Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 12/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

BENC, s. r. o., Jesenná 8, Prešov, IČO 36 506 451, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom

Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., Jesenná 8, Prešov,

IČO 36 506 451 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako postupník

na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 28. júla 2010, ktorú uzavrela so

ako postupcom (ďalej len „postupca“), žalobou z 31. augusta 2010 domáhala

proti žalovanému Generali Poisťovni, a. s. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy

17 863,80 € s príslušenstvom z titulu poistného plnenia v dôsledku poistnej udalosti

zo zmluvy o havarijnom poistení z 2. októbra 2010 (ďalej len „poistná zmluva“) uzavretej

medzi právnym predchodcom žalovaného a postupcom.

4. O podanej žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom č. k. -350 z 24. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože sa poistná udalosť netýkala veci, ktorá bola

predmetom poistenia, pričom poistné sa vzťahovalo na motorové vozidlo s rokom výroby

2002. Znaleckým dokazovaním však bolo zistené, že sporné motorové vozidlo bolo

vyrobené v roku 1999. Táto skutočnosť vyplynula aj z obsahu stanoviska výrobcu, ktorý

potvrdil, že vozidlo Mitsubishi Pajero VIN: opustilo výrobný závod

v decembri 1999 – ide o modelový rok 2000. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením

sťažovateľky, že bolo povinnosťou žalovaného, aby pred tým, ako vstúpil s právnym

predchodcom sťažovateľky do poistného vzťahu, prekontroloval riadne vozidlo a v prípade,

ak si svoju povinnosť nesplnil, vzniklo sťažovateľke proti nemu právo na náhradu škody.

V prípade zásahu do karosérie vozidla a vmontovania VIN čísla išlo o odborný zásah, ktorý

voľným okom žalovaný odhaliť ani nemohol (číslo VIN je vyrazené na vmontovanej –

vovarenej časti rámu; pôvodné identifikačné číslo vozidla bolo teda z vozidla odstránené aj

s časťou nosného rámu a na jej miesto bola vmontovaná – vovarená časť rámu

s identifikačným číslom vozidla VIN: ; zvar nebol vyhotovený

továrenským spôsobom; metalografickým skúmaním nebolo možné zistiť pôvodné

identifikačné číslo vozidla – VIN; na súčiastkach nachádzajúcich sa v interiéri vozidla bol

zistený ich rok výroby 1999). Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný žiadnu

povinnosť neporušil. Porušenie právnej povinnosti videl skôr na strane právneho

predchodcu sťažovateľky, ktorý odkúpil vozidlo, na ktorom boli robené nelegálne zásahy,

bez toho, aby si vozidlo riadne skontroloval, prípadne sa presvedčil o tom, či sa údaje

vozidla zhodujú so skutočnosťou, a to o to dôslednejšie, ak vedel, že vozidlo bolo dovezené

s cudziny v havarovanom stave. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že havarijné poistenie sa

vzťahuje na škody spôsobené na poistenom vozidle alebo na jeho obvyklej výbave

akoukoľvek udalosťou okrem prípadov spadajúcich pod výluku z poistenia. V danom

prípade, ak by žalovaný z poistnej zmluvy plnil, došlo by na strane sťažovateľky

k bezdôvodnému obohateniu, pretože plnením v zmysle zmluvy by dostala viac, než koľko

činí majetková hodnota sporného vozidla. Ak totiž bolo neoprávnene zasahované

do vozidla, čo konštatoval vypracovaný posudok, o správnosti ktorého nemal súd prvej

inštancie dôvod pochybovať, takéto vozidlo je bez hodnoty, čo napokon nekorešponduje

s hodnotou, ktorú by malo vozidlo bez takejto právnej vady.

5. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-446 z 22. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,

že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Potvrdenie rozsudku odôvodnil jeho

vecnou správnosťou. Samotná výmena VIN nemá (bez ďalšieho) za následok, že ide o iný

než v poistnej zmluve uvedený predmet poistenia, to však za predpokladu, že v takejto

zmluve boli správne a dostatočným spôsobom uvedené iné kritériá identifikujúce predmet

poistenia. V danom prípade však bol sporným aj ďalší identifikátor predstavovaný rokom

výroby vozidla (1999 alebo 2002), ktorý by nesporne mal vplyv prinajmenšom na výšku

dohodnutého poistného plnenia a výšku poistného (ale tiež na uzavretie zmluvy ako takej).

V prejednávanej veci výsledky dokazovania nenasvedčovali pozmeneniu VIN, ale stavu

poskladania vozidla z rôznych súčastí (de facto pre vovarenie časti karosérie s VIN

uvedeným aj v dokladoch vozidla a autorizovaným zástupcom výrobcu v Slovenskej

republike stotožneným s vozidlom vyrobeným v roku 1999 namiesto pôvodného VIN

odstráneného s časťou nosného rámu, to však za stavu, keď i viaceré interiérové súčasti nesú

výrobné štítky z roku 1999, kým, naopak, motor vozidla len podľa rozhodnutia o schválení

technickej spôsobilosti vozidla – nie aj podľa údajov priamo na vozidle – má rok výroby

2002). Žalovaný tak už pri dojednávaní poistného vzťahu bol právnym predchodcom

sťažovateľky uvedený do omylu, pričom jeho omyl, čo sa týka právnej bezchybnosti

vozidla, mal nesporne vplyv na vôľovú zložku poistiť vozidlo (keďže v prípade vedomosti

poisťovne o takýchto ňou pri bežnej ohliadke vozidla pred poistením nezistiteľných

skutočnostiach je pravdepodobné, že žalovaný by poistnú zmluvu buď neuzavrel vôbec,

alebo za úplne iných podmienok poistného plnenia). Odvolací súd napokon argumentoval,

že konanie v omyle zakladalo absolútnu neplatnosť zmluvy, z ktorej sťažovateľke plnenie

nepatrí.

6. Sťažovateľkou podané dovolanie, v ktorom vyvodzovala prípustnosť dovolania

z a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), najvyšší súd napadnutým uznesením

z 27. februára 2019 odmietol podľa a .

7. V podstatnom možno námietky, ktoré sťažovateľka vyslovila v ústavnej sťažnosti

a ktorými poukazuje na nesprávne závery, ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom

uznesení (identické s námietkami uplatnenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu),

čím bolo zasiahnuté do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, zhrnúť takto:

7.1 Námietka, že bol porušený základný ústavný princíp dvojinštančnosti súdneho

konania, ktorú sťažovateľka namietala aj v podanom dovolaní, avšak najvyšší súd sa ňou

arbitrárne nezaoberal, a pritom porušenie uvedeného princípu predstavuje takú závažnú

procesnú vadu, ktorá spôsobuje, že rozsudok krajského súdu vydaný v takomto konaní

nemôže byť považovaný za správny, keďže porušuje právo na spravodlivé súdne konanie.

Okresný súd svoj rozsudok právne odôvodnil s poukazom na § 788 ods. 1 a 3, § 797 ods. l

a . Krajský súd síce na pojednávaní konanom 22. novembra

2016 doplnil dokazovanie týkajúce sa roku výroby poisteného motorového vozidla, strany

sporu však o možnom odlišnom právnom posúdení a aplikácii § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka neinformoval, pričom mu táto povinnosť vyplývala z ,

čo v predmetnom prípade malo za následok vydanie prekvapivého rozhodnutia (založeného

na iných právnych záveroch, na akých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie).

Ak krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil , zvolil

nesprávny procesný postup, keď podľa názoru sťažovateľky bolo potrebné rozsudok

okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a doplnenie dokazovania

v naznačenom smere, resp. mal vyzvať strany sporu na vyjadrenie sa k možnému inému

právnemu posúdeniu veci.

7.2 Námietka, že napadnuté uznesenie je pre „jazyk a nezvyklý spôsob vyjadrovania,

akým je napísané v najvyššej možnej miere nezrozumiteľné, nejasné a ťažko pochopiteľné“,

v dôsledku čoho nespĺňa základné atribúty odôvodnenia rozsudku a je teda svojvoľné.

7.3 Námietka, že najvyšší súd odmietol dovolanie s tým, že sťažovateľka neuviedla

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a neuviedla, v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia, s čím sťažovateľka nesúhlasí a je presvedčená, že splnila všetky

zákonné podmienky kladené na dovolanie, a preto najvyšší súd nemal dovolanie odmietnuť:

«Ustanovenia a (ani žiadne iné ustanovenia ) pritom

nestanovujú, akým spôsobom má byť vymedzená právna otázka v zmysle § 421 ods. 1 písm.

b) Ustanovenie ako zákonnú náležitosť dovolania vymedzuje len

to, že musí ísť o nesprávne právne posúdenie veci, pričom v spojení s dôvodom prípustnosti

dovolania podľa musí ísť o právnu otázku, ktorá bola riešená

odvolacím súdom a bola odvolacím súdom vyriešená nesprávne.

dokonca nevyžaduje, aby dovolateľ spornú právnu otázku formuloval. Nejde pritom teda

o zákonnú náležitosť dovolania. Postup porušovateľa pri výklade cit. právnych noriem sa

preto nedá nazvať ináč ako prílišný právny formalizmus, ktorý vedie k zjavnej

nespravodlivosti, keďže opomína ich účel a zmysel, čím zároveň porušuje základné princípy

právneho štátu. S osobitným dôrazom sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že

rozlišuje medzi dôvodmi prípustnosti dovolania ( a ) a dovolacími

dôvodmi ( a ). Dovolateľ je pritom povinný uviesť iba dovolací dôvod, nie

aj dôvod prípustnosti dovolania ( ). Ustanovenie , ktoré

v tomto prípade nesprávne a v neprospech sťažovateľa aplikoval dovolací súd, umožňuje

odmietnuť dovolanie iba pre „vady“ týkajúce sa dovolacieho dôvodu, nie dôvodu

prípustnosti dovolania. Ak by teda dovolateľ formuloval právnu otázku v zmysle § 421

ods. 1 písm. b) spôsobom, ktorý nezodpovedá subjektívnej požiadavke konkrétneho

sudcu, nemôže to bez ďalšieho viesť k odmietnutiu dovolania podľa

Prípustnosť dovolania je dovolací súd povinný vyhodnotiť v nadväznosti na jeho obsah

( ) a vyvarovať sa kabinetným a formálnym procesným uzneseniam na

hranici odmietnutia spravodlivosti. Tento imperatív v konečnom dôsledku vyplýva aj

z materiálneho chápania právneho štátu.»

7.4 Námietka, že všeobecné súdy pri rozhodovaní nezohľadnili spotrebiteľskú

povahu sporu medzi postupcom, do práv ktorého vstúpila sťažovateľka, a žalovaným, čo má

za následok nezákonnosť procesného postupu všeobecných súdov.

8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie sťažovateľkou označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté uznesenie zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke

prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Podstata námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

spočíva v tvrdenom porušení jej práva na spravodlivý proces zo strany najvyššieho súdu,

ktorý nesprávne vyhodnotil prípustnosť dovolania z pohľadu ňou uplatnených vád konania,

najmä z hľadiska toho, že odvolací súd vydal prekvapivé rozhodnutie nerešpektujúce § 382

, ako aj v jej nesúhlase s tým, že sa dovolací súd nezaoberal ňou uplatneným dovolacím

dôvodom podľa , keď v ňou položenej právnej otázke nevidel

dôvod prípustnosti dovolania a jeho rozhodnutie podľa sťažovateľky tak možno označiť len

za prísne formálne.

18. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

I. ÚS 27/04,1. ).

19. Ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«14. Ani v tentoraz posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že

odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu

zmätočnosti v zmysle Za takú vadu nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. V konkrétnych súvislostiach

prejednávanej veci nepreskúmateľnosť nespôsobovalo ani to, že odvolací súd vyslovil

v odôvodnení svojho rozsudku do istej miery variabilnú úvahu, aké by mala vedomosť

poisťovne o skutočnostiach nezhody z dokumentácie vozidla sa podávajúcich údajov so

skutočným stavom dôsledky - že „je pravdepodobné, že žalovaná by poistnú zmluvu

s postupcom (právnym pred-chodcom žalobkyne) neuzavrela“ a ak by sa aj poisťovňa

napriek takejto vedomosti rozhodla poistnú zmluvu uzavrieť, „minimálne by bola zmluva

uzatvorená s úplne inými podmienkami poistného plnenia“ (úvod str. 7 písomného

vyhotovenia napádaného rozsudku na č. l. 449 spisu). Takúto úvahu totiž nešlo posudzovať

izolovane, ale v kontexte všetkých skutkových i právnych záverov, urobených súčasťou

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Z toho vyplývalo, že právny predchodca žalobkyne

pri vstupovaní do poistného vzťahu žalovanej poskytol (o. i.) údaj o roku výroby vozidla,

ktorý nebol len púhym zamenením jedného ročníka výroby iným (a to vyšším alebo inak

povedané novším, z pohľadu uvažovania o hodnote predmetu poistenia a potenciálnom

poskytnutí výplaty poistného plnenia zaň predurčujúcim závery o vyššej hodnote i výške

poistného plnenia), ale v spojitosti so skutkovými zisteniami prameniacimi z vykonaného

dokazovania nasvedčoval stavu poskladania poisťovaného motorového vozidla z viacerých

vozidiel s rôznymi ročníkmi výroby (kedy už o pôvodnej identite vozidla aj originalite

a spolupatričnosti jeho základných funkčných celkov tak, ako je táto dohľadateľná

v evidencii prakticky každej z renomovaných automobiliek, nemôže byť reč).

15. Takejto skutkovej situácii potom podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedal

(s ňou korešpondoval) i záver odvolacieho súdu, podľa ktorého uvedenie žalovanej do

omylu vo vzťahu k takejto skutočnosti malo samo osebe (teda bez ohľadu na faktor

pôvodnosti, resp. spornosti VIN) taký vplyv na rozhodovanie sa poisťovne o uzavretí

poistnej zmluvy, že pri dispozícii príslušnými poznatkami by s najväčšou

pravdepodobnosťou neostalo pri vyjednávaní pre poisťovňu výhodnejších a pre poisteného

menej výhodných podmienok poistenia, ale žeby poisťovňa vozidlo zaťažené takýmito

pochybnosťami odmietla poistiť celkom. Bez ohľadu na možnosť stotožnenia sa s takýmto

záverom však takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za arbitrárne označiť

nejde. Preto nešlo usudzovať ako na existenciu uplatnenej tzv. zmätočnostnej vady podľa

, tak ani na prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania z tohto

dovolacieho dôvodu.

16. U dovolacieho dôvodu podľa potom dovolateľka na

jednej strane urobila súčasťou ňou kladenej otázky aj takú okolnosť, ohľadne ktorej medzi

ňou a odvolacím súdom nebolo sporu, od ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo

a ktorá preto vykazovala znaky len akademickej otázky nespôsobilej privodiť prípustnosť

dovolania tak, ako to má na mysli návetie (uvodzovacia veta) ustanovenia § 421 ods. 1

; najmä ale navzdory pokusu o formuláciu dovolaním kladenej otázky ako otázky

právnej bolo z dovolania zjavné, že dovolateľka v tomto prípade sleduje celkom konkrétny

cieľ naplnenia zákonom predpokladaného pojmu „určitosť“ (právneho úkonu podľa § 37

ods. 1 O. z.) takým ňou preddefinovaným súborom skutkových údajov reprezentovaných

identifikačnými znakmi motorového vozidla, ohľadne ktorých sa tvrdí a/ zhoda údajov

zapísaných v dokumentácii vozidla so skutočným stavom a b/ dostatočnosť takéhoto súboru

údajov pre riadnu identifikáciu predmetu poistenia, vyžadovanú aj v iných prípadoch

poistenia, v tomto prípade napriek neschopnosti záujemcu o poistenie učiniť zadosť tiež

povinnosti zahrnúť medzi takéto identifikátory aj rovnako nesporné VIN a rok výroby

vozidla.

17. Len akademickou otázkou v tomto prípade bola otázka VIN a nezhody tohto údaja

v poistnej zmluve a v evidencii výrobcu vozidla, keďže odvolací súd vo vzťahu k nej

prezentoval dovolateľke zjavne konvenujúci názor o nevýznamnosti tohto čiastkového údaja

pre platnosť poistnej zmluvy, zodpovedajúci tiež dovolaním podsúvanej, pre dovolací súd

však ipso iure nezáväznej judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky (u ktorej však ani

pri záujem sa ňou riadiť nešlo prehliadať skutkové odlišnosti takýmto súdom posudzovaných

prípadov od toho z prejednávanej veci). Odvolací súd totiž tento faktor pri svojom

rozhodovaní pominul, nakoľko svoj záver o neplatnosti poistnej zmluvy pre uvedenie

žalovanej do omylu založil výlučne na I. spornosti druhého identifikátora vymedzovaného

dovolateľkou v rámci ňou kladenej otázky negatívne (tu rozumej ako toho z dvoch, ktoré aj

pri ich nesprávnosti a existencii iných správnych identifikátorov vedú k určitému označeniu

predmetu poistenia) a II. významnosti (pre poisťovňu) poznatku ako o roku výroby vozidla,

tak aj o jeho pôvodnosti a už vyššie spomínanej spolupatričnosti jeho základných funkčných

celkov (samozrejme so zreteľom k apriori predpokladanému istému opotrebeniu

poisťovaného vozidla, pokiaľ nejde o prípad poisťovania vozidla nového v súvislosti s jeho

prvým prihlasovaním do evidencie).

18. V prejednávanej veci však zákonným požiadavkám na riadne vymedzenie

dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako ho má na

mysli ustanovenie , teda na uvedenie právneho posúdenia veci

považovaného za nesprávne aj toho, v čom má spočívať takáto nesprávnosť, najmä

nezodpovedal dovolateľkou použitý spôsob formulácie položenej otázky, majúcej zakladať

prípustnosť dovolania, obsahujúci tvrdenie o súbore skutkových (z dokazovania plynúcich)

údajov potrebných pre riadnu (potrebám poisťovne a aj očakávateľnej budúcej požiadavke

poisteného zodpovedajúcu) identifikáciu predmetu poistenia aj ďalšie tvrdenie o správnosti

(hodnovernosti) týchto údajov. Takto položená otázka ale primárne nebola otázkou

právnou, ale otázkou skutkového stavu, ktorého zistením odvolacím súdom je dovolací súd

viazaný ( ) a ktorý zákon ako možný (spôsobilý) dovolací dôvod nepozná

(§ a 421 a contrario); pominúc na tomto mieste to, že dovolateľka súčasťou

ňou uvádzaného súboru údajov, majúcich postačovať pre určité označenie poisťovaného

vozidla urobila aj značku vozidla a jeho typ a v tomto prípade v konaní pred súdom prvej

inštancie aj odvolacím súdom zostal podľa všetkého nepovšimnutým ďalší rozpor,

spočívajúci v tom, že podľa poznatkov najvyššieho súdu u vozidiel zn. Mitsubishi Pajero

Sport (podľa žaloby aj údajov v dokumentácii vozidla) a Mitsubishi Pajero (podľa

potvrdenia zástupcu výrobcu), zvlášť pri odchylnosti ročníkov výroby, nejde ani o totožný

typ vozidla.

19. Na základe týchto skutočností preto dovolaciemu súdu neostávalo iné, než

dovolanie žalobkyne v časti namietania tzv. zmätočnostnej vady spočívajúcej

v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, ako aj v časti namietania nesprávnosti

posúdenia otázky významu údaja VIN pre platnosť poistnej zmluvy odmietnuť podľa

ustanovenia a vo zvyšku tak urobiť podľa písmena f/ rovnakého

zákonného ustanovenia.»

21. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (, ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (, , ) – k takému záveru môže

viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke prípustnosti

dovolania.

22. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené (m. m. ).

23. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie

o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae [(odmietnutia

spravodlivosti) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2017].

Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky

vyplývajúce z , resp. dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa

().

24. Podľa ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

25. Ústavný súd aj v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený

posudzovať prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, zastáva názor,

že ak odvolací súd nečakane založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd

prvej inštancie, bolo strane sporu odňaté právo namietať správnosť novo zaujatého právneho

názoru, a tým znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo napĺňa predpoklady

prípustnosti dovolania podľa (m. m. , ,

).

26. Najvyšší súd v napadnutom uznesení presvedčivo odôvodnil podstatu dôležitosti

uvedenia správneho VIN čísla vozidla vo vzťahu k určitosti označenia predmetu poistenia

majúceho v konečnom dôsledku vplyv na platnosť poistnej zmluvy a dospel k záveru,

že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné označiť

za arbitrárne, čím konštatoval neexistenciu tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f)

. V predmetnom kontexte bol teda vykonaný vecný prieskum, aj keď je dovolanie

v tejto časti odmietnuté pre jeho neprípustnosť (pričom v prípade zmätočnosti založenej

na arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôvod prípustnosti dovolania

v podstate jeho prieskumu fakticky splýva s dôvodnosťou dovolania na rozdiel od dovolania

podaného pre nesprávne právne posúdenie veci).

27. Tvrdenie sťažovateľky, že „právne posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu

v súvislosti s použitím ust. § 37 ObčZ neprichádzalo počas celého konania do úvahy – až do

vyhlásenia dovolaním napadnutého rozsudku na dovolacom súde“, neobstojí, keďže ako

z odôvodnenia rozsudku okresného súdu (s. 2 až 3) vyplýva, k otázke neplatnosti poistnej

zmluvy sa vyjadroval žalovaný vo svojom podaní z 10. septembra 2009 doručenom

zástupcovi postupcu 14. septembra 2009 a následne aj v konaní pred súdom, vo vyjadrení

k podanej žalobe, keď uviedol, že „predmetom poistenia bolo motorové vozidlo s VIN:

, avšak neskôr bolo zistené, že uvedené VIN číslo nebolo pridelené

k spornému vozidlu, pretože bola vymenené časť rámu karosérie predmetného vozidla,

v ktorej je vyrazené VIN vozidla. Pôvodné VIN poisteného vozidla teda nie je známe, pretože

VIN vyrazený v časti karosérie poisteného vozidla nie je VIN, ktoré tomuto vozidlu aj

skutočne patrí. Nie je teda možné presne identifikovať vozidlo, na ktoré sa vzťahuje uzavreté

havarijné poistenie, nie je teda možné identifikovať predmet poistenia vzhľadom na

nepoznanie jeho VIN. Nie je možné ustáliť, či sa poistenie vzťahuje na predmetné vozidlo so

zmeneným VIN alebo na vozidlo, ktorému predmetný VIN bol pridelený. Z uvedených

dôvodov mal odporca za to, že uzavretie poistnej zmluvy na predmetné vozidlo je neplatným

úkonom, pretože takýto úkon nebol dostatočne určitý ohľadom určenia predmetu poistenia.

Predmetom poistenia malo byť sporné vozidlo, avšak v poistnej zmluve uvádzaný VIN, nie je

pridelený poistenému vozidlu, ale inému vozidlu. Uzavretie poistnej zmluvy je taktiež

neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Pri uzatváraní poistnej zmluvy poisťovateľ

vždy vyžaduje presnú identifikáciu predmetu poistenia prostredníctvom VIN, ako

jednoznačného identifikátora. Takýto stav, keď predmet poistenia sa podľa identifikácie

predmetu poistenia podľa VIN vzťahuje na iné vozidlo, ako je vozidlo obhliadnuté pri

uzatváraní poistenia, je v rozpore s dobrými mravmi, pretože poisťovateľovi bolo

znemožnené vykonať obhliadku vozidla, na ktoré by sa podľa VIN malo vzťahovať poistenie,

respektíve - bolo mu umožnené vykonať obhliadku ale vozidla, ktoré nie je vozidlom, na

ktoré sa vzťahuje uzavreté poistenie (poistenie sa vzťahuje na vozidlo, ktorému bolo

pôvodne predmetné VIN pridelené výrobcom vozidla a ktoré bolo vyrobené v roku 2002).“.

28. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že je možné sa stotožniť aj s názorom,

že postup podľa neprichádza do úvahy, ak sa odvolací súd rozhodol napadnutý

rozsudok potvrdiť, ale z iných právnych dôvodov. Výsledok konania je totiž totožný

s výsledkom konania pred prvoinštančným súdom a v takom prípade by bolo zložité

vyvodzovať zo zmeny právnej kvalifikácie situáciu, v ktorej došlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom (k tomu aj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ,

S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár.

Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1272.). A contrario povinnosť odvolacieho súdu poučiť strany

odvolacieho konania, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej

právnej normy, resp. iných právnych noriem, než o ktorých konal a rozhodoval súd prvej

inštancie, je nevyhnutná, ak chce odvolací súd prvoinštančné rozhodnutie zmeniť.

28.1 V posudzovanom prípade okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel

k právnemu záveru, že dôvodom, prečo je potrebné žalobu zamietnuť, je skutočnosť, že sa

poistná udalosť netýkala veci, ktorá bola predmetom poistenia. Uvedené potvrdil aj krajský

súd, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že vozidlo bolo s veľkou pravdepodobnosťou

vyrobené v inom roku výroby, ako je deklarované v dokladoch k vozidlu (v technickom

preukaze), a táto skutočnosť má nesporne veľký vplyv na predmet poistenia, a tak dospel

k záveru, že „je sporný predmet poistenia (nie je zrejmé, či ide o vyskladané vozidlo

z viacerých častí z rôznych rokov výroby, alebo len dopĺňané vozidlo nejakými súčiastkami).

V konaní zistené skutočnosti by nesporne mali vplyv na vôľovú zložku poisťovne, teda

žalovaného, poistiť takéto motorové vozidlo. Súhrn všetkých uvedených skutočností

zistených jednak v rámci likvidácie poistnej udalosti a aj v priebehu súdneho konania,

odôvodňujú záver, že strana žalovaného konala pri uzatváraní poistnej zmluvy, vzťahujúcej

sa na predmetné havarované motorové vozidlo v omyle o predmete poistenia, čo má vplyv

na platnosť takejto zmluvy ( ), keďže konanie v omyle zakladá absolútnu

neplatnosť právneho úkonu. Žalobca preto nemá nárok na plnenie z neplatnej zmluvy.“.

29. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia.

Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435.

30. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal

na podstatu a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (body 8 až 9

odôvodnenia napadnutého uznesenia) a k jeho prípustnosti vo vzťahu k § 421 ods. 1

písm. b) uviedol, že ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z uvedeného

ustanovenia, musí uviesť právne posúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne, uviesť, v čom

má spočívať takáto nesprávnosť, a správne formulovať právnu otázku. Samotná polemika

dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho

rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky,

významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v . Rozlišujúc

skutkovú a právnu otázku, najvyšší súd zdôraznil, že „dovolateľkou použitý spôsob

formulácie položenej otázky... obsahujúci tvrdenie o súbore skutkových (z dokazovania

plynúcich) údajov potrebných pre riadnu (potrebám poisťovne a aj očakávateľnej budúcej

požiadavke poisteného zodpovedajúcu) identifikáciu predmetu poistenia aj ďalšie tvrdenie

o správnosti (hodnovernosti) týchto údajov“ nepovažuje za otázku právnu, ale otázku

skutkového stavu, ktorá nie je spôsobilá privodiť prípustnosť dovolania tak, ako to má

na mysli návetie .

31. K sťažovateľkinej námietke týkajúcej sa formulácie právnej otázky v kontexte

ustanovení a na ňu nadväzujúcej prípustnosti dovolania

ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právna úprava dovolania a dovolacieho konania

v prešla zásadnou koncepčnou zmenou. Zo zákonného textu

vyplýva, že dôvody prípustnosti dovolania podľa sa odvíjajú od formulácie

právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej

(riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí), a zároveň od

označenia ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd

odklonil, resp. ktorá je ním rozhodovaná rozdielne alebo v rozhodovacej praxi dovolacieho

súdu ešte vyriešená nebola.

32. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že sťažovateľka musí „právnu otázku“ (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu) koncipovať jednak spôsobom uvedeným v , no zároveň

aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, či vo vzťahu

ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená, resp. rozdielna

rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel

k záveru, že záver najvyššieho súdu týkajúci sa vymedzenia kritickej otázky ako otázky

skutkovej, nie právnej nemožno považovať za iracionálny alebo nedostatočne odôvodnený.

33. Podľa názoru ústavného súdu je teda negatívny záver prijatý v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu aj vo vzťahu k časti dovolania založenej na nesprávnom

právnom posúdení veci vyplývajúcom z hľadiska prípustnosti z

(bod 20 tohto odôvodnenia s finálnym záverom v bode 19 napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu) odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

34. V konečnom dôsledku vzhľadom na závery uvedené v predchádzajúcom bode sa

dovolací súd ani nemohol zaoberať námietkou uplatnenou sťažovateľkou v ústavnej

sťažnosti, a to posúdením povahy sporu medzi postupcom (do práv ktorého vstúpila

sťažovateľka) a žalovaným ako sporu spotrebiteľského.

35. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho

rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní

zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc pritom relevantnú právnu úpravu, ako aj

judikatúru ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky

arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a jeho právne závery považuje

ústavný súd za ústavne udržateľné.

36. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

prípadne jeho odôvodnenie považuje za „nezrozumiteľné, nejasné a ťažko pochopiteľné“,

nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako

zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(obdobne napr. , ).

37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je

zjavne neopodstatnená a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu