Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-15-2021.pdf
PDF · 151.66 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/15/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcov 1/ JUDr. Ján Vovčik DREVOPLAST, Tajch 769/9, 067 81 Belá nad Cirochou, IČO: 14 295 784, 2/ C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/X, XXX XX V. O. N., právne zastúpená JUDr. Mariánom Bacákom, advokátom, so sídlom Partizánska 1834/26, 069 01 Snina, proti žalovanému AGRIFOP, a.s., Stakčín, Duchnovičova 573/18, 067 61 Stakčín, IČO: 31 713 238, právne zastúpený JUDr. Ján Holota, advokát, so sídlom Komenského 2791, 069 01 Snina, o zaplatenie 106.930,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21Cb/62/2013 - 432 zo dňa 27.01.2017, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok prvoinštančného súdu v spojení s opravným uznesením č.k. 21Cb/62/2013-588 okrem zamietavého výroku a výroku o súdnom poplatku v rozsahu, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 4978,53 eur spolu s 8,25% úrokom z omeškania ročne od 12.2.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku, ktorým súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni v 2.rade sumu 94630,82 eura spolu s 8,25% úrokom z omeškania ročne od 12.2.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti nárok žalobcov zamieta.
Žalobcovi v 1. rade priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 86,3% a žalobkyni v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 86,3% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Zrušuje výrok o poplatkovej povinnosti žalovaného a v rozsahu zrušenia vracia vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol tak, že: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 5.344,42 eur spolu s 8,25%-ným úrokom z omeškania ročne od 12.02.214 do zaplatenia a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 101.585,72 eur spolu s 8,25%-ným ročným úrokom z omeškania od 12.02.2014 až do zaplatenia a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. III. V prevyšujúcej časti úroku z omeškania súd žalobu z a m i e t a. IV. Žalobcom v 1. a v 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v celom rozsahu. V. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok vo výške 6.415,50 eur a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o nároku žalobcov voči žalovanému na náhradu škody. Žalobcovia v žalobe uviedli, že Okresný súd Poprad v rozsudku z 05.06.2012, pod sp.zn. 16Cb/1/2009, ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný dňa 04.11.2013, v spojení s opravným uznesením zo dňa 03.08.2012 a v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.10.2013, pod sp.zn. 1Cob/67/2012 rozhodol, že uznesenie prijaté na riadnom valnom zhromaždení akciovej spoločnosti - žalovaného konanom dňa 22.06.2005 pod bodom 5, ktorým bolo schválené rozdelenie zisku za rok 2004 je neplatné. V rozsudku sa konštatovalo porušeniu práv akcionárov - žalobcov, pretože bol schválený zisk na rozdelenie s tým, že podiel na ňom bol vyplatený iba členom orgánov spoločnosti a nie akcionárom. Žalobcovia tvrdili, že uznesenie bolo prijaté v rozpore s ust. § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka, a prijatím tohto neplatného uznesenia, ako minoritní akcionári utrpeli majetkovú škodu. Táto majetková škoda predstavuje škodu u žalobcu v 1. rade vo výške 5.344,42 eur, podľa pomeru menovitej hodnoty jeho akcií k menovitej hodnote všetkých akcionárov. Žalobkyňa v 2. rade si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 70.811,29 eur, podľa pomeru menovitej hodnoty jej akcií k menovitej hodnote všetkých akcionárov. Naviac žalobkyňa v 2. rade získala akcie od C.. Y. E., na základe zmluvy o postúpení, podľa § 524 Občianskeho zákonníka v hodnote 30.774,43 eur, teda jej škoda predstavuje sumu 101.585,72 eura. Žalobcovia v žalobe odvodzovali aktívnu aj pasívnu procesnú aj vecnú legitimáciu od právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, pod sp.zn. 1Cob/67/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad sp.zn. 16Cb/1/2009. Nárok žalobcov predstavoval nárok na náhradu škody podľa § 757 Obchodného zákonníka, v nadväznosti na § 373 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, keď tvrdili, že sú splnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady škody podľa Obchodného zákonníka, a to 1) porušenie povinnosti, resp. práva, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, resp. práva a vznikom škody. Prvýkrát vo veci rozhodol prvoinštančný Okresný súd v Humennom medzitýmnym rozsudkom č. 21Cb/62/2013 - 131 zo dňa 15.03.2014 tak, že prvoinštančný súd nárok žalobcov na náhradu škody voči žalovanému považoval za opodstatnený. Po podaní odvolania žalovaným proti tomuto rozsudku, odvolací Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 2Cob/56/2014 - 209 zo dňa 04.03.2015 prvoinštančný rozsudok bol zrušený, a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu. Odvolací krajský súd konštatoval, že neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku. V prejednávanej veci prvoinštančný súd vykonal dokazovanie a dospel k záveru, že nárok je dôvodný, okrem čiastočného uplatnenia nároku na úroky z omeškania, kde žalobu zamietol. Prvoinštančný súd uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcov ako minoritných akcionárov na náhradu škody voči žalovanému, ktorá bola spôsobená neplatným uznesením Valného zhromaždenia o rozdelení zisku. Predmetom konania nie je nárok na dividendy a ani spôsob rozdelenia zisku, o ktorom môže rozhodnúť len Valné zhromaždenie spoločnosti, ale nárok na náhradu škody podľa § 757 a § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Skonštatoval, že zodpovednosť na náhradu škody v Obchodnom zákonníku je objektívnou zodpovednosťou, zavinenie sa nevyžaduje. Z rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn. 16Cb/1/2009 zo dňa 15.06.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 4.11.2013, v spojení s opravným uznesením zo dňa 03.08.2012 a v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 1Cob/67/2012 zo dňa 15.10.2013 vyplýva, že v konaní podľa § 131 a § 183 Obchodného zákonníka bolo vyhlásené neplatné uznesenie prijaté na riadnom valnom zhromaždení žalovaného, ktoré sa konalo dňa 22.06.2005, a to uznesenie pod bodom 5 v časti, ktorým bolo schválené rozdelenie zisku za rok 2004. Z rozsudkov vyplýva, že žalobu podali minoritní akcionári žalovaného podľa § 131 a § 183 Obchodného zákonníka, a to žalobcovia 1. rade a v 2. rade, a C.. Y. E., ako žalobca v 3. rade. V rozsudku Krajského súdu v Prešove je uvedené, že uznesenie riadneho valného zhromaždenia je neplatné pre rozpor s ust. § 56a ods. 1 a § 176b ods. 1 a § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka. Hlavným dôvodom neplatnosti je to, že uznesenie ktorým sa schválilo rozdelenie zisku, opomenulo rozdeliť časť zisku aj v prospech akcionárov na dividendy a preto ide o rozpor s uvedenými ustanoveniami zákona, a to najmä ust. § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka. Týmto spôsobom boli zneužité práva väčšinových akcionárov na úkor minoritných akcionárov - žalobcov podľa § 56a Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že toto porušenie zákona mohlo obmedziť práva spoločníka - akcionára a to konkrétne právo na vyplatenie podielu na zisku podľa § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka a práva minoritných akcionárov podľa § 56a ods. 1, § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka.
Zo zápisnice zo zasadnutia riadneho valného zhromaždenia žalovaného vyplýva, že dňa 22.06.2005 sa konalo riadne valné zhromaždenie, ktoré pod bodom 5. programu malo aj riešenie ročnej účtovnej závierky za rok 2004 a rozdelenia zisku za rok 2004, konsolidovanej účtovnej závierky za rok 2004 a v bode 5, bolo okrem iného prijaté aj uznesenie, ktorým bolo schválené rozdelenie zisku za rok 2004. Uznesenie v časti rozdelenia zisku súd vyhlásil za neplatné pre rozpor so zákonom. Zo stavového výpisu z účtu majiteľa cenných papierov vyplýva, že žalobca v 1. rade mal 5 307 akcií s pomerom 2,308% k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov. Z výpisu z účtu majiteľa cenných papierov žalobkyne v 2. rade vyplýva, že je vlastníčkou 70 289 kusov akcií, čo predstavuje pomer 30,58% k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov. Z výpisu z účtu majiteľa cenných papierov C. vyplýva, že tento je vlastníkom 30 540 kusov akcií s pomerom 13,29% k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov. Zo zápisnice o priebehu riadneho valného zhromaždenia vyplýva, že na rozdelenie pod bodom 5 bol určený rozdelený zisk v celkovej sume 231.560,78 eur. Okrem toho, že predmetom na rozdelenie bol zisk z roku 2004, súčasťou rozdeľovaného zisku bol aj zisk z minulého roku, teda spolu 6.976.000,40 Sk. Podľa rozdelenia zisku z tejto sumy na prídel do rezervného fondu sa rátalo so sumou 476.000,- Sk, na prídel do sociálneho fondu so sumou 500.000,- Sk, na tantiémy členom predstavenstva sa rátalo s výškou 2.500.000,- Sk, a na prídel do fondu odmien so sumou 3.500.000,- Sk. V tejto časti rozdelenia zisku však bolo uznesenie valného zhromaždenia súdom vyhlásené za neplatné. Medzičasom došlo k postúpeniu pohľadávky, ako to vyplýva z Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 05.12.2013, z postupcu C.. Y. E., ktorý postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému so všetkými právami s ňou spojenými, bezodplatne zmluvou zo dňa 05.12.2013 na postupníčku, žalobkyňu v 2. rade. Toto oznámenie prevzal žalovaný dňa 24.03.2014. Prvoinštančný súd zistil, že za rok 2004 rezervný fond žalovaného bol naplnený vo výške 27.898,- eur, teda v miere vyššej ako v zákonom stanovenej minimálnej výške 10% zo základného imania spoločnosti. Prvoinštančný súd zistený skutkový stav podriadil pod ust. § 131 ods. 5 Obchodného zákonníka, pod ust. § 757, § 373, § 374 ods. 1, § 378, § 379, § 386 ods. 2, § 387 ods. 1, § 398, § 397, § 178 ods. 1 a § 56a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Prvoinštančný súd sa vysporiadal s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Dospel k záveru, že k premlčaniu nároku žalobcov nedošlo, pretože predmetom konania je nárok na náhradu škody, a preto je potrebné aplikovať ust. § 398 a § 397 Obchodného zákonníka. Predpokladom na náhradu škody je neplatné uznesenie valného zhromaždenia, o ktorej neplatnosti môže rozhodnúť len súd. Bez právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia nie je možná žaloba o náhradu škody , pretože by chýbal predpoklad uplatneného nároku na náhradu škody, a to protiprávna skutočnosť. Žalobcovia podľa prvoinštančného súdu sa mohli dozvedieť o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá až právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Poprad v spojení s rozsudkom Krajského súd v Prešove, ku ktorej došlo dňa 04.11.2013. Rozsudkom bola vyslovená neplatnosť napadnutého uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku. Od tohto momentu je potrebné počítať začiatok plynutia premlčacej lehoty, ktorá podľa Obchodného zákonníka je štvorročná. Keďže žaloba o náhradu škody bola podaná na súde, podľa prvoinštančného súdu dňa 22.12.2013 (poznámka odvolacieho súdu
- reálne dňa 29.12.2013), bola podaná včas v rámci plynutia 4 ročnej premlčacej lehoty. Prvoinštančný súd sa zaoberal aj plynutím objektívnej 10 ročnej premlčacej doby podľa § 398 Obchodného zákonníka, ktorá sa končí najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinností. Prvoinštančný súd skonštatoval, že k porušeniu povinností došlo uznesením valného zhromaždenia, ktoré sa konalo dňa 22.06.2005. Keďže žaloba bola podaná dňa 22.12.2013, k uplynutiu 10 ročnej premlčacej doby pri náhrade škody nedošlo. Preto prvoinštančný súd považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za nedôvodnú. Ďalej prvoinštančný súd sa zaoberal konkrétnymi podmienkami uplatneného nároku, keď skonštatoval, že v súlade s ust. § 757 a § 373 Obchodného zákonníka pri zabezpečení objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie skúmal 3 predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, respektíve práva, tzv. protiprávna skutočnosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinností, respektíve práva (kauzálny nexus). Na rozdiel od Občianskeho zákonníka, Obchodný zákonník zavinenie nevyžaduje. Prvoinštančný súd k protiprávnemu konaniu, respektíve k nekonaniu, k porušeniu povinností alebo práva, uviedol, že táto okolnosť vyplýva z rozsudkov súdov, a to Okresného súdu Poprad a Krajského súdu v Prešove. Rozsudok je pre každého podľa § 131 ods. 5 záväzný. Bolo rozhodnuté o neplatnosti uznesenia prijatého pod bodom 5. o rozdelení zisku. Týmto uznesením došlo k porušeniu konkrétnej právnej normy, a to predovšetkým ustanovenia § 178 ods. 1, ale aj § 56a ods. 1 Obchodného zákonníka. Bolo vyslovené, že uznesenie valného zhromaždenia č. 5 je neplatné pre rozpor so zákonom.
Takéto uznesenie má povahu právnej skutočnosti, ktorá má charakter protiprávnej skutočnosti, a má za následok splnenie jedného z predpokladov na náhradu škody podľa Obchodného zákonníka. Aj okolnosť, že sporné uznesenie valného zhromaždenia bolo prijímané valným zhromaždením, ktoré nemá právnu subjektivitu, tvorí však podľa § 184 Obchodného zákonníka orgán akciovej spoločnosti, a preto je daná pasívna vecná legitimácia akciovej spoločnosti za konanie svojho orgánu. Orgán akciovej spoločnosti nemá právnu subjektivitu, a nie je možné ho žalovať. V prejednávanej veci bolo vyhlásené za neplatné uznesenie valného zhromaždenia, ktorým bolo v bode 5 prijaté rozhodnutie o rozdelení zisku za rok 2004, ktorý bol určený na rozdelenie v celkovej sume 231.560,78 eur bez toho, aby čo i len časť tohto zisku bola určená na výplatu akcionárov. Tým, došlo k porušeniu práv akcionárov - žalobcov na podiel na zisku podľa § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka, a bola zneužitá väčšina hlasov v spoločnosti žalovaného na úkor minoritných akcionárov, podľa § 56a ods. 1 Obchodného zákonníka. Prvoinštančný súd skonštatoval, že s obdobnými nárokmi sa žalobcovia obrátili na súd aj v ďalších konaniach za ďalšie roky, kedy došlo k rovnakej situácií. Všetkým konaniam predchádzalo konanie o neplatnosť uznesení valných zhromaždení o rozdelení zisku. Preto prvoinštančný súd dospel k záveru, že obrana žalovaného spočívajúca vtom, že minoritní akcionári môžu požiadať o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia a znova sa dožadovať rozhodnutia o rozdelení zisku, neobstojí. Nastala by situácia, že väčšinoví akcionári znova zneužijú svoje práva a znova schvália uznesenie o rozdelení zisku, kde minoritným akcionárom nebude rozdelená ani časť dividend. Súd takúto situáciu, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku vyhodnotil ako okolnosť odôvodňujúcu právo minoritných akcionárov podať žalobu na náhradu škody, podľa § 757 a § 373 Obchodného zákonníka. Predmetom nároku je nárok na náhradu škody, nie na rozdelenie zisku, na čo má kompetenciu len valné zhromaždenie. Prvoinštančný súd v ďalšom dospel k záveru, že existuje aj ďalší predpoklad náhrady škody, a to vzniknutá škoda podľa Obchodného zákonníka. Škodou sa rozumie ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá môže mať podobu škody skutočnej, spočívajúcej v zmenšení majetku poškodeného, alebo podobu ušlého zisku, ktorým sú vyčíslené hodnoty, o ktoré sa majetok poškodeného v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil. Žalobcovia musia v konaní preukázať, že im konaním žalovaného vznikla škoda. Z rozsudkov o určení neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia prijatého pod bodom 5 je zrejmé, že žalobcovia sú minoritnými akcionármi žalovaného. V čase prijatia neplatného uznesenia o udelení zisku vlastnili akcie, tak ako to prvoinštančný súd skonštatoval vyššie, a ako to vyplýva aj z výpisu z účtu majiteľa cenných papierov, aj napriek tomu, že valné zhromaždenie uznesením rozhodlo o rozdelení zisku, tento zisk im v rozpore s ust. § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka nebol rozdelený. Preto vznikla u minoritných akcionárov - žalobcov škoda vo forme ušlého zisku. Ich majetok sa nezväčšil o sumu podielu na zisku, na ktorý mali priamo zo zákona podľa § 178 Obchodného zákonníka nárok. Akciová spoločnosť na základe takéhoto neplatného rozdelenia zisku vyplatila zisk určený na rozdelenie okrem iného aj členom predstavenstva ako tantiémy. Títo členovia sú pritom aj väčšinovými akcionármi, respektíve ovládajú právnické osoby, ktoré sú väčšinovými akcionármi žalovaného. Tak si vlastne reálne sami vyplatili zisk, nie vo forme dividend, ale vo forme odmeny na úkor minoritných akcionárov, ktorým nebolo nič vyplatené. Protiprávnym uznesením o rozdelení zisku bol na rozdelenie určený zisk v celovej sume 6.976.000,40 Sk. Uvedená suma predstavuje 231.560,78 eur. Z tejto sumy určenej na rozdelenie vo výške 231.560,78 eur je potrebné vychádzať pri určení vzniku výšky škody na strane žalobcov. Žalobcovia majú priamo zo zákona, ako aj zo stanov akciovej spoločnosti, nárok na podiel na zisku podľa menovitej hodnoty ich akcií k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov. Tým, že žalovaná spoločnosť nerozdelila zisk určený na rozdelenie akcionárom, došlo na ich strane ku škode. Z úvahy vyplýva, podľa prvoinštančného súdu, že rezervný fond v čase rozhodovania o rozdelení zisku bol naplnený vo výške 27.898,- eur, teda viac ako v zákonom stanovenej minimálnej výške 10% zo základného imania. Prvoinštančný súd zistil aj tretí predpoklad vzniku nároku na náhradu škody, podľa Obchodného zákonníka, a to príčinná súvislosť, teda kauzálny nexus. V dôsledku prijatia protiprávneho uznesenia Valného zhromaždenia o rozdelení zisku, ktoré bolo súdom určené za neplatné, došlo k vzniku škody vo forme ušlého zisku na strane žalobcov, a preto im nebol vyplatený podiel na zisku určeného na rozdelenie, na ktorý majú nárok priamo zo zákona. Ak by valné zhromaždenie bolo rozhodlo o rozdelení zisku v súlade s právom a stanovami, žalobcovia a ostatní akcionári by už mali vyplatený svoj podiel na zisku, a nedošlo by u nich ku škode vo forme ušlého zisku. Prvoinštančný súd nezistil okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. Zodpovednosť žalovaného podľa Obchodného zákonníka je objektívna. Žalovaný na objektívnu zodpovednosť nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov.
Teda prvoinštančný súd dospel k záveru, že nárok žalobcov na náhradu škody, tým že na valnom zhromaždení žalovaného konanom dňa 22.06.2005 bolo prijaté uznesenie pod bodov 5 o rozdelení zisku za rok 2004, tým spôsobom že zisk nebol určený na výplatu akcionárov a bola zneužitá väčšina, čím došlo k porušeniu zákona, pričom súdy právoplatnými rozsudkami vyhlásili uvedené uznesenie valného zhromaždenia za neplatné, v dôsledku tohto neplatného uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku došlo k porušeniu konkrétnej právnej normy, a to ust. § 178 ods. a § 56a Obchodného zákonníka, a ku škode vo forme ušlého zisku na strane žalobcov ako minoritných akcionárov, kde pri výške škody sa vychádzalo zo zisku určeného na rozdelenie v sume 231.560,78 eur, podľa pomeru menovitej hodnoty akcií k tomuto zisku. Preto prvoinštančný súd považoval nárok žalobcov na náhradu škody za dôvodný. Prvoinštanćný súd priznal podľa § 369 Obchodného zákonníka žalobcom aj nárok na úroky z omeškania vo výške 8,23% ročne zo žalovanej sumy od 12.02.2014 a vo zvyšku uplatňovaný nárok na úroky z omeškania zamietol. Žalobcovia si totiž uplatňovali úrok z omeškania až vo výške 13%, a to už za obdobie od 22.08.2005, vychádzajúc z času, kedy mal byť splatný podiel na zisku, a to z dôvodu, že v konaní nebolo žalobcami preukázané, aby pred týmto dátumom vyzývali žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy na náhradu škody. Preto súd bral za preukázané, že až doručením žaloby na náhradu škody žalovanému dňa 11.02.2014 bol tento vyzvaný na jej zaplatenie, a teda ďalším dňom 12.02.2014 sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením. Keďže boli žalobcovia oslobodení od platenia súdneho poplatku, súd podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. zaviazal neúspešného žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku na účet Okresného súdu podľa položky 1a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Žalovaný namietal, že rozsudok prvoinštančného súdu bol vydaný v rozpore s daným zisteným skutkovým, ako aj právnym stavom. Prvoinštančný súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne právne ustanovenie a v dôsledku toho aj nesprávne rozhodol. Žalovaný namietal výroky prvoinštančného rozsudku v jeho vyhovujúcej časti. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočíva v tom, že dňa 22.6.2005 sa uskutočnilo valné zhromaždenie AGRIFOP, a.s. Stakčín. V zápisnici zo zasadnutia riadneho valného zhromaždenia zo dňa 22.6.2005 je, pokiaľ sa týka bodu 5, uvedené: „Valné zhromaždenie schválilo: ročnú účtovnú závierku a rozdelenie zisku za rok 2004, konsolidovanú účtovnú závierku za rok 2004“. Materiály prejednávané na danom valnom zhromaždení, ktoré sú spojené s hlasovaním v bode č. 5 sa skladajú z dvoch elaborátov: Z elaborátu Ročná účtovná závierka za rok 2004 s prílohami výkaz ziskov a strát a súvaha a elaborátu Rozdelenie zisku za rok 2004. Suma určená na rozdelenie je uvedená pod položkou „Zdroje na rozdelenie“ a táto suma je uvedená výlučne v elaboráte Rozdelenie zisku za rok 2004. O neplatnosti Uznesenia č. 5 riadneho valného zhromaždenia AGRIFOP, a.s. Stakčín na základe návrhu žalobcov rozhodol Okresný súd Poprad rozsudkom č. 16C/1/2009-486 zo dňa 5.6.2012 tak, že súd určil, že uznesenie prijaté na riadnom valnom zhromaždení akciovej spoločnosti AGRIFOP Stakčín, zo dňa 22.6.2005, a to uznesenie pod bodom 5, ktorým bolo schválené rozdelenie zisku za rok 2004, je neplatné. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 1Cob/67/2012 zo dňa 15.10.2013. Pri zrušení uznesenia valného zhromaždenia platí, že takéto rozhodnutie má účinky ex tunc, teda od samého počiatku, teda z právneho hľadiska sa má za to, že ako keby žiadne rozhodnutie prijaté nikdy nebolo. Neexistuje tu teda žiadne rozhodnutie valného zhromaždenia žalovaného, ktorým by valné zhromaždenie určilo nejakú sumu, určenú na rozdelenie medzi akcionárov. Žalobcovia si svoj nárok v konaní uplatnili ako náhradu vzniknutej škody. Na to, aby bol nárok dôvodný, musia byť naplnené tri predpoklady, a to vznik škody, porušenie právnej povinnosti, príčinná súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti. Zavinenie obchodnoprávnych vzťahov sa preukázať nevyžaduje. Prvoinštančný súd však napriek tomu, že valné zhromaždenie uznesením rozhodlo o rozdelení zisku, tento zisk žalobcom nebol rozdelený a na ich strane nevznikla škoda vo forme ušlého zisku žalobe vyhovel. Toto tvrdenie súdu je v priamom rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o účinkoch zrušovacieho rozsudku ex tunc. Keďže platí, že žiadne rozhodnutie o rozdelení zisku valné zhromaždenie neprijalo, keďže rozsudok Okresného súdu Poprad o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia č. 5/2005 má účinky ex tunc, nemôže byť platná ani vyššie uvedená úvaha súdu o tom, že by valné zhromaždenie uznesením rozhodlo o rozdelení zisku a akcionárom by mala vzniknúť škoda práve vo výške nerozdelenej sumy. Naviac, žalovaný poukázal aj na úvahy prvoinštančného súdu,
že minoritní akcionári nevyužili všetky možnosti na zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia za účelom dosiahnutia rozhodnutia o rozdelení zisku za rok 2004. Súd rozhodol, že žalobcom patrí náhrada škody vo výške pomernej časti podľa pomeru množstva nimi vlastnených akcií z celkovej sumy, teda z hrubej sumy určenej na rozdelenie. Podľa § 179 ods. 3 Obchodného zákonníka však medzi akcionárov môže byť rozdelený len čistý zisk, teda znížený o prídely do príslušných fondov. Prvoinštančný súd sa s touto otázkou vôbec nevysporiadal. Pritom platí, že o výške zisku na rozdelenie rozhoduje výlučne valné zhromaždenie a súd nemôže nahradiť rozhodnutie valného zhromaždenia o tejto otázke. Vyvstáva teda otázka, prečo súd práve týmto spôsobom určil škodu, prečo neprihliadol na ust. § 179 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odpoveď ostala nevysvetlená. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe rozsudkov o zrušení uznesenia č. 5 valného zhromaždenia akciovej spoločnosti AGRIFOP, a.s. zo dňa 22.7.2005 došlo k porušeniu právneho predpisu v otázke rozdelenia zisku a je možné, že minoritným akcionárom v takomto prípade aj mohla vzniknúť škoda. Nemožno však v danom prípade určiť, že celá výška zdrojov určených na rozdelenie, ktorá bola uvedená v materiáloch na rokovanie valného zhromaždenia, keď prijaté uznesenie bolo zrušené s účinkami ex tunc, je aj sumou, ktorá určuje výšku škody ako ušlého zisku. Pre takéto tvrdenie nie je žiadny právny dôvod. So závermi prvoinštančného súdu nie je možné súhlasiť, ani pokiaľ sa týka otázky premlčania uplatneného nároku. Obchodný zákonník premlčanie upravuje na objektívnom princípe, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť prvý raz. Podľa § 398 Obchodného zákonníka, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný ju nahradiť. Zákon pre začatie plynutia premlčacej lehoty vyžaduje a) vedomosť o škode a b) vedomosť o osobe povinnej nahradiť škodu. V danom prípade žalobcovia mali vedomosť o škode, dokonca aj o jej presnej výške a o tom, kto je povinný na jej úhradu. Žalobcovia obdŕžali zápisnicu zo zasadnutia valného zhromaždenia, a.s. AGRIFOP Stakčín zo dňa 22.7.2005. Následne dňa 22.9.2005 žalobcovia v zákonom stanovenej 3-mesačnej lehote podali návrh na súd na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Je teda zrejmé, že najneskôr dňa 22.9.2005 mali vedomosť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu. Nič im nebránilo, aby podali žalobu o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, aj žalobu na náhradu škody. Preto na strane žalobcov došlo k uplynutiu zákonnej 4-ročnej premlčacej doby. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. K odvolaniu zaujal písomné stanovisko žalobca v 1/ rade. Namietal, že odvolanie nespĺňa zákonné predpoklady uvedené v ust. § 363 a nasl. CSP. Je neúplné, nezrozumiteľné a neodôvodnené. Právny zástupca žalovaného nekonkretizuje odvolacie dôvody, ktorými je možné odôvodniť odvolanie s odkazom na konkrétne ust. § 365 CSP. Podľa žalobcu v 1/ rade, prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a starostlivo prihliadal na všetko, vrátane toho, čo vo svojich návrhoch uplatnili a uviedli strany sporu. Predmetom konania je uplatnený nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku podľa § 757 Obchodného zákonníka. Nové mimoriadne valné zhromaždenie v spoločnosti žalovaného nemôže znovu rozhodnúť o rozdelení zisku na základe tej istej ročnej závierky, keď už zisk bol raz reálne rozdelený a neexistuje. Išlo by o fiktívne rozdeľovanie zisku. Pri určení výšky náhrady škody ušlého zisku sa musí vychádzať zo sumy 231.560,78 eura. Právna úprava neumožňuje súdu nariadiť, akým spôsobom, či v akom rozsahu má valné zhromaždenie akciovej spoločnosti rozdeliť zisk, prípadne určiť podiel akcionárov na zisku. Vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že bez rozhodnutia súdu o neplatnosti uznesenia žaloba o náhradu škody nie je možná, pretože by chýbal základný predpoklad vzniku škody, a to protiprávna skutočnosť. Vznesenú námietku premlčania žalobca v 1/ rade považoval za nedôvodnú, lebo o vzniku škody sa žalobcovia dozvedeli až právoplatnosťou rozhodnutia o vyslovení neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného, t.j. dňom 4.11.2013 a žaloba bola podaná dňa 22.12.2013, teda v rámci plynutia 4-ročnej premlčacej lehoty. Žiadal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť ako vecne správny.
5. K odvolaniu zaujala stanovisko aj žalobkyňa v 2/ rade. Poukázala taktiež na to, že odvolanie nespĺňa náležitosti, je nezrozumiteľné, neúplné a nedôvodné podľa § 363 a nasl. CSP. Žalovaný vôbec v odôvodnení odvolania nekonkretizuje odvolacie dôvody podľa § 365 CSP. Podľa žalobkyne v 2/ rade, prvoinštančný súd správne vo veci rozhodol, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Svoj názor primeraným spôsobom určite a presne odôvodnil, čo je v súlade s
Ústavou chráneným princípom právnej istoty a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach. Nie je možné zabezpečiť nápravu vo vzťahu k akcionárom, ktorým boli porušené zákonné práva, vrátane práva na podiel na zisku, novým rozhodnutím vo veci rozdelenia zisku akciovou spoločnosťou a právna úprava neumožňuje súdom nariadiť, akým spôsobom, či v akom rozsahu má valné zhromaždenie akciovej spoločnosti rozdeliť zisk, prípadne určiť podiel akcionárov na zisku, ale môže založiť právo dotknutých akcionárov na náhradu škody tým spôsobenej. Žalovaný pri schvaľovaní zisku opakovane a bezohľadne porušuje zákon, minimálne 12 rokov schvaľuje neplatné uznesenia o rozdelení zisku a nerešpektuje ani právoplatné rozhodnutia súdov a pokračuje v tom aj v súčasnosti. Minoritní akcionári sa domáhajú náhrady škody v zdĺhavých, niekoľkoročných konaniach. Tvrdenia žalovaného, týkajúce sa opakovaného schvaľovania zisku sú prejavom popierajúcim právne normy, judikatúru, dobré mravy a objektívne skutočnosti. Minoritným akcionárom neboli vyplatené žiadne finančné prostriedky a viac, ako 12 rokov dochádza k zneužívaniu práva väčšiny akcionárov na presadzovanie iba ich vôle a finančných záujmov pri rozdelení zisku, najmä na tantiemy, odmeny, napĺňanie fondov či krytie strát, a to aj proti vôli a záujmom minoritných akcionárov. Dochádza k poškodzovaniu minoritných akcionárov. Žalobkyňa v 2/ rade k vznesenej námietke premlčania uviedla, že sa dozvedela alebo mohla dozvedieť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá až právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1Cob/67/2012 zo dňa 15.10.2013, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 16Cb/1/2009 zo dňa 3.8.2012, ktorým bola vyslovená neplatnosť uznesenia o rozdelení zisku dňom 4.11.2013. Vznesenú námietku premlčania preto považovala za nedôvodnú. Navrhla prvoinštančný rozsudok potvrdiť.
6. K vyjadreniam žalobcov zaujal písomné stanovisko žalovaný. Uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadrenia, ako aj skutočnostiach uvedených v odvolaní. Žalobcovia opakovane zdôrazňujú, že predmetom uplatneného nároku je náhrada škody z titulu ušlého zisku podľa § 757 Obchodného zákonníka, a nie nárok na rozdelenie a vyplatenie zisku. Uvedená skutočnosť však bola predmetom žalobného návrhu a z tejto skutočnosti aj vychádzal prvoinštančný súd.
7. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade v spoločnom vyjadrení k stanovisku zástupcu žalovaného uviedli, že zo strany žalovaného ide o nezrozumiteľné a nedôvodné podanie, majúce iba účel vykonávať úmyselné, zbytočné prieťahy v konaní. O dôvodnosti a vecnej správnosti uplatneného nároku na náhradu škody - ušlého zisku a správnu interpretáciu a aplikáciu právnych noriem svedčí aj najnovšie uznesenie Najvyššieho súdu SR, vydané v apríli 2017 pod sp. zn. 5Obdo/48/2016, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 4Cob/73/2015-433 zo dňa 24.2.2016, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 11Cb/32/2013-365 zo dňa 20.5.2015, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobkyne v 2/ rade o náhradu škody a vec bola vrátená na Okresný súd Humenné za účelom nového prejednania. Ide o analogické konanie medzi rovnakými stranami sporu a predmetom konania je len rozdielne obdobie uplatneného nároku na náhradu škody.
8. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 4Co/29/2018-733 zo dňa 29.5.2018, kde potvrdil rozsudok v spojení s opravným uznesením vo vyhovujúcich výrokoch a vo výrokoch o trovách konania a súdnom poplatku. Priznal žalobcom v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, a to každému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu. Proti tomuto rozsudku bolo podané žalovanou dovolanie. Dovolací, Najvyšší súd SR pod č.k. 3Cdo/1/2019-903 zo dňa 10.12.2020 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29.5.2018 pod sp. zn. 4Co/29/2018 zrušil a vec bola vrátená odvolaciemu krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa záverov dovolacieho súdu vyplýva, že chýba uspokojivá odpoveď ktoréhokoľvek z nižších súdov na otázku, či rezervný fond žalovaného v čase prijatia uznesenia jej valného zhromaždenia v júni 2005, neskôr vyhláseného za neplatné, bolo alebo nebolo potrebné dopĺňať. Odpoveď na túto otázku má svoj logický následok v podobe nedostatku odpovede na ďalšiu otázku, či čistý zisk žalovaného určený na rozdelenie bolo alebo nebolo potrebné znížiť spôsobom predpokladaným v ust. § 179 ods. 3 písm. a/ Obchodného zákonníka. Bez odpovede na tieto otázky nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie akceptovaný tiež odvolacím súdom, podľa ktorého na rozdelenie medzi akcionárov bol použiteľný celý
čistý zisk. Dovolaciemu súdu preto neostávalo nič iné, než dospieť k záveru, že žalovaná namietala nepreskúmateľnosť (arbitrárnosť) rozsudku odvolacieho súdu dôvodne.
9. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal opätovne napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že pri určovaní zisku, ktorý sa mal použiť na rozdelenie medzi akcionárov, prvoinštančný súd nepostupoval správne, keď na rozdelenie použil celý čistý zisk, bez toho, aby ho bol znížil spôsobom predpokladaným v § 179 ods. 3 písm. a/ Obchodného zákonníka, a teda zabezpečil by povinný odvod do rezervného fondu žalovaného.
10. Podľa zistení dovolacieho súdu, ani prvoinštančný súd nedal dostatočnú odpoveď na otázku, či rezervný fond žalovaného v čase prijatia uznesenia valného zhromaždenia v júni 2005, neskôr vyhláseného za neplatné a na otázku, či čistý zisk žalovaného určený na rozdelenie bolo alebo nebolo potrebné znížiť spôsobom podľa § 179 ods. 3 písm. a) Obch. zák. Táto vada rozsudku prvoinštančného súdu spôsobuje porušenie práva žalovaného ako odvolateľa na spravodlivý súdny proces (právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia). Porušenie akéhokoľvek čiastkového opráva postupom súdu tak, ako sa to stalo v tejto veci, predstavuje pochybenie súdu. Odvolací súd však dospel k záveru, že nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu nedosahuje takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé a bolo by potrebné napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uvedený nedostatok hodnotil v kontexte s celým priebehom konania, v kontexte so zisteným skutkovým stavom a vyčerpaním všetkých prostriedkov procesnej obrany či útoku strán sporu a dospel k záveru, že k odpovedi na otázky uvedené v uznesení NS SR sp. zn. 3Cdo 1/2019 zo dňa 10.12.2020 je možné dospieť správnym právnym posúdením aplikácie § 179 ods. 3 písm. a) Obch. zák., ktoré je možné vykonať aj v odvolacom konaní a tým odstrániť pochybenie prvoinštančného súdu.
11. Žalobným návrhom sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhajú zaplatenia sumy pre žalobcu v 1. rade vo výške 5.344,42 eur s prísl. a pre žalobkyňu v 2. rade vo výške 101.585,72 eur s prísl. z dôvodu, že ako minoritní akcionári utrpeli majetkovú škodu, pretože na valnom zhromaždení akcionárov dňa 22.6.2005 bolo rozhodnuté o rozdelení zisku spoločnosti tak, že im nebol vyplatený zisk. Následne rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 16Cb 1/2009 v spojení s opravným uznesením č.k. 16Cb/1/2009-496 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Cob/67/2012, ktoré sa stalo právoplatné dňa 4.11.2013 bolo rozhodnuté o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia zo dňa 22.6.2005 v bode 5 o rozdelení zisku. Škoda bola žalobcami vyčíslená podľa pomeru menovitej hodnoty ich akcií k menovitej hodnote všetkých akcionárov.
12. Žalovaný v odvolaní namietal, že vzhľadom na to, že rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 16Cb/1/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Cob/67/2012 vo vzťahu k neplatnosti rozdelenia zisku pôsobí ex tunc, platí, že žiadne rozdelenie zisku valné zhromaždenie neprijalo a preto žalobcom nemohla vzniknúť žiadna škoda.
13. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd udáva, že preukázanie vzniku škody žalobcami je predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Podľa § 373 Obch. zák. predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú a) protiprávny úkony, b) vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Žalovaný z týchto predpokladov namietal len vznik škody. Protiprávny úkon v podobe neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia a príčinná súvislosť sporné neboli. Žalobcovia označili svoj nárok ako majetková škoda vo forme ušlého zisku. Ušlý zisk je majetková ujma spočívajúca v tom, že nedošlo k zväčšeniu ich majetku, ktoré nebyť vzniku škody, bolo možné vzhľadom na pravidelný priebeh veci odôvodnene očakávať. Žalobcovia ako minoritní akcionári žalovaného mali vedomosť o tom, že spoločnosť za rok 2004 vytvorila zisk, valné zhromaždenie žalovaného dňa 22.6.2005 zisk určilo na rozdelenie. Pri postupe žalovaného v súlade s § 178 Obch. zák., § 176b Obch. zák. žalobcovia mohli predvídať získanie dividend. Keďže majoritní akcionári spoločnosti na valnom zhromaždení dňa 22.6.2005 postupovali v rozpore so
zákonom a prijali uznesenie o rozdelení zisku v neprospech žalobcov, tým spôsobili žalobcom škodu v podobe ušlého zisku, ktorý žalobcovia pri riadnom chode udalostí mohli očakávať. V priebehu konania totiž neboli žalovaným preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijať záver o tom, že príjem z dividend žalobcovia nemohli ani len predpokladať. Samotná zistená skutočnosť, že zisk za rok 2004 bude rozdelený okrem rezervného fondu aj do fondu sociálneho, ktorý zriadený nebol a ďalej na tantiémy členov predstavenstva a do fondu odmien, ktorý nebol zriadený nesvedčí o dobrom úmysle žalovaného, resp. jeho väčšinových akcionárov voči minoritným akcionárom. Dlhodobejšie rovnaké správanie väčšinových akcionárov voči žalobcom vyplýva aj z iných konaní Okresného súdu Humenné (napr. sp. zn. 11Cb 32/2013, sp. zn. 12Cb 16/2012, sp. zn. 12Cb 33/2013), ktoré je v rozpore so § 56a a § 178 Obch. zák. a týkajú sa rozdelenia zisku za ďalšie roky. Závery prvoinštančného súdu o vzniku škody sú správne a v tejto časti je potrebné odvolacie námietky žalovaného považovať za nedôvodné.
14. Výška škody podľa žalovaného taktiež nie je určená správne. Za predpokladu, že škoda sa odvíja od rozdelenia zisku akcionárom, akcionárom môže byť rozdelený len čistý zisk znížený o prídely do príslušných fondov, pričom touto otázkou sa podľa žalovaného prvoinštančný súd nezaoberal. Rozdelením zisku sa môže zaoberať len valné zhromaždenie. Prvoinštančný súd pri ustálení výšky ušlého zisku žalobcov vychádzal zo skutočnosti, že na rozdelenie zisku v roku 2004 bola určená suma zisku z minulých rokov, spolu vo výške 6.976.000,40 Sk (231.560,78 eur). Ďalej vychádzal z počtu akcií žalobcu v 1. rade vo výške 5307 ks s pomerom 2,308 % k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov a z počtu akcií u žalobkyne v 2. rade vo výške 100829 ks s pomerom k hodnote akcií ostatných akcionárov 43,87 %. Prvoinštančný súd považoval rezervný fond v tom čase za naplnený, obsahoval zdroje vo výške viac, ako v zákonnej minimálnej výške 10 % zo základného imania (27.898 eur).
15. Odvolací súd preskúmal námietku žalovaného vo vzťahu k výške priznaného ušlého zisku žalobcom a zistil, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil túto časť nároku, keď nedal správnu odpoveď na nevyhnutnosť dopĺňať rezervný fond v roku 2005 zo zisku z roku 2004 a vychádzal zo základu, ktorý tvorí celý čistý zisk. Podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka si žalobcovia uplatnili ušlý zisk, ktorý vyčíslili finančne tak, že žalované sumy mohli ako akcionári žalovaného dôvodne očakávať, že im budú vyplatené v rámci dividendy. Výška ušlého zisku môže byť výlučne suma zodpovedajúca zákonnej dividende, t.j. podielu na zisku spoločnosti po aplikácii § 179 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda po vykonaní povinných odvodov do príslušných fondov zriadených žalovaným alebo na základe zákona v stanovenej výške. Podľa § 178 ods. 1 veta prvá Obchod. zákonníka akcionár má právo na podiel zo zisku spoločnosti (dividendu), ktorý valné zhromaždenie podľa výsledkov hospodárenia určilo na rozdelenie. Dividendy sa vyplácajú za podmienok uvedených v § 179 ods. 3 až 5 Obch. zákonníka. Medzi akcionárov sa rozdeľuje vždy len čistý zisk, ktorý je znížený o prídely do rezervného fondu, pretože v prejednávanej veci žalovaný nepreukázal vytvorenie ďalších fondov podľa zákona. K uvedenej sume sa pripočíta nerozdelený zisk z minulých období a fondy vytvorené zo zisku, iné vlastné zdroje. Rezervný fond, ktorý musí spoločnosť ex lege vytvárať predstavuje najmenej 10 % základného imania. Každoročne sa dopĺňa o sumu najmenej 10 % z čistého zisku (ak v stanovách nie je uvedená vyššia suma), až do dosiahnutia výšky rezervného fondu určeného v stanovách, najmenej do výšky 20 % základného imania. V prejednávanej veci nebola zistená odlišná úprava tvorby rezervného fondu v stanovách oproti zákonnému zneniu v § 217 ods. 1 Obch. zákonníka. Z výpisu z Obchodného registra žalovaného (vložka č. 229/P, oddiel Sa, Okr. súd Prešov) vyplýva, že základné imanie žalovaného v tom čase predstavovalo 229.855.000 Sk, čo v prepočte na euro je 7.629.788,25 eura. Rezervný fond preto ku dňu vzniku spoločnosti predstavoval najmenej 10 % základného imania, teda sumu 762.978,82 eura. Suma 20 % predstavuje 1.525.957,64 eura ako minimálnu zákonnú výšku naplneného rezervného fondu. Zo súvahy k 31.12.2004 vyplýva, že žalovaný mal v roku 2003 vytvorený rezervný fond vo výške 27.381.000 Sk, t.j. 908.882,69 eur. Keďže nebol naplnený minimálne do výšky 20 % základného imania, bolo ho potrebné z čistého zisku za rok 2004 vo výške 10 % minimálne doplniť, s čím rátal aj návrh žalovaného na rozdelenie zisku za rok 2004. Za rok 2004 žalovaný v rámci hospodárskeho výsledku dosiahol zisk 4.776.000 Sk, t.j. 158.534,156 eura. Z tejto sumy do rezervného fondu je určená suma 10 %, t.j. 477.600 Sk, teda 15.853,42 eura, ktorá
predstavuje minimálne zákonné zníženie čistého zisku žalovaného za rok 2004 a zároveň minimálne doplnenie rezervného fondu. Potom na rozdelenie boli určené sumy zisku 4.298.400 Sk (4.776.000 Sk - 477.600 Sk) plus nerozdelený zisk z minulých období 2.200.000 Sk, spolu suma 6.498,400 Sk, čo v prepočte na euro je 215.707,362 eura. Prvoinštančný súd pri určovaní výšky ušlého zisku žalobcov z predpokladaných dividend opomenul odrátať sumu na tvorbu rezervného fondu, keď tento považoval za naplnený.
16. Žalobca v 1. rade bol držiteľom 5 307 akcií s pomerom menovitej hodnoty k hodnote akcií všetkých akcionárov 2,308 %. Na Valnom zhromaždení dňa 22.6.2005 potom mohol dôvodne predpokladať, že mu budú vyplatené dividendy v sume 4.978,53 eura. Žalobkyňa v 2. rade bola držiteľkou 100 829 akcií s pomerom menovitej hodnoty k hodnote akcií všetkých akcionárov 43,87 %. Na valnom zhromaždení dňa 22.6.2005 potom mohla dôvodne predpokladať, že jej budú vyplatené dividendy v sume 94 630,82 eura. Keďže pri určovaní výšky ušlého zisku žalobcov prvoinštančný súd nezohľadnil, že z čistého zisku je potrebné doplniť rezervný fond, ktorý nebol naplnený v zákonnej minimálnej výške, nesprávne určil výšku nároku žalobcov v 1. a 2. rade, ktorý sa odvíjal od očakávanej výplaty dividend. Preto v časti odvolací súd napadnuté vyhovujúce výroky prvoinštančného rozsudku potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a uznal žalobcovi v 1. rade ako dôvodný nárok na 94.630,82 eura s úrokom z omeškania z tejto sumy a v prevyšujúcej časti podľa § 388 CSP odvolací súd uplatnený priznaný nárok na náhradu ušlého zisku s prísl. zmenil a zamietol ako nedôvodný.
17. V odvolaní žalovaný namietal premlčanie nároku žalobcov na náhradu ušlého zisku. Poukázal na § 398 Obch. zákonníka. Tvrdil, že žalobcovia sa o škode a o jej presnej výške a o tom, kto je povinný na jej úhradu dozvedeli, keď obdŕžali zápisnicu zo zasadnutia valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 22.7.2005. Žalobcovia v 3 - mesačnej lehote dňa 22.9.2005 podali žalobu na súd na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, teda najneskôr 22.9.2005 mali vedomosť o škode a kto je povinný na jej náhradu a nič im nebránilo podať žalobu na náhradu škody. Námietkou premlčania sa vo svojom rozsudku pomerne podrobne prioritne zaoberal prvoinštančný súd, vychádzal z ust. § 387 ods. 1, § 398 a § 397 Obch. zákonníka. Žaloba vo veci náhrady škody bola podaná na súd dňa 29.12.2013 po tom, čo dňa 4.11.2013 bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného. S týmto názorom prvoinštančného súdu sa odvolací súd stotožňuje a odvolaciu námietku žalovaného nepovažuje za dôvodnú. O tom, či je uznesenie valného zhromaždenia žalovaného neplatné mohol rozhodnúť len súd. Do rozhodnutia súdu o žalobe nie je možné u žalobcov hovoriť o tom, či na ich strane mohli mať alebo nemohli mať legitímne očakávania na výplatu dividend. Až po tom, keď bolo rozhodnuté, že postup žalovaného pri rozdelení zisku nebol správny, a žalobcovia mohli pri riadnom chode udalostí očakávať výplatu dividend zo zisku žalovaného za rok 2004, nadobudli vedomosť o škode vo forme ušlého zisku, pretože žalovaný im tieto dividendy nevyplatil. K okamihu „nadobudnutia vedomosti“ žalobcami došlo právoplatnosťou rozhodnutia súdu o neplatnosti prijatého uznesenia valného zhromaždenia žalovaného dňom 4.11.2013. K tomuto momentu bolo určené, že žalobcom mali byť na valnom zhromaždení 22.6.2005 dividendy vyplatené, bolo možné vypočítať ich výšku a kto za ich nevyplatenie zodpovedá bolo jednoznačne určiteľné. Keďže otázka vzniku nároku žalobcov na dividendy bola vyriešená až právoplatnosťou rozhodnutia dňom 4.11.2013, potom žaloba v tejto veci podaná dňa 29.12.2013 bola podaná včas, v 4 - ročnej lehote.
18. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom podľa § 2 ods. 2, pol. 1a sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/92 Zb. určil poplatkovú povinnosť žalovanému. Keďže a poplatková povinnosť žalovaného určuje od výšky priznanej istiny žalobcom, odvolací súd v tomto rozsahu nesprávne vyrubený poplatok ako súvisiaci výrok vo vzťahu k predmetu odvolania zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP.
19. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd žalobe vyhovel čiastočne a čiastočne nárok zamietol. Preto o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa pomeru úspechu strán sporu. Obaja žalobcovia boli voči žalovanému
úspešní v rozsahu 86,3 %, preto každému patrí nárok na náhradu trov v uvedenom rozsahu. O výške rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.