Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 518/2020
PDF · 402 KB
No categories available
I. ÚS 518/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Ivana Fiačana a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Vlkolinským, Nám. SNP 17/29, Zvolen, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 12 C 35/2019-
38 zo 17. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
14. apríla 2020 sa , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k.
12 C 35/2019-38 zo 17. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktoré navrhuje
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
2. Sťažovateľka v rámci ústavnej sťažnosti požiadala o ustanovenie právneho
zástupcu. Podaním doručeným ústavnému súdu 7. augusta 2020 však oznámila, že jej bol
prostredníctvom Centra právnej pomoci ustanovený advokát JUDr. Michal Vlkolinský,
ktorý 4. septembra 2020 doplnil jej ústavnú sťažnosť.
3. Z ústavnej sťažnosti a z príloh nej pripojených vyplýva, že na základe žaloby
sťažovateľky sa na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 35/2019 vedie konanie o uloženie
termínu na vypratanie a uvoľnenie nehnuteľnosti. Sťažovateľka s podaním žaloby požiadala
o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a k žiadosti priložila vyplnené tlačivo, ktorým
preukazovala svoje pomery.
4. Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľke oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov. Z predložených listinných dôkazov vyvodil, že sťažovateľka
nepoberá dávky a príspevky v hmotnej núdzi, nie je a ani nebola evidovaná ako uchádzač
o zamestnanie, v roku 2001 jej bol odňatý invalidný dôchodok a súdu nijako nepreukázala
nepriaznivý zdravotný stav, ktorý by jej v súčasnosti bránil zamestnať sa. Nadväzne okresný
súd skonštatoval, že v prípade sťažovateľky nie sú splnené podmienky na úplné alebo
čiastočné oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Napadnuté uznesenie vydal sudca
okresného súdu, a preto proti nemu nebol prípustný opravný prostriedok, o čom bola
sťažovateľka poučená. Napriek tomu sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu
odvolanie, v ktorom poukázala na iné súdne konania, v ktorých bola oslobodená od platenia
súdnych poplatkov. Okresný súd podaním z 18. februára 2020 upovedomil sťažovateľku
o tom, že proti napadnutému uzneseniu vydanému sudcom okresného súdu nie je prípustné
odvolanie ani sťažnosť.
5. Sťažovateľka s napadnutým uznesením nesúhlasí, považuje ho za neodôvodnené a
nepresvedčivé. V tomto smere napadnutému uzneseniu vyčíta absenciu úvahy okresného
súdu o tom, ako sa vysporiadal so základom pre určenie výšky súdneho poplatku
a s prílohami, ktoré priložila k svojej žiadosti o oslobodenie do platenia súdneho poplatku
vrátane potvrdení zo Sociálnej poisťovne a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorými
podľa nej dostatočným spôsobom preukázala, že nemá žiaden príjem.
6. Na tomto základe sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd
prijal jej ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil porušenie jej práv,
napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej
náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6
ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“).
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13.1 Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m.
16. Zmyslom a účelom ústavného práva na súdnu ochranu je zaručiť, resp. umožniť
každému reálny prístup k súdu, a to po splnení podmienok ustanovených zákonom
(I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa teda zaručuje predovšetkým
prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva
na súdnu ochranu (II. ÚS 71/97).
17. Právo na súdnu ochranu (právo na prístup k súdu) teda nie je absolútne, ale
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha v súlade
s čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy podmienkam, akými sú napríklad procesná
subjektivita, zákonné lehoty, náležitosti žaloby, exceptio rei iudicatae (prekážka
právoplatne rozhodnutej veci) a prekážka litispendencie, ako aj platenie súdnych poplatkov
a iné podmienky súdneho konania.
17.1 Právo na prístup k súdu je jedným zo základných komponentov práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť viaceré prípustné možnosti
obmedzenia práva na prístup k súdu. Patrí sem napr. imunita proti súdnemu konaniu (napr.
cudzí diplomati), zákonné lehoty na uplatnenie určitých práv, povinné advokátske
zastúpenie, nesplnenie formálnych a materiálnych žalobných náležitostí, ale tiež inštitút
súdnych poplatkov.
17.2 Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry ESĽP vyplýva,
že ani ústava, ani dohovor negarantujú právo na bezplatné súdne konanie. Uloženie
poplatkovej povinnosti v súkromnoprávnych sporoch (ani v konaní v správnom súdnictve)
nemožno samo osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu chráneným
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. rozsudok ESĽP vo veci Kreuz proti
Poľsku z 19. 6. 2001, sťažnosť č. 28249/95, § 60; rozsudok ESĽP vo veci Airey proti Írsku z
9. 10. 1979, sťažnosť č. 6289/73, § 26 ‒ § 26, ako aj IV. ÚS 144/04).
18. V tejto súvislosti ústavný súd tiež už judikoval, že rozhodovanie o oslobodení
od súdnych poplatkov patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov
(II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015, porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 788/09). Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby
vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa
oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov. I. ÚS 27/2014, III. ÚS 559/2011,
III. ÚS 441/2014, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením, ktorým okresný súd nepriznal
sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky
nesprávne vyhodnotil jej pomery vo vzťahu k reálnej možnosti úhrady súdneho poplatku
za podanú žalobu, svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, a preto vidí v jeho rozhodnutí
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov porušenie svojich práv. Súčasne upriamuje
pozornosť ústavného súdu na to, že v iných veciach jej všeobecné súdy oslobodenie
od súdnych poplatkov priznali.
20. V nadväznosti na už vymedzené judikatórne východiská ústavného súdu a ESĽP
vo vzťahu k problematike súdnych poplatkov ústavný súd uvádza, že samotné nepriznanie
oslobodenia od súdneho poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu (porov. II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012, II. ÚS 134/2015,
21. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov sa môže stať predmetom
ústavnej ochrany v prípade, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie
základných práv a slobôd. Ústavný súd by mohol zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných
súdov o poplatkovej povinnosti iba celkom výnimočne, za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom
na výšku súdneho poplatku, posudzovanú v rámci konkrétnych okolností prípadu a v rámci
ekonomických (finančných) možností strany sporu zaplatiť tento súdny poplatok, a
vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva
strany sporu na súdnu ochranu (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti
Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná
rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne
nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní).
Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy tiež
v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou zaručených základných
práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia
všeobecným súdom, na ktoré poukazovala i sťažovateľka.
22. O žiaden z takýchto prípadov vo veci sťažovateľky nešlo. K tomuto záveru
dospel ústavný súd po tom, čo preskúmal napadnuté uznesenie skrz už uvedených ústavne
významných hľadísk.
23. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie najskôr všeobecnými interpretačnými
východiskami pre posúdenie predpokladov priznania oslobodenia od poplatkovej
povinnosti. Nadväzne vykonal dokazovanie k posúdeniu majetkových pomerov
sťažovateľky, pričom vychádzal z tlačiva, ktorým sťažovateľka preukazovala svoje
majetkové pomery, z elektronického výpisu z katastra nehnuteľností, zo správ Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny, Dopravného inšpektorátu a Sociálnej poisťovne. Na základe
vyhodnotenia týchto podkladov dospel okresný súd k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú
splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov (bod 4 tohto uznesenia).
Zdôraznil pritom, že ide o zákonnú povinnosť a oslobodenie od nej prichádza do úvahy len
vo výnimočných prípadoch, ktoré je potrebné podrobiť starostlivému posúdeniu, berúc
do úvahy všetky tomu zodpovedajúce aspekty. Preto sústredil svoju pozornosť nielen
na momentálnu finančnú situáciu sťažovateľky, ale aj na jej celkové osobné, majetkové,
sociálne a finančné okolnosti.
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd svoje
rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil, pričom v zásade vysvetlil, na akých
skutočnostiach založil svoj záver o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.
Napadnuté uznesenie preto nemožno hodnotiť ako neodôvodnené alebo svojvoľné. Ústavný
súd nezistil v posudzovanej veci také zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani
k záveru, že by bol výklad, no predovšetkým aplikačný prístup okresného súdu k žiadosti
sťažovateľky z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby
v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
25. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedostatočnosti odôvodnenia
napadnutého uznesenia ústavný súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
26. K námietke sťažovateľky (vznesenej až v odvolaní, ktoré nebolo prípustné, resp.
v konaní pred ústavným súdom), že v iných právnych sporoch jej všeobecné súdy
oslobodenie od poplatkovej povinnosti priznali, je potrebné uviesť, že túto okolnosť v rámci
svojej žiadosti neuviedla, a preto sa ňou okresný súd v rámci napadnutého uznesenia ani
nemohol zaoberať. Pokiaľ v týchto rozhodnutiach vidí sťažovateľka dôvod na zásah
ústavného súdu, je potrebné zdôrazniť, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je skúmať skutkový stav v konaní
pred všeobecnými súdmi a nahrádzať právne názory a rozhodnutia príslušných súdov
svojimi vlastnými (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ako už bolo naznačené,
ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená
len v prípade, ak by došlo k porušeniu noriem podústavného práva osobitnej ústavnej
intenzity, čo však ústavný súd v súvislosti s označeným rozhodnutím okresného súdu
nezistil.
27. Aj keď sa negatívny záver súdu o návrhu sťažovateľky na jej oslobodenie
od poplatkovej povinnosti sekundárne môže dotýkať sťažovateľky, samotný „spor“
o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje
intenzitu opodstatňujúcu porušenie jej základných práv a slobôd. Skutočnosť, že okresný
súd návrhu sťažovateľky nevyhovel totiž ešte neznamená, že jej bol odopretý prístup
k súdu, tobôž stratu sporu.
28. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
z ústavnoprávneho hľadiska nevykazuje také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia práv
sťažovateľky, a preto ústavný súd odmietol jej ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej
sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
30. V závere ústavný súd dáva do pozornosti, že o oslobodenie od súdneho poplatku
možno v priebehu konania požiadať aj opakovane za preukázania predovšetkým
majetkových pomerov žiadateľa a pri doložení všetkých potrebných dôkazov, ktoré je
povinný predložiť k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov žiadateľ, pričom
relevantnou skutočnosťou, na ktorú je potrebné brať zreteľ pri posudzovaní oslobodenia
od súdneho poplatku, je tiež výška súdneho poplatku, pretože majetkové pomery účastníka
konania sú skúmané v korelácii k tejto jeho výške.
31. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. októbra 2020
z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka prejednaná a rozhodnutá
prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa
spravodajkyňa, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia senátu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu