Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 12/2021
PDF · 580.52 KB
No categories available
IV. ÚS 12/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
BENC, s. r. o., Jesenná 8, Prešov, IČO 36 506 451, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom
Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 99/2017 z 27. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., Jesenná 8, Prešov,
IČO 36 506 451 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 99/2017 z 27. februára 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi
Liborovi Duľovi.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako postupník
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 28. júla 2010, ktorú uzavrela so
ako postupcom (ďalej len „postupca“), žalobou z 31. augusta 2010 domáhala
proti žalovanému Generali Poisťovni, a. s. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy
17 863,80 € s príslušenstvom z titulu poistného plnenia v dôsledku poistnej udalosti
zo zmluvy o havarijnom poistení z 2. októbra 2010 (ďalej len „poistná zmluva“) uzavretej
medzi právnym predchodcom žalovaného a postupcom.
4. O podanej žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom č. k. 17 C 122/2011-350 z 24. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože sa poistná udalosť netýkala veci, ktorá bola
predmetom poistenia, pričom poistné sa vzťahovalo na motorové vozidlo s rokom výroby
2002. Znaleckým dokazovaním však bolo zistené, že sporné motorové vozidlo bolo
vyrobené v roku 1999. Táto skutočnosť vyplynula aj z obsahu stanoviska výrobcu, ktorý
potvrdil, že vozidlo Mitsubishi Pajero VIN: opustilo výrobný závod
v decembri 1999 – ide o modelový rok 2000. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením
sťažovateľky, že bolo povinnosťou žalovaného, aby pred tým, ako vstúpil s právnym
predchodcom sťažovateľky do poistného vzťahu, prekontroloval riadne vozidlo a v prípade,
ak si svoju povinnosť nesplnil, vzniklo sťažovateľke proti nemu právo na náhradu škody.
V prípade zásahu do karosérie vozidla a vmontovania VIN čísla išlo o odborný zásah, ktorý
voľným okom žalovaný odhaliť ani nemohol (číslo VIN je vyrazené na vmontovanej –
vovarenej časti rámu; pôvodné identifikačné číslo vozidla bolo teda z vozidla odstránené aj
s časťou nosného rámu a na jej miesto bola vmontovaná – vovarená časť rámu
s identifikačným číslom vozidla VIN: ; zvar nebol vyhotovený
továrenským spôsobom; metalografickým skúmaním nebolo možné zistiť pôvodné
identifikačné číslo vozidla – VIN; na súčiastkach nachádzajúcich sa v interiéri vozidla bol
zistený ich rok výroby 1999). Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný žiadnu
povinnosť neporušil. Porušenie právnej povinnosti videl skôr na strane právneho
predchodcu sťažovateľky, ktorý odkúpil vozidlo, na ktorom boli robené nelegálne zásahy,
bez toho, aby si vozidlo riadne skontroloval, prípadne sa presvedčil o tom, či sa údaje
vozidla zhodujú so skutočnosťou, a to o to dôslednejšie, ak vedel, že vozidlo bolo dovezené
s cudziny v havarovanom stave. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že havarijné poistenie sa
vzťahuje na škody spôsobené na poistenom vozidle alebo na jeho obvyklej výbave
akoukoľvek udalosťou okrem prípadov spadajúcich pod výluku z poistenia. V danom
prípade, ak by žalovaný z poistnej zmluvy plnil, došlo by na strane sťažovateľky
k bezdôvodnému obohateniu, pretože plnením v zmysle zmluvy by dostala viac, než koľko
činí majetková hodnota sporného vozidla. Ak totiž bolo neoprávnene zasahované
do vozidla, čo konštatoval vypracovaný posudok, o správnosti ktorého nemal súd prvej
inštancie dôvod pochybovať, takéto vozidlo je bez hodnoty, čo napokon nekorešponduje
s hodnotou, ktorú by malo vozidlo bez takejto právnej vady.
5. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
14 Co 440/2012-446 z 22. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,
že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Potvrdenie rozsudku odôvodnil jeho
vecnou správnosťou. Samotná výmena VIN nemá (bez ďalšieho) za následok, že ide o iný
než v poistnej zmluve uvedený predmet poistenia, to však za predpokladu, že v takejto
zmluve boli správne a dostatočným spôsobom uvedené iné kritériá identifikujúce predmet
poistenia. V danom prípade však bol sporným aj ďalší identifikátor predstavovaný rokom
výroby vozidla (1999 alebo 2002), ktorý by nesporne mal vplyv prinajmenšom na výšku
dohodnutého poistného plnenia a výšku poistného (ale tiež na uzavretie zmluvy ako takej).
V prejednávanej veci výsledky dokazovania nenasvedčovali pozmeneniu VIN, ale stavu
poskladania vozidla z rôznych súčastí (de facto pre vovarenie časti karosérie s VIN
uvedeným aj v dokladoch vozidla a autorizovaným zástupcom výrobcu v Slovenskej
republike stotožneným s vozidlom vyrobeným v roku 1999 namiesto pôvodného VIN
odstráneného s časťou nosného rámu, to však za stavu, keď i viaceré interiérové súčasti nesú
výrobné štítky z roku 1999, kým, naopak, motor vozidla len podľa rozhodnutia o schválení
technickej spôsobilosti vozidla – nie aj podľa údajov priamo na vozidle – má rok výroby
2002). Žalovaný tak už pri dojednávaní poistného vzťahu bol právnym predchodcom
sťažovateľky uvedený do omylu, pričom jeho omyl, čo sa týka právnej bezchybnosti
vozidla, mal nesporne vplyv na vôľovú zložku poistiť vozidlo (keďže v prípade vedomosti
poisťovne o takýchto ňou pri bežnej ohliadke vozidla pred poistením nezistiteľných
skutočnostiach je pravdepodobné, že žalovaný by poistnú zmluvu buď neuzavrel vôbec,
alebo za úplne iných podmienok poistného plnenia). Odvolací súd napokon argumentoval,
že konanie v omyle zakladalo absolútnu neplatnosť zmluvy, z ktorej sťažovateľke plnenie
nepatrí.
6. Sťažovateľkou podané dovolanie, v ktorom vyvodzovala prípustnosť dovolania
z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), najvyšší súd napadnutým uznesením
z 27. februára 2019 odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.
7. V podstatnom možno námietky, ktoré sťažovateľka vyslovila v ústavnej sťažnosti
a ktorými poukazuje na nesprávne závery, ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom
uznesení (identické s námietkami uplatnenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu),
čím bolo zasiahnuté do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, zhrnúť takto:
7.1 Námietka, že bol porušený základný ústavný princíp dvojinštančnosti súdneho
konania, ktorú sťažovateľka namietala aj v podanom dovolaní, avšak najvyšší súd sa ňou
arbitrárne nezaoberal, a pritom porušenie uvedeného princípu predstavuje takú závažnú
procesnú vadu, ktorá spôsobuje, že rozsudok krajského súdu vydaný v takomto konaní
nemôže byť považovaný za správny, keďže porušuje právo na spravodlivé súdne konanie.
Okresný súd svoj rozsudok právne odôvodnil s poukazom na § 788 ods. 1 a 3, § 797 ods. l
a § 806 Občianskeho zákonníka. Krajský súd síce na pojednávaní konanom 22. novembra
2016 doplnil dokazovanie týkajúce sa roku výroby poisteného motorového vozidla, strany
sporu však o možnom odlišnom právnom posúdení a aplikácii § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka neinformoval, pričom mu táto povinnosť vyplývala z § 382 CSP,
čo v predmetnom prípade malo za následok vydanie prekvapivého rozhodnutia (založeného
na iných právnych záveroch, na akých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie).
Ak krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zvolil
nesprávny procesný postup, keď podľa názoru sťažovateľky bolo potrebné rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a doplnenie dokazovania
v naznačenom smere, resp. mal vyzvať strany sporu na vyjadrenie sa k možnému inému
právnemu posúdeniu veci.
7.2 Námietka, že napadnuté uznesenie je pre „jazyk a nezvyklý spôsob vyjadrovania,
akým je napísané v najvyššej možnej miere nezrozumiteľné, nejasné a ťažko pochopiteľné“,
v dôsledku čoho nespĺňa základné atribúty odôvodnenia rozsudku a je teda svojvoľné.
7.3 Námietka, že najvyšší súd odmietol dovolanie s tým, že sťažovateľka neuviedla
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a neuviedla, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia, s čím sťažovateľka nesúhlasí a je presvedčená, že splnila všetky
zákonné podmienky kladené na dovolanie, a preto najvyšší súd nemal dovolanie odmietnuť:
«Ustanovenia § 432 C.s.p. a § 421 C.s.p. (ani žiadne iné ustanovenia C.s.p.) pritom
nestanovujú, akým spôsobom má byť vymedzená právna otázka v zmysle § 421 ods. 1 písm.
b) C.s.p. Ustanovenie § 432 ods. 2 C.s.p. ako zákonnú náležitosť dovolania vymedzuje len
to, že musí ísť o nesprávne právne posúdenie veci, pričom v spojení s dôvodom prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. musí ísť o právnu otázku, ktorá bola riešená
odvolacím súdom a bola odvolacím súdom vyriešená nesprávne. Civilný sporový poriadok
dokonca nevyžaduje, aby dovolateľ spornú právnu otázku formuloval. Nejde pritom teda
o zákonnú náležitosť dovolania. Postup porušovateľa pri výklade cit. právnych noriem sa
preto nedá nazvať ináč ako prílišný právny formalizmus, ktorý vedie k zjavnej
nespravodlivosti, keďže opomína ich účel a zmysel, čím zároveň porušuje základné princípy
právneho štátu. S osobitným dôrazom sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že C.s.p.
rozlišuje medzi dôvodmi prípustnosti dovolania (§ 420 a § 421 C.s.p.) a dovolacími
dôvodmi (§ 431 a § 432 C.s.p.). Dovolateľ je pritom povinný uviesť iba dovolací dôvod, nie
aj dôvod prípustnosti dovolania (§ 428 C.s.p.). Ustanovenie § 447 písm. f) C.s.p., ktoré
v tomto prípade nesprávne a v neprospech sťažovateľa aplikoval dovolací súd, umožňuje
odmietnuť dovolanie iba pre „vady“ týkajúce sa dovolacieho dôvodu, nie dôvodu
prípustnosti dovolania. Ak by teda dovolateľ formuloval právnu otázku v zmysle § 421
ods. 1 písm. b) C.s.p. spôsobom, ktorý nezodpovedá subjektívnej požiadavke konkrétneho
sudcu, nemôže to bez ďalšieho viesť k odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f) C.s.p.
Prípustnosť dovolania je dovolací súd povinný vyhodnotiť v nadväznosti na jeho obsah
(§ 124 ods. 1 C.s.p.) a vyvarovať sa kabinetným a formálnym procesným uzneseniam na
hranici odmietnutia spravodlivosti. Tento imperatív v konečnom dôsledku vyplýva aj
z materiálneho chápania právneho štátu.»
7.4 Námietka, že všeobecné súdy pri rozhodovaní nezohľadnili spotrebiteľskú
povahu sporu medzi postupcom, do práv ktorého vstúpila sťažovateľka, a žalovaným, čo má
za následok nezákonnosť procesného postupu všeobecných súdov.
8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie sťažovateľkou označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnuté uznesenie zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke
prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Podstata námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
spočíva v tvrdenom porušení jej práva na spravodlivý proces zo strany najvyššieho súdu,
ktorý nesprávne vyhodnotil prípustnosť dovolania z pohľadu ňou uplatnených vád konania,
najmä z hľadiska toho, že odvolací súd vydal prekvapivé rozhodnutie nerešpektujúce § 382
CSP, ako aj v jej nesúhlase s tým, že sa dovolací súd nezaoberal ňou uplatneným dovolacím
dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď v ňou položenej právnej otázke nevidel
dôvod prípustnosti dovolania a jeho rozhodnutie podľa sťažovateľky tak možno označiť len
za prísne formálne.
18. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04,1. ÚS 74/05).
19. Ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04, I. ÚS 74/05). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
20. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«14. Ani v tentoraz posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. Za takú vadu nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. V konkrétnych súvislostiach
prejednávanej veci nepreskúmateľnosť nespôsobovalo ani to, že odvolací súd vyslovil
v odôvodnení svojho rozsudku do istej miery variabilnú úvahu, aké by mala vedomosť
poisťovne o skutočnostiach nezhody z dokumentácie vozidla sa podávajúcich údajov so
skutočným stavom dôsledky - že „je pravdepodobné, že žalovaná by poistnú zmluvu
s postupcom (právnym pred-chodcom žalobkyne) neuzavrela“ a ak by sa aj poisťovňa
napriek takejto vedomosti rozhodla poistnú zmluvu uzavrieť, „minimálne by bola zmluva
uzatvorená s úplne inými podmienkami poistného plnenia“ (úvod str. 7 písomného
vyhotovenia napádaného rozsudku na č. l. 449 spisu). Takúto úvahu totiž nešlo posudzovať
izolovane, ale v kontexte všetkých skutkových i právnych záverov, urobených súčasťou
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Z toho vyplývalo, že právny predchodca žalobkyne
pri vstupovaní do poistného vzťahu žalovanej poskytol (o. i.) údaj o roku výroby vozidla,
ktorý nebol len púhym zamenením jedného ročníka výroby iným (a to vyšším alebo inak
povedané novším, z pohľadu uvažovania o hodnote predmetu poistenia a potenciálnom
poskytnutí výplaty poistného plnenia zaň predurčujúcim závery o vyššej hodnote i výške
poistného plnenia), ale v spojitosti so skutkovými zisteniami prameniacimi z vykonaného
dokazovania nasvedčoval stavu poskladania poisťovaného motorového vozidla z viacerých
vozidiel s rôznymi ročníkmi výroby (kedy už o pôvodnej identite vozidla aj originalite
a spolupatričnosti jeho základných funkčných celkov tak, ako je táto dohľadateľná
v evidencii prakticky každej z renomovaných automobiliek, nemôže byť reč).
15. Takejto skutkovej situácii potom podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedal
(s ňou korešpondoval) i záver odvolacieho súdu, podľa ktorého uvedenie žalovanej do
omylu vo vzťahu k takejto skutočnosti malo samo osebe (teda bez ohľadu na faktor
pôvodnosti, resp. spornosti VIN) taký vplyv na rozhodovanie sa poisťovne o uzavretí
poistnej zmluvy, že pri dispozícii príslušnými poznatkami by s najväčšou
pravdepodobnosťou neostalo pri vyjednávaní pre poisťovňu výhodnejších a pre poisteného
menej výhodných podmienok poistenia, ale žeby poisťovňa vozidlo zaťažené takýmito
pochybnosťami odmietla poistiť celkom. Bez ohľadu na možnosť stotožnenia sa s takýmto
záverom však takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za arbitrárne označiť
nejde. Preto nešlo usudzovať ako na existenciu uplatnenej tzv. zmätočnostnej vady podľa
§ 420 písm. f/ C. s. p., tak ani na prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania z tohto
dovolacieho dôvodu.
16. U dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. potom dovolateľka na
jednej strane urobila súčasťou ňou kladenej otázky aj takú okolnosť, ohľadne ktorej medzi
ňou a odvolacím súdom nebolo sporu, od ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo
a ktorá preto vykazovala znaky len akademickej otázky nespôsobilej privodiť prípustnosť
dovolania tak, ako to má na mysli návetie (uvodzovacia veta) ustanovenia § 421 ods. 1
C. s. p.; najmä ale navzdory pokusu o formuláciu dovolaním kladenej otázky ako otázky
právnej bolo z dovolania zjavné, že dovolateľka v tomto prípade sleduje celkom konkrétny
cieľ naplnenia zákonom predpokladaného pojmu „určitosť“ (právneho úkonu podľa § 37
ods. 1 O. z.) takým ňou preddefinovaným súborom skutkových údajov reprezentovaných
identifikačnými znakmi motorového vozidla, ohľadne ktorých sa tvrdí a/ zhoda údajov
zapísaných v dokumentácii vozidla so skutočným stavom a b/ dostatočnosť takéhoto súboru
údajov pre riadnu identifikáciu predmetu poistenia, vyžadovanú aj v iných prípadoch
poistenia, v tomto prípade napriek neschopnosti záujemcu o poistenie učiniť zadosť tiež
povinnosti zahrnúť medzi takéto identifikátory aj rovnako nesporné VIN a rok výroby
vozidla.
17. Len akademickou otázkou v tomto prípade bola otázka VIN a nezhody tohto údaja
v poistnej zmluve a v evidencii výrobcu vozidla, keďže odvolací súd vo vzťahu k nej
prezentoval dovolateľke zjavne konvenujúci názor o nevýznamnosti tohto čiastkového údaja
pre platnosť poistnej zmluvy, zodpovedajúci tiež dovolaním podsúvanej, pre dovolací súd
však ipso iure nezáväznej judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky (u ktorej však ani
pri záujem sa ňou riadiť nešlo prehliadať skutkové odlišnosti takýmto súdom posudzovaných
prípadov od toho z prejednávanej veci). Odvolací súd totiž tento faktor pri svojom
rozhodovaní pominul, nakoľko svoj záver o neplatnosti poistnej zmluvy pre uvedenie
žalovanej do omylu založil výlučne na I. spornosti druhého identifikátora vymedzovaného
dovolateľkou v rámci ňou kladenej otázky negatívne (tu rozumej ako toho z dvoch, ktoré aj
pri ich nesprávnosti a existencii iných správnych identifikátorov vedú k určitému označeniu
predmetu poistenia) a II. významnosti (pre poisťovňu) poznatku ako o roku výroby vozidla,
tak aj o jeho pôvodnosti a už vyššie spomínanej spolupatričnosti jeho základných funkčných
celkov (samozrejme so zreteľom k apriori predpokladanému istému opotrebeniu
poisťovaného vozidla, pokiaľ nejde o prípad poisťovania vozidla nového v súvislosti s jeho
prvým prihlasovaním do evidencie).
18. V prejednávanej veci však zákonným požiadavkám na riadne vymedzenie
dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako ho má na
mysli ustanovenie § 432 ods. 2 C. s. p., teda na uvedenie právneho posúdenia veci
považovaného za nesprávne aj toho, v čom má spočívať takáto nesprávnosť, najmä
nezodpovedal dovolateľkou použitý spôsob formulácie položenej otázky, majúcej zakladať
prípustnosť dovolania, obsahujúci tvrdenie o súbore skutkových (z dokazovania plynúcich)
údajov potrebných pre riadnu (potrebám poisťovne a aj očakávateľnej budúcej požiadavke
poisteného zodpovedajúcu) identifikáciu predmetu poistenia aj ďalšie tvrdenie o správnosti
(hodnovernosti) týchto údajov. Takto položená otázka ale primárne nebola otázkou
právnou, ale otázkou skutkového stavu, ktorého zistením odvolacím súdom je dovolací súd
viazaný (§ 442 C. s. p.) a ktorý zákon ako možný (spôsobilý) dovolací dôvod nepozná
(§§ 420 a 421 C. s. p. a contrario); pominúc na tomto mieste to, že dovolateľka súčasťou
ňou uvádzaného súboru údajov, majúcich postačovať pre určité označenie poisťovaného
vozidla urobila aj značku vozidla a jeho typ a v tomto prípade v konaní pred súdom prvej
inštancie aj odvolacím súdom zostal podľa všetkého nepovšimnutým ďalší rozpor,
spočívajúci v tom, že podľa poznatkov najvyššieho súdu u vozidiel zn. Mitsubishi Pajero
Sport (podľa žaloby aj údajov v dokumentácii vozidla) a Mitsubishi Pajero (podľa
potvrdenia zástupcu výrobcu), zvlášť pri odchylnosti ročníkov výroby, nejde ani o totožný
typ vozidla.
19. Na základe týchto skutočností preto dovolaciemu súdu neostávalo iné, než
dovolanie žalobkyne v časti namietania tzv. zmätočnostnej vady spočívajúcej
v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, ako aj v časti namietania nesprávnosti
posúdenia otázky významu údaja VIN pre platnosť poistnej zmluvy odmietnuť podľa
ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. a vo zvyšku tak urobiť podľa písmena f/ rovnakého
zákonného ustanovenia.»
21. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018) – k takému záveru môže
viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke prípustnosti
dovolania.
22. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (m. m. I. ÚS 145/2010).
23. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae [(odmietnutia
spravodlivosti) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017].
Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky
vyplývajúce z čl. 46 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 314/2020).
24. Podľa § 382 CSP ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
25. Ústavný súd aj v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený
posudzovať prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, zastáva názor,
že ak odvolací súd nečakane založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd
prvej inštancie, bolo strane sporu odňaté právo namietať správnosť novo zaujatého právneho
názoru, a tým znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo napĺňa predpoklady
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (m. m. III. ÚS 171/06, I. ÚS 411/08,
26. Najvyšší súd v napadnutom uznesení presvedčivo odôvodnil podstatu dôležitosti
uvedenia správneho VIN čísla vozidla vo vzťahu k určitosti označenia predmetu poistenia
majúceho v konečnom dôsledku vplyv na platnosť poistnej zmluvy a dospel k záveru,
že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné označiť
za arbitrárne, čím konštatoval neexistenciu tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f)
CSP. V predmetnom kontexte bol teda vykonaný vecný prieskum, aj keď je dovolanie
v tejto časti odmietnuté pre jeho neprípustnosť (pričom v prípade zmätočnosti založenej
na arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôvod prípustnosti dovolania
v podstate jeho prieskumu fakticky splýva s dôvodnosťou dovolania na rozdiel od dovolania
podaného pre nesprávne právne posúdenie veci).
27. Tvrdenie sťažovateľky, že „právne posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu
v súvislosti s použitím ust. § 37 ObčZ neprichádzalo počas celého konania do úvahy – až do
vyhlásenia dovolaním napadnutého rozsudku na dovolacom súde“, neobstojí, keďže ako
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu (s. 2 až 3) vyplýva, k otázke neplatnosti poistnej
zmluvy sa vyjadroval žalovaný vo svojom podaní z 10. septembra 2009 doručenom
zástupcovi postupcu 14. septembra 2009 a následne aj v konaní pred súdom, vo vyjadrení
k podanej žalobe, keď uviedol, že „predmetom poistenia bolo motorové vozidlo s VIN:
, avšak neskôr bolo zistené, že uvedené VIN číslo nebolo pridelené
k spornému vozidlu, pretože bola vymenené časť rámu karosérie predmetného vozidla,
v ktorej je vyrazené VIN vozidla. Pôvodné VIN poisteného vozidla teda nie je známe, pretože
VIN vyrazený v časti karosérie poisteného vozidla nie je VIN, ktoré tomuto vozidlu aj
skutočne patrí. Nie je teda možné presne identifikovať vozidlo, na ktoré sa vzťahuje uzavreté
havarijné poistenie, nie je teda možné identifikovať predmet poistenia vzhľadom na
nepoznanie jeho VIN. Nie je možné ustáliť, či sa poistenie vzťahuje na predmetné vozidlo so
zmeneným VIN alebo na vozidlo, ktorému predmetný VIN bol pridelený. Z uvedených
dôvodov mal odporca za to, že uzavretie poistnej zmluvy na predmetné vozidlo je neplatným
úkonom, pretože takýto úkon nebol dostatočne určitý ohľadom určenia predmetu poistenia.
Predmetom poistenia malo byť sporné vozidlo, avšak v poistnej zmluve uvádzaný VIN, nie je
pridelený poistenému vozidlu, ale inému vozidlu. Uzavretie poistnej zmluvy je taktiež
neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Pri uzatváraní poistnej zmluvy poisťovateľ
vždy vyžaduje presnú identifikáciu predmetu poistenia prostredníctvom VIN, ako
jednoznačného identifikátora. Takýto stav, keď predmet poistenia sa podľa identifikácie
predmetu poistenia podľa VIN vzťahuje na iné vozidlo, ako je vozidlo obhliadnuté pri
uzatváraní poistenia, je v rozpore s dobrými mravmi, pretože poisťovateľovi bolo
znemožnené vykonať obhliadku vozidla, na ktoré by sa podľa VIN malo vzťahovať poistenie,
respektíve - bolo mu umožnené vykonať obhliadku ale vozidla, ktoré nie je vozidlom, na
ktoré sa vzťahuje uzavreté poistenie (poistenie sa vzťahuje na vozidlo, ktorému bolo
pôvodne predmetné VIN pridelené výrobcom vozidla a ktoré bolo vyrobené v roku 2002).“.
28. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že je možné sa stotožniť aj s názorom,
že postup podľa § 382 CSP neprichádza do úvahy, ak sa odvolací súd rozhodol napadnutý
rozsudok potvrdiť, ale z iných právnych dôvodov. Výsledok konania je totiž totožný
s výsledkom konania pred prvoinštančným súdom a v takom prípade by bolo zložité
vyvodzovať zo zmeny právnej kvalifikácie situáciu, v ktorej došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom (k tomu aj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ,
S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1272.). A contrario povinnosť odvolacieho súdu poučiť strany
odvolacieho konania, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej
právnej normy, resp. iných právnych noriem, než o ktorých konal a rozhodoval súd prvej
inštancie, je nevyhnutná, ak chce odvolací súd prvoinštančné rozhodnutie zmeniť.
28.1 V posudzovanom prípade okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel
k právnemu záveru, že dôvodom, prečo je potrebné žalobu zamietnuť, je skutočnosť, že sa
poistná udalosť netýkala veci, ktorá bola predmetom poistenia. Uvedené potvrdil aj krajský
súd, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že vozidlo bolo s veľkou pravdepodobnosťou
vyrobené v inom roku výroby, ako je deklarované v dokladoch k vozidlu (v technickom
preukaze), a táto skutočnosť má nesporne veľký vplyv na predmet poistenia, a tak dospel
k záveru, že „je sporný predmet poistenia (nie je zrejmé, či ide o vyskladané vozidlo
z viacerých častí z rôznych rokov výroby, alebo len dopĺňané vozidlo nejakými súčiastkami).
V konaní zistené skutočnosti by nesporne mali vplyv na vôľovú zložku poisťovne, teda
žalovaného, poistiť takéto motorové vozidlo. Súhrn všetkých uvedených skutočností
zistených jednak v rámci likvidácie poistnej udalosti a aj v priebehu súdneho konania,
odôvodňujú záver, že strana žalovaného konala pri uzatváraní poistnej zmluvy, vzťahujúcej
sa na predmetné havarované motorové vozidlo v omyle o predmete poistenia, čo má vplyv
na platnosť takejto zmluvy (§ 37 ods. 1 OZ), keďže konanie v omyle zakladá absolútnu
neplatnosť právneho úkonu. Žalobca preto nemá nárok na plnenie z neplatnej zmluvy.“.
29. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia.
Podľa § 447 písm. c) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Podľa § 447 písm. f) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435.
30. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal
na podstatu a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (body 8 až 9
odôvodnenia napadnutého uznesenia) a k jeho prípustnosti vo vzťahu k § 421 ods. 1
písm. b) CSP uviedol, že ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z uvedeného
ustanovenia, musí uviesť právne posúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne, uviesť, v čom
má spočívať takáto nesprávnosť, a správne formulovať právnu otázku. Samotná polemika
dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky,
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Rozlišujúc
skutkovú a právnu otázku, najvyšší súd zdôraznil, že „dovolateľkou použitý spôsob
formulácie položenej otázky... obsahujúci tvrdenie o súbore skutkových (z dokazovania
plynúcich) údajov potrebných pre riadnu (potrebám poisťovne a aj očakávateľnej budúcej
požiadavke poisteného zodpovedajúcu) identifikáciu predmetu poistenia aj ďalšie tvrdenie
o správnosti (hodnovernosti) týchto údajov“ nepovažuje za otázku právnu, ale otázku
skutkového stavu, ktorá nie je spôsobilá privodiť prípustnosť dovolania tak, ako to má
na mysli návetie § 421 ods. 1 CSP.
31. K sťažovateľkinej námietke týkajúcej sa formulácie právnej otázky v kontexte
ustanovení Civilného sporového poriadku a na ňu nadväzujúcej prípustnosti dovolania
ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právna úprava dovolania a dovolacieho konania
v Civilnom sporovom poriadku prešla zásadnou koncepčnou zmenou. Zo zákonného textu
vyplýva, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa odvíjajú od formulácie
právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej
(riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí), a zároveň od
označenia ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd
odklonil, resp. ktorá je ním rozhodovaná rozdielne alebo v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte vyriešená nebola.
32. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že sťažovateľka musí „právnu otázku“ (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu) koncipovať jednak spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, no zároveň
aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, či vo vzťahu
ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená, resp. rozdielna
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel
k záveru, že záver najvyššieho súdu týkajúci sa vymedzenia kritickej otázky ako otázky
skutkovej, nie právnej nemožno považovať za iracionálny alebo nedostatočne odôvodnený.
33. Podľa názoru ústavného súdu je teda negatívny záver prijatý v napadnutom
uznesení najvyššieho súdu aj vo vzťahu k časti dovolania založenej na nesprávnom
právnom posúdení veci vyplývajúcom z hľadiska prípustnosti z § 421 ods. 1 písm. b) CSP
(bod 20 tohto odôvodnenia s finálnym záverom v bode 19 napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu) odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
34. V konečnom dôsledku vzhľadom na závery uvedené v predchádzajúcom bode sa
dovolací súd ani nemohol zaoberať námietkou uplatnenou sťažovateľkou v ústavnej
sťažnosti, a to posúdením povahy sporu medzi postupcom (do práv ktorého vstúpila
sťažovateľka) a žalovaným ako sporu spotrebiteľského.
35. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho
rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní
zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc pritom relevantnú právnu úpravu, ako aj
judikatúru ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky
arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a jeho právne závery považuje
ústavný súd za ústavne udržateľné.
36. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
prípadne jeho odôvodnenie považuje za „nezrozumiteľné, nejasné a ťažko pochopiteľné“,
nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako
zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je
zjavne neopodstatnená a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Libor Duľa
predseda senátu