Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 566/2020
PDF · 344.96 KB
No categories available
I. ÚS 566/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 6 Cpr 7/2012-988 z 3. marca 2017
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 CoPr 2/2019-1077 z 27. februára 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Cpr 7/2012-988
z 3. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
10 CoPr 2/2019-1077 z 27. februára 2020, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že proti
sťažovateľovi ako žalovanej strane sporu sa na okresnom súde viedlo konanie o žalobe
(ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa domáhala určenia neplatnosti
okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhrady funkčného platu. Okresný
súd čiastočným rozsudkom č. k. 6 Cpr 7/2012-988 z 3. marca 2017 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) žalobe žalobkyne vyhovel a určil, že okamžité skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné. Sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu
odvolal, pričom o jeho odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 CoPr 2/2019-1077
z 27. februára 2020 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
3. Sťažovateľ s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí a vidí
v nich porušenie svojich práv. Súdy sa podľa jeho názoru vôbec nevysporiadali s jeho
námietkami, rozhodli svojvoľne, arbitrárne a bez riadneho odôvodnenia.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti žiada, aby
ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konania a následne nálezom vyslovil, že
rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho v záhlaví
označené práva, napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
a priznal mu náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
11. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bolo rozhodnuté v neprospech
sťažovateľa. Sťažovateľ, nespokojný s výsledkom posúdenia jeho kauzy, očakáva
od ústavného súdu prehodnotenie záveru, ku ktorému dospeli všeobecné súdy. Bez potreby
detailnejšieho vysporiadavania sa s námietkami sťažovateľa však ústavný súd uvádza, že
ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť.
III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom
okresného súdu
13. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa napadnutým rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
14. Z tohto princípu vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
15. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok,
ktorý sťažovateľ využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označených práv sťažovateľa
mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Preto ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom
krajského súdu
16. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd vo vzťahu k nemu
v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti osobitne nevyjadril
k vyčerpaniu opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov podľa § 132 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako jednej z procesných podmienok konania pred ústavným
súdom.
17. Ústavný súd následne na okresnom súde zistil, že sťažovateľ 22. júna 2020 podal
proti napadnutému rozsudku krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie,
o ktorom dosiaľ nebolo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) rozhodnuté.
18. Aj na tomto mieste je potrebné poukázať na zmysel a účel princípu subsidiarity
vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj legislatívnej konštrukcie § 132 ods. 2
zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09,
19. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
III. ÚS 124/2017). Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, totiž neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
20. Prihliadajúc na tieto judikatúrne závery, ústavný súd dospel k záveru, že ústavná
sťažnosť mu bola predložená predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší
súd) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Za situácie,
keď vo veci zároveň prebieha dovolacie konanie, by preskúmaním ústavnej sťažnosti
zo strany ústavného súdu došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by
v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd
a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08,
IV. ÚS 420/2011). Takýto stav by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci,
čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu (III. ÚS 35/2019, III. ÚS 480/2017).
21. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd podanou ústavnou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, keďže dospel k záveru o jej neprípustnosti, a preto ju v zmysle zásady
ratio temporis odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
22. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
23. Ústavný súd v závere dodáva, že vzhľadom na ustanovenie § 124 zákona
o ústavnom súde, v zmysle ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku, bude mať sťažovateľ v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom dovolaní zachovanú lehotu na podanie ústavnej
sťažnosti aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému
rozsudku krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu