Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 377/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., zastúpenej

advokátom Mgr. V. P., H., vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Michalovce pod sp. zn.

a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. , ako aj čl. 46

ods. 1 v konaní vedenom Okresným úradom Michalovce,

katastrálnym odborom pod sp. zn. Z-224/05 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014

doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia a (ďalej len „“),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených Okresným súdom Michalovce

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) pod sp. zn. , ako aj v konaní vedenom

Okresným úradom Michalovce, katastrálnym odborom (ďalej len „kataster“) pod sp. zn. Z-

224/05. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 5. decembra 2008 podanou

okresnému súdu voči žalovaným L., š. p. (ďalej len „žalovaný“), domáhala náhrady škody,

resp. ušlého zisku za vyťaženú drevnú hmotu na pozemkoch v jej podielovom

spoluvlastníctve, a to vo výške 82 278,43 € s prísl. Platobným rozkazom okresného súdu

sp. zn. z 24. februára 2009 bolo žalobe vyhovené, avšak na základe odporu

podaného žalovaným sa v konaní pokračovalo. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. februára 2012 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-450 z 31. októbra 2013, ktorý sa stal právoplatným 10. januára 2014, bol

rozsudok okresného súdu potvrdený.

V rozpore s tvrdením krajského súdu predmetom žaloby nie je zaplatenie

požadovanej sumy 82 278,43 € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého

žalovanému tým, že neoprávnene vyťažil drevnú hmotu na parcelách v spoluvlastníctve

sťažovateľky v rokoch 2002 až 2007, ale v skutočnosti ide o obchodno-právny vzťah medzi

právnickými osobami, ktorého hlavným predmetom je podnikanie na lesných pozemkoch,

a preto nárok bol uplatnený v zmysle , a to ako náhrada škody –

ušlého zisku. Okresný súd vec prekvalifikoval na občianskoprávny vzťah, a to zrejme preto,

aby sa mohol zaoberať zmluvou z 27. novembra 2007, podľa ktorej malo vlastnícke právo

k lesným pozemkom prejsť na sťažovateľku z J. K. (ďalej len „oprávnená osoba“) ako

reštituentky. Okresný súd potom dospel k názoru, že táto zmluva čo do prevodu práva

na náhradu škody voči povinnej osobe je neurčitá, a preto neplatná v zmysle § 37 ods. 1

. Nárok na náhradu škody voči povinnej osobe je samostatným

nárokom, ktorý si uplatnila oprávnená osoba ako právna predchodkyňa sťažovateľky. Podľa

textu zmluvy v súvislosti s týmto samostatným nárokom bol použitý výraz „včetne“

(správne malo byť vrátane, pozn.), a to vo vzťahu k prvej časti zmluvy, na základe ktorej

boli jej predmetom predovšetkým všetky vlastnícke práva priznané oprávnenej osobe

rozhodnutím Okresného úradu Michalovce, odboru pozemkového, poľnohospodárstva

a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný úrad“) sp. zn. 2003/00157/DZI z 25. februára

2003, ktoré sa stalo právoplatné 13. decembra 2004. Účastníkom zmluvy preto muselo byť

jasné, čo sa myslí pod škodou voči povinnej osobe.

Žalovaný, ktorý má povinnosť fyzicky odovzdať lesné pozemky vlastníkovi, tak

dosiaľ neurobil. Svojvoľne hospodári na cudzom majetku a berie z neho úžitky na úkor

spoluvlastníkov. Všeobecné súdy zhodne skonštatovali, že na katastri prebieha od roku

2005 konanie pod sp. zn. Z-224/05 o záznam vlastníckeho práva oprávnenej osoby

na základe právoplatného reštitučného rozhodnutia a stav je taký, že kataster požiadal

o predloženie identifikácie parciel, keďže v právoplatnom reštitučnom rozhodnutí sú

nehnuteľnosti označené iba pozemnoknižnými údajmi. Hoci oprávnená osoba identifikáciu

predložila ešte v októbri 2007 (prípisom datovaným 6. augusta 2007), k vykonaniu záznamu

nedošlo. Preto sťažovateľka pristúpila k zabezpečeniu záznamu na základe notárskeho

osvedčenia z 11. apríla 2008. Za takýto stav nesie zodpovednosť kataster, a nie

sťažovateľka.

Kataster, okresný súd a krajský súd svojím postupom a rozhodovaním vo svojej

podstate nerešpektovali nadobudnutie vlastníckeho práva na základe záznamových listín,

a to ani na základe reštitučného rozhodnutia, ale ani notárskeho osvedčenia. Právny záver,

podľa ktorého sťažovateľka nemá aktívnu vecnú legitimáciu, a že zmluva z 27. novembra

2007 je neplatná pre dôvody, ktoré v skutočnosti neexistujú, treba považovať za zásah do

označených práv.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20

a , dohovoru a dodatkového protokolu

v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod

sp. zn. , ako aj v konaní vedenom katastrom pod sp. zn.

Z-224/05 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. -450 z 31. októbra

2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež prikázať katastru, aby vo veci

konal, lebo svojou nečinnosťou porušil práva sťažovateľky. Domáha sa aj priznania

primeraného finančného zadosťučinenia v rozsahu 100 000 € voči všeobecným súdom

a 50 000 € voči katastru. Napokon žiada priznať náhradu trov konania vo výške 284,08 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -18 z 25. novembra 2003 vyplýva, že ním

bolo potvrdené rozhodnutie okresného úradu sp. zn. 2003/00157/DZI z 25. februára 2003,

a to na základe návrhu na preskúmanie rozhodnutia podaného žalovaným.

Zo zmluvy „o prevode práv k nehnuteľnostiam z rozhodnutí štátnych orgánov

(nepomenovaná zmluva) - “ uzatvorenej medzi oprávnenou

osobu ako prevodkyňou a sťažovateľkou ako nadobúdateľkou vyplýva, že jej predmetom sú

všetky vlastnícke práva priznané oprávnenej osobe reštitučným rozhodnutím, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 13. decembra 2004, ďalej práva na náhrady za nevydané

nehnuteľnosti, „včetne“ náhrady škody voči povinnej osobe. Ďalej je predmetom prevodu aj

reštitučný nárok na vrátenie vlastníctva uplatnený oprávnenou osobou 1. júna 2004 vrátane

náhrad za nevydaný majetok a všetkých práv s tým spojených.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -412 z 24. februára 2012 vyplýva, že

ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 82 278,43 € s prísl. Podľa

názoru okresného súdu pri prevode vlastníckeho práva platí zásada, že vkladom

vlastníckeho práva do katastra vstupuje nový vlastník do všetkých práv a povinností

pôvodného vlastníka, nevstupuje však do práv pôvodného vlastníka pred podaním návrhu

na vklad, lebo nie je právnym nástupcom predávajúceho. V danom prípade predmetom

prevodu popri prevode vlastníctva nehnuteľnosti bol inter alia aj prevod práva na náhradu

škody voči povinnej osobe. Tento prevod treba považovať za prevod pohľadávky, ku ktorej

dochádza v zmysle ustanovenia a nasl. postúpením

pohľadávky. Postúpením pohľadávky je taká zmena subjektov záväzkového právneho

vzťahu, keď na základe zmluvy medzi doterajším veriteľom – postupcom a treťou osobou –

postupníkom postúpi doterajší veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi,

a to buď za odplatu alebo bezodplatne. Zmluva o postúpení pohľadávky musí mať písomnú

formu, inak je neplatná. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky patrí aj

identifikácia postúpenej pohľadávky. Označenie každej pohľadávky musí zahŕňať riadne

označenie dlžníka a postupcu a popis pohľadávky čo do jej výšky, ako aj čo do skutočností,

na ktorých je založená. Postupovaná pohľadávka v súlade s názorom súdnej praxe musí byť

označená dostatočne určito, teda tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou.

Zo zmluvy z 27. novembra 2007 je zrejmé, že právo na náhradu škody voči povinnej osobe

sa odvíja od reštitučného rozhodnutia okresného úradu z 25. februára 2003. Ustanovenie

zmluvy o práve na náhradu škody voči povinnej osobe treba považovať síce

za zrozumiteľné, nie však za určité. Ani výkladom totiž nemožno zistiť, o aké konkrétne

právo na náhradu škody voči povinnej osobe ide, za aké obdobie, v akej výške a z akého

právneho dôvodu. Zmluvná formulácia je iba všeobecného charakteru a pripúšťa rôznorodý

výklad, nie je teda možné dostatočným spôsobom identifikovať pohľadávku, ktorá mala byť

predmetom postúpenia. Tým je zároveň daný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

sťažovateľky.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -450 z 31. októbra 2013, ktorý sa stal

právoplatný 10. januára 2014, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k.

-412 z 24. februára 2012. Podľa názoru krajského súdu je potrebné stotožniť

sa s rozsudkom okresného súdu a jeho odôvodnením v celom rozsahu (§ 219 ods. 2

). V súvislosti s odvolacími námietkami treba uviesť, že ani

podľa názoru krajského súdu nie je sťažovateľka nositeľkou práv z právneho vzťahu,

z ktorého nárok uplatňuje, a to preto, lebo prevod práva na náhradu škody voči povinnej

osobe je vzhľadom na neurčitosť použitej formulácie neplatný. Tvrdenie sťažovateľky

o tom, že prevod práva na náhradu škody bol predmetom zmluvy, že sťažovateľka vstúpila

do všetkých práv oprávnenej osoby ako právnej predchodkyne, a preto bolo nadbytočné

uzatvárať separátnu zmluvu o postúpení pohľadávky, ako aj to, že zo samotného správania

účastníkov zmluvy po jej uzavretí niet najmenších pochybností o tom, že sťažovateľka

začala náhradu škody súdne vymáhať, treba považovať za právne bezvýznamné. Navyše

absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné spätne zhojiť dodatočným schválením či

odstránením vady prejavu vôle. V prípade právneho úkonu, pre ktorý je pod sankciou

neplatnosti ustanovená písomná forma, musí byť určitosť a zrozumiteľnosť prejavu vôle

daná obsahom listiny, a teda musí byť poznateľná z textu. Určitosť a zrozumiteľnosť

písomného prejavu je objektívna kategória a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať

dôvodné pochybnosti ani medzi účastníkmi právneho vzťahu, ale ani u osôb nezúčastnených

na zmluvnom vzťahu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre porušenie a ,

dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ako aj proti konaniu vedenému katastrom

pod sp. zn. Z-224/05 pre porušenie , nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -412 z 24. februára 2012 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky podľa , dohovoru a dodatkového protokolu mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v tomto rozsahu

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka využila právo podať

proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

V podstate rovnaké závery platia aj vo vzťahu ku konaniu vedenému katastrom pod

sp. zn. Z-224/05 pre porušenie .

Sťažovateľka vidí porušenie označeného práva v tom, že kataster nevykonal záznam

vlastníckeho práva do katastra v zmysle reštitučného rozhodnutia okresného úradu, hoci

požadovaná identifikácia parciel bola katastru predložená. Namieta teda nečinnosť katastra

v súvislosti s konaním o zápis vlastníckeho práva záznamom.

Podľa prvej vety fyzická alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže

sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že právomoc poskytnúť ochranu označenému

právu sťažovateľky má v danej fáze miestne príslušný krajský súd v rámci správneho

súdnictva. Tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

pre porušenie a , dohovoru a

dodatkového protokolu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Argumentáciu všeobecných súdov považuje ústavný súd za dostačujúcu a plne

presvedčivú. Táto sa v žiadnom prípade nejaví ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená.

Skutočnosť, že sťažovateľka so závermi všeobecných súdov nesúhlasí, nezakladá sama

osebe porušenie označených práv.

Na základe zisteného skutkového stavu možno z pohľadu ústavného súdu

konštatovať, že hoci oprávnená osoba nadobudla rozhodnutím okresného úradu v spojení

s rozsudkom krajského súdu vlastnícke právo k reštituovaným lesným pozemkom, nebolo

možné bez ďalšieho právoplatné rozhodnutie záznamom zapísať do katastra, keďže

nehnuteľnosti boli v rozhodnutí označené iba pozemnoknižnými údajmi, nie teda aj ich

identifikáciou podľa aktuálneho stavu v katastri. Toto pochybenie ide jednoznačne na vrub

okresného úradu, ktorý bol povinný správne (v súlade s katastrálnym stavom) označiť

reštitúciou vydávané nehnuteľnosti. V uvedenom smere však ani oprávnená osoba dôsledne

nebránila svoje práva, pretože inak by musela podať návrh na preskúmanie rozhodnutia

okresného úradu (ako riadny opravný prostriedok). Takýto opravný prostriedok však podal

iba žalovaný, ktorý, samozrejme, nedostatok identifikácie nehnuteľností nevytýkal, keďže

toto pochybenie bolo v podstate v jeho prospech. Krajský súd sa preto v rozsudku č. k.

-18 z 25. novembra 2003 touto otázkou ani nezaoberal.

Za vzniknutého stavu bolo možné dosiahnuť záznam do katastra iba dodatočným

predložením identifikácie parciel, k čomu aj došlo, no napriek tomu sa záznam vlastníckeho

práva oprávnenej osoby v katastri neuskutočnil.

Vzniknutú situáciu sa sťažovateľka pokúšala riešiť uzavretím zmluvy o prevode práv

k nehnuteľnostiam z 27. novembra 2007, ako aj notárskym osvedčením o nadobudnutí

vlastníckeho práva vydržaním sp. zn. N 51/2008 z 11. apríla 2008. Takto chcela dosiahnuť

jednak vykonanie záznamu vlastníckeho práva vo svoj prospech, ale tiež prevod nároku

oprávnenej osoby na náhradu škody voči žalovanému na seba.

Keďže predmetom žaloby o zaplatenie sumy 82 278,43 € bola peňažná náhrada za

užívanie spoluvlastníckeho podielu sťažovateľky žalovaným, ktorá sa týkala obdobia od

roku 2002 do roku 2007, otázka, či sťažovateľka nadobudla alebo nenadobudla vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam, sa nejaví pre posúdenie veci ako relevantná. Sťažovateľka mohla

vlastnícke právo nadobudnúť alebo zmluvou z 27. novembra 2007 (po jej vklade do katastra

nehnuteľností), alebo vydržaním na základe notárskeho osvedčenia z 11. apríla 2008.

Vzhľadom na tieto skutočnosti nemôžu byť pochybnosti o tom, že v čase, za ktorý finančnú

náhradu požadovala, vlastníčkou nehnuteľností ani podľa svojho vlastného tvrdenia ešte

nebola. Nehnuteľnosti totiž vtedy podľa jej tvrdenia vlastnila oprávnená osoba.

Za podstatné treba považovať, že aj podľa právneho názoru samotnej sťažovateľky

jej aktívna legitimácia vymáhať pohľadávku oprávnenej osoby na náhradu škody proti

žalovanému sa opiera o zmluvu z 27. novembra 2007, a to o tú jej časť, podľa ktorej malo

dôjsť k prevodu práv na sťažovateľku aj čo do náhrady škody voči povinnej osobe.

Úvahy okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa neurčitosti tej časti zmluvy,

ktorú treba považovať za postúpenie pohľadávky na náhradu škody, sú dostatočné

a presvedčivé. Keďže zmluvný text nedefinuje presne pohľadávku, ktorá mala byť

postúpená sťažovateľke, obstojí záver o neplatnosti tejto časti zmluvy pre neurčitosť jej

obsahu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014