Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/97/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom C. XXXX/XX, D., zastúpená JUDr. Norbert Štrba, advokát, so sídlom Radlinského 6, Trnava, IČO: 50 508 741, proti žalovaným 1/ A. E., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom F. E. XXXX/XX, D., 2/ G. E., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom F. E. XXXX/XX, D., 3/ H. E., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom F. E. XXXX/XX, D., všetci zastúpení Jóža a partneri, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Sládkovičova 7, Nitra, IČO: 53 815 963, o zaplatenie sumy 13.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -178 zo dňa 08.03.2022, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ a 3/ nepriznáva voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Trnava, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovaným pôvodne zaplatenia sumy 6.240,- eur s 5%-ným ročným úrokom z omeškania od 10.09.2019 do zaplatenia a to z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaných na jej úkor a to mesačne sumou 260,- eur, čo zodpovedá približne 7/16-ine ako výška jej podielu zo sumy 600,- eur mesačne, preto za dva roky predstavuje predmetná suma užívanie jej podielu nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovaní dlhodobo užívajú nehnuteľnosť na základe dohody s ňou, pričom v minulosti dostávala pravidelné platby za užívanie jej podielu od roku 2001 až do roku 2011, odkedy už platby nedostáva, preto sa obrátila výzvou zo dňa 08.07.2019 na žalovaných za účelom dobrovoľného uhrádzania platieb za užívanie nehnuteľnosti, ktorou výzvou žalovaní popreli jej nárok na úhradu za užívanie jej podielu, čím dochádza k ich bezdôvodnému obohateniu.

Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa , , , , , , , , (ďalej len „“) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobkyne, ktorej sa nepodarilo preukázať opodstatnenosť jej nároku, keďže dôkazmi nebolo preukázané jej tvrdenie o užívaní nehnuteľnosti žalovanými nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu, ako ani skutočnosť, že by žalobkyni v užívaní jej podielu bolo bránené. Neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne malo za následok zamietnutie žaloby. Po rozšírení žaloby bola predmetom

sporu suma 13.000,- eur s príslušenstvom na základe tvrdení žalobkyne, že žalovaní ako podieloví spoluvlastníci užívajú nehnuteľnosť nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu, pričom na užívaní spoločnej nehnuteľnosti sa ako podieloví spoluvlastníci nedohodli, preto žalobkyňa mala za to, že žalovaní užívajú jej podiel nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd mal za preukázané podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných k nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX, v kat. území D., pričom žalovaní nadobudli predmetnú nehnuteľnosť po ich právnom predchodcovi, z dôvodu jeho úmrtia a to na základe uznesenia sp. zn. , , právoplatného dňa 03.08.2020. Okresný súd nemal za preukázanú existenciu dohody o užívaní spoločnej veci. Žalobkyňa vyzvala žalovaných na úhradu sumy 5.280,- eur listom zo dňa 08.07.2019 ako odplatu za dva roky, ako aj sumy 220,- eur ako odplatu za alikvotnú časť užívania spoločnej nehnuteľnosti. Nemal sporné, že nehnuteľnosť žalobkyňa neužíva, ani to, že nehnuteľnosť bola užívaná žalovanými najmenej do decembra 2019, a že žalovaní spornú nehnuteľnosť užívajú. Sporná bola otázka, či žalovaní užívajú predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a či žalobkyni v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu bránia, ako aj výška náhrady uplatnenej žalobkyňou. Základom argumentácie žalobkyne bolo, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť, pričom ona spoločnú nehnuteľnosť užívať nemôže a zo strany žalovaných je z užívania vylučovaná. Obrana žalovaných spočívala v tvrdení, že žalobkyňa nepreukázala bránenie z ich strany v užívaní spoločnej nehnuteľnosti a ani to, že nehnuteľnosť užívajú v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel a tiež namietali výšku uplatneného nároku žalobkyňou ako aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/. Dôkazné bremeno na preukázanie sporných skutočností zaťažovalo žalobkyňu, ktorej povinnosťou bolo označiť a predložiť relevantné dôkazy na preukázanie skutočnosti, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu nad ich spoluvlastnícky podiel a tiež, že ju vylučujú z užívania jej podielu, teda navrhnúť dôkazy, keďže žalovaní vo vyjadrení k žalobe účinne popreli skutkové tvrdenia žalobkyne. Po vyhodnotení svedeckých výpovedí s listinnými dôkazmi mal okresný súd za preukázané, že zo strany žalovaných nebolo žalobkyni žiadnym spôsobom bránené v užívaní spoločnej nehnuteľnosti, keď obaja svedkovia (I. E., ako aj syn žalobkyne J. B.) zhodne potvrdili, že žalobkyni v užívaní spoločnej nehnuteľnosti bránené nebolo, tvrdili len to, že v užívaní spoločnej nehnuteľnosti bolo žalobkyni bránené zo strany právneho predchodcu žalovaných a svedok J. B. tiež uviedol, že žalobkyňa žalovaných priamo nežiadala o užívanie nehnuteľnosti. Preto zo svedeckých výpovedí a ani z iných dôkazov nevyplývalo, že by žalovaní bránili žalobkyni v užívaní spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu a tiež nebolo preukázané, že by užívali nehnuteľnosť nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu. Pasivita žalobkyne v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu nemôže zakladať jej nárok na náhradu za jeho neužívanie. Námietku žalovaného 2/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie považoval za dôvodnú len čiastočne, keďže predmetnú nehnuteľnosť neužíva od decembra 2019, pričom žalobkyňa uplatnila nárok už za obdobie od augusta 2017, na ktorú námietku žalobkyňa nereagovala, preto mal okresný súd skutkové tvrdenia žalovaného 2/ o neužívaní spoločnej nehnuteľnosti od decembra 2019 za nesporné a vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena na preukázaní vzniku samotného nároku zo strany žalobkyne, sa danou námietkou už bližšie nezaoberal, keďže žalobu zamietol aj z iných dôvodov. Za predpokladu, ak by aj žalobkyňa preukázala vznik nároku na náhradu za neužívanie spoločnej veci (čo podľa okresného súdu nepreukázala z dôvodov uvedených osobitne v odseku 26 odôvodnenia), žalobkyňa tiež žiadnym spôsobom nepreukázala výšku ňou uplatneného nároku, pretože v žalobe len uviedla, že na základe prieskumu trhu sa cena prenájmu nehnuteľnosti pohybuje približne v hodnote 600,- eur mesačne, pričom suma 260,- eur zodpovedá približne 7/16-inám jej spoluvlastníckemu podielu a výška náhrady bola zo strany žalovaných rozporovaná, pričom žalobkyňa danú výšku nijakým spôsobom nepreukázala. Nepostačovalo len jej všeobecné tvrdenie, že k výške dospela na základe prieskumu trhu, preto výšku nároku nemal okresný súd za preukázanú. Ak by mal aj vznik nároku žalobkyne za preukázaný, nemohol žalobkyni jej uplatnený nárok priznať, keďže výška nároku nebola v konaní preukázaná a zo strany žalobkyne neboli predložené a ani navrhnuté žiadne dôkazy. Okresný súd poukázal na koncentračnú zásadu vyplývajúcu z a (ďalej len „“). Dokazovanie vykonaním ohliadky a výsluchom ďalších svedkov, ako aj žalobkyne nepovažoval za hospodárne, keďže neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie v prejednávanej veci a žalovaní na výsluchu svedkov C. K. a F. K. netrvali. Pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou, nepreukázanie bránenia v užívaní spoločných nehnuteľností žalovanými a užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovanými predmetný nárok zamietol a to tiež z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne výšky uplatneného nároku. Nad rámec uvedeného okresný súd poukázal na absenciu reálneho záujmu žalobkyne na užívaní spoločnej nehnuteľnosti a prisvedčil argumentácii žalovaných, že žaloba na náhradu za neužívanie spoločnej veci predstavuje uplatňovanie

len zodpovednosti ich nárokov a pre rozumné usporiadanie vzájomných vzťahov medzi stranami sporu je na mieste riešiť otázku zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sporových strán.

O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa , , , , tak, že plne úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, pričom v konaní nebol žalobkyňou tvrdený a okresný súd ani nezistil dôvod na uplatnenie .

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel a priznal jej tiež náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

Žalobkyňa uviedla odvolacie dôvody podľa , , , , a . Podľa žalobkyne zo strany prvoinštančného súdu došlo nesprávnym procesným postupom k nesprávnemu rozlíšeniu medzi skutkovými a právnymi tvrdeniami strán sporu, ktorého dôsledkom bolo nesprávne vyhodnotenie skutkových tvrdení, ktoré sú medzi stranami sporné, čo malo následne vplyv na vymedzenie dokazovania, pričom celé dokazovanie sa malo sústrediť na objasnenie skutkového stavu na základe sporných skutkových tvrdení s tým, že dôkazná povinnosť bola na jej strane (ale len ohľadne sporných skutkových tvrdení). Uvedeným postupom okresného súdu došlo k vzniku vád konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázala na odôvodnenie rozsudku okresného súdu vyjadrené v bodoch 25 a 26. Predmetný spor postavila na skutkovom tvrdení, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť, a teda že užívajú aj jej spoluvlastnícky podiel na spoločnej veci na základe dohody o užívaní s ich právnym predchodcom, pričom úhrady za užívanie jej neuhrádzajú, čím sa na jej úkor obohacujú, na dôkaz čoho pripojila k žalobe 14 strán poštových poukážok s platbami právneho predchodcu žalovaných za užívanie spoločnej veci za obdobie rokov 2002 až 2011. Žaloba vychádzala z predžalobnej výzvy, ktorú taktiež priložila, v ktorej uviedla, že žalovaní dlhodobo, trvale a výlučne užívajú nehnuteľnosť, preto žiadala o poskytnutie náhrady za jej užívanie. Prílohou žaloby bola aj odpoveď zástupcu žalovaných, ktorí popierali jej nároky a uvádzali, že užívajú danú nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom rovnakú argumentáciu uvádzali aj počas sporu. Poukázala na ustanovenia a a na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 25.05.2018, ktorý sa venoval problematike bremena tvrdenia a k postupu súdu ohľadom sporných a nesporných skutkových tvrdení. Namietala, že počas celého konania pred okresným súdom, proti jej skutkovému tvrdeniu, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť, bolo z ich strany použité iné tvrdenie a to „žalovaní užívajú nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu“, prípadne tvrdenie, na ktoré sa odvoláva okresný súd v znení „že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel“. Jej tvrdenie, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť, čo je bezpochyby substancovaným tvrdením, relevantným z hľadiska hmotného práva, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie, žalovaní popierali právnymi tvrdeniami, teda ich tvrdenie, že nehnuteľnosť užívajú len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, je tvrdením právnym, ku ktorému nie je možné vykonať dokazovanie. Popretím skutkového tvrdenia o tom, že niekto užíva celú nehnuteľnosť, je uvedenie skutkového tvrdenia, že neužíva celú nehnuteľnosť, a že užíva len jej časť a uvedenie, ktorú časť užíva. Tvrdenie o tom, že niekto užíva nehnuteľnosť len v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu je právnym tvrdením, ktoré popiera skutkové tvrdenia bez toho, aby uviedli vlastné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, pričom nestačí, aby podľa bolo skutkové tvrdenie len popreté, ale takéto popretie musí byť nasledované uvedením vlastného tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ináč je popretie neúčinné. Jej tvrdenie, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť, bolo počas konania žalovanými popreté, ale dané popretie bolo nasledované právnymi tvrdeniami, pričom tvrdenia žalovaných, že užívajú nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, nie sú relevantnými z hľadiska hmotného práva, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu, preto je dané popretie jej skutkového tvrdenia žalovanými neúčinné, teda zo strany žalovaných nedošlo k účinnému popretiu jej skutkového tvrdenia o tom, že užívajú celú nehnuteľnosť. Z uvedeného dôvodu jej skutkové tvrdenie o tom, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť, de iure bolo nesporné. Zároveň poukázala v uvedenom smere na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. . Preto k uvedenému skutkovému tvrdeniu, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť nebolo potrebné vykonať dokazovanie, takže mimo

právneho tvrdenia žalovaných o tom, že užívajú nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, aj ďalšieho právneho tvrdenia o tom, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel nebolo potrebné vykonať žalovanými požadované dokazovanie, ktoré sa má vykonať len o skutkových tvrdeniach, ktoré sú sporné. Obe tvrdenia žalovaných sú teda právnymi tvrdeniami, nie sú relevantnými právnymi skutočnosťami z hľadiska hmotného práva, ktoré je možné podriadiť pod normu hmotného práva a nie je možné k nim vykonať dokazovanie. Zo strany okresného súdu tak došlo k nesprávnej právnej identifikácii čo sú skutkové a čo sú právne tvrdenia, následne, ktoré skutkové tvrdenia sporových strán boli sporné, a ktoré nesporné, čo malo vplyv na to, čo malo byť predmetom dokazovania. Sporným medzi stranami je skutočnosť, či došlo na dohode o hospodárení so spoločnou vecou, či žalovaní užívajú nehnuteľnosť nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov a či z ich strany jej bolo bránené v užívaní spoločnej nehnuteľnosti, ako aj výška náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom spoluvlastníckemu podielu. Okresný súd tiež vzhľadom na koncentráciu konania uviedol, že nemá za sporné skutkové tvrdenie, že predmetná nehnuteľnosť je užívaná žalovanými, ktoré všetky uvedené skutočnosti vyplývajú zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 29.06.2021. Nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie tak vznikli v konaní vady a došlo k znemožneniu uskutočňovania jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko jej dôkazné bremeno, bolo objektívne nemožné preukazovať právne tvrdenia žalovaných, z ktorých pozostávala ich procesná obrana. Okresný súd mal potom, ako mal správne kvalifikovať procesnú obranu žalovaných jej tvrdeniu o tom, že užívajú celú nehnuteľnosť, postavenú na právnych tvrdeniach, ku ktorým sa nedá vykonať dokazovanie, vyzvať žalovaných na doplnenie svojich tvrdení podľa . Žalovaní mali na výzvu súdu uviesť, v ktorej časti nehnuteľnosti, koľko, a ktoré izby z domu, koľko a ktorú časť dvoru, záhrady a garáže užívajú, ktorým spôsobom by z ich strany došlo k účinnému popretiu jej substancovaného tvrdenia iným substancovaným tvrdením. Následne malo byť vedené dokazovanie k objasneniu uvedených protikladných skutkových tvrdení. Dôvod, prečo nedošlo zo strany zástupcu žalovaných o špecifikáciu a konkretizáciu častí nehnuteľností, ktoré žalovaní užívajú je zrejmý, na ktorý dôvod poukázala počas konania a to je skutočnosť, že ich úhrnný podiel na nehnuteľnosti je vo výške 7/16-in k celku (43,75 %), čo by znamenalo pri jednej bytovej jednotke pozostávajúcej z troch izieb, kuchyne, WC, kúpeľne a podkrovnej izby užívanie v hodnote 1,3 izby, 0,3 kúpeľne a WC, čo by boli vyslovene nereálne hodnoty na užívanie jednej bytovej jednotky tromi dospelými osobami. Z daného dôvodu a úhrnnej výšky podielov žalovaných bola ich procesná obrana postavená na právnom tvrdení vychádzajúcom z judikatúry o tom, že užívajú nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorá procesná obrana je neprípustná, keďže právne tvrdenie nemôže byť predmetom dokazovania a tiež hodnota podielov žalovaných mohla byť 1/10, približne 1/20-ina z celku s tým, že ona má dokazovať opak právneho tvrdenia žalovaných, že užívajú nehnuteľnosť v rozsahu ich spoluvlastníckeho podielu, čo je objektívne nemožné. Ohľadne uvedenej problematiky ustálená súdna prax súdov SR vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. . Podľa citovaného rozhodnutia pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci rozdielna. Taktiež poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.01.2017, sp. zn. . Za nesprávny právny záver okresného súdu považovala to, že žalovaní vo vyjadrení k žalobe popreli jej skutkové tvrdenia obsiahnuté v žalobe, pričom sa vo vyjadrení k žalobe nevyjadrili k jej tvrdeniu, že jej bránia v užívaní spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, vyjadrovali sa ku skutočnosti, že žaloba neobsahuje dôkazy, nimi uvádzané právne tvrdenie. Taktiež tvrdenia žalovaných, že to nie je možné vzhľadom na skutočnosť, že nie je geometrickým plánom určené, ktoré časti patria žalobkyni a preto nie je možné určiť, či užívajú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Je dané právne chápanie užívania nad rozsah spoluvlastníckeho podielu v priamom rozpore a nezodpovedá spôsobu určenia rozsahu užívania v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. . Predmetné rozhodnutie odkazuje ohľadne posudzovania rozsahu užívania spoločnej veci na veľkosť užívanej časti veci a nie na určenie geometrickým plánom. Za nesprávne skutkové zistenie okresného súdu považovala, keď vyhodnotil skutkové tvrdenia žalovaných o neprípustnosti určenia výšky uplatneného nároku na základe výšky nájmu porovnateľnej nehnuteľnosti ako popieranie a namietanie samotnej výšky nároku. Jej nárok vychádzal z nároku vyjadreného v predžalobnej výzve zo dňa 08.07.2019, kedy si uplatňovala náhradu vo výške 220,- eur mesačne vzhľadom na podiel 7/16-in z celku a po zohľadnení dopytov v realitných kanceláriách, keďže hodnota nájmu nehnuteľností na trhu bola realitnými kanceláriami stanovená na 600,- eur mesačne, by vzhľadom na jej podiel predstavovala náhrada mesačne 260,- eur, avšak bola

ochotná danú náhradu mimosúdne znížiť na sumu 220,- eur mesačne. Suma 600,- eur mesačne v rokoch 2018, 2019 a aj dnes je sumou konzervatívnou s ohľadom na ceny prenájmov domu s tromi izbami, kuchyňa, WC, kúpeľňa, garáž, dvor a záhrada, spolu vo výmere 800 m2 v širšom centre mesta D.. V žalobe vychádzala zo sumy 260,- eur mesačne, čo predstavuje 7/16-in zo sumy 600,- eur. K otázke výšky uplatneného nároku sa žalovaní v priebehu konania vyjadrili len raz a to vo vyjadrení zo dňa 07.01.2021, pričom sa vyjadrili nie k výške nároku, ale k určeniu výšky nároku, uviedli čo namietajú a v žiadnom prípade to nebola výška jej nároku odvodená od výšky nájmu ňou uvádzanou, ale namietali neprípustnosť určovania výšky nároku v závislosti od výšky nájmu. Z judikatúry je jej známe, že náhrada za užívanie nehnuteľnosti spoluvlastníkmi sa poskytuje v cene nájmu danej nehnuteľnosti na trhu, zníženej podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníka, ktorý je vylučovaný. Preto bolo pre ňu prekvapujúce, keď okresný súd na pojednávaní určil výšku náhrady za spornú, hoci žalovaní namietali určenie výšky jej náhrady. Opäť došlo zo strany okresného súdu k nesprávnemu postupu, tak ako pri jej skutkovom tvrdení. Mala za to, že výška nájmu porovnateľnej nehnuteľnosti v hodnote 600,- eur preto bola počas celého sporu nesporná, keďže žalovaní ju nenamietali a nebolo potrebné ju preukazovať dôkazmi. Podľa v prípade skutkového tvrdenia o výške nájmu v porovnateľnej nehnuteľnosti išlo o právnu domnienku, keďže jej tvrdenie o výške nájmu nebolo namietané. Navyše výšky nájmov v Trnave, v sídle miestne a vecne príslušného súdu na konanie vo veci musí byť známa okresnému súdu aj z jeho súdnej praxe ako všeobecne známa skutočnosť. Ak ju súd nemal za preukázanú, mala byť suma podľa úvahy súdu prípadne znížená, avšak nesúhlasila so závermi okresného súdu, že v prípade dôvodnosti jej nároku a nepreukazovania jeho výšky dôkazmi, jej nemala byť v danom dôsledku priznaná žiadna náhrada. Poukázala na svoje vyjadrenie zo dňa 30.11.2020, podľa ktorého od roku 2001 nemá od domu kľúče, nemá teda prístup k nehnuteľnosti, ktorá je v držbe žalovaných a tí ju užívajú a nakladajú s ňou bez akejkoľvek dohody so spoluvlastníkmi, čo bolo počas konania nesporné a preukázané vykonanými dôkazmi, ako uvádza prvoinštančný súd v bode 24 odôvodnenia. Dané konanie žalovaných a predtým ich právneho predchodcu, je konaním svojvoľným, keďže hodnota ich podielu je úhrnne 7/16-in, menej ako polovica, ktorá je potrebná na to, aby žalovaní mohli samostatne rozhodovať o hospodárení so spoločnou vecou podľa . Vzhľadom na predložených 21 dôkazov, pričom žalovaní predložili len tri dôkazy z roku 2014, ktoré nemali priamu súvislosti s predmetom konania a celá procesná obrana žalovaných bola na dvoch právnych tvrdeniach, navrhla vykonanie ohliadky spoločnej veci, ktorý dôkaz by bol na preukázanie, ktoré časti spoločnej veci žalovaní užívajú, a ktoré nie, podstatný za účelom preukázania miery užívania spoločnej veci žalovanými. Súd prvej inštancie navrhnutú ohliadku odmietol, pričom daný dôkaz mal byť obligatórne vykonaný, jeho nevykonanie z dôvodu hospodárnosti, pričom v prípade ak mal okresný súd dôkaznú núdzu ohľadne rozsahu užívania spoločnej veci, bolo nedôvodné daný dôkaz nevykonať. Taktiež vyčítala prvoinštančnému súdu neprihliadnutie na preukázanú skutočnosť, ku ktorej došlo počas konania a to jednostranného vyčlenenia žalovanými podkrovnej izby na jej užívanie, pričom na danú právnu skutočnosť poukazovala viackrát a s ňou spojené právne dôsledky. Tvrdenie žalovaných o vyčlenení podkrovnej izby skutkovo poprela vlastným vyjadrením zo dňa 30.11.2020. Na preukázanie tvrdenia ohľadne mobility a nelogickosť vlastného vyčlenenia si akejkoľvek podkrovnej izby priložila preukaz o ťažkom zdravotnom postihnutí, na čo žalovaní reagovali ďalším skutkovým tvrdením ohľadne podkrovnej izby. Následne viedla dokazovanie k podmienkam a stavu podkrovnej izby výsluchom navrhnutých svedkov, ktorí ňou uvádzané skutočnosti potvrdili, a to napriek tomu, že v dome boli pred dvadsiatimi rokmi, pričom žalovaní nimi opisovaný stav podkrovnej izby nenamietali, ani opis podkrovnej izby v jej podaní, takže dané skutkové tvrdenia boli v konaní nesporné. S právnymi skutočnosťami uvádzanými žalovanými ohľadne jednostranného vyčlenenia podkrovnej izby na jej užívanie a jej stavom sa súd prvej inštancie nezaoberal, pričom preukázané právne skutočnosti mali vážne dôsledky na konanie vzhľadom na právnu kvalifikáciu takého skutkového zistenia, na ktorú skutočnosť vo svojich vyjadreniach poukazovala. Okresný súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu vyjadrenému aj v bode 33 odôvodnenia, ktoré zrejme vyplýva z početných opakovaných skutkových a právnych tvrdení žalovaných. Pokiaľ sa žalovaní odvolávali na viaceré judikatúry, poukázala na to, že prvé tri z nich sa týkali nárokov z pozemkov, na ktorých sú postavené stavby, a ktoré sú neaplikovateľné na dajú situáciu z dôvodu inej právnej kvalifikácie nárokov. Skutkové zistenie okresného súdu ohľadne otázky riešenia zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, nakoľko v konaní boli ňou popreté a boli uvedené viaceré dôkazy preukazujúce jej dlhodobú snahu o vyporiadanie spoluvlastníckych vzťahov, pričom súd prvej inštancie prehliadol právnu skutočnosť, že žalovaní sa dostali do spoluvlastníckeho vzťahu s ňou na základe univerzálnej a nie singulárnej sukcesie, čo má odlišné právne následky na posudzovanie jej právneho vzťahu pri riešení spoluvlastníckej otázky a tiež právnej skutočnosti, že dedičské konanie po právnom predchodcovi žalovaných trvalo 4 roky, počas

ktorých vzhľadom na neurčitý okruh dedičov a prebiehajúce konanie o určenie vlastníctva nehnuteľnosti, nemohla objektívne uplatňovať nároky na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Právna skutočnosť neurčitosti právneho postavenia žalovaných mala za následok, že jej nárok požadovaný pri podaní žaloby kvalifikovala ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia a po právoplatnom určení dedičov a zmene ich právneho postavenia z užívateľov veci bez právneho dôvodu na užívateľov spoločnej veci z dôvodu spoluvlastníctva, zmenila právnu kvalifikáciu nároku podľa a . Z jej strany nebolo nutné ani žiadúce riešiť spoluvlastnícku otázku v rokoch 2001 až 2011, keďže od nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu po svojej matke v roku 2001 až do roku 2011 dostávala platby za užívanie od právneho predchodcu žalovaných, čo preukázala na 14. stranách poštových poukážok a tiež to potvrdzoval jej list – poďakovanie za úhradu nájomného. Už v roku 2011 došlo u nej k prvému pokusu o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, doložila do spisu dve výzvy určené právnemu predchodcovi žalovaných s doručenkami na úhradu nájomného a tiež výzvu podielovým spoluvlastníkom k uzavretiu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva (adresovanú právnemu predchodcovi žalovaných a spoluvlastníkovi I. E.) zo dňa 31.07.2012. Namiesto súhlasu s navrhovaným usporiadaním spoluvlastníckych vzťahov podal v roku 2015 právny predchodca žalovaných určovaciu žalobu na určenie jej spoluvlastníckeho podielu do jeho vlastníctva, ktoré konanie trvalo od roku 2015 až do roku 2021 a bolo vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. , v spojení s konaním pred Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. , pričom predmetom konania bol majetkový spor a pri podaní žaloby nevedela a nemohla určiť kto budú dedičia, v akom rozsahu podielov a tiež nebolo možné so žalovanými v prvom rade riešiť otázku zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. Ďalším dôvodom, prečo sa po smrti právneho nástupcu nemohla domáhať zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva bola skutočnosť, že nevedela kto a v akom rozsahu a v akom spoluvlastníckom podiele budú v danej otázke pasívne legitimovaní, nakoľko dedičské konanie prebiehalo 4 roky. V máji 2021 však podala žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré konanie je vedené na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. . Dané skutkové tvrdenie nebolo počas sporu spochybnené, preto nemala problém predložiť súdu dôkazy o prebiehajúcom konaní v prípade namietania uvedeného skutkového tvrdenia zo strany žalovaných. Od roku 2001 do roku 2017 bola v spoluvlastníckom vzťahu s právnym predchodcom žalovaných, s ktorým riešila aj otázku zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva a od roku 2020 (so spätnou účinnosťou k roku 2017) je v právom vzťahu so žalovanými, pričom riešenie zrušenia a vyporiadanie spoluvlastníctva nie je možné vzhľadom na univerzálnu sukcesiu rozdeliť na dve obdobia a to od roku 2001 do roku 2017 a následne od roku 2017 do súčasnosti, preto riešenie danej otázky bolo nevyhnutné zo strany okresného súdu posudzovať v jednom časovom období a to od roku 2001 až do súčasnosti. Okresný súd mal zohľadniť aj právnu skutočnosť, že žalovaní boli s ich právnym predchodcom členmi spoločnej domácnosti, boli s ňou v právnom vzťahu teda aj pred rokom 2017, odkedy sa stali spoluvlastníkmi a to v právnom vzťahu užívania veci z dôvodu spoločnej domácnosti s ich právnym predchodcom. Za nesprávne považovala skutkové zistenia prvoinštančného súdu, že žalovaní jej nebránili vo výkone jej práv, v ktorom smere sa okresný súd odvolával na výpovede svedkov B. a E.. Žiadne ustanovenie zákona neprikazuje, aby spoluvlastník musel vykonávať svoje práva vyplývajúce z jeho spoluvlastníckeho podielu osobne, navyše poukázala na pojem „bránenie“, pod ktorým sa rozumie kedy jeden zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, daná právna skutočnosť je objektívnym dôvodom bránenia v užívaní spoločnej veci iným spoluvlastníkom a táto definícia vyplýva aj z výkladu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Okresný súd tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu zisteniu, že žalovaní jej nebránia v užívaní spoločnej veci, navyše jednostranným určením podkrovnej izby na užívanie osobe invalidnej jej objektívne znemožnili výkon jej práv, čo je rovnako bránením v užívaní. Okresný súd tiež nesprávne vyhodnotil obsah svedeckých výpovedí, pričom bránenie je právnou kvalifikáciou skutkového stavu, ktorú svedkovia nemohli kvalifikovane zhodnotiť, na daných svedkov boli zo strany zástupcu žalovaných položené dve sugestívne a zavádzajúce otázky, a navyše svedok I. E. potvrdil, že mu bolo bránené v užívaní spoločnej veci zo strany právneho predchodcu žalovaných, zo strany žalovaných preto už užívanie neriešil. Z uvedeného dôvodu považovala za nesprávne skutkové zistenie prvoinštančného súdu, že spoluvlastníkovi I. E. nebolo bránené v užívaní spoločnej veci aj zo strany žalovaných a to vzhľadom na protikladné skutkové tvrdenia svedka na výsluchu v dôsledku sugestívnej otázky a v písomnom podaní zo dňa 24.06.2021 svedka. Dané skutkové zistenie nie je možné vôbec aplikovať na svedka J. B., ako uvádzal prvoinštančný súd, že „obaja svedkovia zhodne uviedli, že žalovanými žalobkyni v užívaní spoločnej nehnuteľnosti bránené nebolo“, keďže na sugestívnu otázku zástupcu žalovaných o bránení priamo neodpovedal, ale sa vyjadril k otázke užívania. Navyše svedok I. E. sa k otázke bránenia v užívaní nevyjadroval vo vzťahu k nej. Svedok J. B. sa však vyjadroval k otázke užívania veci vo vzťahu medzi ňou a žalovanými a ich právnym predchodcom.

Tiež dôvodne predpokladala, že žalovaní ako členovia spoločnej domácnosti, ktorí sa k nej správali vulgárne v čase, keď žiadala o užívanie veci ich právneho predchodcu, pričom v uvedenom čase boli členmi spoločnej domácnosti s právnym predchodcom, že budú rovnakým spôsobom reagovať na jej žiadosť o užívanie ako ich právny predchodca a tiež žalovaný 1/ po smrti právneho predchodcu jej prisľúbil vysporiadanie spoluvlastníctva. Vzhľadom na daný prísľub nebola otázka užívania riešená so žalovanými, keďže prisľúbili riešiť otázku vyporiadania, k čomu v priebehu šiestich rokov nepristúpili. Žalovaní sú právnymi nástupcami v právnom vzťahu s ostatnými spoluvlastníkmi na základe univerzálnej sukcesie a s tým spojenými právnymi účinkami, žili v spoločnej domácnosti a obývali nehnuteľnosť do momentu ako sa stali spoluvlastníkmi z titulu členov v spoločnej domácnosti, žalovaný 2/ bol tiež člen spoločnej domácnosti s právnym predchodcom, s ktorým mal dobré vzťahy, žalovaný 1/ do sporu vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. predložil v roku 2016 čestné vyhlásenie, ktoré predložili žalovaní do konania ako dôkaz k vyjadreniu k žalobe, preto skutkové zistenia okresného súdu o nebránení v užívaní nezodpovedajú predloženým dôkazom, keďže žili a užívali nehnuteľnosť spoločne s právnym predchodcom a to až do momentu ako nadobudli spoluvlastnícke podiely dedením a tým dlhodobo jej bránili vo výkone práv. Za nepravdivé považovala skutkové tvrdenie žalovaného 2/ o skončení dedičského konania v roku 2020, čo nezodpovedá skutočnosti, pretože ak by nebolo právoplatne skončené ku dňu 29.07.2020, nebolo by možné pokračovať v odvolacom konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. . Ďalším odvolacím dôvodom boli novoty a to konanie vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. , ktoré podanie žaloby uviedla počas sporu, ale okresný súd sa k tomu nevyjadril. Zástupca žalovaných, vzhľadom na skutočnosť, že ich zastupuje aj v predmetnom konaní, má vedomosť o uvedenej skutočnosti, ktorú nepoprel, preto jeho početné tvrdenia, že neriešila otázku zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Konanie bolo začaté v roku 2021 bez zbytočného odkladu potom, ako to bolo objektívne možné vzhľadom na prebiehajúce dedičské konanie a konanie o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, ktoré viedli žalovaní ako právni nástupcovia žalobcu v spore vedenom pod sp. zn. . Z uvedeného dôvodu bolo pre ňu nepochopiteľné a nesprávne skutkové zistenie prvoinštančného súdu uvedené v bode 33 odôvodnenia. Poukázala na skutočnosť, že do právneho vzťahu s ňou vstúpili žalovaní na základe univerzálnej sukcesie, ktorá má vplyv na posudzovanie zodpovednostných nárokov žalovaných za nakladanie s nehnuteľnosťou pred a po vstúpení do právneho vzťahu s ňou ako spoluvlastníčkou a podstatné je taj to, že žalovaní boli s ich právnym predchodcom členmi spoločnej domácnosti. Poukázala na spôsob vedenia výsluchu svedka zástupcom žalovaných ako aj výsluch žalovaného 2/. Do roku 2017 nemala absolútne čo riešiť ohľadne vyporiadania alebo zodpovednostných nárokov so žalovaným 2/, nakoľko otázky riešila s jeho právnym predchodcom, s ktorým bol v spoluvlastníckom vzťahu a jeho výsluchom malo byť dosiahnuté zdanie, že sa jedná o nástupníctvo žalovaných na základe singulárnej sukcesie, pričom zo strany prvoinštančného súdu nebola zohľadnená právna skutočnosť univerzálnej sukcesie žalovaných. Zo strany právneho predchodcu žalovaných bolo bránené spoluvlastníkovi I. E. v užívaní garáže a jej v užívaní nehnuteľnosti, boli doručené tri výzvy právnemu predchodcovi žalovaných, jej dva pokusy o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva s právnym predchodcom žalovaných, ktoré skutočnosti neboli absolútne zohľadnené a právne kvalifikované prvoinštančným súdom. Tiež poukázala na skutočnosť formalistického požadovania zo strany zástupcu žalovaných od nej, aby každý rok zasielala žalovaným výzvy, napriek tomu že sú právnymi nástupcami na základe univerzálnej sukcesie a členmi spoločnej domácnosti s ich právnym predchodcom. Žalovaný 1/ navyše do sporu pripojil už v roku 2016 čestné vyhlásenie z roku 2014, takže o sporoch medzi ňou a právnym predchodcom žalovaných preukázateľne od roku 2014 vedel a žalovaní 2/, 3/ mali túto vedomosť preukázateľne od roku 2017 (právne nástupníctvo v spore o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti). V uvedenom smere poukázala na judikát Ústavného súdu SR ohľadne rozdielu medzi singulárnou a univerzálnou sukcesiou . Titulom univerzálnej sukcesie žalovaní vstúpili do majetko-právnych pomerov svojho právneho predchodcu v celej šírke a vo všetkých zložkách práv, týka sa to aj spoluvlastníckeho podielu právneho predchodcu žalovaných, pričom v dôsledku trvania dedičského konania v rozsahu štyroch rokov nebolo možné v roku 2019, kedy zaslala žalovaným predžalobnú výzvu a podala žalobu, riešiť otázku zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. Nikto nemôže od nej požadovať, aby po uplynutí dvoch rokov prebiehajúceho dedičského konania neuplatňovala zodpovednostné nároky voči žalovaným, ktorých premlčacia doba bola dva roky. K otázke právnej kvalifikácie nástupníctva žalovaných v spoluvlastníckom vzťahu s ňou zo strany prvoinštančného súdu nedošlo v rozsudku k absolútne žiadnej právnej kvalifikácii v konaní preukázanej právnej skutočnosti a tou bolo jednostranné vyčlenenie zo strany žalovaných podkrovnej izby na užívanie pre ňu. Uvedená právna skutočnosť

mala na posúdenie konania zásadný vplyv, pričom jednostranné vyčlenenie podkrovnej izby žalovanými na jej užívanie spadá pod . Rozhodnutie žalovaných o hospodárení so spoločnou vecou zakladá ďalší právny dôvod na uplatnenie jej nároku na peňažnú náhradu, preto má dva právne dôvody zakladajúce nárok na peňažnú náhradu v dôsledku, že nemôže užívať spoločnú vec v rozsahu spoluvlastníckeho podielu. Prvým právnym dôvodom je užívanie spoločnej veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalovaných, ktorí ju vylučujú a bránia jej v užívaní nehnuteľnosti a nárok vyplýva z a druhým dôvodom je nárok podľa . Navyše okresný súd mal za preukázanú neexistenciu dohody medzi spoluvlastníkmi o užívaní spoločnej veci medzi žalovanými, ktorí nakladajú so spoločnou vecou na základe stavu držby a svojvoľne a za účelom preukázania právnej skutočnosti neexistencie danej dohody bol vedený výsluch svedkov E. a B.. Vzhľadom na úhrnný podiel žalovaných, ktorý je menší ako 1/2-ica z celku, je ich akékoľvek rozhodovanie o hospodárení so spoločnou vecou svojvoľné a v rozpore s . Vyčlenenie podkrovnej izby, napriek tomu, že je odkázaná na opatrovateľskú službu a je nemobilná je ukážkovým príkladom šikanózneho výkonu a zneužívania práv zo strany žalovaných, ktorí o spoločnej veci rozhodujú svojvoľne a ukážkovým prípadom konania proti dobrým mravom. K vyčleneniu podkrovnej izby na užívanie došlo so zjavným účelom „konzumácie“ užívania jej spoluvlastníckeho podielu.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami , a , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario s použitím a rozsudok súdu prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

Podľa , , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú vec skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením ) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení . Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobkyne v odvolaní.

V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáha náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu podľa a to vo výške 13.000,- eur za obdobie od 15.10.2017 (dva roky pred podaním žaloby) až do 11.11.2021 ktorú sumu vyčíslila z ceny nájmu danej nehnuteľnosti v hodnote 600,- eur, z ktorej na spoluvlastnícky podiel žalobkyne vo výške 7/16-in pripadá mesačne suma 260,- eur.

Podstatou odvolacích námietok žalobkyne boli viaceré odvolacie dôvody a to podľa , , , , a .

Žalobkyňa predovšetkým vyčítala nesprávny procesný postup zo strany súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne rozlíšil medzi skutkovými a právnymi tvrdeniami strán sporu, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu skutkových tvrdení, ktoré sú medzi stranami sporné, čo malo následne vplyv na vymedzenie dokazovania vo veci, pričom celé dokazovanie sa malo sústrediť na objasnenie skutkového stavu na základe sporných skutkových tvrdení s tým, že dôkazná povinnosť bola na strane žalobkyne (ale len ohľadne sporných skutkových tvrdení). Postupom súdu prvej inštancie podľa žalobkyne došlo k vzniku vád konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo bolo spôsobené tým, že prvoinštančný súd uvádzal nesprávne skutkové zistenie a nesprávne sa vysporiadal s procesnou obranou žalovaných, ktorých substancované tvrdenia predstavovali právne tvrdenia, ktoré nemožno dokazovať a teda okresný súd mal považovať jej tvrdenie o užívaní predmetnej nehnuteľnosti žalovanými za nesporné.

Odvolací súd s predmetnou odvolacou námietkou žalobkyne nesúhlasí a má za to, že žalobkyňa sa formalisticky snaží spochybniť tvrdenia žalovaných, ktoré považovala len za právne tvrdenia, ktoré popierajú skutkové tvrdenia žalobkyne bez toho, aby uviedli vlastné skutkové tvrdenia.

Rozsudok v sporovom konaní v zásade zohľadňuje to, čo strany zhodne tvrdili, nezohľadňuje to, čo netvrdili. v ustanovení zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania ( ).

Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany ( ), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany ( ).

Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti substancovane tvrdiť je buď zamietnutie žaloby bez dokazovania, čo rovnako platí pre porušenie povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť, teda súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadnil jeho procesnú obranu. Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované. Nie substancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť. Často niet pevnej hranice pre rozpoznanie, či je predložené skutkové tvrdenie dostatočne substancované, alebo nie a tiež je ťažké určiť, aký procesný postup má súd zvoliť, ak tvrdenie nie je dostatočne substancované. Riešenie je v konkrétnom prípade potrebné vyvodiť zo zásad, na ktorých je sporové konanie postavené a to na prejednávacom princípe a na princípe materiálneho civilného procesu. Dokazovanie v sporovom konaní nemá slúžiť na zisťovanie toho, čo strany netvrdili. Materiálny korektív tohto pravidla je ale prípustný za účelom poskytnutia spravodlivej a účinnej ochrany práv (článok 1). Otázky spojené s nedostatočne substancovanými tvrdeniami je potrebné interpretovať kazuisticky, rozumne a majúc na zreteli právo na spravodlivý proces.

Nespornosť skutkových tvrdení je daná buď de facto alebo de iure. De facto je skutkové tvrdenie nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé alebo protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenia. De iure je skutkové tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje právna domnienka, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec alebo ho síce poprela, avšak neúčinne. Nie každé tvrdenie je také, ktoré v súlade ustanovením treba považovať za nesporné, keďže uvedené ustanovenie predpokladá len substancované tvrdenie. V sporovom konaní súd skôr, ako pristúpi k vykonaniu dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší procesný postup zásadný význam. V sporovom konaní v zásade súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To neplatí iba výnimočne, ak existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení ( ods.

2 ). Identifikácia, či je skutkové tvrdenie strany sporné alebo nesporné sa vykonáva podľa toho, či bolo tvrdenie účinne popreté protistranou. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia v súlade s ustanovením , tu prívlastok skutkové slúži na zvýraznenie, že nejde o tvrdenia právne. Predmetom skutkových tvrdení sú právne skutočnosti, teda skutočnosti predpokladané určitou právnou hypotézou (skutkovou podstatou). Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Je teda potrebné uviesť tvrdenia relevantné z hľadiska hmotného práva. Povinnosť tvrdiť takéto skutočnosti má charakter procesného bremena. Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Musí však ísť o substancované tvrdenie, to je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania. Pojem „substancované“ zvýrazňuje, že tvrdenia sú relevantné z hľadiska hmotného práva, nestačí tvrdiť len, že žalovaný je povinný zaplatiť určitú sumu (takéto tvrdenie bez ďalšieho nie je možné subsumovať pod skutkové predpoklady ustanovenia hmotného práva). Nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť.

Pokiaľ žalovaní uvádzali, že užívajú nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a tiež tvrdili, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel a navyše, keď poukazovali na žalobkyňou už niekoľko rokov vyhradenú podkrovnú izbu tzv. manzardku, ktorú vôbec neužívajú, nemožno sa stotožniť s uvedenou odvolacou argumentáciou žalobkyne o neuvedení substancovaných tvrdení zo strany žalovaných.

Odvolací súd preto nesúhlasí s námietkou žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil sporné a nesporné tvrdenia strán sporu a na tomto základe rozhodol, keďže žalovaní popreli skutkové tvrdenia ohľadne rozsahu užívania, výšky plnenia a bránenia, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenia žalobkyne treba považovať za sporné. Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal so spornosťou skutkových tvrdení sporových strán.

Tú istú argumentáciu žalobkyňa vzťahovala v súvislosti s nesprávnymi skutkovými zisteniami prvoinštančného súdu o popretí žalovanými, že by niekedy bránili žalobkyni v užívaní spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, kedy vyhodnotil skutkové tvrdenia žalovaných o neprípustnosti určenia výšky uplatneného nároku na základe výšky nájmu porovnateľnej nehnuteľnosti ako popieranie a namietanie samotnej výšky nároku.

Ani s týmto prekrúcaním obrannej argumentácie žalovaných ohľadne výšky uplatneného nároku žalobkyne odvolací súd nesúhlasí, pretože vyslovene namietanie určenia výšky žalovaného nároku a samotné spochybňovanie uplatneného nároku žalobkyňou tak ako vyplýva zo stanoviska žalovaných v žalobe a ich následných vyjadrení je jednoznačne zrejmé, že popierali samotnú výšku nároku a teda nielen určenie výšky uplatneného nároku ako sa snaží žalobkyňa prezentovať odvolaciemu súdu. Preto sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobkyne o nepopieraní výšky nájmu žalovanými a tým pádom považovať skutkové tvrdenia o výške nájmu porovnateľnej nehnuteľnosti v sume 600,- eur v zmysle právnej domnienky podľa za nesporné.

Správne sa preto prvoinštančný súd v bode 29 vyjadril k otázke výšky uplatneného nároku žalobkyne a nepreukázaním dôvodnosti uplatneného nároku.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádzala, že výška nájmov v Trnave musí byť súdu prvej inštancie známa z jeho súdnej praxe ako všeobecne známa skutočnosť, v uvedenom smere odvolací súd poukazuje na tzv. notoriety, teda skutočnosti všeobecne známe podľa , v zmysle ktorého skutočnosti známe súdu z jeho činnosti sú tie, o ktorých sa súd dozvedel v rámci svojej činnosti, najčastejšie pôjde o skutočnosti zachytené v súdnych spisoch, najmä rôzne skutočnosti dôležité pre procesné rozhodnutia. Pokiaľ ide o všeobecne známe skutočnosti, tak tieto sú známe pomerne širokému okruhu ľudí a vedomosť o týchto skutočnostiach možno u bežného, priemerne vzdelaného človeka žijúceho v danom mieste a čase predpokladať. Spravidla pôjde o skutočnosti, ktoré sa týkajú bežného života a sú známe súdu, ako aj stranám sporu a teda nepôjde o skutočnosti, ktoré sú známe len istej komunite. Ohľadne výšky nájmov v Trnave nejde o všeobecne známu skutočnosť tzv. notorietu alebo skutočnosť známu súdu z jeho činnosti, pričom súd nie je orgánom pôsobiacim na trhu realít, ktorým sú známe ceny nehnuteľností a aj výšky nájmov, preto sa žalobkyňa mylne odvoláva na danú skutočnosť, ktorá by mala byť súdu známa z jeho činnosti.

Podľa , vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa , vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Podľa , podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť aj v spoluvlastníctve viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. Znamená to, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle ustanovenia oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden (alebo viacerí) z nich ju užívajú, nie je opodstatnený záver, že vec je užívaná bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom na užívanie veci je spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je podiel na veci reálne vymedzený, ale ide o podiel ideálny. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva, ktorý je osobitne v upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia . Toto právo je nepochybne majetkovej povahy a nemožno ho právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenie (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.11.2009, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 3.7.2012, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 21.2.2013).

V súvislosti s užívaním predmetnej nehnuteľnosti odvolací súd poukazuje na rozporuplné vyjadrenie žalobkyne vo vyjadrení na č. l. 46 a nasl. spisu, kde v článku V. uvádza, že vzhľadom na jednu bytovú jednotku pozostávajúcu z troch izieb a príslušenstva, ktoré je určené na bývanie jednej rodiny, logicky

užívanie nie je možné, teda tým sporuje tvrdenie žalovaných, že neužívajú jej spoluvlastnícky podiel, a že užívajú nehnuteľnosť len do výšky svojho spoluvlastníckeho podielu.

Žalobkyňa v rozsiahlom odvolaní, v ktorom opakovane uvádzala tie isté tvrdenia a odvolacie námietky, sa v podstate snažila spochybniť správnosť postupu prvoinštančného súdu v súvislosti s posúdením sporných a nesporných skutkových tvrdení stranami sporu, čo malo vplyv na vykonanie dokazovania a na dôkaznú povinnosť žalobkyne.

Odvolací súd nesúhlasí s týmito námietkami žalobkyne, považuje ich za nedôvodné už z vyššie uvedených dôvodov.

Za nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým došiel súd prvej inštancie, považovala žalobkyňa aj skutkové zistenie, že žalovaní jej nebránili vo výkone jej práv, ktoré vyplývajú z jej spoluvlastníckeho podielu.

Okresný súd sa v danom skutkovom tvrdení odvolával na výsluchy svedkov I. E. a J. B.. Podľa žalobkyne bránením v užívaní sa rozumie skutočnosť, keď jeden zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom daná právna skutočnosť je objektívnym dôvodom bránenia v užívaní spoločnej veci. S uvedenou totožnou námietkou žalobkyne o bránení zo strany žalovaných sa prvoinštančný súd dostatočne a správne vysporiadal v bode 26 odôvodnenia rozsudku.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že z výsluchu svedkov I. E. a J. B. dospel okresný súd k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že spoluvlastníkovi I. E. nebolo bránené v užívaní spoločnej veci aj zo strany žalovaných a to vzhľadom na protikladné skutkové tvrdenia svedka na výsluchu. Je pravdou, že svedok I. E. sa vyjadroval k bráneniu v užívaní nehnuteľnosti zo strany žalovaných vo vzťahu k jeho osobe, pričom pokiaľ ide o poukaz na sugestívnu otázku zo strany právneho zástupcu žalovaných, tak vychádzajúc zo zápisnice o pojednávaní na č. l. 167 spisu bola položená obdobná otázka aj zo strany právneho zástupcu žalobkyne ohľadne bránenia právnym predchodcom žalovaných danému svedkovi. Z výsluchu svedka J. B. vyplynulo, že žalobkyňa ako jeho matka žalovaných nežiadala o užívanie nehnuteľnosti, svedok popisoval jej zdravotné problémy a to stupeň odkázanosti 5 od roku 2015 a tiež to, že so žalovanými už jeho matka riešiť nechcela. Taktiež žalobkyňa v podanom odvolaní poukazovala na skutočnosť, že otázka užívania nehnuteľnosti nebola riešená so žalovanými vzhľadom na ich prísľub riešenia otázky vyporiadania spoluvlastníctva, preto nemožno mať dôvodne za to a dospieť k inému záveru, než k tomu, ako dospel okresný súd, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej žalovaní bránili v užívaní nehnuteľnosti, ku ktorému má nepochybne spoluvlastnícky podiel.

Tvrdenie žalobkyne o univerzálnej sukcesii žalovanými nie je udržateľné k tvrdeniu, že žalovaní jej bránili v užívaní nehnuteľnosti už len na základe takej skutočnosti, že žili a užívali nehnuteľnosť spoločne s právnym predchodcom a teda ako členovia spoločnej domácnosti s ich právnym predchodcom tým tiež dlhodobo žalobkyni mali brániť vo výkone jej práv. Univerzálnu sukcesiu nemožno vzťahovať na konanie právneho predchodcu žalovaných a jeho postoj vo vzťahu k žalobkyni tak ako uvádzala, pričom žalovaní sú nositeľmi práv a povinností k spoločnej nehnuteľnosti od momentu smrti právneho predchodcu, ktorým nadobudli spoluvlastnícke podiely a zodpovedajú len za svoje konanie, preto nezodpovedajú za konanie svojho právneho predchodcu.

Ďalšia námietka žalobkyne týkajúca sa odôvodnenia v bode 33 rozsudku, predstavujúca novoty v súvislosti s podaním žaloby na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, je podľa odvolacieho súdu pre prejednávanú vec bez právneho významu, pretože nejde o takú skutočnosť a teda dôkaz, ktorý by mal relevanciu k prejednávanej veci. Nad rámec uvedeného však odvolací súd dodáva, že žalobkyni nič nebránilo domáhať sa vysporiadania spoluvlastníckeho vzťahu už s právnym predchodcom žalovaných, tvrdenie žalobkyne o objektívnej nemožnosti podania predmetnej žaloby skôr, nie je podľa odvolacieho súdu opodstatnené.

Keďže okresný súd nevzhliadol dôvodnosť základu uplatneného nároku, bolo nadbytočným zaoberať sa samotnou výškou uplatneného nároku. Odvolací súd však dodáva, že pokiaľ ide o výšku náhrady, táto závisí od konkrétnych okolností veci a nemôže byť len automaticky určená na základe stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu v rozhodnom období a v čase. V prejednávanej veci však bez preukázania aj výšky dôvodnosti nároku žalobkyňou dôkazmi.

K námietke nevykonania dôkazu ohliadky okresným súdom, odvolací súd poukazuje na netrvanie žalobkyne na danom dôkaze, čoho dôkazom je skutočnosť obsiahnutá v zápisniciach z pojednávania (viď. v zápisnici na č. l. 169, 170 spisu), že nemala návrhy na doplnenie dokazovania.

Odvolací súd však poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu napr. sp. zn. , , , , v ktorých vyslovil, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, k overeniu alebo vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s a SR, garantujúcimi strane sporu právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.

Okresný súd sa však napriek absencii návrhov sporových strán na doplnenie dokazovania vyjadril k nevykonaniu dôkazov v bode 30 odôvodnenia rozsudku.

Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za irelevantné, preto bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa , ako vecne správny potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. v spojení s , z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. . V tomto prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní, zásadne by teda mali nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovaným v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrili, odvolací súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).