Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 502/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. júna 2020 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júna 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. júna 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť

trovy konania v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov)

na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,

Kuzmányho 29, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podanou žalobou proti spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), domáhal zaplatenia sumy 907,28 €

z titulu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu malo dôjsť tým, že zmluva

o revolvingovom úvere uzatvorená medzi sťažovateľom a žalovanou neobsahovala

podstatné náležitosti podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, čo znamená, že sa na danú zmluvu mala uplatniť fikcia bezúročnosti

a bezpoplatkovosti.

3. O žalobe sťažovateľa Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“) rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

tak, že podanú žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže v prípade uplatneného nároku malo

ísť podľa názoru súdu prvej inštancie o nárok premlčaný v dvojročnej subjektívnej

premlčacej dobe, ktorá v zmysle všeobecne uznávanej právnej zásady „neznalosť práva

neospravedlňuje“ mala začať plynúť už momentom vzniku bezdôvodného obohatenia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie s odôvodnením,

že okresný súd sa nezaoberal všetkými relevantnými skutočnosťami, v zmysle ktorých bolo

možné ustáliť okamih, keď sa sťažovateľ skutočne dozvedel, že k bezdôvodnému

obohateniu došlo.

4. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) o odvolaní sťažovateľa rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol:

„Odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia jednak uviedol, že na začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutne potrebné nadobudnutie skutočnej (nie

len predpokladanej) vedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových

okolnostiach, avšak zároveň v tom istom texte odôvodnil svoje rozhodnutie v rozpore

s uvedeným argumentom, a to len na základe predpokladanej vedomosti oprávneného

subjektu o podstatných skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia (pričom túto

predpokladanú vedomosť založil na niekoľkých ďalších predpokladoch vedomosti

sťažovateľa o (i) právnej úprave spotrebiteľských úverov, (ii) o spôsobe aplikácie právnej

úpravy spotrebiteľských úverov na konkrétny zmluvný vzťah sťažovateľa a (iii) o vedomosti

sťažovateľa, že na jeho zmluvné vzťahy sa uplatňuje zákonná fikcia bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru, a teda že úverová zmluva trpí vadami pre ktoré sa neuplatní

v znení, akom bola podpísaná medzi zmluvnými stranami).“

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. c) (ďalej len „“), „pričom zároveň poukázal

na jednotlivé rozhodnutia dovolacieho súdu a na základné znaky, v ktorých sú tieto

rozhodnutia vzájomne rozporné.“.

5. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,

že dovolanie odmietol ako neprípustné podľa s tým,

že podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľom nastolená právna otázka nie je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne.

6. Podľa názoru sťažovateľa „odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia je neúplné,

zmätočné a navzájom rozporné.“. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že dovolací súd

„dostatočne a výstižne neodôvodnil základné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia

ale len nekriticky vyslovil záver o neexistencii rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu vo vzťahu k posudzovanej právnej otázke. Napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu

tak vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle, a odôvodnenie tohto rozhodnutia rozhodne

nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia“.

Sťažovateľ tvrdenia o rozdielnej rozhodovacej praxi odôvodňoval rozhodnutiami

najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. (v čase podania dovolania právoplatné, v čase rozhodovania

o dovolaní zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. z 12. mája 2020),

sp. zn. (v čase podania dovolania právoplatné, v čase rozhodovania

o dovolaní zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. z 9. júna 2020).

V súvislosti s rozdielnou rozhodovacou činnosťou sťažovateľ uviedol: «Vo vzťahu k otázke

začiatku plynutia dvojročnej, subjektívnej, premlčacej doby a vydanie bezdôvodného

obohatenia je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že súčasná rozhodovacia prax súdov

Slovenskej republiky nie je vo vzťahu k tejto otázke jednotná. Kým na jednej strane súdy

zastávajú názor, že subjektívna, premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia

začína plynúť až momentom, kedy sa oprávnená osoba skutočne dozvie o tom, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, na strane druhej iné súdy

zastávajú názor, že táto v prípadoch o aké ide aj v prejednávanom prípade začína plynúť

de facto momentom, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, pričom svoje závery

podopierajú všeobecne známou zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“.»

V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ popri analýze začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby odkázal aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky,

ako aj na rozhodnutia krajských súdov.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že tvrdenie odvolacieho súdu,

že „neznalosť práva neospravedlňuje“, je alibistické a nemôže sa rovnať preukázanej

skutočnosti, ktorou je moment existencie vedomosti oprávneného subjektu o vzniku

bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Tiež poukázal

na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2013, z ktorého

cituje: «... kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa

(poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie

v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú

odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že

v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým

je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov

realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej

(až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany

spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť

v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.»

8. Podľa sťažovateľa bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie ( a dohovoru). Sťažovateľ

zastáva názor, že dovolací súd sa nevysporiadal s jeho právne relevantnou argumentáciou,

rozhodnutie dovolacieho súdu považuje za neúplné, zmätočné, navzájom rozporné

a arbitrárne. Sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd nesprávne zvolil právny základ svojho

rozhodnutia, a to tým, že založil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania celkom

nepochopiteľne odkazom na iné rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré však riešili

diametrálne odlišné skutkové a právne okolnosti, a teda s odlišným právnym základom.

Pritom sa dovolací súd v podstate vôbec nezaoberal rozdielnosťami uvedených rozhodnutí,

na ktoré odkázal, a otázkou, ktorú mal posúdiť v rámci tejto veci.

9. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ požiadal o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ktoré odôvodnil ako „náhradu“ za tiesnivé pocity

strachu, neistoty a odmietnutia prislúchajúcej ochrany zo strany dovolacieho súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa ) Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25.06.2020, vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.06.2020, vydané

v konaní vedenom pod sp. zn.: sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi... sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume

500,- EUR...

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy právneho

zastúpenia...“

10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -36 z 5. novembra 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

II.

Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcu a replika sťažovateľa

11. Ústavný súd podľa (berúc do úvahy

aj predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy účinnej

do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,

keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.1 Vyjadrenie odporcu

12. Najvyšší súd ako odporca v konaní prostredníctvom svojho predsedu doručil

8. decembra 2020 ústavnému súdu vyjadrenie.

Predseda najvyššieho súdu uviedol, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

zameral na splnenie podmienok prípustnosti z hľadiska jeho obsahu, ktorým je viazaný.

Predseda najvyššieho súdu tiež uviedol, že rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré sa

sťažovateľ v podanom dovolaní odvolával, nevykazovali rozdielnu rozhodovaciu prax

a zároveň poukázal na to, že rozhodnutia ústavného súdu, krajských súdov či Najvyššieho

súdu Českej republiky nie sú súčasťou rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Pokiaľ ide o otázku odôvodnenia napadnutého uznesenia, predseda najvyššieho súdu

konštatoval, že napadnuté uznesenie je dostatočne, zrozumiteľne a v medziach ústavnosti

odôvodnené. V tejto súvislosti uviedol, že úlohou ústavného súdu nie preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov. V závere vyjadrenia predseda najvyššieho

súdu zdôraznil, že pokiaľ vec rozhodujúci senát nezistil rozdielnu rozhodovaciu prax

v nadväznosti na obsah dovolania, nie je úlohou súdu poukazovať na jednotnú prax

dovolacieho súdu.

II.2 Vyjadrenie zúčastnenej osoby

13. Ústavný súd doručil žalovanej ako zúčastnenej osobe v konaní pred ústavným

súdom upovedomenie o prijatí ústavnej sťažnosti 13. novembra 2020 s možnosťou v určenej

lehote sa k nej vyjadriť. Zúčastnená osoba túto možnosť nevyužila.

II.3 Replika sťažovateľa

14. Sťažovateľ doručil vyjadrenie ústavnému súdu 21. decembra 2020. V replike

na argument predsedu najvyššieho súdu o nesprávnom výbere dovolacieho dôvodu uviedol,

že s ním nesúhlasí, čo odôvodnil tým, že „... otázka začiatku plynutia dvojročnej

subjektívnej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípadoch, o aký ide

v prejednávanom prípade, je dovolacím súdom riešená rozdielne. V súvislosti s uvedeným

zhodne s našou doterajšou argumentáciou uvedenou v podanej ústavnej sťažnosti

uvádzame, že dovolací súd sa v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti

problematikou plynutia dvojročnej subjektívnej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia

síce zaoberal, avšak išlo o prípady s diametrálne odlišným skutkovým stavom, než o aký ide

v prejednávanom prípade, čím dochádza prakticky ku vzniku rozdielnosti rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu.“.

V ďalšej časti repliky sťažovateľ zotrval na záveroch prednesených v ústavnej

sťažnosti a správnosti podaného dovolania.

III.

Relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

20. Podľa prvej vety ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

21. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

22. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

23. Podstata ústavnej sťažnosti smeruje k tvrdeniu o porušení práva na súdnu

ochranu a spravodlivé konanie v tom, že najvyšší súd napadnutým uznesením vyhodnotil

dovolanie podané podľa proti potvrdzujúcemu rozsudku

krajského súdu ako neprípustné a podľa dovolanie odmietol. Sťažovateľ

porušenie a dohovoru odôvodnil tvrdením o nedostatočnosti

a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.

24. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

25. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní

o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

na poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť (m. m. , ).

26. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj a , ktoré

vymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok.

27. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc

zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , a i.).

28. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo

k (i) arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj

(ii) k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia, pokiaľ ide o niektoré podstatné

argumenty sťažovateľa ako dovolateľa.

IV.1 K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia

29. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť

o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký

výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona.

Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané

bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný

exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak

nemusí to tak byť nevyhnutne.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

, , ). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, , ). Arbitrárne rozhodnutie

predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

30. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa (neúspešného

spotrebiteľa) podané s poukazom na odmietol ako neprípustné, keď

konštatoval, že sťažovateľom nastolená právna otázka nie je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

31. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol s tým, že nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania podľa . Dovolací súd sa nestotožnil s názorom

sťažovateľa, že otázka, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená rozdielne. Sťažovateľ pritom poukazoval

na rozhodnutie sp. zn. (v ktorom najvyšší súd odkazuje na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ) a voči nemu podľa sťažovateľa opačné rozhodnutie

sp. zn. .

Najvyšší súd je toho názoru, že predmetná právna otázka dovolacím súdom nie je

rozhodovaná rozdielne, avšak tvrdenie o jednotnej rozhodovacej činnosti žiadnym

rozhodnutím nepodporil. K záveru o jednotnosti rozhodovacej praxe dospel najvyšší súd

na základe analýzy rozhodnutí uvedených v dovolaní, pričom konštatoval, že „rozhodnutie

sp. zn. ... dovolateľom nastolenú otázku však neriešilo a navyše bolo neskôr

(aj) zrušené ústavným súdom“, a naopak, v prípade rozhodnutia sp. zn.

uviedol, že „nešlo o spotrebiteľský spor“. Vo vzťahu k rozhodnutiu sp. zn.

najvyšší súd uzavrel, že nešlo o posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby

v prípade bezdôvodného obohatenia plnením zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na ktorú

sa vzťahuje fikcia bezpoplatkovosti a bezúročnosti.

32. Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na rozhodnutie

sp. zn. , ústavný súd uvádza, že ide o uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie ako neprípustné podľa . V konaní

sp. zn. išlo o obdobnú situáciu, ako bola prejednávaná všeobecnými súdmi

v posudzovanom konaní, a právnou otázkou bola rovnaká otázka, a to, ktorý moment je

rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v prípade, ak ide

o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je bezúročná a bez poplatkov. Dovolací súd dovolanie

odmietol z dôvodu, že táto právna otázka už bola v praxi dovolacieho súdu riešená, a to

v rozhodnutí sp. zn. . Najvyšší súd dodal, že k obdobným právnym záverom

dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. . Najvyšší súd teda poukazuje

(v rozhodnutí sp. zn. , pozn.) na tieto dve súdne rozhodnutia, ktoré mali túto

otázku meritórne vyriešiť. Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd sa v tomto rozhodnutí

(v rozhodnutí sp. zn. , pozn.) sám vecne nezaoberal spornou právnou

otázkou, len poukázal na jej riešenie v dvoch skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu.

Ústavný súd dopĺňa, že ani jedno z nich nebolo publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (prípadne aj v staršej zbierke,

pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára 2018 ). Pre úplnosť

uvádza, že rozhodnutie sp. zn. bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe,

čo je však komerčný časopis súkromného vydavateľa, kde rozhodnutia vyberá autorský

kolektív tohto časopisu.

33. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. išlo o situáciu, keď bolo

predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania nehnuteľností

žalovanou bez právneho dôvodu za obdobie od 21. apríla 2001 do 30. júna 2007. Najvyšší

súd konštatoval, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je

rozhodný deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie, že došlo na jeho

úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúce je zistenie

skutkového stavu. V konaní bolo ustálené, že žalobkyňa sa dozvedela, že žalovaná

nehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu, najneskôr právoplatnosťou rozsudku súdu,

ktorým bola kúpna zmluva týkajúca sa žalovanou užívaných nehnuteľností vyhlásená

za neplatnú, a to 21. apríla 2001. Ak žalobu podala 14. júna 2005, nemohol jej súd priznať

bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľností za obdobie pred 14. júnom 2003.

34. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví ako presvedčivé. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľom nastolenú právnu otázku považuje

za rozhodovanú jednotne. Posúdenie právnej otázky najvyšším súdom spočívalo iba

v konštatovaní skutkových okolností a čiastočne právnych záverov rozhodnutí, na ktoré

poukazoval sťažovateľ. Toto posúdenie malo za následok odmietnutie dovolania, a teda

odopretie vecného prejednania veci pred najvyšším súdom.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v čase podania dovolania

rozhodnutie sp. zn. malo účinky právoplatného dovolacieho rozhodnutia.

35. Ako už bolo uvedené, v tomto rozhodnutí najvyšší súd jednotnú rozhodovaciu

prax preukazoval rozhodnutiami sp. zn. a sp. zn. .

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 9. júna 2020 uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zrušil a uviedol: «... V konaní sp. zn. nebola

preukázaná existencia akejkoľvek zmluvy a medzi stranami sporu nešlo o spotrebiteľský

spor. V konaní sp. zn. taktiež nešlo o spotrebiteľský spor, k uzavretiu

zmluvy medzi stranami sporu síce došlo, súdom však bola konštatovaná jej neplatnosť

a pri posúdení začiatku subjektívnej premlčacej doby súd vychádzal z toho, že táto začala

plynúť najneskôr momentom právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy,

v konaní teda nebolo riešené, či žalovaná už v čase uzavretia zmluvy mala alebo mohla mať

vedomosť o jej neplatnosti. Preto nemožno uzavrieť, že predmetné rozhodnutia riešia

právnu otázku, ktorá je predmetom sťažovateľovho dovolania.

... Záver, že rozhodujúcim okamihom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej

premlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je nadobudnutie

skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto

sa bezdôvodne obohatil, je správny. Tento záver nerozporuje ani sám sťažovateľ, ani

okresný súd a krajský súd a napokon ani najvyšší súd. Všetky súdy tak v podstate

vychádzajú z rovnakej premisy, avšak ju na konkrétny skutkový stav rozdielne aplikujú.

... Posúdenie skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa

posudzuje vždy podľa konkrétnych skutkových okolností. V tomto kontexte iste existujú

určité typové situácie (typové skutkové okolnosti), pre posúdenie ktorých možno používať

skoršiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu

však nie sú typovo obdobné ako skutkové okolnosti rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší

súd.

... Predmetom rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd, nebol spotrebiteľský

spor, základom právneho vzťahu medzi stranami sporu ani v jednom prípade nebola zmluva

o spotrebiteľskom úvere, nešlo o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva

v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej

priamo v zákone. Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako

ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má

v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane

prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku

bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu

kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej

zmluvy ako takej. Ide teda o ďalší typ skutkových okolností, ktoré treba vzhľadom na už

uvedené špecifiká posúdiť najvyšším súdom nanovo.

... Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste plynutie začiatku

subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť zákona

neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, keď reálne dôjde

k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí

skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte je

potrebné sa vysporiadať s otázkou súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a to, či je

pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie nepatrí.

Otázkou je, či potom možno za moment, keď sa dlžník dozvedel o vzniku bezdôvodného

obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať uzatvorenie konkrétnej

spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

... Najvyšší súd teda nesprávne vyhodnotil analógiu v skutkovom stave. Toto

posúdenie malo za následok odmietnutie dovolania, a teda odopretie vecného prejednania

veci pred najvyšším súdom...»

36. Najvyšší súd odôvodnenie napadnutého uznesenia založil aj na záveroch

ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn. (rozhodnutia uvedené

v dovolaní nie sú aplikovateľné na sťažovateľovu situáciu, pozn.) a na tom podklade

odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd odoprel sťažovateľovi právo na súdnu

ochranu a spravodlivý proces pokiaľ na jeho ťarchu pričítal nesprávne uvedenie

dovolacieho dôvodu bez zohľadnenia všetkých relevantných skutočností. Najvyšší súd

s ohľadom na všetky špecifiká prípadu a v záujme právnej istoty mal poskytnúť odpoveď

na sťažovateľom nastolenú právnu otázku, naviac v situácii, keď je táto otázka z oblasti

spotrebiteľského práva opakovane predmetom dovolacích konaní, no napriek tomu ostáva

stále najvyšším súdom nezodpovedaná.

37. Ústavný súd uvádza, že zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných

rozhodnutí ( v spojení s ) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax, pokiaľ ide

o právne otázky vymenované v , a . Strany sporu, ako aj

právnická obec na tieto otázky očakávajú odpovede. Od najvyššieho súdu sa preto

pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa oprávnene očakáva

citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen

z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu

otázku. Len tak je možné naplniť účel dovolania, ktorým je riešenie právnych otázok, ktoré

buď ešte neboli vyriešené, ktoré sú rozhodované rozdielne, alebo pri ktorých sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Tým najvyšší súd napĺňa princíp právnej

istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri ŠTEVČEK,

M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,

TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,

s. 1346.).

38. Ústavný súd ako obiter dictum uvádza aj svoj názor k viazanosti najvyššieho

súdu vymedzením prípustnosti dovolania dovolateľom. Povinnosť dovolateľa vymedziť

a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa treba vnímať ako jeho povinnosť

predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť

preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením

prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý

prípad právnej otázky podľa oprel prípustnosť dovolania dovolateľ.

Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť, napríklad

ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená, a medzičasom

k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas konania.

Dokonca treba aj pripustiť, že dovolateľ vymedzí prípustnosť eventuálne, pokiaľ má

pochybnosť o tom, ako interpretovať pojem „ustálená rozhodovacia prax“. Dovolanie tak

bude prípustné aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom

od ustálenej praxe najvyššieho súdu [ ], no najvyšší súd zistí,

že v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [§ 421 ods. 1 písm. c)

].

Tiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol pri posúdení

prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ

neoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané

a publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody. Situácia je o to náročnejšia,

ak najvyšší súd vo svojej judikatúre (sp. zn. ) pripúšťa, aby sa za ustálenú

rozhodovaciu prax považovali aj nepublikované rozhodnutia alebo dokonca aj jednotlivé

dosiaľ nepublikované rozhodnutia, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia

najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich

akceptovali [pozri GEŠKOVÁ, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. (Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu). In: Súkromné právo 4/2018,

s. 172. (m. m. )].

IV.2 K nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia

39. Podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď

na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné

argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho

právneho problému (obdobne napr. , , ). Ak ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

40. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ sťažovateľ ako dovolateľ

odvodzuje prípustnosť dovolania z a poukazuje na dve rozhodnutia,

ktoré majú túto otázku riešiť práve opačne, je povinnosťou najvyššieho súdu sa s touto

argumentáciou vysporiadať. Názor, že ide o rozhodnutia, ktoré riešia túto otázku opačne,

pritom nie je ojedinelý (pozri uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 23. februára 2017, bod 13). Ústavný súd znova zdôrazňuje, že v čase podania dovolania

rozhodnutia, na ktoré sťažovateľ poukazoval, vykazovali znaky právoplatného rozhodnutia.

Napokon, v čase rozhodovania o sťažovateľovom dovolaní najvyšší súd po zrušení

rozhodnutia sp. zn. ústavným súdom vo veci ešte nerozhodol.

41. Najvyšší súd sa tiež dostatočne nevyjadril, prečo nie je možné použiť uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. , na ktoré poukazoval v dovolaní sťažovateľ.

Sťažovateľ uvedeným rozhodnutím poukazoval na prednosť princípu ochrany spotrebiteľa

pred potrebou uplatnenia zásady „vigilantibus iura scripta sunt“. Najvyšší súd síce prebral

takmer doslovne pasáž nálezu ústavného súdu sp. zn. o obsahu rozhodnutia

sp. zn. , ale žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, prečo toto

rozhodnutie nie je možné aplikovať v prípade posúdenia kolízie dvoch právnych princípov.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia preto nemožno označiť za dostatočné

a presvedčivé, najmä ak sa komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia a jeho presvedčivosť

od najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva predpokladá.

42. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého

uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne

akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže napadnuté uznesenie neodôvodnil spôsobom

zohľadňujúcim špecifiká prípadu. V dôsledku toho neposkytuje dostatok relevantných

dôvodov na najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti dovolania sťažovateľa. Najvyšší

súd sa tiež nedostatočne vyrovnal s podstatnými argumentmi sťažovateľa, ktoré uvádzal

v dovolaní.

43. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právo

na spravodlivé súdne konanie. Nedostatky napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dosahujú intenzitu odôvodňujúcu vysloviť porušenie sťažovateľovho základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru. V dôsledku

odmietavého výroku napadnutého uznesenia totiž najvyšší súd nedal odpoveď na právnu

otázku nastolenú v dovolaní, a tým tvoriacu materiálny predmet samotného dovolacieho

konania, ktorého iniciovaním sa sťažovateľ domáhal svojho základného práva na súdnu

ochranu v medziach zákona vykonávajúceho toto základné právo ( ).

Ústavný súd preto rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené i jeho právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

44. Vychádzajúc z a a zákona

o ústavnom súde, vzhľadom na vyhovenie ústavnej sťažnosti ústavný súd uznesenie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku

nálezu).

45. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané

dovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa

dôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze ( ), opätovne rozhodnúť

o dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom

zistené.

V.

Finančné zadosťučinenie

46. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

47. Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie v sume 500 € z dôvodov

uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd však finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia

označených práv sťažovateľa sa v konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd vzal v prípade rozhodovania o finančnom zadosťučinení ohľad na procesné

špecifiká prejednávanej veci.

VI.

Náhrada trov konania

48. Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti zaplatil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov

konania pred ústavným súdom.

49. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúcich z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a za repliku z 21. decembra 2020). Za tri úkony

vykonané v roku 2020 patrí odmena v sume trikrát po 177 € a režijný paušál v sume trikrát

po 10,62 €. Keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty, trovy právneho

zastúpenia v sume 562,86 € sa v danom prípade zvyšujú o 20 %. Celkove teda trovy

právneho zastúpenia predstavujú sumu 675,43 € (bod 3 výroku nálezu).

50. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu