Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 8/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,

Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Rybár, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -192 z 29. apríla

2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -192 z 29. apríla 2020 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní

o vymoženie 8,75 % úroku z omeškania zo sumy 10 000 € od 3. januára 2013 do zaplatenia

vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

najvyšší súd napadnutým uznesením podľa

(ďalej aj „CSP“) odmietol dovolanie sťažovateľov (dovolateľov a povinných v exekučnom

konaní) proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-96 z 27. septembra 2018 z dôvodu nesplnenia osobitnej procesnej

podmienky dovolacieho konania podľa , t. j. neautorizovania dovolania

podaného v elektronickej forme podľa o elektronickej podobe

výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“)

advokátkou, ale iným subjektom, ktorý nie je advokátkou ani advokátskou koncipientkou.

3. Sťažovatelia považujú za nesprávny záver napadnutého uznesenia, že dovolanie

bolo spísané , a upriamujú pozornosť na významový rozdiel medzi

slovami „spísané“ a „podané“. Zákonodarca podľa nich v vyžaduje, aby

dovolanie a iné podania v dovolacom konaní boli iba spísané advokátom a nelimituje to, aké

predpoklady musí spĺňať konkrétna osoba, ktorá takéto dovolanie konajúcemu súdu zašle,

osobne predloží a podobne. Nedošlo tak k porušeniu povinnosti spísať dovolanie

advokátom, keďže reálne dovolanie advokátom spísané bolo. ako

substitučne splnomocnená advokátska koncipientka advokátkou spísané dovolanie podľa jej

pokynov (ako školiteľky) iba zaslala prostredníctvom elektronickej schránky. Takýto

postup, keď spísané dovolania sú zasielané (podávané) osobami nezapísanými v zozname

advokátov, podľa sťažovateľov nie je zakázaný. Naopak, tento postup je podľa § 64 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a podľa čl. 2

ods. 3 dovolený.

4. Najvyšší súd preto podané dovolanie bez opory v procesnom práve odmietol, čím

porušil označené práva sťažovateľov. Alibisticky odkázal na , ktorý

neukladá podmienky na spôsob podania dovolania.

5. Sťažovateľom vznikla ujma, pretože rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu

je v súčasnosti právoplatné a vykonateľné, hoci je celkom zrejme nesprávne, a exekúcia

naďalej prebieha, môže tak dochádzať k porušovaniu práv sťažovateľov (napr. práva

na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ale aj práva na majetok), čo u nich vyvoláva

tiesnivé pocity strachu a neistoty. V prípade vyslovenia záveru ústavným súdom si preto

uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu za spôsobené tiesnivé pocity

strachu, neistoty a za odmietnutie poskytnutia prislúchajúcej ochrany najvyšším súdom.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhujú, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich

v bode 1 označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 € a náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.2 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7.3 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

8.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

10. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Slovenská republika, ako

aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť,

aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom

pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky

a efektívne“ dosiahnuteľné. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.

, ). Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie

dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou

zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré

v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva

na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa ().

12. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

13. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie

každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,

vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona ().

14. Ústavný súd už v minulosti preskúmaval ústavnosť uznesení najvyššieho súdu,

ktorých predmetom bolo posudzovanie splnenia obligatórnej náležitosti dovolania podľa

druhej vety (rozhodnutie sp. zn. z 13. septembra 2018

publikované v ZNaU pod č. 79/2018). Vo veciach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. boli preskúmavané rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolaní spísaných advokátskym koncipientom a v ústavných sťažnostiach rezonovali

rovnaké argumenty, aké sťažovatelia predložili v teraz posudzovanej ústavnej sťažnosti.

Na tomto mieste ústavný súd preto považuje za potrebné citovať časť odôvodnenia nálezu

sp. zn. z 11. februára 2020: «Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 82l

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov sú advokáti (právnické osoby od 1. júla 2017 a fyzické osoby

od 1. júla 2018) povinní v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky

súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú

na doručovanie, ktorej sú majiteľom, bude obligatórna náležitosť dovolania podľa druhej

vety spočívajúca v spísaní dovolania advokátom

splnená vtedy, pokiaľ bude dovolanie podané elektronicky autorizované kvalifikovaným

elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou patriacim advokátovi,

ktorý zastupuje dovolateľa [ o elektronickej podobe

výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“]. Je

v zásade bez právneho významu skúmať, aká fyzická osoba písomný dokument vytvorila,

resp. koľko fyzických osôb sa na jeho tvorbe podieľalo.»

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Ústavný súd na úvod konštatuje, že podanie sťažovateľov je ústavnou sťažnosťou

v zmysle v spojení s , a nasl. zákona o ústavnom

súde. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom

ustanovených podmienok konania ústavný súd zistil, že ústavnú sťažnosť podali oprávnené

osoby – povinní ako účastníci exekučného konania ( ),

v zákonnej lehote ( ) a návrh je prípustný ( zákona

o ústavnom súde). Sťažovatelia sú v konaní zastúpení advokátom (§ 34 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného

na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť

sťažovateľov obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všetky všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( )

a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti ( ).

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-96 z 27. septembra 2018 z dôvodu nesplnenia osobitnej podmienky

dovolacieho konania podľa , teda pre nespísanie dovolania advokátom.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľov len alibisticky odkázal na ustanovenie zákona

a dovolanie odmietol bez opory v procesnom práve, čím porušil ich označené práva.

17. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené

podmienky podľa .

17.1 Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

18. Ústavný súd na takomto skutkovom a právnom základe pristúpil k ústavnému

prieskumu napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že najvyšší súd v danom prípade

postupoval v medziach svojej právomoci, pričom po zistení, že neboli splnené podmienky

podľa , rozhodol o dovolaní spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. e) výslovne umožňuje. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

vychádza z rozumného výkladu relevantnej právnej normy vo vzťahu k podanému

dovolaniu sťažovateľov. Hoci je vo svojich záveroch stručné a neobsahuje ani žiadny odkaz

na vlastnú judikatúru, ktorá by ešte pridala na jeho presvedčivosti, nebadať v ňom žiadnu

známku prílišného formalizmu vedúceho k zjavnej nespravodlivosti a k odchýleniu sa

od zmyslu a účelu zákona. Nemožno ho považovať za svojvoľné ani za zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych noriem,

ktorá by bola v rozpore s judikatúrou ESĽP. Ústavný súd nespozoroval v napadnutom

rozhodnutí tvrdený alibizmus, teda snahu najvyššieho súdu vyhnúť sa (uplatneniu)

zodpovednosti, ktorá mu zo zákona prislúcha, dôsledkom ktorého by mohli byť sťažovatelia

zbavení prístupu k súdu.

19. Na tomto mieste ústavný súd nepovažuje za potrebné citovať z napadnutého

uznesenia, ktorého obsah je sťažovateľom známy, len vo všeobecnosti poukazuje

na ústavnú konformitu vyjadrených myšlienkových postupov pri posudzovaní dovolania

sťažovateľov z pohľadu jeho úplnosti a možnosti odstraňovania jeho nedostatkov (bod 6

napadnutého uznesenia). Najvyšší súd zrozumiteľne a v súlade s obsahom spisu opisuje

svoje zistenie o autorizácii dokumentu podľa zákona o e-Governmente osobou, ktorá nie je

advokátom (bod 7 napadnutého uznesenia), a v nasledujúcom bode ozrejmuje postavenie

tejto osoby (hoci sa tu dopúšťa nevýznamnej chyby v uvedení, koho zastupuje advokátka

). Napokon najvyšší súd v bode 10 napadnutého uznesenia pristupuje

k právnej kvalifikácii skutkového stavu pod relevantnú právnu normu, ktorej obsah si

vykladá ústavne súladným spôsobom aj vzhľadom na už uvedený nález ústavného súdu

sp. zn. , ako aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu i samotného

najvyššieho súdu (napr. rozhodnutie sp. zn. z 26. apríla 2018 publikované

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 78/2018, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. ).

20. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok.

21. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľov vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu