Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 355/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , a ústavnej sťažnosti

, , , zastúpených advokátskou

kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Matej Kukura, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

každému v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava II

p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý nahradiť

a trovy konania v sume 475,78 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur

a sedemdesiatosem centov) na účet ich právneho zástupcu advokátskej kancelárie

IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšných častiach ústavným sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -25 z 15. júla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavné sťažnosti

, ,

(ďalej aj „sťažovateľ“), a , ,

(ďalej aj „sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že na základe žaloby doručenej

okresnému súdu 3. decembra 2003 je na okresnom súde proti sťažovateľovi

ako žalovanému v 1. rade a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade vedené súdne konanie

o zaplatenie sumy 2 496,37 € s príslušenstvom z titulu nezaplatenia nájomného a služieb

spojených s užívaním bytu žalobcu za obdobie od októbra 2000 do decembra 2002

sťažovateľmi. Uznesením z 15. októbra 2008 okresný súd pripustil zmenu žaloby,

a tak sa žalobca domáha zaplatenia sumy 9 586,30 € s príslušenstvom.

3. Sťažovatelia v ústavných sťažnostiach poukazujú na skutočnosť, že v napadnutom

konaní, ktoré ku dňu podania ústavných sťažností trvá takmer 17 rokov, bolo nariadených 6

pojednávaní. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 7. septembra 2005, t. j. dva roky po začatí

súdneho sporu. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. júna 2010, okresný súd napadnuté

konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. . Okresný súd v napadnutom konaní následne pokračoval

až v roku 2014, v ktorom nariadil termín pojednávania na 14. december. Následne

sa v napadnutom konaní uskutočnili ešte tri pojednávania, a to 27. marca 2015,

29. júna 2015 a 2. decembra 2015.

3.1 Sťažovatelia v ústavných sťažnostiach zdôrazňujú, že od roku 2015

sa v napadnutom konaní neuskutočnilo žiadne ďalšie pojednávanie a od roku 2016 neboli

v napadnutom konaní vykonané ani žiadne iné procesné úkony vedúce k právoplatnému

ukončeniu veci.

4. Podľa názoru sťažovateľov „vec patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov

a nie je nijako mimoriadne právne a skutkovo zložitá. Rozhodujúcou otázkou,

ktorú je potrebné v konaní vyriešiť a ustáliť jednotný záver je to, či priestor,

ktorý je predmetom sporu sa má považovať za byt alebo nebytový priestor. Posúdenie

tejto otázky a následné prijatie rozhodnutia vo veci samej však rozhodne nemôže trvať

sedemnásť rokov. Dĺžka konania v predmetnej veci spôsobuje sťažovateľovi (sťažovateľke)

nesmierne ťažkosti. V prípade, že by v konaní napokon nebol úspešný (nebola úspešná),

bol (bola) by povinný (povinná) uhradiť žalobcovi nemalé finančné prostriedky. Okrem

istiny sa za sedemnásť rokov výrazne navyšuje aj suma úrokov z omeškania. Sťažovateľ

(sťažovateľka) sa tak už sedemnásť rokov nachádza v stave právnej neistoty ohľadne jeho

(jej) majetku a v konečnom dôsledku i ohľadne jeho (jej) ďalšej existencie v otázke

uspokojovania základných životných potrieb. Rovnako postup strán (účastníkov konania)

bol štandardný, pričom na strane sťažovateľa (sťažovateľky) bola súdu vždy poskytnutá

maximálna súčinnosť pri všetkých úkonoch. Prieťahy vzniknuté v tejto veci je podľa nášho

názoru potrebné pripísať na vrub vo veci konajúceho súdu, v postupe ktorého dominuje

predovšetkým nesústredený postup.“.

5. V ústavných sťažnostiach zároveň sťažovatelia poukazujú na rozsiahlu judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu

sa zbytočných prieťahov v konaní.

6. Podľa sťažovateľov ústavný súd má právomoc rozhodnúť o ústavných

sťažnostiach, a to aj napriek tomu, že nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní

podľa a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá v zmysle judikatúry ESĽP

nie je účinným právnym prostriedkom nápravy.

7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené,

prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal

každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške 17 000 € a zároveň im priznal

nárok na náhradu trov konania.

8. Sťažovatelia svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v zásadnom odôvodňujú tým, že „v dôsledku prieťahov v konaní sa predlžuje stav právnej

neistoty sťažovateľa (sťažovateľky) ohľadne jeho (jej) majetku, pričom táto doba právnej

neistoty je neprimeraná povahe sporu... Východiskom pre výpočet výšky finančného

zadosťučinenia je podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čiastka, pohybujúca

sa medzi 1 000 až 1 500 € za jeden rok trvania konania (séria rozsudkov proti Taliansku –

Apicella, Cocchiarella, Ernestina Zullo, Giuseppe Mostacciuolo č. 2, Giuseppina

a Orestina Porcaccini, Musci a Riccardi Pizzati; Apicella proti Taliansku, rozsudok

č. 64890/01). Vychádzajúc z vyššie uvedeného považuje sťažovateľ (sťažovateľka)

za spravodlivé, aby mu (jej) ústavný súd priznal z dôvodu existencie značných prieťahov

v súdnom konaní primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 1 000 € za rok trvania

konania, čo dohromady činí sumu 17 000 €, nakoľko v danom prípade s prihliadnutím

na všetky okolnosti prípadu nepostačuje iba morálna satisfakcia. Priznaním primeraného

finančného zadosťučinenia by tak ústavný súd zmiernil následky, ktoré Okresný súd

Bratislava II svojim neefektívnym, neplynulým a nesústredeným konaním sťažovateľovi

(sťažovateľke) spôsobil.“.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov

9. Ústavný súd podaním zo 17. augusta 2020 vyzval predsedníčku okresného súdu

na vyjadrenie sa k podaným ústavným sťažnostiam. V podaní okresného súdu

sp. zn. Spr 77/2020 z 2. septembra 2020 predsedníčka okresného súdu v podstatnom

uviedla, že „žaloba bola na tunajší súd podaná dňa 03.12.2003. Vo veci sa jedná o nárok

na zaplatenie vyčíslenej sumy titulom bezdôvodného užívania nehnuteľnosti. Tunajší súd

vykonával úkony v spise a stanovoval termíny pojednávaní priebežne, viackrát vypočúval

účastníkov. Dĺžka konania bola ovplyvnená okrem iného aj správaním sa účastníkov,

viaceré žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu mimosúdnej dohody, zmeny petitu

a predovšetkým v rokoch 2008 až 2014 tunajší i odvolací súd viackrát musel rozhodovať

o návrhoch na prerušenie konania, čo výrazne ovplyvnilo celú dĺžku konania. Nepopieram

i prieťahy na strane súdu, predovšetkým od septembra 2017 doposiaľ, načo bola konajúca

sudkyňa upozornená a zároveň bol vo veci nariadený dohľad na plynulosť konania.

V súčasnosti je vo veci vykonávané znalecké dokazovanie.“.

10. K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu zaujali stanovisko podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2020.

V predmetnom stanovisku uviedli:

„Okresný súd Bratislava II tak, ako to vyplýva z jeho vyjadrenia, priznáva prieťahy

v konaní na strane súdu. Zároveň však má za to, že k prieťahom v konaní prispelo

aj správanie účastníkov konania, a to tým, že súdu predkladali v priebehu konania

viaceré návrhy, o ktorých musel súd rozhodovať.

Je úlohou súdu usmerňovať a viesť súdne konanie tak, aby v ňom nevznikali zbytočné

prieťahy. Podávanie návrhov stranami nepredstavuje zavinenie jednotlivca za vzniknuté

prieťahy.

V konkrétnom prípade sa rozhodne nejedná o vec zložitého právneho posúdenia,

ale o vec patriacu do štandardnej agendy všeobecných súdov. Napriek tomu Okresný súd

Bratislava II už sedemnásť rokov rozhoduje o nároku žalobcu na odplatu za užívanie plochy

v nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve žalobcu. Zároveň je potrebné vziať do úvahy,

že v prípade neúspechu v súdnom spore budeme nútení uhradiť žalobcovi okrem istiny

2 496,37 € aj mnohonásobne vyššie príslušenstvo istiny, ktoré každým dňom narastá.

Na základe uvedeného je zrejmé, že v danom prípade súd svojim nesústredeným postupom

zavinil prieťahy v konaní. To má za následok, že sa už sedemnásť rokov nachádzame v stave

právnej neistoty ohľadom našich majetkových pomerov a za daných okolností

ani nie je možné odhadnúť, ako dlho bude tento stav právnej neistoty naďalej pretrvávať.

Prejednávaná vec má okrem iného aj silný sociálny rozmer. Vo februári 2007

žalobca namontoval na dvere bytu, v ktorom žili sťažovatelia mreže, čím im zamedzil vstup

do bytu a prístup k ich osobným veciam. V roku 2015 následne byt kompletne prerobil

na dámske, pánske a invalidné toalety a osobné veci sťažovateľov vyhodil do kontajnera,

čím im spôsobil škodu. Je preto neprípustné, aby súd o veci, ktorá má nielen majetkový

charakter, ale predovšetkým aj výrazne sociálny charakter, rozhodoval sedemnásť rokov.

... Rozhodovanie veci po dobu sedemnásť rokov predstavuje za daných okolností

skutočne extrémnu dĺžku súdneho konania, a teda zásadný zásah do základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky. V rámci svojej judikatúry ústavný súd dokonca zastáva názor,

že v takýchto prípadoch, kedy je dĺžka konania sama o sebe výrazne neprimeraná,

ba dokonca až extrémna, nie je nevyhnutné hodnotiť základné kritéria (zložitosť veci,

správanie účastníkov konania, postup súdu) pre posúdenie toho, či v danom prípade došlo

k porušeniu . Neprimeraná dĺžka konania

totiž sama o sebe, odhliadnuc od akýchkoľvek faktorov, má za následok porušenie

. V takýchto prípadoch sa má aplikovať zásada,

že oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou.

V konkrétnom prípade preto porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov prerástlo až k odňatiu spravodlivosti, a teda porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dôsledku

týchto skutočností považujeme finančné zadosťučinenie zodpovedajúce výške 1000 €

za každý rok trvania prieťahov za primerané a opodstatnené.“

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 .

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Podstatou podaných ústavných sťažností je namietané porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní.

17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

19. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (rovnako aj podľa Listiny základných práv a slobôd),

ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup

súdu (, , , , ,

). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno

formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako aj podľa Listiny

základných práv a slobôd a aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,

či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu.

Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka,

prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch

trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu

nie je daná. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A.

(Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková

proti Slovenskej republike, rovnako tak aj , , ,

]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci

H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange

proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku

č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov,

ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť. Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.

20. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej

zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP

vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť

rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].

Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok

ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také konanie, ktoré si na posúdenie

skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie znalca s osobitnými

odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi – konzultantmi

().

21. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, predmetom konania

pred okresným súdom je rozhodovanie sporu o zaplatenie sumy 9 586,30 € s príslušenstvom

z titulu nájomného a služieb spojených s užívaním bytu žalobcu za obdobie od októbra 2000

do decembra 2002 sťažovateľmi. Vzhľadom na povahu sporu je možné priznať určitú mieru

skutkovej zložitosti napadnutého konania, ktorou však nie je možné ospravedlniť

neprimeranú dĺžku konania, ktoré nie je právoplatne skončené ani po skoro 17 rokoch

od jeho začiatku. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende

všeobecných súdov.

22. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma

aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť

vo veci porušenia jej základného práva podľa .

22.1 V danom prípade sťažovatelia svojím správaním v napadnutom konaní

pred okresným súdom čiastočne ovplyvnili jeho dĺžku, keď im opakovane v priebehu

napadnutého konania nebolo možné doručiť zásielky súdu z dôvodu, že adresát

bol neznámy alebo zásielka nimi nebola prevzatá v odbernej lehote (napr. doručovanie

predvolania na pojednávanie na 19. január 2005; uznesenia Krajského súdu v Bratislave

z 29. februára 2012; uznesenia okresného súdu o prerušení konania z 22. júla 2013

opakovane). Sťažovatelia zároveň požiadali okresný súd opakovane o prerušenie

napadnutého konania so snahou o mimosúdne vyriešenie sporu, a to na pojednávaniach

konaných 27. júna 2008 a 27. marca 2015.

23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval,

či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

23.1 Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, zo súdneho spisu a ďalších podaní

(vyjadrenia okresného súdu) zistil, že doterajší priebeh napadnutého konania je poznačený

obdobiami dlhodobej nečinnosti okresného súdu (napr. december 2003 až január 2005;

júl 2007 až jún 2008; január 2016 až február 2018; marec 2018 až august 2020),

keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa sťažovatelia ako strany sporu v preskúmavanom súdnom konaní nachádzajú.

24. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci do času

rozhodovania ústavného súdu o podaných ústavných sťažnostiach sťažovateľov právoplatne

nerozhodol.

25. Ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné,

aby napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po skoro 17 rokoch

od jeho začatia, dokonca v ňom nebolo vydané ani rozhodnutie vo veci samej, čo sa blíži

odmietnutiu spravodlivosti bez ohľadu na množstvo a povahu úkonov v konaní.

25.1 Ústavný súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril,

že medzi základné princípy právneho štátu patrí okrem iného aj právo na prejednanie veci

bez zbytočných prieťahov, resp. právo na vybavenie veci v primeranej lehote,

ktoré je nedeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces garantovaného

v v spojení s a dohovoru (,

). V prípadoch extrémnych prieťahov v konaní dochádza k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už samotnou dĺžkou súdneho konania,

ktorá predlžuje stav právnej neistoty do takej miery, že sa právo na súdnu ochranu

stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (, ,

III. ÚS 113/07,, , ).

26. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľov, postupu okresného súdu

poznamenaného nečinnosťou ústavný súd dospel k záveru, že v postupe okresného súdu

došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené

základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

27. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd

podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal.

27.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

28. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd v napadnutom konaní zistil porušenie

označeného základného práva sťažovateľov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu), a tak odstránil stav právnej

neistoty, v ktorej sa sťažovatelia nachádzajú, keďže vec ešte nie je ku dňu rozhodovania

ústavného súdu o ústavných sťažnostiach právoplatne skončená.

V.

Primerané finančné zadosťučinenie

29. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

29.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal.

29.2 Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

30. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(, , , , ,

IV. ÚS 132/2012,1. ).

31. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a jeho priebeh, najmä

s ohľadom na dlhodobé úseky nečinnosti okresného súdu v rozsahu šiestich rokov a štyroch

mesiacov (bod 23.1 odôvodnenia tohto nálezu), ako aj so zreteľom na predmet napadnutého

konania a správanie sťažovateľov, vychádzajúc zo svojej judikatúry, ústavný súd považoval

sumu 8 000 €, resp. sumu 4 000 € pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné

zadosťučinenie podľa (bod 3 výrokovej časti

tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhom sťažovateľov na priznanie finančného

zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 5 výrokovej časti tohto nálezu).

VI.

Trovy konania

32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov,

ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom

súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením

uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi

konania jeho trovy.

33. V zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania

pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania

pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná

peniazmi.

34. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži

o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

35. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2019,

ktorá bola vo výške 1 062 €. Právny zástupca sťažovateľov žiadal o priznanie náhrady trov

konania pri každej samostatne podanej ústavnej sťažnosti napriek tomu, že sa týkali

toho istého konania vedeného okresným súdom a boli obsahovo úplne identické,

aj keď neboli ústavnému súdu doručené v ten istý deň. Ústavný súd preto nepovažoval

tieto trovy konania za účelne vynaložené v zmysle

(porov. ) a v súlade s citovaným § 13 ods. 2 vyhlášky znížil základnú

sadzbu tarifnej odmeny (suma 177 eur) o 50 % (suma 88,50 eur po znížení). Za účelne

vynaložené považoval ústavný súd dva úkony právnej služby vyplývajúce z obsahu spisu,

a to prevzatie a prípravu právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti (2 × 88,50 €)

a režijný paušál (2 × 10,62 €), čo spolu predstavuje sumu 198,24 €, ktorú ústavný súd zvýšil

o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), t. j. o sumu 39,65 €, pretože právny

zástupca sťažovateľov je platiteľom DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd teda stanovil

náhradu trov konania za jedného sťažovateľa v sume 237,89 €, pričom náhrada trov konania

spolu za dvoch sťažovateľov predstavuje sumu 475,78 € (bod 4 výrokovej časti

tohto nálezu).

36. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení

s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu