Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 533/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti Intrum Slovakia s. r. o., Mýtna 48, Bratislava, IČO 35 831 154,

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda

sp. zn. z 18. novembra 2019 vo výroku o náhrade trov sťažnostného

konania a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Intrum Slovakia s. r. o. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Intrum Slovakia s. r. o.,

Mýtna 48, Bratislava, IČO 35 831 154 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. novembra 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov

sťažnostného konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresný súdom

pod sp. zn. sa sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne domáhala proti

(ďalej len „žalovaný“), zaplatenia

pohľadávky v sume 5 291,67 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 28. mája 2019 s právoplatnosťou 27. augusta 2019 konanie v časti

zaplatenia sumy 4 218,49 € s príslušenstvom zastavil, vo zvyšnej časti žalobu sťažovateľky

zamietol a žalovanému priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

3. Okresný súd následne o výške trov konania rozhodol uznesením

sp. zn. z 11. októbra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom,

proti ktorému podal žalovaný sťažnosť. Sudca okresného súdu vyhodnotil

sťažnosť žalovaného ako dôvodnú, preto napadnutým uznesením zmenil uznesenie

z 11. októbra 2019 tak, že sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania

predstavujúce trovy právneho zastúpenia v sume 885,33 € (I. výrok) a tiež trovy konania

o sťažnosti v sume 190,73 € (II. výrok).

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že výrokom napadnutého uznesenia,

ktorým ju okresný súd zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania o sťažnosti v sume

190,73 € (II. výrok), došlo k porušeniu jej základného práva podľa a tiež

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie okresného súdu v tejto časti

považuje za svojvoľné a odporujúce (ďalej aj „“),

pretože výdavky vzniknuté v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o výške trov nie sú účelné

ani opodstatnené a nesúvisia ani s obranou žalovaného. Podľa sťažovateľky právna úprava

„nepozná trovy konania o sťažnosti, tak ako ich vymedzil okresný súd v predmetnom

uznesení“.

5. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že konanie bolo právoplatne skončené vydaním

rozsudku sp. zn. z 28. mája 2019, ktorým okresný súd rozhodol

aj o náhrade trov konania, čím podľa nej vymedzil konečný okruh výdavkov

predstavujúcich trovy konania úspešnej sporovej strany. Napadnutým uznesením následne

okresný súd rozhodoval o sťažnosti žalovaného podanej proti nesprávnemu rozhodnutiu

vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania, preto podľa názoru sťažovateľky nie je

prípustné, aby po právoplatnosti výroku rozsudku o náhrade trov konania vznikali

dodatočne ďalšie trovy.

6. Súčasne sťažovateľka podotkla, že si svoju povinnosť uloženú napadnutým

uznesením splnila a uhradila žalovanému aj trovy konania o sťažnosti v sume 190,73 €,

v dôsledku čoho jej vznikla majetková ujma, preto sa od okresného súdu domáha

aj zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 190,73 €.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„1. Ústavný súd SR nálezom rozhodol, že základné právo spoločnosti

Intrum Slovakia s .r. o., IČO: 35831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava na súdnu

ochranu podľa ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -206 zo dňa 18.11.2019

v časti (výrok II.), ktorým navrhovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania

o sťažnosti v sume 190,73 €, porušené bolo.

2. Ústavný súd SR zrušil uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda

č. k. -206 zo dňa 18.11.2019 v časti (výrok II.), ktorým navrhovateľa

zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania o sťažnosti v sume 190,73 €.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (, , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

13. Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

14. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

15. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

16. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľky o porušení

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu vo výroku, ktorým bola zaviazaná nahradiť

žalovanému trovy konania za sťažnosť podanú proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

o výške trov konania.

20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

21. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

23. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre opakovane uvádza, že rozhodovanie

o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania v súlade so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Robins proti

Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93).

24. Vo všeobecnosti však platí, že spor o náhradu trov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (,

, ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách

konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo

k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo

ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj

m. m. , , , , ).

25. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (m. m. , ).

26. V súlade s uvedenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal

sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (a práva podľa dohovoru) napadnutým uznesením okresného súdu

vo výroku o trovách sťažnostného konania, pričom dospel k záveru, že argumentácia

sťažovateľky predostretá v ústavnej sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť ústavnú

udržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.

27. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti označuje napadnuté uznesenie okresného súdu

vo výroku o náhrade trov sťažnostného konania za „svojvoľné“, pričom jej argumentáciu

možno podľa názoru ústavného súdu zhrnúť do troch podstatných námietok.

Podľa sťažovateľky:

- výdavky vzniknuté v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o výške trov nie sú účelné,

opodstatnené a nesúvisia ani s obranou žalovaného v konaní (prvá námietka),

- výslovne neupravuje trovy sťažnostného konania tak,

ako ich vymedzil okresný súd v napadnutom uznesení (druhá námietka) a

- po právoplatnosti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov,

už nemôžu dodatočne vznikať ďalšie trovy (tretia námietka).

28. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 rozdelila

rozhodovanie o trovách konania na dve samostatné fázy. Prvou fázou je rozhodnutie

o nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie

končí (napr. rozhodnutím vo veci samej, zastavením konania a pod.). O nároku na náhradu

trov konania rozhoduje vždy sudca alebo senát, a to i bez návrhu ( ).

Výrok o nároku na náhradu trov konania obsahuje každé rozhodnutie, ktorým sa konanie

končí, a to aj v prípade, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Druhou

fázou je rozhodnutie o výške nároku na náhradu trov konania. Rozhodovanie o výške

náhrady trov konania sa novou právnou úpravou civilného procesu prenieslo do časti

konania po jeho právoplatnom skončení, kedy výsledok sporového konania je

už nespochybniteľný, a preto aj miera úspechu [prípadne iných okolností ( )]

z hľadiska trov je jednoznačne určená. O výške trov konania preto rozhoduje súd

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je

pritom prípustná sťažnosť, o ktorej vždy rozhoduje sudca súdu prvej inštancie ( )

a proti jeho rozhodnutiu už nie je prípustné odvolanie ( a contrario).

29. V kontexte argumentácie sťažovateľky považuje ústavný súd za potrebné

osobitne poukázať na podstatu inštitútu sťažnosti upraveného v až .

Sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nie je možné z hľadiska jej

umiestnenia v systematike a štruktúre považovať za jeden

z opravných prostriedkov normovaných v štvrtej časti zákona, ale je koncipovaná ako

účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Z doktrinálneho hľadiska teda ide

o osobitný prostriedok procesnej obrany proti definovaným uzneseniam (teda podľa § 239

ods. 1 proti uzneseniam súdu prvej inštancie vydaným súdnym úradníkom). Charakter

sťažnosti tak možno pripodobniť najmä k charakteru inštitútu námietok podľa § 50

Exekučného poriadku, prípadne k inštitútu odporu proti platobnému rozkazu, kde doktrína

konštantne vníma charakter týchto inštitútov ako inštitútov procesnej obrany účastníka

(strany) v procese (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. 1540 s. ISBN 978-80-7400-629-6,

s. 870 – 871.).

29.1 Účelom sťažnosti je naplnenie zásady efektívnosti, hospodárnosti, rýchlosti

konania (o sťažnosti rozhoduje sudca toho istého súdu, sťažnosť nemá devolutívny účinok,

je možné ňou napadnúť len vymedzenú úzku skupinu rozhodnutí, u ktorých zákonodarca

nevzhliadol potrebu umožniť ich preskúmanie vyššou inštanciou). Tento záver podporuje

i dôvodová správa k . Preto je namieste pre účely vyslovenia

porušenia práv ústavným súdom vyžadovať pri sťažnostnom konaní podľa Civilného

sporového poriadku vyššiu mieru intenzity pochybení, nedostatkov spočívajúcich v konaní

či opomenutí porušovateľa (m. m. ).

30. Na základe tohto vymedzenia sťažnosti ako účinného prostriedku nápravy preto

nemožno prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky, že uplatnenie sťažnosti proti rozhodnutiu

vyššieho súdneho úradníka o výške trov nesúvisí s obranou sporovej strany v konaní

a nepredstavuje tak účelný a odôvodnený výdavok v zmysle (prvá námietka).

V prípade ak sa účastník (strana) nestotožňuje s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka

o výške trov konania, podanie sťažnosti predstavuje podľa

jediný spôsob, ktorým je možné docieliť nápravu prípadného nesprávneho rozhodnutia

vydaného vyšším súdnym úradníkom. V tomto smere preto nie je námietka sťažovateľky

opodstatnená.

31. Je však nutné súhlasiť s výhradou sťažovateľky, že

explicitne náhradu trov konania za sťažnosť neupravuje (druhá námietka). Absencia

výslovnej právnej úpravy vo vzťahu k trovám sťažnostného konania však ale automaticky

neznamená, že náhradu trov za sťažnosť, ktorá je nepochybne opodstatneným a účelne

vynaloženým výdavkom súvisiacim s bránením práva ( ), nemožno priznať,

hoci už o nároku na náhradu trov bolo právoplatne rozhodnuté. Táto (druhá) fáza

rozhodovania o trovách konania totiž podľa názoru ústavného súdu v istom zmysle tiež

predstavuje „spor“ medzi stranami, a to práve o výšku priznanej náhrady trov konania, preto

je aplikácia ustanovení o náhrade trov konania podľa a nasl. aj vo vzťahu

k trovám sťažnostného konania plne akceptovateľná ( ). Ani tretiu námietku

sťažovateľky preto ústavný súd nepovažuje za relevantnú.

31.1 Na podporu uvedeného ústavný súd len dodáva, že chýbajúcu právnu úpravu

je napríklad možné zaznamenať aj v súvislosti s podrobnejšou úpravou procesného postupu

sudcu súdu prvej inštancie po podaní sťažnosti. Ustanovenia a nasledujúce totiž

výslovne nezakotvujú povinnosť súdu doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie k sťažnosti

alebo iné podanie učinené v priebehu konania o sťažnosti sťažovateľovi či protistrane

ani povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa k takýmto podaniam, avšak aplikujúc základné

princípy ako normatívne výkladové pravidlá, možno dospieť

k záveru o uplatnení princípu kontradiktórnosti ( ) aj v sťažnostnom konaní.

31.2 Ústavný súd však konštatuje, že týmto súčasne vyvstala potreba, aby sa

v budúcnosti prijala právna úprava, ktorá by nastolené otázky v súvislosti s náhradou trov

sťažnostného konania explicitne vyriešila.

32. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou prezentované

námietky týkajúce sa výroku napadnutého uznesenia okresného súdu o priznaní náhrady

trov za sťažnosť nemajú ústavnoprávny rozmer, čo znamená, že ani po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd nemohol reálne dospieť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup

k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval

k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (prípadne

mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa a jej práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu