Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_32Ek-2060-2022.pdf
PDF · 153.76 KB
Case nature
Subarea
32Ek/2060/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: SR -Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 74/24, 826 03 Bratislava, IČO: 00 699 063, proti povinnému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom Tomášikova 28B, 821 01 Bratislava, IČO: 35 914 921, právne zast.: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o vymoženie 2.990.651,- eur, vedenom súdnym exekútorom JUDr. Eva Ondrejková, so sídlom exekútorského úradu Turčianska 50, 821 09 Bratislava, pod sp. zn. 332EX 390/22, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti oprávneného voči výrokom I., III. a IV, uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 32Ek/2060/2022 zo dňa 01.02.2023, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a .
II. Oprávnený je povinný nahradiť povinnému trovy sťažnostného konania vo výške 3 856,54 eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1/ Vyšší súdny úradník vydal dňa 01.02.2023 rozhodnutie, ktorým exekúciu zastavil (výrok I.), oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie nepriznal (výrok II. ), uložil mu však povinnosť nahradiť trovy povinnému vo výške 7 710,95 eur (výrok III.) a súdnemu exekútorovi vo výške 36 eur (výrok IV.) Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 2 písm. f/, § 48 ods. 2 prvá veta, § 61k ods. 1, 2, 5, § 61l ods. 3 a 4 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 186 ods. 1, 2, § 446 ods. 2 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), pričom návrh na zastavenie exekúcie posúdil ako dôvodný. Poukázal na rozsah skúmania návrhu na vykonanie exekúcie exekučným súdom a rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 86/25010, v zmysle ktorého je exekučný súd povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, pričom ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 2.990.651,- eur na základe rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2019/DOZ/POK/2/21 zo dňa 19.07.2019 v spojení s rozhodnutím Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2019/DOZ/POK/R/34 zo dňa 14.11.2019 (ďalej i len „administratívne rozhodnutia“). Povinný predloženými listinami preukázal, že voči rozhodnutiu Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2019/DOZ/POK/R/34 zo dňa 14.11.2019, podal dňa 15.01.2020 správnu žalobu. Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 2S/12/2020-791 zo dňa 14.05.2020, priznal správnej žalobe odkladný účinok, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vo veci samej Krajský súd v Bratislave (ďalej i len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom č. k. 2S/12/2020-834 zo dňa 29.09.2021, ktorým žalobu zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.12.2021. Voči uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca (v tomto konaní povinný) dňa 28.12.2021 kasačnú sťažnosť.
2/ Ďalej vyšší súdny úradník uviedol, že medzi účastníkmi bola spornou otázka trvania odkladného účinku vzťahujúceho sa k administratívnym rozhodnutiam. S poukazom na to, že v danej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorými bola povinnému uložená pokuta za spáchanie správneho deliktu, nepovažoval za sporné, že ide o kasačnú sťažnosť podanú proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania, ktorej ustanovenie § 446 ods. 2 SSP priznáva odkladný účinok. Vzhľadom na znenie § 447 ods. 2 SSP dospel vyšší súdny úradník k právnemu názoru, že odkladný účinok kasačnej sťažnosti sa vzťahuje aj na rozhodnutia oprávneného, o ktorých preskúmanie zákonnosti ide, pričom táto skutočnosť nastala v čase pred začatím exekučného konania. Keďže v danom prípade mal za preukázané, že už v čase podania návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré malo byť v exekučnom konaní exekučným titulom, oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktoré nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko mu chýba esenciálna vlastnosť, ktorou je vykonateľnosť. Oprávneným podaný návrh na vykonanie exekúcie, ako aj exekúcia vedená voči povinnému sú nedôvodné a preto vyšší súdny úradník exekúciu zastavil, keďže povinný preukázal, že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu,.
3/ O trovách konania rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi priznal náhradu paušálnych výdavkov v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 v spojení s § 22 ods. 2 vyhlášky č. 68/2017 Z. z vo výške 30,- eur + 20 % DPH, t.j. 6 eur, nakoľko exekúcia bola zastavená na základe návrhu na zastavenie exekúcie podaného v zákonnej 15-dňovej lehote. Povinný, ktorý si v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie uplatnil trovy konania, bol v konaní zastúpený právnym zástupcom (advokátom) a bol úspešný. Vychádzajúc z predmetu exekučného konania (2.990.651,00 eur), aplikujúc ustanovenie § 199a ods. 2 a 199d ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, mu priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 7 710,95 eur (za dva úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia + podanie návrhu na zastavenie exekúcie v celkovej výške 6 402,53 eur, 2x režijný paušál za rok 2022 vo výške 11,63 eur + 20% DPH vo výške 1285,16 eur), ktoré mu má nahradiť oprávnený nakoľko dôvod, pre ktorý súd exekúciu zastavil možno pričítať oprávnenému. Oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania z dôvodu jeho neúspechu nepriznal.
4/ Voči uzneseniu podal v rozsahu výrokov I., III. a IV. oprávnený sťažnosť. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť tak, že súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietne a nárok na náhradu trov exekučného konania povinnému neprizná, eventuálne napadnuté rozhodnutie zruší v celom rozsahu so záväzným právnym názorom, že návrh na zastavenie exekúcie je potrebné zamietnuť a nárok na náhradu trov exekučného konania povinnému a súdnemu exekútorovi nepriznať. Napadnuté uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené a vec za nesprávne právne posúdenú. Okrem toho vytkol, že v jeho výroku je nesprávne označený oprávnený, ktorým je Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje oprávnený ako správca pohľadávky Slovenskej republiky. Vo výroku taktiež absentuje celé znenie právneho predpisu, podľa ktorého exekučný súd vec posúdil.
5/ V súvislosti s nedostatočným odôvodnením namietal, že súd sa limitoval iba na dve ustanovenia SSP a vybrané ustanovenia Exekučného poriadku. Nevysporiadal sa so žiadnym z tvrdení oprávneného, ani s judikátom Najvyššieho súdu zverejneného pod číslom rozhodnutia 35 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2018 (ďalej len „4Asan/8/2017“), čoho dôsledkom bola aj nesprávna aplikácia ustanovenia § 447 ods. 2 SSP. Uvedený judikát má podľa oprávneného potvrdzovať, že rozhodnutie v konaní predložené ako exekučný titul, je vykonateľné. Kasačná sťažnosť smeruje vždy proti právoplatnému rozsudku krajského súdu a odkladný účinok sa spätne nevzťahuje na správnu žalobu. Súd v rozhodnutí nezohľadnil názor právnej teórie (Bulletin slovenskej advokácie 11/2009, str. 21-26), v zmysle ktorého ani odklad vykonateľnosti rozhodnutia nepredstavuje prekážku nariadenia exekúcie (čo by platilo už i počas konania o správnej žalobe). Súd nereagoval ani na tvrdenia, že oprávnený vykonáva správu a výkon pohľadávok v postavení správcu pohľadávok štátu v jeho pôsobnosti podľa zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a jeho nečinnosť (nepodanie návrhu na vykonanie exekúcie) by mohla byť považovaná za nepriamu formu pomoci podľa § 6 ods. 2 zákona č. 358/2015 Z. z. o úprave niektorých vzťahov v oblasti štátnej pomoci a minimálnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o štátnej pomoci) a podľa európskych právnych predpisov alebo by mohla byť negatívne vnímaná zo strany kontrolných orgánov (v zmysle zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe
v znení neskorších predpisov). Je jeho zákonnou povinnosťou nariadiť výkon rozhodnutí najneskôr do piatich rokov po uplynutí lehoty určenej na dobrovoľné splnenie uloženej povinnosti (§ 28 ods. 3 zákona č. 187/2021 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení niektorých zákonov), aby zabránil nevymožiteľnosti pohľadávky a uplynutiu lehoty na nariadenie výkonu rozhodnutia. V predmetnom prípade je prítomný aj verejný záujem, t.j. dohľad nad dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže. Zastavenie exekúcie v takýchto veciach teda má nepochybne širší dosah, a to aj z hľadiska hospodárskeho významu, a preto je nepochybne potrebné, aby bolo zrejmé a jasné, z akých dôvodov k zastaveniu dochádza.
6/ Exekučný súd sa podľa neho dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci pri výklade ustanovení § 186, § 446 ods. 2 a § 447 ods. 2 SSP. Pri posudzovaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa ustanovenia § 186 až § 189 SSP subsidiárne aplikujú iba v takom prípade, ak o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti voči rozhodnutiu správneho súdu rozhoduje kasačný súd. Záver exekučného súdu, že v predmetnom prípade odkladný účinok kasačnej sťažnosti pozastavuje aj účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, pretože to vyplýva z poslednej vety ustanovenia § 447 ods. 2 SSP, je nesprávny. Posledná veta vyššie uvedeného ustanovenia sa vzťahuje iba na rozhodovanie, či a akým postupom súd prizná kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak nenastupuje priamo zo zákona. Tento zámer zákonodarca uvádza aj v dôvodovej správe k ustanoveniu § 447: „Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok okrem vecí v taxatívne uvedených v odseku 2. Odkladný účinok môže priznať len kasačný súd na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa.“. Svoj názor podporil i odbornou litateratúrou zaoberajúcou sa správnym trestaním v daňovom konaní, kde predmetnom konania je primárne vymoženie sankcie, teda predstavuje rovnaký princíp vymáhania pohľadávky: „...Ak totiž daňovník podá správnu žalobu proti rozhodnutiu o daňovom nedoplatku a krajský súd ju (bez priznania odkladného účinku) zamietne, odkladný účinok kasačnej sťažnosti má dopad len na rozhodnutie krajského súdu a nie aj žalované daňové rozhodnutie....“ (in Baricová, J., Fečík M., Števček M., Filová A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H. Beck, str. 1656; ďalej i len „Komentár k SSP, s.1656“). Z citovaného je zrejmé, že aj keď SSP, priznáva kasačnej sťažnosti odkladný účinok, tento sa nikdy nevzťahuje na rozhodnutia správneho orgánu, ktoré sú právoplatné a vykonateľné až do momentu ich právoplatného zrušenia potvrdeného kasačným súdom.
7/ Mal za to, že ustanovenie § 447 ods. 2 SSP pozastavuje iba účinky napadnutého rozsudku krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej moci. Rozhodnutia úradu neboli v tomto prípade vydané na základe alebo podklade rozsudku krajského súdu, ani nezakladali svoju existenciu od rozsudku krajského súdu. Rozsudok krajského súdu práve naopak, potvrdil rozhodnutie Rady a nadobudnutím právoplatnosti zanikol odkladný účinok správnej žaloby. Konanie o žalobe sa považuje za ukončené právoplatnosťou rozhodnutia krajského súdu v zmysle nastúpenia prekážky res iudicata (§ 98 ods. 1 písm. a/ SSP). Odkladný účinok žaloby bol účinný iba do momentu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu, inak by zákonodarca explicitne v SSP ustanovil, že podaním kasačnej sťažnosti zostáva zachovaný naďalej i odkladný účinok žaloby. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti, ktorý vyplýva priamo zo zákona, sa prakticky prejavuje v takých prípadoch, kedy rozsudok krajského súdu mení alebo zrušuje rozhodnutie správneho orgánu, a teda zrušenie/zmena rozhodnutia správneho orgánu nebude účinná, resp. nenastane až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd“). Opätovne odkázal na judikát 4Asan/8/2017. Ustanovenie § 447 ods. 2 SSP by mohlo byť aplikovateľné v takom prípade, ak by po vydaní rozsudku krajského súdu došlo k vydaniu nového rozhodnutia zo strany úradu alebo ak by z rozsudku krajského súdu vyplývali nové povinnosti. V týchto prípadoch by rozsudok krajského súdu bol reálnym podkladom pre vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí. Ak by sa v prebiehajúcom konaní o kasačnej sťažnosti aplikovalo ustanovenie § 447 ods. 2 SSP, tak by aj samotný postup Najvyššieho správneho súdu bol iný ako doteraz. Keďže v predmetnom prípade odkladný účinok kasačnej sťažnosti nastúpil automaticky zo zákona, subsidiárna aplikácia vyššie uvedených ustanovení nie je použiteľná ako v uznesení vyslovuje exekučný súd, keďže kasačný súd nerozhoduje ani o priznaní odkladného účinku.
8/ Oprávnený ďalej považoval napadnuté rozhodnutie za zmätočné, resp. protirečivé v tom, že na jednej strane uvádza, že už pri návrhu na vykonanie exekúcie skúma, či neexistujú dôvody na zamietnutie návrhu na výkon exekúcie (vrátane spôsobilosti rozhodnutia byť exekučným titulom), na druhej strane uvádza, že exekúcia bola vykonávaná na základe nedôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Ak by tomu tak bolo, exekučný súd mal zo svojej úradnej povinnosti zastaviť výkon exekúcie.
Exekučný súd si vie lustráciou registrov sám zistiť, či správne rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom nebolo zrušené. Exekučný súd tak vydaním poverenia exekútorovi na základe podaného návrhu úradu ako správcu pohľadávky postupoval správne. Rozhodnutia správnych orgánov ako uvádza odborná literatúra a judikát 4Asan/8/2017, sú zákonné, až kým nedôjde k ich zmene alebo zrušeniu. Dodal, že prijatím SSP správne súdnictvo už nepozná pojem odklad vykonateľnosti (ako uvádza exekučný súd), ale iba odkladný účinok, ktorý okrem iného určuje, kedy najskôr môže dôjsť k nútenému výkonu rozhodnutia. Vykonateľnosť administratívnych rozhodnutí oprávneného objektívne nastala. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti sa neviaže k rozhodnutiu správneho orgánu, a navyše podľa právnej teórie ani prípadný „odklad vykonateľnosti“ nemá vplyv na podanie návrhu na výkon exekúcie. Oprávnený preto nemôže akceptovať tvrdenia exekučného súdu, že rozhodnutiu chýbala esenciálna vlastnosť, ktorou je vykonateľnosť.
9/ Pre prípad, že by súd posúdil vec inak ako v napadnutom uznesení, je potrebné aj inak priznať náhradu trov exekučného konania. Ak by exekučný súd nevydal poverenie na vykonanie exekúcie, exekučné konanie by sa nezačalo, čím by povinnému nevznikli trovy exekučného konania. Okrem toho bolo namieste aplikovať ustanovenie § 257 CSP. Nie je sporné, že oprávnený ako správca pohľadávky štátu musí konať v intenciách zákona a rovnako dbať na to, aby bola pohľadávka štátu vymožená. Povinnému nezaplatením pohľadávky vzniká neoprávnená hospodárska výhoda, a zároveň môže mať takáto výhoda formu nepriamej štátnej pomoci. Oprávnený musí konať tak, aby nedošlo k zmareniu vymožiteľnosti pohľadávky štátu, preto s vedomím toho, že exekučný titul je vykonateľný, podal návrh na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie exekučného súdu je teda pre oprávneného prekvapivé, keď sa stanoviskom vyjadreným v judikáte 4Asan/8/2017 nezaoberal, ale rozhodol inak a uložil mu povinnosť náhrady trov konania. Predmetný spor nie je bežným exekučným sporom a existujú okolnosti sporu, pre ktoré je potrebné vo veci náhrady trov konania rozhodnúť inak - s podotknutím na výšku vymáhanej pohľadávky a skutočnosť, že ide o pohľadávku tvoriacu príjem štátneho rozpočtu. Povinný bol povinný v zmysle účtovných predpisov vytvárať povinnú rezervu na zaplatenie pokuty. Povinný sa vyhýbal povinnosti splatiť pohľadávku uloženú rozhodnutím úradu, nezaplatením predmetnej pohľadávky mu vzniká neopodstatnená výhoda na trhu z hľadiska hospodárskej súťaže, čo nakoniec aj viedlo oprávneného k podaniu návrhu na začatie exekučného konania. Vzhľadom na uvedené mal oprávnený za to, že podiel strán na vzniku sporu je rovnaký, a teda aj priznanie trov konania by malo túto skutočnosť zohľadňovať. Moderovať možno aj nárok na náhradu trov zastaveného konania (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 z 02.05.2018). Povinný sa snaží využiť všetky možnosti na vyhnutie sa splateniu pohľadávky, preto sa oprávnený domnieva, že uvedené konanie povinného už môže mať podobu porušovania dobrých mravov, a ak aj k zastaveniu exekučného konania dôjde, je žiadaný postup aplikácie ustanovenia § 257 CSP, kde by bol povinný zaviazaný na náhradu vlastných trov. Z tohto dôvodu považoval oprávnený výroky uznesenia exekučného súdu vo veci trov exekučného konania za nesprávne.
10/ Povinný považoval sťažnosť oprávneného za nedôvodnú, preto ju navrhol zamietnuť a priznať povinnému voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinného proti napadnutému uzneseniu v rozsahu 100 %. Nie je sporné, že správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok, a že kasačná sťažnosť podaná povinným má zo zákona – podľa § 446 ods. 2 písm. c) SSP – odkladný účinok. Súd správne vychádzal z toho, že odkladný účinok kasačnej sťažnosti mal za následok obnovenie odkladného účinku správnej žaloby a preto uzavrel, že rozhodnutia oprávneného nie sú vykonateľné a nemôžu byť spôsobilým exekučným titulom. Takýto záver podporuje aj komentárová literatúra, na ktorú v tomto konaní opakovane poukazoval: „To následne znamená, že v dôsledku odkladného účinku kasačnej sťažnosti dochádza k „obživnutiu“ odkladného účinku správnej žaloby (...), a to bez ohľadu na to, či tento v konaní pred krajským súdom nastúpil zo zákona alebo na základe rozhodnutia o jeho priznaní. Inak povedané, ak žalobcu v konaní pred krajským súdom „chránil“ odkladný účinok správnej žaloby (...) vo vzťahu k právnym účinkom administratívneho rozhodnutia alebo opatrenia, či iného zásahu, bude ho v takom rozsahu „chrániť“ aj odkladný účinok kasačnej sťažnosti“ (in Baricová, J., Fečík M., Števček M., Filová A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H. Beck, str. 1657; ďalej i len „Komentár k SSP, s. 1657“). Z toho vyplýva, že § 447 ods. 2 SSP sa aplikuje na všetky prípady, kedy mala správna žaloba odkladný účinok. Hoci i oprávnený opiera svoj právny názor o komentárovú literatúru, jej závery vykladá nesprávne. Oprávnený cituje časť Komentára k SSP, ktorá sa týka inej situácie než je prejednávaný prípad, kedy krajský súd zamietne správnu žalobu, ktorej nepriznal odkladný účinok. Potom logicky platí, že aj keď má kasačná sťažnosť odkladný účinok zo zákona, nemôže to mať žiaden vplyv na účinky správnou žalobou napadnutého daňového rozhodnutia, pretože
sa nemal aký odkladný účinok správnej žaloby obnoviť. V predmetnom prípade mohlo byť teda správnou žalobou napadnuté daňové rozhodnutie bez akýchkoľvek zákonných prekážok exekučne vymáhané už počas konania o správnej žalobe – keďže jeho vykonateľnosť nebola odložená. V prejednávanej veci však krajský súd priznal správnej žalobe odkladný účinok – a teda došlo k odkladu vykonateľnosti rozhodnutí oprávneného a odkladný účinok kasačnej sťažnosti obnovil odkladný účinok správnej žaloby. To pritom potvrdzuje tá istá komentárová literatúra (Komentár k SSP), na ktorú sa odvoláva aj oprávnený. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti, ktorý nastúpil priamo zo zákona znamená, že konanie o správnej žalobe nebolo právoplatne skončené – lebo účinky rozsudku Krajského súdu v Bratislave (vrátane právoplatnosti) boli odložené.
11/ Tvrdenie oprávneného, že aj keby vykonateľnosť rozhodnutí oprávneného bola skutočne odložená (z dôvodu podania kasačnej sťažnosti), a keďže ide o dočasnú stratu vykonateľnosti exekučného titulu, tak to nemá vplyv na podanie návrhu na vykonanie exekúcie, povinný považoval za absurdné. Ak došlo k strate vykonateľnosti exekučného titulu počas exekúcie, má to za následok odklad exekúcie podľa § 61h ods. 1, písm. h) Exekučného poriadku. V prejednávanej veci však exekučný titul nebol vykonateľný už v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie. Exekúcia sa teda nemala ani začať.
12/ Za absurdnú považoval aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týkala výrokov o trovách konania, v rámci ktorých sa podľa § 257 CSP domáhal nepriznania trov povinnému. Oprávnený sa v zásade snaží preniesť zodpovednosť za vlastný procesný neúspech v tomto konaní na exekučný súd, ktorý trovy konania na strane povinného zavinil tým, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie zatajil, že povinný podal proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave kasačnú sťažnosť, ktorá má zo zákona odkladný účinok. Ak by exekučný súd o tejto skutočnosti vedel, tak by podľa názoru povinného poverenie na vykonanie exekúcie nevydal. Nie je teda pravdou, že exekučný súd tým, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie odobril postup oprávneného spočívajúci v podaní návrhu na vykonanie exekúciu, keďže vychádzal z neúplných skutkových informácií. Rozhodnutie 4Asan/8/2017 nie je v tomto prípade použiteľné, nakoľko sa týka situácie, kedy kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok. V uvedenom prípade podanie kasačnej sťažnosti nebolo prekážkou výkonu správnou žalobou napadnutého administratívneho rozhodnutia. Ak by oprávnený rozhodnutie 4Asan/8/2017 interpretoval správne, nikdy by uňho nemohlo založiť presvedčenie o tom, že rozhodnutia oprávneného sú – napriek podanej kasačnej sťažnosti – spôsobilým exekučným titulom. Irelevantnosť rozhodnutia 4Asan/8/2017 pre tento prípad potvrdzuje aj postup exekučného súdu, ktorý sa týmto rozhodnutím neriadil, inak by vec nesprávne právne posúdil. Za nepodstatné považoval tvrdenia oprávneného o tom, že musí využiť všetky prostriedky na to, aby bola pokuta vymožená. Neexistuje žiaden taký právny predpis – a oprávnený jeho existenciu ani netvrdí – ktorý by oprávnenému umožňoval vymáhať sankcie uložené v jeho administratívnych rozhodnutiach, ktoré nie sú vykonateľné. Podanie návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného bolo preto nedôvodné. Tvrdenie oprávneného, že nevymáhaním pokuty získava povinný neoprávnenú hospodársku výhodu je ničím nepodloženým špekulatívnym tvrdením, rovnako ako tvrdenie, že sa vyhýba povinnosti zaplatiť pokutu. Povinný je obchodnou spoločnosťou so 100 % majetkovou účasťou Slovenskej republiky, pričom svoju podnikateľskú činnosť vykonáva v prospech štátu a vo verejnom záujme. Preto, ak je povinný presvedčený, že uložená pokuta je nezákonná, je jeho povinnosťou využiť všetky dostupné zákonné prostriedky na ochranu tohto verejného záujmu. Nevymáhanie pokuty by (hypoteticky) mohlo znamenať neoprávnenú hospodársku výhodu pre povinného iba vtedy, ak by ju oprávnený nevymáhal napriek tomu, že mu v tom nič nebráni. Povinný je presvedčený, že aplikácia § 257 CSP neprichádza do úvahy. Jednak platí, že neexistujú žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov povinnému. Zároveň, bol to práve oprávnený, kto svojím (podľa povinného nemravným) konaním – keď exekučnému súdu zatajil podanie kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu – spôsobil začatie exekúcie, a teda aj vznik trov na strane povinného. Vzhľadom na takéto správanie oprávneného by čo i len čiastočné nepriznanie náhrady trov konania povinnému predstavovalo neprimeranú tvrdosť – pre ktorú podľa NS SR (sp. zn. 2MCdo/17/2009) nie je možné § 257 CSP aplikovať.
13/ Povinný sa nestotožnil s názorom oprávneného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Súčasťou práva sporovej strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako konštantne judikuje Ústavný súd SR) nie je právo na to, aby súd reagoval na každý jeden argument uplatnený v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Rozhodnutie 4Asan/8/2017 sa týka inej skutkovej situácie, preto
rozhodnutie exekučného súdu ani nemôže predstavovať odklon od rozhodovacej praxe NS SR. Rovnako nepodstatný pre jeho absurdnosť je aj argument oprávneného, že odklad vykonateľnosti nepredstavuje prekážku nariadenia exekúcie. Právna teória, na ktorú oprávnený v tejto súvislosti odkazuje pritom vychádza z právnej úpravy exekučného konania, ktorá platila pred veľkou novelou Exekučného poriadku (účinnou od 01.04.2017), ktorá priniesla veľké zmeny týkajúce sa rozhodovania o odklade a o zastavení exekúcie. Navyše, z predmetného príspevku (právnej teórie) vôbec nevyplýva, že exekúciu je možné viesť aj v prípade, ak bola vykonateľnosť exekučného titulu odložená. Vyplýva z neho iba to, že ak bola vykonateľnosti exekučného titulu odložená, mala by byť odložená aj exekúcia – a teda nie zastavená. V súčasnosti môže dôjsť k odkladu exekúcie iba vtedy, ak bolo o odklade vykonateľnosti exekučného titulu rozhodnuté po začatí exekúcie. V predmetnom prípade bol správnej žalobe priznaný odkladný účinok – ktorý stále trvá – ešte pred začatím exekúcie. Preto exekúcia nemôže byť odložená, ale musí byť zastavená. Skutočnosť, že oprávnený vykonáva správu pohľadávok štátu a že nečinnosť oprávneného pri správe pohľadávok štátu (vrátane nepodania návrhu na vykonanie exekúcie) by mohla byť považovaná za nepriamu formu pomoci, je bez akéhokoľvek významu. Oprávnený je povinný postupovať podľa zákona – vrátane SSP a Exekučného poriadku – a teda je povinný rešpektovať odklad vykonateľnosti rozhodnutí oprávneného. To má pritom za následok, že rozhodnutia oprávneného nemôžu byť podkladom pre výkon exekúcie. O nepriamu formu pomoci by teoreticky mohlo ísť až vtedy, ak by oprávnený pokutu nevymáhal, hoci mu v tom nič nebránilo. Taký stav však ešte nenastal – keďže aktuálne mu v tom bráni podaná kasačná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok. Exekučný súd preto nezaťažil napadnuté uznesenie vadou nedostatočného odôvodnenia, ak na tieto irelevantné argumenty oprávneného výslovne nereagoval. Súd konštatoval, že medzi oprávneným a povinným je sporná otázka trvania odkladného účinku priznaného správnej žalobe vo vzťahu k rozhodnutiam oprávneného, pričom v uvedenej otázke dospel k záveru, že odkladný účinok priznaný správnej žalobe trvá aj po podaní kasačnej sťažnosti, keďže kasačná sťažnosť má zo zákona odkladný účinok. A teda – keďže odkladný účinok správnej žaloby trvá – rozhodnutia oprávneného nie sú vykonateľné, a preto nie sú spôsobilým exekučným titulom. Takéto odôvodnenie napadnutého uznesenia je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé.
14/ Ani ostatné tvrdenia oprávneného nepovažoval povinný za relevantné. Ustanovenie § 28 ods. 3 zákona č. 187/2021 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže, na ktoré poukazoval oprávnený, je potrebné vykladať tak, že ak sa výkon rozhodnutia oprávneného nenariadi do 5 rokov od uplynutia lehoty na splnenie povinnosti, tak už ho nariadiť nemožno. Toto ustanovenie však neukladá oprávnenému žiadnu povinnosť, iba lehotu na nariadenie výkonu rozhodnutia. To je však aj tak nepodstatné, keďže táto lehota ešte ani nezačala plynúť z dôvodu podania správnej žaloby. Podľa § 29 ods. 5 zákona č. 187/2021 Z.z. platí, že ak sa podala žaloba proti rozhodnutiu úradu podľa SSP, lehota na výkon rozhodnutia úradu podľa § 28 ods. 3 nezačne plynúť; výkon rozhodnutia tým nie je dotknutý. To znamená, že podaním správnej žaloby proti rozhodnutiam oprávneného povinný spôsobil, že lehota na ich výkon ani nezačala plynúť. Nie je totiž zrejmé, ako dlho by súd o správnej žalobe rozhodoval. S poukazom na § 71 ods. 1 SSP navyše platí, že ak by aj lehota podľa § 28 ods. 3 zákona č. 187/2021 Z.z. začala plynúť, tak počas konania podľa SSP táto lehota aj tak neplynie. Argument oprávneného o povinnosti nariadiť výkon rozhodnutí oprávneného do 5 rokov od uplynutia lehoty na zaplatenie pokuty je preto bez akéhokoľvek významu. Za irelevnatné považoval i tvrdenie o nesprávnom označení oprávneného v napadnutom uznesení. Táto zrejmá nesprávnosť totiž nemá za následok nezákonnosť napadnutého uznesenia, ale je možné ju odstrániť postupom podľa § 224 CSP, teda vydaním opravného uznesenia. Navyše túto námietku považoval za účelovú, keďže rovnakú zrejmú nesprávnosť obsahuje aj upovedomenie o začatí exekúcie – a teda s najväčšou pravdepodobnosťou aj poverenie na vykonanie exekúcie. To však oprávnený nenamietal. Nesprávne a bez akéhokoľvek významu je aj tvrdenie oprávneného, že vo výroku napadnutého uznesenia absentuje celé znenie právneho predpisu, podľa ktorého súd vec posúdil. Vo výroku I. napadnutého uznesenia sa však jasne uvádza, že súd rozhodol podľa „Exekučného poriadku“. Ide pritom o legislatívnu skratku právneho predpisu, z ktorej musí byť každému zrejmé, o aký právny predpis ide. Navyše, oprávnený ani netvrdí, že by z toho dôvodu malo byť napadnuté uznesenie nesprávne či nezákonné. Táto námietka je preto zjavne nepodstatná. V súvislosti s rozhodovaním (zastavením exekúcie) ex offo, keď podľa oprávneného nemal exekučný súd vydať poverenie na vykonanie exekúcie, sám oprávnený uviedol exekučný súd do omylu neposkytnutím potrebných informácií. Úplné a pravdivé informácie – majúce za následok rozhodnutie o zastavení exekúcie – poskytol exekučnému súdu až povinný v návrhu na zastavenie exekúcie. Ak sa exekučný súd dozvedel o kasačnej sťažnosti až z návrhu povinného na zastavenie exekúcie, už nemohol rozhodovať ex offo, ale musel rozhodnúť o návrhu povinného.
15/ Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
16/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
17/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
18/ Podľa § 45 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie orgánu verejnej správy a územnej samosprávy vrátane bloku na pokutu nezaplatenú na mieste.
19/ Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a/ po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b/ exekučný titul bol zrušený, c/ je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d/ sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
20/ Podľa § 446 ods. 2 písm. c/ SSP má kasačná sťažnosť odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania.
21/ Podľa § 447 ods. 2 SSP nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia správneho súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 186 až 189 okrem lehôt podľa § 187 ods. 1 a 3.
22/ S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a zistil, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Oprávnený v sťažnosti vytýkal napadnutému rozhodnutiu jeho nedostatočnú odôvodnenosť ako i nesprávne právne posúdenie.
23/ Po preskúmaní napadnutého uznesenia, sudca nedospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. Vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení uviedol, že v uvedenej veci boli administratívne rozhodnutia oprávneného vydané vo veci správneho trestania (táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi exekučného konania sporná), a teda z ustanovenia § 446 ods. 2 písm. c/ SSP explicitne vyplýva, že kasačná sťažnosť má v takom prípade odkladný účinok. Ďalej vysvetlil, že nastúpením odkladného účinku (zo zákona) sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci, pričom vzhľadom na znenie § 447 ods. 2 SSP dospel k záveru, že odkladný účinok kasačnej sťažnosti sa vzťahuje aj na rozhodnutia oprávneného, o ktorých preskúmanie zákonnosti ide, pričom táto skutočnosť nastala v čase pred začatím exekučného konania. Keďže exekučnému titulu v čase začatia exekučného konania chýbala jeho esenciálna vlastnosť – vykonateľnosť a táto skutočnosť vyšla najavo až v priebehu exekučného konania, bol návrh na vykonanie exekúcie podaný na podklade nespôsobilého exekučného titulu, a preto musel vyšší súdny úradník exekúciu s poukazom na ustálenú judikatúru (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 86/2010) zastaviť. Z uvedeného teda vyplýva jasný myšlienkový postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý logicky a konzistentne odôvodnil, prečo na podklade oprávneným predložených administratívnych rozhodnutí nie je možné viesť exekúciu. Pokiaľ vyšší súdny nereagoval na všetky oprávneným uvedené tvrdenia, sudca uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
24/ V konkrétnostiach prejednávanej veci, neboli pre rozhodnutie exekučného súdu významné tvrdenia oprávneného o použiteľnosti záverov rozhodnutia 4Asan/8/2017, ani „právnej teórie“ o možnosti začatia exekúcie aj na podklade nevykonateľného rozhodnutia a už vôbec nie o povinnosti oprávneného nariadiť výkon rozhodnutia do piatich rokov od uplynutia lehoty určenej na dobrovoľné splnenie uloženej povinnosti v zmysle § 28 ods. 3 zákona č. 187/2021 Z.z.. V právnej úprave exekučného konania platnej od 01.04.2017 je v rámci rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie uplatňovaná koncentrácia konania (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku), čo znamená, že povinný je povinný uviesť všetky podstatné skutočnosti, ktoré môžu mať za následok zastavenie exekúcie už v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom (do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie), a to pod ťarchou neprihliadnutia na jeho neskoršie tvrdenia. Inak povedané, ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne bez svojej viny nemohol uplatniť skôr (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 119/2020 z 03.03.2020 alebo sp. zn. I. ÚS 563/2022 z 19.10.2022). Exekučný súd, s poukazom na uplatňovanie koncentračnej zásady podľa § 61k ods. 2 a 3 Exekučného poriadku, ktorá pri použití princípu rovnosti zbraní vyplývajúceho z čl. 6 CSP platí aj pre oprávneného, nemohol preto prihliadať na argument oprávneného o aplikácii záverov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/8/2017, ktorý nepredniesol vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ale až vo svojom neskoršom podaní. Keďže však uvedeným argumentom oprávnený odôvodňoval svoju sťažnosť aj s odkazom na nesprávne právne posúdenie, sudca sa k nemu vyjadrí v nasledovnej časti.
25/ Vyšší súdny úradník podľa názoru sudcu vydal správne rozhodnutie, pretože vec správne právne posúdil a vyvodil správny záver. Oprávnený nenamietal správnosť zistení vyššieho súdneho úradníka, že administratívne rozhodnutia oprávneného boli vydané vo veci správneho trestania, a že voči nim bola podaná správna žaloba, ktorej krajský súd priznal odkladný účinok, a ktorú následne zamietol, ani to, že povinný podal voči rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorá má zo zákona odkladný účinok (§ 446 ods. 1 písm. c/ SSP). Sporným bolo len to, či odkladný účinok kasačnej sťažnosti obnovil aj odkladný účinok správnej žaloby. Za nesprávny považoval sudca poukaz oprávneného, že vyšší súdny úradník dospel k záveru o odkladnom účinku kasačnej sťažnosti vzťahujúcom sa aj na administratívne rozhodnutia z poslednej vety ustanovenia § 447 ods. 2 SSP. Z ustanovenia § 447 ods. 2 prvej vety SSP vyplýva, že s odkladným účinkom kasačnej sťažnosti sú spojené následky pozastavenia účinkov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, a toho, že rozhodnutie krajského súdu nemôže byť podkladom pre vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej moci. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti je primárne zameraný len na právne účinky rozhodnutia krajského súdu, no zachováva odkladný účinok smerujúci voči rozhodnutiu orgánu verejnej správny, ak tento nastúpil už v konaní pred krajským súdom. Vo veciach správneho trestania nemá správna žaloba zo zákona odkladný účinok. Tento jej môže byť priznaný len rozhodnutím krajského súdu. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti sa preto môže prejaviť len tak, že pri zamietavom rozhodnutí krajského súdu sa obnoví odkladný účinok, ktorý krajský súd priznal správnej žalobe, alebo pri takom rozhodnutí krajského súdu, ktorým moderoval uloženú sankciu, prípadne zrušil žalované administratívne rozhodnutie. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti by nemal význam, ak by smeroval voči rozhodnutiu krajského súdu o zamietnutí správnej žaloby, ktorej nebol priznaný odkladný účinok (nemal by sa ako prejaviť). Keďže v prejednávanej veci bol rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/12/2020-791 zo dňa 14.05.2020 priznaný správnej žalobe odkladný účinok (ktorý v zmysle § 186 ods. 1 SSP pozastavil účinky napadnutých administratívnych rozhodnutí oprávneného), a tento síce právoplatným rozhodnutím vo veci krajským súdom zanikol, podaním kasačnej sťažnosti, ktorá mala zo zákona odkladný účinok, sa súčasne obnovil odkladný účinok správnej žaloby. Tým plní ochrannú funkciu spočívajúcu v tom, že do rozhodnutia kasačného súdu na žalobcu, ktorému bol priznaný odkladný účinok správnej žaloby, nebudú dopadať právne účinky nielen rozhodnutia krajského súdu, ale predovšetkým žalovaného rozhodnutia. Ak teda žalobcu v konaní pred krajským súdom „chránil“ odkladný účinok správnej žaloby vo vzťahu k právnym účinkom administratívneho rozhodnutia, bude ho v takomto rozsahu „chrániť“ aj odkladný účinok kasačnej sťažnosti. Uvedené závery vyplývajú aj z ustanovení Komentára k SSP, ktoré citoval povinný a ktoré sú na prejednávanú vec priliehavé (str. 1657 k bodu 3. Správna žaloba vo veciach správneho trestania). Oprávnený naopak poukazoval na inú časť
Komentára k SSP, týkajúcu sa rozhodovania v daňových veciach (str. 1656, bod 1. Správna žaloba a žaloba proti inému zásahu v daňových veciach), ktorá nesúvisí s prejednávanou vecou, pretože pohľadávka oprávneného nevznikla/nebola priznaná v daňovom konaní. K inému záveru by exekučný súd nedospel ani na základe rozhodnutia 4Asan/8/2017, na ktorom svoju obranu staval oprávnený. Uvedené rozhodnutie sa vzťahuje na takú situáciu, keď žalobca v konaní pred krajským súdom buď nepožiadal o priznanie odkladného účinku správnej žaloby alebo bol jeho návrh na priznanie odkladného účinku zamietnutý, a preto nie je namieste takúto ochranu poskytovať v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, akým je kasačná sťažnosť. Zákon totiž neumožňuje kasačnému súdu v rámci rozhodnutia o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti samostatne odložiť aj účinky administratívneho rozhodnutia, ak už neboli priznané v konaní pred krajským súdom. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že administratívne rozhodnutia oprávneného stratili podaním kasačnej sťažnosti v decembri 2021 vykonateľnosť, teda ešte pred začatím exekučného konania (ktoré začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie tunajšiemu súdu dňa 28.07.2022), pričom dosiaľ trvá (tunajší súd dopytom na Najvyšší správny súd SR zistil, že dosiaľ vo veci kasačnej sťažnosti nebolo rozhodnuté).
26/ V zmysle § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku je dôvodom zastavenia exekúcie, ak je tu iná skutočnosť, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu. Za takú je potrebné považovať i skutočnosť týkajúcu sa exekučného titulu, pre ktorú sa exekúcia vôbec nemala začať a teda sa exekúcia od začiatku vedie neoprávnene. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia, ktorú rozhodnutie musí mať v čase začatia exekučného konania. Ak aj ide o podmienenú (potenciálne dočasnú) stratu vykonateľnosti (na čo odkazoval oprávnený), je právna úprava ďalšieho postupu v exekučnom konaní jednoznačná. Ak bolo po začatí exekúcie rozhodnuté o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, nastávajú účinky odkladu exekúcie bez blokovania (§ 61h ods. 1 písm. h/ a § 61i ods. 2 Exekučného poriadku). A contrario to potom znamená, že ak rozhodnutie stratilo vykonateľnosť ešte pred začatím exekučného konania, neprichádza do úvahy odklad exekúcie, ale jej zastavenie, pretože už v čase začatia exekúcie nebol exekučný titul vykonateľný, preto ho súd ho mal podľa § 53 ods. 3 písm. a/ Exekučného poriadku zamietnuť. Uvedené ustanovenie stanovuje exekučnému súdu návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ak je návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul v rozpore s Exekučným poriadkom. V prejednávanej veci nastal rozpor exekučného titulu s ustanovením § 45 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku, pretože oprávnený nepredložil spôsobilý exekučný titul, na podklade ktorého by sa mohla viesť exekúcia, z dôvodu, že nebol (ani dosiaľ nie je) formálne vykonateľný. Článok uverejnený v Bulletine slovenskej advokácie č. 11/2009, na ktorý oprávnený poukázal, nie je pre účely tohto exekučného konania relevantný. Týka sa totiž predchádzajúcej právnej úpravy exekučného konania (pred 01.04.2017), kde napr. ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku (súd exekúciu zastaví, ak rozhodnutie dosiaľ nenadobudlo vykonateľnosť), z ktorého autor vychádzal, nebolo (v takom znení) prevzaté do novej právnej úpravy. Možno teda zhrnúť, že ak rozhodnutie, ktoré oprávnený v konaní predloží ako exekučný titul, nie je v čase začatia exekučného konania (doručení návrhu na súd) formálne vykonateľné, chýba materiálny predpoklad vedenia exekúcie, a preto návrh na jeho podklade musí byť zamietnutý. Ak už exekúcia na podklade takého titulu bola začatá, musí byť súdom zastavená.
27/ V dôsledku zamlčania týchto skutočností (podania správnej žaloby voči administratívnym rozhodnutia oprávneného, priznaniu odkladného účinku správnej žalobe a podania kasačnej sťažnosti) oprávneným pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie, sa o nich exekučný súd dozvedel až z návrhu povinného na zastavenie exekúcie. V rámci skúmania návrhu na vykonanie exekúcie exekučný súd vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu a z predložených príloh, vrátane exekučného titulu. Ak je podkladom pre výkon exekúcie rozhodnutie vykonateľné rozhodnutie orgánu verejnej správy (§ 45 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku), exekučný súd pri posúdení jeho vykonateľnosti vychádza z potvrdenia o jeho vykonateľnosti, ktorým exekučný titul opatrí orgán na to oprávnený (§ 46 ods. 2 Exekučného poriadku). Oprávnený predložil k návrhu na vykonanie exekúcie svoje administratívne rozhodnutia, spolu s doložkami právoplatnosti a vykonateľnosti. Exekučný súd nemá prístup do databázy konaní iných súdov (a orgánov verejnej moci), z ktorej by si vedel zistiť alebo overiť, či administratívne rozhodnutie je vykonateľné, ako to nesprávne tvrdil oprávnený. Považujúc návrh na vykonanie exekúcie za riadny a predložené administratívne rozhodnutia za vykonateľné, súd nemohol bez ďalších informácií (ktorými síce sám oprávnený disponoval, ale ich súdu neoznámil v návrhu na vykonanie exekúcie), zistiť prekážku, ktorá by bránila vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi v zmysle § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, a preto dňa 15.08.2022 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Vydaním poverenia však nedošlo k založeniu prekážky res iudicata. Poverenie nemá povahu (súdneho) rozhodnutia, je len aktom sui generis, ktorý sa nedoručuje účastníkom konania a nie je voči nemu
prípustný opravný prostriedok. Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku nebráni exekúciu zastaviť, ak sa zistia dôvody, pre ktoré exekúcia nemala byť nariadená. V zmysle ustálenej súdnej praxe platí, že súd je povinný a oprávnený v každom štádiu vykonávacieho konania skúmať predpoklady vedenia exekúcie, najmä či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý na to mal právomoc, či je vykonateľné po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí k uspokojeniu oprávneného a či vymáhané právo nie je prekludované. Ide o všeobecný postup, ktorý súd uplatňuje pri všetkých exekučných tituloch, bez ohľadu na to, kto je ich pôvodcom. Exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že nie sú splnené podmienky vedenia exekúcie, pretože je jeho povinnosťou na takto zistenú nezákonnosť vedenia exekúcie adekvátne procesne reagovať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 391/2012 zo dňa 21.03.2013). Preto ak vyšší súdny úradník až v štádiu exekúcie zistil, že administratívne rozhodnutia nie sú vykonateľné (neboli už v čase začatia exekučného konania), v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou musel exekúciu zastaviť.
28/ K povinnosti oprávneného nariadiť výkon rozhodnutia podľa § 28 ods. 3 zákona č. 187/2021 Z.z. a naplniť svoju rolu orgánu dohľadu nad dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže a konania v súlade s verejným záujmom, súd dodáva, že ani táto námietka neobstojí ako dôvod pre zrušenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Možnosť/povinnosť nariadiť výkon rozhodnutia v lehote stanovenej podľa zákona č. 187/2021 nemá žiaden dosah na splnenie predpokladov nariadenia exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekučný súd nemôže pripustiť výkon exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu z dôvodov, ktoré už vyššie uviedol. Ďalšími, pre rozhodnutie o zastavení exekúcie nepodstatným otázkam (napr. vo vzťahu k tvrdeniam o nepriamej forme pomoci a získavaní neoprávnenej hospodárskej výhody), sa už súd z dôvodu hospodárnosti nezaoberal.
29/ Za nedôvodnú považoval súd i tú časť sťažnosti, ktorá sa týkala výrokov o trovách. V exekučnom konaní je koncepcia povinnosti náhrady trov uloženej oprávnenému (či už voči súdnemu exekútorovi alebo voči povinnému) postavená na princípe jeho zavinenia. V zmysle ustanovenia § 199d ods. 2 Exekučného poriadku má povinný nárok na náhradu trov konania v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať. V exekučnom konaní oprávnený nesie objektívnu zodpovednosť za to, že exekučný titul je počas celej exekúcie spôsobilým titulom. Túto zodpovednosť nemožno v rámci exekúcie preniesť na niekoho iného. V prejednávanej veci je nesporným, že zastavenie exekúcie zavinil oprávnený, pretože súdu nepredložil spôsobilý exekučný titul, čo potom možno považovať za dôvod, ktorý mu možno pričítať (obdobne viď uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13.05.2014, sp. zn. IV. ÚS 278/2014). Z procesného hľadiska mu teda možno pričítať zavinenie zastavenia exekúcie a preto je povinný v zmysle § 199d ods. 2 Exekučného poriadku nahradiť povinnému trovy, ktoré mu vyšší súdny úradník napadnutým uznesením priznal.
30/ Aj keď nie je vylúčené aplikovať ustanovenie § 257 CSP pri zastavení konania (exekúcie), aj v takom prípade musia existovať dôvody hodné osobitného zreteľa. Pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP musí ísť o celkom výnimočný prípad. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
31/ Súd však žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, na základe ktorých by nemal žiadnemu z účastníkov priznať náhradu trov konania, nezistil. Oprávnený za také dôvody považoval výšku vymáhanej pohľadávky, ktorá tvorí príjem štátneho rozpočtu, svoje konanie ako konanie vo verejnom záujme, pričom pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie bol presvedčený, že koná v súlade s rozhodnutím 4Asan/8/2017 a právnou teóriou, ako aj konanie povinného, ktorý sa vyhýba splneniu svojej povinnosti, čím je podiel strán na vzniku sporu rovnaký. Sudca k uvedenému uvádza, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemožno všeobecne považovať za prekvapivé. Prekvapivé sa môže javiť len oprávnenému, ktorý zo subjektívnych dôvodov sa (nesprávne) spravoval rozhodnutím 4Asan/8/2017 a starším článkom z Bulletinu slovenskej advokácie pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Ani skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka je vysoká a tvorí príjem štátneho rozpočtu nie je takým dôvodom, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa. V rámci vykonávania dohľadu nad dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže oprávnený ukladá sankcie za porušenie týchto pravidiel, pričom v zmysle § 42 zákona č. 187/2021 Z.z. pokuty ukladá podnikateľovi vo výške do 10% z celosvetového obratu za predchádzajúce účtovné obdobie. Z hľadiska praktickej činnosti oprávneného teda výška vymáhanej pokuty nie je nijako výnimočná. Štát, ako účastník, za ktorého koná oprávnený, nemá v (civilnom) konaní špeciálne postavenie, ktoré by ho oslobodzovalo od plnenia povinnosti zaplatiť náhradu trov v exekúcii, ktorej zastavenie zavinil. Tvrdenie oprávneného, že konal vo verejnom záujme môže byť obdobne vzťahované i na povinného, ktorý je síce v zmysle § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník podnikateľom, ale so 100% majetkovou účasťou štátu, a teda aj sám vykonáva činnosti vo verejnom záujme. Na obranu povinného (v exekúcii, ale i voči administratívnym rozhodnutiam oprávneného), tak možno nahliadať i cez prizmu verejného záujmu. Vzhľadom na uvedené, keď súd nedospel ani k záveru, že by podiel oboch strán na vzniku exekučného sporu bol rovnaký, nebol dôvod vyhovieť sťažnosti oprávneného, ani čo sa týka sťažnosťou napadnutých výrokov o trovách konania, a to tak vo vzťahu povinnému ako i k súdnemu exekútorovi, keďže platí, že exekúcia bola zastavená z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať (§ 199c ods. 1 a § 199d ods. 2 Exekučného poriadku.
32/ Pre úplnosť súd dodáva, že z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že oprávneným je Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje oprávnený ako správca pohľadávky. Tento nedostatok je však možné pri rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka odstrániť opravou uznesenia podľa § 224 CSP, nie je však dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia (oprávnený sa zrušenia rozhodnutia z tohto dôvodu ani nedomáhal). V súvislosti s výčitkou oprávneného, že vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je uvedený celý názov právneho predpisu, podľa ktorého došlo k zastaveniu exekúcie, súd v zhode s povinným uvádza, že sa jedná o legislatívnu skratku, pričom už v odôvodnení rozhodnutia je uvedený celý názov predpisu, z ktorého je táto skratka odvodená. Túto námietku preto súd považoval za irelevantnú.
33/ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne dôvody sudca vyhodnotil sťažnosť oprávneného voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka tunajšieho súdu, sp. zn. 32Ek/2060/2022 zo dňa 01.02.2023 v celom rozsahu ako nedôvodnú a podľa § 250 ods. 1 CSP ju zamietol.
34/ Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie.
35/ Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.
36/ Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene (§ 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
37/ Právny zástupca povinného, ktorý bol v sťažnostnom konaní úspešný, si v rámci vyjadrenia k sťažnosti oprávneného uplatnil trovy právneho zastúpenia v rozsahu 100%. Exekučný poriadok v ustanovení § 199a ods. 1 definuje, ktoré výdavky oprávneného sa považujú za jeho trovy v exekučnom konaní, pričom v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie sú to výdavky na jeho zastupovanie. Ustanovenie § 199d ods. 1 Exekučného poriadku ďalej upravuje pravidlá ich náhrady. Keďže si ich oprávnený nevyčíslil, súd mu na základe zásady úspechu priznal nárok na náhradu trov vyplývajúci zo spisu. Vychádzajúc z predmetu konania (istiny 2 990 651,- eur), priznal sudca povinnému podľa § 199a ods. 2, § 199d ods. 2 v spojení s § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. c/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov náhradu trov konania za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k sťažnosti odmenu vo výške 3 201,26 eur a 12,52 eur ako režijný paušál za rok 2023 + 20% DPH, t.j. 642,76 eur. Povinnosť nahradiť trovy exekúcie v celkovej výške 3 856,54 eur, ktoré mu súd priznal týmto rozhodnutím, uložil v zmysle § 199d ods. 2 Exekučného poriadku oprávnenému.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).