Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 342/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., a K. H., V., K., zastúpených advokátom JUDr. B.

D., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. a K. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. novembra 2011 doručená sťažnosť J. B., B., a K. H., V., K. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. B. D., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2010.

Sťažnosť v pôvodnom znení nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), preto ústavný súd prípisom z 30. januára 2012 vyzval

právneho zástupcu sťažovateľov, aby ju doplnil a odstránil tak jej nedostatky; právny

zástupca sťažovateľov podaním doručeným ústavnému súdu 13. februára 2012 doplnil

sťažnosť o namietané uznesenie najvyššieho súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti.

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom

podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 10. marca 1997

domáhali proti žalovanému – P., B. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 50 360 Sk ako

náhrady za užívanie ich spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti zapísanej v katastri

nehnuteľností pre kat. územie B. na LV č. ... ako pozemok parc. č. ..., zastavaná plocha o

2

výmere 894 m. V priebehu konania vedeného pod sp. zn. sťažovatelia rozšírili

svoj návrh a žiadali zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 132 268 Sk s príslušenstvom.

Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opisujú skutkový a právny stav, ktorý predchádzal

podaniu ich žaloby v uvedenej právnej veci, a v tejto súvislosti okrem iného uvádzajú:

„Od 8. 3. 1995 do 31. 8. 2004 boli sťažovatelia spoluvlastníkmi pozemku parc. č. ...,

nachádzajúceho sa v kat. území B., pričom spoluvlastnícky podiel každého z nich na

nehnuteľnosti predstavoval 1/8-inu, spolu 2/8-iny. Spoluvlastníkom zvyšných 6/8-ín sa v

roku 1996 stal odporca, ktorý však už dávno pred nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu

na nehnuteľnosti jej časť užíval (odporca ešte dávno pred rokom 1989 prevádzkoval na

časti predmetného pozemku vináreň - viechu). Odporca na časti pozemku vykonával

podnikateľskú činnosť - prevádzkovanie viechy, z ktorej mu plynuli nemalé zisky. Zvyšná

časť pozemku slúžila ako verejné trhovisko, ktoré prevádzkovala tretia osoba - JUDr. K.

Sťažovatelia sa ešte v roku 1996 snažili tak s odporcom, ako i s JUDr. K. usporiadať

vzájomné vzťahy, aby všetky zúčastnené subjekty mali jasnú predstavu o svojich právach a

povinnostiach a aby žiadnemu zo subjektov nevznikala neodôvodnená ujma.

Sťažovatelia vo vzťahu k užívaniu spoločnej veci JUDr. K. nechceli a nemohli obísť

odporcu ako väčšinového spoluvlastníka, snažili sa preto získať jeho súhlas alebo aspoň

jeho stanovisko k možnosti uzavrieť s JUDr. K. zmluvu o užívaní pozemku v ich

spoluvlastníctve. Odporca túto aktivitu absolútne odignoroval a na ich výzvy (osobné aj

písomné) nereagoval.

JUDr. K., užívateľ polovice pozemku, na základe skutočností uvedených na liste

vlastníctva dôvodil, že nemôže so sťažovateľmi uzavrieť zmluvu týkajúcu sa odplaty

za užívanie časti pozemku v rozsahu väčšom ako zodpovedá ich spoluvlastníckym podielom,

t. j. 2/8-ín (spoluvlastnícke podiely sťažovateľov spolu) z polovice pozemku (ktorú užíval

JUDr. K.), a teda v konečnom dôsledku spolu k 1/8 z celého pozemku, a to napriek tomu, že

spoluvlastnícke podiely sťažovateľov na celom pozemku predstavovali spolu 1/4.

V legitímnej snahe dosahovať úžitky zo spoločnej veci a neobchádzať pritom práva

majoritného spoluvlastníka, uzavreli sťažovatelia s JUDr. K. zmluvu, na základe ktorej im

JUDr. K. uhrádzal spolu plnenie aspoň vo vyššie uvedenom rozsahu 1/8.

Pre postoj odporcu nedošlo medzi spoluvlastníkmi nikdy k dohode o užívaní

pozemku, príp. k inej dohode riešiacej vzájomné vzťahy.

Sťažovatelia, ktorí v dôsledku konania odporcu nemohli vykonávať svoje

spoluvlastnícke oprávnenia (právu brať úžitky zo spoločnej veci v rozsahu ich

spoluvlastníckych podielov), boli preto nútení uplatniť svoje nároky vyplývajúce

zo spoluvlastníctva na súde. Sťažovatelia rešpektovali, že odporca ako majoritný

spoluvlastník mal právo rozhodnúť o hospodárení so spoločnou vecou, zároveň však boli

presvedčení, že majú právo podieľať sa v rozsahu ich spoluvlastníckych práv na úžitkoch

dosahovaných z užívania spoločnej veci, ktoré im bolo v dôsledku konania (nekonania)

odporcu odopreté.

Podotýkame, že sťažovatelia nemali v čase podania žaloby záujem, aby sa zmenil

existujúci stav, pokiaľ ide o existenciu spoluvlastníctva alebo užívania pozemku v polovici

odporcom a v polovici treťou osobou, chceli len realizovať svoje vlastnícke oprávnenia

a dosahovať zo svojho vlastníctva úžitky a to v plnom rozsahu ich spoluvlastníckych

podielov.“

O žalobe sťažovateľov rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 10. októbra 2006 tak (po čiastočnom zastavení konania v časti uplatnených úrokov

z omeškania), že ju zamietol a rozhodol aj o trovách konania a o poplatkovej povinnosti

sťažovateľov (žalobcov). Zamietnutie žaloby súd prvého stupňa odôvodnil tým, že pokiaľ

žalovaný zo spoločného pozemku užíva časť v rozsahu preukázateľne menšom, než pripadá

2

na jeho spoluvlastnícky podiel (ním užívaná časť má výmeru 447 m, zatiaľ čo na jeho

2

spoluvlastnícky podiel pripadá výmera 670,5 m), len vykonáva svoje vlastnícke právo

(právo vec užívať) zákonom garantovaným spôsobom a na úkor sťažovateľov sa nijako

bezdôvodne neobohacuje.

Na základe odvolania sťažovateľov Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2008 prvostupňový rozsudok zmenil tak,

že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 132 268 Sk spolu

s podrobne špecifikovanými úrokmi z omeškania a náhradu trov konania 124 608,30 Sk

do rúk ich právneho zástupcu, pričom v časti úrokov z omeškania za obdobie od

10. marca 1997 do 5. apríla 2001 zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Zároveň krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil aj vo výroku o poplatkovej

povinnosti sťažovateľov a tiež rozhodol, že odvolanie žalovaného proti výroku o trovách

konania ako oneskorené odmieta.

Podľa sťažovateľov krajský súd argumentoval tým, že „podľa ust. § 137 ods. 1

má spoluvlastník právo na náhradu za to, že sa nemôže podieľať

na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu, pričom rozsah tohto

užívacieho práva ku spoločnej veci (rovnako ako výška spoluvlastníckeho podielu) nemôže

byť proti vôli spoluvlastníka rozhodnutím spoluvlastníkov modifikovaný)...

od navrhovateľov (sťažovateľov), ktorí pozemok neužívajú vôbec, nemožno žiadať, aby si

úhradu za užívanie ich spoluvlastníckeho podielu uplatňovali len u tretej osoby -

nevlastníka, ale rovnaký nárok majú aj voči spoluvlastníkovi, ktorý užíva zvyšnú časť

spoločnej veci, to všetko v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov.“.

Žalovaný podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. apríla 2008

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací uznesením

sp. zn. z 27. októbra 2010 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu v zmeňujúcom výroku zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Sťažovatelia tvrdia, že „účinky uvedeného (dovolacieho) rozhodnutia nie sú

z dôvodov uvedených nižšie v tejto sťažnosti zlučiteľné s

a s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a predstavujú

neprípustný zásah do základného práva garantovaného v jej

čl. 20 - práva vlastniť majetok ako aj práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že „do práva sťažovateľov vlastniť majetok

zasiahol Najvyšší súd Slovenskej republiky a to spôsobom, ktorý je nesúladný s

Slovenskej republiky. V dôsledku jeho rozhodnutia boli sťažovatelia zbavení časti svojich

vlastníckych oprávnení (právo vec užívať a právo brať z veci úžitky).“.

Ako vyplýva z odôvodnenia namietaného uznesenia, «nárok uplatnený sťažovateľmi

odvolací súd správne vyhodnotil ako nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie

spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Zároveň z odôvodnenia vyplýva,

že ak spoluvlastník užíva spoločnú vec v menšom rozsahu, ako je jeho spoluvlastnícky

podiel, nepodieľa sa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než

zodpovedá jeho podielu. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci

preto podľa právneho názoru dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

nevzniká, ak druhý spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho

spoluvlastnícky podiel, pretože „neužívajúcemu“ spoluvlastníkovi nebráni nič v tom, aby sa

podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním

zostávajúcej časti veci. Inými slovami, ak sa majoritný spoluvlastník rozhodne, že bude

užívať reálnu časť spoločnej veci, ktorá v absolútnom vyjadrení rozsahom nepresahuje

veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu, je oprávnený vo vzťahu k tejto časti hospodáriť

podľa vlastného uváženia, pretože druhý spoluvlastník môže bez ďalšieho svoje vlastnícke

oprávnenia vykonávať vo vzťahu k zvyšnej časti spoločnej veci, zodpovedajúcej jeho

spoluvlastníckemu podielu.».

Sťažovatelia v ďalšej časti sťažnosti formulujú námietky proti označenému

uzneseniu najvyššieho súdu a v tejto súvislosti najmä uvádzajú, že „v modelovej situácii,

keď majoritný spoluvlastník užíva zo spoločnej veci menej ako je jeho spoluvlastnícky

podiel a zvyšok spoločnej veci nie je užívaný vôbec, by nebolo možné proti uzneseniu

Najvyššieho súdu SR nič namietať. Skutkový stav bol však v prípade sťažovateľov a odporcu

iný, v dôsledku čoho naň nie je možné aplikovať výlučne formalistický výklad poskytnutý

Najvyšším súdom SR, ale je potrebné prihliadnuť aj na ďalšie okolnosti a poskytnúť

minoritným spoluvlastníkom súdnu ochranu v kontexte ich ústavných práv. Odlišnosť

predmetného skutkového stavu spočívala v tom, že zvyšok spoločnej veci, ktorý nebol

užívaný väčšinovým spoluvlastníkom, bol s jeho konkludentným súhlasom bezplatne

(vo vzťahu k majoritnému spoluvlastníkovi) užívaný treťou osobou.“.

Svoj názor o nesprávnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovatelia

opierajú o tieto úvahy:

„- obsahom vlastníckeho práva je oprávnenie predmet vlastníctva držať, užívať,

požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním,

- úprava podielového spoluvlastníctva v právnom poriadku Slovenskej republiky

vychádza z konceptu tzv. ideálnych podielov, z ktorého vyplýva, že každý spoluvlastník má

ku každej časti spoločnej veci rovnaké vlastnícke oprávnenia, a to v rozsahu jeho

spoluvlastníckeho podielu,

- väčšinový spoluvlastník je oprávnený v zmysle ust. § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka sám rozhodnúť o hospodárení so spoločnou vecou. V dotknutom prípade

rozhodol tak, že časť spoločného pozemku užíva výlučne on a vo zvyšnej časti je pozemok

bezplatne užívaný treťou osobou. Podotýkame, že rozhodnutie vykonal pri plnom vedomí, že

menšinoví spoluvlastníci neužívajú žiadnu časť pozemku. Na rozhodnutie o hospodárení

so spoločnou vecou neustanovuje právny poriadok osobitnú formu, takéto rozhodnutie

(podobne ako u dohody spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou − por.

R 54/1973), mohol väčšinový spoluvlastník uskutočniť aj konkludentne.

- keďže väčšinový spoluvlastník mal vedomosť o užívaní časti pozemku, ktorú

neužíval sám, treťou osobou a to voči nemu bez odplaty, jeho konkludentným konaním došlo

vo vzťahu k tretej osobe k uzavretiu zmluvy o bezplatnom užívaní časti spoločných

pozemkov (ktorá môže byť tiež uzavretá neformálne). Podľa ust. § 139 ods. 1 Občianskeho

zákonníka takáto zmluva solidárne zaväzovala aj zostávajúcich menšinových

spoluvlastníkov - sťažovateľov. O prípadnom inom usporiadaní vzájomných práv a práv k

tretej osobe sa väčšinový spoluvlastník so sťažovateľmi odmietal vôbec baviť a to aj v rámci

súdneho konania, v ktorom uviedol len to, že sám užíva menej, ako pripadá na jeho

spoluvlastnícky podiel.

- postup väčšinového spoluvlastníka znemožnil sťažovateľom uskutočňovať

k predmetu svojho vlastníctva všetky vlastnícke oprávnenia v ich plnom rozsahu

zodpovedajúcom spoluvlastníckym podielom.“

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia, že „im neostávalo nič iné ako žalovať

väčšinového spoluvlastníka. Domáhať sa zaplatenia žalovanej čiastky voči tretej osobe −

JUDr. K. nemohli, pretože ten užíval polovicu pozemku na základe konkludentne uzavretej

zmluvy s odporcom. Na jeho strane teda nevznikalo voči sťažovateľom bezdôvodné

obohatenie. To, že bol JUDr. K. ochotný uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o odplate

za užívanie polovice pozemku (keď odplata predstavovala len polovicu toho, čo by mali

sťažovatelia dostať za užívanie celého pozemku v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov),

bolo len dobrou vôľou JUDr. K., nie vymáhateľným nárokom, pričom celkom oprávnene −

podľa údajov z listu vlastníctva, pristúpil na dohodu len v rozsahu spoluvlastníckych

podielov sťažovateľov pripadajúcich na ním užívanú polovicu.

Jediným pasívne legitimovaným subjektom bol väčšinový spoluvlastník, ktorý svojím

postupom znemožnil sťažovateľom podieľať sa na právach vyplývajúcich zo

spoluvlastníctva k spoločnej veci (ust. ).“.

Sťažovatelia preto dospeli k záveru, že „výklad práva uskutočnený Najvyšším súdom

SR, ktorým aplikoval právnu normu na právny vzťah bez zohľadnenia všetkých skutkových

okolností a ktorého dôsledkom je zásah do individuálnych vlastníckych oprávnení

sťažovateľov, zároveň predstavuje odopretie práva na súdnu ochranu.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považujeme z ústavného

hľadiska za neudržateľné, pričom v jeho dôsledku bolo porušené právo sťažovateľov

vlastniť majetok (predmet vlastníctva užívať, požívať jeho plody a úžitky) a právo pokojne

užívať svoj majetok.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. B. a K. H. vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

č. k. zo dňa 27. 10. 2010 bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

č. k. zo dňa 27. 10. 2010.

3. Ústavný súd priznáva J. B. a K. H. náhradu trov konania, ktoré im je Najvyšší súd

Slovenskej republiky, povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, , , ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia

domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označili

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Sťažovatelia, kvalifikovane zastúpení advokátom, sa domáhajú, aby ústavný súd

v súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. októbra 2010 vyslovil porušenie (iba) ich základného práva podľa

a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľov s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 8. apríla 2008 v jeho zmeňujúcej časti (ktorou bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 132 268 Sk) a vrátil vec v rozsahu

zrušenia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, čím podľa ich názoru porušil ich základné

právo vlastniť majetok podľa . Podľa sťažovateľov „rovnakú ochranu

vlastníctva ako výlučnému vlastníkovi veci priznáva právo aj vlastníkovi spoluvlastníckeho

podielu k veci“.

Skutočnosť, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,

namietajú porušenie svojho základného práva podľa namietaným

uznesením najvyššieho súdu bez toho, aby súčasne (v petite) namietali aj porušenie

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až

, prípadne porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zakladá sama osebe dôvod

na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom garantovaných práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa , ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až . V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, , , ).

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov aj z hľadiska

existencie ďalších dôvodov na jej odmietnutie podľa ,

a to predovšetkým z hľadiska opodstatnenosti ich tvrdení o „odopretí práva na súdnu

ochranu“, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú,

a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný

súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných či

iných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. )

dosiahne takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd upravených alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou (m. m. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak

ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne

popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej

a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z uvedených hľadísk preskúmal ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Podstata sťažnosti sťažovateľov je založená na argumentácii, že najvyšší súd

v prerokúvanej veci aplikoval výlučne formalistický výklad vo vzťahu k užívaniu spoločnej

veci podielovými spoluvlastníkmi a neprihliadol aj na ďalšie okolnosti, predovšetkým

na skutočnosť, že „zvyšok spoločnej veci, ktorý nebol užívaný väčšinovým spoluvlastníkom,

bol s jeho konkludentným súhlasom bezplatne (vo vzťahu k majoritnému spoluvlastníkovi)

užívaný treťou osobou“.

V relevantnej časti svojho zrušujúceho uznesenia sp. zn.

z 27. októbra 2010 najvyšší súd okrem iného uviedol, že „odvolací súd správne posudzoval

uplatnený nárok podľa § 137 ods. 1 Obč. zákonníka, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru,

akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich

zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Zároveň správne interpretoval toto ustanovenie

vychádzajúc z názoru, že ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu

zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, obohatenie druhého spoluvlastníka

(ostatných spoluvlastníkov) spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva,

než ktorý zodpovedá jeho (ich) spoluvlastníckemu podielu. Rovnako vychádzal aj

zo správneho skutkového záveru, že žalovaný užíval pozemok len v rozsahu jednej polovice,

teda v menšom rozsahu, než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu. Napriek tomu však

aplikoval uvedené ustanovenie v rozpore s jeho správnou interpretáciou, keď

opodstatnenosť uplatneného nároku odôvodnil existenciou takéhoto nároku žalobcov voči

tretej osobe (nevlastníkovi) užívajúcej druhú polovicu pozemku. Takáto argumentácia

odvolacieho súdu nemá oporu v platnej právnej úprave. Jej neudržateľnosť je daná

predovšetkým nerozlíšením (zmiešaním) právnych vzťahov medzi spoluvlastníkmi, teda ich

vnútorných vzťahov navzájom, a právnych vzťahov spoluvlastníkov týkajúcich sa spoločnej

veci navonok voči tretím osobám. Ustanovenie § 137 ods. 1 Obč. zákonníka upravuje

vnútorné vzťahy spoluvlastníkov vymedzujúc rozsah, v akom sa podieľajú na výkone

vlastníckych oprávnení k spoločnej veci. Nedotýka sa tretích osôb, ktoré nie sú

spoluvlastníkmi a teda nie sú ani nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich

zo spoluvlastníckeho vzťahu. Právne vzťahy spoluvlastníkov voči tretím osobám sa riadia

ustanovením § 139 ods. 1 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého z právnych úkonov týkajúcich

sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.“.

Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu najvyšší súd vyvodil z ods. l

a v tejto súvislosti uviedol, že „jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci

druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)

spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu

spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah

svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci

spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej

hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či

tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda

o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového

spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola

spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi

nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť

veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič

nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení

v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento

spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je

významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania

spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti

pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak

je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.

V preskúmavanej veci nebolo zistené, žeby sa žalovaný užívaním časti spoločného

pozemku podieľal na úžitkovej hodnote tejto veci vo väčšom rozsahu, než zodpovedá jeho

spoluvlastníckemu podielu. Nevznikla mu preto povinnosť na náhradu voči žalobcom ako

spoluvlastníkom neužívajúcim vec v rozsahu svojich podielov. Dovolací súd preto rozsudok

odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci v otázke opodstatnenosti

uplatneného nároku v napadnutom zmeňujúcom výroku zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia

vrátil na ďalšie konanie ( a contrario ).“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd.

Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade

s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci išlo o právne

normy obsiahnuté v ) nie je svojvoľný, t. j. nie je popretím jej účelu,

podstaty a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Vo vzťahu k posudzovanej veci ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že ak sa

podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému

spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu,

ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Občianskom

zákonníku (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2009).

Podľa vlastník je v medziach zákona oprávnený

predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa vec môže byť v spoluvlastníctve

viacerých vlastníkov.

Podľa podiel vyjadruje mieru, akou sa

spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva

k spoločnej veci.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho

(spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona

užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel

vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje

aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle

oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu. V prípade ak sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej

veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z § 137 ods. 1

v spojení s .

Podľa názoru ústavného súdu najvyšším súdom vyslovený právny názor

k sťažovateľmi nastolenej (namietanej) otázke nároku spoluvlastníka na náhradu

za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu je ústavne

akceptovateľný a udržateľný. V odôvodnení uznesenia dovolací súd poukázal na to, akými

ustanoveniami zákona sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému

právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti,

ústavný súd nezistil, že v danom prípade bol uplatnený taký výklad a aplikácia príslušných

ustanovení , ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s

ods. 1 .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho

doterajšej judikatúry, podľa ktorého „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ ().

V danom prípade najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne

okolnosti prerokúvanej veci ústavne konformným spôsobom. Odôvodnenie uznesenia

sp. zn. z 27. októbra 2010 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok,

pretože najvyšší súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového stavu

a právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom.

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo

na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Subjektívny názor sťažovateľov ako spoluvlastníkov neužívajúcich vec v rozsahu

svojich podielov v otázke opodstatnenosti ich uplatneného nároku voči žalovanému

(u ktorého v konaní nebolo zistené, že by sa užívaním časti spoločného pozemku podieľal

na úžitkovej hodnote tejto veci vo väčšom rozsahu, než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu

podielu) nie je dôvodom na prijatie záveru, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Naopak, ústavný súd

po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia konštatoval, že medzi ním a obsahom

základného práva podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že k porušeniu tohto základného práva v danom prípade mohlo dôjsť.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že namietaným uznesením

najvyššieho súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľov, a teda ani

nemohlo byť rozhodnuté o vlastníckom práve sťažovateľov [sťažovatelia tvrdia, že

namietaným rozhodnutím „boli zbavení časti svojich vlastníckych oprávnení (právo vec

užívať a právo brať z veci úžitky)“]. Ústavný súd zistil, že odvolací krajský súd po zrušení

svojho rozsudku z 8. apríla 2008 v jeho zmeňujúcom výroku v konaní vedenom už pod

novou sp. zn. o veci dosiaľ nerozhodol.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutie

sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci. Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie

totiž vyplýva, že v danom prípade sťažovatelia nevyčerpali všetky prostriedky, ktoré im

zákon na ochranu ich základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne

poskytuje, keďže v prípade sporu týkajúceho sa práv (nárokov) a povinností zo vzájomného

vzťahu medzi spoluvlastníkmi mohli podať všeobecnému súdu návrh na určenie užívania

spoločnej veci podľa (pozri rozbor najvyššieho súdu

sp. zn. , R 54/1973), čo však neurobili.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012