Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 405/2020
PDF · 266.9 KB
No categories available
II. ÚS 405/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) o ústavných sťažnostiach obchodnej spoločnosti
PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 792 752, právne
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 3644/16,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30 CoE 11/2020
zo 7. apríla 2020, sp. zn. 31 CoE 17/2020 z 22. júla 2020 a sp. zn. 31 CoE 15/2020
z 22. júla 2020 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 30 CoE 11/2020 zo 7. apríla 2020, sp. zn. 31 CoE 17/2020 z 22. júla 2020
a sp. zn. 31 CoE 15/2020 z 22. júla 2020 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30 CoE 11/2020 zo 7. apríla 2020,
sp. zn. 31 CoE 17/2020 z 22. júla 2020 a sp. zn. 31 CoE 15/2020 z 22. júla 2020 z r u š u j e
a veci mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., p r i z n á v a náhradu
trov konania v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov),
ktoré j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu
advokátskej kancelárie JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 3644/16, Bratislava, do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavným sťažnostiam n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. júla 2020
a 11. septembra 2020 doručené ústavné sťažnosti v elektronickej podobe autorizované
podľa osobitného predpisu obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 792 752 (ďalej len „sťažovateľka“), ktoré boli vedené
pod sp. zn. Rvp 1541/2020, Rvp 2104/2020 a Rvp 2105/2020, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 30 CoE 11/2020 zo 7. apríla 2020 (Rvp 1541/2020), sp. zn. 31 CoE 17/2020
z 22. júla 2020 (Rvp 2104/2020) a sp. zn. 31 CoE 15/2020 z 22. júla 2020 (Rvp 2105/2020)
(ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).
2. Z predložených ústavných sťažností a priložených kópií napadnutých uznesení
vyplýva, že sťažovateľka sa návrhmi na vykonanie exekúcií domáhala od označených
povinných vymoženia dlžných súm na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných
Stálym rozhodcovským súdom Victoria Arbiter, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina. Okresný
súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) zamietol žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcií v sťažnostiach označenými uzneseniami. Sťažovateľka
proti týmto uzneseniam okresného súdu podala odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd
napadnutými uzneseniami tak, že odvolania sťažovateľky odmietol. Odvolania podľa
právneho názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodneniach napadnutých uznesení
smerujú proti rozhodnutiam, proti ktorým nepripúšťa odvolanie ani zákon Národnej rady
Slovenskej rady č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej
len „Exekučný poriadok“) a ani Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Odvolací súd
v odôvodneniach napadnutých uznesení poukázal na znenie § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku, podľa ktorého bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietnutá,
a na to, že uvedené ustanovenie podanie odvolania nepripúšťa.
3. Sťažovateľka v označených sťažnostiach namieta porušenie tých istých
základných práv „na ochranu vlastníctva“ a „spravodlivé súdne konanie“ podľa označených
článkov ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu. Dôvody konkretizuje v časti III
svojich sťažností a tieto sú takmer totožné. Podľa nej odvolací súd „rozhodol o podanom
odvolaní na základe záveru o jeho neprípustnosti... rozhodnutie porušovateľa je založené na
nesprávnom výklade právnych predpisov, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu ústavou
zaručených práv“. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach tvrdí, že „nesprávnosť spočíva vo
výklade a aplikácii § 44 ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu
31. 03. 2017“, pričom argumentuje systematickým, gramatickým a ústavnokonformným
výkladom na vec vzťahujúcich sa noriem Exekučného poriadku.
4. Sťažovateľka v závere svojich ústavných sťažností zhodne navrhla, aby ústavný
súd o nich rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. podľa článku 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Krajského súdu v Žiline...
II. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Krajského súdu v Žiline...
III. Uznesenie Krajského súdu v Žiline... sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie
konanie.
IV. Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky...“
5. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 405/2020-18 z 24. septembra 2020 konania o ústavných sťažnostiach
sťažovateľky spojil na spoločné konanie a prijal ich na ďalšie konanie v celom rozsahu.
6. Následne ústavný súd 7. októbra 2020 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa
k vecnej stránke prijatých sťažností a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania o prijatých sťažnostiach. Zároveň 8. októbra 2020 upovedomil aj zúčastnené
osoby , , ,
, a , (ďalej spolu len „zúčastnené osoby“), o práve vyjadriť
sa k ústavnej sťažnosti.
II.
Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky
7. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 26. októbra 2020 spolu
s dotknutými súdnymi spismi. Podpredsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení
odkázala na pripojené vyjadrenia predsedníčok senátov a vyjadrila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v predmetných veciach, spojených na spoločné konanie.
Predsedníčky senátu zhodne vo svojich stanoviskách v podstatnom uviedli:
«Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, podľa ktorého:
„Skutočnosti uvedené v § 44 ods. 3 EP sa neodlišujú od dôvodov všeobecne formulovaných
v odseku 2, ale naopak predstavujú len ich konkretizovanie pre prípad exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Nie je dôvod na to, aby v
prípade rozhodnutia odkazujúceho na dôvody podľa § 44 ods. 2 EP mal oprávnený právo
podať odvolanie a v prípade rozhodnutia podľa ods. 3 už nie.“ Sťažovateľ teda z úpravy §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako
EP) vyvodzuje prípustnosť odvolania i proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia podľa § 44 ods. 3 EP.
Uvedený právny názor však úplne opomína relevantnú právnu úpravu tiež
aplikovanú v prejednávanej veci podľa § 9a EP v znení platnom a účinnom k 31. 03. 2017,
podľa ktorej: Ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane
použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku a podľa § 355 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej ako CSP, podľa ktorej: Proti uzneseniu
súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
Exekučné konanie v predmetnej veci začalo doručením návrhu na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi do 31. 03. 2017. Z citovanej právnej úpravy podľa § 9a EP a
§ 355 ods. 2 CSP vyplýva, že i pre exekučné konania začaté pred 01. 04. 2017 platila
zásada prípustnosti odvolania len v prípadoch, ak to zákon pripúšťa (pre exekučné konania
začaté po 01. 04. 2017 uvedená zásada vyplýva priamo z Exekučného poriadku, a to z
úpravy podľa § 202 ods. 3 EP). Zásada prípustnosti odvolania v exekučnom konaní len tam,
kde to zákon pripúšťa sa do úpravy podľa § 44 ods. 2, 3 EP premietla výslovným
pripustením odvolania výlučne pre situáciu upravenú v § 44 ods. 2 EP.
Úprava rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 3 EP
(nie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie) je komplexná a odvolanie nepripúšťa.
Podrobná argumentácia odvolacieho súdu v širšom kontexte právnej úpravy (vrátane
odkazu na dôvodovú správu pre úpravu podľa § 44 ods. 3 EP, ktoré ustanovenie bolo do
Exekučného poriadku zavedené zákonom č. 335/2014 Z. z.), ako aj argumentácia
odvolacieho súdu v pomeroch konkrétnej prejednávanej veci, je obsiahnutá v odôvodnení
písomného vyhotovenia uznesenia...
Východiská rozhodnutia odvolacieho súdu v označenej veci ako aj prijaté právne
závery sú v odôvodnení uznesenia podrobne, dôsledne, logicky a komplexne uvedené. Podľa
názoru odvolacieho senátu nejde o rozhodnutie arbitrárne a na dôvodoch uvedených v jeho
odôvodnení odvolací senát zotrváva.»
8. Zúčastnené osoby nereagovali na výzvu ústavného súdu o práve vyjadriť sa
k ústavnej sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom a ani následne.
9. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom 5. novembra 2020
vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,
stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 31. marca 2017 ak to povaha
veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku.
Podľa § 355 ods. 2 CSP odvolanie proti uzneseniu je prípustné, ak to zákon pripúšťa.
15. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky
a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou
a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť
použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je
prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku súd pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore
preskúma okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa
podmienky ustanovené právnymi predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie
v spotrebiteľskom spore vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského
rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského
rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, rozhodcovské
rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd dospeje
k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie
poverenia zamietne.
16. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že
zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,
a preto musí preskúmavať len to, či všeobecné súdy tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý
je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly
v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
17. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
18. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
19. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom
konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
20. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom než
zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez
bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
22. Tieto zásady, týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, použil ústavný súd aj pri posudzovaní sťažovateľkou napadnutých uznesení krajského
súdu.
IV.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
23. Krajský súd výroky svojich napadnutých uznesení (o odmietnutí odvolaní proti
rozhodnutiam súdu prvej inštancie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, pozn.) odôvodnil s poukazom na to, že exekučné tituly boli vydané
v spotrebiteľských rozhodcovských konaniach. Krajský súd v nadväznosti na uvedené
v podstatnom na odôvodnenie odmietnutí odvolaní zhodne uviedol:
«... Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 44 ods. 3 bolo do Exekučného
poriadku včlenené zákonom č. 335/2014 Z. z. ako samostatné ustanovenie, vzťahujúce sa na
prípady rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, keď je exekučným titulom
rozhodcovské spotrebiteľské rozhodnutie. Podľa dôvodovej správy k uvedenému
ustanoveniu „Ustanovuje sa osobitný režim rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovské rozhodnutie. Súladnosť rozhodcovského rozhodnutia so zákonom preskúma
exekučný súd aj bez návrhu a v prípade, ak zistí, že nie je splnená niektorá z podmienok
vymedzených v § 44 ods. 3, žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietne.“
... Z uvedeného vyplýva, že kritériá posudzovania žiadostí o udelenie poverenia
v týchto osobitných prípadoch sú v § 44 ods. 3 EP stanovené komplexne – teda bez potreby
čo aj len podporne aplikovať § 44 ods. 2 EP. V tomto ustanovení je ďalej komplexne
upravená situácia, keď exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Pokiaľ
exekučný súd zamieta žiadosť o udelenie poverenia podľa tohto ustanovenia, potom sa
v plnom rozsahu uplatní zásada Lex specialis derogat legi generali aj s dôsledkom na
prípustnosť odvolania. Preto je potrebné zaujať stanovisko, že na prípady zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 3 sa nevzťahuje § 44 ods. 2 a teda ani
prípustnosť odvolania stanovená v tomto ustanovení. V prípade udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie v spotrebiteľskej veci by však bolo potrebné aplikovať § 44 ods. 2 EP
(vrátane lehoty na udelenie poverenia), keďže § 44 ods. 3 túto situáciu nerieši (rieši iba
prípad rozhodovania spôsobom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia). Ak však súd
žiadosť zamietne, je potrebné v plnom rozsahu aplikovať ust. § 44 ods. 3 s dôsledkom
neprípustnosti odvolania proti takému rozhodnutiu.
... Čo sa týka konkrétnej právnej veci, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
zo dňa 30. 05. 2016 vydaný podľa Zákona č. 335/2014 Z. z. spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní. Procesný postup exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
preto upravuje ustanovenie § 44 ods. 3 EP. S poukazom na vyššie uvedené potom súd prvej
inštancie nadbytočne v odôvodnení rozhodnutia opätovne poukázal na ustanovenie § 44
ods. 2 EP. Keďže súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore podľa z. č. 335/2014 Z. z., nevyhnutne musel
aplikovať ust. § 44 ods. 3 EP, ktoré sa aplikuje práve (a jedine) na túto skutkovú situáciu.»
(pozri bod 13 až 15 odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 30 CoE 11/2020, bod 17
až 19 odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 31 CoE 17/2020, bod 16 až 18
odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 31 CoE 15/2020).
24. S právnym názorom, na ktorom krajský súd založil napadnuté uznesenia, nemôže
ústavný súd súhlasiť, a to z nasledujúcich dôvodov:
24.1 Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je generálnou normou,
upravujúcou v prvom rade postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [povinnosť exekučného súdu
/i/ skúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia, exekučného titulu a návrhu na vykonanie
exekúcie so zákonom, /ii/ v prípade kladného záveru udeliť poverenie na vykonanie
exekúcie, /iii/ v prípade záporného záveru uznesením žiadosť o udelenie poverenia
zamietnuť, /iv/ vysporiadať sa s žiadosťou o udelenie poverenia (t. j. udeliť poverenie alebo
zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia) v stanovenej poriadkovej lehote] a, v druhom rade,
ustanovuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. Uvedené otázky, t. j. postup súdu, ako aj prípustnosť odvolania, predmetné
ustanovenie normuje pre všetky exekučné tituly, ibaže by pre určité exekučné tituly zákon
expressis verbis stanovil, čo sa týka týchto základných kategórií, niečo iné.
24.2 Samotné ustanovenie § 42 ods. 2 ustanovuje pre určitú skupinu exekučných
titulov (tzv. exekučná notárska zápisnica, rozhodcovské exekučné tituly a exekučné tituly
vydané na podklade zmenky) výnimku zo základnej úpravy jednej z otázok, ktoré sú
predmetom tohto ustanovenia (poriadková lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie). V prípade týchto exekučných titulov teda exekučný súd
môže posudzovať potrebné otázky „dlhšie“. Táto výnimka dopadá na všetky rozhodcovské
tituly, keďže odkaz na § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku je odkazom
na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov bez ich rozlíšenia na „komerčné“ alebo
„spotrebiteľské“ rozhodcovské konania či súdy.
24.3 Ustanovenie § 44 ods. 3, o ktoré krajský súd opiera napadnuté rozhodnutia,
obsahuje precizáciu skutočností, ktoré má súd preverovať pri skúmaní súladu exekučného
titulu so zákonom, a to pre úzku časť exekučných titulov – rozhodcovské exekučné tituly,
vydané v tzv. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Uvedené ustanovenie teda –
v pozícii lex specialis k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku – len pre tieto exekučné tituly
a len pre túto čiastkovú otázku (dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia)
stanovuje niečo iné, než lex generalis stanovuje pre všetky exekučné tituly.
24.4 Predmetné ustanovenie by mohlo byť považované za komplexnú úpravu
spôsobilosti spotrebiteľských rozhodcovských titulov za predpokladu, že by upravovalo
všetky otázky a situácie, normované v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Záver krajského
súdu o tom, že § 44 ods. 3 Exekučného poriadku je „komplexnou úpravou pre prípad
zamietnutia žiadosti“, ale v prípade udelenia poverenia sa bude aplikovať § 44 ods. 2
(dokonca „vrátane lehoty na udelenie poverenia“), považuje ústavný súd
za nevyargumentované „silenie“ vylúčenia uplatnenia normovanej prípustnosti odvolania.
Pokiaľ aj zákonodarca (lepšie povedané predkladateľ zákona) v dôvodovej správe uviedol,
že jeho zámerom bolo ustanoviť osobitný režim rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia pri týchto špecifických exekučných tituloch, ústavný súd konštatuje, že cieľ
„komplexnosti“ úpravy § 44 ods. 3 Exekučného poriadku vo vzťahu k § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa mu naplniť nepodarilo a nepresvedčivosť a nejasnosť schváleného
„osobitného“ legálneho textu nemôže byť na ujmu účastníka konania, ktorému prípustnosť
odvolania výslovne vyplýva zo „všeobecnej“ právnej normy.
25. Keďže v okolnostiach posudzovaných vecí krajský súd dospel k neprijateľnému
záveru o neprípustnosti odvolania z dôvodov, ktoré nemajú oporu v samotnom zákone
(Exekučný poriadok), a svojimi napadnutými uzneseniami odmietol odvolania sťažovateľky
smerujúce proti uzneseniam o zamietnutí vydania poverení na vykonanie exekúcie ústavne
nesúladnou aplikáciou na vec dopadajúcich noriem Exekučného poriadku, sťažovateľke
odňal prístup k opravnému prostriedku – odvolaniu. Ústavný súd preto dospel k záveru, že
napadnutými uzneseniami krajského súdu došlo porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
26. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutými uzneseniami krajského
súdu došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, napadnuté uznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
27. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok napadnutými uzneseniami krajského súdu. Ústavný súd sťažnostiam sťažovateľky
v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu vyhovel a úlohou
odvolacieho súdu bude opätovne posúdiť odvolania sťažovateľky v predmetných veciach.
Predmet konania pred všeobecnými súdmi sa týka peňažných nárokov, priznaných
exekučnými titulmi, čo nepopierateľne súvisí so základným právom vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy. Prípadné vyslovenie porušenia tohto základného práva by v podstate
predznamenalo samotný výsledok konaní. Navyše, úlohou ústavného súdu v konaní
o podanej ústavnej sťažnosti nebolo posúdiť vymáhateľnosť hmotnoprávnych nárokov
sťažovateľky, ale preskúmať, či jej bol zaručený prístup k odvolaciemu konaniu v súlade
so základným právom na súdnu ochranu. Keďže krajský súd opätovne odvolania
sťažovateľky prejedná, v tejto fáze konania by bolo predčasné uvažovať o vyslovení
namietaného porušenia majetkových základných práv. Preto v tejto časti ústavný súd
podanej ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
Trovy konania
29. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právna
zástupkyňa sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnila.
30. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Odmenu priznal za 2 úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti. Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo
o úkony právnej služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb
za rok 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto
stanovená odmena spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 187,62 € za jeden úkon. Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažovateľka podala takmer
identické ústavné sťažnosti osobitne, zastúpená tou istou právnou zástupkyňou, ktoré boli
ústavným súdom spojené na spoločné konanie, vychádzal z premisy, že právna zástupkyňa
sťažovateľky zastupovala troch účastníkov konania pre účely určenia účelne vynaloženej
náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Aplikujúc § 13 ods. 2
vyhlášky, tak ustálil odmenu za jeden úkon právnych služieb spolu s režijným paušálom na
sumu 281,43 €, t. j. za dva úkony 562,86 €. Vzhľadom na skutočnosť, že právna zástupkyňa
je aj platcom dane z pridanej hodnoty, sa odmena zvyšuje o 20 %. Ústavný súd preto
úspešnej sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 675,43 € (bod 3 výroku
rozhodnutia).
31. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu