Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-110-2021.pdf
PDF · 215.61 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/110/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Romana Tichého, v sporovej právnej veci žalobcu: AVAM FINANCIAL GROUP s.r.o., so sídlom Sad SNP 14, 010 01 Žilina, IČO: 36 732 796, zastúpeného zástupcom: LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, proti žalovanému: ŽILBYT, s.r.o., so sídlom Nanterská 8399/29, 010 08 Žilina, IČO: 46 723 994, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Lukášom Bútorom, advokátom, so sídlom B. M. X, XXX XX J., v konaní o zaplatenie 2.184,32 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/165/2019-178 zo dňa 21. mája 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/165/2019-178 zo dňa 21. mája 2021 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „ okresný súd“) prvým výrokom rozhodol tak, že žalobu zamieta. Druhým výrokom rozhodol tak, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Po vykonaní všetkých procesných úkonoch okresný súd nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie za prítomnosti strán konania.
3. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca ako nájomca užíval nebytové priestory č. 145 až 154 a 129 na ul. Horný Val 24, Žilina. Žalobca tvrdil spôsobenie škody na majetku umiestnenom v prenajatých priestoroch, v ktorých vznikla škoda dňa 12.12.2017, a to v časti prenajatých priestorov č. 154, 153, 152 a 149 v budove vedenej na LV č. XXXX, k.ú. J..
4. Medzi stranami bolo taktiež nesporné, že dňa 12.12.2017 bolo ohlásené zapchatie kanalizácie v daných prenajatých priestoroch, na základe čoho žalovaný objednal na vyriešenie problému externú firmu, p. M. Z., ktorý mal v predmete podnikania aj čistenie kanalizačných systémov. Taktiež bolo nesporné, že pri čistení kanalizačného potrubia p. Z. došlo k vráteniu časti splaškov do priestoru toaliet a postupne sa splašky pomaly dostali aj do vedľajšej miestnosti, chodby, ktorý bol žalobcom využívaný ako určitý sklad s drobným stavebným materiálom. Prítomná bola aj konateľka žalobcu M. W..
5. Okresný súd mal preukázané, že Komunálna poisťovňa listom zo dňa 03.04.2018 vyzývala žalobcu na doloženie dokladov k predmetnej škodovej udalosti, a to vyplnené tlačivo oznámenia o škodovej udalosti, číslo bankového spojenia, doklady o zaplatení za vykonané opravy, účtovné doklady preukazujúce zaúčtovanie do majetku, nadobúdacie faktúry, resp. pokladničné doklady od poistených vecí, faktúry,
resp. pokladničné doklady za opravy poškodených vecí s rozpisom prác a materiálu, faktúry za opravy poškodených strojov, elektroniky s rozpisom prác, materiálu, nadobúdacie doklady od poistených strojov, elektroniky a vyjadrenia servisu ku charakteru a príčine poškodených vecí k možnosti a rentabilite opravy s tým, že bez týchto dokladov nie je možné zo strany poisťovne ukončiť šetrenie a posúdiť splnenie podmienok pre likvidáciu danej škodovej udalosti. Okresný súd poznamenal, že daná listina bola predložená žalobcom a na danej listine sú uvedené poznámky pri jednotlivých požadovaných listinách, a to pri dokladoch o zaplatení za vykonané opravy je uvedené, že nič sa neopravuje. Pri účtovných dokladoch preukazujúce zaúčtovanie do majetku je otáznik s uvedením zatopené. Pri nadobúdacích faktúrach od poistených vecí je uvedené: možno kópie. Pri nadobúdacích dokladoch od poistených strojov sú otázniky a vyjadrenie servisu ku charakteru a príčine poškodenia vecí je uvedené: máme (č.l. 5 spisu).
6. Okresný súd mal zistené, že dňa 26.02.2018 bol vykonaný zápis z obhliadky škodovej udalosti poškodeného žalobcu, ktorý definoval priebeh vzniku škody, že došlo k spätnému vystúpeniu splaškov zo zariadení WC a výlevky a poškodil sa hnuteľný majetok žalobcu, ktorý je v prenajatých priestoroch. Zároveň na danom zápise je uvedený súpis škôd na poškodených zničených veciach, kde je uvedené, že: „hnuteľný majetok, viď príloha, veci v čase obhliadky vyhodené, klient si uplatňuje škodu na oblečení, obuvi, účtovné dokumenty, domáce kino, priamočiara píla, plávajúca podlaha, teraz odstránená, reproduktory, koberec, sekacie kladivo, slúchadlá, vŕtačka a podobne“ (č.l. 6 spisu). Okresný súd zvýraznil, že ohliadka bola vykonaná cca s dvojmesačným odstupom.
7. Žalobca mal za to, že vzniknutú škodu poisťovni riadne preukázal a aj poisťovňa konštatovala, že k poistnej udalosti naozaj došlo a skutočnosť, že vzniknutá škoda nie je zo strany poisťovne žalovaného likvidná, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Mal za to, že žalovaný mal ako prenajímateľ nebytových priestorov povinnosť udržiavať priestory v takom stave, aby ich žalobca ako nájomca mohol riadne užívať. Žalovaný si však túto povinnosť nesplnil.
8. Žalovaný mal za to, že žalobca žiadne úkony na premiestnenie elektroniky, ani tvrdených citlivých zariadení nevykonal, ani na ne neupozornil p. Z., ktorý čistil kanalizačné potrubie, pričom došlo k vráteniu časti splaškov do priestoru toaliet a postupne sa splašky pomaly dostali aj do vedľajšej miestnosti, chodby, ktorú žalobca vraj používal ako určitý sklad s drobným stavebným materiálom a splašky sa do uvedenej miestnosti nedostali v momente, ale postupne, aj to len tak, že sotva postupne pokryli plochu podlahy. Všetko sa udialo za prítomnosti konateľky žalobcu M. W. a bolo teda dosť času na premiestnenie „citlivých“ vecí žalobcu, ktoré by sa mohli v predmetnej chodbe nachádzať a zabráneniu ich poškodeniu. Žalovaný rozporoval tvrdenie žalobcu, že v zaplavenej chodbe sa nachádzali tvrdené predmety, najmä elektronika a že tieto predmety boli vyliatymi splaškami zatopené a znefunkčnené. Žalovaný taktiež rozporoval, že predmety, ktorých poškodenie si žalobca uplatnil v tomto konaní, boli vo vlastníctve žalobcu, ich zaradenie do majetku žalobcu, ich funkčnosť pred a po škodovej udalosti, ako aj vyčíslenie výšky ich hodnoty v čase tvrdeného poškodenia. Mal za to žalovaný, že vyššie uvedené skutočnosti žalobca nijako nepreukázal a uvedené tvrdenia rozporuje. Zároveň poukázal na to, že keď splašky v skladovej miestnosti vystúpili max. do výšky 1 cm, aj to nie po celej ploche, tak nie je ani dosť dobre možné logicky zrekonštruovať, ako mohlo dôjsť k ich trvalému poškodeniu ako napr. pri monitore. K uvedenému predložil aj fotografie zo zatopenia, z ktorých vyplývajú jeho tvrdenia. Ďalej poukázal na to, že pri veciach, ktoré aj podľa žaloby nepatrili žalobcovi, si náhradu ich škody nemá uplatňovať žalobca, nakoľko nie je vlastník a nedošlo k poškodeniu jeho majetku, ale jednotliví vlastníci, fyzické osoby. Teda namietal aktívnu legitimáciu. Zároveň poukázal na to, že čo sa týka vyčíslenia škody, tak žalobca si vyčíslil škodu v mailovej korešpondencii zasielanej žalovanému dňa 17.01.2018 v inej výške než v žalobe. Trval na tom, že zariadenia v zaplavenej miestnosti sa nenachádzali, ani tam nemali čo robiť, nakoľko tam bol len drobný stavebný odpad a spisy.
9. Žalobca predložil aj fotografiu zo zaplavenej miestnosti, na ktorej je viditeľný rozsah zaplavenia a veci položené v danej miestnosti ako pneumatiky, bandaska, či okná (č.l. 26 spisu). Okresný súd poukázal na to, že predložené fotografie pri prvom pohľade skutočne vzbudzujú dojem rozsiahleho zatopenia, avšak po podrobnejšom nahliadnutí a preskúmaní nepochybne vyplýva, že zatopenie v ďalšej miestnosti (mimoWC) nebolo v rozsahu po celej ploche miestnosti, ale tak, že bolo možné prejsť aj mimo znečistenej plochy a čo sa týka výšky, tu možno konštatovať max do 1 cm vzhľadom na hadicu/kábel ležiaci v splaškach, keďže táto hadica nie je celá ponorená v splaškach.
10. Žalobca trval na svojich podaniach s tým, že je nepochybné, že k vzniknutej škode v prenajatých priestoroch došlo a žalovaný sa od začiatku snažil vzniknutú situáciu riešiť alibisticky, vyhýbajúc sa zodpovednosti. Mal za to, že fotografia nezachytáva skutočný rozsah zaplavenia prenajatých priestorov. „Fotografia znázorňuje vraj iba začiatočný stupeň zaplavenia, a teda nie je možné na základe tejto fotografie vyhodnotiť, v akom skutočnom rozsahu boli tieto priestory zaplavené. Čo sa týka poškodených vecí, tak žalobca tvrdí, že všetky poškodené veci odkúpil do svojho výlučného vlastníctva a je teda vlastníkom, a preto je aj aktívne legitimovaný a oprávnený nárokovať danú vzniknutú škodu.“ Okresný súd poukázal na nelogickosť daného tvrdenia žalobcu, pretože fotografia bola predložená žalovaným s tým, že nie je zrejmé, prečo by táto fotografia bola vyhotovovaná na začiatku zaplavovania, keď kanalizačné potrubie čistil p. Z. za prítomnosti konateľky žalobcu, pričom boli predložené aj ďalšie fotografie zachytávajúce už zaplavenia, ako aj stav pred čistením po skončení opravy. Okresný súd konštatoval, že z uvedeného „vyplýva teda rozpor a zvádzanie zo strany žalobcu, keďže boli vyhotovené viaceré fotografie zachytávajúce stav zatopenia a z ktorých je zrejmé, že nejde iba o zachytenie počiatočného stavu.“
11. Žalovaný v liste z 11.12.2019 žalobcovi oznámil, že p. Z., ktorý čistil dané potrubie, uviedol, že disponuje fotografickou dokumentáciou zo škodovej udalosti a pri odstraňovaní závad nevidel v priestoroch zatopenia žiadne poškodené predmety tvrdené žalobcom, a teda nemá vedomosť, že by spôsobil svojou činnosťou také škody, aké si nárokuje.
12. Žalobca predložil okresnému súdu dve Zmluvy o predaji a kúpe zo dňa 18.12.2017, ktorou jednak Z. O. ako predávajúci predal žalobcovi ako kupujúcemu veci: „domáce kino, obuv Adidas, oblečenie Adidas a to za dohodnutú cenu vo výške 299,89 Eur a jednak ďalšou zmluvou o predaji a kúpe zo dňa 18.12.2017 M. W. ako predávajúca a vlastníčka poškodených vecí: nohavice, rok obstarania 2017, obuv Timbaland, rok obstarania 2017, predala dané veci žalobcovi za kúpnu cenu vo výške 257,95 Eur.
- Súd poznamenáva, že ide o rovnaké zmluvy z toho istého dátumu v tej istej forme a štruktúre, kde iba zmluvná strana na strane predávajúceho a špecifikácia poškodených vecí a cena je odlišná. (čl. 60-61)
- Súd zároveň poznamenáva, že predávajúci sú/boli konatelia kupujúceho.
- Súd zdôrazňuje, že zmluvy boli uzatvorené dňa 18.12.2017, hoci k poškodeniu vecí malo dôjsť v dôsledku zaplavenia dňa 12.12.2017, teda je evidentné, že v takom prípade konatelia žalobcu predali žalobcovi už poškodené veci.“
13. Okresný súd konštatoval, že má pochybnosti o hodnovernosti daných zmlúv vzhľadom na všetky okolnosti, keďže zmluvy boli predložené okresnému súdu až následne s podaním z 03.09.2020, teda až po námietke žalovaného o aktívnej legitimácii žalobcu, hoci žaloba bola doručená 12.12.2019 s tým, že žalobca tvrdil, že boli poškodené jeho veci. Až následne žalobca predložil tieto zmluvy o predaji a kúpe, ktorými sa snaží preukázať, že poškodené veci sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý ich kúpil od konateľov, pričom ide aj o veci, ako sú nohavice, obuv, oblečenie s tým, že tieto veci boli vraj v roku 2017 zaobstarané a zmluva je z decembra 2017, avšak nebolo hodnoverne preukázané, kedy boli zaobstarané a v akej cene. Okresný súd mal za nepochopiteľné, že by konateľ žalobcu svoje osobné veci ako je obuv, oblečenie, predal žalobcovi, právnickej osobe po tom, ako boli podľa tvrdenia žalobcu poškodené splaškami. Okresný súd posúdil účelovosť týchto zmlúv a v rozpore s dobrými mravmi a obchodným poctivým obchodným stykom, a to vzhľadom na zmluvné strany, predmet zmluvy (predaj poškodených osobných vecí - oblečenie, obuv, právnickej osobe) a predloženie týchto zmlúv súdu až po námietke žalovaného. Žalobca si uplatnil „náhradu škody aj na veciach, ktoré boli vo vlastníctve konateľov žalobcu v čase tvrdeného vzniku škody na daných veciach. Je nesporné, že škoda v takom prípade vznikla predávajúcim a nie kupujúcemu, pričom nedošlo k postúpeniu pohľadávky. Predávajúci však nie sú stranami sporu. Pokiaľ konatelia žalobcu predali veci, o ktorých tvrdia, že sú poškodené, žalobcovi, a to zmluvou zo dňa 18.12.2017, pričom ku škode na nich malo dôjsť dňa 12.12.2017, teda veci boli predané žalobcovi už poškodené, žalobca nie je oprávnený si uplatňovať náhradu škody na daných veciach, nie je aktívne legitimovaný, nakoľko škoda na daných veciach nevznikla jemu udalosťou z 12.12.2017, a to na veciach: nohavice 95 Eur, tepláky 49,99 Eur, obuv Timbaland 162,95 Eur, obuv Adidas 149,90 Eur. Tieto veci uviedol žalobca aj v prílohe č.1 k žiadosti o náhradu škody zo dňa 14.12.2018 s uvedením, že sú súkromné. Pokiaľ však skutočne na nich vznikla škoda, nevznikla škoda žalobcovi a z ničoho ani nevyplýva, že pohľadávka voči žalovanému je na strane žalobcu v danej časti. Súd teda skonštatoval, že žalobca v tej časti nie je aktívne legitimovaný. Žalobcovi na daných veciach nevznikla škoda, keďže mala vzniknúť pred ich kúpou od konateľov žalobcu a žalobcovi ich poškodením nedošlo k zmenšeniu majetku.“
14. Okresnému súdu boli predložené fotografie z daných priestorov, z ktorých vyplýva, že priestory boli zaplavené, avšak z fotografie zachytávajúcej zaplavenie priestoru, kde boli veci žalobcu, vyplýva iba mierne zaplavenie v časti podlahy, aj to nie po celej ploche, iba v oblasti dverí. Taktiež možno posúdiť aj výšku zaplavenia vzhľadom na položenú hadicu v zaplavenej časti tak, že nie je po celej šírke zaplavená, ale max vo výške 1 cm. Uvedené možno konštatovať z nahliadnutia fotografie, keďže na zaplavenej časti leží kábel/hadica, ktorá je iba v časti ponorená, a teda možno tak vyhodnotiť podľa hrúbky hadice výšku zaplavenia cca 1 cm, a to aj bez znalca, či iného odborného posúdenia (čl. 72-73 spisu).
15. Žalobca poukazoval na to, že škode, ktorá vznikla dňa 12.12.2017, predchádzali už malé náznaky, keďže kanalizácia nefungovala tak, ako má a následne po vzniku škody žalovaný ani neprišiel na miesto s tým, že nikto nemôže z nich prísť a bol vyslaný len T. ktorý mal za úlohu zo strany žalovaného odstrániť túto havarijnú situáciu. Zároveň uvádzal, že zo strany p. Z. vraj došlo k neodbornému zásahu a nesprávnemu zásahu, v dôsledku čoho došlo k ešte väčšiemu výplavu fekálií z odpadu a kanalizácie, čo spôsobilo danú škodu. Škodu podľa žalobcu skonštatovala aj poisťovňa. Tvrdenie žalobcu o neodbornosti zásahu bol podľa okresného súdu len jeho subjektívny názor bez relevantného základu a z ničoho relevantného nevyplývala pravdivosť tohto jeho tvrdenia, názoru. „Žalovaný trval na tom, že podľa priebehu vyplavenia a spätného vyplavenia splaškov, toto zaplavovanie prebiehalo veľmi pomaly, postupne, takmer pol hodinu, pričom dosiahlo max. 1 cm výšky na podlahe vedľajšej miestnosti, kde sa údajne mali nachádzať zatopené veci. Žalobca neupozorňoval, že by tam hrozila nejaká škoda, ani nepremiestňoval tvrdené zariadenia, ani nepožiadal p. Z. aby v tom pomohol. P. Z. ako profesionál si vopred pozrel tieto priestory a sám ich preskúmal, či sa tam nenachádzajú nejaké cenné veci, ktoré by mohli byť zatopené, zničené, aby si pracovný priestor dopredu mohol takto pripraviť. V danej miestnosti sa však nachádzal iba nejaký drobný stavebný materiál, čo potvrdzujú aj fotky, a to nejaké okná, vedrá, bandaska. Nebola to kancelárska miestnosť, kde by sa nachádzali domáce kiná, veže, značkové oblečenie a podobne. Takže žalovaný namietal vznik škody s tým, že tieto zariadenia sa tam nenachádzali. Nijako nebolo preukázané, že by sa tam nachádzali. Má za to, že nebolo ani preukázané, že by patrili žalobcovi. Nebola preukázaná ani aká bola obstarávacia hodnota, aká bola ich hodnota v čase tvrdeného vzniku škody, aká bola ich hodnota alebo náklad na opravu po tvrdenom poškodení a má za to, že väčšina z daných predmetov ani nepatrila žalobcovi, čo vyplýva jednak zo žaloby a jednak aj z podania žalobcu, ktorý uviedol, že dané veci až po škodovej udalosti niekoľko dní boli prevedené na spoločnosť žalobcu. Zároveň poukázal na to, že keby sa tam také veci nachádzali, tak by p. W., konateľka žalobcu, mohla pohodlne aj s pomocou p. Z. všetky tieto veci zachrániť, preniesť do vedľajšej miestnosti a k žiadnej škode by nebolo došlo.“ Žalobca zotrvával na tom, že aj poisťovňa potvrdila, že poškodený preukázal vzniknutú škodu a škoda bola pracovníkom poisťovne zdokumentovaná v zápise z obhliadky zo dňa 26.02.2018. Žalobca trval na tom, že pokiaľ Komunálna poisťovňa bola na ohliadke až 26.02.2018, tak je to z dôvodu, že žalovaný oznámil neskoro, t.j. o dva mesiace neskôr po vzniku škodovej udalosti. Žalovaný na toto, podľa okresného súdu, správne uviedol, že nijakým spôsobom nie je relevantné pre toto súdne konanie stanovisko škodovej udalosti zo strany Komunálnej poisťovne, pretože nijako nepreukazuje vznik škody, výšku škody, poškodené predmety, a to z dôvodov, že predmetný list sa odvoláva na protokol, zápis z ohliadky škodovej udalosti, ktorá sa podľa dátumu, ktorý je na spodnej časti listiny, uskutočnila dňa 26.02.2018. Škodová udalosť však nastala 17.12.2017, čiže takmer viac ako dva mesiace predtým ako mala byť vykonaná obhliadka. Zo zápisu z danej obhliadky škodovej udalosti je uvedené, že: „hnuteľný majetok a nadobúdacie doklady a toto poškodenie v čase obhliadky už upratané. Upratanie zabezpečil správca budovy Žilbyt. Veci v čase obhliadky vyhodené. Klient si uplatňuje škodu na oblečení, obuvi, účtovné dokumenty, domáce kino, priamočiara píla atď.“, s tým, že sú tam vymenované veci. Žalovaný podľa okresného súdu správne poukázal, že táto obhliadka sa udiala v dobe, kedy celý priestor bol už uprataný. Veci, ktoré mali byť poškodené, už boli vyhodené a dokonca ich poškodenie nebolo ani nijako zdokumentované, a to konštatuje zástupca Komunálnej poisťovne, čo bol zamestnanec spoločnosti zo Slovexperta, čiže nebol to ani p. K., ktorý vydával nejaké stanovisko. Bola tam osoba p. E., ktorý je aj na tom protokole podpísaný. Teda v čase, keď sa realizovala obhliadka, tak prítomný likvidátor nemal z akej skutočnosti preukázať alebo potvrdiť, že ku škode došlo a na ktorých veciach a v akom rozsahu. Nebol prítomný ani pri zaplavovaní. Nevie svojimi zmyslami nijakým spôsobom potvrdiť alebo vyvrátiť, či tieto veci sa tam nachádzali v čase zaplavovania. Keďže celá udalosť bola odmietnutá z dôvodu výluky, je logický predpoklad, že poisťovňa nijako hlbšie nešetrila, či tieto predmety sa tam nachádzali alebo nenachádzali, či boli poškodené alebo nie. Z prílohy č. 2 k žalobe, kde poisťovňa požadovala listiny od žalobcu, tak je možné z toho usúdiť, že poisťovni nebolo nič predložené, z čoho by mohla poisťovňa jednoznačne
potvrdiť alebo vyvrátiť vznik škodovej udalosti. Žalovaný uviedol, že nespochybňuje, že došlo k vráteniu fekálií z potrubia, ale spochybňuje, že by tam boli zatopené a znefunkčnené veci, ktoré si žalobca ich náhradu uplatňuje, pričom znovu zdôraznil, že veci, za ktoré si žalobca ich náhradu škody uplatnil a vyčíslil, tak vôbec nepatrili spoločnosti žalobcu, ale boli tam aj súkromné veci konateľov, spoločníkov, ktoré neskoršie mali tieto veci údajne predať žalobcovi. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že tieto veci boli naozaj spôsobom, ktorý opisuje žalobca v žalobe znehodnotené, a teda že mu vznikla na nich škoda.
16. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný v konaní trval na spochybnení, že by veci, ktorých si náhradu škody žalobca uplatňuje, boli v majetku žalobcu, boli nadobudnuté žalobcom a mali takú hodnotu, ako uvádza žalobca, a teda žalobca nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom preukázania vlastníctva, hodnoty, stavu a konečného nejakého miesta alebo likvidácie týchto vecí. Okresnému súdu boli predložené fotografie, ktoré zobrazujú rozsah zaplavenia. Žalobca tvrdil, že na daných fotografiách vidno, že nával bol rýchly a je to tam riadne zaplavené, avšak právny zástupca žalovaného správne poukázal, že na daných fotografiách vyplýva, že tie výkaly boli max. do 1cm, čo vyplýva aj podľa predmetov položených na zemi, ako aj hadica, ktorá nie je ani do polovice ponorená vo výkaloch (č.l. 102 spisu). „Zároveň právny zástupca žalovaného poukázal na to, že ak žalobca tvrdí, že problém s odtokom bol dlhodobý, vytekalo zo záchodu a výkaly išli aj v časti do odpadu a v časti spoza záchoda vytekali a časť sa teda vyplavila, tak potom je nelogické, prečo žalobca skladoval ním tvrdené citlivé veci, ako sú zariadenia elektronické a podobne v blízkosti WC. Čo sa týka fotografií, tak právny zástupca žalovaného správne poukázal, že tieto fotografie boli vyhotovené p. O., t.j. konateľom žalobcu, ktorý prišiel až následne na dané miesto s tým, že ešte predtým ako vstúpil do tých priestorov, rozprával sa ešte pred budovou s konateľom firmy, ktorá prišla upratať, teda zaplavenie videl až následne. Pričom tieto priestory boli upratané až poobede v popoludňajších hodinách. Z uvedeného vyplýva, že nával vyplatenia nebol okamžitý, ale postupný.“ Konateľka žalobcu tvrdila, že nebola upozornená, že môže dôjsť k vyplaveniu. Tvrdila, že vyplavenie bolo rýchle, čo je však v rozpore s tvrdením svedka p. Z., ktorý bol poučený o povinnosti vypovedať pravdu a o následkoch krivej výpovede a žalobca svoje tvrdenia ničím nepreukázal. Okresný súd nezistil žiadny dôvod pre spochybnenie svedka p. Z. a nepovažovať jeho výpoveď za hodnovernú. „Zároveň konateľka žalobcu uviedla, že nepovažovala za potrebné predložiť hodnoty a ceny poškodených vecí a že nepamätá si, či tie veci boli zlikvidované, hoci z ohliadky z februára 2018 vyplýva, že tie veci boli zlikvidované, na ohliadke už neboli. Súd poznamenáva, že konateľka žalobcu by mala mať vedomosť, či tie veci zlikvidované alebo nie a teda čo sa stalo s majetkom žalobcu.“ Taktiež bol podľa okresného súdu nelogický postup a názor konateľky žalobcu, ak nepovažovala za potrebné predložiť okresnému súdu hodnoty a ceny poškodených vecí, hoci si ich náhradu škody uplatňuje.
17. Okresný súd vykonal dokazovanie aj výsluchom M., ktorý uviedol, že žalovaný si ho objednal na vyčistenie priestorov po havárii s tým, že má čistiacu spoločnosť M-Clean, s.r.o. Po zavolaní do hodiny prišiel na miesto ešte s jedným brigádnikom, ktorý čistil priestory. Svedok uviedol, že si bol tiež obzrieť priestory, aj zopár fotiek urobil a potom následne asi za 3-4 hodiny sa vrátil po brigádničku. Svedok uviedol, že išlo o nejaký skladový priestor, resp. nejaká pivnica spojená s WC, kde boli poukladané nejaké okná, drevá, stôl a na stole bola nejaká krabica. Nič cenné tam nevidel, ani žiadne osobné veci, žiadnu elektroniku. Pamätá si iba nejakú krabicu na stole. Iné krabice si nepamätá, že by tam boli. Nevidel ani žiadne krabice, či veci pred budovou, ako ani v predmetných priestoroch. Uviedol, že ak by boli nejaké krabice v daných priestoroch a ak by boli zaplavené, tak by sa nedali vyniesť, lebo ten kartón by nasiakol a nedalo by sa to vyniesť. Uvedený postreh svedka bol podľa okresného súdu logický a reálny a ak by aj boli vynesené inde, tak by sa to tými výkalmi zaniesli, takže ak tie krabice tam boli a boli vynesené, tak boli čisté. Uviedol, že si pamätá, že to bolo zahradené nejakými handrami, aby výkaly nepretekali, pričom si nespomína, že by niekto spomínal, že došlo k poškodeniu nejakej elektroniky a podobne. Svedok sa vyjadril, že v miestnosti, do ktorej vošiel, tak bol tam stôl, na ktorom bola krabica a výkaly mohli byť max. do výšky 1 cm, pričom bolo to tak stečené, že sa dalo prejsť aj pomimo, nie cez výkaly a čo sa týka priestoru, kde bolo WC, tak tam je zároveň aj chodbička, ale tá je tak úzka, že keby sa tam aj niečo dalo, tak sa ani neprejde, takže tam neboli žiadne veci a na WC boli výkaly max. do 3cm. Zotrval tam asi 30 minút a potom odišiel a vrátil sa už len po brigádničku.
18. Okresnému súdu bolo predložené vyjadrenie jediného spoločníka a konateľa M-Clean, s.r.o. ohľadom p. M. U. s tým, že konateľka danej spoločnosti p. O. U. potvrdila, že p. M. U. je zamestnancom firmy M-Clean a 12.12.2017 osobne riešil zákazku firmy M-Clean, s.r.o. na základe objednávky
č. 2017/354, vyúčtovanú faktúrou č. 017125 s tým, že osobne sa dostavil na miesto zákazky a zabezpečil brigádnika na vyčistenie znečistených priestorov. Okresnému súdu bola predložená faktúra za upratovacie služby pre mesto Žilina, zastúpená Žilbyt, s.r.o., a to faktúra č. 017125 na sumu 400,- Eur (č.l. 110 spisu). Žalobca sa snažil spochybniť daného svedka s tým, že je presvedčený, že svedok nebol ani prítomný v priestoroch po vzniku škody s tým, že poukazoval na časovú os spôsobenia škody. Čo sa týkalo tzv. časovej osi, tak svedok p. M. U. sám v rámci svojej výpovede uvádzal, že si nepamätá presné časy. Okresný súd svedecké výpovede posúdil tak, že svedkovia svojimi výpoveďami zhodne potvrdili rozsah zaplavenia splaškami, a to max. do výšky 1 cm, pričom potvrdili aj to, že v zaplavených miestnostiach sa nenachádzali žiadne cennejšie veci okrem nejakého stavebného materiálu, ani žiadne krabice na zemi, ani si nevšimli žiadne poškodené veci. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na rozpor medzi fotografiami zo zaplavených miestností a tvrdeným rozsahom poškodených vecí, keďže na fotografiách nie sú viditeľné veci, ktoré žalobca označil ako poškodené, podľa jeho uvedeného rozsahu a množstva vecí by bolo tie veci vidieť na fotografiách. Napriek tomu, že žalobca si vyhotovil fotodokumentáciu zo zaplavenia, nezdokumentoval aj ním tvrdené poškodené veci, dokonca ani na jeho fotografiách, ani na žiadnych iných nie sú viditeľné žiadne ním označené veci, ktoré mali byť poškodené, pričom minimálne by bolo vidieť nejaké zatečené „krabice“ a pod., pričom nie je zrejmý ani obsah prípadných krabíc. S poukazom na § 153 CSP žalobca nepredložil dôkazy riadne a včas, hoci bol na to povinný už pri podaní žaloby. Následne žalobca až podaním z 21.12.2020 oznámil, že ceny za majetok, ktoré žalobca žiada nahradiť, sú trhové ceny, ktoré sú nižšie ako ceny uvedené v dokladoch a žalobca ani nemá záujem žiadať si v rámci korektnosti pôvodné ceny, ktoré zodpovedajú novej cene. Žiada vraj výlučne iba to, čo bolo poškodené, a to s prihliadnutím na opotrebenie, bežné používanie vecí aj vek. K tomu predložil doklady, faktúry z Metra preukazujúce nákup kancelárskych potrieb, pričom ide o faktúry vystavené od r. 2015 do 2017 pre nákup vecí: zakladač, kancelársky papier, lepiaca páska, ako aj Jar, pričom okresný súd poznamenal, že tieto potreby boli nakúpené od r. 2015 a je nepravdepodobné, že Jar alebo kopírovací papier začiatkom r. 2016, bol ešte stále k dispozícii aj v čase vzniku škody. Taktiež žalobca preukázal nákup čistiacich prostriedkov. Žalobca doložil Kúpnu zmluvu zo dňa 30.01.2017, avšak kúpna zmluva obsahuje iba údaje kupujúceho, ale údaje predávajúceho nie. Dokonca aj podpis je pravdepodobne pri vyhotovení kópie zmluvy vymazaný a z tejto kúpnej zmluvy, okresný súd aj keď sa týka na predmet kúpy ako je priamočiara píla, krížový laser, akumulátor, drážkovacia fréza, vŕtacie a sekacie kladivo, brúska, vyvodil záver, že táto kúpna zmluva pôsobí nehodnoverne vzhľadom na chýbajúce údaje predávajúceho. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že žiadna z tvrdených poškodených vecí nebola viditeľná na fotografiách zachytávajúcich predmetné zaplavenie.
19. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 417 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 415 Občianskeho zákonníka, § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), okresný súd žalobu zamietol. Konštatoval, že hoci žalobca poukazoval a opieral svoje tvrdenia aj o vyjadrenie Komunálnej poisťovne v danej veci, bolo nepochybné, že ohliadka poisťovne bola vykonaná až dva mesiace po udalosti, kedy bol priestor už uprataný, veci poškodené sa tam nenachádzali, pričom osoba, ktorá dávala stanovisko za poisťovňu, na ohliadke nebola prítomná, čo vyplýva z listín, ktoré boli predložené v spise. Nie je zdokumentovaný rozsah poškodenia, poisťovňa riadne nešetrila rozsah, keďže skonštatovala výluku z poistenia.
20. Pokiaľ žalobca namietal, že Oznámenie škodovej udalosti bolo poisťovni doručené až 26.02.2018, pričom uvedené nemôže byť podľa žalobcu na jeho úkor, tak okresný súd poznamenal, že pokiaľ žalobcovi bola spôsobená škoda a bol presvedčený o tom, že bola spôsobená škoda a mal o tom vedomosť, tak bolo aj v jeho záujme si zabezpečiť dokumenty o vzniku škody. Hoci poisťovňa vo vyjadrení uviedla, že škoda bola preukázaná, tak dané vyjadrenie bolo pre toto súdne konanie irelevantné a nebolo záväzné pre súd. Súd je povinný si sám vyhodnotiť tieto skutočnosti, pričom pre účely súdneho konania takéto stanovisko poisťovne je nedostatočné. Zároveň okresný súd poukázal na to, že z ničoho nevyplýva, na základe čoho poisťovňa skonštatovala, že škoda bola preukázaná. Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že boli poškodené aj súkromné veci, v dôsledku čoho žalovaný spochybnil vlastnícke právo žalobcu. Žalobca zároveň tvrdil aj existenciu „krabíc“, ktoré sa mali nachádzať v daných zaplavených priestoroch, avšak z predložených fotografií síce sú viditeľné nejaké „krabice“, ale nie je viditeľné ich poškodenie, ako ani ich obsah. Na fotografiách nevidno „krabice“ ponorené vo výkaloch, a teda ani tvrdené poškodené veci.
21. Zo žiadnej relevantnej listiny a zo žiadneho relevantného dôkazu nebolo podľa okresného súdu preukázané, že žalobcom označené veci tam skutočne boli a že došlo k ich poškodeniu. Nikto ich ani len nevidel z vypočutých svedkov. Tvrdil to iba žalobca, ale bez akéhokoľvek preukázania, neboli ani viditeľné na fotografiách z daného zaplavenia. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca tvrdil poškodenie vecí, ktorých poškodenie ničím nepreukázal. Z ničoho nevyplýva, že predmetné veci na danom mieste skutočne boli. Svedkovia žiadne také veci nevideli, na fotografiách nie sú zachytené žiadne také veci. Pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu vyplývajú aj z toho, že existenciu poškodených vecí tvrdil žalobca až neskôr, bezodkladne po havárii neuvádzal žiadne poškodené veci, žalovanému pôvodne neoznámil žiadne poškodenie takých veci, ako je elektronika a pod. Dokonca je nelogické, že žalobca vyhotovil fotografie zo zaplavenia, avšak na fotografiách nie sú zjavné žiadne také veci, ktoré mali byť poškodené a ani následne nezadokumentoval tvrdené poškodenie. Teda fotky zo zaplavenia vyhotovil, ale poškodené veci nevyfotil, a to ani následne. Predsa keď žalobca fotil havarijný stav, tak nie je daná logika, prečo by nefotil aj poškodené veci, či zaplavené kartóny a pod., pokiaľ by skutočne boli poškodené a pokiaľ by tam tie veci aj boli.
22. Žalobca nielenže nepreukázal, že skutočne tie veci tam boli a že došlo k ich poškodeniu, ale nepreukázal v prípade vzniku škody na daných veciach ani hodnotu týchto vecí. Teda nepreukázal relevantnými dôkazmi hodnotu vecí. Nepreukázal hodnoverne, kedy boli tieto veci riadne zakúpené, v akej sume a aká bola ich hodnota v čase poškodenia.
23. Z uvedeného vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na škode. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik škody v rozsahu, v akom si ho uplatňuje, a teda že boli skutočne zatopené a znefunkčnené konkrétne veci, ktoré si žalobca uplatňuje. Zároveň žalobca nepreukázal ani uplatnenú výšku škody, pričom zo svedeckých výpovedí vyplýva, že žiadny taký majetok sa na zaplavenom alebo znečistenom priestore nenachádzal, dokonca nebolo ani jednoznačne uvedené, kde sa poškodený majetok má nachádzať, pričom aj konateľka žalobcu sa nevedela vyjadriť, či poškodený majetok bol zlikvidovaný, hoci ako konateľka žalobcu by mala mať o takýchto skutočnostiach vedomosť. Žalobca preukazoval vznik škody spísaním poškodených vecí, avšak z ničoho nevyplývalo, že skutočne tieto veci boli poškodené. Nebola ani žiadna fotodokumentácia týchto vecí, pričom žalobca nepreukázal ani to, že je vlastníkom všetkých tých vecí, ktorých škodu si uplatňuje. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca si zaznamenal zaplavenie/znečistenie priestoru fotodokumentáciou, ale nezaznamenal žiadne poškodené veci. Takýto postup je nelogický, keďže na jednej strane si dokumentuje stav po zaplavení, ale nedokumentuje ďalšie tvrdené poškodenie, hoci už v tom okamihu musel mať vedomosť, pokiaľ by boli nejaké krabice zatečené a došlo by k škode. Teda žalobca tvrdí škodu na veciach, ktoré však nijako nezdokumentoval, ani ináč nezaznamenal, a to ani následne, hoci samotné zaplavenia zdokumentoval.
24. Žalobca v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie dôkazného bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, strany v konaní sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Dôkazné bremeno síce postihuje stranu v konaní, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší význam, ktorý sa spája s tým, že napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom skutkový stav zostane neobjasnený. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané.
25. V zmysle § 191 CSP okresný súd vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania posúdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo sa týka vzniku škody na jednotlivých veciach, ktorých škodu si uplatňuje s tým, že bolo nesporné, že k danej havárii došlo, avšak žalobca tvrdí vznik škody na konkrétnych veciach, čo nepreukázal. Avšak okresný súd zdôraznil, že z ničoho nevyplýva, že skutočne v zaplavenej chodbe sa nachádzali tvrdené predmety ako je elektronika a podobne a že došlo ku ich škode. Z toho dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať ani tým, či bola porušená prevenčná povinnosť. Napriek tomu okresný súd však uviedol, že pokiaľ by tam tie veci skutočne boli a žalobca prostredníctvom prítomnej konateľky nič nekonal na odvrátenie nebezpečenstva vzniku škody, pričom z dokazovania vyplynulo, že nič nebolo vykonané zo strany žalobcu (premiestnenie vecí, upozornenie), tak jednoznačne porušila prevenčnú povinnosť. Okresný súd zároveň poukázal aj na to, že z ničoho nevyplýva, že by prítomná konateľka žalobcu uvádzala priamo počas havárie, resp. následne po nej, že došlo k poškodeniu elektroniky a pod., dokonca žiadne poškodenie neuviedla. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal existenciu vecí na mieste, ktoré bolo zaplavené, o ktorých tvrdil, že boli poškodené. Nepreukázal ich hodnotu v čase poškodenia, výšku škody a ani ich poškodenie. Dokonca okresný súd vyhodnotil, že žalobcovi nevznikla škoda na veciach, ktoré boli osobnými vecami konateľov, ktorí ich žalobcovi predali až niekoľko dní po údajnom poškodení, teda škoda na týchto osobných vznikla konateľom, ale nie žalobcovi, ktorí ich nadobudol už ako poškodené, pokiaľ k ich poškodeniu skutočne došlo zaplavením.
26. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 CSP, § 262 ods. 1 a 2 CSP.
27. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“), pretože mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca namietal, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní a zisťovaní skutkového a právneho stavu veci nezaoberal viacerými skutočnosťami, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom okresný súd najmä nesprávne posúdil právny stav veci. Podľa žalobcu je nepochybné, že k vzniknutej škode v prenajatých priestoroch skutočne došlo. Žalobca túto skutočnosť počas konania pred súdom prvej inštancie aj jednoznačne preukázal. Ako vyplýva aj z návrhu žalobcu a jeho ostatných vyjadrení v konaní, žalobca mal záujem riešiť vzniknutú škodu najskôr mimosúdne. Žalovaný sa od začiatku snažil vzniknutú situáciu riešiť alibisticky, vyhýbajúc sa zodpovednosti, no žalobcovi prisľúbil náhradu škody, ktorá bezpochyby vznikla. Ako vyplýva z dôkazov predložených žalobcom, komunikácia so žalovaným bola zdĺhavá, bez iniciatívy žalovaného a často neviedla k žiadnym výsledkom ani záverom, či konkrétnym navrhnutým riešeniam zo strany žalovaného. Žalovaný napokon odkázal žalobcu na poisťovňu, ktorá mala vzniknutú škodu podľa názoru žalovaného preplatiť. Poisťovňa však túto škodu preplatiť odmietla, a to z dôvodu, že žalovaný nebol na takýto typ škodovej udalosti poistne krytý - teda vzniknutá škodová udalosť nespĺňala podmienky poskytnutia poistného plnenia. Žalobca však vzniknutú škodu poisťovni riadne preukázal a sama poisťovňa konštatovala, že k poistnej udalosti naozaj došlo. Skutočnosť, že vzniknutá škoda nie je zo strany poisťovne žalovaného likvidná, nemôže byť na ťarchu žalobcu, ktorému vznikla škoda a nemôže túto škodu znášať sám. Žalobca teda jednoznačne preukázal, že škoda vznikla a že poisťovňa túto škodu riadne uznala, s touto argumentáciou sa však prvostupňový súd dostatočne nevysporiadal. Žalovaný mal ako prenajímateľ nebytových priestorov povinnosť udržiavať priestory v takom stave, aby ich žalobca ako nájomca mohol riadne užívať. Žalovaný si však túto povinnosť nesplnil. Škodová udalosť naozaj vznikla, tak ako uvádzal žalobca, a teda žalovaný mal podniknúť kroky, ktoré by smerovali k náhrade vzniknutej škody žalobcovi. Žalovaný konal takmer dva roky v intenciách, že žalobcovi uznal vzniknutú škodu a vyjadril svoj záujem uhradiť ju, aj keď cez plnenie poisťovne - v tomto období nijako vzniknutú škodu, ktorú si uplatňoval žalobca, nerozporoval a ani proti nej nevzniesol nijaké námietky. Žalovaný svoj postoj zmenil až vtedy, keď poisťovňa konštatovala, že žalovaný nie je na takú udalosť poistený, a teda nárok na poistné plnenie neuznáva a škodu žalobcovi nezaplatí. 28. K výsluchu svedka p. M. Z., v odvolaní žalobca uviedol, že tento pre žalovaného pracuje ako subdodávateľ a čistí odpadové kanalizácie. Tento svedok podľa dostupných informácií údajne nemal robiť nič bez konateľa. Okresný súd mal brať do úvahy aj skutočnosť zo zápisu na prerokovaní škody, kde p. Z. škodu uznal a chcel ju zaplatiť, aj keď nie v takej výške. Z toho vyplýva, že škoda sa stala a pred okresným súdom nik nenamietal jej rozsah, ale iba výšku. Teda pred podaním samotnej žaloby nikto
nespochybňoval, že sa v prenajatých priestoroch nachádzali sporné veci a že k ich poškodeniu naozaj došlo. Poukázal na odpoveď na e-mail zo dňa 09.12.2019, v zmysle ktorého „Súčasne sa vyjadril, že je ochotný určitú škodu uhradiť, a to vzhľadom k tomu, že za predmet svojej činnosti nie je poistený. „Následne žalovaný uvádza, cit. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujeme, aby sa vykonalo spoločné stretnutie s Vami a pánom Z., vo veci urovnania škodovej udalosti č. 8810312117.“ Je tak nanajvýš nelogické a protichodné, že žalovaný neskôr v konaní vzniknutú škodu popieral. Prvostupňový súd sa s týmto dôkazom dostatočne nezaoberal. K výsluchu svedka p. U. uviedol žalobca, že svedok sám uviedol, že „ak by boli nejaké krabice v daných priestoroch a ak by boli zaplavené, tak by sa nedali vyniesť, lebo ten kartón by nasiakol a nedalo by sa to vyniesť.“ Čo opätovne značí, že k zaplaveniu nebytových priestorov - miestností naozaj došlo. 29. Odvolateľ citoval v odvolaní, že okresný súd sa neriadil § 220 CSP, ktorý zároveň aj citoval, čím podľa žalobcu zároveň porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý proces garantované v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Odôvodnenie rozsudku musí byť dostatočné a zrozumiteľné, tak aby boli závery súdu preskúmateľné (pozri Bureš, Drápal, Mazanec,: Občanský soudní rád - komentár, 4. vydaní, C.H.Beck, Praha 2000, str. 439 a 440). Ak v odôvodnení rozsudku, či uznesenia súdu chýbajú skutočnosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP, je takéto rozhodnutie v prípade podania odvolania nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a musí dôjsť k jeho zrušeniu (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 1998, sp.zn. 2 Obo 8/98). Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza pri svojej rozhodovacej činnosti z obdobných postulátov. V tejto súvislosti Ústavný súd SR už skonštatoval, že „riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné" (sp.zn. I. ÚS 236/06). Okresný súd sa vo svojom odôvodnení vôbec alebo len okrajovo zaoberal argumentami žalobcu.
30. V odvolaní žalobca uviedol, že ako vyplýva z obsahu zápisníc z pojednávania, prvostupňový súd zrejme opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 CSP, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, ktoré síce vyslovil, avšak následne počas dokazovania sa skutková situácia zmenila, pričom konajúci súd po tomto svoje predbežné právne posúdenie neupresnil. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 236/2010 (s. 12, bod 4.) spôsobuje porušenie § 181 ods. 2 CSP v činnosti súdu nepredvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Najvyšší súd SR uviedol, že: „Z dôvodovej správy k § 118 ods. 2 O.s.p. pritom vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež predbežným náhľadom na to, ktoré z navrhnutých dôkazov (ne)treba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu.“ Význam §181 ods. 2 CSP zvýraznil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 3M Cdo 18/2010, kde na s. 5 pod bodom 2. uviedol, že „V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.“ Po tom, čo strany prednesú svoje návrhy, je súd povinný postupovať podľa § 181 ods. 2 CSP. Súd je povinný v priebehu konania svoju argumentáciu stručne zhodnotiť a zhrnúť, na ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán zameria svoj proces dokazovania. Strany tak majú možnosť reagovať na intencionalitu (zameranie) dokazovania podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor súdu vyvrátiť. Toto ustanovenie má za účel vyhnúť sa aj tzv. prekvapivým rozhodnutiam (bližšie v Števček, M., Ficová, S. Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel, 2. vydanie s. 420). Podľa názoru žalobcu zakladajú vyššie uvedené vady konania odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom, pripadne inú vadu v konaní v zmysle § 365 ods. 2 písm. d) CSP. Navrhol, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/165/2019-178 zo dňa 21.05.2021 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alebo aby odvolací súd rozsudok v zmysle § 389 ods. 1 CSP zrušil a v podľa § 391 CSP vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
31. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odvolaním napadnutým rozsudkom a považuje ho za vecne a právne správny. Žalovaný od samého počiatku rozporoval záväznosť a správnosť záverov vyplývajúcich z vyjadrenia poisťovne, ktorá nemala ako z vlastnej činnosti potvrdiť alebo vyvrátiť rozsah vniknutej škody. Okresný súd sa v konaní ako aj odôvodnení rozsudku týmito dôvodmi podrobne zaoberal a dospel na základe vykonaného dokazovania k odlišným záverom ako poisťovňa. Svedok p. Z. vyjadril iba všeobecnú ochotu v prípade preukázateľného vzniku škody ju uhradiť, avšak vznik uplatňovanej škody žalobca nijako nepreukázal tak k náhrade škody nepristúpil. Taktiež žalovaný sa vecou podrobnejšie zaoberal po odmietnutí plnenia zo strany poisťovne a dospel k záveru, že žalobca svoje tvrdenia a nároky nedokáže preukázať, a preto k náhrade uplatnenej škody nepristúpil. Celé konanie vrátane dokazovania bolo vedené transparentne, okresný súd dokonca žalobcu upozorňoval na skutočnosť, že neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce konkrétny rozsah škody, žalobca však vedel, že takýmito dôkazmi nedisponuje, a preto ich okresnému súdu ani dodatočne nepredložil. Okresný súd objektívne nemal z čoho ustáliť vznik poškodenia ani rozsah vzniknutej škody a žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno. Odvolaním napadnutý rozsudok je veľmi detailne a presvedčivo odôvodnený, vyrovnáva sa dokonca opakovane so všetkými podstatnými skutočnosťami, akurát sa nestotožňuje s názorom žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil.
32. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca už nevyjadril (doručenka č.l. 213 rub spisu).
33. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
34. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
35. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
36. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
37. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
38. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
40. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
41. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu
výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
42. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/110/2021-217 zo dňa 19.04.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
43. V procesnej rovine žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho žalobcovej strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, považoval odvolateľ najmä to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré považuje za nepreskúmateľné, nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými v rámci uplatneného nároku žalobcom, tiež že nepostupoval v zmysle § 181 ods. 2 CSP, vydal prekvapivé rozhodnutie, nevykonal dokazovanie v súlade s CSP.
44. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
45. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
46. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
47. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že k takej žalobcom namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ale ani podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
48. Žalobca v podanom odvolaní vyčítal, že okresný súd pri svojom rozhodovaní a zisťovaní skutkového a právneho stavu veci sa nezaoberal viacerými skutočnosťami, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom konajúci súd podľa žalobcu najmä nesprávne posúdil právny stav veci.
49. Žalobca teda v odvolaní poukazoval na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe okresného súdu (II. odvolanie žalobcu), ktorý odklon však bližšie nešpecifikoval ani nekonkretizoval, od ktorej ustálenej rozhodovacej praxe sa mal okresný súd svojim rozhodnutím odkloniť. Pri tomto závere odvolací súd vychádzal predovšetkým z toho, čo je považované za ustálenú rozhodovaciu prax. Pod ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, tak v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 87/1993 sa rozumie, že je obsahom princípu právneho štátu, spolu s vytvorením istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto záväzného názoru Najvyššieho súdu (žalobca však žiadne rozhodnutia nekonkretizoval) má významnú hodnotu aj to, či bolo takéto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej aj len „Zbierka“), teda bolo odsúhlasené príslušným kolégiom pripomienkované predpokladaným spôsobom, a je teda považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach. Až pokiaľ určitý právny názor bol opakovane potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor Najvyššieho súdu, nie iba
o názor jedného senátu. Vzhľadom na tieto postuláty potom nebolo možné odvolaciemu súdu stotožniť sa s argumentáciou žalobcu v odvolaní, v ktorom konštatoval odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, bez toho, aby žalobca konkretizoval rozhodnutia, od ktorých sa mal okresný súd odchýliť. V súvislosti s uvedenými závermi pre úplnosť odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2016, sp.zn. 3Cdo 136/2016 v zmysle ktorého, výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de jure) záväzný fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná ipso jure, normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami Najvyššieho súdu navzájom). Žalobca však netvrdil a ani nekonkretizoval rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorých sa mal okresný súd odkloniť, z ktorého postupu by bolo možné vyvodiť záver porušenia právnej istoty, ktorý je zakotvený v Čl. 2 CSP. Odvolací súd poukazuje na Čl. 2 CSP a zvýrazňuje, že vo vymedzení základných princípov tohto článku je formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý. Z uvedených dôvodov nebolo možné potom vyhodnotiť napadnutý rozsudok okresného súdu ako rozhodnutie, ktoré by bolo arbitrárne, resp. vydané v rozpore s princípom právnej istoty zakotveným v Čl. 2 CSP. Opätovne na tomto mieste krajský súd zdôrazňuje, že žalobca v odvolaní nekonkretizoval rozhodnutia, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa okresný súd mal odkloniť. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Je zrejmé, že žalobca v priebehu prvoinštančného konania zotrval na tom, že vzniknutú škodu poisťovni riadne preukázal, aj poisťovňa konštatovala, že k poistnej udalosti naozaj došlo a skutočnosť, že vzniknutá škoda nie je zo strany poisťovne žalovaného likvidná, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Žalovaný mal ako prenajímateľ nebytových priestorov povinnosť udržiavať priestory v takom stave, aby ich žalobca ako nájomca mohol riadne užívať. Voči uplatnenému nároku žalobcu bolo potrebné posúdiť i relevanciu obrany žalovaného, ktorú okresný súd zhrnul najmä v skutkovej rovine v ods. 11. napadnutého rozsudku a následne vyhodnocoval tieto skutočnosti vo vzťahu k dôkaznej povinnosti zo strany žalovaného a v ods. 12. napadnutého rozsudku potom zhrnul svoje závery, ktoré osobitne namietané v odvolaní žalobcom neboli. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že predložené fotografie pri prvom pohľade skutočne vzbudzovali dojem rozsiahleho zatopenia, avšak po podrobnejšom nahliadnutí a preskúmaní nepochybne vyplýva, že zatopenie v ďalšej miestnosti (mimo WC) nebolo v rozsahu po celej ploche miestnosti, ale tak, že bolo možné prejsť aj mimo znečistenej plochy a čo sa týka výšky, tú možno konštatovať max. do 1 cm vzhľadom na hadicu/ kábel ležiaci v splaškoch, keďže táto hadica nie je celá ponorená v splaškoch. Je zrejmé, že okresný súd ďalej vyhodnocoval skutočnosti uvádzané tak žalobcom, ako i žalovaným. V tomto smere odvolací súd potom poukazuje i na závery v ods. 16. a 17. napadnutého rozsudku, ktoré nenašli premietnutie v argumentácii žalobcu v odvolaní. Tiež sa poukazuje na závery z ods. 20. napadnutého rozsudku s dôrazom na záver okresného súdu, že nebolo žalobcom preukázané, že by sa tam nachádzali veci uvádzané žalobcom v rozhodnom čase, na ktorých mala byť spôsobená škoda. Okresný súd ďalej konštatoval, že nebolo ani preukázané, že by predmetné veci, na ktorých mala byť spôsobená škoda, patrili žalobcovi (č.l. 181 spisu). Zdôraznil okresný súd vo vzťahu k plneniu dôkazného bremena zo strany žalobcu, že nebolo riadne preukázané, ktoré konkrétne veci „tam boli, komu patrili, čo sa s nimi stalo“, ohliadka sa zo strany poisťovne nekonala, bezprostredne po škodovej udalosti, ale až v nasledujúcom kalendárnom roku, takže ani keby likvidátor prišiel na to miesto, nemal ako zdokladovať, presvedčiť sa ohľadom predmetov škody. Okresný súd vo vzťahu k svojim záverom vyhodnocoval i svedecké výpovede p. M., ako i svedkyne p. O. Y. B., ktoré závery vyplývajú z ods. 22. a 23. napadnutého rozsudku okresného súdu. Ak žalobca zotrvával na to, že aj poisťovňa potvrdila, že poškodený preukázal vzniknutú škodu a škoda bola pracovníkom poisťovne zdokumentovaná v zápise z ohliadky zo dňa 26.02.2018 a pokiaľ Komunálna poisťovňa bola na ohliadke až 26.02.2018, tak to bolo z dôvodu, že žalovaný oznámil neskoro poisťovni poistnú udalosť, a to až o dva mesiace neskôr po vzniku škodovej udalosti, tak nielen podľa okresného súdu, ale aj podľa odvolacieho súdu, žalovaný správne poukázal, že táto ohliadka sa udiala v dobe, kedy celý priestor bol už uprataný, veci, ktoré mali byť poškodené, už boli vyhodené, dokonca ich poškodenie nebolo ani zdokumentované, čo v konečnom dôsledku konštatoval aj zástupca Komunálnej poisťovne, a.s., čo bol zamestnanec spoločnosti zo Slovexperta, s.r.o., teda v čase, keď sa realizovala ohliadka, prítomný likvidátor nemal z akej skutočnosti preukázať alebo potvrdiť, že ku škode došlo, na ktorých veciach a v akom rozsahu nebol. Svojimi zmyslami nijakým spôsobom nevedel potvrdiť alebo vyvrátiť, či tieto veci sa tak nachádzali v čase zaplavovania na mieste vzniku škody a celá udalosť bola odmietnutá z dôvodu výluky. Je logický predpoklad, že poisťovňa túto udalosť hlbšie nešetrila, nešetrila to, či tieto predmety sa tam nachádzali, nenachádzali, či boli poškodené alebo nie. Z Prílohy č. 2 v žalobe, kde poisťovňa požadovala listiny od žalobcu, nebolo možné usúdiť,
že poisťovni nebolo nič predložené, z čoho by mohla poisťovňa jednoznačne potvrdiť alebo vyvrátiť vznik škodovej udalosti. Bolo však spochybnené, že by tam boli zatopené a znefunkčnené veci, ktorých náhradu si žalobca uplatnil. Žalobca podľa záverov okresného súdu nepreukázal, že skutočne veci, na ktorých bola spôsobená škoda, sa tam v čase škodovej udalosti nachádzali a ani nepreukázal v prípade vzniku škody na daných veciach hodnotu týchto vecí. Žalobca si síce zaznamenal zaplavenie, znečistenie priestoru fotodokumentáciou, ale nezaznamenal žiadne poškodené veci. Takýto postup je nelogický, keďže na jednej strane si dokumentuje stav po zaplavení, ale nedokumentuje ďalšie tvrdené poškodenie, hoc už v tom okamihu musel mať vedomosť, pokiaľ by tam boli „nejaké krabice zatečené“ a došlo by ku škode. Vzhľadom ku skutočnosti, že okresný súd konštatoval prípadné porušenie zákonnej prevenčnej povinnosti, tak nebolo preukázané, že na zaplavenej chodbe sa nachádzali tvrdené predmety ako je elektronika a pod. a že ku škode aj došlo. Ak mal okresný súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, tak odvolací súd tento záver vyhodnotil ako vecne správny cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP a v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Vo vzťahu k tejto argumentácii a záverom okresného súdu však žalobca žiadne konkrétne námietky a ani dôkazy, ktorými by vyvracal závery okresného súdu, na ktoré poukázal odvolací súd, neprodukoval.
50. Žalobca v odvolaní namietal, že prvostupňový súd sa nedostatočne venoval zápisu na prerokovaní škody, kde p. Z. škodu uznal, chcel ju zaplatiť, ale nie v takej výške. Teda pred podaním samotnej žaloby nikto nespochybnil, že v prenajatých miestnostiach sa nachádzali sporné veci. Podľa krajského súdu je namieste pripomenúť že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Má za to krajský súd, že žalobca pri spochybnení jeho nároku žalovaným mal dôkaznú povinnosť preukázať náhradu škody tak, ako si ju
uplatnil žalobou. Pokiaľ tieto skutočnosti nepreukázal, tak bez právnej relevancie zostávajú jeho tvrdenia vo vzťahu k p. Z. keď je zrejmé, že tento síce i mohol prejaviť záujem zaplatiť škodu, avšak namietal výšku tejto škody. Ak pred podaním samotnej žaloby nikto nespochybňoval, že v prenajatých priestoroch sa nachádzajú ich sporné veci, ktorú skutočnosť žalovaný učinil spornou, tak bolo na žalobcovi, aby preukázal všetky atribúty uplatneného nároku na náhradu škody
51. V podanom odvolaní žalobca vytýkal okresnému súdu, že opomenul vykonať procesnú povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 CSP, určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie predbežné posúdenie veci, ktoré síce vyslovil, avšak následne počas dokazovania sa skutková situácia zmenila, pričom konajúci súd po tomto svoje predbežné právne posúdenie neupresnil. Zároveň poukázal žalobca na judikatúru Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 3Cdo/236/2010 a ďalej sp.zn. 3M Cdo 18/2010. Poukázal na to, že súd je povinný postupovať podľa § 181 ods. 2 CSP s tým, že strany majú možnosť reagovať na uvedené dokazovanie a majú možnosť predbežný stav súdu vyvrátiť. Mal za to, že uvedeným konaním okresný súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 365 ods. 2 písm. d) CSP. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že predmetná právna úprava, na ktorú poukazoval žalobca, bola posudzovaná odvolacím súdom prvej inštancie, ako vyplýva z obsahu spisu. Poukazuje sa predovšetkým na obsah spisového materiálu, vykonané dokazovanie, ako i na skutočnosť, že okresným súdom bolo konštatované vykonanie úkonov podľa § 181, ako i poučenie o právach a povinnostiach v zmysle CSP, v zmysle zápisnice o pojednávaní zo dňa 21.05.2021 a tiež výzva okresného súdu v rovine aplikácie § 182 CSP. Voči uvedenej zápisnici podané námietky zo strany žalobcu neboli. Odvolací súd mal za to, vzhľadom na obsah spisového materiálu, že zo strany okresného súdu nie je možné konštatovať taký procesný postup, výsledkom ktorého by bolo prijatie prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci, keďže pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca až do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov v rovine uplatneného nároku voči obrane žalovaného. Má za to krajský súd, že je namieste pripomenúť, že ani súdom predbežne vyjadrené právne posúdenie veci samé o sebe nie je pre konečné rozhodnutie v samej veci záväzné. Tak, ako už vyššie odvolací súd uviedol, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. Táto sa môže v priebehu sporu meniť, môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, že účastník konania teda vystupuje na strane žalobcov alebo žalovaného, pre rozhodnutie nemá žiadny priamy vplyv. Z úpravy CSP vyplýva, že sporové strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný názor, než je názor sporových strán, môže súd stranám v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia sporových strán s predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočností tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Predbežné právne posúdenie veci súvisí so zameraním na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby sporové strany dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia. Odvolací súd v tejto rovine poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 366/2018, v zmysle ktorých „je pravdou, že prvoinštančný súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP vydaním rozhodnutia vo veci sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný súd svoje názory oznámil a tým zvolil tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu. Preto tento dôvod odvolací súd nepovažoval za dôvod, pre ktorý by bolo potrebné napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie“, ktorý záver postupu odvolacieho súdu ústavný súd nepovažoval za neústavný.
52. Na základe postupu konania pred okresným súdom bolo preukázané, že okresný súd vykonával dôkazy nielen produkované žalobcom, ale aj dôkazy označené žalovaným, ktoré boli produkované v priebehu konania. Nebolo zistené, že by sa zasahovalo do výkonu práv žalobcu spôsobom, ktorý by porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, preto bolo nevyhnutné vychádzať z výsledkov vykonaného dokazovania uskutočneného okresným súdom ako z relevantného základu pre posúdenie žalobcovho nároku. Na to, aby vo vyvolanom odvolacom konaní krajský súd posúdil odvolacie dôvody žalobcu, nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie. Okresný súd sa vyjadril k podstatným okolnostiam sporovej veci, k podstatným dôkazom, a preto nebol zistený dôvod na zmenu rozsudku
okresného súdu v napadnutých výrokoch, ani na jeho zrušenie a vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie.
53. Odvolateľ podľa odvolacieho súdu teda v podstate vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku žalobou. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojho útoku voči žalovanému a jeho preukázanie. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie nároku uplatneného žalobou a žalobe nevyhovel, teda, že žalobca v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
54. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. rozhodnutia sp.zn. IV.ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012.
55. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
56. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
57. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní (vady konania), či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Relevantný pre rozhodnutie bol záver o nepreukázaní škody uplatnenej žalobcom žalobou.
58. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o
trovách konania. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
59. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
60. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
61. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
62. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.