Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 609/2020
PDF · 384.35 KB
No categories available
IV. ÚS 609/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, advokáta, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Mišurom, PhD., Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 31/2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , advokáta,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 31/2016 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že návrhom na vydanie platobného
rozkazu doručeným Okresnému súdu Pezinok 18. mája 2015 sa domáhal,
aby bola (ďalej len „žalovaný“) uložená povinnosť zaplatiť sumu
5 276,91 eur s príslušenstvom z titulu zaplatenia odmeny za poskytovanie právnych služieb.
Okresný súd Pezinok vydal 29. septembra 2015 platobný rozkaz, proti ktorému podal
žalovaný odpor. Na základe námietky miestnej príslušnosti žalovaného, bol návrh
postúpený okresnému súdu.
3. Sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 6. decembra 2016 urgoval,
že od postúpenia veci uplynul už rok a vo veci nebolo nariadené pojednávanie. Okresný súd
až 18. júla 2017 zaslal sťažovateľovi odpor žalovaného s tým, aby sa k nemu v lehote 10 dní
vyjadril. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 16. mája 2018 a bolo postupne odročené
na 7. september 2018, 14. november 2018 a 13. február 2019 a následne bolo zrušené.
Ďalší termín pojednávania okresný súd stanovil na 9. október 2019, ktorý bol taktiež
zrušený a pojednávanie bolo nariadené na 22. január 2020, ktoré sa uskutočnilo
a bolo odročené na 11. marec 2020 na účely vyhlásenia rozsudku. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 12 C 31/2016 z 11. marca 2020 žalobu sťažovateľa zamietol, pričom písomné
vyhotovenie rozsudku bolo doručené sťažovateľovi 29. apríla 2020. Sťažovateľ podal
proti predmetnému rozsudku odvolanie, ktoré ku dňu podania ústavnej sťažnosti
nebolo podľa vedomosti sťažovateľa predložené odvolaciemu súdu a sťažovateľovi
nebolo doručené prípadné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa.
4. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru tým, že
- od postúpenia spisu z Okresného súdu Pezinok (30. novembra 2015) okresný súd
nekonal až do 18. júla 2017, keď zaslal sťažovateľovi odpor žalovaného, teda bol absolútne
nečinný 19 a pol mesiaca,
- prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 7. septembra 2018, teda po viac ako 33
mesiacoch,
- medzi pojednávaniami boli neodôvodnené pauzy,
- okresný súd takmer 4 mesiace od podania odvolania sťažovateľom nedoručil spis
odvolaciemu súdu,
- celková dĺžka konania je zjavne neprimeraná, keď od podania žaloby 18. mája 2015
uplynulo 5 rokov a 4 mesiace.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp.zn. 12C/31/2016 porušil
základné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom
desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp.zn. 12C/31/2016
sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 450,29 €
(slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov), ktorú je Okresný súd Bratislava III
povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľ predovšetkým namieta
nečinnosť okresného súdu v tomto konaní, ktoré od podania návrhu na vydanie platobného
rozkazu trvá viac ako päť rokov.
13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva,
že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku
ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
15. Ústavný súd poukazuje aj na svoj už opakovane judikovaný právny názor,
že k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá (globálne) neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu
na to, či v posudzovanom prípade boli zaznamenané prieťahy spôsobené postupom
všeobecného súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného základného práva môže dôjsť
aj vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom v konaní došlo,
nemusí vždy ísť o porušenie základného práva na prerokovanie veci v primeranej dobe,
ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie
konania spravidla očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne
I. ÚS 418/2014, tiež napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03,
I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
16. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho,
aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových
konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (pozri napr. IV. ÚS 147/04).
17. Reagujúc na argumentáciu sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, ústavný súd
z jej príloh a predloženého spisu okresného súdu zistil, že samotné konanie začalo
18. mája 2015 podaním návrhu sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie
sumy 5 276,91 eur s príslušenstvom z titulu nezaplatenej odmeny za poskytovanie právnych
služieb doručeného Okresnému súdu Pezinok, ktorému bolo vyhovené vydaním platobného
rozkazu z 29. septembra 2015. Spis bol okresnému súdu s podaným odporom žalovaného
postúpený 9. februára 2016. Okresný súd vo veci nariadil spolu sedem pojednávaní,
z ktorých sa neuskutočnili dve pojednávania z dôvodu nepredloženia vyžiadaného spisu
z Okresného súdu Pezinok. Na pojednávaní konanom 11. marca 2020 okresný súd vo veci
meritórne rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Proti predmetnému rozsudku podal
sťažovateľ odvolanie 15. mája 2020. Po doručení vyjadrenia žalovaného k odvolaniu
(3. augusta 2020) bolo toto vyjadrenie zaslané sťažovateľovi 9. októbra 2020. Ústavný súd
konštatuje, že od postúpenia veci okresnému súdu do vydania meritórneho rozhodnutia
trvalo namietané konanie štyri roky a v jeho priebehu boli zistené kratšie obdobia
nečinnosti, avšak túto nečinnosť v kontexte veci nemožno ešte považovať za dlhotrvajúcu
či opakovanú, ale má charakter ojedinelosti.
18. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na kratšie obdobia nečinnosti
spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom
ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01),
čo však nie je ešte prípad sťažovateľa a podľa názoru ústavného súdu celková doba konania
pred okresným súdom aj so zistenou nečinnosťou je ešte na hranici ústavnej
akceptovateľnosti a nemá potrebný ústavný rozmer. Aj keď postup okresného súdu
nemožno považovať za optimálny, celková dĺžka doby trvania konania, zohľadňujúc
charakter uplatneného nároku sťažovateľa a najmä skutočnosť, že šesť mesiacov
pred podaním ústavnej sťažnosti bolo vo veci meritórne rozhodnuté, nedosiahla úroveň,
ktorá by mohla znamenať porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 528/2014). Ústavný súd zdôrazňuje práve
naostatok označenú skutočnosť, resp. priebeh konania, keď po vyhlásení rozsudku
11. marca 2020 sa sťažovateľ odvolal, čím len využíva svoje procesné práva, avšak okresný
súd koná tak, ako je uvedené v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia,
teda obligatórnymi úkonmi v rámci odvolacieho konania, bez ktorých nie je možné právnu
neistotu sťažovateľa odstrániť.
19. Vychádzajúc z už uvedených právnych názorov tvoriacich ustálenú judikatúru
ústavného súdu, ako aj okolností danej veci, ústavný súd konštatuje, že v namietanom
konaní nedošlo postupom okresného súdu k prieťahom takej ústavne relevantnej intenzity,
že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu