Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 582/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

podnikajúceho pod obchodným menom ,

, , zastúpeného advokátkou Mgr. Lenou Pištovou,

Račianska 66, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo 16. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra

2020 doručená ústavná sťažnosť podnikajúceho pod obchodným

menom , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Lenou Pištovou, Račianska 66,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. apríla 2020 (ďalej

len „namietané rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd poveril súdnu

exekútorku JUDr. Evu Falisovú vykonaním exekúcie na základe rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 21. januára 2016 na vymoženie pohľadávky

oprávneného proti sťažovateľovi ako povinnému. Exekučné konanie

je vedené pod sp. zn. EX 14213/17, sp. zn. . Súdna exekútorka vydala

15. mája 2017 upovedomenie o začatí exekúcie a 13. októbra 2017 exekučný príkaz

na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti (bytu) vo vlastníctve sťažovateľa. Následne

požiadala o vyhotovenie znaleckého posudku na určenie hodnoty predmetnej nehnuteľnosti,

ktorá bola stanovená na sumu 89 700 eur. Dražobná vyhláška bola vydaná 7. novembra

2019 a riade zverejnená. Príklep na dražbe konanej 19. decembra 2019 bol udelený

vydražiteľovi , ktorý zložil dražobnú zábezpeku a urobil najvyššie podanie.

3. Sťažovateľ podal proti udeleniu príklepu počas dražby, teda riadne a včas,

námietky, v ktorých argumentoval, že súdna exekútorka má vedomosť o podaní vylučovacej

žaloby, ako aj podaní návrhu na odklad exekúcie, no napriek tomu dražbu vykonala

a udelila príklep. Následne (22. januára 2020) sťažovateľ podal okresnému súdu, ako aj

súdnej exekútorke podanie označené ako doplnenie námietok z 19. decembra 2012,

v ktorom neboli uvedené žiadne nové námietky nad rámec tých, ktoré boli uvedené

v zápisnici o udelení príklepu, išlo teda iba o doplnenie právnej argumentácie.

4. V napadnutom rozhodnutí okresný súd námietky sťažovateľa ako povinného

zamietol, doplnenie jeho námietok z 22. januára 2020 odmietol ako podané po zákonom

stanovenej lehote a schválil príklep udelený súdnou exekútorkou pri dražbe nehnuteľnosti

konanej 19. decembra 2019 za najvyššie podanie vo výške 89 700 eur. Sťažovateľom včas

podané námietky okresný súd vyhodnotil ako nedôvodné, poukazujúc na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

v zmysle ktorého samotné podanie vylučovacej žaloby nemá za následok odklad exekúcie

podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku a súdny exekútor môže pokračovať v realizovaní

úkonov spojených s predajom nehnuteľnosti. Opačný výklad by podľa názoru okresného

súdu mal za následok, že dražbe by mohla zabrániť akákoľvek šikanózna žaloba zo strany

tretej osoby. Zo zápisnice o udelení príklepu vyplýva, že súdna exekútorka informovala

záujemcov o dražbu nehnuteľnosti a účastníkov dražby o podaní vylučovacej žaloby.

Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť, že odklad exekúcie povolený nebol.

5. Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho veci k porušeniu práva na spravodlivý

súdny proces, a to formalistickým výkladom podania sťažovateľa označeného ako

doplnenie námietok, hoci zákon také doplnenie nevylučuje a sťažovateľ tak urobil

v koncentračnej lehote. Sťažovateľ zdôraznil, že obsahom doplnenia neboli žiadne nové

skutočnosti, len doplnenie právnej argumentácie. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal

na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 22. novembra 2018, v zmysle

ktorého nemožno považovať postup okresného súdu za ústavne súladný, pokiaľ neposúdil

námietky sťažovateľa aj v intenciách podania z 22. januára 2020 a rozhodol o schválení

príklepu. Okresný súd nepostupoval v súlade s § 9a ods. 3 Exekučného poriadku v spojení

s , v dôsledku čoho nedošlo ku komplexnému

posúdeniu námietok sťažovateľa, a teda nebola zabezpečená ochrana jeho práv.

6. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd pristúpil k ústavne nekonformnej

interpretácii § 56 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej

len „Exekučný poriadok“), pokiaľ schválil realizáciu dražby bytu aj v prípade, že bol

podaný návrh na odklad exekúcie, pretože bola podaná žaloba o vylúčenie veci z exekúcie.

Ustanovenie § 56 ods. 6 Exekučného poriadku pritom jednoznačne upravuje, že súdny

exekútor nemôže vykonávať žiadne úkony smerujúce k vykonaniu exekúcie vzhľadom

na podaný návrh na odklad exekúcie, o ktorom musí rozhodnúť exekučný súd. Neobstojí ani

poukázanie okresného súdu na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ,

v ktorom bola riešená iná právna otázka a tiež interpretácia iného ustanovenia Exekučného

poriadku (§ 56 ods. 1). Súčasne v spomínanom konaní bola podaná excindačná žaloba, ale

nebol podaný návrh na odklad exekúcie. Okresný súd síce správne vyriešil otázku,

že samotné podanie žaloby o vylúčenie veci z exekúcie nebráni súdnemu exekútorovi

v možnosti vykonať dražbu, avšak návrh na odklad exekúcie (pokiaľ nejde o návrh

podávaný opakovane z rovnakého dôvodu) je dôvodom, pre ktorý nemôže súdny exekútor

vykonávať úkony, ktoré smerujú k bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Takýmto úkonom

je nepochybne dražba nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa, ktorého majetok je

zabezpečený zriadením exekučného záložného práva.

7. Sťažovateľ tiež argumentoval, že Exekučný poriadok upravuje, v ktorých

prípadoch môže súdny exekútor aj napriek podanému návrhu na odklad exekúcie

zrealizovať dražbu, aby sa tým zabránilo účelovému mareniu zo strany povinného.

V prípade sťažovateľa tieto zákonné podmienky splnené neboli, pretože nešlo o opakovaný

návrh na odklad exekúcie zo strany povinného; išlo o návrh na odklad exekúcie podaný

treťou osobou; išlo o návrh podaný v súvislosti s excindačnou žalobou. Je preto zrejmé,

že v prípade podania návrhu na odklad exekúcie súdny exekútor nemôže vykonať dražbu

dotknutej nehnuteľnosti. Sťažovateľ zastáva názor, že súdna exekútorka v jeho veci

postupovala v rozpore so zákonom, a to napriek vedomosti o podanom návrhu na odklad

exekúcie. Nezohľadnením tejto skutočnosti okresným súdom došlo k ústavne neudržateľnej

interpretácii § 56 ods. 6 Exekučného poriadku, a teda k porušeniu označených práv

sťažovateľa.

8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru namietaným rozhodnutím

okresného súdu, označené rozhodnutie okresného súdu zruší a vráti vec okresnému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie a prizná sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

9. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení,

ktorým uloží súdnej exekútorke zdržať sa vykonávania schváleného príklepu z dražby

dotknutej nehnuteľnosti konanej 19. decembra 2019 a vydražiteľovi uloží strpieť užívanie

tejto nehnuteľnosti sťažovateľom.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy a judikatúra

10. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ; , , , ).

16. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

17. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ;

, , , ).

19. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie

je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ,

).

21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

22. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (). Pokiaľ ide

o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1

dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil

svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A,

č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,

pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná

pre dané rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú

povinné poskytnúť podrobnú odpoveď na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk

proti Holandsku z 19. 4. 1994, séria A, č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé,

že základným otázkam prípadu súd venoval pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku

č. 19997/02, 2007).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených

základných práv zaručených a práva zaručeného dohovorom namietaným

rozhodnutím okresného súdu, ktoré považuje za svojvoľné a arbitrárne z dôvodu, že okresný

súd nesprávne posúdil podanie sťažovateľa označené ako doplnenie námietok a súčasne

okresný súd nesprávne interpretoval § 56 ods. 6 Exekučného poriadku vo vzťahu

k možnosti vykonať dražbu napriek podanému návrhu na odklad exekúcie a excindačnej

žalobe.

24. Ústavný súd, preskúmavajúc namietané rozhodnutie okresného súdu, ktorým boli

námietky sťažovateľa ako povinného proti udeleniu príklepu vznesené na dražbe

zamietnuté, jeho doplnenie námietok bolo odmietnuté a bol schválený príklep udelený

súdnou exekútorkou pri dražbe bytu vo vlastníctve sťažovateľa vydražiteľovi za najvyššie

podanie, vychádzajúc z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí,

dospel k záveru, že sťažovateľom namietaný ústavne nekonformný postup okresného súdu

a nesprávna interpretácia príslušných ustanovení Exekučného poriadku nie sú opodstatnené.

25. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd posúdil dodatočné odôvodnenie

námietok sťažovateľa proti udeleniu príklepu na dražbe ako podané oneskorene, a preto ich

meritórne nepreskúmal. Vo vzťahu k podstate argumentácie sťažovateľa uvedenej vo včas

podaných námietkach, v zmysle ktorej súdny exekútor nemal pokračovať v dražbe

nehnuteľnosti vzhľadom na podanú žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, ako aj návrh

na odklad exekúcie, okresný súd konštatoval, že v súlade s názorom najvyššieho súdu

vysloveným v rozhodnutí sp. zn. súdny exekútor môže pokračovať

v exekúcii aj po podaní excindačnej žaloby, ak o nej nebolo právoplatne rozhodnuté.

Opačný výklad by mal za následok, že by dražbe mohla zabrániť akákoľvek tretia osoba

podaním opakovanej alebo nedôvodnej žaloby o vylúčenie veci z exekúcie. Pokiaľ ide

o návrh na odklad exekúcie podaný osobou, ktorá podala excindačnú žalobu, okresný súd

uviedol, že takýto návrh je táto osoba oprávnená podať, a to z dôvodu, ak možno očakávať,

že exekúcia bude zastavená. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že odklad exekúcie

na základe tohto návrhu povolený nebol.

26. Podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu,

môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde žalobou na vylúčenie veci z exekúcie

podľa .

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 56 ods. 6 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie

môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Podľa § 57 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak bolo

právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce

exekúciu (§ 55).

27. Ako z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, povoliť odklad

exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku mohol okresný súd (do vykonania

predmetnej dražby) aj bez návrhu (ex offo), teda (v zásade) aj na základe návrhu (resp.

informačného podnetu) inej osoby ako povinného, avšak len vtedy, ak možno očakávať,

že exekúcia bude zastavená. V súvislosti s excindačnou žalobou exekučný súd exekúciu

zastaví, len ak bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto

právo nepripúšťajúce exekúciu. To znamená, že len na základe podanej excindačnej žaloby,

ak jej nebolo právoplatne vyhovené (v danom prípade bola žaloba podaná jeden deň

pred konaním dražby), návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku

nemôže vyvolať účinky predpokladané v § 56 ods. 6 Exekučného poriadku (a exekučný súd

z tohto dôvodu neodloží exekúciu ani bez návrhu). Predpokladom podania návrhu na odklad

exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (alebo povolenia odkladu exekúcie aj

bez návrhu) je totiž očakávanie, že exekúcia bude zastavená, pričom zákonom určeným

predpokladom takého očakávania (odkaz na § 57 v § 52 Exekučného poriadku) zase je,

že excindačnej žalobe už bolo právoplatne vyhovené. Sumarizujúc okolnosti preskúmavanej

veci a zohľadňujúc citované ustanovenia Exekučného poriadku, ústavný súd konštatuje,

že postup súdneho exekútora (schválený okresným súdom), ktorý pokračoval v exekúcii

a vykonal dražbu bytu vo vlastníctve sťažovateľa napriek podanej excindačnej žalobe (bod

25 tohto odôvodnenia) a bez ohľadu na vecne na podanie takej žaloby nadväzujúci návrh

na odklad exekúcie (predchádzajúca časť odôvodnenia v tomto bode), nemožno považovať

za nesprávny, resp. ústavne neudržateľný. Iný postup a výklad aplikovaných ustanovení by

bol len zdržiavaním exekúcie v rozpore s účelom exekučného konania, ktorým je

uspokojenie judikovanej pohľadávky oprávneného.

28. Okresný súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia tiež uviedol, že právny

poriadok poskytuje ochranu aj tretej osobe, ak jej nároky boli opodstatnené. V takom

prípade sa táto osoba môže v konaní o vylučovacej žalobe po pripustení zmeny petitu

domáhať vylúčenia výťažku z dražby z rozvrhu, prípadne vydania výťažku od oprávneného,

ak bolo rozvrhové konanie skončené.

29. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané nezohľadnenie jeho dodatočných námietok,

ktoré ako oneskorene podané okresný súd bez meritórneho preskúmania odmietol, ústavný

súd dodáva, že vzhľadom na povahu exekučného konania má prednosť chápanie námietok

ako argumentácie uplatnenej priamo na dražbe a nemožno sa preto odvolávať na to,

že neskoršie podanie je len ich dodatočným odôvodnením. Bez ohľadu na uvedené okolnosť

podania excindačnej žaloby a návrhu na odklad exekúcie treťou osobou (synom

sťažovateľa) bola už uplatnená vo včas podaných námietkach sťažovateľa a okresný súd sa

s ňou vysporiadal, čím bola požiadavka materiálnej ochrany práv sťažovateľa dostatočne

naplnená. Je už nepodstatné, že okresný súd sa s námietkami sťažovateľa nevysporiadal

do úplných dôsledkov, pretože počítal len s alternatívou, že tretia osoba návrh na odklad

exekúcie nepodá alebo takému návrhu nebolo vyhovené (k podaniu návrhu v súvislosti

s excindačnou žalobou sa vyjadruje bod 29 tohto odôvodnenia).

30. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu však primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie ústavne

udržateľným spôsobom odôvodnil.

31. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

32. Právne hodnotenie veci sťažovateľa realizované okresným súdom nevykazuje

znaky svojvoľného rozhodnutia ani rozhodnutia neodôvodneného či vychádzajúceho

zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z neho ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne pripomína, že nie je

ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovať do výsledkov súdneho

konania, pokiaľ sú tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet

žiadneho dôvodu na spochybňovanie záverov napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sťažovateľ

poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. , ústavný súd konštatuje,

že v predmetnom rozhodnutí posudzoval primeranosť vedenia exekúcie predajom

nehnuteľnosti za úplne odlišných skutkových okolností, než aké vyplývajú z aktuálnej

ústavnej sťažnosti.

33. Na základe uvedeného ústavný súd časť ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozhodnutím,

odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

34. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva

na rovnosť účastníkov konania podľa ústavný súd uvádza, že v texte

ústavnej sťažnosti sťažovateľ neuviedol žiadnu sťažnostnú argumentáciu, ktorá by svedčila

o tom, akým spôsobom/konaním malo dôjsť k porušeniu označeného práva. Keďže v tomto

smere sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť neodôvodnil [§ 43 ods. 1, § 123 ods. 1 písm. d)

], ústavný súd ju v časti namietajúcej porušenie

uznesením okresného súdu odmietol podľa ,

keďže nemá náležitosti ustanovené zákonom.

35. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti vrátane

jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu