 do 31. 10. 2005 ako aj

o dobrovoľných dražbách a o doplnení

o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom k 09. 05. 2005 je

absolútne nesprávny a nezodpovedajúci kritériám spravodlivého súdneho rozhodnutia

a rozhodnutia súladného s princípom právnej istoty. Podľa §8b ods. 2 písm. e) zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného v rozhodnom období

totiž každému správcovi bytového domu prináležalo oprávnenie a najmä povinnosť sledovať

úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. Uvedená zákonná

povinnosť bola citovaným zákonným ustanovením zákonodarcom definovaná pre každého

správcu bytového domu bez obmedzenia alebo limitácie a bez vymedzenia akýchkoľvek

výnimiek. Zo všetkých dostupných slovníkov slovenského jazyka pritom vyplýva, že pojem

„vymáhať“ treba vykladať ako niečo od niekoho dôrazne žiadať, požadovať, vyžadovať

resp. vo forme právneho nároku vynucovať. Ak teda mal žalovaný 3) ako správca

príslušného bytového domu zákonom zverenú povinnosť vymáhať od jednotlivých vlastníkov

bytov a nebytových priestorov nedoplatky za úhrady za plnenia a úhrady preddavkov

do fondu prevádzky údržby a opráv, toto právo mu bolo zverené v rozsahu možnosti využitia

všetkých dostupných právnych prostriedkov a (právnych) nástrojov v rámci právneho

poriadku Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené považujú sťažovatelia

za neakceptovateľný názor KS TT uvedený v bode 23. odôvodnenia jeho rozhodnutia, podľa

ktorého z ustanovenia o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov účinného v rozhodnom období nemožno žalovanému 3)

ako správcovi bytového domu priznávať viac práv ako vyplýva z označeného zákonného

ustanovenia v spojení s ostatnými právnymi normami. S poukazom na skutočnosť,

že spomínané ustanovenie ukladalo každému správcovi bytového domu povinnosť vymáhať

nedoplatky za úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv

bez akéhokoľvek zákonného obmedzenia, uzatvorenie zmluvy o vykonaní dobrovoľnej

dražby nemožno, podľa názoru sťažovateľov, považovať za „prekročenie“ práv

žalovaného 3), ale za výkon jeho zákonných povinností či oprávnení, a to aj v súlade už

s vyššie citovaným . Súd prvej inštancie spolu

s KS TT ako odvolacím súdom svojimi rozhodnutiami založili do minulosti pre správcu

bytového domu povinnosť v podobe potreby disponovania so súhlasom nadpolovičnej

väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome s uzatvorením zmluvy

o vykonaní dobrovoľnej dražby, ktorá mu nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu.

Takýto postup súdov však znamená porušenie zásady vyjadrenej v

Slovenskej republiky, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len (i) zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

(ii) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb alebo (iii) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2

...

Za ústavne nekonformný považujú sťažovatelia názor KS TT vyjadrený v bode 23.

odôvodnenia jeho rozhodnutia, podľa ktorého nemožnosť správcu bytového domu uzatvoriť,

bez osobitného súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov dotknutého bytového

domu, zmluvu o vykonaní dražby má vyplývať aj z

o dobrovoľných dražbách a o doplnení

v znení účinnom k rozhodnému dňu. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia platilo,

že navrhovateľ, ktorý nie je záložným veriteľom, nemôže bez súhlasu záložného veriteľa

navrhnúť dražbu predmetu dražby, ku ktorému bolo zriadené záložné právo. Pri takto

vyslovenom právnom názore KS TT však nezohľadnil fakt, že žalovaný 3) ako správca

príslušného bytového domu zo zákona zastupoval dotknutých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov. Správca bytového domu teda vystupoval a vo vzťahu k tretím osobám konal

bez existencie akékoľvek zákonného obmedzenia. Správca bytového domu teda nepriamo

konal akoby v postavení zákonného zástupcu v zmysle .

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia tvrdia, že súhlas vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v príslušnom bytom dome ako zákonných záložných veriteľov bol vyjadrený

uzatvorením príslušnej zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby medzi sťažovateľom 2)

ako dražobníkom a správcom bytového domu. Ak teda KS TT vo svojom rozhodnutí tvrdí,

že žalovaný 3) ako správca bytového domu nemohol bez súhlasu vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v bytovom dome ako zákonných záložných veriteľov samostatne

navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby s poukazom na absenciu jeho postavania ako

záložného veriteľa, považujú sťažovatelia takýto právny názor za nesprávny. Žalovaný 3)

ako správca bytového domu v postavení zákonného zástupcu disponoval všetkými právami

a povinnosťami dotknutých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome

v rozsahu jeho oprávnenia vymáhať nedoplatky a pri všetkých právnych úkonoch s touto

činnosťou spojenými. V rozhodnom čase žiadny právny predpis nerozlišoval medzi konaním

správcu ako zástupcu vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri právnom úkone

uzatvorenia zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby a pri iných právnych úkonoch.

... Právna norma obsiahnutá v

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného v rozhodnom období bola absolútne

komplexná a naproste jasná, výstižná, určitá a neposkytujúca možnosť rozličného výkladu.

Naviac, sťažovatelia sú názoru, že KS TT sa svojím napadnutým rozhodnutím dopustil

neprípustného postupu, keď tento nie že právo dotváral, ale právo priamo tvoril tým,

že správcovi bytového domu uložil povinnosť nad rámec zákona.»

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Trnava

č. -1030 zo dňa 21. 01. 2020 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu Trnava č. -1030 zo dňa 21. 01. 2020 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 675,43 eur,

ktorú je Krajský súd Trnava zaplatiť na účet ich spoločne splnomocnenej advokátskej

kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

8. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

11. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (, ).

13. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu tohto základného práva

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

15. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

16. Sťažovatelia sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

pričom k porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť napadnutým rozsudkom

krajského súdu v časti, ktorou došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ ide

o výrok o určenie neplatnosti dražby vykonanej 10. augusta 2005 vo vzťahu k žalovaným

v 1. až 3. rade a výrok o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam označených v žalobe

vo vzťahu k žalovanému vo 4. rade.

17. Ústavný súd z už uvedených hľadísk preskúmal napadnutý rozsudok krajského

súdu v namietanej časti a nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

krajského súdu nemajúci oporu v zákone. Krajský súd v sťažovateľmi namietanej časti

napadnutého rozsudku uviedol:

«19. Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci bolo posúdiť, či správca bytového

domu (žalovaný 3.) bol oprávnený v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov

v bytovom dome s. č. ., uzatvoriť zmluvu o vykonaní

dobrovoľnej dražby s dražobníkom (žalovaný 2.) za účelom vymoženia pohľadávok

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome zabezpečených

záložným právom podľa aj bez ich súhlasu, resp. splnomocenia.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že napriek tomu, že súd prvej inštancie nesprávne

aplikoval na posúdenie platnosti uzavretej zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby zo dňa

9.5.2005 ustanovenie účinné až od 1.7.2007, dospel napriek tomu

k vecne správnemu záveru, že podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu alebo

nebytového priestoru v dome na uspokojenie pohľadávok podľa , mohol v danom

prípade (t. j. ku dňu 9.5.2005) správca bytového domu len za predpokladu, že mal na to

súhlas vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome, ktorí takýto

úkon schválili príslušnou väčšinou ( v znení účinnom ku dňu 9.5.2005),

inak mu toto právo samostatne nepatrí.

21. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluvu o vykonaní dobrovoľnej

dražby dňa 9.5.2005 uzavrel s dražobníkom v mene vlastníkov bytov ako záložcov

a navrhovateľov dražby ako ich zákonný zástupca správca bytového domu - žalovaný 3.

V priebehu konania nebolo preukázané, že by na uzavretie takejto zmluvy bol vlastníkmi

bytov osobitne splnomocnený, prípadne že by sa konala schôdza vlastníkov bytov

a nebytových priestorov, na ktorej by vlastníci odsúhlasili, aby správca podal návrh

na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu žalobcov na uspokojenie pohľadávok zabezpečených

podľa záložným právom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome,

resp. že by mu takéto oprávnenie vyplývalo priamo zo zmluvy o výkone správy daného

bytového domu. Obrana správcu (žalovaného 3.) spočívala v tom, v čase uzavretia zmluvy

o vykonaní dobrovoľnej dražby dňa 9.5.2005 v zmysle príslušných ust. nepotreboval

predchádzajúci súhlas vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome na podanie návrhu

na vykonanie dražby a na uzavretie takejto zmluvy, nakoľko v zmysle ust.

v znení účinnom k 9.5.2005 vykonával správca správu majetku vlastníkov samostatne

vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a podľa § 8b

ods. 2 písm. e) bol vyslovene povinný vymáhať vzniknuté nedoplatky za úhrady za plnenia

a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv.

22. Odvolací súd má za to, že v znení účinnom k 9.5.2005

v ustanovení § 8b ods. 2 písm. e) síce umožňoval žalovanému 3. ako správcovi vymáhať

vzniknuté nedoplatky od vlastníkov bytov a nebytových priestorov (podľa

účinného k 9.5.2005 samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov), avšak neumožňoval

správcovi bez súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, vymáhať

tieto nedoplatky spôsobom predaja bytu dlžníkov na dobrovoľnej dražbe a teda bez ich

súhlasu ani uzavrieť zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby bytu s dražobníkom. Správca

bytového domu (tu žalovaný 3.) totiž nemal postavenie vlastníka predmetu dražby a ani

postavenie záložného veriteľa. Záložné právo v zmysle mohlo totiž

zo zákona vzniknúť buď v prospech spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov,

alebo v prípade, ak sa spoločenstvo nezriaďovalo, v prospech ostatných vlastníkov bytov

a nebytových priestorov. Žalovaný 3. ako správca preto mohol v danom prípade zastupovať

vlastníkov pri výkone záložného práva zriadeného zákonom ( ) v prospech

ostatných vlastníkov iba vtedy, keď mal na to ich súhlas, čo je zrejmé z ust. § 3 ods. 8

v znení účinnom k 9.5.2005, podľa ktorého navrhovateľ, ktorý nie je

záložným veriteľom, nemôže bez súhlasu záložného veriteľa navrhnúť dražbu predmetu

dražby, ku ktorému bolo zriadené záložné právo. Navrhovateľom dražby podľa § 7 ods. 1

v znení účinnom k 9.5.2005 tiež mohol byť iba vlastník predmetu

dražby, alebo osoba oprávnená konať v mene vlastníka (predmetu dražby, pozn.) podľa

osobitného zákona (záložný veriteľ), ktorý za podmienok ustanovených týmto zákonom

navrhuje vykonanie dražby. Podľa v znení účinnom

k 9.5.2005 potom možno dražbu vykonať iba na základe písomnej zmluvy o vykonaní

dražby, ktorú uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom, pričom podľa § 16 ods. 7 cit.

zákona ak zmluva uzavretá medzi navrhovateľom dražby a dražobníkom neobsahuje

náležitosti stanovené týmto zákonom, je neplatná. Žalovaný 3. však postavenie vlastníka

predmetu dražby a ani postavenie záložného veriteľa nemal. Ako správca, mohol zastupovať

vlastníkov bytov ako záložných veriteľov pri výkone záložného práva zriadeného zákonom

v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keby mal na to ich súhlas, čo je zrejmé z ust. § 3

ods. 8 v znení účinnom k 9.5.2005. Znamená to, že aj keď zák.

č. umožňoval správcovi vymáhať vzniknuté nedoplatky, vzhľadom na ust.

ods. 8 , správca nebol oprávnený bez príslušného súhlasu vlastníkov

bytov ako záložných veriteľov, navrhnúť dražbu predmetu dražby, mohol tieto nedoplatky

vymáhať iba iným spôsobom. V danom prípade žalovaný 3. nebol vlastníkom predmetu

dražby, ani záložným veriteľom a nemal ani žiaden súhlas od vlastníkov bytov, oprávňujúci

ho navrhnúť vykonanie dražby bytu žalobcov, preto nebol oprávnený uzavrieť v mene

vlastníkov bytov s dražobníkom bez ďalšieho zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby.

Pokiaľ však s dražobníkom uzavrel dňa 9.5.2005 zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby,

konal v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je dražba vykonaná dňa 10.8.2005 na základe

neplatne uzavretej zmluvy žalovaným 3. absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho

zákonníka.

23. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo samotného ustanovenia § 8b

ods. 2 písm. e) , nemožno správcovi priznávať viac práv, než vyplýva z tohto

ustanovenia v spojení s ostatnými právnymi normami, v tomto prípade najmä v spojení

s relevantnými ustanoveniami a o dobrovoľných

dražbách. Ust. v znení účinnom k 9.5.2005 upravuje iba

všeobecné oprávnenie správcu vymáhať vzniknuté nedoplatky. Tým sa myslí vymáhať tieto

nedoplatky predovšetkým bežnými spôsobmi, a to najmä mimosúdne (výzvami, pokusmi

o pokonávku), či súdnou cestou (podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu,

či žalobou vo veci samej), neobsahuje však konkrétne právo správu domu podať návrh

na vykonanie dražby bytu vlastníka majúceho nedoplatky. Správca v zmysle

v znení účinnom do 30.6.2007 teda nebol priamo zo zákona oprávnený

kedykoľvek podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby, takéto oprávnenie mal len

v prípade, že mu na to dali záložní veritelia (ostatní vlastníci bytov) súhlas, teda vyžadovalo

sa ich schválenie, prijaté príslušnou väčšinou na schôdzi vlastníkov, resp. udelené

splnomocnenie. Pokiaľ sa však správca príslušným plnomocenstvom, resp. schválením

vlastníkov bytov pri uzatváraní zmluvy o vykonaní dražby nepreukázal, platí, že zmluvu

uzavrel sám, pričom však správca nebol subjektom samostatne oprávneným navrhnúť

vykonanie dražby v zmysle v tom čase platného znenia ust.

Takýto záver je logický aj preto, že záložné právo k bytu dlžníka prislúcha ostatným

vlastníkom v dome a nie správcovi. Pokiaľ potom zákonodarca až s účinnosťou od 1.7.2007

zaviedol so ust. aj ust. písm. i) výslovne oprávňujúce správcu podať návrh

na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu alebo nebytového priestoru v dome na uspokojenie

pohľadávok podľa , avšak len v prípade, ak je schválený nadpolovičnou väčšinou

hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, je to prakticky dôkaz toho,

že pred nadobudnutím účinnosti príslušnej novely správca takéto oprávnenie bez

súhlasu vlastníkov bytov nemal. Zároveň až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo ust. § 7 ods. 1

doplnené tak, že navrhovateľom dražby, okrem vlastníka predmetu

dražby a záložného veriteľa, môže byť aj iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie

dražby podľa osobitného zákona (t. j. aj správca bytového domu podľa § 8b ods. 2 písm. i/

), čo potvrdzuje, že do 31.12.2007 správca bytového domu bez ďalšieho

navrhovateľom dražby byť nemohol.

24. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. zo dňa 25.2.2010

v obdobnej právnej veci dospel k záveru, že: „... v prípade, že si žalobcovia ako vlastníci

bytu riadne a včas neplnili svoj dlh, mohol sa záložný veriteľ (ostatní vlastníci) domáhať

uspokojenia svojej pohľadávky voči takémuto vlastníkovi zo zálohu (bytu) jeho predajom

(a predajom jeho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach

bytového domu) na dobrovoľnej dražbe (, ). Žalovaný 1.

ako správca mohol zastupovať vlastníkov aj pri výkone záložného práva zriadeného

zákonom v prospech ostatných vlastníkov vtedy, keby mal ich súhlas (§ 3 ods. 8 zákona

č. ). V prejednávanej veci je preukázané, že takýto súhlas nebol

žalovanému 1. daný, čo vyplýva z dokazovania vykonaného zmluvou o výkone správy

a zo skutočnosti, že žalovaným 1. iný dôkaz predložený nebol. Najvyšší súd Slovenskej

republiky poznamenáva, že aj keď dával správcovi možnosť

vymáhať vzniknuté nedoplatky, neumožňoval mu bez príslušného splnomocnenia

od vlastníkov uzavierať s dražobníkom zmluvu o vykonaní dražby bytu. Podľa zákona

č. správca vykonával správu majetku vlastníkov vo svojom mene a na účet

vlastníkov, zatiaľ čo záložným veriteľom bola osoba oprávnená v mene vlastníka draženej

veci navrhnúť vykonanie dražby. Žalovaný 1. nebol v danom prípade vlastníkom predmetu

dražby, ani záložným veriteľom, ani nebol nimi splnomocnený na uzavretie zmluvy

o vykonaní dobrovoľnej dražby a keď tak urobil, konal v rozpore so zákonom. Dražba bola

vykonaná na základe neplatne uzavretej zmluvy so žalovaným 1.“

25. Rovnaký právny záver, teda že v zmysle ust.

v znení účinnom do 31.12.2007 mohol správca zastupovať vlastníkov bytov pri výkone

záložného práva zriadeného zákonom v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keby mal

na to ich súhlas, prijal aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn.

z 24.10.2013. Toto rozhodnutie Krajského súdu v Prešove bolo na základe podanej sťažnosti

podrobené ústavnoprávnej kontrole Ústavným súdom SR, ktorý vo svojom uznesení

č. k. -23 zo dňa 6.11.2014 dospel k záveru, že právne závery krajského súdu

majú oporu v zákone. Navyše rovnaké právne závery prijal aj Krajský súd v Trnave

v rozsudku sp. zn. zo dňa 24.4.2012, či Okresný súd Trenčín v rozsudku

sp. zn. zo dňa 31.12.2013, čím možno uzavrieť, že ide už o ustálenú

rozhodovaciu prax súdov SR.

26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právny záver súdu prvej inštancie (napriek

aplikácii v čase uzavretia zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby neúčinného ust. § 8b

ods. 2 písm. i/ ) o tom, že správca mohol podať návrh na vykonanie dobrovoľnej

dražby a uzavrieť s dražobníkom zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby len ak takýto úkon

vopred schválila nadpolovičná väčšina hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome, bol správny, nakoľko uvedené platilo v zmysle právnej úpravy § 8b

ods. 1, 2 , , a ust. a

o dobrovoľných dražbách. Pokiaľ takýto súhlas nemal, je zmluva

o vykonaní dražby zo dňa 9.5.2005 neplatná a rovnako je aj na základe takejto neplatnej

zmluvy neplatná aj samotná dražba vykonaná dňa 10.8.2005.»

18. Závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku v jeho sťažovateľmi

namietanej časti zdôvodnené riadne a presvedčivo, rozsudok v tejto časti nevykazuje znaky

zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv

sťažovateľov, ktoré by boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu o neplatnosti

dražby vykonanej 10. augusta 2005 z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu práv zaručených

a dohovoru. Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého

rozsudku v jeho namietanej časti z ústavne významných hľadísk dospel k záveru, že krajský

súd primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľov, vysporiadal sa

s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie o neplatnosti dražby, a to aj s poukazom

na rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných právnych veciach. V procese interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov zo strany krajského súdu teda nebol

obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti.

19. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie

majúce požadovanú kvalitu v zmysle a dohovoru).

20. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor, s ktorým

sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku takéhoto výkladu

či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa a tiež ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie nimi

označených práv.

22. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd ústavnú

sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite ústavnej sťažnosti

(zrušenie napadnutého rozsudku a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu