Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Cob-37-2022.pdf
PDF · 192.19 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/37/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, sudkyňa spravodajkyňa v spore žalobcov: 1/ JUDr. Ján Vovčik - DREVOPLAST, narodený: X.X.XXXX, s miestom podnikania Tajch 769/9, 067 81 Belá nad Cirochou, IČO: 142 957 84, 2/ A. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D. E. F., žalobkyňa v 2/ rade JUDr. Mariánom Bacákom, advokátom, so sídlom Komenského 2663/13, 069 01 Snina, IČO: 37 940 864, proti žalovanému: AGRIFOP, a. s. Stakčín, so sídlom Na Troskách 1635/3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 713 238, zastúpený Advokátska kancelária Fabian a Novosad s. r. o., so sídlom Masarykova 16, 080 01 Prešov, IČO: 51 913 984, o zaplatenie 76.642,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 12Cb/33/2013-1540 zo dňa 25.6.2021 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok súd prvej inštancie okrem výroku III., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
II. Žalobca 1/ má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
III. Žalobkyňa 2/ má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Doterajší priebeh konania
1. Žalobcovia podali dňa 18.06.2013 žalobu o zaplatenie sumy 76.642,13 eur s príslušenstvom a to z titulu náhrady škody voči žalovanému podľa ustanovení § 757 a § 373 Obchodného zákonníka z dôvodu neplatne prijatého uznesenia valného zhromaždenia (ďalej len ako „VZ“). Podľa žalobcov ako minoritní akcionári utrpeli škodu, pretože bol schválený zisk na rozdelený tým, že podiel na ňom bol vyplatený v rozpore so zákonom iba členom orgánov spoločnosti a nie aj jej akcionárom.
2. Súd prvej inštancie rozhodol prvý krát rozhodol rozsudkom pre zmeškanie č. k. 12Cb/33/2013-354 zo dňa 12.6.2017 podľa ust. § 273 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“) z dôvodu, že sa žalovaný na výzvu súdu k žalobe nevyjadril. Uznesením č. k. 12Cb/33/2013 – 653 zo dňa 12.8.2018 súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie.
3. V podanom odvolaní (odvolanie zo dňa 19.7.2017) proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 12Cb/33/2013-354 zo dňa 12.6.2017 sa zároveň žalovaný vyjadril aj k nedôvodnosti žalobného návrhu. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a to z dôvodu, že neboli preukázané všetky predpoklady pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona (najmä vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti) a tiež vzniesol námietku premlčania. Ďalej žalovaný u
žalobkyni v 2/ rade namietal jej aktívnu legitimáciu, keďže časť nároku mala nadobudnúť postúpením pohľadávky.
4. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 3Cob/36/2017, 3Cob/37/2018 – 946 zo dňa 11.12.2018 zrušil rozsudok pre zmeškanie a tiež uznesenie č. k. 12Cb/33/2013 – 653 zo dňa 12.8.2018 z dôvodu procesnej vady konania, keď zistil, že súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie bez toho, aby upovedomil o verejnom vyhlásení rozsudku, pričom o vyhlásení rozsudku sa v súdnom spise nenachádza ani zápisnica.
5. Druhýkrát súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12Cb/33/2013 – 1067 zo dňa 29.3.2019 v I. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 3.830,61 eur spolu s 8 %-ným úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 04.05.2017 až do zaplatenia, v II. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 72.811,52 eur spolu s 8 %-ným úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 04.05.2017 až do zaplatenia, v III. výroku v prevyšujúcej časti súd žalobu ohľadom úroku z omeškania zamietol, v IV. výroku žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu, v V. výroku zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na prerušenie tohto konania do skončenia dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde SR pod. sp. zn. 5Obdo/55/2018 a VI. výroku uložil žalovanému zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok vo výške 4.598,50 eur.
6. Súd prvej inštancie skonštatoval nedôvodnosť námietky premlčania, ako aj splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka a to tým, že na valnom zhromaždení žalovaného konanom dňa 22.06.2007 bolo prijaté uznesenie o rozdelení zisku za rok 2006 a to tým spôsobom, že zisk nebol určený na výplatu akcionárom a bola zneužitá väčšina, čím došlo k porušeniu zákona a preto súdy svojimi právoplatnými rozsudkami vyhlásili uvedené uznesenie v súlade s Obchodným zákonníkom za neplatné. V dôsledku tohto neplatného uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku došlo podľa súdu prvej inštancie k porušeniu konkrétnej právnej normy a to § 178 ods. 1 a § 56a Obchodného zákonníka (protiprávna skutočnosť) a tým spôsobom došlo ku škode vo forme ušlého zisku na strane žalobcov, ako minoritných akcionárov vychádzajúc zo zisku určeného na rozdelenie v sume 5.000.046-Sk (165.971,12 eur) podľa pomeru menovitej hodnoty akcii (výška škody). Súd prvej inštancie priznal žalobcom aj zákonný nárok na úrok z omeškania, a keďže nemal za preukázané, kedy žalobcovia žalovaného vyzývali na zaplatenie žalovanej sumy na náhradu škody (predmet konania), za relevantnú výzvu považoval doručenie žaloby na náhradu škody žalovanému dňa 03.05.2017, a teda druhým dňom 04.05.2017 sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku.
7. Krajský súd v Prešove o odvolaniach strán sporu uznesením č. k. 1Cob/41/2019 – 1294 zo dňa 18.6.2020 v I. výroku odmietol odvolanie žalovaného proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu ohľadom úroku z omeškania zamietol a proti výroku, ktorým zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na prerušenie konania a v II. výroku zrušil rozsudok okrem výroku, ktorým zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na prerušenie konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. V uvedenom uznesení odvolací súd konštatoval, že námietku premlčania súd prvej inštancie správne posúdil, keď správne počítal beh začiatku premlčacej lehoty od právoplatnosti rozsudku, ktorým bola vyslovená neplatnosť valného zhromaždenia žalovaného. K námietkam žalovaného odvolací súd uviedol, že tzv. postupnosť krokov pri uplatnení zodpovednostného právneho vzťahu, prípadne využitie iných foriem ochrany záujmov spoločníkov (akcionárov) v kapitálových obchodných spoločnostiach nič nemení na právnom základe predmetnej škody, ktorá neplatným postupom žalovaného na predmetnom valnom zhromaždení vznikla. Rovnako odvolací súd dodal, že nemôže byť na ujmu žalobcov ust. § 415 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci, pričom okolnosť, že žalobcovia nepožiadali (napríklad) o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia za účelom opätovného schválenia zisku, alebo nepodali tzv. derivátnu žalobu proti osobám, ktorým boli tantiémy vyplatené, nemení nič na dôvodnosti a právnom základe nárokov uplatňovaných žalobcami v tomto konaní.
9. K námietke neplatného postúpenia pohľadávky, teda k vecnej legitimácie žalobkyne 2/ odvolací súd poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu v úplne skutkovo aj právne identickej veci, kde dovolací súd konštatoval vo vzťahu k postúpeniu pohľadávok na žalobkyňu 2/, že dlžníci sa v takomto prípade nemôžu úspešne domáhať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie, keď to by mohli len vtom prípade, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvu o postúpení postupník,
pričom v prejednávanej veci došlo k oznámeniu zmeny na strane veriteľa priamo oznámením postupcu dlžníkovi.
10. Odvolací súd s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019 uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal prídelom do rezervného fondu žalovaného, ani prídelom do fondu odmien, na ktorý žalovaný v priebehu konania poukázal, a taktiež sa nezaoberal tzv. testom čistých prebytkov, ktorý vyplýva z vyššie uvedených právnych predpisov a z názoru najvyššieho súdu vysloveného v skutkovo a právne zhodnom konaní. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie nevenoval ani návrhmi žalovaného na vykonanie dokazovania ohľadom hospodárenia spoločnosti, jej ekonomického zázemia a podnikateľských zámerov. Odvolací súd tak mal pochybnosti o správnosti skutkových zistení a záverov súdu prvej inštancie o rozsahu náhrady škody.
11. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019 pri určení výšky škody vychádzať z prídelu do rezervného fondu, do ďalších fondov, ktoré spoločnosť vytvorila, pričom v tomto smere sa mu javilo ako nesporný fond odmien, zohľadniť stratu z minulých období - tzv. test čistých prebytkov a takto zistenú zostatkovú sumu čistého zisku určiť na prerozdelenie podľa stanov a na vyplatenie na dividendy, ak nebola použitá na rozvoj spoločnosti alebo na krytie strát v zmysle právneho názoru najvyššieho súdu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vykonať dôkazy, ktoré v tomto smere navrhol žalovaný, pričom zdôraznil, že dôkazné bremeno pri zistení reálnej sumy, ktorá môže byť prerozdelená na dividendy leží na žalovanom ako na zodpovednom subjekte, ktorý rozhoduje o rozdelení sumy čistého zisku a o jeho prerozdelení.
Napadnutý rozsudok
12. Po vrátení veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 12Cb/33/2013-1540 zo dňa 25.6.2021 tak, že v I. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 3.447,00 eur spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 04.05.2017 až do zaplatenia, v II. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 65.530,37 eur spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 04.05.2017 až do zaplatenia a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, v III. výroku v prevyšujúcej časti žalobu žalobcov zamietol, v IV. výroku priznal žalobcovi 1/ na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 79,98 %, v V. výroku priznal žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 80,00 % a v VI. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za žalobu vo výške 4 138,50 eur a to v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
13. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu:
- rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 8Cb/18/2019 zo dňa 31.1.2011, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/72/2011 zo dňa 02.02.2012, bolo vyhlásené za neplatné uznesenie valného zhromaždenia žalovaného o rozdelení zisku za rok 2006 prijaté na riadnom valnom zhromaždení žalovaného, ktoré sa konalo dňa 22.06.2007. Žalobu podali minoritní akcionári žalovaného podľa § 131 a § 183 Obchodného zákonníka JUDr. Ján Vovčík - DREVOPLAST, A. G. H., A. B. a I. B. voči žalovanému. V rozsudku Krajského súdu v Prešove je uvedené, že uznesenie riadneho valného zhromaždenia je neplatné pre rozpor s ustanovením § 56a ods. 1 a § 176b ods. 1 a § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko bolo opomenuté rozdelenie časti zisku aj v prospech akcionárov na dividendy, ktorým spôsobom boli zneužité práva väčšinových akcionárov na úkor minoritných akcionárov
- žalobcov podľa §56a Obchodného zákonníka.
- z výpisu z účtu majiteľa cenných papierov žalobcu v 1/ rade vyplynulo, že mal 5307 akcií s pomerom 2,308% k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov.
- z výpisu z účtu majiteľa cenných papierov žalobkyne v 2/ rade vyplynulo, že je vlastníčkou 11679 kusov akcií, čo predstavuje pomer 5,081% k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov.
- z výpisu z účtu majiteľa cenných papierov A. G. H. vyplýva, že tento je vlastníkom 30540 kusov akcií s pomerom 13,290% k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov.
- z výpisu z účtu majiteľa cenných papierov I. B. vyplýva, že tento je vlastníkom 58610 kusov akcií s pomerom 25,499% k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov.
- Z rozsudkov Okresného súdu Vranov nad Topľou a Krajského súdu v Prešove vyplýva, že uznesením z 22.06.2007 bol určený na rozdelenie zisk za rok 2006 a z rokov minulých v sume 5.000.046,- Sk (165.971,12 eur), ktorý sa mal rozdeliť prídelom do rezervného fondu 500.000,- Sk, prídelom do sociálneho fondu 446.000,- Sk, ako tantiémy členom predstavenstva 1.000.000,- Sk, a prídelom do fondu odmien 3.100.000,- Sk.
- z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 15.06.2013 a zo zmluvy o bezodplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 15.06.2013 vyplýva, že postupcovia A. G. H. a I. B. postúpili svoje pohľadávky z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 31.1.2011 vrátane pohľadávky na náhradu škody, ktorá je predmetom tohto konania, voči žalovanému a všetkými právami s ňou spojenými, na postupníčku - žalobkyňu 2/, ktoré oznámenie prevzal žalovaný dňa 17.6.2013.
14. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania je nárok žalobcov ako minoritných akcionárov na náhradu škody voči žalovanej spoločnosti spôsobenej neplatným uznesením valného zhromaždenia o rozdelení zisku a nie nárok na dividendy alebo na určenie spôsobu rozdelenia zisku, preto skúmal naplnenie zákonných predpokladov na náhradu škody. Na vec súd prvej inštancie aplikoval § 131 ods. 5, § 757, § 373, § 374 ods. 1, § 378, § 379, § 386 ods. 2, § 387 ods. 1, § 398, § 397, § 178 ods. 1, § 56a ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka.
15. K opätovne vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcov a už vysloveným názorom odvolacieho súdu, podľa ktorých k premlčaniu nedošlo. Aj súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcovia sa dozvedeli, resp. mohli dozvedieť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá až právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, ku ktorému došlo dňa 15.2.2012 a ktorým bola vyslovená neplatnosť napadnutého uznesenia o rozdelení zisku, preto od tohto dátumu sa počíta začiatok plynutia štvorročnej premlčacej lehoty. Žaloba bola teda podaná včas a to aj počas desaťročnej premlčacej lehoty počítanej odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie námietke premlčania zo strany žalovaného nevyhovel.
16. Po skúmaní predpokladov nároku na náhradu škody súd prvej inštancie uzavrel, že boli splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka, pri ktorej sa zavinenie na rozdiel od Občianskeho zákonníka nevyžaduje. Konkrétne protiprávne konanie, resp. nekonanie, či porušenie povinnosti alebo práva súd prvej inštancie vyvodil z rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti celého uznesenia prijatého pod bodom 5 o rozdelení zisku, lebo došlo k porušeniu konkrétnej právnej normy a to predovšetkým ustanovení § 178 ods. 1, ale aj § 56a ods. 1 Obchodného zákonníka. K povahe tohto rozsudku dodal, že je záväzný pre každého a aj týmto rozsudkom je viazaný, kde súd konštatoval porušenie práva akcionárov – žalobcov na podiel na zisku, pričom došlo k zneužitiu väčšina hlasov v spoločnosti žalovaného na úkor minoritných akcionárov. Hoci uznesenie bolo prijaté valným zhromaždením, valné zhromaždenie ako také nemá právnu subjektivitu, a keďže ide o orgán akciovej spoločnosti, súd prvej inštancie práve preto ustálil, že je tu daná pasívna legitimácia akciovej spoločnosti za konanie tohto svojho orgánu.
17. Súdu prvej inštancie z jeho rozhodovacej činnosti (obdobná vec o náhradu škody medzi tými istými stranami sp. zn. 11Cb/32/2013, sp.zn. 12Cb/33/2013) bolo známe, že väčšinoví akcionári žalovaného, ktorí sú aj členmi predstavenstva a členmi dozornej rady žalovaného, takto protiprávne postupovali opakovane počas viacerých rokov, teda viac krát rozhodli o takomto rozdelení zisku, bez povinnosti vyplatiť akcionárom dividendy a viackrát rôzne súdy rozhodli o neplatnosti uznesení takýchto VZ o rozdelení zisku. Týmto podľa názoru súdu prvej inštancie väčšinoví akcionári spôsobili vedome a opakovane, že zisk sa nerozdelil akcionárom a to ani žalobcom, ktoré konanie vyhodnotil ako dlhodobé a cielené konanie porušujúce zákon a zároveň konanie v rozpore s dobrými mravmi, respektíve s poctivým obchodným stykom. Podľa súdu prvej inštancie poškodení akcionári nemali inú právnu možnosť, len podať žalobu o plnenie - náhradu škody. Súd prvej inštancie neprijal obranu žalovaného, že minoritní akcionári mohli požiadať o zvolanie mimoriadneho VZ a dožadovať sa na ňom rozhodnutia o rozdelení zisku, pretože väčšinoví akcionári by znova mohli schváliť protiprávne uznesenie o rozdelení zisku na škodu minoritných akcionárov.
18. K ďalšiemu predpokladu pre uplatnenie nároku na náhradu škody súd prvej inštancie uviedol, že škoda môže spočívať v zmenšení majetku poškodeného alebo môže mať podobu ušlého zisku, ktorými sú vyčíslené hodnoty, o ktoré sa majetok poškodeného v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil. Z rozsudku o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia bolo pre súd prvej inštancie zrejmé, že žalobcovia sú minoritnými akcionármi žalovaného, a v čase prijatia neplatného uznesenia o rozdelení zisku, vlastnili akcie, a napriek tomu, že valné zhromaždenie uznesením rozhodlo o rozdelení zisku, tento zisk im v rozpore so zákonom § 178 ods. 1 OBZ nebol rozdelený. Preto súd prvej inštancie konštatoval vznik škody na žalobcov vo forme ušlého zisku, pretože sa nezväčšil ich majetok o sumu podielu ma zisku, na ktorú by mali priamo zo zákona nárok podľa § 178 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie považoval za zrejmé, že žalovaná spoločnosť na základe tohto neplatného uznesenia vyplatila zisk určený na rozdelenie aj členom predstavenstva ako tantiémy, ktorí sú pritom aj väčšinovými akcionármi, respektíve ovládajú právnické osoby, ktoré sú väčšinovými akcionármi žalovaného a tak si vlastne reálne sami vyplatili zisk, nie vo forme dividend, ale formálne ako odmeny, na úkor minoritných akcionárov, ktorým nebolo vyplatené nič.
19. Tretí predpoklad podľa Obchodného zákonníka, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) bol podľa súdu prvej inštancie taktiež splnený, pretože práve v dôsledku prijatia protiprávneho uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku, ktoré bolo súdom určené za neplatné, došlo k vzniku škody vo forme ušlého zisku na strane žalobcov, pretože im nebol vyplatený podiel na zisku určeného na rozdelenie, na ktorý majú nárok priamo zo zákona. Ak by valné zhromaždenie rozhodlo o rozdelení zisku v súlade s právom a stanovami, žalobcovia a ostatní akcionári by už mali dávno vyplatený svoj podiel na zisku a nedošlo by u nich ku škode vo forme ušlého zisku. Súd prvej inštancie nemal za preukázané zo strany žalovaného okolnosti vylučujúce jeho zodpovednosť (§ 373 Obchodného zákonníka).
20. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ohľadom fondov za preukázané, že stanovy kopírujú kogentné ustanovenia Obchodného zákonníka o rezervnom fonde, teda že u žalovaného sa obligatórne musí vytvoriť rezervný fond, ktorý sa doplní ročne minimálne o 10 % z čistého zisku, pričom iné ustanovenia o zriadení iných fondov stanovy žalovaného neobsahovali, teda iné fondy ani zriadené neboli. Avšak vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu a názor odvolacieho súdu, súd prvej inštancie zohľadnil povinný ročný prídel do rezervného fondu podľa ustanovení stanov žalovaného v súlade s kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka vo výške 10 % a ponížil výšku náhrady škody a žalované sumy žalobcov o 10 %, v ktorej prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaný pred súdom prvej inštancie nepreukázal, aby boli splnené podmienky na ďalšie prerozdelenie čistého zisku valným zhromaždením spoločnosti žalovaného, ktoré bolo určené právoplatným rozsudkom súdu za neplatné pre rozpor so zákonom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetom tohto súdneho konania nie je a nikdy nebol nárok akcionárov - žalobcov na vyplatenie podielu na zisku, ale právnym titulom v tomto súdnom spore bol nárok žalobcov - akcionárov na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia valného zhromaždenia žalovaného.
21. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že na strane žalobcov boli preukázané a splnené zákonom vyžadované predpoklady na náhradu škody a to tým, že na valnom zhromaždení žalovaného konanom dňa 22.06.2007 bolo prijaté uznesenie o rozdelení zisku za rok 2006 a to tým spôsobom, že zisk nebol určený na výplatu akcionárom a bola zneužité väčšina, čím došlo k porušeniu zákona a preto súdy svojimi právoplatnými rozsudkami vyhlásili uvedené uznesenie v súlade s Obchodným zákonníkom za neplatné, čím došlo ku škode vo forme ušlého zisku na strane žalobcov, ako minoritných akcionárov vychádzajúc zo zisku určeného na rozdelenie v sume 5.000.046-Sk (165.971,12 eur) podľa pomeru menovitej hodnoty akcii (výška škody). Žalobcom súd prvej inštancie priznal aj v súlade s § 369 Obchodného zákonníka zákonný úrok z omeškania vo výške 8,00% ročne zo žalovanej sumy od 4.5.2017, odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby na náhradu škody žalovanému (3.5.2017), kedy bol tento vyzvaný na jej zaplatenie a teda druhým dňom 4.5.2017 sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku.
22. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 262 a § 255 CSP a úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v pomere ich úspechu, tak ako to uviedol vo výrokovej časti svojho rozsudku. Zároveň keďže boli žalobcovia oslobodení od platenia súdneho poplatku, súd prvej inštancie v súlade s § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. zaviazal
neúspešného žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku na účet Okresného súdu podľa polož. 1 písm. a/Sadzobníka ZSP z výšky prísudku.
Odvolanie žalovaného
23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, a to voči všetkým jeho výrokom okrem výroku III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Odvolanie žalovaný odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a/, d/, e/, f/, h/ CSP. Žalovaný nesúhlasil s vyhodnotením námietky premlčania, ku ktorej súd prvej inštancie uviedol, že bez právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia by žaloba o náhradu škody nebola možná, pretože by chýbal prvý predpoklad, a to protiprávna skutočnosť a že žalobcovia sa mohli dozvedieť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, až právoplatnosťou rozsudku. Žalovaný s týmto právnym posúdením nesúhlasil a poukázal na ustanovenie § 398 Obchodného zákonníka, pričom dospel k záveru, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej štvorročnej premlčacej doby vyžaduje kumulatívne naplnenie dvoch predpokladov, a to vedomosť, resp. možnosť vedomosti o škode poškodených a vedomosť o osobe, ktorá je povinná na náhradu škody. Podľa žalovaného žalobcovia ako poškodení museli mať vedomosť o tom, že v dôsledku rozhodnutia valného zhromaždenia žalovaného utrpeli škodu už v roku 2017, kedy podávali žalobu o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia, ktoré sa konalo 22.06.2007, pričom súd v konaní o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia jeho neplatnosť svojim rozhodnutím deklaruje spätne, teda s účinkami ku dňu prijatia tohto neplatného uznesenia, a teda nekonštituuje nový právny stav, ale spätne potvrdzuje nezákonnosť rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti. Žalovaný uvedomujúc si skoršiu právnu argumentáciu konajúcich súdov, žiadal odvolací súd, aby opätovne prehodnotil vznesenú námietku premlčania.
24. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že rozsudok považuje za nepreskúmateľný a svojvoľný, pretože súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil, prečo pristúpil k priznaniu náhrady škody pre žalobcov, ktorá mala spočívať v ušlom zisku a z akých preukázaných výnimočných okolností prípadu vychádzal, keď pristúpil k ochrane minoritných akcionárov takýmto výnimočným prostriedkom a v tomto smere poukázal na aplikovateľné právne závery skoro v totožnej právnej veci vyslovené Najvyšším súdom SR v uznesení, sp. zn. 5Obdo/55/2018 zo dňa 25.04.2019. Žalovaný poukázal na fakt, že ak finančné prostriedky v podobe čistého zisku ostali žalovanej, predovšetkým ako prídely do fondu rezervného, sociálneho a fondu odmien, tieto ako vlastný majetok spoločnosti zvýšili jej celkovú hodnotu, čo sa odrazilo aj v hodnote podielov jednotlivých akcionárov, pričom tieto prídely do jednotlivých fondov neboli použité ani v prospech majoritného akcionára, a preto nemohlo dôjsť k zneužitiu práva väčšiny.
25. V ďalšom žalovaný v odvolaní poukázal, že úvaha okresného súdu v bode 19 odôvodnenia je nepreskúmateľná, dôkazmi nepodložená, keď mal za to, že obrana žalovaného nemôže obstáť, pretože minoritní akcionári môžu požiadať o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia, avšak mohla by nastať situácia, že väčšinoví akcionári opäť zneužijú svoje práva, znova schvália protiprávne uznesenie o rozdelení zisku a tieto by opätovne museli žalovať neplatnosť uznesenia a takto stále dokola a podľa žalovaného tieto úvahy súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom žalobcovia ani v iných prípadoch nepreukázali, aby po zrušení rozhodnutia valného zhromaždenia iniciovali nové valné zhromaždenie spoločnosti, na ktorom by žiadali nápravu vzniknutého stavu, preto podľa žalovaného nemôže obstáť úvaha súdu o tom, že žalobcovia nemali inú možnosť ako sa domôcť svojho práva žalobou v tomto konaní.
26. V odvolaní ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor nadriadeného súdu v zrušujúcom uznesení, sp. zn. 1Cob/41/2019 zo dňa 18.06.2020, pretože súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci nezistil správne sumu čistého zisku, keď tento vychádzal len z čistého zisku podľa účtovnej závierky za rok 2006 v celkovej sume 5.000.046,- Sk, od ktorého odpočítal povinný prídel do rezervného fondu = 10 % zo sumy čistého zisku, avšak už nevykonal dôsledne test čistých prebytkov. Opätovne žalovaný v tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/55/2018. Žalovaný uviedol, že suma zisku spoločnosti za rok 2006 mala predstavovať 5.000.046,- Sk a tento mal byť rozdelený do rezervného fondu vo výške 500.000,- Sk, do sociálneho fondu vo výške 446.000,- Sk, ako tantiémy členov predstavenstva vo výške 1.000.000,- Sk a prídel do fondu odmien vo výške 3.100.000,- Sk, pričom súd prvej inštancie zohľadnil len prídel do rezervného fondu a vôbec nezohľadňoval aj zamýšľané prídely do sociálneho fondu a fondu odmien, kde existencia týchto fondov nebola medzi stranami sporná. Podľa žalovaného spoločnosť mala záujem rozdeľovať
zisky formou tantiém iba v sume 1.000.000,- Sk, a preto podľa jeho názoru by bolo možné v tomto prípade vychádzať nanajvýš iba z tejto sumy. Ostatné finančné prostriedky podľa žalovaného mali byť použité na riadny chod spoločnosti v nasledujúcom období formou prídelov do fondov spoločnosti – rezervný, sociálny a fond odmien, ktoré predstavujú pasíva spoločnosti a zabezpečujú finančnú stabilitu spoločnosti z hľadiska jej budúceho chodu.
27. Žalovaný ďalej poukázal aj na povinnosť menšinových akcionárov vo vzťahu k spoločnosti a jej záujmom konať vždy obozretne a s odbornou starostlivosťou v prospech spoločnosti, avšak podľa názoru žalovaného, žalobcovia nielen v tomto spore, ale aj v iných sporoch voči žalovanému postupujú tak, že ohrozujú jej ďalšiu podnikateľskú činnosť a existenciu práve podávaním žalôb o náhradu škody za jednotlivé roky, čím zneužívajú svoje práva na úkor žalovaného, pričom neakceptujú, že spoločnosť nemohla a nemôže rozdeľovať zisk podľa ich predstáv. Žalovaný dodal, že spoločnosť žalovanej ani v jednom z mnohých prípadov nikdy neurčila na odmeny celý zisk, ale vždy väčšiu časť zisku mienila ponechať vo fondoch spoločnosti z dôvodu zabezpečenia ďalšieho chodu a rozvoja spoločnosti. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 195/2012 zo dňa 16.08.2012 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1917/2004 zo dňa 22.03.2005 žalovaný vyslovil názor, že žaloba žalobcov je len prostriedkom na dosiahnutie obohatenia v neprospech spoločnosti, čím sa sami žalobcovia dopúšťajú zneužívania práva podľa § 56a Obchodného zákonníka, a preto takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu, ktoré konanie žalobcov spočíva najmä jednak sporným postúpením pohľadávok ďalších minoritných akcionárov v prospech žalobcov, ale aj v podobe nekonania v rámci ochrany oprávnených hospodárskych záujmov spoločnosti uplatnením nárokov v jej mene voči spoločníkom, resp. štatutárnemu orgánu.
28. Žalovaný tiež poukázal na § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka a dôvodil, že v zmysle tohto ustanovenia platí zásada, že právo akcionára na dividendu je podmienené rozhodnutím valného zhromaždenia, teda akcionár nemá právo na vyplatenie dividendy automaticky len z toho dôvodu, že spoločnosť dosiahla zisk, ku ktorému záveru došla taktiež aj česká súdna prax, ktorá jednoznačne konštatovala, že akcionár má právo na podiel zo zisku spoločnosti, ale toto právo nie je nijako vynútiteľné a spoločnosť nemá povinnosť dividendy vyplácať. Žalovaný dodal, že ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote, a keďže žalobcovia nepreukázali existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohli pri bežnom chode veci očakávať, nemali byť podľa žalovaného v konaní úspešní. Žalovaný dodal, že valné zhromaždenie nikdy nemalo záujem rozdeliť celý zisk spoločnosti za rok 2006 iba na odmeny, a preto žaloba na podiel z celého zisku nemá reálny základ, keďže z dokazovania vyplýva, že valné zhromaždenie spoločnosti malo záujem rozhodnúť iba o časti zisku vo výške 1.000.000,- Sk, ktorý sa mal dostať mimo spoločnosti a zvyšok zisku spoločnosti za rok 2006 mal ostať spoločnosti na jej ďalší chod. Za ďalšiu vadu doterajšieho konania a rozsudku žalovaný považoval aj to, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v rozsahu, v akom mu to stanovil Krajský súd v Prešove. Žalovaný v odvolaní navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zrušil a vec sám rozhodol tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania.
Ďalšie vyjadrenia strán sporu
29. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, podľa ktorých odvolanie žalovaného je nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý boli správne interpretované a aplikované právne normy obchodného práva. Námietku premlčania žalovaného žalobcovia považujú za nedôvodnú a opätovne poukázali na ustanovenie § 131 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 183, pričom na určenie neplatnosti uznesenia nestačí len samotné porušenie zákona, ale súd musí neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia konštatovať vo svojom rozhodnutí, a teda bez vyslovenia takejto neplatnosti sa žalobcovia o škode nemohli dozvedieť. Ako výnimočnú okolnosť prípadu žalobcovia uviedli, že už od roku 2004 až doposiaľ, teda aj po niekoľkých právoplatných rozhodnutiach súdu o určenie neplatnosti uznesení o rozdelení zisku bez jeho rozdelenia aj pre minoritných akcionárov dochádza zo strany žalovaného k arogantnému a hrubému porušovaniu práva minoritných akcionárov na dividendu, pričom sám žalovaný dodnes nevykonal žiadnu nápravu smerom k prijatiu zodpovednosti za porušenie zákonného práva, aj napriek opakovaným výzvam minoritných akcionárov. Žalobcovia poukázali na analogické právne veci a právne závery rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4284/2007 a sp. zn. 29Cdo/3059/2011, pričom za jedinú
formu nápravy, resp. uplatnenia zodpovednosti za porušenie zákonného práva minoritných akcionárov na podiel zo zisku, ktorá zohľadňuje aj princíp separácie a postupnosti uplatnenia zodpovednostného právneho vzťahu, v danom prípade je náhrada škody. Ak by žalovaná dodržala zákonný postup a stanovy akciovej spoločnosti, bolo možné podľa žalobcov so zreteľom na obvyklý chod veci odôvodnene očakávať rozmnoženie majetkových hodnôt žalobcov v podobe dividend.
30. Žalobcovia zdôraznili, že právny názor odvolacieho súdu uvedený v rozhodnutí 1Cob/41/2019 zo dňa 18.06.2020, podľa ktorého limity odškodnenia sa môžu pohybovať z hľadiska pôvodnej výšky rozdelenia tantiém pre členov predstavenstva, nie je odôvodnený ani opretý o žiadnu právnu normu ani judikatúru, preto ho nie je možné akceptovať, pričom právne podstatné pre určenie výšky škody v tomto prípade je, že čistý zisk bol rozdelený a vyplatený neplatne a nebol ponechaný v žiadnej časti žalovaným, bez rozdelenia a vyplatenia. Podľa žalobcov súd prvej inštancie správne určil výšku ušlého zisku a jeho limitáciu s poukazom na § 179 Obchodného zákonníka, keď túto limitoval len o prídel do rezervného fondu vo výške 10 % z čistého zisku vyčísleného v riadnej účtovnej závierke. Ďalej žalobcovia dodali, že názor odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení o tom, že sa javí nesporným fond odmien, je absolútne arbitrárnym, ničím neodôvodneným a nemôže byť záväzný, keďže ani zákon a ani stanovy žalovaného neobsahujú akúkoľvek úpravu vzniku a existencie akýchkoľvek fakultatívnych fondov, ani spôsob prídelu do nich.
31. Žalobcovia ďalej názory žalovaného v odvolaní o tom, ako žalobcovia postupujú v spore alebo v iných sporoch tak, že ohrozujú jeho podnikateľskú činnosť a zneužívajú svoje práva na úkor žalovaného považujú za prejav zlomyseľnej argumentácie smerujúcej k poškodzovaniu minoritných akcionárov, keďže zo strany žalovaného dochádza k permanentnému nerešpektovaniu zákona a aj právoplatných rozhodnutí súdu, pričom žalobcovia sa nikdy od roku 2004 nepodieľali na rozdelení zisku a žiaden zisk im v podobe dividend vyplatený nikdy nebol. Žalobcovia tiež poukázali na účtovnú závierku a výročnú správu žalovaného za rok 2006 ako aj správu dozornej rady žalovaného, z ktorých vyplynulo, že boli naplnené rozhodujúce ukazovatele výroby a ekonomiky a bol zaznamenaný pozitívny rast, teda situácia žalovaného si nevyžadovala prijatie mimoriadnych opatrení potrebných na zabezpečenie riadneho chodu spoločnosti a nebolo potrebné ani krytie strát z minulých rokov, preto žalobcovia mohli očakávať, že im budú dividendy žalovaným vyplatené. Žalobcovia navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalobcu aj na trovy odvolacieho konania.
32. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, v ktorom uviedol, že zdieľa rovnaké právne názory ako odvolací súd a Najvyšší súd SR, ktoré sú názory pre súd prvej inštancie záväzné a keďže tento rozhodoval v rozpore s týmito právnymi názormi, preto odvolaním napadli rozsudok súdu prvej inštancie pre jeho nesprávnosť. Žalovaný opätovne zdôraznil svoj právny názor na začiatok plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody zo strany žalobcov. Taktiež podľa žalovaného poukazovanie žalobcov na právne názory vyslovené v súdnych rozhodnutiach v iných právnych veciach a odvolávanie sa na opakované výzvy minoritných akcionárov, nemožno v tomto konaní zohľadniť, keďže tieto skutočnosti neboli v tomto konaní žalobcami preukazované. Ani názory obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR podľa žalovaného nie sú aplikovateľné v tomto sporovom konaní, a to z dôvodu rozdielnosti skutkových okolností prípadov a taktiež z dôvodu rozdielnej právnej úpravy, čo potvrdil aj Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn. 4Cob/73/2015.
33. Žalovaný tiež poukázal, že k rovnakému názoru vysloveného odvolacím súdom v rozhodnutí sp. zn. 1Cob/41/2019 zo dňa 18.06.2020 dospel aj iný senát Krajského súdu v Prešove v rozsudku sp. zn. 4Cob/73/2015, kde vyslovil, že limity odškodnenia sa môžu pohybovať z hľadiska pôvodnej výšky tantiém pre členov predstavenstva a v tomto smere sa žalovaný s názorom odvolacieho súdu plne stotožnil, čomu dal za pravdu aj Najvyšší súdu SR v uznesení sp. zn. 5Obdo/55/2018. Žalovaný tiež poukázal, že žalobcovia nerešpektujú ani právny názor v zrušujúcom uznesení, podľa ktorého treba vychádzať z prídelu do rezervného fondu a do ďalších fondov, ktoré spoločnosť vytvorila, pričom sa javí ako nesporný fond odmien, keďže k rovnakému názoru dospel aj iný senát Krajského súdu v Prešove, a to v uznesení sp. zn. 7Cob/20/2020 zo dňa 06.10.2020. Podľa žalovaného žalobcovia si nesprávne vykladajú aj ustanovenie § 179 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom z tohto ustanovenia vyplýva jednoznačne, že akciová spoločnosť môže zo zisku zriaďovať aj iné fondy ako povinný rezervný fond, pričom spôsob, ako spoločnosť tieto fondy vytvára, Obchodný zákonník v danom čase bližšie a explicitne neupravoval, pričom zriadenie a existenciu ďalších fondov upravovali stanovy žalovaného, a to v čl. II
v časti 6, a teda z predloženej zápisnice je zrejmé z obsahu návrhu rozdelenia zisku jeho rozdelenie aj do ďalších fondov, ktorý žalovaný neplánoval rozdeliť ako čistý zisk.
34. K vyjadreniu žalovaného podali vyjadrenie žalobcovia, ktorí zdôraznili, že aj odvolací súd sa vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 18.06.2020 už s námietkou premlčania vysporiadal, a preto tvrdí, že neustále bezdôvodné namietanie premlčania nároku zo strany žalovaného je zneužívanie inštitútu premlčania a konanie v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na bod 83 zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 18.06.2020 žalobcovia poukázali, že súd prvej inštancie dokazovanie doplnil, pričom konštatoval, že zo stanov žalovaného a z Obchodného zákonníka vyplýva, že obligatórne sa musí vytvoriť u žalovanej akciovej spoločnosti rezervný fond, pričom stanovy žalovaného neobsahovali ustanovenia o zriadení iných fondov, a teda iné fondy v tejto spoločnosti zriadené neboli. Súd prvej inštancie mal tiež za nepreukázané, aby boli splnené podmienky na ďalšie prerozdelenie čistého zisku, a teda žalobcovia dodali, že žalovaný neprodukoval žiadne prostriedky procesného útoku, či procesnej obrany a dôkazy o zriadení a existencii iných fondov okrem rezervného fondu. Podľa žalobcov výšku ušlého zisku nemožno limitovať o prípadné prídely do ďalších fondov, čo by bolo nad rámec zákona, keďže zákon nepozná kogentnú úpravu výšky prídelov, ani do akých fondov má byť zisk prípadne rozdelený, pričom opätovne žalobcovia poukázali aj na to, že predmetom tohto súdneho konania nie je a nikdy nebol nárok akcionárov na vyplatenie podielu na zisku, ale právnym titulom je nárok žalobcu na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia zhromaždenia žalovaného. Žalobcovia zotrvali na svojich názorov vyjadrených v predchádzajúcom vyjadrení a odvolaciemu súdu opätovne navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.
35. Následne žalovaný podaním zo dňa 23.11.2023 súd prvej inštancie informoval o konaní medzi stranami sporu, ktorým chceli urovnať svoje doterajšie súdne spory, a preto vyjadrili súhlas s prerušením tohto súdneho konania.
36. Okresný súd Humenné uznesením č. k. 12Cb/33/2013-1586 zo dňa 29.11.2021 konanie prerušil do 30.03.2022 z dôvodu, že strany zhodne navrhli súdu prerušenie konania na dobu troch mesiacov z dôvodu, že začali prebiehať mimosúdne rokovania.
37. Následne žalobcovia doručili súdu podanie zo dňa 20.04.2022, ktorého prílohou bol aj rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/15/2021 zo dňa 29.03.2022. Žalobcovia v tomto podaní uviedli, že k mimosúdnej dohode nedošlo a navrhli, aby súd v konaní pokračoval a doručil spis na odvolací súd. Z dôvodu právnej istoty žalobcovia predložili spomínaný rozsudok odvolacieho súdu v obdobnej veci medzi rovnakými účastníkmi konania s rovnakým predmetom konania a poukázali na jeho odôvodnenie.
38. Podaním zo dňa 02.05.2022 žalovaný súdu oznámil, že k mimosúdnej dohode medzi stranami sporu nedošlo, zároveň sa vyjadril, že existencia sociálneho fondu a fondu odmien nebola medzi stranami v pôvodnom konaní pred súdom prvého stupňa vôbec sporná a opätovne poukázal na jednoznačné vyjadrenie odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. 1Cob/41/2019 z 18.06.2020. Taktiež žalovaný poukázal, že v danom prípade z predloženej zápisnice valného zhromaždenia žalovaného vyplýva z obsahu návrhu rozdelenia zisku za relevantné obdobie presná suma pripadajúca do ďalších fondov, ktorú žalovaný neplánoval rozdeliť ako čistý zisk, preto tvrdenie žalobcov, že súd by nemohol v takomto prípade určiť výšku prípadných prídelov do ďalších fondov, je nesprávne.
39. Ďalším podaním zo dňa 20.06.2022 sa žalovaný vyjadril k prílohe rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17Co/15/2021 zo dňa 29.03.2022, ktorí žalobcovia citujú a dožadujú sa aplikácie právnych úvah ním vyslovených, k čomu žalovaný dodal, že nie je pravda, že rovnaké právne úvahy boli vyslovené opakovane a ani žalobcovia neuvádzajú, ktoré konkrétne iné právoplatné rozsudky majú byť založené na rovnakom právnom odôvodnení. Tiež žalovaný poukázal na to, že predložený rozsudok nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a zdôraznil, že procesná obrana žalovaného v tomto konaní obsahuje skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu odlišnú od procesnej obrany, ktorú žalovaný prezentoval v civilnom sporovom konaní predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/15/2021. Opakovane žalovaný poukázal, že otázka existencie ostatných fondov a prídelov do týchto fondov nebola pôvodne v tomto civilnom sporovom konaní medzi stranami vôbec sporná.
Posúdenie veci odvolacím súdom
40. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
41. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP, podľa ktorých neboli splnené procesné podmienky, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
42. K posúdeniu odvolacích námietok týkajúcich sa procesných podmienok a inej vady konania s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) a d) CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ by mal preukázať, ktoré procesné podmienky neboli splnené a tiež minimálne uviesť, aké pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie nastalo, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň pochybenie v procesnom postupe súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu by malo dosiahnuť určitú intenzitu, ktorá by odôvodnila záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
43. Odvolací súd po preštudovaní odvolania žalovaného nezistil, aké konkrétne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie je žalovaným vytýkané. Taktiež žalovaný neuviedol, ktoré procesné podmienky splnené neboli. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný namieta nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, nevykonanie dokazovania v rozsahu stanoveného odvolacím súdom a nesprávne právne posúdenie veci, čo sú však samostatné odvolacie dôvody. Preto odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) a d) nie sú dôvodné.
44. Žalovaný v podanom odvolaní žiadal prehodnotiť názor na vznesenú námietku premlčania, keďže podľa jeho názoru žalobcovia mali vedomosť o škode, ako aj o osobe škodcu vedomosť už v čase podania žaloby o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia.
45. K otázke premlčania nároku žalobcu sa tiež zaoberal odvolací súd v rozsudku č. k. 17Co/15/2021-990 zo dňa 29.3.2022, ktorý v rovnakej veci uviedol že: „do rozhodnutia súdu o žalobe o vyslovenie neplatnosti valného zhromaždenia nie je možné u žalobcov hovoriť o tom, či na ich strane mohli mať alebo nemohli mať legitímne očakávania na výplatu dividend. Až po tom, keď bolo rozhodnuté, že postup žalovaného pri rozdelení zisku nebol správny, a žalobcovia mohli pri riadnom chode udalostí očakávať výplatu dividend zo zisku žalovaného za rok 2004, nadobudli vedomosť o škode vo forme ušlého zisku, pretože žalovaný im tieto dividendy nevyplatil. K okamihu „nadobudnutia vedomosti“ žalobcami došlo právoplatnosťou rozhodnutia súdu o neplatnosti prijatého uznesenia valného zhromaždenia žalovaného dňom 4.11.2013. K tomuto momentu bolo určené, že žalobcom mali byť na valnom zhromaždení 22.6.2005 dividendy vyplatené, bolo možné vypočítať ich výšku a kto za ich nevyplatenie zodpovedá bolo jednoznačne určiteľné.“
46. Odvolací súd tiež už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí - uznesenie č. k. 1Cob/41/2019-1294 zo dňa 18.6.2020 - k námietke premlčania vznesenou žalovaným uviedol, že táto neobstojí, pričom tento záver odvolací súd nezmenil ani teraz. Súd prvej inštancie sa s námietkou premlčania opakovane podrobne vysporiadal a správne počítal beh začiatku premlčacej lehoty od právoplatnosti rozsudku, ktorým súd vyslovil neplatnosť valného zhromaždenia žalovaného s tým, že žaloba bola podaná na súde v rámci 4-ročnej premlčacej lehoty. K uvedenému odvolací súd dodáva, že hoci účinky neplatnosti valného zhromaždenia nastávajú ex tunc, t. j. od prijatia napadnutého uznesenia valného zhromaždenia, neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia vyslovená súdom pôsobí až od okamihu, keď ju súd
vysloví. Do vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia sa toto považuje za platné a až okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia dochádza ku zániku práv a povinností z neho vzniknutých. Súd prvej inštancie správne konštatoval, keď uviedol, že bez rozhodnutia súdu o vyslovení neplatnosti uznesenia prijatého valného zhromaždenia by žalobcovia nepreukázali zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti za vzniknutú škodu. Až deklarovaním porušenia právnej povinnosti vyhlásením uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku za neplatné došlo k zániku práv a povinností z neho vzniknutých, a tak aj k vzniku predpokladov pre zodpovednosť za škodu.
47. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil, prečo pristúpil k priznaniu škody a že žalobcovia nepreukázali výšku ušlého zisku. Odvolací súd poukazuje, že tieto otázky boli tiež predmetom obdobných súdnych konaní, v ktorých sa žalobcovia voči žalovanému domáhali náhrady škody a to z dôvodu porušenia povinnosti žalovaného pri rozhodovaní o rozdelení zisku, ktoré porušenia boli konštatované aj súdmi v konaniach o určenie neplatnosti uznesení prijatých valným zhromaždením žalovaného o rozdelení zisku za ten ktorý rok. Výnimočné okolnosti prípadu podľa názoru odvolacieho súdu sú dostatočne preukázané tým, žalovaná spoločnosť spôsobom rozhodovania o rozdelení zisku porušovala práva žalobcov ako minoritných akcionárov dlhodobo tým, že ani raz dosiahnutý zisk nebol prerozdelený aj na dividendy akcionárov, čo konštatovali súdy vo svojich rozhodnutiach, ktorými určili prijaté uznesenia valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti o rozdelení zisku za neplatné. Taktiež v predchádzajúcom svojom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že nie súd dôvodné námietky žalovaného, podľa ktorého mali žalobcovia využiť iné formy ochrany svojich záujmov pred uplatnením nárokov zo zodpovednostného právneho vzťahu, keďže taká povinná postupnosť krokov nevyplýva z právneho predpisu a nie je prekážkou pre uplatnenie nárokov uplatnneých v tomto súdnom konaní.
48. Z vlastnej činnosti odvolacieho súdu je mu známe, že v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Humenné sp. zn. 12Cb/16/2012 bola žalobcom priznaná suma, žalobcovi 1/ vo výške 4.019,80 eur s úrokom z omeškania a žalobkyni 2/ vo výške 76.407,73 eur s úrokom z omeškania (rozsudok č. k. 12Cb/16/2012 – 702 zo dňa 6.10.2017), a to titulom náhrady škody z dôvodu, že v samostatnom súdnom konaní bolo zistené, že uznesenie valného zhromaždenia č. 4/2008 v časti rozdelenia zisku je neplatné, celý zisk bol určený na rozdelenie v sume 174.168,50 eur bez toho, aby bola určená čo i len časť tohto zisku na vyplatenie akcionárom, čím došlo k porušeniu práva akcionárov - žalobcov na podiel na zisku podľa § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka zneužitím väčšiny hlasov v spoločnosti žalovaného na úkor minoritných akcionárov. Odvolací súd v rozsudku č. k. 1Cob/15/2018 – 940 zo dňa 24.4.2018 konštatoval správne vyvodenú zodpovednosť žalovaného za náhradu škody vo vzťahu k žalobcom, ktorým ako minoritným akcionárom sa nedostala časť zisku, ktorá by na nich mala pripadnúť v závislosti od počtu akcií, ktorý na nich pripadá, a vo vzťahu k žalobkyni 2/ aj titulom postúpenia pohľadávky. Podľa odvolacieho súdu v tejto veci súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými predpokladmi zodpovednosti za škodu, ktorá takýmto spôsobom nastala u žalobcov v zmysle § 757 Obchodného zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 373 a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka a vyčerpávajúcim spôsobom analyzoval porušenie právnej povinnosti na strane žalovaného (vyplývajúce z jeho konania na predmetnom valnom zhromaždení), vznik škody na strane žalobcov, ktorí nedostali ich podiel na zisku dosiahnutom žalovaným, ako aj príčinnú súvislosť medzi takto vzniknutou škodou a konaním žalovaného na predmetnom valnom zhromaždení, s ktorou analýzou v celom rozsahu súhlasil.
49. V súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Humenné sp. zn. 21Cb/62/2013 bola žalobcom priznaná suma, žalobcovi 1/ vo výške 4.978,53 eur s úrokom z omeškania a žalobkyni 2/ vo výške 94.630,82 eur s úrokom z omeškania (rozsudok č. k. 21Cb/62/2013 – 432 zo dňa 27.1.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 17Co/15/2021-990 zo dňa 29.3.2022), a to titulom náhrady škody porušením práv povinností akcionárov – žalobcovi, pretože uznesenie prijaté na riadnom valnom zhromaždení akciovej spoločnosti - žalovaného konanom dňa 22.06.2005 pod bodom 5, ktorým bolo schválené rozdelenie zisku za rok 2004, bolo súdom vyhlásené za neplatné konštatujúc porušenie práv akcionárov - žalobcov, pretože bol schválený zisk na rozdelenie s tým, že podiel na ňom bol vyplatený iba členom orgánov spoločnosti a nie akcionárom, čím ako minoritní akcionári utrpeli majetkovú škodu. V tomto spore odvolací súd v rozsudku č. k. 17Co/15/2021-990 zo dňa 29.3.2022 skonštatoval, že žalovaný namietal z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu ( 1/ protiprávny úkony, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody) len vznik škody, teda protiprávny úkon v podobe neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia a príčinná súvislosť sporné neboli. Podľa odvolacieho súdu aj v tejto veci závery súdu prvej inštancie o vzniku škody boli správne
vychádzajúc zo zistení, že žalobcovia ako minoritní akcionári žalovaného mali vedomosť o tom, že spoločnosť za rok 2004 vytvorila zisk, valné zhromaždenie žalovaného dňa 22.6.2005 zisk určilo na rozdelenie, pričom majoritní akcionári spoločnosti na valnom zhromaždení dňa 22.6.2005 postupovali v rozpore so zákonom a prijali uznesenie o rozdelení zisku v neprospech žalobcov, čím spôsobili žalobcom škodu v podobe ušlého zisku, ktorý žalobcovia pri riadnom chode udalostí mohli očakávať. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom o nedobrom úmysle žalovaného, resp. jeho väčšinových akcionárov voči minoritným akcionárom, ktorí rozdelením zisku okrem rezervného fondu, aj do fondu sociálneho, ktorý zriadený nebol a ďalej na tantiémy členov predstavenstva a do fondu odmien, ktorý nebol zriadený, postupovali dlhodobejšie v rozpore so § 56a a § 178 Obchodného zákonníka (súdne konania Okresného súdu Humenné napr. sp. zn. 11Cb 32/2013, sp. zn. 12Cb 16/2012, sp. zn. 12Cb 33/2013), týkajúce sa rozdelenia zisku za ďalšie roky).
50. Odvolací v tomto smere za potrebné považuje poukázať na princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho (napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
51. V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 3/2013 pod R 40/2013 bolo uverejnené jeho rozhodnutie, podľa ktorého „pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. januára 2012) Z odôvodnenia tohto uznesenia ďalej vyplýva, že „súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, pričom nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť [viď najmä rozsudky vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003].“
52. Vzhľadom na uvedené akékoľvek námietky žalovaného čo do priznania nároku na náhradu škody žalobcu sú nedôvodné vzhľadom k tomu, že vo vyššie uvedených sporových veciach súdy už právoplatne prijali záver o vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú prijatím uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku bez schválenia jeho rozdelenia aj na dividendy akcionárom, ktoré uznesenia boli právoplatne súdmi určené za neplatné.
53. Aj čo sa týka tohto sporu odvolací súd v predchádzajúcom svojom rozhodnutí sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu a súdu prvej inštancie vytkol len odôvodnenie čo do priznania konkrétnej výšky škody, v ktorej časti považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné (bod 74 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu č. k. 1Cob/41/2019 – 1294). Uvedené však súd prvej inštancie napravil a v rozsudku, ktorý žalovaný napadol odvolaním, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázanú výšku škody, pričom vychádzal zo zisku určeného na rozdelenie v sume 5.000.046-Sk (165.971,12 eur) podľa pomeru menovitej hodnoty akcii, pričom zohľadnil aj povinný ročný
prídel do rezervného fondu vo výške 10% a konštatoval neexistenciu iných fondov, ktoré by spoločnosť žalovaného zákonným spôsobom zriadila a spravovala.
54. Práve k otázke určenej výšky škody žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nezistil správne sumu čistého zisku, nevykonal test čistých prebytkov, a nezohľadnil zamýšľané prídely do sociálneho fondu a fondu odmien, pričom poukázal, že odvolací súd naznačil, že jemu sa javí nesporný fond odmien.
55. K tomu odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010)
56. Čo sa týka hodnotenia dôkazov Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia, ale dôkazy hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
57. Odvolací súd k námietkam žalovaného čo do zistenia skutkového stavu uvádza, že súdom prvej inštancie zistený skutkový stav je správny a vychádza z dokazovania navrhnutého stranami sporu. Po doručení uznesenia odvolacieho súdu č. k. 1Cob/41/2019 – 1294 zo dňa 18.6.2020 žalobcovia predložili listinné dôkazy podaním zo dňa 5.8.2020 – Stanovy I/5/06 spoločnosti Agrifop, a. s. Stakčín zo dňa 31.8.2007, Výkaz ziskov a strát k 31.12.2006 spoločnosti Agrifop, a. s. Stakčín, Súvaha k 31.12.2006 spoločnosti Agrifop, a. s. Stakčín, Ročná účtovná závierka za rok 2006, Správa dozornej rady spoločnosti Agrifop, a. s. Stakčín za rok 2006, Výročná správa predstavenstva spoločnosti Agrifop, a. s. Stakčín za rok 2006. Zároveň žalobcovia predložili svoje vyjadrenie k uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu. Žalovaný návrhy na dokazovanie nepredložil a taktiež ani po žiadosti o predĺženie sudcovskej lehoty nepodal vo veci vyjadrenie. Hoci odvolací súd v uznesení č. k. 1Cob/41/2019 – 1294 zo dňa 18.6.2020 uviedol potrebu vykonať dôkazy navrhnuté žalovaným, tiež zdôraznil, že dôkazné bremeno pri zistení reálnej sumy, ktorá môže byť prerozdelená na dividendy leží na žalovanom ako na zodpovednom subjekte, ktorý rozhoduje o rozdelení sumy čistého zisku a o jeho prerozdelení. Odvolací súd tiež dodal, že ak by sa dôkazy, najmä v podobe oboznámenia účtovnej závierky a ďalších dokladov ukázali nedostatočné pre ustálenie všetkých rozhodujúcich faktorov súvisiacich s určením zostatkovej sumy čistého zisku, až vtedy mal súd prvej inštancie vykonať žalovaným navrhnuté znalecké dokazovanie. Odvolací súd v tomto smere poukazuje, že žalovaný vykonanie znaleckého dokazovania navrhol až v podanom odvolaní zo dňa 9.5.2019, ktoré odvolanie podal proti rozsudku č. k. 12Cb/33/2013-1067 zo dňa 29.3.2019, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu. V ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný svoj návrh na vykonanie znaleckého dokazovania už nenavrhoval a ani žiadny znalecký posudok ani nepredložil.
58. Podľa § 757 Obchodného zákonníka, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.
59. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Podľa § 378 Obchodného zákonníka, škoda sa nahrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
Podľa § 379 Obchodného zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
60. Podľa § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka, akcionár má právo na podiel zo zisku spoločnosti (dividendu), ktorý valné zhromaždenie podľa výsledku hospodárenia určilo na rozdelenie. Pokiaľ z ustanovení stanov týkajúcich sa akcií s odlišným nárokom na podiel zo zisku nevyplýva niečo iné, určuje sa tento podiel pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov. Spoločnosť môže akcionárom vyplácať dividendu len pri splnení podmienok ustanovených v § 179 ods. 3 až 5.
61. Podľa ust. § 179 ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka do zrušenia spoločnosti môže byť medzi akcionárov rozdelený vždy len čistý zisk znížený o prídely do rezervného fondu, prípadne ďalších fondov, ktoré spoločnosť vytvára podľa zákona, a o neuhradenú stratu z minulých období.
62. Podľa ust. 217 ods. 1 Obchodného zákonníka spoločnosť vytvára pri svojom vzniku rezervný fond vo výške najmenej 10 % základného imania. Tento fond je povinná každoročne dopĺňať o sumu určenú v stanovách, najmenej však vo výške 10 % z čistého zisku vyčísleného v riadnej účtovnej závierke, až do dosiahnutia výšky rezervného fondu určenej v stanovách, najmenej však do výšky 20 % základného imania.
63. Podľa článku 1 Šiestej časti Stanov žalovaného, pri svojom vzniku spoločnosť žalovaného vytvára rezervný fond vo výške minimálne 10 % základného imania nepeňažnými prostriedkami. Tento fond spoločnosť dopĺňa ročne minimálne 10 % z čistého zisku, kým dosiahne výšku najmenej 20 % základného imania. O použitie rezervného fondu rozhoduje predstavenstvo.
64. Podľa článku 2 Šiestej časti Stanov žalovaného, spoločnosť môže vytvárať v súlade s právnymi predpismi a vnútornými pravidlami i ďalšie fondy a prispievať do nich zo svojho čistého zisku sumou, ktorej definitívna výška podlieha schváleniu valným zhromaždením.
65. Odvolací súd preskúmal námietku žalovaného vo vzťahu k výške priznaného ušlého zisku žalobcom, a dospel k záveru, že priznaná výška náhrady škody je správne odôvodnená vychádzajúc z vykonaného dokazovania. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými spornými otázkami medzi stranami sporu a pri určení výšky škody správne vychádzal z výšky dividendy, ktorá mohla byť žalobcom vyplatená v prípade rozdelenia zisku v súlade so stanovami a Obchodným zákonníkom. Žalovaný pri výpočte výšky škody namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal testom čistých prebytkov a taktiež nezohľadnil prídely aj do fondu odmien, ktorý sa javil odvolaciemu súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení ako nesporný. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že ak sa mu javilo, že mohol byť zriadený fond odmien, vychádzal z dokazovania a vyjadrení strán sporu učinených do svojho predošlého rozhodnutia. Avšak súd prvej inštancie správne z vykonaného dokazovania zistil, že okrem rezervného fondu žalovaná spoločnosť nemala zákonným spôsobom zriadené iné fondy a ani žalovaný zriadenie iných fondov nepreukázal, preto pri určení výšky ušlého zisku akceptujúc názory vyšších súdnych autorít sa prihliadlo pri predpokladanej výške dividendy na prídel len do zákonom povinne zriaďovaného rezervného fondu, ktorý bol žalovaný povinný každoročne dopĺňať.
66. Z výpisu z Obchodného registra žalovaného vyplýva, že základné imanie žalovaného v čase prijatia uznesenia valného zhromaždenia predstavovalo 229.855.000,- Sk, čo v prepočte je 7.629.788,25 eur. Rezervný fond ku dňu vzniku spoločnosti predstavoval najmenej 10 % základného imania, teda sumu 762.978,82 eur a v zmysle zákona je spoločnosť povinná vytvárať rezervný fond najmenej do výšky 20% základného imania, teda do sumy 1.525.957,64 eur. Zo súvahy k 31.12.2006 vyplýva, že žalovaný mal v roku 2006 vytvorený rezervný fond vo výške 28.775.000,- Sk, t. j. 955.155,02 eur. Keďže nebol naplnený minimálne do výšky 20 % základného imania, bolo ho potrebné z čistého zisku za rok 2006 vo výške 10 % minimálne doplniť, s čím rátal aj návrh žalovaného na rozdelenie zisku za rok 2006. Za rok 2006 žalovaný v rámci hospodárskeho výsledku dosiahol zisk 5.000.046,- Sk, t. j. 165.971,12 eur, z čoho 10% do rezervného fondu je 500.004,60 Sk, teda 16.597,11 eur. Potom na rozdelenie by pripadol zisk vo výške 149.374,01 eur (=165.971,12 eur - 16.597,11 eur). Keďže žalobca 1/ bol
držiteľom 5 307 akcií s pomerom menovitej hodnoty k hodnote akcií všetkých akcionárov 2,308 %, mohol preto dôvodne očakávať vyplatenie dividendy v sume 3.447,55 eur. Žalobkyňa 2/, s prihliadnutím na pohľadávku nadobudnutú postúpením od akcionárov A. G. H. a A. I. B., s počtom 100 829 akcií a s pomerom menovitej hodnoty k hodnote akcií všetkých akcionárov 43,87 % mohla dôvodne očakávať vyplatenie dividendy v sume 65.530,37 eur.
67. K rovnakému záveru o určení výšky škody dospel aj odvolací súd vo veci 17Co/15/2021 – 990 zo dňa 29.3.2022, ktorý uviedol, že „výška ušlého zisku môže byť výlučne suma zodpovedajúca zákonnej dividende, t. j. podielu na zisku spoločnosti po aplikácii § 179 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda po vykonaní povinných odvodov do príslušných fondov zriadených žalovaným alebo na základe zákona v stanovenej výške. Medzi akcionárov sa rozdeľuje vždy len čistý zisk, ktorý je znížený o prídely do rezervného fondu, pretože v prejednávanej veci žalovaný nepreukázal vytvorenie ďalších fondov podľa zákona.“
68. Súd ešte na záver dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Do práva na spravodlivý súdny proces taktiež nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
69. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o náhrade trov konania podľa zásady úspechu, keď od úspechu žalobcov odpočítal percentuálny úspech žalovaného v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá.
K trovám odvolacieho konania
70. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
71. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania, ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
72. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, podľa ktorého žalobcovia 1/ a 2/ ako sporové strany, ktorá mali v odvolacom konaní plný úspech, majú nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
73. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.