Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 543/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. -129 z 20. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -129 z 20. februára

2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby sťažovateľa ako fyzickej osoby (ktorý podniká pod obchodným menom

, ) podľa § 139

ods. 2 druhej vety z 10. februára 2016, ktorou sa proti

(ďalej len „žalovaný“) domáhal nahradenia prejavu vôle a udelenia súhlasu, Okresný súd

Prešov (ďalej len „okresný súd“) po tom, ako pripustil zmenu žalobného návrhu tak, že

«žalobca naďalej považuje nasledujúce: „Súd nahrádza prejav vôle žalovaného v správnom

konaní na Stavebnom úrade mesta ako podielového spoluvlastníka parcely

- zastavaná plocha, , nachádzajúce sa v

katastrálnom území , zapísané na tak, že dáva súhlas so zmenou účelu

využitia územia v zmysle žiadosti ,

, zo dňa 21. 10. 2015 a projektovej dokumentácie -

vypracovanej , ,

06/2015 pod pracovným názvom

na cestu I. triedy

.», rozsudkom č. k. -93 z 27. októbra 2016 žalobu zamietol.

V konaní nebolo sporné, že sťažovateľ (žalobca) a žalovaný sú podielovými

spoluvlastníkmi predmetného pozemku, každý z nich vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu

1/2, a že sťažovateľ je výlučným vlastníkom susedného pozemku a na ňom stojacej stavby

predajne a autoservisu.

2.1 Na pojednávaní konanom 29. septembra 2016 sťažovateľ na otázku okresného

súdu, či pred tým ako podal žalobu, došlo k postupu podľa § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, teda či sa pokúsil o dosiahnutie dohody so žalovaným, resp. či žalovanému svoj

záver prezentoval, sťažovateľ uviedol: „Nerozprával som sa so žalovaným o tom, že

podávam žiadosť o zmenu úpravy využitia parcely , pretože som chcel postupovať

tak ako v minulosti, že v prípade vykonania stavebnej úpravy mu následne vyfakturujem 50

% vynaložených nákladov.“ Na ďalšiu otázku okresného súdu, či by sťažovateľ súhlasil, aby

sa na stavebnom konaní ako stavebník zúčastňoval aj žalovaný, sťažovateľ uviedol, že nie,

že so žalovaným nekomunikuje, a teda nie je zrejmé, akým spôsobom by mohli byť

spolustavebníkmi.

2.2 Žalovaný sa v predmetnom konaní bránil tým, že nesúhlas spoluvlastníka

nemožno nahradiť rozhodnutím súdu, keďže má ísť o zmenu podstaty spoločnej veci.

Dôvodom nesúhlasu žalovaného pre uvedené stavebné konanie bol fakt, že sám má záujem

byť popri sťažovateľovi stavebníkom a následne vlastníkom a užívateľom zamýšľanej

stavby, čo sťažovateľ bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia odmieta.

2.3 Okresný súd v odôvodnení uvedeného rozsudku konštatoval, že hmotnoprávnou

podmienkou pre založenie právomoci súdu rozhodnúť o hospodárení so spoločnou vecou

podľa je buď rovnosť hlasov spoluvlastníkov,

nedosiahnutie väčšiny hlasov spoluvlastníkov, resp. nedosiahnutie dohody spoluvlastníkov.

V prípade dvoch rovnodielnych spoluvlastníkov musí byť preukázané, že jeden

spoluvlastník prezentoval druhému spoluvlastníkovi svoj zámer, navrhol nejaké rozhodnutie

alebo postup a že medzi spoluvlastníkmi nedošlo k zosúladeniu ich názorov na predmetnú

záležitosť, prípadne došlo k rovnosti hlasov, čo znamená, že jeden spoluvlastník

s navrhovanou zmenou súhlasí a druhý nie. Medzi spoluvlastníkmi teda musí dôjsť

k rozporu ich stanovísk. Aby k rozporu stanovísk vôbec mohlo dôjsť, musí byť zámer

jedného zo spoluvlastníkov prezentovaný druhému spoluvlastníkovi. Až v prípade, že druhý

spoluvlastník s návrhom predloženým spoluvlastníkom nesúhlasil, môže sa ktorýkoľvek

zo spoluvlastníkov obrátiť so žalobou na súd. Hoci proces rozhodovania spoluvlastníkov nie

je procesom formalizovaným, v prípade podania žaloby na súd je potrebné preukázať,

že k procesu spoločného (vo výsledku neúspešného) rozhodovania spoluvlastníkov došlo.

V prejednávanej veci sťažovateľ jednoznačne uviedol, že pred podaním žaloby okresnému

súdu svoj zámer žalovanému neprezentoval, preto medzi nimi de facto ani de iure k rozporu

stanovísk nemohlo dôjsť. Takýto rozpor sa okresnému súdu v prejednávanej veci ani

nejavil, keďže žalovaný uviedol, že so zmenou využitia územia, s ktorou je spojená

stavebná úprava časti pozemku v podielovom spoluvlastníctve na účel vybudovania vjazdu

a príjazdu na neho zo štátnej cesty, súhlasí, avšak pre neho z neznámych dôvodov sa

sťažovateľ rozhodol vo veci konať sám. Okresný súd nemôže riešiť spory medzi

spoluvlastníkmi spôsobené tým, že jeden spoluvlastník nie je ochotný komunikovať

s druhým spoluvlastníkom a predniesť mu svoje návrhy týkajúce sa nakladania,

resp. hospodárenia so spoločnou vecou. V takomto prípade averzia a nečinnosť sťažovateľa

vo vzťahu k žalovanému nemôže byť nahrádzaná rozhodnutím súdu bez toho, aby došlo

k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre založenie jeho právomoci rozhodovať v daných

veciach podľa .

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietol,

že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávne

skutkové zistenie sťažovateľ považoval záver okresného súdu, podľa ktorého nemôže riešiť

spory medzi spoluvlastníkmi spôsobené tým, že jeden z nich nie je ochotný komunikovať

s druhým spoluvlastníkom. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že svoj návrh za zmenu

účelu využitia pozemku prezentoval žalovanému v rámci správneho konania, ktoré bolo

rozhodnutím mesta (stavebného úradu) č. B/15871/2015-Mk zo 4. januára 2016

zastavené z dôvodu, že sťažovateľ v určených lehotách neodstránil nedostatky svojej

žiadosti z 21. októbra 2015, najmä mu nepredložil súhlas druhého spoluvlastníka

s predmetnou zmenou, keďže druhý spoluvlastník vo svojich vyjadreniach k uvedenej

žiadosti sťažovateľa s predmetnou zmenou nesúhlasil; uvedené rozhodnutie bolo potvrdené

rozhodnutím Okresného úradu , odborom výstavby a bytovej politiky, č. OU-PO-

OVBP-2016/15038/46615/ŠSS-VB z 19. apríla 2016. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci sťažovateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 27. mája 2004, v ktorom konštatoval, že § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka pre dohodu spoluvlastníkov nestanovuje predpísanú formu.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny podľa a (ďalej aj „“), pričom

konštatoval, že na odvolacie námietky sťažovateľa nemožno prihliadať; „právne úkony

týkajúce sa hospodárenia so spoločnou vecou, ktoré jeden z rovnodielnych spoluvlastníkov

vykoná bez toho, aby dal druhému spoluvlastníkovi možnosť sa k zamýšľanému úkonu

vyjadriť sú všeobecnosti úkonmi absolútne neplatnými pre rozpor so zákonom (pre

porovnanie NS sp. zn. )“.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. b) s tým, že dovolací súd ešte neriešil právnu otázku, „či pred podaním žaloby

na súd na usporiadanie pomerov v zmysle ust. na

hospodárenie so spoločnou vecou – nehnuteľnosťou, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve

dvoch rovnodielnych spoluvlastníkov, sa považuje za oboznámenie sa s návrhom

navrhovateľa (žalobcu) na nové usporiadanie spoločného hospodárenia s vecou druhým

rovnodielnym spoluvlastníkom – žalovaným aj konanie na príslušnom správnom orgáne, v

posudzovanej právnej veci na Stavebnom úrade mesta Prešov, ktorého účastníkom bol

druhý rovnodielny podielový spoluvlastník nehnuteľnosti – žalovaný, ktorý s návrhom

navrhovateľa – žalobcu na hospodárenie so spoločnou vecou výslovne nesúhlasil“.

Sťažovateľ s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo 16. marca 2005 namietol, že krajský súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vec nesprávne právne posúdil.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447

písm. f) , pretože nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a dovolacie

dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v . Najvyšší súd

konštatoval, že nesprávne či nedostatočné zistenie skutkového stavu ako dovolací dôvod

nepozná, preto je dovolanie v tomto smere neprípustné. Pokiaľ

sťažovateľ formálne za dovolací dôvod označil nesprávne právne posúdenie veci,

v dovolaní uvádza len skutkové okolnosti, ktoré podľa jeho názoru preukazujú splnenie

hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich z .

Sťažovateľ nesúhlasí so skutkovým záverom okresného súdu, že pred podaním žaloby

neprezentoval žalobcovi svoj zámer so spoločnou vecou. Argumentácia spochybňujúca

použitie právnej normy súdom na daný prípad, jej interpretáciu, resp. aplikáciu na zistený

skutkový stav, však v dovolaní absentuje. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na judikatúru

Najvyššieho súdu Českej republiky, táto sa týka riešenia otázky, či výpoveď z nájmu bytu

ne/môže byť ako hmotnoprávny úkon zahrnutá do textu písomného návrhu na začatie

konania o privolenie k výpovedi nájmu, avšak v danej veci je nepoužiteľná. Najvyšší súd

konštatoval, že za oboznámenie sa s návrhom jedného zo spoluvlastníkov na nové

usporiadanie hospodárenia so spoločnou vecou druhým spoluvlastníkom nemožno

považovať samotné konanie na príslušnom správnom orgáne. Sťažovateľom nelogicky

a zmätočne formulovaná právna otázka nemohla byť odvolacím súdom riešená, keďže nešlo

o právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

7. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí

a v ústavnej sťažnosti namieta, že v rozsahu, v akom to od neho bolo možné spravodlivo

požadovať, vymedzil skutkové okolnosti, tieto preukázal a na ich základe si uplatnil súdnu

ochranu svojho práva, ktorú mu všeobecné súdy odopreli. Podľa názoru sťažovateľa

v danom prípade nedošlo k použitiu ústavne súladne interpretovanej, platnej a účinnej

právnej normy, pričom v rozhodnutiach krajského súdu aj dovolacieho súdu absentujú jasné

a zrozumiteľné odpovede a odôvodnenie vo vzťahu k tomu, že sťažovateľ navrhol

žalovanému hospodárenie so spoločnou vecou – pozemkom – v stavebnom konaní vedenom

mestom na základe žiadosti sťažovateľa z 21. októbra 2015, resp. v konaní vedenom

na Okresnom úrade , odbore cestnej dopravy a pozemkových komunikácií na základe

žiadosti sťažovateľa z 10. júna 2015, t. j. že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno

o nedosiahnutí dohody so žalovaným. Sťažovateľ zároveň vyjadruje presvedčenie, že splnil

všetky zákonné podmienky kladené na dovolanie, preto ho najvyšší súd nemal odmietnuť.

Najvyššiemu súdu nič nebránilo posúdiť, či za oboznámenie sa s návrhom sťažovateľa

o hospodárení so spoločnou vecou možno považovať aj stavebné konanie vedené mestom

, v ktorom bolo preukázané, že sťažovateľ a žalovaný sa na hospodárení

so spoločnou vecou nedohodli.

7.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu

a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

11. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -129

z 20. februára 2018 (bod 4) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. septembra 2019 (bod 6) vydanými v konaní o nahradenie prejavu vôle a udelenie

súhlasu.

III.1 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým rozsudkom krajského súdu

17. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-93 z 27. októbra 2016, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa z dôvodu

nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre založenie jeho právomoci rozhodovať daných

veciach podľa (body 2 až 2.3).

18. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. septembra 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa (25. októbra 2019)

zachovaná.

19. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m.m. , ,

), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného, ako aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m

).

20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

21. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je

takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

(). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka

konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že

všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie

náležite odôvodní ().

22. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý

sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy

rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana

konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti

s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním

rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994,

sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou

konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci.

Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd

posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí

(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti krajskému súdu vytýka v podstate to, že v konaní

o nahradenie prejavu vôle a udelenie súhlasu ústavne nesúladným spôsobom vyložil § 139

ods. 2 (bod 7).

24. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie

každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,

vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona ().

25. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach (m. m. ).

26. Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

27. Podľa o hospodárení so spoločnou vecou

rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov,

alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek

spoluvlastníka súd.

28. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu odborná právnická literatúra uvádza, že:

«Hoci pojem „hospodárenie so spoločnou vecou“ nemá legálnu definíciu, môžeme ním

rozumieť všetky úkony, ktoré sa týkajú ekonomickej stránky celej spoločnej veci, ktoré

spoločnú vec udržujú, opravujú, menia, zhodnocujú (či znehodnocujú), odstraňujú, rušia či

likvidujú. Bude to i rozhodnutie o tom, ako (v akom rozsahu) bude každý

zo spoluvlastníkov vec užívať, či bude spoločná vec prenajatá, a pod. Patrí sem aj

rozhodovanie o tom, aké investície budú vynaložené na spoločnú vec, a kto ich bude hradiť.

Možno konštatovať, že cieľom hospodárenia so spoločnou vecou je účelné využite

spoločnej veci podľa predstáv vlastníkov veci.

Primárnym a prirodzeným spôsobom rozhodovania o hospodárení so spoločnou

vecou je rozhodovanie na základe dohody. Pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov

o hospodárení so spoločnou vecou zákon nepredpisuje nijaký osobitný postup ani

uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre rozhodnutie samotné nepredpisuje

obligatórnu (napr. písomnú) formu ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Dohoda

o hospodárení so spoločnou vecou je teda neformálnym právnym úkonom, účastníkmi

ktorého musia byť všetci spoluvlastníci (nesúhlas čo i len jedného z nich vylučuje záver

o uzatvorení dohody) a môže byť uzavretá i konkludentne, pokiaľ je prejav vôle

spoluvlastníkov nesporný a dostatočne určitý. Existenciu dohody však nemožno

vyvodzovať z faktického, hoci dlhodobého, stavu užívania veci, s ktorým nesúhlasili všetci

spoluvlastníci. V takýchto prípadoch je potrebné vždy konkrétne posúdiť, či dlhšie trvajúci

spôsob užívania je výsledkom dohody spoluvlastníkov alebo sa vyvinul fakticky bez toho,

aby takáto dohoda existovala.

Dohoda sa môže týkať všetkých zložiek, ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva,

napríklad toho, ktorý zo spoluvlastníkov, prípadne za akých podmienok bude spoločnú vec

držať, užívať, či akým spôsobom budú rozvrhnuté plody alebo úžitky medzi jednotlivých

spoluvlastníkov...

Ak sa spoluvlastníci nedohodnú na hospodárení so spoločnou vecou, alebo nastane

pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou vecou rovnosť hlasov (typicky pri dvoch

rovnodielnych spoluvlastníkoch) alebo sa nepodarí dosiahnuť potrebnú väčšinu (minimálne

51 %), alebo ak sa aj väčšina dosiahla, no ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, s ktorou

niektorí spoluvlastníci nesúhlasia, o hospodárení so spoločnou vecou bude rozhodovať

na základe návrhu spoluvlastníka súd...

Rozhodnutie súdu má konštitutívny charakter a z hľadiska hmotného práva je

právnou skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik, zmena či zánik hmotnoprávneho vzťahu

s účinkami ex nunc. Z výroku rozsudku musí byť zrejmé, že ním dochádza k náhrade toho,

čo chýba na dosiahnutie väčšiny hlasov, či na dosiahnutie dohody o spornom právnom

úkone, ktorý chce žalobca (podielový spoluvlastník) v rámci hospodárenia so spoločnou

vecou docieliť. Ide o nahradenie chýbajúceho prejavu vôle spoluvlastníka, ktorý tento

prejav vôle odmieta urobiť, čím je zabránené tomu, aby sa sporný právny úkon

hospodárenia so spoločnou vecou stal perfektným a účinným. (Števček, M., Dulak, A.,

Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. I. .

Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1071)»

29. V tejto súvislosti Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.

z 10. decembra 2009 uviedol: „Rozhodnutí soudu opírající se o § 139

odst. 2 obč. zák. má konstitutivní charakter a jeho smyslem je vyřešení konkrétní neshody

spoluvlastníků o hospodaření se společnou věcí. Soud při jejím řešení tak není vázán

konkrétním návrhem řešení navrženým žalujícím spoluvlastníkem potud, že by se od tohoto

návrhu nemohl odchýlit. Smyslem rozhodnutí vydaného v režimu § 139 odst. 2 obč. zák. je

umožnit soudu volbu takového řešení ve vztahu ke konkrétně vzniklé neshodě o hospodaření,

které vyřeší vzniklý spor mezi spoluvlastníky, k jehož řešení nebylo možno dospět dohodou

ani uplatněním principu tzv. majority. ůsob zvoleného řešení soudem však musí

respektovat, o jakou konkrétní neshodu spoluvlastníků při hospodaření se společnou věcí šlo

a k jakému konkrétnímu výkonu spoluvlastnických práv se nepodařilo uzavřít dohodu

rovnodílných podílových spoluvlastníků, neboť ve vztahu ke konkrétní neshodě je soud

povolán zaujmout příslušné řešení, jehož prostřednictvím bude vzniklá spoluvlastnická

neshoda odstraněna; v tomto směru je pak vázán v žalobě vylíčeným rozhodujícími

skutečnostmi, jež vymezují obsah této neshody, resp. skutkovými zjištěními učiněnými v

průběhu řízení. V návaznosti na tato zjištění je pak nutno posuzovat, jaký ůsob řešení

přichází do úvahy.“

30. Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu dospel

k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského

súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Civilného sporového

poriadku a ), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

31. Sťažovateľ v konaní o nahradenie prejavu vôle a udelenie súhlasu nepreukázal

existenciu sporu medzi ním a žalovaným ako rovnodielnymi podielovými spoluvlastníkmi

týkajúceho sa hospodárenia so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 prvej vety Občianskeho

zákonníka. Sťažovateľ podal žalobu ako fyzická osoba, pričom v priebehu konania

pred okresným súdom jednoznačne uviedol, že pred podaním žaloby svoj zámer

žalovanému neprezentoval (body 2 a 2.1). V odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k.

-93 z 27. októbra 2016 sa už sťažovateľ bránil tým, že návrh za zmenu účelu

využitia pozemku prezentoval žalovanému v rámci správneho konania (bod 3), v ktorom

žalovaný nevyjadril súhlas so žiadosťou sťažovateľa ako podnikateľského subjektu o zmenu

účelu využitia územia z 21. októbra 2015.

32. Skutočnosť, že rovnodielny podielový spoluvlastník nehnuteľnosti ako účastník

stavebného konania vyvolaného druhým rovnodielnym spoluvlastníkom nehnuteľnosti

využil svoje oprávnenie vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia stavebného úradu, nemožno

stotožňovať s rozhodovaním spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou podľa

prvej vety . Absencia rozhodovacieho procesu

rovnodielnych spoluvlastníkov nehnuteľnosti podľa § 139 ods. 2 prvej vety Občianskeho

zákonníka predstavuje prekážku, ktorá bráni všeobecnému súdu rozhodnúť podľa § 139

ods. 2 druhej vety .

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa , preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

34. Okrem toho, rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej

politiky č. OU-PO-OVBP-2016/15038/46615/ŠSS-VB z 19. apríla 2016, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie mesta Prešov č. B/15871/2015-Mk zo 4. januára 2016 (bod 3),

bolo v zmysle jeho poučenia preskúmateľné súdom, čo znamená, že vo vzťahu k nim sa

účastníci správneho konania (medzi ktorých patril aj podnikateľský subjekt –

, , ) mohli domáhať

ochrany svojich subjektívnych práv prostredníctvom správnej žaloby podľa § 247 a nasl.

účinného do 30. júna 2016.

III.2 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

35. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa odmietol

dovolanie sťažovateľa (bod 5), pretože nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími

dôvodmi a dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v

(bod 6).

36. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa

().

37. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené (m. m. ).

38. Zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420

v spojení s ) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných

právnych otázok ( v spojení s ). Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec

očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podaného podľa oprávnene očakáva citlivý a dôsledný

prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj

reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len

tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho

významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej

istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1346.).

39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že mu nič nebránilo

posúdiť, či za oboznámenie sa s návrhom sťažovateľa o hospodárení so spoločnou vecou

možno považovať aj stavebné konanie vedené mestom Prešov, v ktorom bolo preukázané,

že sťažovateľ a žalovaný sa na hospodárení so spoločnou vecou nedohodli (bod 7).

40. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

41. Prípustnosť dovolania podľa nadväzuje na princíp

civilného sporového konania uvedený v , podľa ktorého ak niet ustálenej

rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý spravodlivo.

42. Súčasná právna úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či

ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu

rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací súd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu

prípustné, nevydáva osobité rozhodnutie, ale sám si posúdi túto otázku ako predbežnú

a v prípade, že dospeje k záveru o prípustnosti dovolania, napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu meritórne preskúma. V prípade, ak dovolanie prípustné nebude,

uznesením ho odmietne a stručne uvedie dôvody ( ). Po tom, ako dovolateľ

relevantne odôvodní, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola

dovolacím súdom dosiaľ riešená, dôvodom dovolania môže byť opäť len otázka právneho

posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie

právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár.

Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1383.).

43. Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

sťažovateľa podľa za ústavne konformný a udržateľný. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, pričom zároveň

neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné

závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone (t. j. v ).

44. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní nenaformuloval právnu otázku, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a od ktorej vyriešenia by

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle , potom sa sám

vystavil následku s tým spojenému, ktorý spočíva v nemožnosti uskutočniť meritórny

dovolací prieskum, keďže hranice tohto prieskumu neboli vymedzené v súlade so zákonom

(t. j. v spojení s relevantnými ustanoveniami Občianskeho

zákonníka).

45. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu