Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 582/2020
PDF · 431.86 KB
No categories available
IV. ÚS 582/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
podnikajúceho pod obchodným menom ,
, , zastúpeného advokátkou Mgr. Lenou Pištovou,
Račianska 66, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 62 Er 613/2017 zo 16. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť podnikajúceho pod obchodným
menom , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Lenou Pištovou, Račianska 66,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 62 Er 613/2017 zo 16. apríla 2020 (ďalej
len „namietané rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd poveril súdnu
exekútorku JUDr. Evu Falisovú vykonaním exekúcie na základe rozsudku okresného súdu
sp. zn. 30 Cb 212/2004 zo 16. októbra 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1 Cob 155/2013 z 21. januára 2016 na vymoženie pohľadávky
oprávneného proti sťažovateľovi ako povinnému. Exekučné konanie
je vedené pod sp. zn. EX 14213/17, sp. zn. 62 Er 613/2017. Súdna exekútorka vydala
15. mája 2017 upovedomenie o začatí exekúcie a 13. októbra 2017 exekučný príkaz
na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti (bytu) vo vlastníctve sťažovateľa. Následne
požiadala o vyhotovenie znaleckého posudku na určenie hodnoty predmetnej nehnuteľnosti,
ktorá bola stanovená na sumu 89 700 eur. Dražobná vyhláška bola vydaná 7. novembra
2019 a riade zverejnená. Príklep na dražbe konanej 19. decembra 2019 bol udelený
vydražiteľovi , ktorý zložil dražobnú zábezpeku a urobil najvyššie podanie.
3. Sťažovateľ podal proti udeleniu príklepu počas dražby, teda riadne a včas,
námietky, v ktorých argumentoval, že súdna exekútorka má vedomosť o podaní vylučovacej
žaloby, ako aj podaní návrhu na odklad exekúcie, no napriek tomu dražbu vykonala
a udelila príklep. Následne (22. januára 2020) sťažovateľ podal okresnému súdu, ako aj
súdnej exekútorke podanie označené ako doplnenie námietok z 19. decembra 2012,
v ktorom neboli uvedené žiadne nové námietky nad rámec tých, ktoré boli uvedené
v zápisnici o udelení príklepu, išlo teda iba o doplnenie právnej argumentácie.
4. V napadnutom rozhodnutí okresný súd námietky sťažovateľa ako povinného
zamietol, doplnenie jeho námietok z 22. januára 2020 odmietol ako podané po zákonom
stanovenej lehote a schválil príklep udelený súdnou exekútorkou pri dražbe nehnuteľnosti
konanej 19. decembra 2019 za najvyššie podanie vo výške 89 700 eur. Sťažovateľom včas
podané námietky okresný súd vyhodnotil ako nedôvodné, poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 20/2010,
v zmysle ktorého samotné podanie vylučovacej žaloby nemá za následok odklad exekúcie
podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku a súdny exekútor môže pokračovať v realizovaní
úkonov spojených s predajom nehnuteľnosti. Opačný výklad by podľa názoru okresného
súdu mal za následok, že dražbe by mohla zabrániť akákoľvek šikanózna žaloba zo strany
tretej osoby. Zo zápisnice o udelení príklepu vyplýva, že súdna exekútorka informovala
záujemcov o dražbu nehnuteľnosti a účastníkov dražby o podaní vylučovacej žaloby.
Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť, že odklad exekúcie povolený nebol.
5. Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho veci k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces, a to formalistickým výkladom podania sťažovateľa označeného ako
doplnenie námietok, hoci zákon také doplnenie nevylučuje a sťažovateľ tak urobil
v koncentračnej lehote. Sťažovateľ zdôraznil, že obsahom doplnenia neboli žiadne nové
skutočnosti, len doplnenie právnej argumentácie. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 47/2018 z 22. novembra 2018, v zmysle
ktorého nemožno považovať postup okresného súdu za ústavne súladný, pokiaľ neposúdil
námietky sťažovateľa aj v intenciách podania z 22. januára 2020 a rozhodol o schválení
príklepu. Okresný súd nepostupoval v súlade s § 9a ods. 3 Exekučného poriadku v spojení
s § 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v dôsledku čoho nedošlo ku komplexnému
posúdeniu námietok sťažovateľa, a teda nebola zabezpečená ochrana jeho práv.
6. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd pristúpil k ústavne nekonformnej
interpretácii § 56 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej
len „Exekučný poriadok“), pokiaľ schválil realizáciu dražby bytu aj v prípade, že bol
podaný návrh na odklad exekúcie, pretože bola podaná žaloba o vylúčenie veci z exekúcie.
Ustanovenie § 56 ods. 6 Exekučného poriadku pritom jednoznačne upravuje, že súdny
exekútor nemôže vykonávať žiadne úkony smerujúce k vykonaniu exekúcie vzhľadom
na podaný návrh na odklad exekúcie, o ktorom musí rozhodnúť exekučný súd. Neobstojí ani
poukázanie okresného súdu na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 20/2010,
v ktorom bola riešená iná právna otázka a tiež interpretácia iného ustanovenia Exekučného
poriadku (§ 56 ods. 1). Súčasne v spomínanom konaní bola podaná excindačná žaloba, ale
nebol podaný návrh na odklad exekúcie. Okresný súd síce správne vyriešil otázku,
že samotné podanie žaloby o vylúčenie veci z exekúcie nebráni súdnemu exekútorovi
v možnosti vykonať dražbu, avšak návrh na odklad exekúcie (pokiaľ nejde o návrh
podávaný opakovane z rovnakého dôvodu) je dôvodom, pre ktorý nemôže súdny exekútor
vykonávať úkony, ktoré smerujú k bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Takýmto úkonom
je nepochybne dražba nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa, ktorého majetok je
zabezpečený zriadením exekučného záložného práva.
7. Sťažovateľ tiež argumentoval, že Exekučný poriadok upravuje, v ktorých
prípadoch môže súdny exekútor aj napriek podanému návrhu na odklad exekúcie
zrealizovať dražbu, aby sa tým zabránilo účelovému mareniu zo strany povinného.
V prípade sťažovateľa tieto zákonné podmienky splnené neboli, pretože nešlo o opakovaný
návrh na odklad exekúcie zo strany povinného; išlo o návrh na odklad exekúcie podaný
treťou osobou; išlo o návrh podaný v súvislosti s excindačnou žalobou. Je preto zrejmé,
že v prípade podania návrhu na odklad exekúcie súdny exekútor nemôže vykonať dražbu
dotknutej nehnuteľnosti. Sťažovateľ zastáva názor, že súdna exekútorka v jeho veci
postupovala v rozpore so zákonom, a to napriek vedomosti o podanom návrhu na odklad
exekúcie. Nezohľadnením tejto skutočnosti okresným súdom došlo k ústavne neudržateľnej
interpretácii § 56 ods. 6 Exekučného poriadku, a teda k porušeniu označených práv
sťažovateľa.
8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozhodnutím
okresného súdu, označené rozhodnutie okresného súdu zruší a vráti vec okresnému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie a prizná sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
9. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení,
ktorým uloží súdnej exekútorke zdržať sa vykonávania schváleného príklepu z dražby
dotknutej nehnuteľnosti konanej 19. decembra 2019 a vydražiteľovi uloží strpieť užívanie
tejto nehnuteľnosti sťažovateľom.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy a judikatúra
10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy; IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
16. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
17. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy;
IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
19. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie
je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00,
21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
22. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Pokiaľ ide
o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1
dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil
svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A,
č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,
pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná
pre dané rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú
povinné poskytnúť podrobnú odpoveď na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk
proti Holandsku z 19. 4. 1994, séria A, č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé,
že základným otázkam prípadu súd venoval pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku
č. 19997/02, 2007).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených
základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom namietaným
rozhodnutím okresného súdu, ktoré považuje za svojvoľné a arbitrárne z dôvodu, že okresný
súd nesprávne posúdil podanie sťažovateľa označené ako doplnenie námietok a súčasne
okresný súd nesprávne interpretoval § 56 ods. 6 Exekučného poriadku vo vzťahu
k možnosti vykonať dražbu napriek podanému návrhu na odklad exekúcie a excindačnej
žalobe.
24. Ústavný súd, preskúmavajúc namietané rozhodnutie okresného súdu, ktorým boli
námietky sťažovateľa ako povinného proti udeleniu príklepu vznesené na dražbe
zamietnuté, jeho doplnenie námietok bolo odmietnuté a bol schválený príklep udelený
súdnou exekútorkou pri dražbe bytu vo vlastníctve sťažovateľa vydražiteľovi za najvyššie
podanie, vychádzajúc z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí,
dospel k záveru, že sťažovateľom namietaný ústavne nekonformný postup okresného súdu
a nesprávna interpretácia príslušných ustanovení Exekučného poriadku nie sú opodstatnené.
25. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd posúdil dodatočné odôvodnenie
námietok sťažovateľa proti udeleniu príklepu na dražbe ako podané oneskorene, a preto ich
meritórne nepreskúmal. Vo vzťahu k podstate argumentácie sťažovateľa uvedenej vo včas
podaných námietkach, v zmysle ktorej súdny exekútor nemal pokračovať v dražbe
nehnuteľnosti vzhľadom na podanú žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, ako aj návrh
na odklad exekúcie, okresný súd konštatoval, že v súlade s názorom najvyššieho súdu
vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 3 M Cdo 20/2010 súdny exekútor môže pokračovať
v exekúcii aj po podaní excindačnej žaloby, ak o nej nebolo právoplatne rozhodnuté.
Opačný výklad by mal za následok, že by dražbe mohla zabrániť akákoľvek tretia osoba
podaním opakovanej alebo nedôvodnej žaloby o vylúčenie veci z exekúcie. Pokiaľ ide
o návrh na odklad exekúcie podaný osobou, ktorá podala excindačnú žalobu, okresný súd
uviedol, že takýto návrh je táto osoba oprávnená podať, a to z dôvodu, ak možno očakávať,
že exekúcia bude zastavená. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že odklad exekúcie
na základe tohto návrhu povolený nebol.
26. Podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu,
môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde žalobou na vylúčenie veci z exekúcie
podľa Civilného sporového poriadku.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Podľa § 56 ods. 6 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie
môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.
Podľa § 57 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak bolo
právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce
exekúciu (§ 55).
27. Ako z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, povoliť odklad
exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku mohol okresný súd (do vykonania
predmetnej dražby) aj bez návrhu (ex offo), teda (v zásade) aj na základe návrhu (resp.
informačného podnetu) inej osoby ako povinného, avšak len vtedy, ak možno očakávať,
že exekúcia bude zastavená. V súvislosti s excindačnou žalobou exekučný súd exekúciu
zastaví, len ak bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto
právo nepripúšťajúce exekúciu. To znamená, že len na základe podanej excindačnej žaloby,
ak jej nebolo právoplatne vyhovené (v danom prípade bola žaloba podaná jeden deň
pred konaním dražby), návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku
nemôže vyvolať účinky predpokladané v § 56 ods. 6 Exekučného poriadku (a exekučný súd
z tohto dôvodu neodloží exekúciu ani bez návrhu). Predpokladom podania návrhu na odklad
exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (alebo povolenia odkladu exekúcie aj
bez návrhu) je totiž očakávanie, že exekúcia bude zastavená, pričom zákonom určeným
predpokladom takého očakávania (odkaz na § 57 v § 52 Exekučného poriadku) zase je,
že excindačnej žalobe už bolo právoplatne vyhovené. Sumarizujúc okolnosti preskúmavanej
veci a zohľadňujúc citované ustanovenia Exekučného poriadku, ústavný súd konštatuje,
že postup súdneho exekútora (schválený okresným súdom), ktorý pokračoval v exekúcii
a vykonal dražbu bytu vo vlastníctve sťažovateľa napriek podanej excindačnej žalobe (bod
25 tohto odôvodnenia) a bez ohľadu na vecne na podanie takej žaloby nadväzujúci návrh
na odklad exekúcie (predchádzajúca časť odôvodnenia v tomto bode), nemožno považovať
za nesprávny, resp. ústavne neudržateľný. Iný postup a výklad aplikovaných ustanovení by
bol len zdržiavaním exekúcie v rozpore s účelom exekučného konania, ktorým je
uspokojenie judikovanej pohľadávky oprávneného.
28. Okresný súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia tiež uviedol, že právny
poriadok poskytuje ochranu aj tretej osobe, ak jej nároky boli opodstatnené. V takom
prípade sa táto osoba môže v konaní o vylučovacej žalobe po pripustení zmeny petitu
domáhať vylúčenia výťažku z dražby z rozvrhu, prípadne vydania výťažku od oprávneného,
ak bolo rozvrhové konanie skončené.
29. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané nezohľadnenie jeho dodatočných námietok,
ktoré ako oneskorene podané okresný súd bez meritórneho preskúmania odmietol, ústavný
súd dodáva, že vzhľadom na povahu exekučného konania má prednosť chápanie námietok
ako argumentácie uplatnenej priamo na dražbe a nemožno sa preto odvolávať na to,
že neskoršie podanie je len ich dodatočným odôvodnením. Bez ohľadu na uvedené okolnosť
podania excindačnej žaloby a návrhu na odklad exekúcie treťou osobou (synom
sťažovateľa) bola už uplatnená vo včas podaných námietkach sťažovateľa a okresný súd sa
s ňou vysporiadal, čím bola požiadavka materiálnej ochrany práv sťažovateľa dostatočne
naplnená. Je už nepodstatné, že okresný súd sa s námietkami sťažovateľa nevysporiadal
do úplných dôsledkov, pretože počítal len s alternatívou, že tretia osoba návrh na odklad
exekúcie nepodá alebo takému návrhu nebolo vyhovené (k podaniu návrhu v súvislosti
s excindačnou žalobou sa vyjadruje bod 29 tohto odôvodnenia).
30. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu však primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené
tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie ústavne
udržateľným spôsobom odôvodnil.
31. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
32. Právne hodnotenie veci sťažovateľa realizované okresným súdom nevykazuje
znaky svojvoľného rozhodnutia ani rozhodnutia neodôvodneného či vychádzajúceho
zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z neho ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, sama
osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne pripomína, že nie je
ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovať do výsledkov súdneho
konania, pokiaľ sú tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet
žiadneho dôvodu na spochybňovanie záverov napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sťažovateľ
poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 47/2018, ústavný súd konštatuje,
že v predmetnom rozhodnutí posudzoval primeranosť vedenia exekúcie predajom
nehnuteľnosti za úplne odlišných skutkových okolností, než aké vyplývajú z aktuálnej
ústavnej sťažnosti.
33. Na základe uvedeného ústavný súd časť ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozhodnutím,
odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
34. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že v texte
ústavnej sťažnosti sťažovateľ neuviedol žiadnu sťažnostnú argumentáciu, ktorá by svedčila
o tom, akým spôsobom/konaním malo dôjsť k porušeniu označeného práva. Keďže v tomto
smere sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť neodôvodnil [§ 43 ods. 1, § 123 ods. 1 písm. d)
zákona o ústavnom súde], ústavný súd ju v časti namietajúcej porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy
uznesením okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde,
keďže nemá náležitosti ustanovené zákonom.
35. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti vrátane
jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu