Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 528/2014
PDF · 132.17 KB
No categories available
I. ÚS 528/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom
Kotrbancom, Františkánske námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 35/2011 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/392/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája
2014 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 C 35/2011 (ďalej aj „namietané konanie“) a postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/392/2013.
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že je účastníkom konania o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, ktoré začalo vo februári 2011.
3. Sťažovateľ po opísaní priebehu konania na okresnom súde, ktorý rozhodol
rozsudkom vo veci samej prvýkrát už 26. septembra 2011 a následne po zrušení jeho
rozsudku krajským súdom aj 19. marca 2013, uviedol, že po podaní jeho odvolania bola vec
predložená krajskému súdu 19. júla 2013 a odvtedy je krajský súd v predmetnej veci
nečinný napriek tomu, že sťažovateľ podal kvalifikovanú sťažnosť na zbytočné prieťahy
predsedovi krajského súdu 20. marca 2013 a krajský súd jeho sťažnosť považoval za
dôvodnú. Sťažovateľ poukazujúc na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom a jeho
neefektívnu činnosť v konaní vedenom od roku 2011 a tiež na nečinnosť krajského súdu
od 19. júla 2013 sa domnieva, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tiež podal sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi okresného súdu 10. mája 2011.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho
sťažnosti nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 C 35/2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co/290/2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal krajskému súdu, resp. okresnému súdu konať
v namietaných konaniach bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania
finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj
ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04,
9. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv najprv postupom okresného
súdu, ktoré vidí jednak v tom, že toto konanie nadväzuje na tri iné konania, ktoré sa viedli
na okresnom súde od roku 1994, 1996 a 1997 a skončili až na Európskom súde pre ľudské
práva, a zbytočné prieťahy sú spôsobené podľa neho tiež aj neefektívnym postupom
okresného súdu, pretože ten postupoval „nekvalifikovane a nevydal meritórny rozsudok“.
Obdobne sťažovateľ namieta aj nečinnosť krajského súdu (v čase podania sťažnosti trvalo
necelých 10 mesiacov) a poukazuje aj na celkovú dĺžku konania (spolu tri roky pred
všeobecnými súdmi).
10. Vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu a krajského súdu
v posudzovaných konaniach ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa (v tomto čase) ako
zjavne neopodstatnenú. Okresný súd, ako to vyplýva aj zo sťažnosti a z odpovede predsedu
okresného súdu na sťažnosť sťažovateľa, v zásade konal plynulo (dal návrh na vyjadrenie
odporcovi, určil termín pojednávania na júl 2011) a tiež dvakrát rozhodol aj rozsudkom
(prvýkrát už 26. septembra 2011 a druhýkrát 19. marca 2013). Hoci je pravdou, že prvé
rozhodnutie vo veci samej krajský súd zrušil pre pochybenia okresného súdu, avšak tento
nedostatok (aj vo väzbe na ďalšie jeho námietky týkajúce sa predchádzajúceho konania)
spolu s jeho ďalším postupom v konaní ešte nemožno kvalifikovať ako taký postup, ktorého
dôsledkom sú zbytočné prieťahy. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa spis už
nachádzal dávno na krajskom súde, teda okresný súd ani vo veci už nekonal, a nemohol tak
spôsobiť prípadné zbytočné prieťahy v konaní. Napokon ani samotný sťažovateľ neviedol
v sťažnosti žiadne obdobia nečinnosti okresného súdu v namietanom konaní a svoju
sťažnosť založil len na tomto jedinom argumente, a potom aj na celkovej dĺžke konania,
ktorá s nečinnosťou krajského súdu od júla 2013 (10 mesiacov) trvala do podania sťažnosti
spolu 3 roky.
11. Pri posudzovaní už uvedenej nečinnosti krajského súdu ústavný súd vychádzal zo
svojej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/02, III. ÚS 102/02), podľa ktorej
ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
znamenať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Aj keď postup všeobecných súdov nemožno považovať za
celkom optimálny, ústavný súd je toho názoru, že celková dĺžka doby trvania konania
(spolu tri roky) – nedosiahla ešte úroveň, ktorá by mohla znamenať porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Ústavný súd preto uzatvára, že uvedené skutočnosti zatiaľ nepostačujú na prijatie
záveru, že by doteraz zistené ojedinelé prieťahy v konaní pred krajským súdom spolu
s postupom okresného súdu vo väzbe na celkovú doterajšiu dĺžku konania dosahovali
ústavne relevantnú intenzitu. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014