Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_38C-46-2019.pdf
PDF · 140.27 KB
Case nature
Area
Subarea
38C/46/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudkyňou Mgr. Lindou Anovčinovou v spore žalobkyne: D. Q., V.. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXXX/XX, B., zastúpená: JUDr. Norbert Štrba, advokát, so sídlom Radlinského 6, Trnava, IČO: 50 508 741, proti žalovaným: X/ D. T., V.. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. T. XXXX/XX, B., 2/ F. T., V.. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. T. XXXX/XX, B., 3/ K. T., V.. XX.XX.XXXX, trvale bytom H.Á. T. XXXX/ XX, B., žalovaní v 1. až v 3. rade zastúpení: Jóža a partneri, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Sládkovičova 7, Nitra, IČO: 53 815 963, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade m a j ú voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 15.10.2019 domáhala voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade (ďalej spolu aj ako „žalovaní“) zaplatenia sumy vo výške 6.240,- Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % z uvedenej sumy od 10.09.2019 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. V žalobe uviedla, že od roku 1993 je spoluvlastníčkou nehnuteľností v podiele 7/16 zapísaných na LV XXXX, Q..Ú.. B., parcely registra „A., a to parcela č. XXXX, vo výmere 379 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcela č. XXXX, vo výmere 20 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcela č. XXXX, vo výmere 406 m2, druh pozemku záhrada a stavba s.č. XXXX, postavená na parcele č. XXXX, druh stavby rodinný dom (ďalej aj ako „nehnuteľnosť“). Spoluvlastnícky podiel žalobkyne v nehnuteľnosti dlhodobo užívajú žalovaní na základe dohody so žalobkyňou. Žalobkyňa dostávala pravidelné platby za užívanie jej podielu uvedenej nehnuteľnosti od roku 2001 až do roku 2011, odkedy nedostáva žiadne platby ako úhradu za užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Žalobkyňa sa preto obrátila na žalovaných predsúdnou výzvou dňa 08.07.2019 za účelom dobrovoľného uhrádzania svojich platieb za užívanie uvedených nehnuteľností. Na túto výzvu jej odpovedali žalovaní negatívne a popreli jej nároky na úhradu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa mala za to, že zo strany žalovaných užívaním jej podielu v predmetnej nehnuteľnosti bez náhrady, dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Na základe prieskumu trhu vykonaných žalobkyňou sa cena prenájmu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tejto žaloby, pohybuje približne na hodnote 600,- Eur mesačne. Podľa žalobkyne tak dochádza k obohacovaniu na jej úkor zo strany žalovaných sumou 260,- Eur mesačne, čo zodpovedá približne 7/16, výšku jej podielu, zo sumy 600,- Eur. Žalobkyňa preto požaduje od žalovaných úhradu sumy 6.240,- Eur, čo predstavuje sumu za užívanie jej podielu predmetnej nehnuteľnosti za posledné dva roky. Ako dôkazy žalobkyňa súdu predložila Výzvu na úhradu náhrady za užívanie nehnuteľností zo dňa 08.07.2019, Odpoveď zo dňa 22.07.2019, výpis z LV č. XXXX zo dňa 15.10.2019, poštové poukážky za obdobie od 01/2002 do 11/2010.
2. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 06.03.2020 nárok žalobkyne popreli a nároky uplatnené žalobou považovali za nedôvodné a bez riadnej špecifikácie. Uviedli, že žalobkyňa sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, avšak ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu. Nevyhnutným predpokladom nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Takýto nárok nevzniká v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Ďalej argumentovali tým, že žalobkyňa podanou žalobou nerieši stav právnej neistoty a vyhovenie žalobe by mohlo mať za následok udržiavanie tohto stavu a vznik ďalších sporov za ďalšie obdobie užívania nehnuteľnosti, čo je rozporné s dobrými mravmi. Z podanej žaloby nie je vôbec preukázané tvrdenie žalobkyne, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel a či vôbec užívajú jej podiel na veci. Žalobkyňa ničím nepreukázala, že by jej bolo v užívaní jej podielu akýmkoľvek spôsobom bránené. Neužívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou nie je spôsobené konaním žalovaných (užívaním jej podielu nad rámec ich vlastných podielov), ale je spôsobené len rozhodnutím žalobkyne a jej pasivita nemôže byť podkladom pre žalobu. Popreli skutočnosť, že by žalobkyňa dostávala pravidelné platby za užívanie nehnuteľnosti až do roku 2011 na základe dohody so žalovanými. Nakoľko predložené poštové poukážky sú od predchádzajúceho spoluvlastníka nehnuteľnosti (brata žalobkyne) na základe dohody o vyporiadaní spoluvlastníctva, o ktorej prebieha konania na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 27C/256/2015. Žalovaní boli toho názoru, že žaloba je nedôvodná, požadovanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňou je v rozpore s dobrými mravmi a jeho priznanie by bolo šikanóznym výkonom vlastníckeho práva. Navrhli, aby súd žalobu zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania. Ako dôkazy žalovaní k vyjadreniu priložili Čestné vyhlásenie D. T. zo dňa 08.09.2014, Čestné vyhlásenie X. L. zo dňa 01.06.2015, Čestné vyhlásenie H. L. zo dňa 01.06.2015.
3. Žalobkyňa v replike doručenej súdu dňa 18.05.2020 poukázala na to, že tvrdenia žalovaných nezodpovedajú skutkovému stavu, nakoľko podľa LV č. XXXX, Q..Ú.. B., je zrejmé, že žalovaní nie sú v spoluvlastníckom vzťahu k žalobkyni a k nehnuteľnostiam, ktorých užívanie je predmetom tohto sporu. Žalovaní nemajú žiadny spoluvlastnícky podiel na predmetnom súbore nehnuteľností. Ich tvrdenia, že žalobkyňa sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia ako podielový spoluvlastník voči druhému spoluvlastníkovi, a že nie je žalobkyňou preukázané, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel nezodpovedajú skutočnosti. Žalovaní sú vo vzťahu k žalobkyni v právnej pozícii užívateľov jej spoluvlastníckeho podielu bez právneho dôvodu. Nie je možné použiť ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale ich konanie možno považovať za bezdôvodné obohatenie. Predmetnou nehnuteľnosťou je jedna bytová jednotka pozostávajúca z troch izieb, kuchyne, WC a kúpeľne, priľahlého dvora a pozemku, určená pre bývanie jednej rodiny a veľkosť podielu žalobkyne, ktorý tvorí 7/16, t. j. 43,75%, to logicky nie je možné. Zavádzajúce a nepravdivé je tým pádom aj tvrdenie žalovaných, že prístup k podielu žalobkyne využívajú výlučne z dôvodov zachovania nehnuteľnosti, jej údržby a opráv. Pri výške podielu žalobkyne 7/16 je rovnako nemožné, aby žalovaní využívali podiel žalobkyne len na údržbu a opravy nehnuteľnosti. V konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp.zn.27C/256/2015 o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti sa F. T. (zosnulý člen spoločnej domácnosti, manžel žalovanej v 1. rade a otec žalovaných v 2. a 3. rade) ako vlastník spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti vo výške 7/16, sa domáha určenia jeho podielu vo výške 14/16. Ako člen spoločnej domácnosti so žalovanými v 1. až 3. sa považuje za vlastníka podielu vo výške 14/16 na predmetnej nehnuteľnosti, t.j. má za to, že mu prináleží aj podiel žalobkyne nakoľko jej ho vyplatil. Ak sa považuje niekto za vlastníka podielu žalobkyne vo výške 7/16 a má ho za svoj, je normálne že ho on aj členovia jeho spoločnej domácnosti užívajú a vykonávajú svoje vlastnícke práva bez akýchkoľvek obmedzení. Samotné čestné prehlásenie žalovanej č. 1, kde potvrdzuje výplatu podielu žalobkyni a z toho vyplývajúcu skutočnosť nakladania s jej podielom ako s vlastným. Na základe uvedených skutočností a dôkazov má žalobkyňa za preukázané, že žalovaní užívajú jej spoluvlastnícky podiel. Žalobkyňa obdržiavala platby počas 10 rokov a mala za to, že sa jednalo o náhradu za užívanie, za čo vlastníkovi predmetného spoluvlastníckeho podielu aj poďakovala listom zo dňa 19.02.2001. Je logické, že nakoľko už niekoľko rokov k týmto
úhradám neprichádza a žalovaní sa navyše správajú ako vlastníci predmetného podielu žalobkyne, chce žalobkyňa náhradu za užívanie. O náhradu za užívanie žiadala žalobkyňa svojimi Výzvami k úhrade nájomného za neobmedzené užívanie nehnuteľnosti zo dňa 25.04.2012 a opakovanou výzvou zo dňa 10.07.2012, z čoho jednoznačne vyplýva, že predmetný stav trvá už dlhodobo. Poprela, že by žalobkyňa nekonala vo veci vyporiadania podielového spoluvlastníctva ako takého, nakoľko ponúkla v roku 2012 odpredaj svojho podielu p. F. T. a p. Y. T., za úhrnnú cenu 75.000,- Eur, čo však p. F. T. odmietol a podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nesúhlasila s tvrdením, že uplatňovanie práv prináležiacich jej z titulu vlastníctva spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti je považované žalovanými za šikanózne a v rozpore s dobrými mravmi, vzhľadom na skutočnosť že zo strany žalobkyne boli urobené kroky, aby došlo k dohode, ale vždy došlo len k neakceptovaniu jej nárokov a spochybňovaniu vlastníctva jej spoluvlastníckeho podielu. Ako dôkazy žalobkyňa priložila Zápisnicu z pojednávania sp.zn. 27C/256/2015 zo dňa 04.04.2016, List - poďakovanie žalobkyne za úhradu nájomného zo dňa 19.02.2001, Výzva k úhradám nájomného za neobmedzené užívanie nehnuteľnosti zo dňa 25.04.2012, Výzva k úhradám nájomného za neobmedzené užívanie nehnuteľností - opakovaná výzva, pokus o zmier zo dňa 10.07.2012, Výzva podielovým spoluvlastníkom k uzatvorení dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva zo dňa 31.07.2012.
4. Žalovaní v duplike doručenej súdu dňa 19.06.2020 poukázali na to, že podľa LV č. XXXX, Q..Ú.. B. je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností F. T., V.. XX.XX.XXXX v podiele 7/16 z celku. Vzhľadom k tomu, že menovaný dňa XX.XX.XXXX zomrel, v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka nadobudli v plnej miere jeho práva a povinnosti dňom smrti dedičia, ktorými sú aj žalovaní v 1. až 3. rade. Žalovaní nesúhlasili s tvrdením žalobkyne, že nie je logicky možné užívanie nehnuteľnosti len vo výške spoluvlastníckeho podielu, nakoľko sa jedná o jednu bytovú jednotku a priľahlý dvor a pozemky, nakoľko žalobkyňa vie, že má už celé roky vyhradenú ňou určenú podkrovnú izbu tzv. manzardku, ktorú žalovaní vôbec neužívajú, aby v prípade záujmu, ktorý však zatiaľ neprejavila, mohla kedykoľvek využívať svoje spoluvlastnícke právo, rovnakým spôsobom ako aj ostatní spoluvlastníci. Keďže priestory nie sú geometrickým plánom rozdelené, žalobkyňa nemôže tvrdiť, že žalovaní užívajú jej podiel. Žalobkyňa vôbec nepreukázala, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel a či vôbec užívajú jej podiel na veci. Žalobkyňa ničím nepreukázala, že by jej bolo v užívaní jej podielu akýmkoľvek spôsobom bránené. Neužívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou nie je spôsobené konaním žalovaných, ale je spôsobené len rozhodnutím žalobkyne a jej pasivita nemôže byť podkladom pre žalobu. V prejednávanej veci nič nebráni žalobkyni, aby sa tiež podieľala na svojom užívacom oprávnení. V prípade, že žalobkyňa nemá záujem svoje spoluvlastnícke právo využívať, nie je to dôvod na podanie žaloby na bezdôvodné obohatenie voči žalovaným. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva právo spoluvlastníka, domáhať sa bezdôvodného obohatenia voči ostatným spoluvlastníkom v prípade, ak on svoj podiel neužíva, bez toho, aby mu v tom spolupodielnik bránil. Na právo z bezdôvodného obohatenia v tomto prípade zákonom požadované podmienky v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie sú splnené.
5. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 08.12.2020 rozšírila žalobu a zmenila právnu kvalifikáciu s odôvodnením, že žalovaní v čase podania žaloby neboli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, Q..Ú.. B., ale vystupovali ako užívatelia predmetných nehnuteľností zapísaných na LV XXXX, Q..Ú.. B. a účastníci dedičského konania po zosnulom F. T., V.. XX.X.XXXX, ktorý bol spoluvlastníkom v podiele vo výške 7/16 na predmetnej nehnuteľnosti, pozostávajúcej z rodinného domu s dvorom a záhradou. V tomto momente sú žalovaní, každý z nich podielovým spoluvlastníkom v podiele 7/48 na predmetnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, Q..Ú.. B.. Žalobkyňa ďalej rozporovala tvrdenie žalovaných, že si žalobkyňa „určila“ k užívaniu akúkoľvek podkrovnú izbu, resp. manzardku. Toto tvrdenie je nie len nepravdivé a zavádzajúce, ale zároveň aj nelogické a nerealizovateľné s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa je osoba dlhodobo imobilná, má problémy s kolenami, vek XX rokov, a z dôvodu svojej imobilnosti je držiteľkou preukazu ŤZP od roku 2001. Od roku 2014 používala pri chôdzi dve švédske barly a od roku 2016 chodila už len s posuvným chodítkom. Od roku 2018 je na invalidnom vozíku. Žalobkyňa nemá od domu ani brány kľúče od doby, keď zomrela matka žalobkyne, t. j. od roku 2001. Keď žalobkyňa prechádzala v minulosti okolo domu, ktorého je spoluvlastníkom, tak jej žalovaný v 2. rade opakovane vulgárne nadával a urážal ju. V kontexte s uvedeným tvrdenie žalovaných, že žalobkyňa neužíva svoj spoluvlastnícky podiel na základe vlastného rozhodnutia a že „ nič nebráni žalobkyni, aby sa tiež podieľala na svojom užívacom oprávnení“ pri znalosti objektívnej situácie, má žalobkyňa za to , že tieto tvrdenia sú vyslovene účelové a zavádzajúce. Žalobkyňa ďalej argumentovala tým, že veľkosť spoluvlastníckeho podielu
žalovaných úhrnne je 7/16, čo je menší podiel, ako polovica. Otázka, akým spôsobom sa má užívať predmetná nehnuteľnosť, kto ju má užívať, je bezpochyby otázka hospodárenia so spoločnou vecou. Užívať predmetnú nehnuteľnosť je možné len na základe dohody, ku ktorej musí dôjsť nadpolovičnou väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Na základe takejto dohody medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaných, užívali žalovaní predmetnú nehnuteľnosť od roku 2001 do roku 2011, pretože podiel právneho predchodcu žalovaných je vo výške 7/16 a žalobkyne vo výške 7/16, spolu 14/16, čo je zrejmá nadpolovičná väčšina, ktorou sa títo dohodli na hospodárení s predmetnou nehnuteľnosťou, pričom táto sa stala miestom užívania žalovaných za účelom uspokojovanie bytovej potreby a žalobkyňa dostávala platby za užívanie jej podielu. Po roku 2011 nedošlo k dohode medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaných, a odvtedy títo užívajú nehnuteľnosť bez akejkoľvek dohody. Dôkazom nesúhlasu žalobkyne s užívaním nehnuteľnosti žalovanými sú výzvy z roku 2012 na úhradu odplaty za užívanie jej podielu. Podiel žalovaných je menší ako 1/2, takže v zmysle § 139 ods. 2 spolu s § 137 ods. 1 OZ, títo nemôžu samostatne prijímať žiadne rozhodnutia ohľadne hospodárenia s predmetnou nehnuteľnosťou. Tým pádom všetky tvrdenia žalovaných o tom, že jednostranným rozhodnutím vyčlenili manzardku, teda podkrovnú izbu žalobkyni, aby ju užívala, nemajú oporu v zákone. Spoločnou vecou, t. j. predmetnou nehnuteľnosťou, ktorá predstavuje dom s.č. XXXX s dvorom a záhradou, zapísanými na LV XXXX, katastrálne územie B., môžu spoluvlastníci rozhodovať v otázkach hospodárenia len na základe rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny počítanej podľa veľkosti ich podielov. Žalovaní užívajú spoločnú vec bez akejkoľvek dohody a právneho dôvodu, pretože predpokladom užívania veci je dohoda spoluvlastníkov, prípadne rozhodnutie súdu, ktoré by určovalo, že žalovaní môžu vec užívať. K takejto dohode po roku 2011 nedošlo, ani sa žalovaní nedomáhali pred súdom, aby ich žalobkyňa oprávnila na užívanie spoločnej veci. Žalovaní sú z hľadiska právneho stavu v pozícii akejkoľvek tretej osoby užívajúcej predmetnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že v roku 2012 ponúkla podiel právnemu predchodcovi žalovaných na odkúpenie. Žalobkyňa by sa mohla domáhať rozhodnutia súdu podľa § 139 ods. 2 OZ, aby určil kto má spoločnú vec užívať a za akú odmenu, ale takisto sa mali z hľadiska právnej istoty takéhoto rozhodnutia domáhať žalovaní, nakoľko títo užívajú spoločnú vec svojvoľne. Žalobkyňa je toho názoru, že by nebolo účelné, aby súd rozhodoval vo veci podľa § 139 ods. 2 OZ, nakoľko je zrejmé, že spoluvlastníci sa nevedia dohodnúť, a takéto rozhodnutia súdu by mali byť len výnimočné a jednorazové, a nie suplovať nemožnosť dohôd spoluvlastníkov tam, kde spoluvlastníctvo nefunguje. Naopak, v tomto konkrétnom prípade by prichádzala do úvahy negatórna žaloba o vypratanie veci podľa § 126 ods. 1 OZ, ktorou by sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným, aby sa zdržali zásahov do jeho vlastníckeho práva, nakoľko žalovaní užívajú spoločnú vec bez oprávnenia, v rozpore s § 139 ods. 2 OZ. Žalobkyňa zdôraznila, že nemá záujem na zotrvávaní v spoluvlastníckom vzťahu a má záujem o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, ale takéto podanie na súd doposiaľ nepodala, nakoľko by bolo prerušené konanie pred Okresným súdom Trnava, sp. zn. 27C/256/2015, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, kde sa žalovaní domáhajú určenia podielu žalobcu za svoj. Žalobkyňa zdôraznila, že žiada úhradu od žalovaných len od septembra 2017 a mohla žiadať úhradu od roku 2012, odkedy žalovaní užívajú nehnuteľnosť svojprávne. Namietala tvrdenie žalovaných, že títo nebránia vo výkone práv vyplývajúcich z vlastníctva spoluvlastníckeho podielu. Poukázala na to, že predmetnou nehnuteľnosťou je jedna bytová jednotka pozostávajúca z troch izieb, kuchyne, WC, kúpeľne a podkrovnej manzardy, priľahlého dvora a pozemku, určená pre bývanie jednej rodiny a veľkosť podielu žalobkyne, ktorý tvorí 7/16 (t. j. 43,75%), takže logicky žalovaní nemôžu vykonávať svoje práva bez toho, aby zasahovali do výkonu práv žalobkyne. Navrhla vykonanie dôkazov obhliadkou nehnuteľnosti na LV č. XXXX, Q..Ú.. B. a predloženie kolaudačného rozhodnutia k rodinnému domu dom s.č. XXXX s dvorom a záhradou, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, katastrálne územie B.. Z doposiaľ uvedených dôvodov, vzhľadom na plynutie času od podania žaloby, rozšírila žalobkyňa svoju žalobu o sumu 3.640,- Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % z uvedenej sumy od 10.11.2020 do zaplatenia, ktorá suma zodpovedá 14 mesiacom za užívanie spoločnej veci žalovanými nad rámec veľkosti spoluvlastníckeho podielu (za obdobie od 10.9.2019 do 10.11. 2020).
6. Žalovaní v podaní doručenom súdu dňa 07.01.2021 vyjadrili nesúhlas s právnymi a skutkovými tvrdeniami žalobkyne. Žalovaní nesúhlasili so zmenou žaloby, nakoľko sa nejedná len o zmenu právnej kvalifikácie, ale o úplne iný predmet konania, nakoľko žalobkyňa požaduje plnenie vyplývajúce z iného vzťahu ako popísala v žalobe. Žalobkyňa žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala, že žalovaní užívajú jej podiel, a to aj vzhľadom na tú skutočnosť, že vôbec nevie konkretizovať svoj podiel, ktorý síce matematicky vyčísľuje, avšak nepreukázala, ktorá konkrétna časť nehnuteľnosti je jej, a teda užívaná žalovanými. Namietali, že manzarda nebola vyčlenená jednostranným určením žalovaných,
ale bola užívaná žalobkyňou na základe dohody s právnym predchodcom žalovaných ešte v dobe, kedy žalobkyňa uplatňovala svoje spoluvlastnícke práva. Táto dohoda nebola nikdy zrušená a žalovaní ju preto považujú za platnú. Žalobkyňa aj po úmrtí jej matky v roku 2001 užívala záhradu patriacu k nehnuteľnosti po dobu, kým bola fyzicky schopná a mala do nehnuteľnosti neobmedzený prístup. To, že jej fyzické zdravie neumožňuje využívať spoluvlastnícke práva ju neoprávňuje na podanie žaloby na náhradu jeho nevyužívania. Namietali tiež určenie výšky žalovaného nároku, nakoľko v zmysle matematiky je možné určiť, že výška nájomného by bola xy EUR za meter štvorcový, resp. za celý dom, avšak vôbec nie je zohľadnená tá skutočnosť, že sa jedná o užívanie spoluvlastníckeho podielu, a teda je jeho prenájom na užívanie obmedzený a tým aj v nižšej cene. Určovanie hodnoty užívania spoluvlastníckeho podielu na základe cien nájmu je neprípustné, keďže sa nejedná o nájomný vzťah a žalobkyňa, by nebola nikdy schopná uvedený nárok žiadnym spôsobom dosiahnuť, nakoľko ako sama tvrdí taktiež nie je väčšinovou vlastníčkou, a tak nemôže určovať výšku nájmu sama bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov, s ktorými by dosiahla väčšinu. Zopakovali, že nevyhnutným predpokladom nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu, tak, že užívanie tým, kto si nárok uplatňuje, nie je možné. V tomto prípade nič nebráni žalobkyni, aby sa tiež podieľala na svojom užívacom oprávnení. V prípade, že žalobkyňa nemá záujem svoje spoluvlastnícke právo využívať, nie je to dôvod na podanie žaloby na náhradu za užívanie zo strany ostatných spoluvlastníkov. Zdôraznili, že žalobkyňa mala a má možnosť využiť právne inštitúty, ktoré zákon pre spoluvlastnícke práva určuje, ale žiaden doteraz nevyužila, čím nepreukázala, že by sa nehnuteľnosť využívala v rozpore s jej vôľou. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva právo spoluvlastníka, domáhať sa náhrady voči ostatným spoluvlastníkom v prípade, ak on svoj podiel neužíva, bez toho, aby mu v tom spolupodielnik bránil.
7. Žalobkyňa podaním zo dňa 30.11.2021 opätovne rozšírila žalobu o sumu 3.120,- Eur spolu s ročným úrokom z omeškania 5% ročne z uvedenej sumy od 11.11.2021 do zaplatenia. Uviedla, že suma zodpovedá obdobiu 12 mesiacov, kedy žalovanej nie je umožnené užívanie spoločnej nehnuteľnosti, t.j. obdobiu od 11.11.2020 do 11.11.2021.
8. Okresný súd Trnava uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 15.02.2022 pripustil zmenu žaloby, ktorou sa žalobkyňa po pripustení zmeny žaloby domáha, aby súd uložil žalovaným v 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu vo výške 6.240,- Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % z uvedenej sumy od 10.09.2019 do zaplatenia, sumu vo výške 3.640,- Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % z uvedenej sumy od 10.11.2020 do zaplatenia a sumu vo výške 3.120,- Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % z uvedenej sumy od 11.11.2021 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
9. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom strany v rámci svojich prednesov zotrvali na argumentoch, ktoré prezentovali súdu vo svojich písomných podaniach, vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a písomnými podaniami sporových strán, listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, ako aj výpoveďami svedkov Y. T. D. Ľ. Q. a výpoveďou žalovaného v 2. rade, keď na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav.
10. Žalobkyňa a žalovaní v 1. až 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX Y. Q..Ú.. B., pričom žalobkyňa je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 7/16 a každý zo žalovaných o veľkosti 7/48, t.j. žalovaní spolu vlastnia podiel o veľkosti 7/16. Žalovaní v 1. až 3. rade nadobudli svoje spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach titulom nástupníctva po ich právnom predchodcovi, F. T., právoplatnosťou uznesenia sp.zn. 21D/63/2018, dňa 03.08.2020. Žalobkyňa výzvou na úhradu náhrady za užívanie zo dňa 08.07.2019 vyzvala právnu zástupkyňu žalovaných na úhradu alikvotnej časti ako odplaty za užívanie nehnuteľností, a to vo výške 220,- Eur mesačne odo dňa prevzatia zásielky, ako aj odplatu za 2 roky užívania nehnuteľnosti v celkovej výške 5.280,- Eur. Žalovaní listom zo dňa 22.07.2019 s úhradou nesúhlasili, nakoľko z nehnuteľnosti nemajú žiadne úžitky a v jej užívaní žalobkyni nijakým spôsobom nebránili a ani nebránia.
11. Z výsluchu svedka Y. T. vyplýva, že žalobkyňa je jeho tetou a žalovaní sú pozostalí po jeho ujovi. V nehnuteľnosti bol ešte, keď žila jeho babka. Podkrovná izba vtedy nemala kúpeľňu, nebola obývateľná, bolo to len podkrovie, nebolo tam nič. Viedli tam strmé schody, že aj mladý človek má problém vyjsť hore.
WC bolo dole pod schodmi na prízemí. Dohoda o užívaní nehnuteľnosti medzi ním a žalobkyňou a ani žalovanými nebola. Pokúšal sa v minulosti dohodnúť s právnym predchodcom žalovaných, avšak nebolo možné sa s ním dohodnúť. Užívať nehnuteľnosť nemohol, právny predchodca žalovaných mu neumožnil užívať ani garáž, keď túto chcel prenajať kamarátovi. Konkrétnu časť nehnuteľnosti, ktorá je jeho nevie určiť, vlastní 1/8 celej nehnuteľnosti. Naposledy sa pokúšal o dohodu, keď zomrel právny predchodca žalovaných, komunikoval vtedy so žalovanou v 1. rade a žalovaným v 2. rade. Uviedli, že nehnuteľnosť bude treba asi predať a či by nejaký čas ešte nepočkal. Odvtedy spolu o tom nekomunikovali. V predmetnej nehnuteľnosti bol asi 3 roky pred úmrtím právneho predchodcu žalovaných. Nemohol chodiť po dome, ani sa o to nesnažil, vždy keď niečo riešili, boli v kuchyni. Inde nebol. Nehnuteľnosť ako ju opísal, vyzerala nezmenená a tak si ju pamätal ešte z dávnejšej minulosti. V užívaní nehnuteľnosti žalovanými mu bránené nebolo. Snažil sa dohodnúť ešte s právnym predchodcom žalovaných. S ním sa nedohodol. Právnym predchodcom žalovaných mu ale bolo bránené v užívaní nehnuteľnosti.
12. Z výsluchu Ľ. Q., syna žalobkyne vyplýva, že podkrovná miestnosť má katastrofálny prístup. Miestnosť je malá, kúrenie tam je, ale v miestnosti bol len starý gauč. Hygienické zariadenie tam nebolo. Naposledy videl nehnuteľnosť minulý rok v lete, ale len zvonku. Nehnuteľnosť pôsobí schátralejšie. Dohoda o užívaní medzi spoluvlastníkmi nebola, nakoľko s právnym predchodcom žalovaných sa nedalo dohodnúť. Naposledy bol s rodinou žalovaných v kontakte, keď žila jeho stará mama, ktorá zomrela v roku 2000. Naposledy bol v nehnuteľnosti v roku 2000. Jeho matka, žalobkyňa, žiadala právneho predchodcu žalovaných o užívanie nehnuteľnosti telefonicky, žiadala ho viackrát. Bol pri jednom telefonáte, keď žiadala o užívanie záhrady. A pri dvoch telefonátoch, keď právny predchodca žalovaných kontaktoval žalobkyňu, keď bol evidentne pod vplyvom alkoholu a vyhrážal sa jej. Bolo to niekedy okolo roku 2014 - 2016. Nepočul čo hovoril právny predchodca žalovaných. Žalovaných jeho matka nežiadala o užívanie nehnuteľnosti. Nebolo to možné z dôvodu, že ich právny predchodca zomrel v roku 2017 a dokým nebolo ukončené dedičské konanie nevedela, kto bude právnym nástupcom. Neurobila to kvôli tomu, že vedela, že tam bude taký istý postoj zo strany žalovaných ako bol zo strany ich právneho predchodcu. Nechcela to so žalovanými už riešiť z toho dôvodu, že žalovaný v 3. rade sa jej mal v minulosti vyhrážať, bol voči nej vulgárny. Bolo to v roku 2013 a mal jej povedať, že je bosorka stará.
13. Z výsluchu žalovaného v 2. rade vyplýva, že so žalobkyňou sa naposledy stretol niekedy okolo roku 2000, najneskôr v roku 2004. So žalobkyňou žiadnym spôsobom nekomunikovali, ani ona s nimi. Nekomunikovali ani s nikým z jej rodiny. Od konca roku 2019 žije so svojou priateľkou v I.. Od roku 2020 je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Medzi žalovanými a žalobkyňou nebola žiadna komunikácia, prebehla však písomná komunikácia, keď reagovali na písomné výzvy žalobkyne. Výzvy sa týkali náhrady za užívanie nehnuteľnosti. Žalobkyňa ho nežiadala, že chce nehnuteľnosť užívať. O výzvach zo strany žalobkyne, ktoré mali byť zasielané jeho otcovi, právnemu predchodcovi žalovaných. O konaní o určenie vlastníctva, ktoré sa viedlo medzi žalobkyňou a ich právnym predchodcom informovaný bol, nevedel však o detailoch tohto konania.
14. Podľa § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
15. Podľa § 136 ods. 1 a 2 OZ, vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi.
16. Podľa § 137 ods. 1 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
17. Podľa § 139 ods. 2 OZ, o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.
18. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
19. Podľa § 456 prvá veta OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
20. Podľa § 458 ods. 1 OZ, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
21. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 13.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.240,- Eur od 10.09.2019 do zaplatenia, zo sumy 3.640,- Eur od 10.11.2020 do zaplatenia a zo sumy 3.120,- Eur od 11.11.2021 do zaplatenia. Žalobkyňa si nárok na zaplatenie uvedenej sumy uplatňuje za obdobie posledných 2 rokov od podania žaloby dňa 15.10.2019 a následne za obdobie od 10.09.2019 do 10.11.2020 a za obdobie od 11.11.2020 do 11.11.2021) na tom skutkovom základe, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť, ktorej sú strany sporu podielovými spoluvlastníkmi, nad rozsahu ich spoluvlastníckeho podielu. Strany sporu sa na užívaní spoločnej nehnuteľnosti žalovanými ako podieloví spoluvlastníci nedohodli, preto mala žalobkyňa za to, že žalovaní užívajú jej spoluvlastnícky podiel na danej nehnuteľnosti na rozsah ich spoluvlastníckeho podielu.
22. Obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel je síce vyjadrením vzťahov spoluvlastníkov k ideálnej časti predmetu spoluvlastníctva, avšak premieta sa do faktického výkonu práv a povinností vyplývajúcich z tohto vzťahu v rozsahu spoluvlastníckych podielov. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle ustanovenia § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak neumožňujú niektorému zo spoluvlastníkov existujúce pomery plnú realizáciu tohto práva, patrí mu za to zodpovedajúca náhrada. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Treba zdôrazniť, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov.
23. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s ustanovením § 123 OZ, t.j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný.
24. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa a žalovaní v 1. až v 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie B.. Žalovaní v 1. až v 3. rade nadobudli predmetnú nehnuteľnosť po ich právnom predchodcovi,
z dôvodu jeho úmrtia, na základe uznesenia sp.zn. 21D/63/2018, Dnot 78/2018, právoplatného dňa 03.08.2020. Súd mal tiež za preukázané, že medzi sporovými stranami neexistovala dohoda o užívaní spoločnej veci. Žalobkyňa vyzvala žalovaných listom zo dňa 08.07.2019 na úhradu sumy 5.280,- Eur ako odplatu za2 roky užívania nehnuteľnosti, ako aj sumy vo výške 220,- Eur ako odplatu za alikvotnú časť užívania spoločnej nehnuteľnosti. Súd nemal za sporné, že nehnuteľnosť žalobkyňa neužíva. Nebolo sporným ani to, že nehnuteľnosť bola užívaná žalovanými v 1. až v 3. rade najmenej do decembra 2019. Nebolo tiež sporné, že žalovaní v 1. a v 3. spoločnú nehnuteľnosť užívajú. Sporným medzi stranami bolo či žalovaní v 1. až 3. rade užívajú predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a či žalobkyni v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti bránia. Sporným bola aj výška náhrady uplatnenej žalobkyňou. Súd preto zameral dokazovanie na preukázanie sporných skutočností.
25. Základom argumentácie žalobkyne ohľadom ňou uplatňovaného nároku na zaplatenie žalovanej sumy bolo skutkové tvrdenie, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť, ktorej sú podielovými spoluvlastníkmi, pričom ona spoločnú nehnuteľnosť užívať nemôže. Zo strany žalovaných je z užívania spoločnej nehnuteľnosti vylučovaná. Obrana žalovaných spočívala v tvrdení, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by jej bolo z ich strany bránené v užívaní spoločnej nehnuteľnosti a ani to, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel. Namietali tiež určenie výšky žalovaného nároku, ako aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade.
26. Súd uvádza, že dôkazné bremeno na preukázanie uvedených skutkových tvrdení v prvom rade zaťažovalo žalobkyňu, ktorá podanou žalobou svoj nárok voči žalovaným uplatňovala, v zmysle zásady, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak teda žalobkyňa tvrdila, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť v rozsahu nad ich spoluvlastnícky podiel a žalobkyňu z užívania spoluvlastníckeho podielu vylučujú, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie týchto skutočností. Túto povinnosť mala žalobkyňa už pri podaní žaloby. O to viac bolo potrebné z jej strany predložiť, resp. navrhnúť relevantné dôkazy, keď vo vyjadrení k žalobe žalovaní účinne popreli jej skutkové tvrdenia. Žalovaní priamo vo vyjadrení popreli tvrdenia žalobkyne svojou vlastnou argumentáciou. Výslovne popreli, že by niekedy žalobkyni bránili v užívaní spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhla výsluch svedkov, a to ďalšieho spoluvlastnícka Y. T. ako aj syna žalobkyne Ľ. Q.. Po vyhodnotení svedeckých výpovedí v kontexte s predloženými listinnými dôkazmi mal súd za preukázané, že zo strany žalovaných nebolo žalobkyni nijakým spôsobom bránené v užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Obaja svedkovia zhodne uviedli, že žalovanými v 1. až v 3. rade žalobkyni v užívaní spoločnej nehnuteľnosti bránené nebolo. Tvrdili, len to, že v užívaní spoločnej nehnuteľnosti bolo žalobkyni bránené zo strany právneho predchodcu žalovaných. Svedok Ľ. Q. dokonca uviedol, že žalobkyňa priamo žalovaných v 1. až v 3. rade nežiadala o užívanie nehnuteľnosti. Zo svedeckých výpovedí a ani z iných dôkazov nevyplýva, že by žalovaní nejakým spôsobom bránili žalobkyni v užívaní spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu. Vykonaným dokazovaním tiež nebola preukázaná ani tá skutočnosť, že by žalovaní užívali spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, mal súd za to, že neužívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou nie je spôsobené konaním žalovaných, ale len rozhodnutím samotnej žalobkyne. Pasivita žalobkyne v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu, ale v žiadnom prípade nemôže zakladať jej nárok na náhradu za jeho neužívanie.
27. Námietka žalovaného v 2. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie bola dôvodná len čiastočne, keďže ako sám uviedol, predmetnú nehnuteľnosť neužíva od decembra 2019, pričom nárok žalobkyne bol uplatňovaný už za obdobie od augusta 2017. Na námietku žalovaného v 2. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie žalobkyňa nereagovala, z toho dôvodu mal súd skutkové tvrdenie žalovaného v 2. rade o neužívaní spoločnej nehnuteľnosti od decembra 2019 za nesporné. V spojitosti s neunesením dôkazného bremena na preukázaní vzniku samotného nároku zo strany žalobkyne, sa však touto námietkou súd už bližšie nezaoberal, keďže žalobu zamietal aj z iných dôvodov.
28. Podľa názoru súdu sa žalobkyni nepodarilo preukázať opodstatnenosť jej nároku uplatneného v konaní, keď žalovaní nárok žalobkyne uplatnený žalobou považovali za nedôvodný a v celom rozsahu ho popierali. Vykonanými dôkazmi nebolo v spore preukázané tvrdenie žalobkyne o užívaní predmetnej nehnuteľnosti žalovanými nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu ako ani tá skutočnosť, že by zo
strany žalovaných bolo žalobkyni v užívaní jej podielu zo strany žalovaných v 1. až v 3. rade bránené. Neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne malo dopad na výsledok sporu a znamená neúspech žalobkyne v spore.
29. Navyše v prípade, ak by aj žalobkyňa v konaní preukázala vznik nároku na náhradu za neužívanie spoločnej veci (čo podľa názoru súdu nepreukázala z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch; osobitne v odseku 26.), žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala výšku ňou uplatneného nároku. V podanej žalobe len uviedla, že na základe prieskumu trhu sa cena prenájmu nehnuteľnosti ako v prejednávanej veci pohybuje približne na hodnote 600,- Eur mesačne, pričom suma 260,- Eur zodpovedá približne 7/16 podielu. Výška náhrady bola zo strany žalovaných rozporovaná, pričom žalobkyňa samotnú výšku náhrady nijakým spôsobom nepreukázala. Nepostačuje len všeobecné tvrdenie žalobkyne, že k výške dospela na základe prieskumu trhu. Súd potom výšku samotného nároku nemal za preukázanú, keďže len konštatovanie o výške náhrady nie je postačujúce. Potom aj v prípade ak by súd aj mal vznik samotného nároku za preukázaný, nemohol by tento žalobkyni priznať, keďže výška nároku preukázaná v konaní nebola a v tomto smere neboli zo strany žalobkyne predložené a ani navrhnuté žiadne dôkazy. V tomto smere si súd dovoľuje poukázať na ustanovenie § 153 CSP a § 154 CSP a z nich vyplývajúcu koncentráciu konania.
30. Súd dokazovanie vykonaním obhliadky a výsluchom ďalších svedkov, ako aj samotnej žalobkyne nepovažoval za hospodárne, nakoľko neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Navyše na výsluchu svedkov X. L. D. H. L. žalovaní ani netrvali.
31. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v prejednávanej veci, nepreukázala, že by jej žalovaní akýmkoľvek spôsobom bránili v užívaní spoločných nehnuteľností a ani, že žalovaní užívajú spoločnú vec nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu. Súd tiež nemohol nárok žalobkyni priznať aj z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani v časti výšky samotného nároku.
32. Keďže nárok žalobkyne na kompenzáciu za neužívanie spoločnej veci a na stanovenie prináležiacej náhrady nepovažoval súd za dôvodný, žalobu v celom rozsahu zamietol.
33. Nad rámec súd uvádza, že v prípade ak žalobkyňa nemá reálny záujem na užívaní spoločnej nehnuteľnosti, je potrebné prisvedčiť argumentácii žalovaných, že žaloba náhradu za neužívanie spoločnej veci predstavuje uplatňovanie len zodpovednostných nárokov a pre rozumné usporiadanie vzájomných vzťahov medzi stranami je na mieste riešiť otázku zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sporových strán.
34. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
35. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
36. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
37. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
38. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaní v 1. až 3. rade boli v konaní plne úspešní, keďže žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu. To v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaných voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% trov konania. V konaní pritom nebol žalobkyňou tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na uplatnenie § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.