Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 328/2020
PDF · 559.61 KB
No categories available
III. ÚS 328/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Petra Straku a Roberta Šorla prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , právne zastúpeného
ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o., Vojtecha Spanyola 1726/13, Žilina, v mene
ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Adriana Hrdinová, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cbi 11/2004 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Cbi 11/2004 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov)
na účet jeho právneho zástupcu ‒ ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o., Vojtecha
Spanyola 1726/13, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 328/2020-17 z 19. augusta 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o.,
Vojtecha Spanyola 1726/13, Žilina, v mene ktorej koná advokátka a konateľka
JUDr. Adriana Hrdinová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cbi 11/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti konštatuje, že v napadnutom konaní vedenom
na krajskom súde vystupuje v pozícii žalobcu ako právny nástupca svojich rodičov od roku
2013. Právni predchodcovia (rodičia) sťažovateľa sa spolu s ostatnými žalobcami žalobou
z 9. marca 1999 domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy k bytovému domu. Sťažovateľ
uvádza:
„Touto kúpnou zmluvou správca konkurznej podstaty (žalovaný 1/) previedol
na kupujúcich (žalovaný 2/ a žalovaný 3/) obytný dom súpisné číslo postavený
2
na parcele a pozemok o výmere 893 m, nehnuteľnosti zapísané
na v katastrálnom území Žilina, ktorej vklad do katastra nehnuteľností
bol povolený dňa 22.7.1998 pod č.
V doterajšom konaní boli preukázané skutočnosti rozhodujúce pre určenie
neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy, okrem iného k speňaženiu nehnuteľnosti nebol daný
riadny a zákonný súhlas konkurzného súdu v zmysle § 66b a §27 ZKV v znení platnom
k 13.3.1998. Správca konkurznej podstaty previedol nehnuteľnosť patriacu do konkurznej
podstaty úpadcu spoločníkom úpadcu v rozpore s uznesením konkurzného súdu – Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 38K/111/1995 zo dňa 18.2.1997 a Uznesením Krajského súdu
v Bratislave 38K/111/1995-1804 zo dňa 21.1.1998, ktorými súd uložil správcovi povinnosť
vyvinúť maximálne úsilie tak, aby bytové domy ako celok boli predané nájomníkom
s možnosťou znížiť kúpnu cenu až o 50%, v prípade, že to nebude možné, predať bytový dom
tomu záujemcovi, ktorý ponúkne najvyššiu kúpnu cenu, ktorá však nesmie byť nižšia
ako 75% hodnoty znaleckého posudku. Správca mal vedomosť o tom, že žalobcovia
ako nájomcovia bytov majú záujem o kúpu nehnuteľnosti, napriek tomu bola nehnuteľnosť
predaná pod cenu určenú v znaleckom posudku žalovanému 2/ a žalovanému 3/, ktorí boli
dokonca spoločníkmi úpadcu. Správca konkurznej podstaty neoboznámil žalobcov
ako nájomníkov bytov s podmienkami speňaženia obytného domu a to napriek tomu,
že sa opakovane domáhali prevodu vlastníctva najprv k jednotlivým bytom a neskôr,
po oboznámení s rozhodnutím konkurzného súdu (30.10.1997) sa domáhali podmienok,
za ktorých by mohli kúpiť bytový dom.“
Krajský súd ako prvoinštančný súd naposledy rozhodoval o žalobe v roku 2014,
a to rozsudkom č. k. 10 Cbi 11/2004-679 z 1. júla 2014. Posledným rozhodnutím vo veci
bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cbo 48/2014 z 29. februára
2016, ktorým bol prvoinštančný rozsudok zrušený a vec bola krajskému súdu vrátená
na ďalšie konanie. Od uvedeného rozhodnutia krajský súd nevykonal žiadny úkon smerujúci
k rozhodnutiu veci okrem opakovaného nariadenia a zrušenia pojednávaní a procesných
úkonov týkajúcich sa procesných podmienok konania. Právni nástupcovia žalovaného
v 3. rade aktuálne robia kroky, ktoré sťažovateľa šikanujú a psychicky ho deptajú.
Sťažovateľ od narodenia býval v byte so svojimi rodičmi a rovnako užíval byt aj po smrti
rodičov až do dňa, keď bol z bytu násilne vysťahovaný
a spol. Za obdobie od podania žaloby v roku 1999 už prešlo takmer 21 rokov a v dôsledku
konania právnych nástupcov žalovaného v 3. rade sťažovateľ dnes nemá možnosť byt
v bytovom dome užívať a bývať v ňom, hoci neexistuje jediné rozhodnutie súdu,
ktoré by vylúčilo sťažovateľa z užívania bytu po jeho rodičoch. Sťažovateľ až do násilného
vysťahovania riadne platil náklady spojené s užívaním tohto bytu. Nedovolenú svojpomoc
voči sťažovateľovi orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
ako legitímnu, a to len na základe subjektívneho názoru .
Sťažovateľ ďalej argumentuje: „Nebohý , a
podali dňa 17.4.2014 žalobu na Okresný súd v Žiline, ktorou sa domáhali,
aby súd určil, že k prechodu nájmu bytu v bytovom dome na sťažovateľa nedošlo,
že sťažovateľ nie je nájomcom bytu a žiadali, aby súd rozhodol o povinnosti sťažovateľa
vypratať tento byt. Toto konanie Okresný súd Žilina uznesením 14C/117/2014-54 zo dňa
27.2.2015 prerušil do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy zo dňa 16.3.1998, ktoré je vedené na Krajskom súde v Bratislave vo veci
10Cbi/11/2004. Napriek uvedenému, a jeho ďalší súrodenci (žalovaní 3/)
ako právni nástupcovia zomretého žalovaného 3/ neustále vyvíjajú neprimeraný nátlak
na sťažovateľa a aj na ostatných žalobcov ako nájomcov bytov v bytovom dome,
ktorý bol prevedený na žalovaného 2/ a žalovaného 3/ neplatne. Vynucujú si podpísanie
nájomných zmlúv na dobu určitú a za trhové nájomné, samozrejme, že sťažovateľ
ako aj ostatní obyvatelia bytového domu (nájomcovia bytov) takéto zmluvy odmietli
podpísať. Podaním zo dňa 10.2.2020 sa , a
na Okresnom súde Žilina domáhajú vydania platobného rozkazu
voči sťažovateľovi a to na zaplatenie sumy 17 397,84 eur z dôvodu údajného bezdôvodného
obohatenia na strane sťažovateľa. Toto konanie nie je skončené, sťažovateľ
aj v tomto konaní poukázal na prebiehajúce súdne konanie na Krajskom súde v Bratislave
o neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 16.3.1998.“
Sťažovateľ popisuje chronológiu úkonov súdov v napadnutom konaní. Poukazuje
na skutočnosť, že z jeho strany k prieťahom nedošlo. Konanie o určenie neplatnosti zmluvy
predstavuje štandardnú agendu všeobecných súdov. Ďalej uvádza, že písomným podaním
z 21. júna 2018 žalobcovia (okrem sťažovateľa) podali na ústavnom súde sťažnosť
na prieťahy v napadnutom konaní. Ústavný súd o sťažnosti žalobcov rozhodol
22. januára 2020 nálezom č. k. II. ÚS 17/2019-74, ktorým vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského
súdu v napadnutom konaní, krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov
a každému zo sťažovateľov priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 eur, ako aj trovy
právneho zastúpenia. Sťažovateľ uvádza, že od predmetného rozhodnutia ústavného súdu
krajský súd opäť nekoná, okrem nariadenia a zrušenia pojednávania.
3. Z už uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie označených práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní, prikázal
krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.
4. Vec napadla ústavnému súdu 8. júla 2020 a v zmysle Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení
dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému.
V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020
na konanie v čase predbežného prejednania sťažnosti (19. augusta 2020) bol príslušný tretí
senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan
a Peter Straka. Dodatkom č. 2 (z 1. októbra 2020, ktorý nadobudol účinnosť
5. októbra 2020) k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 došlo k zmene v zložení tretieho senátu
tak, že tretí senát pracuje v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Peter
Straka a Robert Šorl.
II.
Vyjadrenia účastníkov
5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprV 507/2020
zo 14. októbra 2020 (ďalej len „vyjadrenie krajského súdu“) vyjadril k ústavnej sťažnosti
predseda krajského súdu, v ktorom chronologicky uviedol úkony krajského súdu
uskutočnené v napadnutom konaní, zároveň poukázal na tvrdenia zákonnej sudkyne
, pričom.
« nespochybňuje tvrdenie právneho zástupcu sťažovateľa,
že konania o určenie neplatnosti právneho úkonu - zmlúv spadajúce pod okruh žalôb
prípustných a prejednávaných podľa § 80 písm. c) OSP, ako je tomu aj v prejednávanej
veci, síce tvorili štandardnú agendu všeobecných súdov, avšak nemožno prijať
argumentáciu sťažovateľa, že nejde o vec právne zložitú a na kritérium právnej a faktickej
zložitosti nie je možné v tomto konaní prihliadať.
Vzhľadom na osobitosti kauzy majúcej pôvod v predaji nehnuteľností správcom
konkurznej podstaty v rámci speňažovania konkurznej podstaty, nemožno vec považovať
za skutkovo a právne jednoduchú. Túto skutočnosť potvrdzujú aj viaceré doposiaľ vydané
meritórne rozhodnutia súdov, ktoré boli následne zrušené Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „NS SR“), ako súdom odvolacím, a vrátené tunajšiemu súdu
na ďalšie konanie. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti veci sa
v plnom rozsahu stotožňuje a zotrvá na vyjadrení predsedu krajského súdu
k I. ústavnej sťažnosti, kde je podrobne opísaná chronológia vo veci doposiaľ vydaných
rozhodnutí (bod 9 a 10 Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 17/2019-74
zo dňa 22.01.2020).
V doposiaľ vydaných štyroch meritórnych rozhodnutiach súd prvej inštancie žalobe
v dvoch prípadoch vyhovel a v dvoch prípadoch ju zamietol. Rozsudky súdu prvej inštancie
(s výnimkou prvého rozhodnutia OS Žilina, ktoré bolo zrušené KS Žilina pre vecnú
nepríslušnosť súdu) NS SR, ako súd odvolací, všetky zostávajúce rozhodnutia zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie, čo potvrdzuje tvrdenie, že nejde o vec skutkovo ani právne
jednoduchú, ale naopak o vec skutkovo i právne zložitú. Z hľadiska histórie sporu
je dôvodné poukázať i na to, že bytový dom súvisiaci s predmetom sporu,
bol pred jeho vstupom do majetku úpadcu (nepeňažným vkladom do ZI) predmetom
privatizácie štátneho majetku (bývalého zákonom č. 9/1991
Zb.), s prechodom záväzkov z uzavretých zmlúv. Skutkové okolnosti oprávnenosti
následného prechodu tohto majetku z úpadcu na pôvodných žalovaných, právny pôvod
bytového domu a právny pôvod (právny charakter) žalobcami užívaných bytov
sú ťažiskovými a medzi stranami podstatnými skutkovými a právnymi tvrdeniami
a ich zodpovedanie, vychádzajúc z doterajších rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho
súdu, nemožno označiť za skutkovo ani právne jednoduché.
S poukazom na skutočnosti a chronológiu úkonov uvedené v bode II, je konajúci
Krajský súd v Bratislave toho presvedčenia, že procesné prekážky pre prejednanie veci
existovali v čase ukončenia právneho zastúpenia žalobcov JUDr. Wertlenovou (pôvodnou
PZ) do zvolenia si nového PZ AK IVANOVIČLEGAL, t. j. v čase od 03.12.2019
(od doručenia oznámenia o zániku plnej moci čl. 896-898) do 26.02.2019 (č. 1. 915-920).
Za procesné prekážky v konaní, brániace v meritórnom prejednaní a rozhodnutí veci
súd považuje aj okolnosti spojené s úmrtím pôvodnej žalobkyne v 2./rade
a pôvodného žalovaného v 3./rade , kedy bolo možné
vykonávať len procesné úkony spojené so zistením okruhu právnych nástupcov (dedičov),
čo súd aj vykonával šetreniami v čase odo dňa 06.02.2019 do 15.04.2019 a následne
uznesením č. k. 10Cbi/11/2004 - 831 zo dňa 10.04.2019 rozhodol o zmene lebo okruhu
žalovaných (vstup dedičov po žalovanom v 3./rade) a zastavil konanie voči žalobkyni 2/
rade. Za účelom ustálenia okruhu strán sporu bolo ďalej v čase od 15.04.2019
do 20.12.2019 nutné vyčkať na rozhodnutie NS SR - odvolacieho súdu, nakoľko sa žalobca
v 1./rade odvolal voči predmetnému uzneseniu v časti 2. výroku. V tomto čase nebolo možné
vo veci meritórne konať.
Hoci ďalej popísaná situácia má mimoriadnu povahu, súd za procesné prekážky
v konaní považuje i mimoriadnu situáciu vyvolanú COVID - 19 a s tým spojené prerušenie
plynutia procesných lehôt v zmysle zákona NR SR Č. 62/2020 Z. z., ako aj a obmedzenie
pojednávaní v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020. ktoré sa v čase vyhlásenej mimoriadnej
situácie a núdzového stavu sa mali konať len v nevyhnutných prípadoch. Táto skutočnosť
bola dôvodom pre zrušenie ostatného vo veci nariadeného termínu pojednávania
(vytýčeného na deň 25.03.2020).
Procesné prekážky pre meritórne pojednávanie a rozhodnutie vo veci sú dané
po doručení návrhu žalobcov na pripustenie vstupu ďalšieho žalovaného a na zmenu
žalobného petitu - rozšírenie žaloby v skutkových tvrdeniach a v uplatňovanom práve.
Do rozhodnutia o tomto návrhu nie je účelné ani hospodárne stanoviť termín pojednávania,
je opätovne otvorený a tým nie je tak ustálený okruh strán sporu ani premet sporu. Súd
v súčasnosti vykonáva procesné úkony spojené s rozhodnutím o tomto návrhu
a s odstraňovaním jeho vád.
Sťažovateľ (PZ pôvodných žalobcov v 5./a 4./rade )
podľa názoru nespôsobil prieťahy v konaní. Sťažovateľ
v priebehu konania realizuje svoje procesné práva a povinnosti.
V súčasnosti (ako je uvedené v bode II.), súd vykonáva úkony smerujúce
k rozhodnutiu o návrhu PZ žalobcov (vrátane sťažovateľa) o pripustení vstupu ďalšieho
žalovaného a zmeny žaloby. Podanie uvedeného procesného návrhu je legitímnym výkonom
práv strany sporu, preto ho nemožno hodnotiť ako okolnosť spôsobujúcu prieťah v konaní,
avšak vzhľadom na doterajší stav veci a žaloby nesporne predstavuje okolnosť majúcu
priamy vplyv na dĺžku konania a možnosť (čas) vydania meritórneho rozhodnutia vo veci.
S poukazom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch vyjadrila
presvedčenie, že Krajský súd v Bratislave v čase od 22.01.2020,
t. j. od vydania prvého Nálezu ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 17/2019-74,
doposiaľ nespôsobil vo veci prieťahy v konaní.
Bez snahy akokoľvek spochybňovať žalobcami tvrdenú dĺžku sporu
poukazuje na to, že vec jej bola pridelená ako v poradí šiestemu zákonnému
sudcovi, popri inej rozsiahlej odvolacej agende vecí súvisiacich s konkurzným,
reštrukturalizačným konaním, ktoré sú vo viacerých prípadoch limitované zákonnými
lehotami, exekučnej agende, vrátane výkonu rozhodnutí vo veciach maloletých, ktoré majú
povahu veci prednostnej. Súčasne vybavuje aj odvolaciu agendu
incidenčných sporov, agendu abstraktnej kontroly a tiež agendu justičnej pokladnice
a prerozdelené veci zostatkov nevybavenej pôvodnej prvoinštančnej agendy Krajského súdu
v Bratislave.
ďalej poukázala na to, že v zmysle Dodatku č. 5 k Rozvrhu
práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2020, dňa 15.04.2020 senát 3CoKR prevzal
nevybavené veci zrušených súdnych oddelení 1CoKR, 15C podľa stavu k 31.03.2020
a dňa 16.04.2020 prevzal nevybavené veci zrušeného súdneho oddelenia 21CoE (z dôvodu
pozastavenia výkonu funkcie , povereného vedením týchto
senátov).
Z hľadiska schopnosti vybavovania celkovo pridelenej agendy nemožno neuviesť fakt,
že od 1.5.2020, po odchode jednej členky senátu do starobného dôchodku, zostali senáty,
v ktorých pôsobí ako predsedníčka poverená vedením senátu,
dvojčlenné, a jeden z členov senátu, okrem výkonu svojej sudcovskej činnosti, vykonáva
funkciu predsedu Krajského súdu v Bratislave. Napriek veľmi vysokej časovej
ako i odbornej náročnosti výkonu funkcie predsedu Krajského súdu v Bratislave
sa však takmer v plnom rozsahu aj naďalej podieľa na rozhodovacej činnosti a výkone
sudcovských povinností (bez pozastavenia nápadu), čím môžu senáty
, v zmysle rozvrhu práce, s pomocou zastupujúcich senátov, plniť svoje poslanie.
Hoci v doterajšej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke posúdenia
existencie prieťahov v konaní nie sú zohľadňované skutočnosti týkajúce sa zaťaženosti
sudcov ani organizácie práce, považuje za podstatné a potrebné
uviesť a poukázať na to, že majú nesporný a významný podiel na celkovej dĺžke konania
a prípadných prieťahoch vzniknutých z objektívnych príčin. Úlohou a poslaním sudcu
nesporne je včasným a čo najúčinnejším spôsobom poskytnúť ochranu stranám v súdnom
konaní, avšak túto úlohu sudca nemôže zabezpečiť bez reálnej možnosti splniť toto poslanie.
Zaťaženosť sudcov a skutočné podmienky výkonu súdnictva na exponovaných súdoch,
akým nesporne je aj Krajský súd v Bratislave, nemôžu byt' zľahčované ani kladené za vinu
sudcovi, pretože základná povinnosťou zabezpečiť objektívnu schopnosť justície plniť
svoju úlohu v reálnom čase zaťažuje štát.
Vo veci podľa názoru nevznikli žiadne zbytočné
prieťahy.»
Predseda krajského súdu sa s uvedeným vyjadrením ,
predsedníčky senátu, v celom rozsahu stotožnil.
6. Predseda krajského súdu zároveň uviedol, že v zmysle § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) netrvá
na ústnom pojednávaní vo veci.
7. K vyjadreniu krajského súdu zaujal sťažovateľ stanovisko 12. novembra 2020,
v ktorom zotrval na argumentácii vyjadrenej v ústavnej sťažnosti. Uviedol, že „21 rokov
trvajúci spor nie je možné ospravedlniť žiadnymi okolnosťami, ktoré krajský súd uvádza
vo svojom vyjadrení zo dňa 3.11.2020“.
8. Sťažovateľ zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom krajského
súdu v napadnutom konaní.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú
sťažnosť sťažovateľa.
19. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva tiež to, že v prípade extrémnych
prieťahov (prieťahy, ktoré možno počítať v desiatkach rokov) už uvedené faktory strácajú
význam, pretože ani právne či skutkovo najnáročnejšie spory nesmú trvať takú dlhú dobu,
ktorá už predstavuje podstatnú časť ľudského života. Ústavný súd už mnohokrát vyslovil,
že „oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (m. m. I. ÚS 57/2016,
I. ÚS 582/2015, I. ÚS 113/2018, IV. ÚS 21/2018, IV. ÚS 161/2018 atď.) a že dĺžka konania
počítaná v desiatkach rokov je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a už sama
osebe je spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva účastníka takého
konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 52/01, I. ÚS 582/2015, III. ÚS 169/2017).
20. Ústavný súd poznamenáva, že právny nástupca vstupujúci do konania
pred všeobecnými súdmi v dôsledku univerzálnej sukcesie (dedič) môže pri tvrdení
o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uplatňovať celú dĺžku konania, teda aj dobu, počas ktorej sa konania
zúčastňoval jeho predchodca. Uvedený názor vychádza z judikatúry ESĽP k čl. 6 dohovoru
(napr. rozsudok Sadik Amet a ďalší proti Grécku z 3. 2. 2005, č. 64756/01,
§ 18; rozhodnutie Kišška proti Slovensku z 24. 3. 2009, č. 45123/06 atď.), ktorý má rovnaký
obsah ako čl. 48 ods. 2 ústavy (porovnaj II. ÚS 55/98).
21. Z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 10 Cbi 11/2004 vyplýva, že žalobu,
ktorou bolo iniciované napadnuté konanie, podali právni predchodcovia – rodičia
sťažovateľa (pôvodne žalobcovia v 3. a vo 4. rade – a
) spolu s ďalšími žalobcami. K procesnoprávnemu nástupníctvu sťažovateľa
došlo v dôsledku úmrtia (26. január 2013) a
(19. január 2014), na základe čoho sťažovateľ figuruje v napadnutom konaní
v postavení žalobcu v 3. rade od marca 2013 ako právny nástupca
a od júla 2014 aj ako právny nástupca . S ohľadom na uvedené
ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ môže uplatňovať právo na konanie
bez zbytočných prieťahov aj pre štádium, ktoré predchádzalo uvedenej zmene.
22. Ústavný súd konštatuje, že žalobcovia , ,
, , ,
a (teda s výnimkou sťažovateľa) sa domáhali vyslovenia
porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prerokovanie svojej veci v primeranej lehote v napadnutom konaní ústavnou
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. júna 2018, vedenou na ústavnom súde
pod sp. zn. Rvp 1303/2018. Ústavný súd o danej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom
sp. zn. II. ÚS 17/2019 z 22. januára 2020, ktorým vyslovil porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní, prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných
prieťahov, , , ,
, a priznal primerané
finančné zadosťučinenie každému v sume 10 000 eur a náhradu trov konania. Konanie
o ústavnej sťažnosti zastavil.
23. S ohľadom na skutočnosť, že podaniu ústavnej sťažnosti sťažovateľa,
ktorá je aktuálne predmetom prerokovania pred ústavným súdom, nepredchádzala skoršia
ústavná sťažnosť sťažovateľa či jeho právnych predchodcov, ktorou by namietali prieťahy
v napadnutom konaní, na účel posúdenia jej dôvodnosti ústavný súd bral zreteľ na postup
krajského súdu v napadnutom konaní aj počas obdobia predchádzajúceho vydaniu nálezu
sp. zn. II. ÚS 17/2019 z 22. januára 2020, t. j. na celú dobu konania pred krajským súdom.
24. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 17/2019 z 22. januára 2020 okrem
iného konštatoval:
„Ústavný súd mal v danom prípade za úlohu zhodnotiť primeranosť dĺžky konania,
ktoré začalo v septembri 1999, na krajskom súde je vedené od postúpenia veci v januári
roku 2004 a do dnešného dňa nebolo ukončené ani na prvom stupni. Viac než 20 rokov
trvajúce konanie je možné považovať už prima facie za extrémne dlhé a samo osebe
je dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (porovnaj napr. I. ÚS 582/2015, bod 11). Európsky súd pre ľudské práva
v obdobných prípadoch konštatoval, že vo výnimočných prípadoch môže byť príliš dlhé
trvanie súdneho konania považované za zásah do práva na prístup k súdu a neodôvodnená
absencia konečného rozhodnutia počas obzvlášť dlhého obdobia môže predstavovať
až odmietnutie spravodlivosti (rozsudok vo veci Vassilios Athanasiou a ďalší proti Grécku
z 21.12.2010, č. 50973/08, § 52).
K argumentom krajského súdu ospravedlňujúcim dĺžku konania ústavný súd
len v stručnosti konštatuje, že predmetom napadnutého konania je spor o platnosť kúpnej
zmluvy, ktorú uzavrel správca konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku podstaty.
Krajský súd síce vo vyjadrení uvádza, že vec je podľa jeho názoru právne zložitá,
avšak neuvádza dôvody, pre ktoré ju za takú možno považovať. Pokiaľ ide o tvrdenie
krajského súdu, že o zložitosti veci svedčí opakované rušenie jeho rozhodnutí najvyšším
súdom, to podľa názoru ústavného súdu svedčí skôr o neefektívnosti postupu vo veci. Súdy
sú povinné po zrušení rozhodnutia v inštančnom konaní postupovať tak, aby v čo najkratšej
dobe vyhoveli požiadavkám kasačného rozhodnutia a odstránili vady v ňom vytýkané.
Pokiaľ krajský súd argumentuje množstvom rozhodnutí týkajúcich sa procesného
nástupníctva vo veci, treba uviesť, že tento stav je práve dôsledkom prieťahov v konaní,
keďže niektorí z pôvodných účastníkov konania v priebehu konania zomreli. Ústavný súd
napokon konštatuje, že prieťahy v konaní nemožno ospravedlniť ani všeobecne známou
preťaženosťou sudcov, zmenou v zložení senátov, ani množstvom procesných úkonov sudcu;
je totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva zakotvené
v ústave i v dohovore boli rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere
nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv
v primeranej dobe (IV. ÚS 21/2018).
Na základe už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že doterajšia celková dĺžka
konania je z ústavného hľadiska celkom zjavne neakceptovateľná.“
25. Vo vzťahu k posúdeniu dĺžky napadnutého konania, zložitosti veci ústavný súd
poukazuje na závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 17/2019
z 22. januára 2020 a na týchto zotrváva, keďže v predmetnej veci sťažovateľa nezistil dôvod
opodstatňujúci odkloniť sa od nich. Ústavný súd tiež opakovane uvádza, že ani právne
či skutkovo najnáročnejšie spory nesmú trvať takú dlhú dobu, ktorá už predstavuje
podstatnú časť ľudského života (pozri bod 19).
26. Pokiaľ ide o kritérium správania sťažovateľa, resp. jeho právnych predchodcov
v napadnutom konaní, ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Na žiadnu takúto okolnosť nepoukazuje
ani krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti.
27. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto vyslovil, že označené práva
sťažovateľa porušené boli (bod 1 výroku tohto nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
28. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
29. Hoci ústavný súd dospel k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
a označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
právoplatne skončená, ústavný súd neprikázal krajskému súdu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, a to vzhľadom na to, že túto povinnosť mu uložil už vo svojom
náleze č. k. II. ÚS 17/2019-74 z 22. januára 2020.
30. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
31. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
32. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
33. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
34. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 15 000 €, čo odôvodnil tým, že „... je už unavený z takmer 21 rokov
trvajúceho súdneho sporu a tiež zo šikanózneho a nátlakového konania právnych nástupcov
žalovaného 3/ voči jeho osobe. Týmto všetkým je bohužiaľ zaťažená aj celá rodina
sťažovateľa, čo ovplyvňuje jeho celkovú rodinnú situáciu, táto situácia mu výrazne zasahuje
do jeho súkromia, ovplyvňuje ho v práci a stojí ho množstvo času, energie a tiež peňazí.
Je pre neho neskutočne psychicky náročné vysporiadať sa so skutočnosťou, že jeho obaja
rodičia a do konca svojho života prežívali
psychickú traumu z pretrvávajúcej nespravodlivosti a tiež strach a úzkosť zo straty bývania
a istoty pokojnej staroby. On od svojich 27 rokoch dennodenne prežíval tento stres spolu
so svojimi rodičmi a po ich smrti, kedy vstúpil do konania ako žalobca, sa dennodenne musí
zoberať týmto sporom a čeliť útokom žalovaných a súdnym sporom, ktoré žalovaní
vyvolávajú voči nemu. Sťažovateľ stratil akúkoľvek dôveru k justícii, ktorú reprezentujú
všeobecné súdy podieľajúce sa doteraz na rozhodovacom procese, vrátane nečinnosti
a neefektívnosti konania Krajského súdu v Bratislave.“.
35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
36. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
37. Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia bral ústavný súd
do úvahy všetky okolnosti prípadu, najmä doterajšiu dĺžku konania (konanie začaté v roku
1999 na Okresnom súde Žilina, na krajskom súde je vedené od postúpenia veci v januári
roku 2004 a do dnešného dňa nebolo ukončené), zložitosť veci, správanie sťažovateľa a jeho
právnych predchodcov v priebehu konania, ako aj okolnosť, že predmetom sporu sú práva
k nehnuteľnosti, ktorá slúžila právnym predchodcom sťažovateľa a sťažovateľovi
na bývanie, pričom nehnuteľnosť sťažovateľ užíval aj po smrti svojich právnych
predchodcov a v priebehu konania mu bolo zo strany žalovaných užívanie nehnuteľnosti
znemožnené. Po zohľadnení týchto okolností považoval ústavný súd priznanie sumy
10 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona
o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
38. Ústavný súd nevyhovel časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať
finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 4 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
39. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa,
ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
40. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
41. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v sume 450,29 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2020 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
v hodnote po 177 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 10,62 €. Uvedené sumy
sa zvyšujú o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, keďže právny zástupca sťažovateľa
je platiteľom tejto dane. Náhradu za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu
krajského súdu doručené ústavnému súdu 12. novembra 2020, ústavný súd sťažovateľovi
nepriznal, pretože obsah doručeného stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel
k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.
42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
43. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2020
Martin Vernarský
predseda senátu