Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 543/2020
PDF · 565.12 KB
No categories available
I. ÚS 543/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Prešove č. k. 8 Co 53/2017-129 z 20. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 96/2018 z 18. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 53/2017-129 z 20. februára
2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 96/2018 z 18. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby sťažovateľa ako fyzickej osoby (ktorý podniká pod obchodným menom
, ) podľa § 139
ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka z 10. februára 2016, ktorou sa proti
(ďalej len „žalovaný“) domáhal nahradenia prejavu vôle a udelenia súhlasu, Okresný súd
Prešov (ďalej len „okresný súd“) po tom, ako pripustil zmenu žalobného návrhu tak, že
«žalobca naďalej považuje nasledujúce: „Súd nahrádza prejav vôle žalovaného v správnom
konaní na Stavebnom úrade mesta ako podielového spoluvlastníka parcely
- zastavaná plocha, , nachádzajúce sa v
katastrálnom území , zapísané na tak, že dáva súhlas so zmenou účelu
využitia územia v zmysle žiadosti ,
, zo dňa 21. 10. 2015 a projektovej dokumentácie -
vypracovanej , ,
06/2015 pod pracovným názvom
na cestu I. triedy
.», rozsudkom č. k. 9 C 42/2016-93 z 27. októbra 2016 žalobu zamietol.
V konaní nebolo sporné, že sťažovateľ (žalobca) a žalovaný sú podielovými
spoluvlastníkmi predmetného pozemku, každý z nich vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu
1/2, a že sťažovateľ je výlučným vlastníkom susedného pozemku a na ňom stojacej stavby
predajne a autoservisu.
2.1 Na pojednávaní konanom 29. septembra 2016 sťažovateľ na otázku okresného
súdu, či pred tým ako podal žalobu, došlo k postupu podľa § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, teda či sa pokúsil o dosiahnutie dohody so žalovaným, resp. či žalovanému svoj
záver prezentoval, sťažovateľ uviedol: „Nerozprával som sa so žalovaným o tom, že
podávam žiadosť o zmenu úpravy využitia parcely , pretože som chcel postupovať
tak ako v minulosti, že v prípade vykonania stavebnej úpravy mu následne vyfakturujem 50
% vynaložených nákladov.“ Na ďalšiu otázku okresného súdu, či by sťažovateľ súhlasil, aby
sa na stavebnom konaní ako stavebník zúčastňoval aj žalovaný, sťažovateľ uviedol, že nie,
že so žalovaným nekomunikuje, a teda nie je zrejmé, akým spôsobom by mohli byť
spolustavebníkmi.
2.2 Žalovaný sa v predmetnom konaní bránil tým, že nesúhlas spoluvlastníka
nemožno nahradiť rozhodnutím súdu, keďže má ísť o zmenu podstaty spoločnej veci.
Dôvodom nesúhlasu žalovaného pre uvedené stavebné konanie bol fakt, že sám má záujem
byť popri sťažovateľovi stavebníkom a následne vlastníkom a užívateľom zamýšľanej
stavby, čo sťažovateľ bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia odmieta.
2.3 Okresný súd v odôvodnení uvedeného rozsudku konštatoval, že hmotnoprávnou
podmienkou pre založenie právomoci súdu rozhodnúť o hospodárení so spoločnou vecou
podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka je buď rovnosť hlasov spoluvlastníkov,
nedosiahnutie väčšiny hlasov spoluvlastníkov, resp. nedosiahnutie dohody spoluvlastníkov.
V prípade dvoch rovnodielnych spoluvlastníkov musí byť preukázané, že jeden
spoluvlastník prezentoval druhému spoluvlastníkovi svoj zámer, navrhol nejaké rozhodnutie
alebo postup a že medzi spoluvlastníkmi nedošlo k zosúladeniu ich názorov na predmetnú
záležitosť, prípadne došlo k rovnosti hlasov, čo znamená, že jeden spoluvlastník
s navrhovanou zmenou súhlasí a druhý nie. Medzi spoluvlastníkmi teda musí dôjsť
k rozporu ich stanovísk. Aby k rozporu stanovísk vôbec mohlo dôjsť, musí byť zámer
jedného zo spoluvlastníkov prezentovaný druhému spoluvlastníkovi. Až v prípade, že druhý
spoluvlastník s návrhom predloženým spoluvlastníkom nesúhlasil, môže sa ktorýkoľvek
zo spoluvlastníkov obrátiť so žalobou na súd. Hoci proces rozhodovania spoluvlastníkov nie
je procesom formalizovaným, v prípade podania žaloby na súd je potrebné preukázať,
že k procesu spoločného (vo výsledku neúspešného) rozhodovania spoluvlastníkov došlo.
V prejednávanej veci sťažovateľ jednoznačne uviedol, že pred podaním žaloby okresnému
súdu svoj zámer žalovanému neprezentoval, preto medzi nimi de facto ani de iure k rozporu
stanovísk nemohlo dôjsť. Takýto rozpor sa okresnému súdu v prejednávanej veci ani
nejavil, keďže žalovaný uviedol, že so zmenou využitia územia, s ktorou je spojená
stavebná úprava časti pozemku v podielovom spoluvlastníctve na účel vybudovania vjazdu
a príjazdu na neho zo štátnej cesty, súhlasí, avšak pre neho z neznámych dôvodov sa
sťažovateľ rozhodol vo veci konať sám. Okresný súd nemôže riešiť spory medzi
spoluvlastníkmi spôsobené tým, že jeden spoluvlastník nie je ochotný komunikovať
s druhým spoluvlastníkom a predniesť mu svoje návrhy týkajúce sa nakladania,
resp. hospodárenia so spoločnou vecou. V takomto prípade averzia a nečinnosť sťažovateľa
vo vzťahu k žalovanému nemôže byť nahrádzaná rozhodnutím súdu bez toho, aby došlo
k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre založenie jeho právomoci rozhodovať v daných
veciach podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietol,
že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávne
skutkové zistenie sťažovateľ považoval záver okresného súdu, podľa ktorého nemôže riešiť
spory medzi spoluvlastníkmi spôsobené tým, že jeden z nich nie je ochotný komunikovať
s druhým spoluvlastníkom. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že svoj návrh za zmenu
účelu využitia pozemku prezentoval žalovanému v rámci správneho konania, ktoré bolo
rozhodnutím mesta (stavebného úradu) č. B/15871/2015-Mk zo 4. januára 2016
zastavené z dôvodu, že sťažovateľ v určených lehotách neodstránil nedostatky svojej
žiadosti z 21. októbra 2015, najmä mu nepredložil súhlas druhého spoluvlastníka
s predmetnou zmenou, keďže druhý spoluvlastník vo svojich vyjadreniach k uvedenej
žiadosti sťažovateľa s predmetnou zmenou nesúhlasil; uvedené rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Okresného úradu , odborom výstavby a bytovej politiky, č. OU-PO-
OVBP-2016/15038/46615/ŠSS-VB z 19. apríla 2016. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci sťažovateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
32 Odo 752/2003 z 27. mája 2004, v ktorom konštatoval, že § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka pre dohodu spoluvlastníkov nestanovuje predpísanú formu.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom
konštatoval, že na odvolacie námietky sťažovateľa nemožno prihliadať; „právne úkony
týkajúce sa hospodárenia so spoločnou vecou, ktoré jeden z rovnodielnych spoluvlastníkov
vykoná bez toho, aby dal druhému spoluvlastníkovi možnosť sa k zamýšľanému úkonu
vyjadriť sú všeobecnosti úkonmi absolútne neplatnými pre rozpor so zákonom (pre
porovnanie NS sp. zn. 33 Odo 1694/2005)“.
5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 421 ods. 1
písm. b) CSP s tým, že dovolací súd ešte neriešil právnu otázku, „či pred podaním žaloby
na súd na usporiadanie pomerov v zmysle ust. § 139 Občianskeho zákonníka na
hospodárenie so spoločnou vecou – nehnuteľnosťou, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve
dvoch rovnodielnych spoluvlastníkov, sa považuje za oboznámenie sa s návrhom
navrhovateľa (žalobcu) na nové usporiadanie spoločného hospodárenia s vecou druhým
rovnodielnym spoluvlastníkom – žalovaným aj konanie na príslušnom správnom orgáne, v
posudzovanej právnej veci na Stavebnom úrade mesta Prešov, ktorého účastníkom bol
druhý rovnodielny podielový spoluvlastník nehnuteľnosti – žalovaný, ktorý s návrhom
navrhovateľa – žalobcu na hospodárenie so spoločnou vecou výslovne nesúhlasil“.
Sťažovateľ s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
26 Cdo 864/2004 zo 16. marca 2005 namietol, že krajský súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vec nesprávne právne posúdil.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447
písm. f) CSP, pretože nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a dovolacie
dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Najvyšší súd
konštatoval, že nesprávne či nedostatočné zistenie skutkového stavu ako dovolací dôvod
Civilný sporový poriadok nepozná, preto je dovolanie v tomto smere neprípustné. Pokiaľ
sťažovateľ formálne za dovolací dôvod označil nesprávne právne posúdenie veci,
v dovolaní uvádza len skutkové okolnosti, ktoré podľa jeho názoru preukazujú splnenie
hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich z § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Sťažovateľ nesúhlasí so skutkovým záverom okresného súdu, že pred podaním žaloby
neprezentoval žalobcovi svoj zámer so spoločnou vecou. Argumentácia spochybňujúca
použitie právnej normy súdom na daný prípad, jej interpretáciu, resp. aplikáciu na zistený
skutkový stav, však v dovolaní absentuje. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na judikatúru
Najvyššieho súdu Českej republiky, táto sa týka riešenia otázky, či výpoveď z nájmu bytu
ne/môže byť ako hmotnoprávny úkon zahrnutá do textu písomného návrhu na začatie
konania o privolenie k výpovedi nájmu, avšak v danej veci je nepoužiteľná. Najvyšší súd
konštatoval, že za oboznámenie sa s návrhom jedného zo spoluvlastníkov na nové
usporiadanie hospodárenia so spoločnou vecou druhým spoluvlastníkom nemožno
považovať samotné konanie na príslušnom správnom orgáne. Sťažovateľom nelogicky
a zmätočne formulovaná právna otázka nemohla byť odvolacím súdom riešená, keďže nešlo
o právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.
7. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí
a v ústavnej sťažnosti namieta, že v rozsahu, v akom to od neho bolo možné spravodlivo
požadovať, vymedzil skutkové okolnosti, tieto preukázal a na ich základe si uplatnil súdnu
ochranu svojho práva, ktorú mu všeobecné súdy odopreli. Podľa názoru sťažovateľa
v danom prípade nedošlo k použitiu ústavne súladne interpretovanej, platnej a účinnej
právnej normy, pričom v rozhodnutiach krajského súdu aj dovolacieho súdu absentujú jasné
a zrozumiteľné odpovede a odôvodnenie vo vzťahu k tomu, že sťažovateľ navrhol
žalovanému hospodárenie so spoločnou vecou – pozemkom – v stavebnom konaní vedenom
mestom na základe žiadosti sťažovateľa z 21. októbra 2015, resp. v konaní vedenom
na Okresnom úrade , odbore cestnej dopravy a pozemkových komunikácií na základe
žiadosti sťažovateľa z 10. júna 2015, t. j. že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno
o nedosiahnutí dohody so žalovaným. Sťažovateľ zároveň vyjadruje presvedčenie, že splnil
všetky zákonné podmienky kladené na dovolanie, preto ho najvyšší súd nemal odmietnuť.
Najvyššiemu súdu nič nebránilo posúdiť, či za oboznámenie sa s návrhom sťažovateľa
o hospodárení so spoločnou vecou možno považovať aj stavebné konanie vedené mestom
, v ktorom bolo preukázané, že sťažovateľ a žalovaný sa na hospodárení
so spoločnou vecou nedohodli.
7.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu
a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
11. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 53/2017-129
z 20. februára 2018 (bod 4) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 96/2018
z 18. septembra 2019 (bod 6) vydanými v konaní o nahradenie prejavu vôle a udelenie
súhlasu.
III.1 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
17. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
9 C 42/2016-93 z 27. októbra 2016, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa z dôvodu
nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre založenie jeho právomoci rozhodovať daných
veciach podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka (body 2 až 2.3).
18. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 96/2018 z 18. septembra 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa (25. októbra 2019)
zachovaná.
19. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného, ako aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m
20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
21. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je
takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
(II. ÚS 78/05). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka
konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že
všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
22. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý
sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy
rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana
konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti
s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním
rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994,
sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou
konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci.
Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd
posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí
(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti krajskému súdu vytýka v podstate to, že v konaní
o nahradenie prejavu vôle a udelenie súhlasu ústavne nesúladným spôsobom vyložil § 139
ods. 2 Občianskeho zákonníka (bod 7).
24. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie
každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,
vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou
súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu
a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy
o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)
odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov
(čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii
(m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia
ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom
príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť
výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť
štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
25. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach (m. m. III. ÚS 551/2012).
26. Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať
vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
27. Podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou
rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov,
alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek
spoluvlastníka súd.
28. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu odborná právnická literatúra uvádza, že:
«Hoci pojem „hospodárenie so spoločnou vecou“ nemá legálnu definíciu, môžeme ním
rozumieť všetky úkony, ktoré sa týkajú ekonomickej stránky celej spoločnej veci, ktoré
spoločnú vec udržujú, opravujú, menia, zhodnocujú (či znehodnocujú), odstraňujú, rušia či
likvidujú. Bude to i rozhodnutie o tom, ako (v akom rozsahu) bude každý
zo spoluvlastníkov vec užívať, či bude spoločná vec prenajatá, a pod. Patrí sem aj
rozhodovanie o tom, aké investície budú vynaložené na spoločnú vec, a kto ich bude hradiť.
Možno konštatovať, že cieľom hospodárenia so spoločnou vecou je účelné využite
spoločnej veci podľa predstáv vlastníkov veci.
Primárnym a prirodzeným spôsobom rozhodovania o hospodárení so spoločnou
vecou je rozhodovanie na základe dohody. Pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov
o hospodárení so spoločnou vecou zákon nepredpisuje nijaký osobitný postup ani
uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre rozhodnutie samotné nepredpisuje
obligatórnu (napr. písomnú) formu ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Dohoda
o hospodárení so spoločnou vecou je teda neformálnym právnym úkonom, účastníkmi
ktorého musia byť všetci spoluvlastníci (nesúhlas čo i len jedného z nich vylučuje záver
o uzatvorení dohody) a môže byť uzavretá i konkludentne, pokiaľ je prejav vôle
spoluvlastníkov nesporný a dostatočne určitý. Existenciu dohody však nemožno
vyvodzovať z faktického, hoci dlhodobého, stavu užívania veci, s ktorým nesúhlasili všetci
spoluvlastníci. V takýchto prípadoch je potrebné vždy konkrétne posúdiť, či dlhšie trvajúci
spôsob užívania je výsledkom dohody spoluvlastníkov alebo sa vyvinul fakticky bez toho,
aby takáto dohoda existovala.
Dohoda sa môže týkať všetkých zložiek, ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva,
napríklad toho, ktorý zo spoluvlastníkov, prípadne za akých podmienok bude spoločnú vec
držať, užívať, či akým spôsobom budú rozvrhnuté plody alebo úžitky medzi jednotlivých
spoluvlastníkov...
Ak sa spoluvlastníci nedohodnú na hospodárení so spoločnou vecou, alebo nastane
pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou vecou rovnosť hlasov (typicky pri dvoch
rovnodielnych spoluvlastníkoch) alebo sa nepodarí dosiahnuť potrebnú väčšinu (minimálne
51 %), alebo ak sa aj väčšina dosiahla, no ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, s ktorou
niektorí spoluvlastníci nesúhlasia, o hospodárení so spoločnou vecou bude rozhodovať
na základe návrhu spoluvlastníka súd...
Rozhodnutie súdu má konštitutívny charakter a z hľadiska hmotného práva je
právnou skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik, zmena či zánik hmotnoprávneho vzťahu
s účinkami ex nunc. Z výroku rozsudku musí byť zrejmé, že ním dochádza k náhrade toho,
čo chýba na dosiahnutie väčšiny hlasov, či na dosiahnutie dohody o spornom právnom
úkone, ktorý chce žalobca (podielový spoluvlastník) v rámci hospodárenia so spoločnou
vecou docieliť. Ide o nahradenie chýbajúceho prejavu vôle spoluvlastníka, ktorý tento
prejav vôle odmieta urobiť, čím je zabránené tomu, aby sa sporný právny úkon
hospodárenia so spoločnou vecou stal perfektným a účinným. (Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 139.
Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1071)»
29. V tejto súvislosti Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.
22 Cdo 4347/2007 z 10. decembra 2009 uviedol: „Rozhodnutí soudu opírající se o § 139
odst. 2 obč. zák. má konstitutivní charakter a jeho smyslem je vyřešení konkrétní neshody
spoluvlastníků o hospodaření se společnou věcí. Soud při jejím řešení tak není vázán
konkrétním návrhem řešení navrženým žalujícím spoluvlastníkem potud, že by se od tohoto
návrhu nemohl odchýlit. Smyslem rozhodnutí vydaného v režimu § 139 odst. 2 obč. zák. je
umožnit soudu volbu takového řešení ve vztahu ke konkrétně vzniklé neshodě o hospodaření,
které vyřeší vzniklý spor mezi spoluvlastníky, k jehož řešení nebylo možno dospět dohodou
ani uplatněním principu tzv. majority. Způsob zvoleného řešení soudem však musí
respektovat, o jakou konkrétní neshodu spoluvlastníků při hospodaření se společnou věcí šlo
a k jakému konkrétnímu výkonu spoluvlastnických práv se nepodařilo uzavřít dohodu
rovnodílných podílových spoluvlastníků, neboť ve vztahu ke konkrétní neshodě je soud
povolán zaujmout příslušné řešení, jehož prostřednictvím bude vzniklá spoluvlastnická
neshoda odstraněna; v tomto směru je pak vázán v žalobě vylíčeným rozhodujícími
skutečnostmi, jež vymezují obsah této neshody, resp. skutkovými zjištěními učiněnými v
průběhu řízení. V návaznosti na tato zjištění je pak nutno posuzovat, jaký způsob řešení
přichází do úvahy.“
30. Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu dospel
k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich
a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského
súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Civilného sporového
poriadku a Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
31. Sťažovateľ v konaní o nahradenie prejavu vôle a udelenie súhlasu nepreukázal
existenciu sporu medzi ním a žalovaným ako rovnodielnymi podielovými spoluvlastníkmi
týkajúceho sa hospodárenia so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 prvej vety Občianskeho
zákonníka. Sťažovateľ podal žalobu ako fyzická osoba, pričom v priebehu konania
pred okresným súdom jednoznačne uviedol, že pred podaním žaloby svoj zámer
žalovanému neprezentoval (body 2 a 2.1). V odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 42/2016-93 z 27. októbra 2016 sa už sťažovateľ bránil tým, že návrh za zmenu účelu
využitia pozemku prezentoval žalovanému v rámci správneho konania (bod 3), v ktorom
žalovaný nevyjadril súhlas so žiadosťou sťažovateľa ako podnikateľského subjektu o zmenu
účelu využitia územia z 21. októbra 2015.
32. Skutočnosť, že rovnodielny podielový spoluvlastník nehnuteľnosti ako účastník
stavebného konania vyvolaného druhým rovnodielnym spoluvlastníkom nehnuteľnosti
využil svoje oprávnenie vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia stavebného úradu, nemožno
stotožňovať s rozhodovaním spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou podľa
§ 139 ods. 2 prvej vety Občianskeho zákonníka. Absencia rozhodovacieho procesu
rovnodielnych spoluvlastníkov nehnuteľnosti podľa § 139 ods. 2 prvej vety Občianskeho
zákonníka predstavuje prekážku, ktorá bráni všeobecnému súdu rozhodnúť podľa § 139
ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka.
33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
34. Okrem toho, rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej
politiky č. OU-PO-OVBP-2016/15038/46615/ŠSS-VB z 19. apríla 2016, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie mesta Prešov č. B/15871/2015-Mk zo 4. januára 2016 (bod 3),
bolo v zmysle jeho poučenia preskúmateľné súdom, čo znamená, že vo vzťahu k nim sa
účastníci správneho konania (medzi ktorých patril aj podnikateľský subjekt –
, , ) mohli domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv prostredníctvom správnej žaloby podľa § 247 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016.
III.2 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
35. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. f) CSP odmietol
dovolanie sťažovateľa (bod 5), pretože nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi a dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP
(bod 6).
36. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa
v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie
tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy,
v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa
37. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (m. m. I. ÚS 145/2010).
38. Zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420
v spojení s § 431 CSP) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných
právnych otázok (§ 421 v spojení s § 432 CSP). Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec
očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene očakáva citlivý a dôsledný
prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj
reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len
tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho
významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej
istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1346.).
39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že mu nič nebránilo
posúdiť, či za oboznámenie sa s návrhom sťažovateľa o hospodárení so spoločnou vecou
možno považovať aj stavebné konanie vedené mestom Prešov, v ktorom bolo preukázané,
že sťažovateľ a žalovaný sa na hospodárení so spoločnou vecou nedohodli (bod 7).
40. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
41. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nadväzuje na princíp
civilného sporového konania uvedený v čl. 2 CSP, podľa ktorého ak niet ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo.
42. Súčasná právna úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či
ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu
rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací súd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu
prípustné, nevydáva osobité rozhodnutie, ale sám si posúdi túto otázku ako predbežnú
a v prípade, že dospeje k záveru o prípustnosti dovolania, napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu meritórne preskúma. V prípade, ak dovolanie prípustné nebude,
uznesením ho odmietne a stručne uvedie dôvody (§ 451 ods. 3 CSP). Po tom, ako dovolateľ
relevantne odôvodní, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola
dovolacím súdom dosiaľ riešená, dôvodom dovolania môže byť opäť len otázka právneho
posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie
právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1383.).
43. Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
sťažovateľa podľa § 447 písm. f) CSP za ústavne konformný a udržateľný. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, pričom zároveň
neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné
závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone (t. j. v Civilnom sporovom poriadku).
44. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní nenaformuloval právnu otázku, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a od ktorej vyriešenia by
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, potom sa sám
vystavil následku s tým spojenému, ktorý spočíva v nemožnosti uskutočniť meritórny
dovolací prieskum, keďže hranice tohto prieskumu neboli vymedzené v súlade so zákonom
(t. j. Civilným sporovým poriadkom v spojení s relevantnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka).
45. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu